Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, April 21, 2020

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 16Cob/33/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3114208495
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 04. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Záleská
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2020:3114208495.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivety Záleskej a členov senátu
JUDr. Ivice Čelkovej a Mgr. Ivana Kubínyiho v spore žalobcu Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny
Trenčín, so sídlom M. R. Štefánika 20, 911 48 Trenčín,
IČO 37 916 301, proti žalovanému Alterna Tiff , s.r.o., so sídlom Mierové nám. 20/20, 911 01 Trenčín,
IČO 45 925 127, právne zastúpenému JUDr. Ing. M. Z., advokátom, so sídlom A. XX, XXX XX K. K., o

zaplatenie 653,44 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín
č.k. 40Cb/1/2018-159 zo dňa 22. januára 2019, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalobcovi sa proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 653,44 eura spolu s 0,27 % ročným úrokom z omeškania od 7.12.2013 do zaplatenia a

to všetko do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku a vo výroku II. žalobcovi nepriznal nárok na
náhradu trov konania. Žalobe žalobcu vyhovel v celom rozsahu.

2. Podanú žalobu odôvodnil žalobca tým, že so žalovaným dňa 15.12.2010 uzatvoril dohodu č.
12/§56/2010ŠR o poskytnutí finančného príspevku na zriadenie chránenej dielne alebo chráneného
pracoviska podľa § 56 zákona č. 5/2004 Z.z. o službách zamestnanosti. Žalovanému bolo priznané

postavenie chráneného pracoviska s účinnosťou od 28.12.2010 a postupne bola rozširovaná
štruktúra pracovných miest dodatkami č. 1 s účinnosťou od 1.4.2011, č. 2 s účinnosťou od 1.1.2012
a č. 3 s účinnosťou od 30.8.2012. Na základe žiadosti žalovaného zo dňa 25.1.2013 o poskytnutie
príspevku na úhradu prevádzkových nákladov chránenej dielne alebo chráneného pracoviska a na
úhradu nákladov na dopravu zamestnancov za IV. štvrťrok 2012 (10, 11, 12) na základe § 60 zákona č.
5/2004 Z.z. o službách zamestnanosti, bolo žalovanému odoslané oznámenie č. 20/60/2013
o poskytnutí príspevku zamestnávateľovi na úhradu prevádzkových nákladov chráneného pracoviska

zo dňa 8.2.2013. Platobným poukazom č. 913/2013 bola žalovanému poskytnutá platba v sume 4
217,02 eur. Pri kontrole vykonanej dňa 9.4.2013 žalobca zistil porušenie predmetnej dohody v čl. 2 bod
5 „dĺžka zachovania zriadeného pracovného miesta v chránenej dielni alebo na chránenom pracovisku
je najmenej 2 roky“, nakoľko bolo zistené, že prevádzka bola dňom 30.11.2012 zatvorená a konateľka
žalovaného uviedla, že dňom 30.11.2012 došlo k ukončeniu nájomnej zmluvy. Prenajímateľ
potvrdil, že nájomná zmluva bola ukončená ku dňu 30.11.2012 a stav kaviarne nebol v havarijnom stave.

Žalobca podľa § 55 zákona č. 5/2004 Z.z. o službách zamestnanosti zmenil postavenie
chráneného pracoviska s účinnosťou odo dňa 1.12.2012 na základe kontrolných zistení
(zo dňa 9.4.2013) nevykonávania pracovnej činnosti zamestnancov chráneného pracoviska v pracovnejpozícii čašník - barman, pomocná sila pri obsluhe. Nakoľko žalovaný nemal postavenie chráneného
pracoviskazaobdobie12/2012anazriadenompracoviskunebolavykonávanápracovnáčinnosť,nemali
byť preplatené náklady na prevádzku chráneného pracoviska. Žalovanému tak vznikla povinnosť vrátiť

pomernúčasťpríspevkuvsume653,44eur.Žalovanýnapriekvýzvezodňa24.10.2013žalovanúčiastku
neuhradil.

3. V odseku 2. odôvodnenia rozsudku uviedol súd prvej inštancie priebeh konania, ktoré predchádzalo
rozhodnutiu vo veci samej. Po podaní odporu proti platobnému rozkazu č.k. 37Rob/82/2014-28

zo dňa 28.5.2014 žalovaným (§ 174 ods. 2 O.s.p.) nariadil súd prvej inštancie vo veci pojednávanie a
rozsudkom č.k. 40Cb/74/2014-88 zo dňa 8.3.2016 rozhodol vo veci tak, že žalovanému uložil povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu 653,44 eur spolu s 0,27 % ročným úrokom z omeškania od 7.12.2013
do zaplatenia do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku a žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.
V dôsledku odvolania žalovaného Krajský súd v Trenčíne uznesením č. k. 16Rob/179/2016-107 zo
dňa 27.8.2017 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie s

vysloveným právnym názorom, ktorým bol súd prvej inštancie viazaný, že v danom prípade ide o
nedostatok vecnej, kauzálnej a funkčnej príslušnosti, pričom ide o vadu konania, ktorá sa prejavila v
takom nesprávnom procesnom postupe, ktorým súd znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné právo v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Súdu prvej inštancie
uložil vec postúpiť vecne a miestne príslušnému súdu, ktorý rozhoduje vo veciach správneho súdnictva.

Vzhľadom na vyššie uvedené súd prvej inštancie postúpil vec podľa § 43 ods. 1 CSP na rozhodnutie
vecne a miestne príslušnému Krajskému súdu v Trenčíne, ktorý s postúpením veci vyslovil nesúhlas.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k. 1KO/10/2018-127 zo dňa 18.6.2018 rozhodol, že
nesúhlas Krajského súdu v Trenčíne s postúpením veci je dôvodný a vecne príslušným súdom na
konanie v prvej inštancii je Okresný súd Trenčín. Na základe uvedeného súd prvej inštancie pokračoval

v konaní pod novou spisovou značkou (pôvodne bola vec vedená pod sp.zn. 40Cb/74/2014).

