Rozsudok Judgement was issued on Tuesday, April 28, 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 21CoKR/15/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2111206275
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Božena Husárová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2111206275.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Boženy Husárovej a sudcov JUDr.

Róberta Foltána a Mgr. Michala Novotného v právnej veci žalobcu: Ing. Miroslav R. Šefčík, PhD., ul.
Podjavorinskej 37/1, Trnava, správca konkurznej podstaty úpadcu OKAMEA, s.r.o., v konkurze, so
sídlom Kameňolom Dechtice, 919 53 Dechtice, IČO: 31 122 036, proti žalovanému: OKAMEA SK, s.r.o.,
so sídlom Topoľová 2810, Sereď, IČO: 44 122 870, zastúpený: HALADA advokátska kancelária s.r.o., so
sídlom Kapitulská 21, Trnava, o určenie neúčinnosti právneho úkonu, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Trnava č. k. 25Cbi/3/2011-759 zo dňa 05.10.2018 v spojení s opravným uznesením
č.k. 25 Cbi/3/2011-778 zo dňa 19.10.2018 t a k t o

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému odvolací súd priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v celom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie žalobu i návrh žalobcu na prerušenie konania podaný dňa 05.10.2018 zamietol a
úpadcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v celom rozsahu.

2. Rozhodol tak na základe vykonaného dokazovania k návrhu, ktorým žalobca žiadal určiť, že kúpna

zmluva uzatvorená medzi spoločnosťou OKAMEA s.r.o. ako predávajúcim a spoločnosťou OKAMEA SK
s.r.o. ako kupujúcim dňa 15.06.2009, predmetom ktorej bol prevod nehnuteľností zapísaných na LV č. č.
XXXX, Správa katastra Galanta, k.ú. Q., parc. č. 1605/1- zastavané plochy a nádvoria vo výmere 1677
m2, parc.č. 1605/2- zastavané plochy a nádvoria vo výmere 1325 m2, parc. č. 1605/3 - zastavané plochy
a nádvoria vo výmere 1122 m2, výrobná hala a administratívna budova súp.č XXXX na parc. č. 1605/2
a výrobná hala a administratívna budova súp.č. XXXX na parcele č. 1605/3 je voči veriteľom úpadcu
neúčinná a žiadal vrátiť predmet kúpy do konkurznej podstaty.

3. Žalobca tvrdil, že predávajúci úpadca predal predmet kúpy za oveľa nižšiu cenu než je jeho reálna
hodnota, ktorou by pokryl úhradu všetkých veriteľmi prihlásených pohľadávok v konkurznom konaní,
ktoré sú vo výške 362.456,62 eur. Úkon bol urobený tri roky pred začatím konkurzného konania,
ktoré bolo začaté vyhlásením v Obchodnom vestníku č. 185 B/2010 dňa 02.08.2010 zverejnenom
dňa 09.08.2010 a išlo o konanie medzi blízkymi osobami, pretože za predávajúceho a za kupujúceho
vystupovala tá istá osoba - Miroslav Horváth ako konateľ oboch spoločností. Uzatvorením tejto kúpnej

zmluvydošlokukráteniuuspokojenieveriteľov.Vzhľadomnacelokprihlásenýchpohľadávokbolmajetok
úpadcu predĺžený a v celom rozsahu patril veriteľom úpadcu. Na základe týchto skutočností žalobca
tejto kúpnej zmluve odporuje, pretože ide o právny úkon urobený v prospech osoby spriaznenej sdlžníkom kedy sa úpadok predpokladá a predmetná kúpna zmluva je právnym úkonom bez primeraného
protiplnenia.

4. Žalovaný žiadal návrh zamietnuť a tvrdil, že k ukráteniu veriteľov uzatvorením predmetnej kúpnej
zmluvy nedošlo a majetok, ktorý po vykonaní tohto právneho úkonu úpadcovi zostal postačoval na
uspokojeniepohľadávokveriteľovexistujúcichvčasevykonaniatohtoprávnehoúkonuaprihlásenýchdo
konkurzu. K tvrdeniu žalobcu o nedostatku majetku na uspokojenie pohľadávok veriteľov prihlásených
do konkurzu odkázal na súpis všeobecnej podstaty majetku dlžníka, ktorý bol uverejnený v Obchodnom

vestníku č. 224B/2010 zo dňa 23.11.2010 z ktorého vyplýva, že v Kameňolome Rakša a v kameňolome
Dechtice sa nachádzali zásoby kameniva vo vlastníctve dlžníka, od 30.09.2009 sa v kameňolomoch
nevykonávala žiadna ťažba, množstvo, ktoré dlžník vyťažil v období od 15.06.2009, čo je dňom uzavretia
kúpnej zmluvy do 30.09.2009 môže predstavovať nepatrnú časť objemu zásob kameniva zisteného v
súpise všeobecnej podstaty, z čoho vyplýva, že dlžník ku dňu uzavretia kúpnej zmluvy vlastnil zásoby
kameniva v objeme zistenom v súpise všeobecnej podstaty, t.j. 210.000 ton. Všeobecná hodnota zásob

kameniva vo vlastníctve dlžníka ku dňu vykonania právneho úkonu ktorému žalobca odporuje prevyšuje
sumu prihlásených pohľadávok v konkurze a dlžník v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy vlastnil aj iný
nehnuteľný majetok, ktorý žalobca vôbec nevzal do úvahy. Uzatvorením kúpnej zmluvy nedošlo vôbec
k ukráteniu pohľadávok veriteľov dlžníka a preto tomuto právnemu úkonu nemožno odporovať.

5. Žalobca voči obrane žalovaného namietol, že pre úspech žaloby sa posudzuje, či v čase uzatvorenia
kúpnej zmluvy tento právny úkon spôsobil úpadok dlžníka alebo bol urobený počas úpadku a nie, či v
časejehovykonaniamajetokpostačovalnaúhradudlhovdlžníka.Nakoľkoaleideoprávnyúkonurobený
v prospech osoby spriaznenej s dlžníkom úpadok sa priamo zákonom predpokladá a je na žalovanom,
aby preukázal opak. Celková výška pohľadávok veriteľov úpadcu prihlásených do konkurzného konania

je v sume 386.581,05 eur, z čoho zistené sú vo výške 362.456,60 eur. Poukazovanie žalovaného na
hodnotu kameniva podľa údaju uverejneného v Obchodnom vestníku vo výške 644.090,11 eur je iba
prvotné ocenenie majetku, ktoré ale nezodpovedá skutočnej trhovej cene tohto majetku a správcom
bolo uvedené iba za účelom vytvorenia čo najvyššej predanej ceny v ponuke. Kameňolom v Rakši sa
ale podarilo po niekoľkých kolách predať iba za cenu 91.500,- eur a kameňolom v Dechticiach je stále

nepredajný, teda cena majetku dlžníka ani zďaleka neprevyšuje výšku pohľadávok veriteľov. Základnou
podmienkou k tomu, aby mohol byť predmetný právny úkon považovaný za odporovateľný je podmienka
neprimeranosti plnenia, ktorú žalobca v konaní preukázal. Úpadca mohol podľa odhadu žalobcu získať
predajom nehnuteľností plnenie vo výške 663.880,- eur, oproti čomu kúpnu cenu stanovil dohodou len
vo výške 66.387,84 eur. V prípade, ak by sa konajúci súd s týmto odhadom správcu nestotožnil, žalobca

navrhol, aby do konania ustanovil znalca za účelom určenia ceny predaných nehnuteľností. Žalobca
vo vyjadrení k stanovisku žalovaného ešte doplnil, že v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy mal úpadca
veľké množstvo veriteľov s pohľadávkami viac ako 30 dní po lehote splatnosti, a keďže bol právny úkon
uzatvorený medzi spriaznenými osobami, požiadavky kladené zákonom na úspešnú odporovateľnosť
právneho úkonu sú splnené.

6. Vo veci bolo rozhodnuté súdom prvej inštancie v poradí prvým rozsudkom č. k. 25Cbi/3/2011-105 zo
dňa 30.05.2012, ktorým súd návrh zamietol. Tento rozsudok bol uznesením Krajského súdu v Trnave,
ktorý konal vo veci ako odvolací súd uznesením č. k. 21CoKR/9/2012-125 zo dňa 27.12.2012 zrušený
a vec bola vrátená na ďalšie konanie.

7.Prvoinštančnýsúdnáslednevykonalvovecidokazovanievintenciáchnaznačenýchodvolacímsúdom
a rozhodol v poradí druhým rozsudkom č. k. 25Cbi/3/2011-233 zo dňa 11.04.2014, ktorým žalobu opäť
zamietol. Súd prvej inštancie rozhodnutie zdôvodnil tým, že dôkazné bremeno na preukázanie všetkých
v zákone uvedených podmienok nesie žalobca, ktorý ale splnenie podmienok odporovateľnosti riadne

nepreukázal, teda dôkazné bremeno neuniesol. Súd prvej inštancie vzal pri rozhodovaní o žalobe
do úvahy, že od pohľadávok veriteľov a rozsahu záväzkov dlžníka, ktoré existovali ku dňu vykonania
odporovaného právneho úkonu je potrebné odpočítať tie záväzky, ktoré boli do vyhlásenia konkurzu
uspokojené,aleajtie,ktoréneboliriadneprihlásenéazistenévkonkurznomkonaní,naktorépohľadávky
veriteľov úpadcu sa v konkurznom konaní neprihliada, a súd tak dospel k záveru, že v čase vykonania

právneho úkonu, ktorému žalobca odporuje i podľa znaleckého posudku znalca prof. Ing. Cehlára PhD.
Ing.Paed. č. 002/2013, ktorý bol vypracovaný v konaní vedenom na Okresnom súde Trnava pod sp. zn.
38Cbi/2/2011 na účelom určenia všeobecnej ceny zásob kameniva v kameňolomoch Rakša a Dechtice
ku dňu 15.06.2009 a ku dňu 30.09.2009, ktorý súd do spisu pripojil, mal úpadca vo vlastníctve zásobykameniva v hodnote 930.000,- eur. Okrem toho súd uviedol, že úpadca vlastnil i ďalšie hnuteľné a
nehnuteľné veci a pohľadávky voči svojim veriteľom, preto aj po znížení majetku sporným právnym
úkonom bol naďalej vlastníkom majetku v hodnote viac ako 930.000,- eur. Podľa zoznamu záväzkov

