Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, May 19, 2020

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/163/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6719201585
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 05. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Podhorová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2020:6719201585.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Podhorovej a

členiek senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a JUDr. Anny Snopčkovej, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom 811 09 Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený splnomocnenou
advokátkou JUDr. Katarínou Hegedüšovou, so sídlom Advokátska kancelária 841 05 Bratislava,
Majerníkova 3/A, IČO: 42 185 190, proti žalovanej: B. I., narodená XX.XX.XXXX, bytom XXX XX T. XXX,
o zaplatenie 200 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Zvolen číslo
konania 18Csp/25/2019-54 zo dňa 19.06.2019, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Zvolen číslo konania 18Csp/25/2019-54 zo dňa 19.06.2019 vo výroku

II., ktorým súd v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a v závislom výroku III. o trovách prvoinštančného
konania p o t v r d z u j e.

II. Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom výrokom I. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 200,-- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 05. 05. 2019 do zaplatenia
v mesačných splátkach po 5,-- eur mesačne splatných od mesiaca nasledujúceho po právoplatnosti
rozsudku vždy do 20-teho dňa v mesiaci, až do úplného zaplatenia dlhu, pod hrozbou straty výhody

splátok v prípade nezaplatenia čo len jednej splátky riadne a včas, výrokom II. súd v prevyšujúcej časti
žalobu žalobcu zamietol a výrokom III. rozsudku súd rozhodol o trovách prvoinštančného konania a
žalovanej náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení rozsudku súd konštatoval skutkový a právny
základ žalobcom uplatneného nároku voči žalovanej, ktorý vyplýval zo Zmluvy o úvere uzatvorenej
medzi stranami sporu dňa 30. 03. 2015 a ktorou žalobca, ako veriteľ, poskytol žalovanej, ako dlžníkovi,
úver vo výške 200,-- eur, ktorý sa žalovaná zaviazala vrátiť spolu s úrokom a odplatou 196,-- eur, t.j.
celkom 396,-- eur v lehote splatnosti do 30. 03. 2016. Uplatnený nárok žalobcu pozostával z istiny

200,-- eur, odplaty 56,-- eur, zmluvnej pokuty 33,-- eur, poplatkov za upomienky 180,-- eur, zmluvného
úroku 70 % ročne zo sumy 200,-- eur od 30. 03. 2015 do zaplatenia a zákonného úroku z omeškania
5 % ročne zo sumy 256,-- eur od 31. 03. 2016 do zaplatenia. Žalovaná v procesnej obrane uviedla,
že je ochotná žalobcovi uhradiť len sumu 200,-- eur, ktorú si požičala a z dôvodu svojej nepriaznivej
sociálnej situácie môže splatiť túto sumu v mesačných splátkach po 5,00 eur. Súd prvej inštancie
uplatnený nárok právne posúdil podľa ustanovenia § 52 ods. 1, § 53 ods. 1, § 39, § 39a, § 3 ods.
1 Občianskeho zákonníka, v spojení s ustanoveniami § 1 ods. 1, § 2 písm. g/, i/ a j/, § 9 ods.

1, § 11 ods. 1 písm. b/, d/ a § 19 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v
nadväznosti aj na ustanovenia § 261 ods. 6 písm. d/, § 497 a § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka. Súd
následne uviedol, že nemal pochybnosti o tom, že sporové strany uzavreli Zmluvu o spotrebiteľskom
úvere dňa 30. 03. 2015, ktorá je spotrebiteľskou zmluvou a ani žalobca nepopieral, že spor vznikolzo zmluvy uzavretej medzi obchodníkom pri výkone jeho obchodnej činnosti (poskytovanie úverov) a
žalovaným ako spotrebiteľom. Súd konštatoval, že hoci zmluva o úvere je upravená ako „absolútny
obchod“ podľa ustanovení Obchodného zákonníka, pri spotrebiteľskom vzťahu sa pri duálnej právnej

úprave prednostne použijú predpisy občianskeho práva v súlade so zásadou ochrany spotrebiteľa, ako
slabšej zmluvnej strany. Po zhodnotení vykonaného dokazovania súd prvej inštancie konštatoval, že
žalobe žalobcu nemožno v celom rozsahu vyhovieť. Súd mal za nepochybné, že medzi sporovými
stranami bol uzavretý záväzkový vzťah na základe Zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorý sa spravuje
právnym režimom Občianskeho zákonníka, čiastočne Obchodného zákonníka, no najmä zákonom