4. Žalovaný v odpore proti vydanému platobnému rozkazu namietal nesprávne právne posúdenie veci.
Žalobca nemá proti žalovanému nárok na požadované plnenie, nakoľko k výkladu právneho
vzťahu pristupuje extenzívne a vo svoj prospech, abstrahujúc od skutkového stavu veci. Zo skutkových

okolností uvedených v žalobe nemožno považovať nárok za dôvodný. K obrane žalovaného sa žalobca
vyjadril písomne i ústne na pojednávaní tak, že žalovaný si podal žiadosť zo dňa 25.1.2013 o poskytnutie
príspevku na úhradu prevádzkových nákladov chránenej dielne alebo chráneného pracoviska a na
úhradu nákladov na dopravu zamestnancov za IV. štvrťrok 2012 na základe § 60 zákona č. 5/2004
Z.z. o službách zamestnanosti. Kontrolou bolo zistené, že prevádzka bola dňa 30.11.2012

zatvorená (koniec nájomnej zmluvy), čo nepopiera ani žalovaný. Prevádzka bola zatvorená a
zamestnankyne boli zároveň práceneschopné. Preto nemôže dôjsť k vyplateniu príspevku za december
2012 v sume 653,44 eur, nakoľko zamestnankyne mesiac neodpracovali. Zamestnávateľovi nevznikol
nárok na poskytnutie príspevku pre pani I. v celkovej sume 1 292,83 eur (október, november, december
- 92 dní) a pre pani Z. v celkovej sume 646,41 eur (október, november, december - 90 dní), ponížený

o príspevok za mesiac december, nakoľko v decembri 2012 bola prevádzka zatvorená. Pomerným
výpočtom odpracovaných dní je preto žalovaný povinný vrátiť za 31 dní (december 2012) pani I. sumu
435,63 eur a za 31 dní (december 2012) pani Z. sumu 217,81 eur, spolu 653,44 eur. Žalovaný nemal
uzatvorenú nájomnú zmluvu a kaviareň bola zatvorená k 30.11.2012. K jej otvoreniu
už nedošlo, čo dokazuje aj list zo dňa 22.4.2013. Platná nájomná zmluva je jednou z podmienok podľa

článku II. bod 4.1 Dohody č. 01/§59/2012/ŠR o poskytnutí príspevku na činnosť pracovného asistenta
podľa § 59 zákona č. 5/2004 Z.z. o službách zamestnanosti zo dňa 27.3.2012. Podľa stanoviska
prenajímateľa z listu zo dňa 3.5.2013, po dátume 30.11.2002 na skončila zmluva a majiteľky, prípade
zamestnanci, mali možnosť vstupovať do uvedených priestorov. Podľa stanoviska je jasné, že kaviareň
ďalej nepokračovala v prevádzke. Predpokladom pre vznik nájmu nebytových priestorov je existencia

nájomnej zmluvy, pre ktorú zákon č. 116/1990 Z.z. ustanovuje obligatórne písomnú formu a súčasne
špecifikuje jej podstatné náležitosti, v opačnom prípade nastáva následok v zmysle § 40 ods. 1 v spojení
s § 40a Občianskeho zákonníka absolútnej neplatnosti. V článku II. bod 2 Dohody č. 01/§59/2012/ŠR
sa zamestnávateľ zaviazal dodržiavať uvedenú štruktúru pracovnej asistencie a prideľovať pracovným
asistentom prácu podľa pracovných zmlúv a pracovnej náplne asistenta (barman - čašník). Avšak v

zatvorenej kaviarni ani jeden už nevykonával pracovnú činnosť popísanú v náplni asistenta.

5. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie listinami (odsek 5. odôvodnenia rozsudku), z ktorých zistil,
že žalobca je v zmysle § 5 zákona č. 453/2003 Z.z. orgánom štátnej správy v oblastísociálnych vecí a služieb zamestnanosti a žalovaný je právnickou osobou zapísanou v obchodnom
registri Okresného súdu Trenčín v oddiele Sro vložka číslo 23723/R. Žalobca uzatvoril so žalovaným
dňa 15.12.2010 Dohodu č. 12/§56/2010ŠR o poskytnutí finančného príspevku na zriadenie chránenej

dielne alebo chráneného pracoviska podľa § 56 zákona č. 5/2004 Z.z. o službách
zamestnanosti a dňa 27.3.2012 Dohodu č. 01/§59/2012/ŠR o poskytnutí príspevku na
činnosť pracovného asistenta podľa § 59 citovaného zákona. Žalovanému bolo priznané postavenie
chráneného pracoviska s účinnosťou od 28.12.2010 a postupne bola rozširovaná štruktúra
pracovných miest dodatkami č. 1 s účinnosťou od 1.4.2011, č. 2 s účinnosťou od 1.1.2012 a č. 3 s