mal úpadca v čase vykonanie odporovaného právneho úkonu záväzky približne vo výške 822.000 eur
a voči nim majetok vo väčšej hodnote, minimálne vo výške 930.000 eur, ktorá je predstavovaná nielen
zásobami kameniva, ale aj hodnotou hnuteľných a nehnuteľných vecí a pohľadávok. Pre zistenie, či
došlo k ukráteniu konkurzných veriteľov je preto potrebné od celkovej sumy záväzkov dlžníka ku dňu
15.6.2009 odpočítať záväzky, ktoré síce ku dňu 15.6.2009 existovali, avšak po vyhlásení konkurzu

neboliriadneprihlásenévprekluzívnej45dňovejlehote,anaktorésatakpreúčelykonkurznéhokonania
neprihliada. Z priloženého zoznamu veriteľov úpadcu je zrejmé, že niektoré zo starých pohľadávok
z rokov 2008 a 2009 neboli do konkurzu vôbec prihlásené, preto sa na ne pre účely konkurzného
konania a tým aj tohto konania neprihliada. Skutočný rozsah záväzkov úpadcu ku dňu 15.6.2009
pre posúdenie odporovateľnosti právneho úkonu bol podľa zistenia súdu vo výške 822.000 eur, čo je
hodnota nižšia ako hodnota majetku úpadcu, ktorá mu zostala po vykonaní odporovaného právneho

úkonu ku dňu 15.6.2009. Z uvedeného vyplýva, že tak nie je splnená jedna z obligatórnych podmienok
neúčinnosti právneho úkonu vyžadovaná podľa § 57 ods. 4 zák. č. 7/2005 Z.z. ( ZKR). V tejto časti
odôvodnenia prvoinštančný súd, ako vyplýva i z obsahu textu, len omylom uviedol slovo „nižšia“
namiesto „vyššia“ (ods.5.,6.riadok nad odsekom 6.).

8. V poradí druhý rozsudok súdu prvej inštancie bol na základe podaného odvolania odvolacím súdom
uznesením č. k. 21CoKR/12/2014-263 zo dňa 27.02.2015 zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie. Odvolací súd usmernil prvoinštančný súd v tom, aby posúdil, či došlo aj k reálnemu
ukráteniu veriteľov a vyporiadal sa so zistením, či sa majetok úpadcu zmenšil vzhľadom na jeho
všeobecnú hodnotu a argumentáciu odvolateľa ktorý namietal, že pre stanovenie všeobecnej hodnoty

majetku sa v konkurze musia použiť metódy a postupy upravené vyhl. č. 492/2004 Z.z. v znení vyhl.
č. 626/2007 Z.z. Ak bude preukázané, že všeobecná hodnota majetku úpadcu bola v rozhodnom čase
dostatočná, je možné žalobu zamietnuť.

9. V rámci ďalšieho konania žalobca zotrval na tvrdení, že majetok zistený pri vyhlásení konkurzu

nepostačuje na uspokojovanie veriteľov. Kamenivo je viac ako 5 rokov nepredajné, či už v celku alebo po
častiach, k čomu žiadal, aby súd vykonal znalecké dokazovanie na určenie všeobecnej hodnoty majetku
- zásob úpadcu likvidačnou metódou. V prípade, ak by súd návrhu nevyhovel a znalecké dokazovanie
označenou likvidačnou metódou neakceptoval žiadal, aby súd prerušil konanie do skončenia trestného
konania vo veci vedenej na OR PZ v Trnave pod ČVS: ORP-930/2-VYS-TT-218, v ktorom sa vykonáva

vyšetrovanie marenia konkurzného konania a nepravdivosť znaleckého posudku prof. Ing. Cehlára a v
ktorom podľa názoru žalobcu bude isto vykonaný aj iný znalecký posudok, ktorý môže byť podkladom
pre toto konanie.

10. Žalovaný tomuto návrhu oponoval. Trval na tom, že zo strany žalobcu nebolo preukázané splnenie

základnej podmienky odporovateľnosti a tou je ukrátenie pohľadávok veriteľov, pretože úpadca mal
dostatok majetku na pokrytie všetkých pohľadávok, k čomu predložil i vyjadrenie banského úradu, podľa
ktorého sa v lomoch ťažba nevykonávala, preto v čase vykonania sporného úkonu bol majetok úpadcu
v dostatočnom rozsahu a zo strany žalobcu nebolo v konaní preukázané, že by majetok úpadcu v čase
uzatvorenia kúpnej zmluvy nepostačoval na uspokojenie prihlásených pohľadávok. Dôkazné bremeno

k tomuto tvrdeniu nesie výlučne žalobcu, ktorý uvedené skutočnosti nepreukázal.

11. Prvoinštančný súd vychádzal z právnej úpravy uvedenej v § 42a ods. 1 Obč. zák., § 57 ods. 1,4, §
58 ods. 1,2,3 zák. č. 7/2005 Z.z. (ZKR), procesne odkázal na § 153 ods. 1,2 a § 185 ods. 1 a § 191
ods. 1 C.s.p. a žalobu zamietol.

12. Súd vec posudzoval podľa všeobecných predpokladov odporovateľnosti a uviedol, že ak právnym
úkonomdlžníkadôjdeajkzmenšeniujehomajetku,niejemožnésaúspešnedomáhaťodporovateľnosti,
ak majetok dlžníka, ktorý mu po tomto úkone zostal postačuje na uspokojenie prihlásených pohľadávok
niektorého z veriteľov a v takom prípade k ukráteniu uspokojenia pohľadávok veriteľov nedôjde. Spornou

skutočnosťou medzi stranami sporu bolo zistenie rozsahu majetku úpadcu a jeho hodnota v čase pred
vykonaním právneho úkonu ktorému žalobca odporuje a po ňom.13. Žalobca tvrdil, že spoločnosť v konkurze, ktorej je správcom, odpredala nehnuteľnosti žalovanému
zaznačnenižšiukúpnucenunežjereálnahodnota,ktorúžalobcaodhadolnasumu663.880eur.Rozdiel
medzi dohodnutou kúpnou cenou a cenou odhadom určenou správcom je 597.492,16 eur, ktorá suma

by pokryla všetky vo výške 362.456,62 eur prihlásené pohľadávky veriteľov.

14. Zo zoznamu záväzkov po splatnosti ku dňu 30.06.2009, ktorým dôkazom žalobca svoj nárok
preukazoval prvoinštančný súd zistil, že boli vo výške 822.359,77 eur (č.l. 78-80). Žalobca predložil
tiež výpis zo záväzkov k 30.06.2009, ktoré ku dňu vyhlásenia konkurzu prešli do uznaných (č.l. 86) a

podľa ktorého veritelia si prihlásili v konkurznom konaní pohľadávky vo výške 279.851,89 eur, z ktorých
správca uznal pohľadávky vo výške 127.315,48 eur.

15. Prvoinštančný súd pri rozhodovaní o žalobe zameral dokazovanie na preukázanie všeobecného
predpokladu odporovateľnosti, ktorým je zistenie, či právnym úkonom dlžníka došlo k ukráteniu
uspokojenia veriteľa, čo je vecou dôkazného bremena žalobcu a je na žalobcovi, aby preukázal, či

sa právnym úkonom majetok dlžníka zmenšil, v akom rozsahu a aký majetok mu na uspokojenie
prihlásených pohľadávok zostal. Odporovať možno i takému právnemu úkonu, pri ktorému dôjde k
protiplneniu, ale toto protiplnenie nie je ekvivalentné ku skutočnej hodnote, ako tvrdí v tomto konaní
žalobca. V takom prípade môže byť pohľadávka veriteľa ukrátená v rozsahu rozdielu medzi dohodnutou
odplatou a odplatou ekvivalentnou. Ak by aj právnym úkonom došlo k zmenšeniu majetku dlžníka,

automaticky to ale neznamená úspešnú odporovateľnosť, ak by dlžníkovi zostal majetok, ktorý na
uspokojenie pohľadávok veriteľov postačuje, a za takýchto okolností by k ukráteniu uspokojenia
pohľadávok veriteľov nedošlo. Zásadnou otázkou podľa prvoinštančného súdu je zistenie hodnoty
majetku dlžníka (úpadcu) pred a po vykonanom právnom úkone a preukázanie, či zostal majetok v
hodnote, ktorá postačuje na uspokojenie do konkurzu prihlásených a zistených pohľadávok veriteľov.

Pre posúdenie úspešnosti žaloby nie je rozhodujúcou hodnota majetku v čase vyhlásenia konkurzu,
ale hodnota majetku po vykonaní právneho úkonu a posúdenie, či tento na uspokojenie prihlásených
a zistených pohľadávok existujúcich v čase vykonania úkonu postačoval, pretože po vykonaní tohto
úkonu do vyhlásenia konkurzu sa môže hodnota majetku ako i existujúcich pohľadávok meniť. Nie
je preto rozhodujúca hodnota všetkých zistených pohľadávok prihlásených do konkurzu, ale iba tých,

ktoré existovali v čase účinnosti napadnutého právneho úkonu, teda tých, ktoré mali veritelia a ich
rozsah ku dňu uzatvorenia kúpnej zmluvy, čo bolo ku dňu 15.06.2009. K tomuto zistenie ale nie
rozhodujúcou hodnota majetku zapísaného do súpisu konkurznej podstaty úpadcu, na ktorú poukazuje
a z ktorej vychádza žalobca. Pochybnosti v konaní vyvoláva skutočnosť, či dlžník mal v čase uzatvorenia
kúpnej zmluvy dostatok majetku, ktorý by postačoval na uspokojenie pohľadávok veriteľov vo výške

127.315,48 eur a bolo práve na žalobcovi preukázať, aký majetok úpadcovi zostal po vykonaní sporného
úkonu a či by tento majetok na uspokojenie prihlásených pohľadávok postačoval. Ak by nepostačoval,
došlo by k ukráteniu veriteľov, čím by bola splnená základná podmienka každej skutkovej podstaty
odporovateľného právneho úkonu, bez splnenia ktorej právo odporovať nevznikne.