č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom k 31. 03. 2015, t. j. platným v čase uzavretia úverovej zmluvy.
Preskúmaním úverovej zmluvy súd konštatoval, že bol dojednaný ročný úrok z úveru 70 %, pričom v
časeuzavretiaspotrebiteľskejzmluvyboliúrokyposkytovanébankamivobdobnýchúverovýchvzťahoch
vo výške 25,88 % a RPMN činila 16,98 %. Súd uviedol, že dojednaný ročný úrok je takmer trojnásobný
ako priemerné úrokové sadzby zverejnené NBS. Súd v dôvodoch rozsudku poznamenal, že hoci sa
nebankové subjekty spravidla bránia uvedenému porovnaniu s poukazom na rozdiely v zabezpečení

pohľadávok z úverov a teda aj rozdiel v riziku splácania úverov pri nebankových subjektoch, avšak súd
môže do istej miery akceptovať vyššie náklady pri úveroch poskytovaných nebankovými subjektmi, ale
aj táto výška odplaty za poskytovanie úverov nebankovými subjektmi je limitovaná najmä všeobecnými
ustanoveniami vyplývajúcimi z občiansko-právnych vzťahov a to § 3 ods.1 Občianskeho zákonníka,
podľaktoréhovýkonprávapovinnostívyplývajúcichzobčiansko-právnychvzťahovnesmiebyťvrozpore

s dobrými mravmi. Súd vyslovil, že neprimerane vysoké úroky dojednané pri peňažných pôžičkách sú
vo všeobecnosti považované za odporujúce uznávaným pravidlám správania sa a vzájomným vzťahom
medzi ľuďmi ako mravným princípom spoločenského poriadku a teda sú v rozpore s dobrými mravmi.
V súlade s dobrými mravmi je také konanie veriteľa, ktorý sa pri peňažnej pôžičke uspokojí bez ohľadu
na to, v akej situácii sa nachádza dlžník, s primeranou výškou odplaty za užívanie požičanej sumy a

ktorý svoje voľné peňažné prostriedky mieni zhodnotiť obvyklým spôsobom. Nemôže potom zodpovedať
všeobecne uznávaným vzťahom, aby dlžník v takejto situácii poskytoval veriteľovi neprimerané až
úžernícke úroky. Súd poznamenal, že práve pod vplyvom neprimerane vysokých úrokových sadzieb
zo strany nebankových subjektov bola nevyhnutná zákonná úprava, kedy do civilného práva bola
zavedená úžera a to v § 39a zákonom č. 106/2014 účinným od 01. 06. 2014, ktorým bol novelizovaný

Občianskyzákonník.Súdpretodohoduoúrokupovažovalzaabsolútneneplatnýprávnyúkonpodľa§39
Občianskeho zákonníka, nakoľko je výška úroku dojednaná v rozpore s dobrými mravmi. Vzhľadom na
uvedené závery potom súd konštatoval, že v súlade so zákonom o spotrebiteľských úveroch pri absencii
dojednania úroku sa preskúmavaná zmluva považuje za bezúročnú a bez poplatkov. Preskúmaním
zmluvy súd ďalej konštatoval, že v zmluve bola uvedená RPMN vo výške 28 % s použitím výlučne

odplaty vyčíslenej na 56,-- eur. Do RPMN nebol zahrnutý dojednaný úrok z úveru a takýto postup
žalobcu pri vyčíslení RPMN je v rozpore so zákonom a súd ho hodnotil ako nekalý postup, preto
uvedené vyčíslenie RPMN vyhodnotil ako nezákonné a podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatné
dojednanie. Pokiaľ žalobca ako veriteľ nepostupoval v súlade so zákonom, súd súčasne konštatoval,
že v predmetnej zmluve absentuje údaj o RPMN a rovnako v súlade so Zákonom o spotrebiteľských

údajoch sa preskúmavaná zmluva považuje za bezúročnú a bez poplatkov. Taktiež pokiaľ si žalobca
v žalobe k istine uplatnil aj dojednaný úrok vo výške 70 % ročne od 30. 03. 2015 do zaplatenia,
t. j. úrok odo dňa podpisu zmluvy, tento nárok súd považoval za nedôvodný a nepreukázaný. Súd
poukázal na to, že žalobca nepreukázal, kedy konkrétne bol poskytnutý úver žalovanému, pretože
tento mu mal byť poskytnutý na zmenku a nevedno, kedy reálne žalovaný, ako dlžník, úver čerpal.

Úrok totiž možno žiadať len od čerpania úveru. Žalobca na výzvu súdu žiadne skutkové okolnosti
k tomuto neuviedol. Rovnako súd hodnotil ako nezákonný nárok na úrok po splatnosti úveru popri
úrokoch z omeškania. Keďže súd dojednanie o úroku považoval za absolútne neplatné, v ďalších
dôvodoch už považoval za nadbytočné sa vyporiadavať s prípadným nárokom žalobcu na úrok z úveru
po splatnosti. Pokiaľ si žalobca uplatnil poplatky za upomienky v celkovej výške 180,-- eur, kedy v