účinnosťou od 30.8.2012. Na základe žiadosti žalovaného zo dňa 25.1.2013 o poskytnutie príspevku na
úhradu prevádzkových nákladov chránenej dielne alebo chráneného pracoviska a na úhradu nákladov
na dopravu zamestnancov za IV. štvrťrok 2012 (10, 11, 12) podľa § 60 zákona č. 5/2004 Z.z. bolo
žalovanému odoslané oznámenie č. 20/60/2013 o poskytnutí príspevku zamestnávateľovi na úhradu
prevádzkových nákladov chráneného pracoviska zo dňa 8.2.2013. Platobným poukazom č. 913/2013
bola žalovanému poskytnutá platba v sume 4 217,02 eur. Dňa 9.4.2013 vykonal žalobca kontrolu, pri

ktorej zistil, že prevádzka bola dňom 30.11.2012 zatvorená, konateľka žalovaného uviedla, že dňom
30.11.2012 došlo k ukončeniu nájomnej zmluvy. Podľa oznámenia prenajímateľa podnájomná zmluva
so žalovaným bola ukončená s trojmesačnou výpovednou lehotou bez uvedenia dôvodu, ku
dňu 30.11.2012, stav kaviarne nebol v havarijnom stave, pričom vstup do priestorov bol umožnený len
za účelom vypratania a vyčistenia prevádzky. Žalobca podľa § 55 zákona č. 5/2004 Z.z. o službách

zamestnanosti zmenil postavenie chráneného pracoviska s účinnosťou odo dňa 1.12.2012 na základe
kontrolných zistení (zo dňa 9.4.2013) nevykonávania pracovnej činnosti zamestnancov chráneného
pracoviska v pracovnej pozícii čašník - barman, pomocná sila pri obsluhe.

6. Zistený skutkový stav právne posúdil súd prvej inštancie podľa § 55 ods. 1, 2, 5, 6, 7, § 60 ods. 1,

2, 3, 4, 5 zákona č. 5/2004 Z.z. o službách zamestnanosti (odseky 10. - 19. odôvodnenia rozsudku),
podľa článku II bod 2, 5 a 8 dohody č. 12/§56/2010ŠR o poskytnutí finančného príspevku na zriadenie
chránenej dielne alebo chráneného pracoviska uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným dňa 27.3.2012
(odseky20.-22.odôvodneniarozsudku)apodľa§451ods.1,2a§456Občianskehozákonníka(odseky
34.-36.odôvodneniarozsudku).Uviedol,žemedzistranamisporunebolosporné,ženazákladežiadosti

zo dňa 25.1.2013 o poskytnutie príspevku na úhradu prevádzkových nákladov chránenej dielne alebo
chráneného pracoviska a na úhradu nákladov na dopravu zamestnancov za IV. štvrťrok 2012 bola
žalovanému vyplatená suma 4 217,02 eur a súčasne, že žalovanému v zmysle § 60 zákona č. 5/2004
Z.z. vzniklo právo žiadať od žalovaného príspevok na úhradu prevádzkových nákladov tejto chránenej
dielne a na úhradu nákladov na dopravu zamestnancov do mesiaca november 2012. Za spornú otázkou

medzi stranami sporu považoval súd prvej inštancie skutočnosť, či žalovanému v zmysle § 60 zákona
č. 5/2004 Z.z. vzniklo právo žiadať od žalovaného (správne má byť žalobcu) príspevok na úhradu
prevádzkových nákladov tejto chránenej dielne a na úhradu nákladov na dopravu zamestnancov za
mesiac december 2012, pričom výška sumy 653,44 eur nebola medzi stranami sporu taktiež sporná.

7. Žalobca tvrdil, že žalovanému nevznikol nárok na poskytnutie príspevku v sume 653,44 eur pre dve
miesta zamestnancov so ZŤP v pozícii barman - čašník za mesiac december 2012, keď pri kontrole
vykonanej dňa 9.4.2013 žalobca zistil, že prevádzka bola dňom 30.11.2012 zatvorená, dňom 30.11.2012
došlo k ukončeniu nájomnej zmluvy a pracovná činnosť zamestnancov so ZŤP chráneného
pracoviskavpracovnejpozíciičašník-barman,pomocnásilapriobsluhenebolavykonávaná,vdôsledku

čoho žalobca podľa § 55 zákona č. 5/2004 Z.z. zmenil postavenie chráneného pracoviska s účinnosťou
odo dňa 1.12.2012 tak, že zúžil štruktúru pracovných miest na tri miesta zamestnancov ZŤP.

8. Žalovaný tvrdil, že žalobcu neodvodzuje svoj nárok od ustanovení zmluvného vzťahu. Žalovaný
žiadnymspôsobomneporušilzmluvnýzáväzok,výsledkomktoréhobymalobyťvráteniežalovanejsumy.

„Zatvorenie kaviarne“ nemožno zamieňať za ukončenie prevádzky chránenej dielne. Táto prevádzka
totiž na predmetnej adrese neskončila dňom 30.11.2012 ako sa snaží súdu podsunúť žalobca. Uviedol,
že nájomný vzťah k nebytovým priestorom trval aj po 1.12.2012, nakoľko sa nájomná zmluva obnovila
v zmysle § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka za tých istých podmienok, za akých bola pôvodne
dojednaná. Priložená výzva zo dňa 24.10.2013 na jednej strane preberá z obsahu zmluvného vzťahu

medzi účastníkmi skutočnosť, že dĺžka zachovania zriadeného pracovného miesta je najmenej 2 roky,
na druhej strane už odbočuje od toho, že pracovné miesto bolo skutočne zachované po túto dobu.
Preto k porušeniu zmluvného vzťahu nedošlo. Práceneschopnosť zamestnancov je právna udalosť,
ktorú žalovaný ovplyvniť nemohol, naopak musel rešpektovať. Potom porušenie článku II. bod 5 Dohodyč. 12/56/2010 nenastalo a výzva na vrátenie je právne irelevantná, pretože dôvodom na vrátenie nie
je práceneschopnosť zamestnanca (ani byť nemôže), ale údajné nezachovanie pracovného miesta po
zmluvne dohodnutý časť dvoch rokov.

