Rozsudok Judgement was issued on Wednesday, October 2, 2014

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 13C/63/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112209142
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Sikorjak
ECLI: ECLI:SK:OSPO:2014:8112209142.6

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov samosudcom JUDr. Rastislavom Sikorjakom v právnej veci žalobcov: 1. Z. O.,
nar. X.XX.XXXX, bytom S. Š. XXX, 2. Z. F., nar. XX.X.XXXX, bytom S. Š. XXX, zastúpený kolíznym
opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Prešov, žalobkyňa v 1. rade zastúpená JUDr.
Martinom Breznenom, advokátom, Košice, Štúrova 7 proti žalovaným : 1. Z. M., nar. XX.X.XXXX,
bytom A. XXX, právne zastúpený JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom, Stropkov, Nám. SNP 7, 2.
Komunálna Poisťovňa, a. s., Vienna Insurance Group, Bratislava, Štefánikova 8, o ochranu osobnosti,
takto

r o z h o d o l :

Žalobu v celom rozsahu z a m i e t a .

Žalobcovia v 1. a 2. rade n e m a j ú právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou došlou súdu dňa 26.3.2012 sa žalobcovia 1. a 2. domáhali voči žalovaným 1. a 2. náhrady
nemajetkovej ujmy tak, že žalovaní v 1. a 2. rade sú povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne žalobcovi
v 1. rade sumu 60.000 € a rovnako sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť sumu 60.000 € žalobcovi
v 2. rade.

Svoj návrh skutkovo odôvodnili tak, že rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 25C/135/2008 zo
dňa 13.10.2008 bolo rozvedené manželstvo žalobkyne v 1. rade a žalovaného v 1. rade, uzavreté dňa
29.10.1994. Z manželstva pochádzali maloleté deti, a to maloletý F. Z., nar. XX.XX.XXXX, maloletý F.
Z., nar. XX.XX.XXXX a maloletý M. Z., nar. XX.XX.XXXX.
Žalovaný v 1. rade ako otec maloletých si dňa 7.1.2010 požičal z požičovne motorových vozidiel Ľubomír
Imrich - IMRICH CAR, IČO: 34 651 250 osobné motorové vozidlo zn. FIAT Punto, EVČ: A. - XXX Y.,
ktorým zobral maloletých synov na výlet.

Dňa 7.1.2010 v podvečerných hodinách žalovaný v 1. rade spôsobil v katastri obce Sabinov dopravnú
nehodu, pri ktorej usmrtil svojich dvoch maloletých synov a to maloletého F. Z., nar. XX.XX.XXXX a
maloletého M. Z., nar. XX.XX.XXXX, pričom ťažko zranil aj svojho tretieho syna F..

Za vyššie uvedený skutok bol žalovaný v 1. rade Okresným súdom Prešov uznaný vinným z prečinu
usmrtenia podľa § 149 ods. 1 Trestného zákona, nakoľko z nedbanlivosti spôsobil inému smrť, za čo bol
odsúdený na úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 12 mesiacov.

Osobné motorové vozidlo zn. FIAT Punto, ktoré v čase nehody riadil žalovaný v 1. rade bolo poistené
v Komunálnej poisťovni, a.s., teda u žalovaného v 2. rade.

Žalobcovia v 1. a 2. rade sa prostredníctvom práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ako
samostatného prostriedku slúžiaceho na ochranu jednotného práva na ochranu osobnosti fyzickej
osoby domáhajú finančného odškodnenia im spôsobenej traumy s nenapraviteľným popretrhávaním
interpersonálnych väzieb, nakoľko morálne zadosťučinenie v zmysle § 13 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, ako výsostne osobné právo, nepovažujú za postačujúce na vyváženie a zníženie
nepriaznivých následkov protiprávneho zásahu do osobnostných práv ich blízkej osoby.

Žalovaný v 2. rade sa k žalobe vyjadril podaním doručeným súdu dňa 10.10.2012, v ktorom uviedol, že
nie je pasívne vecne legitimovaný v danom konaní a preto žiada, aby žaloba voči nemu bola zamietnutá.