žalobe tvrdil, že žalovanému zaslal 6 upomienok a v zmysle Všeobecných obchodných podmienok
sa žalovaný zaviazal za každú uhradiť 30,-- eur, súd konštatoval, že uvedený poplatok presahuje
náklady, ktoré môže mať veriteľ so zasielaním upomienok a uvedený poplatok vo vzťahu k poplatkovému
úkonu súd považoval za neprimeraný, z hľadiska výšky je spôsobilý privodiť nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán a to v neprospech spotrebiteľa a súd takéto dojednanie hodnotil ako

neprijateľnú zmluvnú podmienku a teda absolútne neplatnú. Taktiež súd poznamenal, že tento poplatok
je výlučne v záujme žalobcu v súvislosti s porušením povinnosti žalovaného riadne uhrádzať dlh. V
tomto konkrétnom prípade žalobca účtoval za 6 upomienok po 30,-- eur, celkovo 180,-- eur, pričom
samotná istina úveru, ktorý bol poskytnutý dlžníkovi, bola 200,-- eur. Zmyslom upomienky má byťupozornenie a súčasná výzva dlžníkovi, aby si dodatočne splnil svoju povinnosť, s plnením ktorej je v
omeškaní.Akdlžníknereagujenaupomienku,jenamiesteprijaťinéopatreniaanieopakovaneneúčelne
vyzývať dlžníka na zaplatenie ďalšími upomienkami, pretože prípadné náklady spojené s opakovaným

upomínaním nepredstavujú účelne vynaložené náklady súvisiace s vymáhaním splatnej pohľadávky. V
závere odôvodnenia rozsudku súd prvej inštancie zhrnul, že na základe vyššie uvedeného hodnotenia
súd dospel k záveru, že žalobca, ktorého nároky už v minulosti boli hodnotené ako neoprávnené s
poukazom na vysoké úroky a neprijateľné zmluvné podmienky, opätovne poskytuje spotrebiteľom úvery
za úroky, ktoré možno označiť za úžernícke a to nekalým postupom, kedy nesprávne uvádza výšku

RPMN, bez zohľadnenia všetkých nákladov spojených so spotrebiteľským úverom, t. j. v neprospech
spotrebiteľa, vo svojich zmluvách uvádza neprijateľné podmienky, akou je napr. dojednanie o poplatku
za upomienku vo výške 30,-- eur, preto súd uvedené konanie žalobcu ako veriteľa pri poskytnutí úveru
vyhodnotil ako konanie v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 Občianskeho zákonníka a Zmluvu
o spotrebiteľskom úvere zo dňa 30. 03. 2015 súd vyhodnotil ako absolútne neplatnú ako celok. To
znamená, že žalobcovi nepatrí ani nárok na dojednanú zmluvnú pokutu, ktoré dojednanie bolo súčasťou

neplatnej zmluvy. Preto žalobcovi patrí nárok len na vrátenie istiny podľa zásad o vydaní bezdôvodného
obohatenia podľa § 457 Občianskeho zákonníka a súd tak uložil žalovanej povinnosť vrátiť žalobcovi to,
čo podľa zmluvy dostala. Žalovaná v písomnom vyjadrení potvrdila, že jej bol poskytnutý úver vo výške
200,-- eur, preto súd zaviazal žalovanú vrátiť žalobcovi poskytnuté finančné prostriedky v tejto výške,
spolu so zákonným úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z priznanej istiny 200,-- eur od 05. 05.

2019 do zaplatenia. Súd vyhovel žiadosti žalovanej o plnenie v mesačných splátkach vzhľadom na jej
súčasnú situáciu, kedy je na rodičovskej dovolenke, stará sa o tri maloleté deti, manžel je nezamestnaný
a má ďalšie záväzky. Žalobca sa k návrhu na splácanie dlhu nevyjadril, toto nepoprel, preto súd návrh
žalovanej považoval za nesporný a žalovanú zaviazal uhradiť priznaný nárok v mesačných splátkach po
5,-- eur, splatných vždy do každého 20-teho dňa v mesiaci od mesiaca nasledujúceho po právoplatnosti

rozsudku. O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods.2 CSP podľa pomeru úspechu strán sporu
a hoci bola úspešnejšia žalovaná, ktorej by patrila náhrada trov konania, avšak nakoľko žalovaná si
náhradu neuplatnila, súd zo spisu žiadne trovy nezistil, preto vyslovil, že žalovanej náhrada trov konania
nepriznáva.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie a to zo
zákonných dôvodov podľa ustanovení § 365 ods. 1 písm. d) CSP „konanie má inú vadu, ktorá mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci“, podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) CSP
„súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam“ a
napokon podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) CSP „rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z

nesprávneho právneho posúdenia veci.“ Žalobca argumentoval, že zákon o spotrebiteľských úveroch
považuje zmluvu za bezúročnú a bez poplatkov v prípade, ak dôjde k naplneniu § 11 ods. 1 Zákona
o spotrebiteľských úveroch. Nakoľko nedošlo k naplneniu uvedených dôvodov, na ktoré napokon ani
priamo žalovaný nepoukázal, nemožno zmluvu o spotrebiteľskom úvere považovať za bezúročnú a bez
poplatkov. Výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov je jasne uvedená priamo na

prednej strane zmluvy, v ktorej je uvedené nasledovné: „Veriteľ je oprávnený poskytnúť dlžníkovi úver
v sume 200,-- EUR a dlžník sa zaväzuje zaplatiť veriteľovi túto sumu zvýšenú o príslušný poplatok
vo výške 196,-- EUR, t. j. celkovo zaplatí čiastku 396,-- EUR, pričom termín konečnej splatnosti úveru
je dňa 30.03.2016. Z uvedeného vyplýva, že nemožno hovoriť o absencii výšky, počtu a termínu
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Taktiež odvolateľ poukázal na skutočnosť, že v čase uzavretia

zmluvy neexistoval a nebol účinným žiadny všeobecne záväzný právny predpis, podľa ktorého by
bola stanovená maximálna prípustná výška úrokov za poskytnutie peňažných prostriedkov. Možno
teda vychádzať iba z ustanovenia § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak predmetom
spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať
odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch.