9. Súd prvej inštancie vychádzal z § 60 ods. 2 až 5 zákona č. 5/2004 Z.z. o službách zamestnanosti.
Uviedol, že okruh nákladov, na úhradu ktorých môže byť poskytnutý príspevok, je taxatívne uvedený
v odsekoch 2 až 5 citovaného ustanovenia, pričom žiadateľ je povinný preukázať podľa pravidiel
Schémy pomoci deminimis na podporu zamestnanosti DM-1/2007 (ďalej iba schéma), že ide o

oprávnené náklady. Súčasne v súlade s § 60 ods. 6, 7 a 8 zákona č. 5/2004 Z.z. sa ročná výška
príspevku a maximálna mesačná výška príspevku odvíja od počtu občanov so zdravotným postihnutím
vykonávajúcich prácu v rozsahu ustanoveného týždenného pracovného času. Žalovaný v žiadosti
o poskytnutie príspevku na úhradu prevádzkových nákladov chránenej dielne alebo chráneného
pracoviska a na úhradu nákladov na dopravu zamestnancov za IV. štvrťrok 2012 zo dňa 25.1.2013 žiadal
príspevok na štyroch zamestnancov so ZŤP B. I., N. Z., Q. K. preobsadenú Z. J. a M. B.. Žalobca podľa

§ 55 zákona č. 5/2004 Z.z. zmenil postavenie chráneného pracoviska s účinnosťou odo dňa
1.12.2012 tak, že zúžil štruktúru pracovných miest na tri miesta zamestnancov so ZŤP, pričom pracovné
miesta v profesii barman - čašník a pomocná sila pri obsluhe zo štruktúry chráneného pracoviska
vypadli. Na základe uvedeného súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný nemal nárok na úhradu
ním žiadaných prevádzkových nákladov chránenej dielne alebo chráneného pracoviska a na úhradu

nákladov na dopravu zamestnancov za IV. štvrťrok 2012 v súvislosti s pracovnými miestami v
profesii barman - čašník, obsadenými občanmi so ZŤP B. I. a N. Z. v sume 653,44 eur (výška sumy
nebola sporná).

10. Podľa názoru súdu prvej inštancie žalobca bol podľa § 55 ods. 6 zákona č. 5/2004 Z.z. o službách

zamestnanosti oprávnený zmeniť postavenie chráneného pracoviska s účinnosťou odo dňa 1.12.2012
tak, že zúžil štruktúru pracovných miest na tri miesta zamestnancov
so ZŤP a pracovné miesta v profesii barman - čašník a pomocná sila pri obsluhe zo štruktúry chráneného
pracoviska vypustil, pretože žalovaný v mesiaci december 2012 nespĺňal podmienky podľa zákona č.
5/2004 Z.z. o službách zamestnanosti.

11. V odseku 31. odôvodnenia rozsudku vykonal súd prvej inštancie výklad a interpretáciu plnenia
podmienok podľa § 55 ods. 6 druhá veta zákona č. 5/2004 Z.z. o službách zamestnanosti. Podľa názoru
súdu prvej inštancie sa jedná práve o tie podmienky, po splnení ktorých (§ 55 ods. 2 s použitím § 55 ods.
5) úrad prizná postavenie chránenej dielne alebo chráneného pracoviska. Ide aj podmienku vlastníctva

priestorov, resp. práva ich užívať na základe zmluvy o nájme, v ktorých sa pracovisko zriaďuje, ktorú
preukazuje zriaďovateľ úradu podľa § 55 ods. 5 zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti pri
žiadosti o priznanie postavenia chránenej dielne alebo chráneného pracoviska dokladom
o vlastníctve priestorov alebo o nájme priestorov. Vzhľadom na obligatórnu písomnú formu zmluvy
o nájme nebytových priestorov, nemožno akceptovať inú, ako písomnú zmluvu o nájme nebytových

priestorov. Z oznámenia prenajímateľa - obchodnej spoločnosti REALITY - správcovská CZ, s. r. o.,
organizačná zložka v Sk zo dňa 3.5.2013 vyplýva aj skutočnosť, že podnájomná zmluva bola ukončená s
trojmesačnou výpovednou lehotou bez uvedenia dôvodu ku dňu 30.11.2012, pričom vstup do priestorov
bol umožnený len za účelom vypratania a vyčistenia prevádzky. Zmluva o nájme teda bola
zjavne uzavretá na dobu neurčitú a ukončená v súlade s ustanovením § 677 Občianskeho zákonníka,

preto podľa názoru súdu prvej inštancie (podporeného aj právnym názorom Krajského súdu v Trenčíne
napríklad v rozsudku č.k. 16Cob/100/2015-211 zo dňa 17.5.2016) nie je možné po zániku
zmluvy nájom ako taký obnoviť s použitím § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ako tvrdil žalovaný v
odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie č k. 40Cb/74/2014-88 zo dňa 8.3.2016. Nemožno potom
dať za pravdu žalovanému, že k uzavretiu prevádzky - ukončeniu činnosti služby pohostinstva došlo z

dôvodu práceneschopnosti zamestnankýň so ZŤP v profesii barman - čašník B. I. a N. Z., keď žalovaný v
mesiaci december priestory za účelom prevádzkovania služieb pohostinstva už využívať nemohol, teda
nemohol v súlade s § 55 ods. 1 zákona č. 5/2004 Z.z. o službách zamestnanosti udržiavať pracovisko
s pracovným miestom pre občanov so zdravotným postihnutím.

