Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Tuesday, February 4, 2020

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 13C/503/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8115230490
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 02. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Revický

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2020:8115230490.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudcom Mgr. Petrom Revickým v právnej veci žalobcu: G. K., L.. XX.X.XXXX, B.

XX, E. Š., zastúpeného JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, Sov. Hrdinov 163/66, 089 01 Svidník,
proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky,
Štúrova 2, 812 85 Bratislava, o zaplatenie 366,84 Eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 366,84 Eur a sumu 43,50 Eur spolu s úrokom z
omeškania vo výške 5,05 % ročne z týchto súm od 23.2.2015 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku.

Žalobca m á n á r o k voči žalovanému na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o ktorých výške
rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou súdu 23.2.2015 (podanou pôvodne na Okresný súd Svidník pod sp. zn.
8C/72/2015, a postúpenou neskôr na základe námietky miestnej nepríslušnosti tunajšiemu súdu) sa
žalobca domáhal, aby súd rozhodol o povinnosti žalovaného nahradiť mu škodu vo výške 366,84 Eur
a náklady spojené s jej uplatnením vo výške 43,50 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 %
ročne od 23.2.2015 do zaplatenia a trovy konania.

2. Žalobu odôvodnil tým, že uznesením povereného príslušníka PZ Obvodného oddelenia PZ Prešov
- Sever, ČVS: ORP-1629/SE-PO-2011, z 30.4.2012, bolo voči nemu vznesené obvinenie za prečin
poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1 Trestného zákona. Rozsudkom Okresného súdu Prešov,
sp. zn. 5T/90/2012, zo 6.12.2013, ktorý nadobudol právoplatnosť 10.12.2013, bol spod obžaloby
oslobodený

3. Žalobca tvrdil, že v jeho trestnej veci ho obhajoval JUDr. Igor Šafranko a trovy obhajoby predstavujú

366,84 Eur, pričom listom z 19.8.2014 požiadal žalovanú, v rámci predbežného prerokovanie nároku,
o náhradu škody vo výške 366,84 Eur za obhajobu v jeho trestnej veci a náhradu nákladov v súvislosti
s uplatnením náhrady škody v rámci predbežného prerokovanie nároku vo výške 87,- Eur. Žalovaná
obdržala jeho podanie 22.8.2014.

4. Žalobca ďalej konštatoval, že šesťmesačná lehota na uspokojenie jeho nároku žalovanej uplynula
22.2.2015 a od 23.2.2015 je v omeškaní. Žalobu podal podľa zákona č. 514/2003 Z.z. titulom

nezákonného obvinenia, ktorým je uznesenie o vznesení obvinenia, a uplatňuje si náhradu škody vo
výške 366,84 Eur, ako bola vyčíslená v uplatnení škody v návrhu na predbežné prerokovanie nároku
na náhradu škody z 19.8.2014, a súčasne si uplatňuje podľa § 121 ods. 3 OZ aj náklady spojené s
uplatnením pohľadávky v súvislosti s uplatnením náhrady škody v rámci predbežného prerokovanienároku z hodnoty 366,84 Eur, čo predstavuje podľa vyhl. č. 655/2004 Z.z. odmenu za jeden úkon právnej
služby 28,21 Eur a 8,04 Eur paušál, a pri vykonanom úkone, návrhu na predbežné prerokovanie nároku
na náhradu škody, to predstavuje 28,21 Eur + 8,04 Eur paušál = 36,25 Eur + 20% DPH, spolu 43,50

Eur. Hodnota konania je tak 366,84 Eur + 43,50 Eur = 410,34 Eur.

5. Žalovaná vo svojom vyjadrení k žalobe (na základe výzvy súdu v zmysle ust. § 114 ods. 2 O.s.p. a
poučenia podľa § 120 ods. 4 O.s.p.) prostredníctvom orgánu oprávneného konať v jej mene (GP SR) v
podaní zo dňa 28.10.2015 (Vl/2 Spr 32/15/1000-9) skutkové tvrdenia žalovaného nijako nespochybnila.