Súd vykonal dokazovanie obsahom listín tvoriacich súdny spis a s prihliadnutím na tvrdenia účastníkov
konania zistil nasledujúce:

Rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 25/135/2008 právoplatným dňa 6.12.2008 došlo k rozvodu
manželstva účastníkov konania O. Z. a M. Z.. Maloletí synovia F., F. V. M. boli na čas po rozvode zverení
do osobnej starostlivosti matky a otec bol zaviazaný platením výživného. Zároveň otcovi bol vymedzený
styk na stretávanie sa s deťmi tak, že tento je oprávnený stretávať sa s maloletými, okrem iného každé
Vianočné sviatky od 2. sviatku Vianočného 9.00 hod. do 6.1. nasledujúceho kalendárneho roku 18.00
hod.

Zo záznamu o dopravnej nehode (čl. 16-18) súd zistil, že k dopravnej nehode došlo tak, že vodič
Z. viedol vozidlo po komunikácii v meste Z. v smere od obce W. na ceste 1/68, kde v dôsledku
neprispôsobenia rýchlosti jazdy svojim schopnostiam a vlastnostiam vozidla, taktiež stavu a povahe
vozovky, poveternostným podmienkam a okolnostiam, ktoré mohol predvídať, dostal s vozidlom šmyk,
následkom čoho prešiel do protismernej časti cesty, kde bočnou pravou časťou vozidla narazil do vozidla,
ktoré viedol vodič O., jazdiaci po tej istej ceste vo svojom jazdnom pruhu v smere od cesty 1/68 na
obec W.. Po náraze vozidla vodiča Z. do vozidla vodiča O., vozidlo vodiča Z. odhodilo v jeho smere
jazdy vľavo, pričom prešiel cez chodník a narazil zadnou časťou vozidla do oplotenia rodinného domu
s popisným číslom 313/11 nachádzajúcemu sa pri tejto komunikácii. Pri tejto dopravnej nehode došlo,
ako to vyplýva aj z predložených úmrtných listov k úmrtiu maloletého F. Z. a maloletého M. Z.. Maloletý
F. Z. pri tejto dopravnej nehode utrpel ťažké zranenia.

Rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 32T/87/2010 bol žalovaný v 1. rade M. Z. uznaný vinným
z prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1 Trestného zákona za vyššie uvedenú dopravnú nehodu a bol
mu uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 12 mesiacov s tým, že tento mu bol podmienečne
odložený na skúšobnú dobu v trvaní 24 mesiacov. Zároveň mu bol uložený trest zákazu činnosti viesť
všetky motorové vozidlá na dobu 18 mesiacov.

Medzi účastníkmi konania nebolo sporné to, že k dopravnej nehode došlo, že bol za ňu žalovaný v 1.
rade odsúdený, že týmto jeho nedbanlivostným konaním došlo k zásahu do práva na ochranu osobnosti
žalobcov v 1. a 2. rade.

Medzi účastníkmi konania bola predovšetkým sporná zodpovednosť žalovaného v 2. rade, kde obaja
účastníci konania predložili súdu odkaz na množstvo súdnych rozhodnutí slovenských a českých súdov
rôznych súdnych stupňov, vrátane najvyšších súdov oboch republík, podporujúcich ich argumentáciu
a to argumentáciu žalobcov v tom, že pasívna vecná legitimácia na strane žalovaného ako poisťovne
daná je a argumentáciu žalovaného v 2. rade, že jeho pasívna vecná legitimácia daná nie je.

Treba uviesť, že počas konania došlo k vydaniu 2 rozsudkov Súdneho dvora, ktoré túto otázku vyriešili.

Vo veci zn. C-22/12 Súdny dvor dňa 24.10.2013 rozhodol takto: Článok 3 odsek 1 Smernice Rady
72/166/EHS z 24.4.1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia
zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto
zodpovednosti, článok 1 ods. 1a 2 druhej Smernice Rady 84/5/EHS z 30.12.1983 o aproximácii právnych
predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorových vozidiel, zmenenej a doplnenej Smernicou Európskeho parlamentu a rady 2005/14/ES z
11.5.2005, článok 1 prvý odsek tretej Smernice Rady 90/232/EHS zo 14.5.1990 do aproximácii právnych
predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou

motorových vozidiel, sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej
blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti
poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej.

V bode 47 tohto rozsudku - sa uvádza, že pod pojem ujma na zdraví patrí akákoľvek ujma, ak jej
náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu, upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v
danom spore, ktorá bola spôsobená zásahom do osobnej integrity, čo zahŕňa tak fyzickú, aj psychickú
traumu.