16. V konaní zostala spornou a nepreukázanou hodnota majetku úpadcu v čase vykonania právneho
úkonu ktorému sa odporuje, pretože správca hodnotu majetku určoval podľa stavu zisteného pre potreby
konkurzu. Súd prvej inštancie odkazom na uznesenie odvolacieho súdu č.k. 21CoKR/12/2014-263
zo dňa 27.02.2015 pribral do konania Ústav súdneho inžinierstva a Žilinskej univerzite v Žiline pre
účely vypracovania znaleckého posudku na stanovenie všeobecnej hodnoty podniku. Ústav uviedol,

že podklady, ktoré mu boli správcom predložené nie sú postačujúce k jednoznačnému zodpovedaniu
zadanejúlohy,pretonemôžeznaleckýposudokvykonať.Následnesúdprvejinštanciepožiadalznalecký
ústav o oznámenie, či je možné určiť aspoň všeobecnú hodnotu majetku úpadcu ku dňu 15.06.2009.
Znalecký ústav odpovedal, že ani túto nemôže zistiť práve z dôvodu absencie podkladov, ktoré mu
neboli zo strany správcu predložené, preto nemôže objektívne ohodnotiť dlhodobý hmotný majetok,

databáza účtovných podkladov predložených správcom je nedostatočná a posúdenie veci by bolo
neobjektívne. Prvoinštančný súd po tomto stanovisku pribral do konania znaleckú organizáciu AUDING
s.r.o.. Táto súdu oznámila, že pre časovú náročnosť zadanej znaleckej úlohy, zdravotné okolnosti,
pracovné a rodinné pomery osoby zodpovednej za znaleckú činnosť nemôže znalecký posudok
vyhotoviť. Prvoinštančný súd následne pribral do konania znaleckú organizáciu, ktorú označil sám

žalobca zo zoznamu znalcov ako vhodnú na vypracovanie znaleckého posudku a to spoločnosť ATCL,
k.s., ktorá ale tiež súdu oznámila, že nie je schopná vypracovať riadne a včas znalecký posudok.
Vypracovanie odmietla i ďalšia znalecká organizácia EXPERTA s.r.o, ktorá prvoinštančnému súdu
oznámila, že znalecký posudok nemôže objektívne vypracovať pre nedostatočné podklady, ktoré jejboli zo strany správcu poskytnuté. Súd prvej inštancie napriek tomu, že sa pokúšal určiť znaleckým
posudkom všeobecnú hodnotu majetku úpadcu a zásob kameniva metódou, ktorú požadoval žalobca a
ktorý vykonané znalecké ohodnotenie majetku kameniva obsiahnuté v súdnom spise odmietal, ďalšie

znalecké dokazovanie už nevykonával, k čomu vychádzal z informácií od znaleckých organizácií, ktoré
uviedli dôvod, pre ktorý nemôžu vyhotoviť objektívny znalecký posudok. Námietky žalobcu, ktorý v tejto
súvislosti poukazoval na neochotu súdu zabezpečiť znalecký posudok vyhodnotil prvoinštančný súd ako
nedôvodné.

17. Súd prvej inštancie po ustálení z konania vzídených skutočností v súvislosti s dôkaznou povinnosťou
stránsporudospelkzáveru,žedôkaznápovinnosťkpreukázaniuhodnotymajetku,ktorýzostalúpadcovi
po vykonanom odporovanom právnom úkone zaťažuje žalobcu. Žalobca vykladá odporovateľnosť
ale príliš zužujúco keď poukazuje len na to, že ide o právny úkon bez primeraného plnenia, ktorý
spôsobil úpadok dlžníka alebo bol vykonaný počas úpadku, k čomu neberie do úvahy svoju povinnosť
preukázať, či majetok, ktorý dlžníkovi zostal, postačuje na úhradu jeho dlhov. Ak uvedeným úkonom

došlo k ukráteniu vymáhateľných pohľadávok veriteľov dlžníka, tak bez splnenia tohto predpokladu a
predloženia k tomu dôkazu nie je možné priznať žalobcovi úspech. Právnemu úkonu možno úspešne
odporovať len vtedy, ak ním došlo k ukráteniu pohľadávky, ktorú si veriteľ po vyhlásení konkurzu i
riadne prihlásil. Súd prvej inštancie skonštatoval, že po preukázaní ukrátenia veriteľa súd posudzuje
ďalšie predpoklady odporovateľnosti uvedené k jednotlivým skutkovým podstatám. Pre nedostatok

preukázania hodnoty majetku dlžníka a hodnoty jeho záväzkov v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy a
po nadobudnutí jej účinnosti, k čomu dôkaznú povinnosť nesie žalobca, i keď bol úkon vykonaný za
situácie, kedy sa úpadok predpokladá, už neposudzoval splnenie ďalších podmienok odporovateľnosti
a to neprimeranosť plnenia, pretože žalobca neuniesol svoju zodpovednosť za úspech v spore a
kvalifikovane nepreukázal zmenšenie majetku dlžníka ako základnú hmotnoprávnu podmienku , preto

súd žalobu zamietol.

18. Súd v odôvodnení rozhodnutia tiež vysvetlil, že žalobcom navrhované vykonanie dôkazu výsluchom
exekútora JUDr. Crkoňa ako svedka nepovažuje za dôkaz spôsobilý preukázať dôvodnosť tvrdení
žalobu, preto ho nevykonal a zamietol i návrh na prerušenie konania, ktorého sa žalobca domáhal. Súd

k tomuto uviedol, že len predpoklad žalobcu, podľa ktorého v trestnom konaní bude možno vykonaný
znalecký posudok, nemôže založiť prerušenie konania a to len z dôvodu, že žalobca zjavne nie je
schopný uniesť dôkazné bremeno o tvrdených skutočnostiach. Naviac, ak by aj mal byť v trestnom
konaní vypracovaný znalecký posudok, tak nie je preukázané, že bude vykonaný za účelom určenia
všeobecnej hodnoty majetku úpadcu. Z uvedeného dôvodu súd návrh žalobcu na prerušenie konania

do skončenia označeného trestného konania vyhodnotil ako nedôvodný, nehospodárny, nadbytočný a
podľa § 162 ods. 3 C.s.p. ho zamietol.

19. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p.

20. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca odvolanie zo dňa 19.10.2018 (č.l.782) a žiadal,
aby odvolací súd žalobe vyhovel alebo aby rozhodnutie prvoinštančného súdu zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie.

21. V odvolaní namietol, že súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal dôkazy,

ktoré navrhol a najmä nevypočul súdneho exekútora JUDr. Pavla Crkoňa, ktorý mohol dosvedčiť, že
exekučne nezabral rozporovaný majetok zásob v lome Dechtice vedený v účtovnej hodnote 337.894 eur,
pretože bol nepredajný a jeho reálna hodnota je 0 eur. Uvedený majetok bol prebratý ešte z konkurzu
štátneho podniku Kameňolomy a štrkovne Trstín dňa 19.06.2000 ako odpadová skrývka kameniva,
ktorý majetok odkúpila spoločnosť OKAMEA s.r.o. Nitra a ktorý prešiel do majetku spoločnosti, ktorej

konateľom je Miroslav Horváth. Podľa zák. č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve a vykonávacích predpisoch
spoločnosť OKAMEA s.r.o. účtovne precenila tieto zásoby na hodnotu 337.894,11 eur ako prípravu na
bezproblémové vytunelovanie spoločnosti, hoci podľa § 27 ods. 2d) zák. č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve
a vykonávacích predpisoch sa vyžaduje pri ocenení reálnou hodnotou majetku i posudok znalca.
Podľa opatrenia MF SR č. 23054/2002-92, ktorým sa ustanovujú podrobnosti o postupoch účtovania

pri oceňovaní zásob, ak sa ku dňu inventarizácie zistí úžitková hodnota zásob ktorá nezodpovedá
ich oceneniu v účtovníctve, tak sa prírastky neúčtujú. Úpadca teda o majetku účtoval nesprávne,
výnosy nezdanil a ku dňu 31.12.2009 vykázal stratu 1.655.654,- eur. Dlžník sa tak účtovným navýšenímaktív snažil tunelovať spoločnosť, čím sa dopustil trestného činu skresľovania údajov hospodárskej a
obchodnej evidencie.

22. Odvolateľ v podanom odvolaní poukázal na konanie prvoinštančného súdu, ktorý nariadil štyri
znaleckédokazovania,alepriamonabádalurčenýchznalcov,abytotoznaleckédokazovanienevykonali,
keď uviedol, že: „v prípade, ak nie je možné znalecký posudok objektívne vypracovať (určiť, ustáliť
všeobecnú hodnotu majetku podniku alebo jeho časti), napr. z dôvodu nepostačujúcich predložených
dokladov, je nutné súdu toto bezodkladne oznámiť“. Nedôvodne nevyhovel žiadosti žalobcu, aby týchto

znalcov na pojednávanie predvolal a položil im priamo otázku, z akého dôvodu odmietli ohodnotenie
zásob kameniva vykonať.

23. Za ďalší odvolací argument označil odvolateľ nesprávne skutkové zistenia, pretože súd založil svoje
rozhodnutie na tom, že záväzky dlžníka vychádzajúce z pohľadávok veriteľov prihlásených do konkurzu
boli len vo výške 127.315,48 eur, hoci podľa zákona o účtovníctve a Občianskeho zákonníka sa v

čase vykonania odporovateľného úkonu na stav neskôr prihlásených pohľadávok veriteľov neprihliada.
Súd mal vychádzať zo stavu pohľadávok veriteľov úpadcu ku dňu vykonania úkonu ktorému žalobca
odporuje, ktoré boli vo výške 822.359,77 eur. Odvolateľ pripustil i možnosť, ak by bolo tvrdenie
prvoinštančného súdu pravdivé a stav záväzkov prihlásených do konkurzu bol vo výške 340.855,66 eur,
ani takýto majetok ku dňu vykonania úkonu úpadca nemal, čo správca preukazuje súpisom majetku v

konkurze, ktorý bol zistený vo výške 272.419,51 eur.