12. Súd prvej inštancie uzavrel, že žalovaný nesplnil svoju povinnosť podľa § 55 ods. 7 písm. c/ zákona
č. 5/2004 Z.z. o službách zamestnanosti a neoznámil žalobcovi zmenu súvisiacu so stratou práva užívať
priestory, v ktorých zradil chránené pracovisko a súčasne stratou práva užívať priestory za účelom
prevádzkovania služieb pohostinstva, stratil možnosť udržiavať predmetné pracovisko ako chránenépracovisko s pracovným miestom pre občanov so zdravotným postihnutím, ktorým nemohol prideľovať
prácu v súlade s ich pracovnou náplňou v profesii barman - čašník, čím podľa názoru súdu prvej
inštancie od mesiaca december 2012 prestal spĺňať podmienky podľa zákona č. 5/2004 Z.z. o službách

zamestnanosti. Súčasne žalovaný týmto porušil ustanovenia článku II bod 5/ a článku II. bod 8/ Dohody
č. 12/§56/2010ŠR o poskytnutí finančného príspevku na zriadenie chránenej dielne alebo chráneného
pracoviska podľa § 56 zákona č. 5/2004 Z.z. o službách zamestnanosti zo dňa 15.12.2010 a tiež článku
II bod 2/ Dohody č. 01/§59/2012/ŠR o poskytnutí príspevku na činnosť pracovného asistenta podľa §
59 zákona č. 5/2004 Z.z. o službách zamestnanosti zo dňa 27.3.2012. Žalovaný nemá nárok na úhradu

ním žiadaných prevádzkových nákladov chránenej dielne alebo chráneného pracoviska a na úhradu
nákladov na dopravu zamestnancov za IV. štvrťrok 2012 v súvislosti s pracovnými miestami v profesii
barman - čašník, obsadenými občanmi so ZŤP B. I. a N. Z. v sume 653,44 eur po zmene postavenia
chráneného pracoviska s účinnosťou odo dňa 1.12.2012 spočívajúcej v zúžení štruktúry pracovných
miest v profesii barman - čašník.

13. Za aplikácie § 451 ods. 1, 2 a § 456 Občianskeho zákonníka súd prvej inštancie vyslovil, že na
strane žalovaného došlo k bezdôvodnému obohateniu, ktoré je povinný žalobcovi vydať. Na vrátenie
finančných prostriedkov bol žalovaný vyzvaný žalobcom listom doručeným žalovanému dňa 6.11.2013,
pričom v ňom poskytol žalovanému lehotu na planenie 30 dní. Lehota na dobrovoľné vrátenie finančných
prostriedkov uplynula dňa 6.12.2013, pričom žalovaný predmetné poskytnuté finančné príspevky

žalobcovi nevrátil. Pretože žalovaný je v omeškaní so splnením svojho peňažného záväzku, je povinný
zaplatiť žalobcovi aj úroky z omeškania, ktoré priznal súd prvej inštancie žalobcovi ako zákonné úroky
z omeškania, nakoľko výška úrokov z omeškania nebola medzi účastníkmi dohodnutá. Zákonná výška
úrokov z omeškania v zmysle § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka a v zmysle oznámenia Komisie o
aktuálnych úrokových sadzbách pre vymáhanie štátnej pomoci a referenčných/diskontných

sadzbách je vyššia, avšak vzhľadom k tomu, že žalobcovi nemohol súd prvej inštancie priznať viac ako
si uplatňuje v žalobe, žalobcovi priznal úroky z omeškania vo výške uplatnenej v žalobe 0,27 %
ročne z dlžnej sumy od 7.12.2013, kedy k omeškaniu došlo až do zaplatenia.

14. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania odôvodnil súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1

CSP a podľa § 262 ods. 1 CSP. Vzhľadom k tomu, že žalobca ako plne úspešná strana sporu, náhradu
trov konania vyslovene nežiadal, súd prvej inštancie žalobcovi nárok na náhradu trov konania nepriznal.

15. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov podľa
§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP. Uviedol, že má za to, že neporušil ustanovenia zmluvného vzťahu, na

základe ktorého si žalobca uplatňuje nárok na plnenie vo výške 653,44 eur s príslušenstvom. Zotrval
na tvrdení, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno porušenia tohto zmluvného vzťahu, toto porušenie
nešpecifikoval ani v predloženej korešpondencii a postupoval v rozpore s obsahom tohto právneho
vzťahu, keď svoj nárok dôvodil a založil na okolnostiach, ktoré si sám vyhotovil po ukončení tohto
vzťahu a tieto prijal so spätnou účinnosťou. Podľa názoru žalovaného porušenie čl. II bod 5 dohody

nenastalo. Pokiaľ žalobca dôvodí okolnosťami majúcimi spojitosť s tým, že došlo k zatvoreniu kaviarne,
uvedené si nemožno zamieňať za ukončenie prevádzky chránenej dielne. Prevádzka chránenej dielne
žalovaného na adrese Vajanského 2 neskončila dňom 30.11.2012, ako sa snažil žalobca podsunúť súdu
prvej inštancie, čoho dôkazom je výzva žalobcu zo dňa 24.10.2013 (súčasť spisu). Táto výzva žalobcu
poukazuje na skutočnosť, že dĺžka zachovania zriadeného pracovného miesta je najmenej 2 roky,

zároveň však odbočuje od faktu, že pracovné miesto bolo skutočne zachované po celú dobu dvoch rokov
a teda nedošlo k porušeniu zmluvného vzťahu. Žalovaný postupoval v zmysle obsahu právneho vzťahu
a Zákonníka práce. Preukazovaná práceneschopnosť zamestnancov predstavuje právnu udalosť, ktorú
žalovaný ako zamestnávateľ nemohol ovplyvniť, musel ju rešpektovať a táto nemá na dopad na trvanie
pracovného pomeru. Štatút chránenej dielne patril žalovanému po celý čas rozhodného obdobia,