Uviedla iba to, že žalobcovi bolo prvýkrát vznesené obvinenie 20. decembra 2011, ktoré na základe
jeho sťažnosti prokurátor zrušil. Po vykonaní ďalších vyšetrovacích úkonov mu bolo opätovne vznesené
obvinenie 30. apríla 2012 s tým, že aj proti tomuto uzneseniu podal sťažnosť, ktorá bola ako nedôvodná
zamietnutá. Po skončení vyšetrovania bola dňa 22. augusta 2012 podaná obžaloba, a Okresný súd
Prešov obžalovaného dňa 6. decembra 2013 spod obžaloby oslobodil.
Ďalej žalovaná dodala už len to, že obvinenie bolo G. K. vznesené, lebo svedok I. T. podrobne opísal

incident medzi nimi, súčasťou ktorého malo byť aj hodenie fľaše do auta poškodeného, a stret medzi
nimi potvrdil aj ďalší svedok I. T.. Poškodený C. T. podľa žalovanej uviedol, že auto požičal bratovi I.
T. nepoškodené, ktorý mu neskôr zavolal, aby sa prišiel pozrieť na auto, lebo G. K. ho poškodil tým,
že hodil do neho fľašu. Vo veci bolo vypracované odborné vyjadrenie, z ktorého vyplýva, že škoda na
vozidle bola 280,- Eur. Žalovaná uzavrela, že na G. K. bola podaná obžaloba, najmä opierajúca sa

o výpoveď I. T., ktorý ako páchateľa jednoznačne identifikoval G. K. s tým, že vznesenie obvinenia a
následné podanie obžaloby vychádzali z dôkaznej situácie (v tom čase existujúcej), a že keďže dôkazy
poukazovali na G. K. a bolo tu tvrdenie proti tvrdeniu svedka I. T., mohol o jeho vine rozhodnúť len súd.
Dodala, že skutok bol v tom čase kvalifikovaný ako prečin poškodzovania cudzej veci, avšak samotná
vina nebola v súdnom konaní vyvrátená ani preukázaná, nakoľko „súd po získaní odborného znaleckého

vyjadrenia vo veci nekonal“ a oslobodil obžalovaného (pozn. súdu: podľa právoplatného rozhodnutia bol
oslobodený pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok pre ktorý bol obžalovaný stíhaný). Vzhľadom
na to, že od spáchania skutku do času vyhlásenia súdneho rozhodnutia uplynulo viac ako dva roky,
podľa žalovanej „nebolo možné jeho konanie preskúmať v rámci priestupkového konania“. (pozn. súdu:
dovetok zmätočný a bez významu, keďže z pohľadu výsledku trestného stíhania konkrétnej osoby je

rozhodujúca kvalifikácia skutku ako trestného činu, a nie priestupku, a navyše podľa rozsudku nešlo ani
„len“ o právnu kvalifikáciu, ale o to, že nebolo dokázané, že sa skutok stal). Obžalovaný bol oslobodený
podľa § 285 písm. b) TP.

6. Keďže v danom prípade hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšuje sumu 2000,- Eur (tzv. „drobný

spor“), skutkové tvrdenia medzi stranami neboli sporné, a s poukazom na už ustálenú súdnu prax (viď
nižšie) tak išlo už iba o otázku jednoduchého právneho posúdenia, súd vec v súlade s ust. § 177 ods.
2 písm. a) CSP (obdobne ako predtým upravovalo ust. § 115a ods. 2 O.s.p.) prejednal bez nariadenia
pojednávania.

7. Súd sa oboznámil so žalobou a všetkými prostriedkami procesného útoku a obrany, ktoré strany
sporu počas konania uplatnili, vykonal dokazovanie všetkými predloženými listinnými dôkazmi, ktorých
odpis bol stranám sporu v priebehu konania doručený (§ 204 CSP), a na základe zhodných (resp.
nepopretých) tvrdení rozhodujúcich skutočností (§ 132 ods. 1, § 151 a § 186 ods. 2 CSP) a vykonaných
dôkazov si osvojil podstatný skutkový stav tak (v rozsahu a obsahovej zhode s tým) ako ho v rozhodných

okolnostiach vo svojej žalobe opísal žalobca (viď bod 2. a 3. tohto odôvodnenia), keďže tieto skutkové
tvrdenia nikto nespochybnil, a ani súd nemal žiadny dôvod pochybovať o ich pravdivosti (viď primerane
§ 151 ods. 1 a § 186 ods. 2 CSP), a sporný nebol.

8. Medzi stranami nebol sporný priebeh a výsledok trestného konania voči žalobcovi tak, ako ho žalobca

opísal vo svojej žalobe. Žalobca bol v trestnom konaní voči jeho osobe, ktoré sa začalo uznesením
povereného príslušníka PZ Obvodného oddelenia PZ Prešov - Sever, ČVS: ORP-1629/SE-PO-2011,
zo dňa 30.4.2012 (ktorým mu bolo vznesené obvinenie pre prečin poškodzovania cudzej veci podľa §
245 ods. 1 Trestného zákona), ktoré bolo následne na základe obžaloby v tejto trestnej veci vedené na
Okresnom súd Prešov pod sp. zn. 5T/90/2012, oslobodený spod obžaloby rozsudkom Okresného súd

Prešov, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 10.12.2013.