Podľa bodu 50 tohto rozsudku - v dôsledku toho medzi škody, ktoré sa musia nahradiť v súlade s
prvou, druhou a treťou smernicou, patrí nemajetková ujma, ktorej náhradu na základe zodpovednosti
poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v danom spore.
Podľa bodu 51 tohto rozsudku - pokiaľ ide o osoby, ktoré sa môžu domáhať náhrady tejto nemajetkovej
ujmy, na jednej strane treba uviesť, že z článku 1 bodu 2 v spojení s článkom 3 odsek 1 prvou vetou prvej
smernice vyplýva, že ochrana, ktorá musí byť zaručená podľa tejto smernice, platí pre akúkoľvek osobu,
ktorá je podľa vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu oprávnená na náhradu škody spôsobenej
motorovými vozidlami.

Podľa bodu 53 tohto rozsudku - okrem toho, keďže pojem škoda uvedený v článku 1 v bode 2 prvej
smernice nie je nijako presnejšie vymedzený, v rozpore s tvrdením estónskej vlády nič nenaznačuje,
že ak sa niektoré druhy škody, akou je nemajetková ujma, majú nahradiť podľa uplatniteľného
vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu, mali by sa vylúčiť z tohto pojmu.

Podľa bodu 54 tohto rozsudku - na základe žiadneho ustanovenia v prvej, druhej ani tretej smernici
nemožno dospieť k záveru, že normotvorca únie si želal zúžiť ochranu zaručenú týmito smernicami len
na osoby, ktoré sa priamo zúčastnili na škodovej udalosti.

Podľa bodu 55 tohto rozsudku - členské štáty teda majú zaručiť, aby náhrada škody podľa ich
vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu z dôvodu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpeli blízki rodinní
príslušníci osôb, ktoré sa stali obeťami dopravnej nehody, bola krytá povinným poistením v určitých
minimálnych sumách určených v článku 1 odsek 2 druhej smernice.

Podľa bodu tohto 58 rozsudku - keďže totiž zodpovednosť poisteného, ktorá podľa vnútroštátneho súdu
v tomto prípade vyplýva z § 11 a 13 Českého občianskeho zákonníka, vznikla na základe dopravnej
nehody, mala občianskoprávnu povahu, nič nenasvedčuje, že na túto zodpovednosť sa nevzťahuje
vnútroštátne hmotné právo zodpovednosti za škodu, na ktoré odkazujú uvedené smernice.

Podľa rozsudku Súdneho dvora z 24.10.2013 vo veci C-277/12 - článok 3 odsek 1 Smernice Rady
72/166/EHS z 24.4.1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov, týkajúcich sa poistenia
zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto
zodpovednosti a článok 1 odsek 1 a 2 druhej Smernice Rady 84/5/EHS z 30.12.1983 o aproximácii
právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorových vozidiel sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy
spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe
zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej.

Článok 3 odsek 1 Smernice 72/166 a článok 1 odsek 1 a 2 druhej Smernice 84/5 sa majú vykladať
v tom zmysle, že bránia vnútroštátnym ustanoveniam, podľa ktorých povinné poistenie zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel pokrýva náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá podľa
vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu vyplýva z úmrtia blízkych rodinných príslušníkov pri
dopravnej nehode len do maximálnej výšky, ktorá je nižšia ako sumy stanovené v článku 1 odsek 2
druhej Smernice 84/5.

Použiteľnosť vyššie citovaných rozsudkov ESD nie je dotknutá tým, že obe smernice uvedené vyššie
zrušila smernica Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16. septembra 2009 o poistení
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti

poistenia tejto zodpovednosti, ktorá v zmysle svojho odôvodnenia č. 1 predstavuje kodifikáciu oboch
uvedených smerníc.

Na základe citovaných rozsudkov Európskeho súdneho dvora súd teda uzatvára, že pokiaľ ide o
spornú otázku medzi účastníkmi konania, či z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má sa hradiť aj nemajetková ujma spôsobená usmrtením vo
vzťahu k jej blízkym osobám, treba odpovedať, že áno, keďže vnútroštátne právo Slovenskej republiky
umožňuje pozostalým po obetiach dopravných nehôd požadovať náhradu za zásah do osobnostných
práv v zmysle § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka.

Ako však bude uvedené nižšie, tento záver sám o sebe nepostačuje na to, aby v prejednávanej veci
žalovaný v 2. rade bol zaviazaný na plnenie.

Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov stanovuje okrem iného:
§11
Fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej
dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

§ 13
(1) Fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva
na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané
zadosťučinenie.
Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere
znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti,
za ktorých k porušeniu práva došlo.

§ 420
(1) Každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.
(2) Škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti
tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za škodu takto spôsobenú podľa tohto zákona
nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov nie je tým dotknutá.
(3) Zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil.

§ 427
Fyzické a právnické osoby vykonávajúce dopravu zodpovedajú za škodu vyvolanú osobitnou povahou
tejto prevádzky.
Rovnako zodpovedá aj iný prevádzateľ motorového vozidla, motorového plavidla, ako aj prevádzateľ
lietadla.

§ 428
Svojej zodpovednosti sa nemôže prevádzateľ zbaviť, ak bola škoda spôsobená okolnosťami, ktoré majú
pôvod v prevádzke. Inak sa zodpovednosti zbaví, len ak preukáže, že sa škode nemohlo zabrániť ani
pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno požadovať. "

Zákon č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov stanovuje:

§ 4
Poistenie zodpovednosti sa vzťahuje na každého, kto zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla uvedeného v poistnej zmluve.
Poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené
a preukázané nároky na náhradu
škody na zdraví a nákladov pri usmrtení,
škody vzniknutej poškodením, zničením, odcudzením alebo stratou veci,

účelne vynaložených nákladov spojených s právnym zastúpením pri uplatňovaní nárokov podľa písmen
a), b) a d), ak poisťovateľ nesplnil povinnosti uvedené v § 11 ods. 6 pism. a) alebo písm. b) alebo
poisťovateľ neoprávnene odmietol poskytnúť poistné plnenie, alebo neoprávnene krátil poskytnuté
poistné plnenie,
ušlého zisku..

Otázka zásahu do ochrany osobnosti v dôsledku zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla je ustálene riešená v českej judikatúre obsahujúcej obdobnú právnu úpravu ako v
SR (napríklad rozsudok 30Cdo/814/2013 alebo 30Cdo/999/2007) tým spôsobom, že pri určení osoby
zodpovednej za nemajetkovú ujmu, ktorú utrpela na svojej osobnosti fyzická osoba, je treba pripustiť
analogické použitie § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka pri určení osoby zodpovednej za zásah proti
osobnosti vyvolaný zvláštnou povahou prevádzky dopravných prostriedkov.

Uvedený právny názor bol zopakovaný aj v rozhodnutí NS ČR sp. zn. 30Cdo/476/2011 zo dňa
25.4.2012, ktoré však riešilo aj ďalšie súvisiace otázky dovtedy v judikatúre českých súdov neriešené.
Pre inštruktívnosť tohto rozhodnutia súd z neho cituje:
„Otázku možného použitia ustanovenia § 427 Občianskeho zákonníka vo vzťahu k § 11 a nasledujúcich
Občianskeho zákonníka za použitia analógie podľa ust. § 853 Občianskeho zákonníka, ak je spôsobený
zásah do osobnostných práv fyzickej osoby prevádzkou dopravného prostriedku, bola už v rozhodovacej
praxi NS riešená. Subjektami zodpovednými za zásah, ktorý objektívne spôsobili vyvolať nemajetkovú
ujmu spočívajúcu buď v porušení, či len v ohrození osobnosti fyzickej osoby v jej fyzickej a morálnej
integrite, môžu byť buď fyzické osoby, alebo osoby právnické. V prípade, že za zásah zodpovedá
právnická osoba, vychádza sa všeobecne z toho, že bol zásah do osobnosti spôsobený niekým, kto bol
použitý právnickou osobou k realizácii činnosti tejto právnickej osoby, postihujú občianskoprávne sankcie
podľa ust. § 13 Občianskeho zákonníka samotnú právnickú osobu a to pri analogickom použití ust. § 420
ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 853 Občianskeho zákonníka. Táto eventualita, ktorá
už bola v rámci rozhodovacej činnosti súdu judikovaná, však nie je možnosťou pri určení zodpovedného
subjektu za zásah proti osobnosti fyzickej osoby výlučnou. Skutočnosťou je, že zodpovednosť za
zásah proti osobnosti fyzickej osoby nie je zodpovednosťou za zavinenie ale je zodpovednosťou
objektívnou. Pri existencii zásahu a jeho súčasnom posúdení ako zásahu neoprávneného je teda
potrebné predovšetkým vymedziť zodpovedný subjekt na tento zásah. Je nepochybné, že ako zvláštnu
skupinu prípadov zásahu do osobnostných práv fyzických osôb je treba vymedziť tie, keď k takémuto
zásahu dôjde v súvislosti s prevádzkou dopravných prostriedkov. Tu Občiansky zákonník, pokiaľ v tejto
súvislosti upravuje predpoklady náhrady škody, vymedzuje zodpovednosť prevádzkovateľa motorového
vozidla ako prípad zvláštnej zodpovednosti za škodu (§ 427 a nasledujúce Občianskeho zákonníka).
Ak je teda treba pripustiť pri určení zodpovednej osoby za nemajetkovú ujmu, ktorú utrpela na svojej
osobnosti fyzická osoba, analogické použitie ust. § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka, neexistuje
podľa názoru dovolacieho súdu argument, ktorý by vylučoval analogické použitie § 427 a nasledujúce
Občianskeho zákonníka pri určení zodpovednej osoby za zásah proti osobnosti fyzickej osoby vyvolaný
zvláštnou povahou prevádzky dopravných prostriedkov.