24. Podľa odvolateľa rozhodnutie vychádza aj z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný
nevyvrátil tvrdenie žalobcu, že vytuneloval úpadcu tesne pred vyhlásením konkurzu, k čomu mal súd
zobrať do úvahy súpis majetku vykonaný osobným odhadom správcu, ako mu ukladá ust. § 77 ods.3

ZKR, ktorý súpis nebol v konkurznom konaní žiadnym z veriteľov namietaný a ktorý majetok správca
odhadol výškou 272.419,51 eur, ku ktorému predložil zoznam prihlásených a uznaných pohľadávok
veriteľov vo výške 362.456,62 eur. Miera neuspokojenia veriteľov v teoretickej rovine bola mínus 90
037,11eur.Výraznehoršístavtedabolk15.06.2009,kedystavzáväzkovbolaž822359,77eur. Konanie
je postihnuté tiež vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, pretože finančné

prostriedky z kúpnej ceny sa reálne do pokladne predávajúceho ani nedostali. Ak by bol vyhotovený
znalecký posudok ktorý by preukázal hodnotu predanej nehnuteľnosti, mal by súd dôkaz o tom, že by
boli pokryté všetky pohľadávky veriteľov. Súd naviac nevzal do úvahy, že štát bol pripravený o daň
z príjmov, ktorá tiež nebola podložená žiadnym znaleckým posudkom. Zákonodarný systém sa snaží
obmedziť a zamedziť tunelovaniu podnikov pred vyhlásením konkurzu, preto konkurzný súd by mal

dodržiavať § 91 ods. 2 ZKR. K podanému odvolaniu žalobca pripojil i Výkaz ziskov a strát úpadcu ku dňu
31.12.2009, inventúru vykonanú v kameňolomoch Rakša a Dechtice ku dňu 31.12.2009, podľa ktorých
dôkazov bola ich hodnota 644.090,11 eur bez DPH, návrh na vyhlásenie konkurzu zo dňa 20.07.2010,
zoznam majetku dlžníka a zoznam záväzkov dlžníka, ktoré k návrhu na konkurz boli priložené a z ktorých
vyplýva, že záväzky dlžníka, ktorý podal návrh na vyhlásenie konkurzu, vysoko prevyšujú jeho majetok a

tiež uvedené preukazuje analýza záväzkov úpadcu k 30.06.2009 a prihlásených pohľadávok v konkurze.
Súd nesprávne preniesol dôkazné bremeno na žalobcu, ktorý ale nemal k dispozícii žiadne zdroje na
zadanie znaleckého posudku. Súd uvádza, že dlžník mal dostatok majetku, ale na str. 5 ods.5 rozsudku
tvrdí opak ak uvádza, že „hodnota zostávajúceho majetku úpadcu po vykonaní odporovaného právneho
úkonu ku dňu 15.06.2009 bola nižšia ako súčet prihlásených a zistených pohľadávok v konkurznom

konaní existujúcich ku dňu vykonania právneho úkonu ...“

25. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu zo dňa 21.11.2018 (čl. 811) žiadal rozhodnutie ako
vecne správne v celom rozsahu potvrdiť a priznať mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania. K
námietke, že súd ako svedka nevypočul JUDr. Pavla Crkoňa uviedol, že zistenie všeobecnej hodnoty

majetku úpadcu nemôže zodpovedať znalec v konaní vypočúvaný ako svedok, preto jeho výsluch
by v žiadnom prípade k vyriešeniu otázky, aký bol stav majetku v čase uskutočnenia odporovaného
právneho úkonu nemal význam a odmietnutie výsluchu uvedeného JUDr. Pavla Crkoňa nemôže založiť
dôvod na zrušenie rozsudku. Námietka žalobcu súvisiaca s tým, že súd nabádal určených znalcov,
aby znalecké dokazovanie nevykonali, je nesprávna a zavádzajúca. Tvrdenia odvolateľa sú v priamom

rozpore s postupom súdu prvej inštancie, ktorý vyvinul nadštandardné úsilie, aby jednotliví znalci
vypracovali znalecký posudok za účelom zistenia všeobecnej hodnoty majetku úpadcu. Oslovení znalci
odmietli posudok vypracovať práve z dôvodu nedostatočných podkladov predložených žalobcom. Ak
prvoinštančný súd formuloval znaleckú úlohu s upozornením, aby v prípade, že nebudú môcť tentoznalecký posudok vyhotoviť túto skutočnosť obratom súdu oznámili, konal tak v záujme zamedzeniu
prieťahov.Zaneopodstatnenýpovažuje žalovanýiodvolacíargumentžalobcuonevyhoveníjehonávrhu
predvolať všetkých zástupcov súdom oslovených znaleckých organizácii a znaleckého ústavu aby

priamo vypovedali, z akého dôvodu odmietli znalecký posudok vypracovať. Uvedené podľa žalovaného
je tiež nadbytočné a ich nepredvolanie nemohlo založiť opodstatnený odvolací dôvod.

26. Žalobca v odvolaní neopodstatnene argumentuje nešpecifikovanými ustanoveniami zák. č.
431/2002 Z.z. o účtovníctve v spojení s Občianskym zákonníkom. Podľa žalovaného pre rozhodnutie

je podstatná právna úprava uvedená v zák. č. 7/2005 Z.z., ktorý obsahuje osobitnú úpravu
odporovateľnosti právnych úkonov, ktorá je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku špeciálna. Odvolateľ
ignoruje ustanovenia ZKR a dôraz nesprávne kladie na zákonné ustanovenia zákona o účtovníctve.
Stav prihlásených pohľadávok oznámil súdu sám žalobca v liste označenom ako „Výpis zo záväzkov
k 30.06.2009“ v ktorom uviedol, že pohľadávky ku dňu uskutočnenia odporovaného právneho úkonu
a ktoré následne aj boli prihlásené do konkurzu boli vo výške 127.315,48 eur. Iný stav pohľadávok

veriteľov úpadcu žalobca v konaní nepreukázal, preto možno vychádzať iba z tohto údaju. Žalobca
vôbec nerozlišuje medzi stavom majetku úpadcu v čase uskutočneného odporovaného úkonu a stavom
majetku po vyhlásení konkurzu, účelovo odkazuje stav majetku v čase uskutočneného odporovaného
úkonu, teda ku dňu 15.06.2009, ale udáva stav majetku v čase vyhlásenia konkurzu, ktorý stanovil podľa
svojho osobného odhadu bez toho, aby bola skutočnosť bola relevantným dôkazom preukázaná. V

čase vykonania odporovaného právneho úkonu mal úpadca aj iný nehnuteľný majetok, ktorého výšku
žalobca neustále ignoruje, preto jeho tvrdenia o stave a hodnote majetku nie sú riadne preukázané a
je na žalobcovi, aby preukázal, že právny úkon, ktorému odporuje bol uskutočnený bez primeraného
protiplnenia a jeho vykonaním dlžník ukrátil niektorú z prihlásených pohľadávok veriteľov dlžníka.
Dôkazné bremeno k splneniu podmienok odporovateľnosti nesie žalobca a to aj v prípade, ak ide o

právny úkon uskutočnený medzi spriaznenými osobami. Žalobca aj v takomto prípade musí preukázať
splnenie ostatných dvoch podmienok odporovateľnosti, ktorými sú ukrátenie prihlásených pohľadávok
a neprimeranosť. Žalobca v konaní nepreukázal, že majetok, ktorý po uzatvorení kúpnej zmluvy
uzatvorenej dňa 15.06.2009 dlžníkovi zostal nepostačoval na uspokojovanie pohľadávok veriteľov, ktoré
v čase vykonania úkonu existovali a neskôr boli prihlásené do konkurzu. Súpis majetku úpadcu a jeho

hodnota určená osobným odhadom správcu pre konkurzné konanie je v tomto konaní nepodstatný údaj.
Podstatným je stav a hodnota majetku v čase uskutočneného právneho úkonu ku dňu 15.06.2009 a po
ňom . Pre určenie dôvodnosti žaloby nemôže postačovať odkaz na hodnotu majetku v čase vyhlásenia
konkurzu a žalobca tak jednoznačne neuniesol dôkazné bremeno k preukázaniu hodnoty majetku
podniku úpadcu v čase uskutočneného právneho úkonu, ktorému odporuje. Námietka odvolateľa na

odôvodnenie rozsudku na strane 5. je nesprávna. Súd namiesto slova „vyššia“ uviedol slovo „nižšia“,
ale s prihliadnutím na kontext je celkom zjavné, že ide o chybu v písaní.

27. Na vyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobcu podal odvolateľ odvolaciu repliku zo dňa 04.12.2018
(čl. 823) v ktorej označil argumentáciu žalovaného za účelovú a zavádzajúcu. K replike opätovne

predložil zoznam záväzkov úpadcu existujúcich k 30.06.2009 a zoznam prihlásených pohľadávok do
konkurzu, ktoré dôkazy označil za zákonným spôsobom preukázaný stav majetku úpadcu, ktorý ani
ku dňu vyhlásenia konkurzu a ani ku dňu uzatvorenia kúpnej zmluvy nikdy nepostačoval na úhradu
pohľadávok veriteľov. Bolo na žalovanom preukázať, že mal v čase vykonania uvedeného úkonu
dostatok majetku na uspokojenie veriteľov, ktorých pohľadávky boli vo výške 822.359,77 eur. K

odvolacej replike odvolateľ opätovne pripojil prílohy, ktoré predložil ako prílohy k odvolaniu a ktorými
dôvodnosť svojej argumentácie a podaného odvolania podporoval.