Nemožno sa dovolávať údajov výlučne bánk, čo by bolo v priamom rozpore s ustanovením § 53 ods.
6 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je ako merítko považovaná odplata obvykle požadovaná
na finančnom trhu, t.j. nie len bankami, ale aj inými účastníkmi finančného trhu. Odvolateľ zdôraznil,
že definovanie výšky odplaty odkazom na údaje bánk bolo možné len na základe § 53 ods. 6
Občianskeho zákonníka účinného do 31.10.2008, alebo do 31.05.2010. Naviac zákon zakazuje len

také prevýšenie, ktoré má charakter prevýšenia podstatného. Žalobca poukázal na záver rozhodovacej
praxe, podľa ktorého u nebankových subjektov nemožno obvyklú výšku úroku odvodzovať od výšky
úroku požadovaného bankami, pričom odvolateľ citoval z rozhodnutia Vrchného súdu v Prahe, sp. zn.
12 Cmo 95/2005 a z uvedeného dôvodu žalobca nesúhlasí s tvrdením, že odplata je v rozpore s dobrýmimravmi. Zmluvu o úvere nemožno podľa mienky odvolateľa považovať za bezúročnú a bez poplatkov a
má za to, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil predmetnú zmluvu ako bezúročnú a bez poplatkov,
nakoľko obsahuje všetky obligatórne náležitosti vyžadované Zákonom o spotrebiteľských úveroch.

Žalobca taktiež odmieta, že zmluvná podmienka, uvedená v Zmluve o úvere, t.j. príslušný poplatok za
upomienky, je neprijateľná zmluvná podmienka. Argumentuje, že slovenská právna úprava sa v oblasti
úverov „účtovaniu“ poplatku výslovne nebráni, pričom odvolateľ taktiež poukázal na článok 4 odsek
2 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách,
z ktorého vyplýva, že podstatou spotrebiteľského práva nie je a nemôže byť regulácia cien. Ceny sú

predmetom voľného pôsobenia ponuky a dopytu. Spotrebiteľovi nie je a ani nemôže byť odňatá možnosť
slobodnej voľby, či určité služby za určitú cenu prijme, alebo službu nevyužije. V ďalšom texte odvolania
žalobca citoval závery generálnej advokátky Trstenjak týkajúce sa výkladu článku 4 ods. 2 Smernice,
pritom tiež vyplývajú zo základných cieľov EÚ stanovených v článku 3 odsek 3 Zmluvy o Európskej
únii, podľa ktorého Európska únia sa usiluje o trvalo udržateľný rozvoj Európy založený okrem iného
na sociálnom trhovom hospodárstve s vysokou konkurencieschopnosťou. Z uvedených ustanovení

európskeho primárneho práva tak celkom jednoznačne vyplýva, že efektívny trh založený na voľnej
súťaži cien a súťaži služieb, rovnako ako trhové hospodárstvo založené na autonómii vôle zmluvných
strán, patrí medzi základné princípy európskeho práva. Aj z tohto dôvodu potom nemožno pripustiť,
aby rozširujúca aplikácia práva na ochranu spotrebiteľa vylúčila princíp autonómie vôle pri dojednávaní
základných prvkov zmluvného vzťahu, akými sú predmet plnenia a jeho cena. Predmetom prieskumu

tak nemôžu byť zmluvné dojednania týkajúce sa primeranosti ceny. Ak by takýto prieskum bol prípustný,
dochádzalo by k neprimeraným a extrémnym zásahom do trhu a v konečnom dôsledku k regulácii cien
všetkých tovarov a služieb. Taká regulácia cien by bola aj v priamom rozpore s čl. 55 ods. 1 Ústavy SR.
Z uvedeného vyplýva, že zmluvné dojednanie, ktoré podliehalo prieskumu v tomto konaní, je celkom
jednoznačnecenovýmdojednanímavzhľadomnaust.§53ods.1Občianskehozákonníka,akoajčlánku