9. Medzi stranami nebolo taktiež sporné, že trovy jeho obhajoby predstavovali sumu 366,84 Eur (v
zmysle vyúčtovania trov uvedeného v jeho žiadosti o predbežné prerokovanie zaplatené v tejto výškejeho advokátovi), ktoré žalovaná strana nijako nespochybnila, a ktorých úhradu si teraz uplatňuje voči
žalovanému z titulu náhrady škody.

10.Medzistranamipritomnebolospornéanito,žežalobcapredpodanímžalobylistomzodňa19.8.2014
doručeným 22.8.2014 požiadal žalovaného (prostredníctvom Generálnej prokuratúry SR) o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody uplatnenej v tomto konaní, avšak ten jeho nároku nevyhovel.
Z kópie žiadosti žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pritom vyplýva, že nárok
na náhradu škody bol v tejto jeho žiadosti svojim rozsahom a dôvodmi skutkovo špecifikovaný a

odôvodnenýsumou366,84Eurpozostávajúcuztrovprávnehozastúpeniarovnakotakakoboluplatnený
aj v tomto konaní, a príslušenstva - nákladov spojených s jeho uplatnením (žiadosťou o predbežné
prerokovanie).

11. Podľa § 3 ods. 1 písm. a) a d) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkoneverejnejmoci(ďalejlen„ZoZZŠ“)štátzodpovedázapodmienokustanovenýchtýmtozákonomza

škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej
moci nezákonným rozhodnutím, alebo nesprávnym úradným postupom.

12. Podľa § 5 ods. 1 ZoZZŠ právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník
konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

13. Podľa § 6 ods. 1 ZoZZŠ ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda
spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje
o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

14. Podľa § 15 ods. 1 ZoZZŠ nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti

poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

15. Podľa § 16 ods. 4 ZoZZŠ ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí
iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi

poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia
nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže poškodený
požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne
prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota
omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na

náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí
začiatok jej plynutia neskôr.

16. Podľa § 17 ods. 1 ZoZZŠ uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje
inak.

17. Podľa § 18 ods. 1 ZoZZŠ náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania,
ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody
alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie

zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu.

18. Podľa § 18 ods. 3 ZoZZŠ súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia, ktoré zahŕňajú
účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná odmena
advokáta. Súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody

pred príslušným orgánom.

19.Podľa§121ods.1Občianskehozákonníkapríslušenstvompohľadávkysúúroky,úrokyzomeškania,
poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením.20. Podľa § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré
ustanovenia Občianskeho zákonníka, výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia

ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením
peňažného dlhu.

21. Podľa § 215 ods. 1 CSP súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu.

22. V danom prípade sa žalobca voči žalovanému domáha zaplatenia peňažnej sumy z titulu jeho
zodpovednosti za spôsobenú škodu, ktorá mu mala byť spôsobená trestným konaním (nezákonnosťou
trestného konania) voči nemu. Medzi nevyhnutné predpoklady vzniku zodpovednosti (štátu) za škodu
spôsobenúprivýkoneverejnejmoci,ktorájepredmetomtohtokonania,pritom(vychádzajúczcitovaných
zákonných ustanovení) patrí: 1. existencia (nezákonného) právoplatného rozhodnutia, 2. fakt, že toto
rozhodnutie bolo následne v zmysle § 6 ods. 1 ZoZZŠ zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť, a

to (akýmkoľvek) príslušným orgánom (ktorého rozhodnutím je súd rozhodujúci o nároku na náhradu
škody viazaný) - t.j. okolnosti zakladajúce osobitnú objektívnu zodpovednosť štátu, ďalej 3. procesné
postavenie dotknutého subjektu ako účastníka toho konania, v ktorom bolo také rozhodnutie vydané,
4. vznik konkrétnej škody takejto osobe (účastníkovi tohto konania) a 5. príčinná súvislosť medzi týmto
rozhodnutím a vznikom škody, teda že konkrétna škoda vznikla účastníkovi konania v dôsledku tohto

rozhodnutia (vydaného v konaní, ktorého bol účastníkom).