28. V odvolacej replike žalobcu bola podaná žalovaným odvolacia duplika zo dňa 13.12.2018 (čl.
837). Žalovaný opakovane uviedol, že zoznam pohľadávok veriteľov úpadcu, ktorý existoval v čase

uskutočnenia odporovaného právneho úkonu a ktorý žalobca označil ako „Analýza záväzkov OKAMEA
s.r.o. a prihlásených pohľadávok v konkurze v €“ je dokument, ktorý žalobca po prvýkrát predložil po
vyhlásení rozsudku, preto na tento dokument nie je možné v odvolacom konaní prihliadať. Ide o nový
dôkaz,priktoromneboladodržanáanisudcovskáanizákonnákoncentráciakonania,pretopoužitietohto
prostriedku je v odvolacom konaní neprípustné. Táto „Analýza“ preukazuje, že pri viacerých veriteľoch

je výška pohľadávky prihlásenej do konkurzu vyššia ako výška pohľadávky ku dňu vykonania právneho
úkonu ktorého sa odporuje, preto tvrdenie žalobcu o výške pohľadávok v sume 340.855,66 eur nemôžu
byť správne. V „Analýze“ sú zjavne započítané i pohľadávky, ktoré v čase uskutočnenia právneho úkonu
vôbec neexistovali a vznikli až neskôr. Okrem toho treba vziať do úvahy, že úspech žalobcu nezávisí odvýšky prihlásených pohľadávok veriteľov, ale od stavu majetku úpadcu po uskutočnení odporovaného
právneho úkonu, teda či k ukráteniu veriteľov úpadcu vôbec dôjsť mohlo a či úpadcovi po uskutočnení
tohto úkonu ešte zostal dostatočný majetok. Táto skutočnosť bola medzi stranami sporná, pričom

dôkazné bremeno nesie žalobca ak tvrdí, že majetok úpadcu, ktorý mu po predmetnom úkone zostal na
úhradu pohľadávok nepostačoval, hoci z relevantných dokladov žalovaného jednoznačne vyplýva, že
dlžník mal aj po uskutočnení odporovaného právneho úkonu dostatok majetku na uspokojenie všetkých
existujúcich pohľadávok svojich veriteľov a nielen tých, ktoré si prihlásili do konkurzu. Bol to žalobca,
ktorý v konaní nebol schopný preukázať, že hodnota majetku úpadcu nebola dostatočná. Je nesporné,

že zo strany žalobcu nebola v konaní preukázaná základná podmienka odporovateľnosti a tou je
dôkaz, že stav majetku úpadcu po uskutočnení odporovaného právneho úkonu na uspokojenie veriteľov
nepostačoval.

29. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) po zistení, že odvolanie proti rozhodnutiu bolo
podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je

odvolanie prípustné, po skonštatovaní, že má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 C.s.p.) a odvolateľ
použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v
medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3 C.s.p.) a vychádzajúc zo skutkového
stavu zisteného súdom prvej inštancie dospel k záveru, že je vzhľadom na tvrdenia žalobcu potrebné
dokazovanie zopakovať (§ 384 C.s.p.), preto vo veci nariadil odvolacie pojednávania (§ 385 ods. 1

C.s.p.).

30. Odvolací súd na pojednávaní vo veci vypočul právnych zástupcov strán, zopakoval s poukazom
na ust. § 384 C.s.p. dokazovanie, aby tak vytvoril dostatočný podklad pre posúdenie správnosti
vyhodnotenie dôkazov a dôvodnosti odvolania a na základe neho mohol vo veci meritórne rozhodnúť.

31.Žalobcaižalovanýkonajúciprostredníctvomsvojichprávnychzástupcovpredniesli odvolacienávrhy
v zhode s písomnými stanoviskami, na ktorých zotrvali i po oboznámení sa s predbežným právnym
posúdením veci odvolacím súdom.

32. Odročené pojednávania, ktoré sa uskutočnilo pred odvolacím súdom dňa 28.04.2020 a na ktoré
bol právny zástupca žalobcu riadne predvolaný, ale sa nedostavil, svoju neprítomnosť neospravedlnil
napriek tomu, že išlo o konanie, pri ktorom zákon vyžaduje povinné zastúpenie advokátom . Žalujúci
správca sa pojednávania pred odvolacím súdom zúčastnil a k neprítomnosti advokáta uviedol, že
zrejme z dôvodu opatrení vlády pre koronavírus sa advokát nedostavil. Odvolací súd z dôvodu

neprítomnosti právneho zástupcu žalobcu vyhlásil na pojednávaní uznesenie, podľa ktorého bude konať
v neprítomnosti právneho zástupcu žalobcu, ktorý o odročenie pojednávania nežiadal.

33. Vyhlásením rozsudku dňa 28.04.2020 bolo pojednávanie skončené v čase o 9:58 hod. Po skončení
odvolacieho pojednávania a počas lehoty na písomné vyhotovenie rozsudku bolo do spisu doručené

elektronické podanie právneho zástupcu žalobcu, ktorý dodatočne svoju neúčasť na pojednávaní
ospravedlnil z dôvodu prijatých opatrení vlády SR na zamedzenie šírenia vírusu COVID-19. S tým,
že nepovažoval za nevyhnutné sa pojednávania zúčastniť a predpokladal, že na pojednávaní bude
len vyhlásený rozsudok. Ospravedlnenie neúčasti bolo odvolaciemu súdu podľa elektronického údaju
doručené dňa 28.04.2020 v čase o 13:55 hod. čo bolo po skončení pojednávania, preto v zápisnici z

pojednávania nie je táto skutočnosť zaznamenaná.

34.Popreskúmanísprávnostinapadnutéhorozhodnutiavspojeníspodstatnýmitvrdeniamiuvedenýmiv
odvolaní, ktorými sa musí odvolací súd vo svojom rozhodnutí vysporiadať (§ 387 ods.3 C.s.p.), odvolací
súd nezistil, že by v konaní došlo k vadám, na ktoré by mal prihliadať z úradnej povinnosti (§ 380 ods.2

C.s.p.), preto vychádzal iba z odvolacích dôvodov, ako ich odvolateľ vymedzil v odvolaní a ktoré odvolací
súd podradil pod ust. § 365 ods.1 písm.d/,e/,f/,h/ C.s.p.

35. Odvolací dôvod uvedený v § 365 ods.1 písm. d/ C.s.p., podľa ktorého konanie má inú vadu, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci sa vzťahuje na tie odvolacie dôvody, ktoré

nemožno podradiť pod ostatné v ust. § 365 C.s.p. uvedené dôvody, ale ktoré musia mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Existenciu takejto vady konania odvolací súd nezistil, nebolo zistené
žiadne pochybenie vo vykonanom dokazovaní, ktoré by malo podstatný vplyv a vyvolalo potrebu zmenyprvoinštančného rozhodnutia. Súd v tomto konaní neskúma súlad kúpnej ceny so zákonom o dani z
príjmov, na ktorú vadu poukazuje odvolateľ.

36. Pre opodstatnenosť odvolacieho dôvodu uvedeného v § 365 ods. 1 písm. e/ C.s.p. sa vyžaduje,
aby súd nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Musí ísť o
taký návrh na vykonanie dôkazu, ktorý je spôsobilý priniesť podstatné skutkové zistenia, odmietnutím
ktorého je strane znemožnené uniesť dôkazné bremeno. K uvedenému odvolací súd opäť poukazuje na
vysvetleniezamietnutianávrhunavypočutieexekútoraJUDr.Crkoňaaznalcovaznaleckýchorganizácií,

ktoré odmietli vypracovať znalecký posudok na ocenenie majetku a ohodnotenie zásob kameniva pre
nedostatočné podklady, s ktorým sa stotožňuje. Na doplnenie odvolací súd uvádza, že ak žalobca
považoval za vhodné podporiť svoje tvrdenia znaleckým posudkom, podľa už platného procesného
predpisu mal možnosť v zmysle ust. § 209 C.s.p. sám predložiť súkromný znalecký posudok.

37. Odvolací argument založený na ust. § 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p. znamená, že súd prvej inštancie

dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a teda sa týka nedostatkov
v zisťovaní skutkového stavu veci súdom spočívajúcich v tom, že skutkové zistenie, ktoré boli podkladom
pre rozhodnutie sú nesprávne. Musí ísť o také skutkové zistenie, na základe ktorého súd vec posúdil
po právnej stránke nesprávne, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, v dôsledku čoho je nesprávny
a chybný súdom vyslovený právny názor a skutkové zistenie tak nezodpovedá vykonaným dôkazom,

súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli, alebo rozhodujúce skutočnosti,
ktoré boli vykonanými dôkazmi vykonané opomenul, napriek tomu, že vyšli najavo. Nesprávne skutkové
zistenia sú tiež také, ktoré súd založí na chybnom hodnotení dôkazov, čím nastane logický rozpor v ich
hodnotení z hľadiska zákonnosti, pravdivosti, prípadne i dôležitosti.

38.Odvolací dôvod uvedený v ust. § 365 ods.1 písm. h/ C.s.p., podľa ktorého rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci znamená, že pri právnom posúdení, ktoré
je činnosťou súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, vyvodzuje zo
skutkového zistenia práva a povinnosti, ktoré majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu,
je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov

ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce použil správny právny predpis, ale ho
nesprávne interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

39. Odvolací súd zdôrazňuje, že odvolanie posudzuje len v medziach odvolacích dôvodov, pri
rešpektovaní neprípustnosti novôt v odvolacom konaní, ak nie sú pre ich pripustenie splnené zákonom

vyžadované podmienky (§ 366 C.s.p.) Z uvedené vyplýva, že odvolací súd posudzuje a zaoberá sa len
tými závermi uvedenými v prvoinštančnom rozhodnutí, ktoré sú spojené s odvolateľom uvedenými a
vymedzenými odvolacími dôvodmi a v medziach, v akých odvolateľ výrok rozhodnutia napáda. Odvolací
súdsa zaoberálentým,čoodvolateľrozporujevodvolaní.Čoniejenapadnutéodvolanímsapredmetom
odvolacieho prieskumu nestáva a zostáva založené na záveroch, ku ktorým dospel a ktoré vyslovil v

rozhodnutí prvoinštančný súd.

40. Odvolací súd pri posudzovaní dôvodnosti odvolania zopakoval dokazovanie ku skutkovému stavu
zistenému prvoinštančným súdom, aby tak vytvoril dostatočný podklad pre svoje rozhodnutie.

41. Z rozhodnutia prvoinštančného súdu je zrejmé že žalobu zamietol z dôvodu nepreukázania stavu
majetku dlžníka - úpadcu k momentu uskutočnenia a účinnosti odporovaného právneho úkonu, pretože
len zo skutočne zistených majetkových pomerov dlžníka -úpadcu možno ustáliť, či právny úkon ukracuje
uspokojenie pohľadávky niektorého z veriteľov dlžníka. Bez konkrétnych dôkazov, na základe ktorých
by bolo možné porovnať stav majetku pred uskutočnením právneho úkonu a po jeho účinnosti nemožno

kvalifikovane vyhodnotiť dopad daného právneho úkonu na majetkovú sféru dlžníka - úpadcu.