4 odsek 2 Smernice Rady 93/13/EHS, je tak podľa žalobcu vylúčené, aby súd preskúmaval primeranosť
tohto dojednania. V prípade osoby žalovaného má žalobca zároveň za to, že sa jedná o osobu, ktorá
má rozumové schopnosti na úrovni primerane spôsobilej osoby schopnej vnímať a posúdiť zmysel a
účel konania, ako i jazykové vyjadrenia právnych úkonov obsiahnutých v listinách, ktoré podpísala.
Žalobca v závere odvolania tvrdí, že žalovaný bol pri uzatváraní zmluvy o úvere riadne poučený a

navyše žiadnym spôsobom nebol k jej podpisu donútený a konal bez akéhokoľvek psychického či
fyzického nátlaku. Žalovanému bola známa výška administratívneho poplatku pri uzatváraní zmluvy.
Nedostatok opatrnosti spotrebiteľa taktiež nespôsobuje absolútnu neplatnosť právneho úkonu. Tým,
že zmluvné strany výslovne prejavili vôľu uzatvoriť zmluvu o úvere, ktorá tvorí samostatnú listinu
tak, že ju podpísali, došlo k jej individuálnemu dojednaniu, vrátane individuálneho dojednania výšky

administratívneho poplatku a z toho dôvodu ju nie je možné považovať za neprijateľnú podmienku.
Skutočnosť, že žalovaný dodatočne posúdil povinnosť uhradiť administratívny poplatok ako subjektívne
nevýhodný, ešte nezakladá jeho absolútnu neplatnosť. V zmysle uvedeného má žalobca za to, že
administratívny poplatok nepredstavuje neprijateľnú podmienku tak, ako to uviedol súd. Odvolateľ
vzhľadom na skutočnosti uvedené v odvolaní potom navrhuje, aby odvolací súd odvolaním napadnutý

rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

3. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

4. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku - ďalej „CSP“), vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez
nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 CSP a contrario rozsudok okresného
súdu v odvolaním napadnutom výroku II., ktorým súd prvej inštancie vo zvyšnej časti žalobu zamietol a v
závislom výroku III. o trovách konania podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

5. Odvolací súd vzhľadom na obsah spisového materiálu, ako aj dôvody odvolania konštatuje, že
súd prvej inštancie náležite a správne zistil skutkový stav veci a v zmysle ustanovenia § 383 CSP
je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil prvoinštančný súd. Je potrebné zdôrazniť, že žalobca,
ako odvolateľ, neuviedol v odvolaní žiadne nové skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé vyvodiť zmenu

či zrušenie rozhodnutia prvoinštančného súdu a ktoré by neboli známe súdu prvej inštancie, ani v
odvolaní nežiadal doplniť dokazovanie za podmienok stanovených v ustanovení § 384 ods. 2 a 3
Civilného sporového poriadku o ďalšie nové relevantné skutočnosti, ktoré nemohli byť bez jeho viny
prezentované v prvoinštančnom konaní. Odvolaním len spochybnil vyvodený právny názor súdu prvejinštancie na podklade vykonaného dokazovania a namietal dôvody a právne posúdenie veci, pokiaľ
prvoinštačný súd uviedol, akými úvahami sa spravoval a na podklade ktorých skutočností zaujal právny
názor vyslovený vo výrokoch rozsudku. Odvolací súd preto pri rozhodovaní vychádzal zo súdom prvej

inštancie zisteného skutkového stavu a neboli naplnené procesné predpoklady doplňovať dokazovanie
zo strany odvolacieho súdu, prípadne nariaďovať odvolacie pojednávanie (§ 383, § 384 ods. 1, 2 a 3, v
spojení s ustanovením § 366 Civilného sporového poriadku).

6. Podľa ustanovenia § 52 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka v znení platnom a účinnom ku dňu

uzatvorenia posudzovanej úverovej zmluvy (ďalej „Občiansky zákonník), spotrebiteľskou zmluvou je
každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o
spotrebiteľských zmluvách,ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné
zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia,
sú neplatné.

7. Podľa ustanovenia § 53 ods. 1, 2 a 3 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú
obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné
podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky

sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.
Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť
oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Ak dodávateľ nepreukáže opak,
zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne
dojednané.

8. Podľa ustanovenia § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v
spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

9. Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, výkon práv a povinností vyplývajúcich z

občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov
iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

10. Podľa ustanovenia § 39a Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon urobený fyzickou osobou
nepodnikateľom, pri ktorom niekto zneužije tieseň, neskúsenosť, rozumovú vyspelosť, rozrušenie,

dôverčivosť, ľahkomyseľnosť, finančnú závislosť alebo neschopnosť plniť záväzky druhej strany a dá
sebe alebo inému sľúbiť alebo poskytnúť plnenie, ktorého majetková hodnota je vzhľadom na vzájomné
plnenie v hrubom nepomere.

11. Podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom

alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

12. Podľa ustanovenia § 19 ods. 1, 2zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch ( v znení
účinnom do 31.3.2015 (ďalej „Zákon o spotrebiteľských úveroch“), ročná percentuálna miera nákladov
spotrebiteľského úveru sa vypočíta podľa vzorca uvedeného v prílohe č. 2. Na účely výpočtu ročnej

percentuálnej miery nákladov sa použijú celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským
úverom s výnimkou poplatkov, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť za nedodržanie akýchkoľvek záväzkov
ustanovených v zmluve o spotrebiteľskom úvere, a iných poplatkov okrem kúpnej ceny, ktorú je
spotrebiteľ povinný zaplatiť za kúpu tovaru alebo uskutočnenie služieb bez ohľadu na to, či sa operácia
vykoná v hotovosti alebo na úver.