ktoré bolo relevantné pre posúdenie zachovania dĺžky PM v zmysle uzatvorenej dohody. Za účelové
tvrdenie považuje žalovaný tvrdenie žalobcu o údajnej neexistencii nájomnej zmluvy v období po
30.11.2012, ktoré žalobca vykonal ex post, pretože oprávnenie užívať priestory mal žalovaný na celé
obdobie rozhodnú pre posúdenie zachovania PM. Uvedené vyplýva aj z vyjadrenia správcu nebytových
priestorov, že sa nejednalo len o nejaké vypratanie a vyčistenie prevádzky. Z vyjadrenia je zrejmé, že

vstup a užívanie žalovaným nebolo obmedzené a správca príkladmo uviedol činnosti, ktoré nemožno
zúžiť na tvrdené úkony. Žalovaný ďalej namietal, že nemožno nechať bez povšimnutia, že žalobca
postupoval účelovo, keď na základe skutočnosti zistených v rámci zmluvného vzťahu retroaktívne bez
opory v zákone zrušil postavenie chránenej dielne spätne od 1.12.2012 po viac ako roku rozhodnutím z r.2013. Takýto postup nemôže požívať právnu ochranu; zákon neumožňuje zrušiť postavenie žalovaného
so spätnou účinnosťou. Podmienky zrušenia postavenia chránenej dielne alebo chráneného pracoviska
upravuje § 55 ods. 5 zákona č. 5/2004 Z.z. zoznam chránených dielní, ktorý sa musí zverejňovať na

webovom sídle žalobcu, by retroaktívnymi zásahmi žalobcu nemohol ani jestvovať, pretože by sa de
factopracoviskozaradenévzoznamuzrušiloajrok,čidva,spätne.Uvedenéneumožňujeprincípprávnej
istoty a takýto postup by bol v rozpore s čl. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Štátne orgány môžu konať
len to, na čo ich zákon oprávňuje, t.j. v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. K nájmu nebytových
priestorov žalovaný dodal, že nájomný vzťah je možné kedykoľvek predĺžiť. Žalovaný dokázal ušetriť

náklady od 1.12.2012, pretože žalovaný už nájomné voči žalobcovi ako oprávnené náklady neuplatnil. V
tejto súvislosti žalovaný opätovne poukázal na § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka. V danom prípade
prenajímateľ nepodal do 31.12.2012 návrh na súde na vypratanie nehnuteľnosti, preto ďalšie užívanie
nehnuteľnosti nájomcom je právne chránené a predstavuje riadny ex lege nájom. Nájom k nebytovým
priestorom trval aj po 1.12.2012, čo preukázal aj vyjadrením správcu priestorov a žalovaný mal platnú
nájomnú zmluvu. Žalovaný nikdy nestratil právo užívať nehnuteľnosť, pretože skutkový aj právny stav

potvrdzujú oprávnenie žalovaného ako nájomcu priestory užívať. Žalovaný v rámci svojej činnosti
pomáhal štátu s hendikepovanými ľuďmi, plnil ustanovenia zmluvného vzťahu a ničím nedal podnet na
to, aby došlo k takému konaniu zo strany žalobcu. Konanie žalobcu je právne neudržateľné a právna
kvalifikácia uplatneného nároku ako bezdôvodného obohatenia nie je možná, pre vydanie údajného
bezdôvodného obohatenia nejestvujú zákonné predpoklady. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu

prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne.

16. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 25.2.2019 k odvolaniu žalovaného zotrval na vyjadreniach
prednesených v konaní pred súdom prvej inštancie. Žalovaný namietal, že v prevádzke boli naďalej
zachované pracovné miesta, avšak prevádzka neposkytovala žiadne služby zákazníkom. Neskôr

žalovaný tvrdil, že kaviareň bola v havarijnom stave a museli ju dávať do pôvodného stavu, čo sa tiež
nepotvrdilo. Naopak prenajímateľ potvrdil, že priestory kaviarne boli v poriadku a v havarijnom stave
neboli. Nájomná zmluva bola so žalovaným riadne ukončená k 30.11.2012. Bez riadne uzatvorenej
zmluvy nie je možné čerpať prostriedky na úhradu prevádzkovaných nákladov chránenej dielne alebo
chráneného pracoviska podľa § 60 zákona č. 5/2004 Z.z., nepostačuje ústna dohoda ako to tvrdil

žalovaný. Neobstoja tvrdenia žalovaného o užívaní aj po skončení nájmu, nakoľko žalovaný veľmi dobre
vedel, že nájom ukončuje, vrátane dátumu, ku ktorému to robí. Písomná forma zmluvy je povinná pri
nájme alebo podnájme bytových priestorov. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
potvrdil.

17. K doručenému vyjadreniu žalobcu zo dňa 25.2.2019 žalovaný ďalšie vyjadrenie nepodal.

18. Súdne konanie o žalobe žalobcu proti žalovanému o zaplatenie 653,44 eur s príslušenstvom začalo
dňa 16.4.2014 doručením žaloby súdu prvej inštancie podľa § 82 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok (O.s.p.) v znení neskorších predpisov.

19. Od 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP),
ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov.

20. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo

dňom jeho účinnosti.

21. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom

prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

22. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana
v spore, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359 CSP a § 262 ods. 1

CSP, že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP aj náležitosti podľa § 363
CSP s uvedením dôvodov odvolania, vykonal preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu
predchádzajúceho konania.23. Odvolací súd postupoval v odvolacom konaní v súlade s prechodným ustanovením §
470 ods. 1 CSP podľa tohto zákona, pričom v súlade s § 470 ods. 2 CSP posudzoval procesné
podmienky, úkony súdu a strán sporu do 30.6.2016 podľa v tom čase platného a účinného zákona č.