Obdobne ako v prípade úvahy, že za škodu spôsobenú touto prevádzkou zodpovedá prevádzkovateľ
vozidla, možno vychádzať z toho, že za nemajetkovú ujmu spôsobenú osobnosti fyzickej osoby touto
prevádzkou, môže podľa okolnosti konkrétneho prípadu dotknutej fyzickej osobe analogicky zodpovedať
prevádzkovateľ. Nie je podstatné a významné, či prevádzkovateľ vozidla bol alebo nebol vlastným
fyzickým pôvodcom zásahu (presnejšie povedané pôvodcom mechanizmu, ktorým bol zásah proti
osobnostnej sfére fyzickej osoby spôsobený). Dovolací súd však výslovne zvýraznil, že analogické
použitie ust. § 427 a nasl. Občianskeho zákonníka sa vo vyššie uvedenom zmysle uplatní iba pri určení
osoby zodpovednej za zásah proti osobnosti fyzickej osobe vyvolanej zvláštnou povahou prevádzky
dopravných prostriedkov. Pri skúmaní predpokladov zodpovednosti za zásah do osobnostných práv
fyzickej osoby je preto treba postupovať podľa ust. § 13 Občianskeho zákonníka a nie podľa ust. § 427
a nasl. Občianskeho zákonníka.

V preskúmavanej veci sa vyššie uvedené závery uplatnia potiaľ, pokiaľ by s ohľadom na konkrétne
okolnosti prípadu bolo možné dovodiť, že spolu s priamym pôvodcom zásahu odpovedajú za zásah do
osobnostných práv i ďalšie osoby, ktoré by bolo možné (s ohľadom na mechanizmus vzniku poškodenia)
identifikovať za analogického použitia § 427 Občianskeho zákonníka, prípadne že by z hľadiska určenia

osoby zodpovednej za zásah do osobnostného práva bolo možné uvažovať iba o prevádzkovateľovi
dopravného prostriedku (a to práve preto, že príčina vzniku škodnej udalosti by spočívala iba výlučne vo
zvláštnej povahe prevádzky dopravného prostriedku, napr. predstavovaná prejaviacou sa skrytou vadou
vozidla a podobne).

Ak však odvolací súd zhodne so súdom I. stupňa vychádzal zo zistenia, že žalovaný 1. porušil svoju
povinnosť nevýrazným prekročením primeranej rýchlosti o 9 km/h, hoci neprekročil maximálne povolenú
rýchlosť a že na vzniku škodnej udalosti sa výrazným spôsobom podieľali poškodení, má i dovolací
súd za to, že úvaha o nedostatku zodpovednosti žalovaných 2. a 3. nie je nepriliehavá, pretože práve
s ohľadom na skutkové okolnosti preskúmavanej veci nemožno dovodiť ich zodpovednosť za zásah do
osobnostných práv žalobcov v zmysle ust. § 11 Občianskeho zákonníka.