13. Podľa § 9 ods. 2 písm. j/ zákona o spotrebiteľských úveroch, zmluva o spotrebiteľskom úvere
okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti : ročnú
percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe
údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady

použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov.

14. V nadväznosti na uvedené, podľa § 11 ods. 1 písm. b/ a d/ zákona o spotrebiteľských úveroch,
poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskomúvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y), a ak v zmluve o spotrebiteľskom
úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa.

15. Odvolací súd, viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania a reagujúc na konkrétne odvolacie dôvody
(§ 387 ods. 3 veta posledná CSP), po oboznámení sa s obsahom spisu, procesnými vyjadreniami strán
sporu, právnymi i skutkovými okolnosťami ktoré tvorili procesný útok žalobcov, ako aj tvrdeniami, na
ktorých bola postavená procesná obrana žalovanej, ktorá prevzatie sumy 200 eur ako poskytnutého
úveru od žalobcu nepoprela, sa stotožňuje s prijatých záverom súdu prvej inštancie, ktorý v

dôsledku povinnosti súdu prihliadať v spotrebiteľských sporoch aj ex offo na neprijateľné zmluvné
podmienkyobsiahnutévspotrebiteľskýchzmluváchaprirešpektovaníprávapovinnostízmluvnýchstrán
vyplývajúcich zo spotrebiteľského práva, potom vyvodil, že uplatnenému nároku tak, ako sa ho žalobou
domáhal žalobca, nemožno vyhovieť v celom rozsahu.

16. Žalobca, ako úverový veriteľ, si uplatnil voči žalovanej, ako úverovej dlžníčke, nárok vyplývajúci zo

Zmluvy o úvere uzatvorenej medzi stranami sporu dňa 30. 03. 2015, ktorou žalobca poskytol žalovanej
úver vo výške 200,-- eur, ktorý sa žalovaná zaviazala vrátiť spolu s úrokom a odplatou 196,-- eur, t.j.
celkom 396,-- eur v lehote splatnosti do 30. 03. 2016. V zmluve bol dojednaný zmluvný úrok 70 % ročne,
zmluvná pokuta 33,-- eur, poplatky za každú upomienku 30-- eur a RPMN bola uvedená z odplaty vo
výške 28 %.

17. Súd prvej inštancie sa správne v odôvodnení rozsudku zameral predovšetkým na právne posúdenie
základného zmluvného vzťahu, z ktorého uplatnený nárok vzišiel. Odvolací súd po oboznámení sa s
obsahom spisu konštatuje, že z obsahu posudzovanej Zmluvy o úvere zo dňa 30.03.2015 je bez pochýb
zrejmé, že na právny vzťah založený predmetnou zmluvou medzi žalobcom a žalovanou, je nutné

aplikovať príslušné ustanovenia § 52 a násl. Občianskeho zákonníka zaoberajúce sa problematikou
spotrebiteľských vzťahov a ochrany práv spotrebiteľa a súčasne je nutné podriadiť predmetný zmluvný
vzťah právnemu režimu osobitnej právnej normy upravujúcej spotrebiteľské úvery a to zákonu č.
129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy o úvere. Odvolací
súd poznamenáva, že právne posúdenie zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovanou, ako vzťahu

spotrebiteľského a vyplývajúceho zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ani samotným žalobcom tak v
štádiu prvoinštančnom, ako ani v odvolaní, spochybnené a namietané nebolo. Predmetom odvolania,
ktoré podal žalobca, je spochybnenie záveru súdu, ktorý argumentačne pomerne zoširoka vyhodnotil
konkrétne dojednania jednak ako neprijateľné zmluvné podmienky obsiahnuté v spotrebiteľskej zmluve,
z čoho vyvodil ich absolútnu neplatnosť pre rozpor so spotrebiteľským právom, avšak súd súčasne

vyvodil absolútnu neplatnosť aj celej zmluvy ako celku, v dôsledku jej rozporu s dobrými mravmi s
poukazom na ustanovenia § 39 a § 3 ods. 1 OZ a jednak súd ohľadom nesprávne uvedeného údaju o
RPMN, vypočítaného len z odplaty, ako aj z úroku až trojnásobne prevyšujúceho odplatu priemerných
úrokových sadzieb bánk v danom období, vyvodil súčasne aj bezúročnosť a bezpoplatkovosť zmluvy o
spotrebiteľskom úvere s poukazom na ustanovenia § 9 ods. 2 písm. g/, i/ a j/, v spojení s ustanovením

§ 11ods. 1 písm. b/ a d/ Zákona o spotrebiteľských úveroch.