99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov. Odvolací súd tak rešpektuje
základné princípy CSP o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov a
naplnenie princípu právnej istoty odvolacieho konania, ktoré začalo za platnosti a účinnosti skoršej
úpravy procesného práva (článok 2 ods. 1, 2 CSP).

24. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 CSP (viazanosť
rozsahom odvolania), viazaný odvolacími dôvodmi podľa § 380 ods. 1 CSP, vrátane svojho oprávnenia
preskúmavať vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok z úradnej povinnosti podľa § 380
ods. 2 CSP, a dospel k záveru, že napadnutý výrok I. vo veci samej a výrok II. čo do nároku na náhradu
trov konania rozsudku súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP
potvrdiť. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, keď

v danej veci nezistil dôvod k tomu, aby zopakoval alebo doplnil dokazovanie vykonané pred súdom prvej
inštancie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem, a dňa 21.4.2020 verejne
vyhlásil vo veci rozsudok za dodržania postupu podľa § 219 ods. 3 CSP v spojení s § 378 ods.
1 CSP, keď oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej
stránke súdu v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením. Vychádzal zo skutkových zistení ustálených

v konaní súdom prvej inštancie (§ 383 CSP).

25. Za aplikácie § 380 ods. 2 CSP posudzoval odvolací súd z úradnej povinnosti, či konanie pred
súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok.
Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo

veci, a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že
v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1
písm. a/ a b/ CSP. Vychádzajúc z obsahu súdneho spisu odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie
dodržal v konaní procesné predpisy upravujúce procesný postup o povinnom poučení strany v spore
o procesných právach a o procesných povinnostiach, o predvolávaní na nariadené pojednávania za

účelom prejednania veci, pri vykonávaní dokazovania a procesný postup pred skončením dokazovania.
Postupom súdu prvej inštancie nedošlo k takému nesprávnemu procesnému postupu, ktorý znemožnil
stranám uskutočňovať im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces.

26. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie
dostatočným spôsobom, zaoberal sa tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, dôkazy vyhodnotil v súlade
so zásadami podľa § 191 CSP a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, keď s
poukazom na ním citované ustanovenia zákona č. 5/2004 Z.z. o službách zamestnanosti, Občianskeho
zákonníka a zmluvné dojednania žalobe o zaplatenie 653,44 eur s príslušenstvom vyhovel. Odvolací

súd sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku a v rámci postupu podľa § 387 ods. 2 CSP uvádza :

27. Základom rozhodnutia odvolacieho súdu vo vzťahu k odvolacím dôvodom žalovaného je aplikácia
ustanovenia § 387 ods. 2 CSP, pretože sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozsudku súdu prvej inštancie. Na zdôraznenie správnosti skutkových a právnych záverov vyjadrených

v napadnutom rozsudku uvádza, že rozsudok súdu prvej inštancie má všetky náležitosti riadneho
odôvodnenia podľa § 220 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie sa jasným a zrozumiteľným spôsobom vyjadril
k nároku uplatnenému žalobcom a k použitej obrane žalovaného, zdôvodnil dôvody, na základe ktorých
tento nárok žalobcovi priznal a žalobe vyhovel. Pri aplikácii § 387 ods. 2 CSP nie je odvolací súd povinný
vo vzťahu k odvolacím dôvodom opätovne zopakovať tie isté skutkové a právne závery, ktoré už vyjadril

v napadnutom rozhodnutí súd prvej inštancie a s ktorými sa odvolací súd stotožňuje, keď je postačujúce
na ne len odkázať (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 350/2009, rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo 170/2005). V súlade s ustálenou judikatúrou
Ústavného súdu Slovenskej republiky dal súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku odpoveď na
podstatné a právne významné okolnosti dané v sporovej veci. Vo vzťahu ku konaniu pred odvolacím

súdom a k odôvodneniu rozsudku odvolacieho súdu je potrebné poukázať na rozhodnutie Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 115/2003 z 3. júla 2003, z ktorého vyplýva, že ani odvolací súd
nemusí dať odpoveď na každý odvolací dôvod, ale len na ten, ktorý má pre vec podstatný význam. Podľa
Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 78/2005 zo 16. marca 2005 „... odôvodneniesúdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v
opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali
sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava

v odvolacom konaní...“.

28. Odvolacie tvrdenia žalovaného založili predmet odvolacieho prieskumu v rozsahu posúdenia
správnosti skutkových zistení súdu prvej inštancie a ich právneho posúdenia. Odvolací súd preskúmal
listiny, ktorými vykonal súd prvej inštancie dokazovanie, najmä obsah dohody č. 12/§56/2010ŠR zo dňa

15.12.2010 o poskytnutí príspevku na zriadenie chránenej dielne alebo chráneného pracoviska, obsah
priznania postavenia chráneného pracoviska zo dňa 8.12.2010 s účinnosťou od 28.12.2010 a obsah
dodatkov č. 1 zo dňa 8.4.2011 s účinnosťou od 1.4.2011, č. 2 zo dňa 11.1.2012 s účinnosťou od 1.1.2012
a č. 3 zo dňa 24.9.2012 s účinnosťou od 30.8.2012 k priznaniu postavenia chráneného pracoviska,
obsah zmeny postavenia chráneného pracoviska zo dňa 16.10.2013 vydanej žalobcom pre žalovaného,
obsah výzvy žalobcu na vrátenie finančných prostriedkov zo dňa 24.10.2013 adresovanej žalovanému,

dohody o poskytnutí príspevku na činnosť pracovného asistenta podľa § 59 zákona č. 5/2004 Z.z.
zo dňa 27.3.2012, záznamu o vykonaní kontroly zo dňa 9.4.2013 a oznámenia spoločnosti REALITY
- správcovská CZ s.r.o., organizačná zložka v Slovenskej republike zo dňa 3.5.2013 adresovaného
žalobcovi (odsek 7. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie). Odvolací súd konštatuje, že skutkové
zistenia ustálené súdom právnej inštancie z týchto dôkazných prostriedkov sú správne.