Akokoľvek by sa mohlo zdať, že odvolací súd zrejme zmiešava určenie zodpovednej osoby za zásah
do osobnostných práv za analogického užitia § 420 Občianskeho zákonníka s predpokladmi pre vznik
zodpovednosti za takýto zásah, ktorý je ale treba pomerovať podľa ust. § 11 Občianskeho zákonníka,
je jeho rozhodnutie čo do výsledku správne.“

Na základe vyššie uvedeného teda súd vo vzťahu k žalovanému 2. uzatvára, že samotná prevádzka
motorového vozidla, ktorým došlo k vzniku zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby k určeniu
zodpovednosti za zásah nepostačuje na to, aby bol aj prevádzateľ (namiesto neho žalovaný poisťovateľ)
zodpovedný za zásah do práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby. Je teda potrebné, aby z jeho
strany k tomuto zásahu skutočne došlo. K tomuto zásahu nemôže dôjsť samotným faktom prevádzky
motorového vozidla, ale napríklad pristúpením ďalšej skutočnosti, ktorá k tomuto zásahu vedie, napríklad
vada vozidla a podobne.

Nič také v prejednávanej veci tvrdené a už vôbec nie preukázané nebolo, preto má súd za to, že
napriek tomu, že z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za prevádzku motorového vozidla
sa hradí aj nemajetková ujma spôsobená poisteným prevádzkovateľom vozidla, v prejednávanej veci
zodpovednosť prevádzkovateľa vozidla a teda následná zodpovednosť poisťovateľa daná nie je.

Podľa súdu správnosť tohto názoru je podporovaná aj tým, že ak by k zodpovednosti prevádzateľa
motorového vozidla postačovala sama prevádzka tohto vozidla, tak k zásahu do osobnostných práv by
došlo aj u samotného škodcu - žalovaného v 1. rade, čo je záver zjavne absurdný, ktorý treba odmietnuť.
Ak by však k nehode došlo z dôvodu vady vozidla, potom by záver o zásahu do osobnostných práv
vodiča - žalovaného v 1. rade prevádzateľom vozidla už absurdným nebol.

Čo sa týka osobného práva na peňažné zadosťučinenie uplatneného voči žalovanému 1., zákonom
označené ako právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, je v prípade dotknutého osobnostného
práva toto pojaté stupňovito, resp. podporne a uplatňuje sa až vtedy, ak sa nejaví postačujúcim
primerané zadosťučinenie morálne.

Pre určovanie výšky primeraného zadosťučinenia v peniazoch platí donucujúca právna norma, ktorá
vyplýva z odseku 3. Súd musí prihliadnuť k niekoľkým závažným objektivizujúcim ukazovateľom, ktorými
sú
a) závažnosť vzniknutej ujmy postihnutého, pričom prvotné je zistenie ujmy ako takej a v čom spočíva,
napríklad v útlaku, v ukrivdení, sklamaní, strachu, obmedzení, zmarenom očakávaní a podobne. Medzi
ukazovatele závažnosti vzniknutej ujmy patrí najmä jej množstevný rozsah vyjadrený, napr. počtom
opakovaných útokov, časový a územný, poprípade iný ako i následok,
b) okolnosti, za ktorých k porušeniu osobnostného práva došlo, ktoré bežne rozlišujeme na okolnosti
poľahčujúce alebo priťažujúce, hovoriť možno tiež o okolnostiach právnych a skutkových ako i
okolnostiach na tej či onej strane. Poľahčujúce a priťažujúce okolnosti sú brané primerane tak, ako
sú známe právu trestnému. Pojem okolnosti prípadu je totiž jedným zo základných právnych pojmov
vôbec, ktorý nie je viazaný len na právo trestné. V úvahu je nutné vziať napr. zavinenie pôvodcu zásahu
a jeho formu, ďalej jeho dobrú vieru, právny omyl na jeho strane, význam chráneného predmetu pre
postihnutého, obecne prospešnú alebo ziskuchtivú či inú pohnútku, spôsob prevedenia vrátane intenzity
zásahu a podobne.

Z literatúry (napríklad Veľký akademický komentár k Občianskemu zákonníku strana 161) sa podáva,
že zvyčajne peňažnú satisfakciu nemožno priznať tam, kde ujma bola spôsobená nezavinene. U
nezavinene vyvolanej ujmy spravidla postačí morálne zadosťučinenie, to však môže postačiť aj u
nedbanlivostného chovania.