18. Žalobca, ako odvolateľ, nesúhlasí so závermi súdu, že posudzovaná zmluva o spotrebiteľskom
úvere neobsahuje zákonom požadované obligatórne náležitosti v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2,
konkrétne v odvolaní uvádza, že obsahuje výšku, počet a termín splátok istiny, úrokov a iných

poplatkov, ktoré sú podľa názoru odvolateľa uvedené priamo v zmluve. Odvolací súd v súvislosti s
touto odvolacou námietkou poznamenáva, že uvedená obligatórna náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom
úvere je v zákone o spotrebiteľských úveroch obsiahnutá v ustanovení § 9 ods. 2 písm. písm. k/,
avšak ako z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, súd nevytýkal v konkrétnom prípade
nedostatok tejto obsahovej náležitosti v konkrétnej posudzovanej zmluve a z tohto zákonného dôvodu

ani nevyvodzoval bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru. Odvolací súd tak ani nemá
priestor a najmä dôvod sa touto konkrétnou odvolacou námietkou zaoberať, nakoľko v spore ani nebola
relevantná, súd sa touto konkrétnou zákonnou náležitosťou nezaoberal, nevytkol jej nedostatok a ani
iným spôsobom sa jej argumentačne nedotkol.

19. Taktiež žalovaný nesúhlasí so záverom súdu o neprijateľnosti dojednaného úroku, ako zmluvnej
podmienky rozpornej so zákonom a s dobrými mravmi, dosahujúcou výšku až úžery a tým jej absolútnej
neplatnostivyslovenejsúdomprvejinštancievdôvodochjehorozhodnutia.Vtejtosúvislostiodvolacísúd
uvádza, že pokiaľ súd prvej inštancie vyhodnotil dohodnutú ročnú úrokovú sadzbu vo výške 70 % ročneza odporujúcu dobrým mravom a absolútne neplatnú s poukazom na ustanovenie § 39 Občianskeho
zákonníka, pričom súd v odôvodnení rozsudku konštatoval štatistiky NBS o priemerných úrokových
mierach z úverov poskytovaných v bankovom sektore za obdobie 03/2015, kedy bola úroková miera

pri spotrebiteľských úveroch uzatváraných na obdobie 1 až 5 rokov na úrovni 7,68 % (súd nesprávne
uviedol 25,88%) a RPMN bola na úrovni 16,98 %, z čoho mal súd za evidentné, že žalobca si nárokuje
odplatu za poskytnuté peňažné prostriedky podstatne vyššiu v porovnaní s úrokovou mierou za úvery
poskytované obchodnými bankami, s takouto argumentáciou sa odvolací súd nemôže v celom rozsahu
stotožniť. Možno považovať za oprávnený argument žalobcu, že súd použil štatistiky NBS odplaty bánk,

nie nebankových subjektov a nie je celkom korektné porovnávať úrokovú sadzbu bánk a nebankových
subjektov. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na legislatívny vývoj právnej úpravy a je možné
prisvedčiť argumentom odvolateľa, že definovanie výšky odplaty odkazom na údaje bánk bolo možné
len na základe § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka účinného do 31.10.2008, alebo do 31.05.2010 (v
závislosti od konkrétneho znenia novelizácií tohto zákonného ustanovenia v rozhodných obdobiach).
Avšak ako aj sám odvolateľ uviedol a odvolací súd to zdôrazňuje, zákon zakazuje len také prevýšenie,

ktoré má charakter prevýšenia podstatného, pričom práve s akcentom na „podstatnosť“ prevýšenia
odvolací súd konštatuje, že pokiaľ bol v zmluve dojednaný ročný úrok vo výške 70 % z poskytnutej
sumy 200 eur pri splatnosti úveru do jedného roka, pri zohľadnení všetkých uvedených kritérií je
nesporné a nemožno viesť úspešne polemiku o tom, že úrok vo výške 70% nielen za týchto zmluvných
podmienok, je nutné objektívne hodnotiť ako neprimerane vysoký, dosahujúci až intenzitu úžery a aj

podľa názoru odvolacieho súdu je výška úroku na takej úrovni, ktorá súd oprávňuje prijať záver o jej
neprimeranosti pre rozpor s dobrými mravmi a z toho dôvodu vyvodiť absolútnu neplatnosť takéhoto
dojednania. Záver súd ohľadom zmluvného dojednania neprimerane vysokého úroku z poskytnutého
úveru vo výške 70% ročne je tak správny a odvolací súd sa so záverom o absolútnej neplatnosti
tohto dojednania z dôvodu jeho rozporu s dobrými mravmi s poukazom na ustanovenie § 39 OZ plne

stotožňuje. Takémuto nároku veriteľa, dojednanému v zmluvnom vzťahu so spotrebiteľom v rozpore s
dobrými mravmi a vykazujúcemu znaky úžery, nemožno poskytnúť právnu ochranu. Už len na okraj
odvolací súd priznáva právnu relevanciu aj argumentu prvoinštančnému súdu, vyslovenému na podporu
argumentu o nemožnosti priznať z poskytnutej istiny úveru aj úroky, ktorý s poukazom na ustanovenie
§ 502 ods. 1 Obchodného zákonníka, ktorý špecifikuje, že veriteľ má nárok na úroky z poskytnutého