42. Žalobca označuje kúpnu zmluvu uzatvorenú medzi dlžníkom - úpadcom a žalovaným za ukracujúci
právny úkon (§57 ods.4 ZKR), ktorý napĺňa skutkovú podstatu právneho úkonu bez primeraného plnenia
v prospech osoby spriaznenej s dlžníkom, pri ktorom sa úpadok v čase urobenia právneho úkonu

predpokladá, pokiaľ sa nepreukáže opak (§58 ods.2 ZKR).

43. Základom úspechu odporovacej žaloby je povinnosť žalobcu preukázať, že majetok dlžníka po
účinnosti odporovaného právneho úkonu už nestačil na úplné uspokojenie pohľadávok veriteľov (vdôsledku účinnosti odporovaného právneho úkonu) resp., že sa znížila miera uspokojenia pohľadávok
veriteľov dlžníka. Majetkové pomery úpadcu a jeho záväzky v čase vyhlásenia a po vyhlásení konkurzu
sú z tohto pohľadu právne irelevantné. Ak k ukráteniu uspokojenia pohľadávok veriteľov malo dôjsť

uzavretím spornej zmluvy, musí správca v žalobe uviesť hodnotu majetku dlžníka pred a po účinnosti
spornej zmluvy a sumu pohľadávok veriteľov, ktoré by sa mohli z tohto majetku dlžníka uspokojovať,
pretože po účinnosti odporovaného právneho úkonu sa majetkové pomery dlžníka mohli do vyhlásenia
konkurzu rôznym spôsobom meniť, rovnako ako aj výška jeho záväzkov. Argumentácia správcu,
že majetok úpadcu v čase vyhlásenia konkurzu nepostačoval na uspokojenie pohľadávok veriteľov,

inak by neboli splnené podmienky na vyhlásenie konkurzu, nie je splnením jeho povinnosti hodnotu
majetku skutočne zistiť. Nemôže postačovať iba domnienka žalobcu, podľa ktorej hodnota kameniva,
ktoré mal dlžník - úpadca vedené vo svojom majetku je neprimeraná, pretože správca ho nemôže
v konkurze za takúto cenu speňažiť. Podstatnou skutkovou okolnosťou je preukázanie, že dlžník
nemal ani pred vykonaním odporovaného právneho úkonu dostatok majetku na úplné uspokojenie
pohľadávok veriteľov a po účinnosti tohto právneho úkonu sa miera uspokojenia pohľadávok veriteľov

dlžníka ešte viac znížila. Samotnou realizáciou právneho úkonu nemusí nastať úpadok dlžníka a
nemusí znamenať ukrátenie v zmysle ekonomického dopadu. Súd neopomenul, že v tomto konaní
bol právny úkon urobený v prospech osoby spriaznenej s dlžníkom, kedy zákon úpadok priamo
predpokladá a je na nadobúdateľovi prospechu preukázať opak, úpadok predpokladaný zákonom (§58
ods.2 ZKR) ale automaticky neznamená ukrátenie veriteľov, ktorú skutočnosť musí preukázať žalobca.

Súd prvej inštancie napriek pôvodnej snahe znaleckým dokazovaním zistiť všeobecnú hodnotu majetku
úpadcu od tohto dôkazu upustil z dôvodu stanovísk zaslaných súdu do konania pribratými znaleckými
organizáciami, ktoré súdu oznámili, že z podkladov, ktoré im poskytol správca, nie je možné objektívne
znaleckú úlohu splniť. Na uvedenom skutkovom zistení súd prvej inštancie založil svoje následné
rozhodnutie vo veci, k čomu poukázal na dôkaznú povinnosť, ktorú nesie v konaní žalobca a ktorý

mohol vzhľadom na novú procesnú úpravu prijatú zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok využiť
a sám predložiť znalecký posudok, ktorým by svoje tvrdenia preukázal. Obrana žalobcu, ktorý uvádzal,
že nemá na vykonanie takéhoto dôkazu žiadne zdroje nemôže obstáť.

44.Odvolateľtakpočasceléhokonaniapredprvoinštančnýmsúdomakoivpodanomodvolaníakcentuje

len majetkom úpadcu zistenom pri vyhlásení konkurzu, súpisom majetku v konkurze zverejnenom v
Obchodných vestníkoch (č.l.785-786), záväzkami dlžníka po splatnosti zistenými ku dňu 30.06.2009 vo
výške 822 359,77 eur (č.l.78, 140 a tiež 801) a dokladom označeným ako Analýza záväzkov OKAMEA
s.r.o. k 30.06.2009 prihlásených v konkurze vo výške 458 482,53 eur, z ktorých boli prihlásené a uznané
pohľadávky vo výške 340 855,66 eur (č.l. 802) a opakovane rozporuje metodiku použitú znalcami

pri oceňovaní kameniva. Hodnotu majetku dlžníka -úpadcu v čase vykonania odporovaného právneho
úkonu ale ako strana sporu, ktorá má povinnosť ju preukázať stále nepreukázal.

45. Z obsahu spisu vyplýva, že odvolateľ v jednotlivých odvolaniach podaných voči rozhodnutiam
prvoinštančného súdu opakovane argumentuje výškou záväzkov úpadcu a tvrdí, že majetok dlžníka v

čase vykonania odporovaného právneho úkonu určite nemohol postačovať na uspokojenie dlžníkových
záväzkov, inak by nedošlo k vyhláseniu konkurzu. Hodnotu majetku dlžníka - úpadcu v čase pred
uzatvorením a po uzatvorení odporovaného právneho úkonu ale nepreukázal a jednoznačne žiadnym
údajom neoznačil. Dôkazy, na ktoré poukazuje sú podkladmi vyžadovanými pri posúdení splnenia
náležitostí pre vyhlásenie konkurzu, ale nie dôkazmi pre posúdenie opodstatnenosti odporovateľnosti.

Z uvedeného dôvodu preto ani odkaz žalobcu na nemožnosť v konkurze predať kamenivo za hodnotu,
ktorú mal dlžník uvedenú v majetku, nie je dôkazom o hodnote celého majetku dlžníka - úpadcu v čase
účinnosti odporovaného právneho úkonu. Okrem toho sa žalobca pri spochybnení a popieraní hodnoty
majetku zameral len na hodnotu kameniva nachádzajúceho sa v kameňolomoch patriacich dlžníkovi -
úpadcovi, ale v žiadnom podaní neuvádza hodnotu a výšku pohľadávok dlžníka, ktoré rovnako tvoria

jeho majetok, ani hodnotou nehnuteľností, ktoré v čase účinnosti odporovaného právneho úkonu dlžník
- úpadca vlastnil a ktoré vlastníctvo žalobca nepopiera, ale zdôrazňuje, že v čase vyhlásenia konkurzu
už dlžník - úpadca tieto nehnuteľnosti predal. Pre úspech žaloby ale musí mať súd preukázanú hodnotu
majetku dlžníka v rozhodnom čase, bez ktorej nemožno ustáliť, že ide o úkon, ktorému možno úspešne
odporovať. Správca nesprávne v žalobe vychádza z výšky pohľadávok veriteľov v čase vykonania úkonu

a k tomu z trhovej hodnoty majetku podliehajúceho konkurzu bez splnenia povinnosti kvalifikovane
preukázať hodnotu majetku pred a po právnom úkone, ktorému odporuje.46. Na nedôvodný argument odvolací súd považuje i odkaz odvolateľa na obsah znenia poslednej vety
odseku 5. odôvodnenia rozsudku. Z kontextu a významu celého odseku niet pochýb o tom, že súd len
omylom použil antonymum (slovo „nižšia“) namiesto slova „vyššia“.

47. Na základe zistených skutočností odvolací súd uzaviera, že pre úspech žaloby založenej na
ukracujúcom právnom úkone je potrebné porovnať hodnotu majetku a k tomu zo strany správcu uviesť
stav majetku pred právnym úkonom ktorému sa odporuje a po ňom. Uvedené nebolo v konaní splnené
a správcom preukázané, na základe ktorého nedostatku súd prvej inštancie žalobu zamietol a s ktorým

rozhodnutím sa stotožnil i odvolací súd.

48. Odvolateľ napadol rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu, preto odvolací súd preskúmal
aj výrok prvoinštančného súdu, ktorým návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol. K uvedenému
rozhodnutiu odvolateľ neoznačil žiadne také odvolacie dôvody, ktoré by vyžadovali potrebu jeho zmeny,
preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v celom rozsahu podľa § 387

ods.1,2 C.s.p. potvrdil.

49. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 2 C.s.p. v
spojení s § 255 ods. 2 C.s.p. a nárok na náhradu trov priznal žalovanému voči žalobcovi.

Senátom odvolacieho súdu bolo toto rozhodnutie prijaté v pomere hlasov 2 : 1.
Odlišné stanovisko

1. Podľa § 394 ods. 1 C. s. p. pripájam svoje odlišné stanovisko k rozsudku tunajšieho súdu sp. zn. 21
CoKR 15/2018 z 28. apríla 2020, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Trnava č. k. 25 Cbi

3/2011-778 z 19. októbra 2018, pretože s jeho výrokom nesúhlasím.

2. Odvolací súd mal podľa mňa napadnutý rozsudok zmeniť, vyhovieť žalobe a určiť neúčinnosť kúpnej
zmluvy z 15. júna 2009 medzi úpadcom (OKAMEA s.r.o.) a žalovaným a uložiť žalovanému vydať
predmet kúpy (označené nehnuteľnosti).