V prejednávanej veci súd vidí osobitné okolnosti prípadu v tom, že k usmrteniu dvoch maloletých
chlapcov došlo ich najbližším príbuzným, a to rodičom - otcom. Treba uviesť, že v danom prípade bol
otec pracujúci v zahraničí na návšteve doma, aby sa mohol so svojimi synmi stretnúť tak, ako mu to
vymedzilo rozhodnutie súdu a na základe dohody s matkou ich mal u seba o jeden deň naviac, čiže aj
dňa 7.1. Ďalej treba prihliadať na to, že spoločne trávili chvíle na výlete, ktorý sa bohužiaľ skončil veľkou
tragédiou. Je zrejmé, že u žalovaného v 1. rade sa nezistil alkohol ani iné závažné porušenie právnych
predpisov. V danom prípade išlo o neprispôsobenie jazdy stavu vozovky a vozidla s tým, že nešťastnou
náhodou v čase, keď dostal šmyk a prešiel do protismeru, išlo v protismere motorové vozidlo.

Týmto skutkom žalovaný v 1. rade spôsobil neodvrátiteľný a nezmieriteľný následok na osobnosti aj
sebe samému tým, že si usmrtil dvoch maloletých synov, čo si so sebou ponesie celý život.

Súd je presvedčený, že v prípade, ak by manželstvo nebolo rozvedené, išlo by o riadne fungujúcu rodinu,
tak bývalá manželka spolu s maloletým synom by žalobu na svojho manžela a otca nepodávali. Inak
tomu nemôže byť ani v tomto prípade, najmä ak v danom prípade išlo o realizáciu styku s maloletými na
základe dohody s matkou, čiže nie styku nepovoleného, prípadne neoprávneného odňatia detí matke
a podobne.

Ďalej je potrebné brať do úvahy, že právo na ochranu osobnosti a prostriedky ochrany proti
neoprávneným zásahom do nich treba ponímať komplexne v rôznych právnych odvetviach. V danom
prípade satisfakčný charakter má aj samotné odôvodnenie tohto rozsudku, kde sa uznáva, že zo strany
žalovaného v 1. rade došlo k nedbanlivostnému zásahu do osobnostných práv žalobcov 1. a 2. a zároveň
treba prihliadať aj na to, že za svoje konanie bol odsúdený žalovaný v 1. rade trestným rozsudkom.
Trestný rozsudok má totiž vždy vysoký satisfakčný charakter.

V rámci argumentácie súd poukazuje na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 30Cdo/4003/2011 - Súd môže
podľa okolností konkrétneho prípadu žalobu na ochranu osobnosti zamietnuť napriek tomu, že žalovaný
právo na ochranu osobnosti žalobcu porušil a to z dôvodu, že žalovaný bol v inom konaní (napr.
v priestupkovom) za svoje konanie voči žalobcovi postihnutý sankciou verejného práva. Pritom je
nerozhodné, že v priestupkovom konaní žalobcovi nemožno priznať nemajetkovú ujmu. Žalobcovi sa
tiež dostáva určitej satisfakcie už samotným konaním o ochranu osobnosti a najmä konštatovaním
protiprávnosti zásahu žalovaného do jeho osobnostného práva v odôvodnení rozsudku.

Podľa uvedeného rozhodnutia satisfakcia je postihnutej osobe poskytnutá každou formou použitej
obrany, pričom potrestanie škodcu v priestupkovom či trestnom konaní je satisfakcia veľmi výrazná,
pretože štátny orgán konštatuje nielen protiprávne konanie, ale tiež subjektívny vzťah páchateľa k
svojmu jednaniu a stanoví sankciu podľa závažnosti jednania škodcu.

Na základe vyššie uvedených osobitostí prejednávanej veci má súd za to, že náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch, napriek nespornosti zásahu do osobnostných práv žalobcov 1. a 2. žalovaným 1.
priznať nemožno.

Pokiaľ ide o náhradu trov konania, na túto žalobcovia 1. a 2. v konaní neúspešní právo nemajú (§ 142
ods.1 O.s.p.) a o náhrade trov konania žalovaných súd nerozhodoval pre nedostatok návrhu z ich strany
(§ 151 ods.1 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa
jeho doručenia písomne v 3 vyhotoveniach na Okresný súd Prešov, pričom odvolanie musí mať
náležitosti uvedené v ust. § 205 ods. 1 a 2 O. s. p..

Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu
považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak odporca dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, navrhovateľ môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.