úveru len odo doby poskytnutia peňažných prostriedkov dlžníkovi, zdôraznil, že nie je súdu zrejmé, kedy
bol úver čerpaný. Odvolací súd poznamenáva, že v spore žalovaná síce potvrdila, že jej bol úver vo
výške 200 eur poskytnutý, avšak nekonkretizovala akou formou a najmä kedy a ani žalobca nepreukázal
(napriek výzve súdu v tomto smere), kedy presne bol úver dlžníčke poskytnutý (a teda od ktorého
dňa by mu - v prípade platného dojednania úrokov - tieto náležali), keďže v zmluve bol dojednaný pre

spotrebiteľskýúverovývzťahveľminetypickýaneštandardnýspôsobposkytnutiaspotrebiteľskéhoúveru
a to formou zmenky. Možno mať pochybnosti, že bežný spotrebiteľ je natoľko právne zorientovaný a
zbehlý, že chápe význam a zmysel zmenky v obligačnom vzťahu a je len ťažko uveriteľné, že si sám
spotrebiteľ dobrovoľne zvolil medzi viacerými ponúkanými variantmi spôsobu poskytovania úveru práve
túto formou (pričom priamo v texte zmluvy je obsiahnutá aj možnosť čerpania peňažných prostriedkov

vkladom na účet, bankovým prevodom a poštovou poukážkou). Tieto okolnosti odvolací súd konštatuje
len okrajovo, keďže nie sú predmetom odvolacieho konania, avšak podporujú správnosť záveru súdu,
že žalobca nemá oprávnený nárok na úroky z poskytnutých peňažných prostriedkov. Dojednanie úrokov
v takej výške, ako sú obsiahnuté v zmluve o úvere a ako si ich aj žalobca uplatnil, je absolútne neplatné
zmluvné dojednanie a preto ho súd priznať nemohol.

20. Napokon odvolateľ namieta záver súdu, že dojednané poplatky za upomienky, ktoré si uplatnil
v žalobe v sume 180 eur, nie sú neprimerané a sú zákonné (odvolací súd v súvislosti s ich výškou
opätovne poukazuje na výšku poskytnutého úveru 200 eur). Odvolací súd sa plne stotožňuje s
argumentáciou súdu prvej inštancie, že poplatky dojednané v takejto výške možno považovať za

neprimerane vysoké a za neprijateľnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve, avšak
odvolací súd zdôrazňuje najmä, že žalobcovi nevznikol zákonný nárok na túto časť uplatneného nároku
najmä a predovšetkým z dôvodu, že súdu žiadnym spôsob jeho výšku a oprávnenosť nepreukázal
a nezdokladoval, v nadväznosti na to, že nárok na tieto poplatky vzniknú veriteľovi len v prípade,
ak vierohodne preukáže, že skutočne a preukázateľne zaslal dlžníkovi dokopy až tvrdených šesť

upomienok, za ktoré si následne inkasoval poplatok 30 eur za každú z nich. Neuniesol žalobca v
tomto smere dôkazné bremeno preukázania tvrdeného nároku a najmä z tohto dôvodu mu ho súd
nemohol priznať. V kontexte konštatovaného neunesenia dôkazného bremena a nepreukázania hoc i
len jedinej upomienky preukázateľne zaslanej konkrétnej dlžníčke - žalovanej - potom je už nadbytočnépolemizovať o relevantnosti odvolacej argumentácie žalobcu, ktorý svoje odvolacie dôvody ohľadom
tohto poplatku postavil na nevyhnutnej miere obozretnosti spotrebiteľa, na dobrovoľnosti jeho podpisu
a individuálnosti pristúpenia k zmluvným dojednaniam, ktoré spotrebiteľ verifikoval svojim podpisom,

údajne po predchádzajúcom riadnom poučení zo strany veriteľa. Pokiaľ v závere svojho odvolania
žalobca zmätočne uvádza, že má za to, že administratívny poplatok nepredstavuje neprijateľnú zmluvnú
podmienku, odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie sa v dôvodoch rozsudku administratívnym
poplatkom nezaoberal, vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku poplatky za upomienky, ktoré
nemožno považovať za akési „paušálne administratívne poplatky“. Priamo z obsahu zmluvy o úvere

vyplýva jednoznačne, že má na poplatok za upomienku veriteľ nárok za každú zaslanú upomienku,
pričom ako už odvolací súd vyššie zdôraznil, žalobca nepreukázal zaslanie ani len jedinej upomienky
žalovanej.

21. Možno potom zhrnúť, že právne a skutkové závery, na základe ktorých súd prvej inštancie meritórne
rozhodol, boli vecne správne. Odvolací súd preto, po oboznámení sa s dôvodmi odvolania a po zvážení

všetkých relevantných skutočností rozsudok súdu prvej inštancie v meritórnom výroku II., ktorým súd
vo zvyšnej časti žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol, ako aj v závislom výroku III. o náhrade trov
prvoinštančného konania podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

22. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods.

1 CSP v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 CSP podľa pomeru úspechu strán v konaní (§ 255 ods.
1 CSP) a vyslovil, že žalovanej, ktorej by ako procesne plne úspešnej strane v odvolacom konaní inak
vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči procesne neúspešnému žalobcovi, náhradu trov
odvolacieho konania nepriznáva, nakoľko jej celkom zjavne žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli
(k odvolaniu žalobcu sa nevyjadrila).

23. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená aleboc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).