3. V prerokúvanej veci sa žalobca - správca podstaty úpadcu domáhal vyslovenia neúčinnosti tohto
úkonu, pretože bol urobený bez primeraného protiplnenia podľa § 58 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z.
o konkurze a reštrukturalizácii v znení účinnom k 15. júnu 2009. Žalobca už v žalobe predniesol,
že nehnuteľnosti boli predané za 66.380 €, hoci ich skutočná hodnota bola 663.880 €, pričom tento

rozdiel by pokryl úhradu pohľadávok veriteľov prihlásených do konkurzu. Zároveň namietol, že úkon bol
vykonaný v prospech spriaznenej osoby, keďže konateľom úpadcu aj žalovaného bola tá istá osoba -
Miroslav Horváth. Súd prvej inštancie jeho žalobu zamietol (už v poradí tretím rozsudkom), keď dospel k
záveru, že žalobcu zaťažovalo bremeno dokázať, že v dôsledkom odporovaného úkonu bolo ukrátenie
veriteľov, t. j. že majetok úpadcu po vykonaní úkonu nepostačoval na uspokojenie jeho záväzkov v

čase vykonania tohto úkonu, neskôr prihlásených a uznaných v konkurze. Podstatou sporu v tomto
smere bola hodnota inej nehnuteľnosti (kameňolomu), ktorá mala úpadcovi zostať a ktorej hodnota bola
v konaní sporná. Žalovaný predložil do konania ešte pred 1. júlom 2016 súkromný znalecký posudok,
súd prvej inštancie ustanovil aj znalca na zistenie hodnoty tejto nehnuteľnosti. Znalcom sa nepodarilo
jednoznačne ustáliť hodnotu nehnuteľnosti, z čoho súd prvej inštancie vyvodil, že žalobca neuniesol

dôkazné bremeno na preukázanie toho, že by majetok úpadcu po odporovanom úkone nestačil na
uspokojenie jeho pohľadávok.

4. Odpoveď väčšinového rozhodnutia na túto podstatnú otázku je podľa mňa predovšetkým
nedostatočná. Podstata jeho argumentácie je zhrnutá v ods. 43 odôvodnenia, ktoré tvorí sčasti jednak

doslovne odpísaná časť odôvodnenia judikátu R 33/2016, ktoré je sčasti doplnené tvrdením, že
ukrátenie veriteľov musí žalobca dokázať napriek domnienke úpadku, ak je odporovaný úkon urobený
v prospech spriaznenej osoby (§ 58 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z.). Väčšinové rozhodnutie však už
nijakým spôsobom neanalyzuje, čo táto domnienka znamená z hmotnoprávneho hľadiska a aké má
procesnoprávne následky na bremeno tvrdenia a bremeno dôkazu. Pokiaľ by väčšinové rozhodnutie

takúto analýzu vykonalo, nemohlo by dospieť k tomu záveru, ku ktorému dospelo, pretože by zistilo, že
jeho záver odporuje sám sebe.5. Žalobca odporoval kúpnej zmluve z 15. júna 2009 ako úkonu bez primeraného protiplnenia. Podľa §
58 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. je právnym úkonom bez primeraného protiplnenia okrem iného odplatný
právny úkon dlžníka, na ktorého základe dlžník poskytol plnenie, ktorého obvyklá cena je podstatne

vyššia ako obvyklá cena plnenia, ktoré na jeho základe získal. Z obsahu samotnej odporovanej kúpnej
zmluvyvyplýva,žekúpnacenapredávanýchnehnuteľností,ktorábolavhotovosti(!)zaplatenáúpadcovi,
bola 66.387,84 €. Z obsahu spisu potom nie je zrejmé, že by žalovaný počas konania až do vydania
rozsudku súdu prvej inštancie kedykoľvek poprel, že obvyklá hodnota týchto nehnuteľností predaných
kúpnou zmluvou z 15. júna 2009 bola iná než žalobcom tvrdených 663.880 €. Podľa môjho názoru

nemožno pochybovať o tom, že obvyklá cena predmetu kúpy vo desaťnásobku kúpnej ceny, ktorú zaň
úpadca získa, je podstatne vyššia v zmysle § 58 ods. 1 cit. zák. Podmienkou odporovania právnemu
úkonu bez primeraného protiplnenia podľa § 58 ods. 2 cit. zák. však zároveň je to, aby spôsobil úpadok
dlžníka alebo bol urobený počas úpadku dlžníka. Ak však ide o právny urobený v prospech osoby
spriaznenej s dlžníkom, úpadok dlžníka v čase urobenia právneho úkonu sa predpokladá. Na rozdiel
od prvej vety sa pritom nepredpokladalo, že takýto úkon spôsobil úpadok, ale že dlžník v čase jeho

vykonania už v úpadku bol. V danej veci medzi stranami počas konania nebolo sporné, že úpadca a
žalovaný boli k 15. júnu 2009 spriaznenými osobami podľa § 9 ods. 1 písm. e) a ods. 3 zákona č. 7/2005
Z. z., keďže jediným spoločníkom oboch spoločností (teda osobou majúca v nich kvalifikovanú účasť)
bol Miroslav Horváth. Dôsledkom toho tak bolo, že úpadok úpadcu sa k 15. júnu 2009 predpokladal.

6.Pojemúpadkubolvymedzenýv§3zákonač.7/2005Z.z.vzneníúčinnomk15.júnu2009.Podľaods.
1 je dlžník v úpadku, ak je platobne neschopný alebo predlžený. Podľa ods. 2 je platobne neschopným
ten, kto má viac ako jedného veriteľa a nie je schopný plniť 30 dní po lehote splatnosti viac ako jeden
peňažný záväzok. Podľa ods. 3 je predlžený ten, kto je povinný viesť účtovníctvo podľa osobitného
predpisu a má viac ako jedného veriteľa a hodnota jeho splatných záväzkov presahuje hodnotu jeho

majetku. Uznaná výkladová zásada hovorí, že pokiaľ sa v určitom právnom predpise používajú totožné
pojmy, treba nimi rozumieť totožné inštitúty. Ak teda § 58 ods. 2 druhá veta cit. zák. pri úkone v prospech
spriaznenej osoby predpokladá úpadok dlžníka, znamená to, že predpokladá úpadok v zmysle § 3 cit.
zák. Znamená to teda, že v tomto prípade sa predpokladá, že úpadca je v čase urobenia právneho úkonu
tak platobne neschopný v zmysle § 3 ods. 2, ako aj predlžený v zmysle § 3 ods. 3. Z ustanovenia § 58

ods.2druhejvetytotižnevyplýva,žebysapredpokladalolento,žeúpadcajeplatobneneschopný,alebo
že by sa predpokladalo len jeho predlženie. Zákon jasne a zrozumiteľne hovorí, že sa predpokladá jeho
úpadok bez obmedzenia konkrétnej formy úpadku. Podrobnosti o spôsobe určenia úpadku upravovala
vyhláška MS SR č. 643/2005 Z. z., ktorá v prípade určenia predlženia (§ 2) výslovne ustanovovala, že pri
stanovení hodnoty majetku sa vychádzalo z účtovnej hodnoty, preto aj za majetok výslovne označovala

majetok v účtovnom zmysle [§ 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 431/2002 Z. z.]. Naopak, pri určení hodnoty
splatného záväzku sa vychádzalo z jeho sumy.

7. Z uvedených ustanovení tak podľa mňa celkom jasne vyplýva, že ak § 58 ods. 2 druhá veta zákona
č. 7/2005 Z. z. normuje domnienku existencie úpadku dlžníka (úpadcu) v čase vykonania úkonu v

prospech spriaznenej osoby, normuje tým aj to, že sa predpokladá, že hodnota splatných záväzkov (t.
j. splatných pohľadávok veriteľov dlžníka) je vyššia než hodnota jeho majetku vedená v účtovníctve
(teda predlženie, § 3 ods. 3). Z logiky podnikateľskej činnosti je pritom zrejmé, že suma splatných
pohľadávok veriteľov je najviac rovná sume všetkých pohľadávok (to v prípade, že sú všetky pohľadávky
veriteľov už splatné), spravidla však nižšia než suma všetkých pohľadávok (keďže časť pohľadávok

ešte nie je splatná). Z toho potom ale rovnako logicky plynie, že ak v čase úpadku už suma splatných
pohľadávok prevyšuje účtovnú hodnotu majetku, o to viac ju bude prevyšovať suma všetkých (splatných
aj nesplatných) pohľadávok. Z uvedených ustanovení tak potom podľa mňa nemožno vyvodiť iný záver
než to, že ustanovenie § 58 ods. 2 druhej vety zákona č. 7/2005 Z. z. normuje domnienku, že v čase
urobenia odporovaného úkonu v prospech spriaznenej osoby má úpadca (splatné) pohľadávky v sume

prevyšujúcej účtovnú hodnotu jeho majetku. Ako už bolo uvedené, z uvedenej vety vyplýva, že takýto
stav v čase vykonania majetku už existoval, keďže citované ustanovenie nenormuje domnienku, že by
úpadok nastal v dôsledku tohto úkonu, ale že už tu bol v čase úkonu. Ak teda za úpadku dôjde ešte
k úkonu bez primeraného protiplnenia, hodnota majetku dlžníka sa ešte viac zníži bez toho, aby sa
zvýšila o primerané protiplnenie, takže predlženie dlžníka sa v dôsledku tohto úkonu môže len prehĺbiť.

Z uvedeného teda plynie jediný logický a správny záver, že v tomto prípade zákon predpokladá, že už
pred vykonaním úkonu účtovne evidovaný majetok dlžníka nepostačoval na úhradu ani jeho splatných
záväzkov, teda logicky ani na úhradu všetkých záväzkov, a úkon bez primeraného protiplnenia tento
stav len prehĺbil.8. Z judikátu, z ktorého väčšinové rozhodnutie hojne cituje (bez toho, aby uviedlo, že ide o judikát
R 33/2016), však vyplýva, že predpokladom odporovateľnosti je zníženie uspokojenia pohľadávok

veriteľov dlžníka, čo predpokladá také zmenšenie hodnoty jeho majetku, že po účinnosti odporovaného
právneho úkonu sa zníži uspokojenie pohľadávok veriteľov. K tomu dochádza jednak vtedy, keď dlžník
nemal ani pred vykonaním odporovaného úkonu dostatok majetku na úplné uspokojenie pohľadávok
veriteľov, ako aj vtedy, keď dôjde k odporovaným právnym úkonom, k zníženiu hodnoty majetku
dlžníka tak, že zostávajúci majetok dlžníka nepostačí na uspokojenie pohľadávok veriteľov dlžníka. Z

výkladu uvedeného v predošlých odsekoch tohto odlišného stanoviska je však zrejmé, že všetky tieto
predpoklady sú obsahom zákonnej domnienky existencie úpadku, ktorá vyplýva z § 58 ods. 2 druhej vety
zákona č. 7/2005 Z. z. Z existencie úpadku vyplýva, že už v čase úkonu dlžník nemá (aspoň účtovne)
dostatok majetok na úplné uspokojenie pohľadávok veriteľov, pričom v dôsledku úkonu bez primeraného
protiplnenia k podstatnému zvýšeniu majetku spravidla ani nemohlo dôjsť. Inak povedané, existenciou
domnienky podľa § 58 ods. 2 druhej vety cit. zák. je zároveň založená domnienka takéhoto nesúladu

medzi majetkom a záväzkami, ktorý je pojmovým znakom zníženia uspokojenia pohľadávok veriteľov.