22. Z hľadiska výkladu naplnenia predpokladov zodpovednosti štátu, a to vydania a právoplatnosti
rozhodnutia, a najmä zákonnej podmienky jeho následného zrušenia alebo zmeny pre jeho nezákonnosť
(príslušným orgánom), by pritom v súvislosti so spôsobenou škodou malo byť zrejmé, že žiadne

(ne)zákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci, bez pôsobenia jeho výsledkov, zverejnenia či jeho
ďalšieho výkonu a uplatňovania, samo o sebe (len z titulu jeho vydania a právoplatnosti) obvykle ešte
nič nespôsobuje, a teda nemôže spôsobovať ani žiadnu škodu. Vzhľadom na to preto ani naplnenie
predpokladu zákonom vyžadovaného zrušenia či zmeny tohto rozhodnutia (pre jeho nezákonnosť),
ktorým mala byť škoda spôsobená, a s ním spojené škodlivé dôsledky, tak nemožno vykladať iba

zužujúco (doslovne), ale je treba nepochybne posudzovať podľa všetkých jeho okolností a jeho
celkového pôsobenia (výsledku) v konaní, ktoré sa ním začalo. Za nezákonné rozhodnutie, na základe
ktorého účastníkovi konania eventuálne (v dôsledku takéhoto rozhodnutia v tomto konaní) škoda
vznikla, tak treba podľa názoru súdu pochopiteľne považovať aj také rozhodnutie, ktorým sa také
konanie (v tomto konkrétnom prípade trestné konanie) s dotknutým subjektom začalo (a ktorým tak

mohla byť jeho účastníkovi prípadne spôsobená ujma - či už v podobe jeho priameho negatívneho
pôsobenia na konkrétne záujmy tohto účastníka, alebo - v podobe takýmto rozhodnutím vynútených
resp. odôvodnene vynaložených primeraných nákladov účastníka zaplatených v záujme oprávneného
zabránenia vzniku alebo zhoršenia jemu hroziacej ujmy), ak sa napokon podľa jeho konečného
(procesného) výsledku neskôr ukáže (na základe rozhodnutia príslušného orgánu), že takéto konanie

a rozhodnutie o jeho začatí objektívne právne opodstatnené nebolo (a teda ani začať nemalo), a
poškodený si ho nezavinil sám. Napokon aj z hľadiska konštrukcie prirodzenej spravodlivosti by
pri uplatňovaní akejkoľvek zodpovednosti za konanie mala byť vo všeobecnosti zrejmá prirodzená
zodpovednosť každého konajúceho subjektu (vrátane orgánu verejnej moci, resp. štátu) za jeho celé
konanie (jeho dovolenosť a správnosť) a spôsobené následky.

23. Na zdôraznenie toho pritom súd poukazuje aj na ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych
autorít (čl. 2 ods. 2, čl. 4 i § 220 ods. 2 CSP) - viď rozhodnutie NS SR sp. zn. 3 Cdo 194/2010
zo dňa 30.3.2011 (na ktoré poukázal aj žalobca), podľa ktorého: „V súlade s ustálenou súdnou
praxou zodpovedá štát aj za škodu spôsobenú začatím (vedením) trestného stíhania, ktoré neskončilo

právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím trestného súdu. Táto zásada bola vyjadrená už vo viacerých
skorších rozhodnutiach, ktoré sa týkali náhrady škody spôsobenej štátnym orgánom v zmysle zákona
č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“). Rozhodovanie súdov podľa tohto zákona sa
ustálilo medziiným na názore, že ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol

oslobodený spod obžaloby, má podľa § 1 až § 4 zákona č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody
spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia (R 35/1991). Na to nadviazal záver, že ten, proti komu
bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších
zákonných predpokladov, podľa § 1 až § 4 zákona č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škodyspôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Takéto právo má aj vtedy, ak v súvislosti s rozhodnutím
orgánu činného v trestnom konaní, ktoré nie je v súlade so zákonom, vynaložil náklady na trovy nutnej
obhajoby (viď bližšie R 70/1994). Na podstate týchto právnych záverov, ku ktorým sa dospelo vo vzťahu

k prípadom škôd vzniknutých za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb., zotrváva súdna prax aj po prijatí
zákona č. 514/2003 Z.z. Zákon č. 514/2003 Z.z. zakladá objektívnu zodpovednosť štátu (bez ohľadu na
zavinenie),ktorejsanemôžezbaviť.Neposudzujesatedasprávnosťrozhodnutiajehoorgánuzhľadiska,
či pri rozhodovaní porušil právnu povinnosť a škodu zavinil. Rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania
vedeného orgánom verejnej moci je výsledok tohto konania.

Náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo
vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o
väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo
rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému
orgánu (§ 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.).
I keď jedným zo základných predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným

rozhodnutím v zmysle § 6 veta prvá zákona č. 514/2003 Z.z. je zrušenie alebo zmena právoplatného
rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda, treba mať na zreteli, že zmyslu právnej úpravy
zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či
nezákonným zásahom štátu bola odčinená (viď bližšie rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4 M Cdo 15/2009 uznesením občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo 6. decembra 2010 navrhnuté na uverejnenie v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a
rozhodnutí súdov Slovenskej republiky). Zákon č. 514//2003 Z.z. výslovne neupravuje nárok na náhradu
škody v prípade oslobodenia obžalovaného spod obžaloby. Judikatúra dospela k záveru, že ide o
špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania, pri
ktorom treba vychádzať z analogického výkladu úpravy najbližšej, a to z úpravy zodpovednosti za

škodu spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia
o vznesení obvinenia pre nezákonnosť má v tomto zmysle tiež zastavenie trestného stíhania alebo
oslobodenie spod obžaloby. Skutočnosť, že nedošlo k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné
stíhanie, na tom nič nemení. Podstata nároku na náhradu škody sa totiž v tomto prípade neviaže na
(ne)správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný

výsledok trestného stíhania.“

24. V prejednávanej veci, vychádzajúc z právoplatného rozsudku v trestnom konaní (podľa ktorého
bol žalobca spod obžaloby oslobodený), tak (z hľadiska zodpovednosti štátu za škodu, ktorá mala
byť žalobcovi spôsobená uznesením o vznesení obvinenia a následným trestným konaním voči nemu)

možno uzavrieť, že podmienka nezákonnosti uznesenia o vznesení obvinenia a z neho vyplývajúceho
trestného konania voči žalobcovi (ktorými mu mala byť škoda spôsobená), ako aj podmienka jeho
zrušenia alebo zmeny pre jeho nezákonnosť (rozhodnutím príslušného orgánu), v danom prípade podľa
výsledku trestného konania (oslobodením žalobcu spod obžaloby) nepochybne splnené boli.

25. Rovnako tak boli nepochybne splnené aj ďalšie 3 podmienky zodpovednosti (štátu) za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci.

26. To, že bol žalobca účastníkom trestného konania, v ktorom mu uznesením o vznesení obvinenia
uplatnená škoda vznikla, vyplýva jeho z tvrdení o obsahu rozhodnutí vydaných v trestnom konaní, a

medzi stranami sporné ani nebolo. Rovnako tak medzi stranami nebol sporný ani vznik škody (ujmy) a jej
výšky(vsumenákladovnatrovyobhajoby366,84Eur)aanipríčinnásúvislosťmedzitoutoškodou(vtom
rozsahu, ako ju žalobca vymedzil konkrétnymi skutočnosťami - teda nákladmi vynaloženými v dôsledku
škodlivej udalosti), a nezákonným rozhodnutím. Preto považoval súd uplatnený nárok na náhradu škody
v sume 366,84 Eur za dôvodný a žalovanému ho priznal. Rovnako tak súd v tejto súvislosti priznal

žalobcovi,spoukazomnaustálenúsúdnuprax(§220ods.2CSP)najvyššíchsúdnychautorít(vyjadrenú
v rozhodnutí NS SR 2 Cdo 7/99 publikovanom pod R 26/2000), spolu s touto náhradou škody ako jej
príslušenstvo aj uplatnené náklady na právnu službu advokáta spojené s jej povinným predbežným
prerokovaním podľa vyhl. č. 655/2004 Z.z., a to za jeden úkon právnej služby vo výške 28,21 Eur
(vychádzajúc z tarifnej hodnoty veci 366,84 Eur) po prirátaní 8,04 Eur režijného paušálu a 20% DPH,

teda spolu vo výške 43,50 Eur.

27. Žalovaný je pritom s úhradou týchto súm (náhrady škody i nákladov spojených s jej uplatnením) v
omeškaní, keďže návrhu na predbežné prerokovanie uplatneného nároku nevyhovel a v ňom uplatnenýnárok v lehote šiestich mesiacov neuspokojil, a preto súd v zmysle ust. § 16 ods. 4 ZoZZŠ priznal
žalobcovi z týchto súm odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na predbežné prerokovanie (a
dobrovoľné uspokojenie nároku) až do ich zaplatenia aj úrok z omeškania uplatnený v súlade so

zákonom vo výške o 5 percentuálnych bodov vyššej než bola základná úroková sadzba Európskej
centrálnej banky platná k tomuto dňu tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

28. O náhrade trov konania súd rozhodoval v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP, podľa ktorého o nároku
na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa §

255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa § 262
ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

29. Podľa § 251 CSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,
ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. Podľa § 257 CSP výnimočne

súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

30. Žalobca bol v konaní úspešný v plnom rozsahu, a preto mu súd voči žalovanému v zmysle ust. §
255 ods. 1 CSP priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že podľa § 262 ods.
2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia

samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia. Odvolanie sa podáva
na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.

Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 CSP) uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty

na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že

právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.