9. Podľa čl. 8 základných princípov C. s. p. sú strany povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre
rozhodnutie vo veci a podoprieť svoju tvrdenia dôkazmi. Strana je tak povinná splniť bremeno tvrdenia,
teda tvrdiť potrebné rozhodné skutočnosti; potrebnosť je určovaná hypotézou právnej normy, ktorá

upravuje sporný právny pomer účastníkov. Každá zo strán je pritom povinná tvrdiť (a v prípade sporu
dokázať) existenciu znakov skutkovej podstaty (hypotézy) tej právnej normy, ktorej právny následok
(dispozícia) je v jej prospech (porov. napr. uznesenie NS SR sp. zn. 4 Cdo 13/2009). Pokiaľ určitá strana
chce vo svoj prospech vyvodzovať následok normy, ktorá zakladá určitú domnienku, potom je povinná
tvrdiť a dokázať (len) existenciu znakov skutkovej podstaty, ktorá práve túto domnienku zakladá. Podľa

§ 192 C. s. p. potom totiž platí, že skutočnosť, pre ktorú je v zákone ustanovená domnienka pripúšťajúca
dôkaz opaku, má súd za preukázanú, ak v konaní nevyšiel najavo opak. Ak je teda v konaní dokázaná
existencia znakov skutkovej podstaty normy, ktorá zakladá určitú domnienku, potom je podľa cit. čl. 8
základných princípov C. s. p. povinnosťou strany, ktorá chce takúto domnienku zákonným spôsobom
vyvrátiť, aby označila na to potrebné skutkové tvrdenia a podoprela ich dôkazy.

10. Na základe uvedeného je teda zrejmé, že žalobcovi v prerokúvanej veci stačilo tvrdiť také
skutočnosti, z ktorých vyplývalo jednak to, že kúpna zmluva z 15. júna 2009 je právnym úkonom bez
primeraného protiplnenia na účely § 58 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. (čo žalovaný počas konania nikdy
jasne nepoprel), jednak to, že tento úkon bol urobený medzi spriaznenými osobami v zmysle § 58 ods. 2

zákona č. 7/2005 Z. z. (čo takisto nebolo za konania sporné). Pokiaľ žalobca teda rozhodné skutočnosti
v tomto smere tvrdil a neboli popreté, uniesol svoje bremená tvrdenia podľa čl. 8 základných princípov
C. s. p. Dôsledkom toho bol právny následok § 58 ods. 2 druhej vety - teda vznik domnienky úpadku
úpadcu k 15. júnu 2009, teda v zmysle cit. § 3 zákona č. 7/2005 Z. z. a vyhlášky č. 643/2005 Z. z. vznik
domnienky, že účtovný majetok úpadcu nepostačoval na uspokojenie (splatných a o to viac všetkých)

záväzkov dlžníka voči veriteľom. Tieto skutočnosti sa teda v zmysle cit. § 192 C. s. p. v konaní mali
považovať za preukázané a bolo úlohou žalovaného predniesť rozhodné skutočnosti a navrhnúť dôkazy
na preukázanie opaku.

11. Väčšinové rozhodnutie sa preto v kľúčovej otázke dopúšťa zásadnej chyby, keď celkom v rozpore s

hore citovanými právnymi normami dospieva k záveru, že žalobcu zaťažuje aj bremeno dôkazu ohľadom
stavu majetku a záväzkov úpadcu v čase urobenia odporovaného úkonu - kúpnej zmluvy z 15. júna 2009
a po ňom. Argumentácia väčšinového rozsudku je potom v skutočnosti rozporná, ak na jednej strane
tvrdí, že „neopomenul, že v tomto konaní bol právny úkon urobený v prospech osoby spriaznenej s
dlžníkom,kedyzákonúpadokpriamopredpokladáajenanadobúdateľoviprospechupreukázaťopak...“,

zároveň však v tej istej vete tvrdí, že to neznamená ukrátenie veriteľov, čo musí dokázať žalobca. Nie je
zrejmé, čo iné by domnienka existencie úpadku mala znamenať než to, že sú naplnené podmienky § 3
zákona č. 7/2005 Z. z., medzi nimi aj predlženie dlžníka, teda že jeho splatné záväzky prevyšujú účtovnú
hodnotu jeho majetku. Nie je zrejmé, čo teda väčšinový rozsudok „neopomenul“, keď celkom v rozpore s
tým aj tak zaťažil žalobcu plným dôkazným bremenom, teda tak, ako keby tu žiadnej domnienky úpadku

nebolo.

12. Podľa môjho názoru tak v prerokúvanej veci mal odvolací súd správne dospieť k záveru, že
žalovaného zaťažuje bremeno tvrdenia a dôkazu, že k 15. júnu 2009 nebol úpadca v úpadku, tedaže suma jeho splatných pohľadávok bola vyššia než účtovná hodnota jeho majetku. Žalovaný teda
mohol dokázať napr. to, že účtovná hodnota majetku bola v skutočnosti vyššia než bola vedená v
účtovníctve, že časť pohľadávok nebola splatná, prípadne že vôbec neexistovala, v dôsledku čoho tu

neboli podmienky úpadku. Pokiaľ by žalovaný takéto skutočnosti tvrdil a dokázal, súd by bol musel
posúdiť, aký by to malo vplyv na existenciu ukrátenia veriteľov v čase urobenia úkonu. Žalovaný sa
však za konania bránil len tým, že úpadcovi aj po vykonaní úkonu zostal majetok - nehnuteľnosti s
kameňolomom, ktorého skutočná (nie účtovná) hodnota bola podstatne vyššia, v dôsledku čoho jeho
majetok v čase úkonu bol v skutočnosti vyšší a postačoval na uspokojenie jeho veriteľov, a z dôvodov

podrobne rozvedených vyššie ho v tomto smere zaťažovalo dôkazné bremeno. Dôkazným bremenom
je pritom procesné bremeno, na základe ktorého možno v prípade, že skutkový stav nie je možné
dostatočne zistiť (non liquet), rozdeliť dôsledky tohto nedostatočného zistenia medzi jednotlivé sporové
strany. Pokiaľ strana neunesie bremeno, ktoré ju zaťažuje, a súd si na základe hodnotenia dôkazov
nevytvorí dostatočné presvedčenie o skutočnosti, ktorá napĺňa znak skutkovej podstaty normy, ktorá je
v jej prospech, bude to mať rovnaké účinky, ako keby strana túto skutočnosť nedokázala vôbec.

13. Súd prvej inštancie vo svojom rozsudku spôsobom súladným s § 191 C. s. p. vysvetlil, prečo v
danej veci z vykonaného dokazovania nepovažuje za dostatočne ustálenú hodnotu kameňolomu, ktorý
mal tvoriť podstatnú časť majetku úpadcu po spornom odporovanom úkone - kúpnej zmluve z 15. júna
2009 a ktorým malo byť zabezpečené, že tento majetok postačuje na uspokojenie veriteľov aj po tomto

úkone. Súdu prvej inštancie sa totiž nepodarilo zabezpečiť dostatočne presvedčivé a presné znalecké
vyriešenie tejto otázky. V tejto súvislosti je podstatné, že súd prvej inštancie neurobil konkrétne skutkové
zistenie týchto dvoch veličín, teda nezistil jasne, aká bola hodnota tohto kameňolomu a neurobil teda ani
zistenie, že by hodnota majetku úpadcu bola väčšia alebo menšia než suma pohľadávok jeho veriteľov.
Súd prvej inštancie výslovne uzavrel, že sa mu takéto zistenie nepodarilo urobiť, teda spor rozhodol

práve na základe pravidiel rozdelenia dôkazného bremena. V rozpore s hore podaným výkladom však
žalobcu zaťažil dôkazným bremenom dokázať hodnotu týchto veličín, takže ich nedokázanie pričítal na
jeho ťarchu. Správne mal byť totiž týmto dôkazným bremenom zaťažený žalovaný a jeho neunesenie
tak malo ísť na jeho ťarchu. Neunesením dôkazného bremena tak podľa § 192 C. s. p. zostali zachované
účinky domnienky úpadku úpadcu k 15. júnu 2009, teda aj domnienka toho, že suma (splatných)

pohľadávok úpadku k tomuto dňu prevyšovala účtovnú hodnotu jeho majetku. Ak však zostali zachované
účinky tejto domnienky, tak žalobca tým preukázal naplnenie prvého predpokladu odporovateľnosti -
zníženia uspokojenia veriteľov v dôsledku odporovaného úkonu. Keďže boli splnené aj všetky ostatné
podmienky odporovateľovi podľa § 58 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z., mal odvolací súd žalobe žalobcu
vyhovieť.

14. Zo všetkých uvedených dôvodov som nemohol hlasovať za väčšinové rozhodnutie o potvrdení
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, a to o to viac, že neexistuje ustálená prax najvyšších
súdnych autorít (Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR), ktorá by túto otázku riešila.

15. Podľa § 394 ods. 1 C. s. p. sa toto odlišné stanovisko pripojí k rozhodnutiu a doručí sa stranám.

Trnava 28. apríla 2020

Mgr. Michal N o v o t n ý
sudca

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je dovolanie prípustné ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu samej alebo ktorým sa konanie
končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je podľa § 421 C.s.p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).

Dovolanie prípustné podľa § 420 C.s.p. možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 C.s.p. možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435
C.s.p.).