29. S účinnosťou od 28.12.2010 bolo žalovanému priznané postavenie chráneného pracoviska Úradom
práce, sociálnych vecí a rodiny Trenčín na adrese prevádzky Vajanského 150/6, Trenčín, v zmysle
uzatvorenej dohody č. 12/§56/2010ŠR zo dňa 15.12.2010 o poskytnutí príspevku na zriadenie chránenej
dielne alebo chráneného pracoviska. V súlade s čl. II. bod 1 predmetnej dohody bolo chránené

pracovisko na adrese prevádzky Vajanského 150/6, Trenčín zriadené dňom 28.12.2010. S účinnosťou
od 30.8.2012 bola dohodnutá štruktúra pracovných miest (PM) chráneného pracoviska : čašník -
barman 2 PM, pomocná sila pri obsluhe 1 PM, upratovačka 1 PM, administratívny pracovník 2 PM.
Na základe žiadosti žalovaného zo dňa 29.1.2013 bol oznámením žalobcu č. 20/60/2013 zo dňa
8.2.2013 poskytnutý žalovanému ako zamestnávateľovi príspevok na úhradu prevádzkových nákladov

chráneného pracoviska a na úhradu nákladov na dopravu zamestnancov podľa § 60 zákona č.
5/2004 Z.z. za 4. štvrťrok 2012 vo výške 4 217,02 eur, ktoré boli žalovanému vyplatené dňa 26.2.2013.
Dňa 9.4.2013 vykonal žalobca u žalovaného na adrese prevádzky Z. XXX/X, . E., kontrolu dodržiavania
podmienok písomne uzatvorenej dohody o poskytnutí príspevku na úhradu činnosti pracovného
asistenta podľa § 59 zákona č. 5/2004 Z.z., pri ktorej zistil, že prevádzka bola z technických príčin

zatvorená a nikto tam nebol prítomný.
Zo záznamu o vykonaní kontroly ďalej vyplýva, že neskôr sa dostavila oprávnená osoba žalovaného
p. C., ktorá uviedla, že dňom 30.11.2012 došlo k ukončeniu nájomnej zmluvy, avšak asistenti
a ZP (zamestnanci - občania so zdravotným postihnutím) naďalej vykonávali pracovnú činnosť -
inventarizáciu. Dňa 10.4.2013 bolo žalobcovi od spoločnosti REALITY doručené oznámenie, že

skutočne došlo k ukončeniu zmluvy o podnájme dňom 30.11.2012. V nadväznosti na výsledok
tejto kontroly, vyjadrenie žalovaného a prenajímateľa nebytových priestorov na adrese Z., vyzval
žalobca žalovaného podaním zo dňa 24.10.2013 na vrátenie pomernej časti poskytnutých finančných
prostriedkov vo výške 653,44 eur ( za p. I. v sume 435,63 eur, za p. Z. v sume 217,81 eur) z
dôvodu porušenia čl. II. bod 5 dohody č. 12/§56/2010, kedy neboli zachované zriadené pracovné

miesta na chránenom pracovisku najmenej po dobu 2 rokov, do 27.12.2012, a táto pomerná časť
zodpovedá obdobiu, počas ktorého nebola vykonávaná na zriadených pracovných miestach pracovná
činnosť barman-čašník, t.j. za obdobie 12/2012. Žalovaný prevzal túto výzvu dňa 6.11.2013. Dňa
16.10.2013 žalobca zmenil žalovanému postavenie chráneného pracoviska na adrese vajanského
150/6, Trenčín na štruktúru pracovných miest chráneného pracoviska s účinnosťou od 1.12.2012 :

upratovačka 1 PM, administratívny pracovník 2 PM, čím sa táto štruktúra znížila o 3 pracovné miesta :
čašník - barman 2 PM a pomocná sila pri obsluhe 1 PM. Zmluva o podnájme nebytových
priestorov, na základe ktorej mal žalovaný právo užívať nebytový priestor na adrese Z. XXX/X, E.,
bola ukončená výpoveďou s 3-mesačnou výpovednou lehotou bez udania dôvodu, ktorá
uplynula dňa 30.11.2012. Práve na tento nebytový priestor bolo žalovanému, právnickej osobe, priznané

postavenie chráneného pracoviska pre činnosť kód SK NACE Rev.2, J/56,30,0/Služby pohostinstiev,
v ktorom žalovaný zamestnával občanov so zdravotným postihnutím v profesii čašník - barman. Od
1.12.2012 žalovaný neprevádzkoval v nebytovom priestore na adrese Z. XXX/X, E., činnosť, pre ktorú
zamestnával vo svojej prevádzke občanov so zdravotným postihnutím v profesii čašník - barman aod uvedeného dňa im neprideľoval prácu na výkon tejto profesie. Na týchto skutkových zisteniach nič
nemení skutočnosť, že po 1.12.2012 mal žalovaný do predmetných nebytových priestorov povolený od
vlastníka/prenajímateľa alebo nájomcu vstup do týchto nebytových priestorov za účelom ich vypratania

a vyčistenia do 28.2.2013. V období od 1.12.2012 do 28.2.2013 žalovaný vykonával v nebytových
priestorochvýkončinnostisúvisiacejasmerujúcejvýlučnekodovzdaniunebytovýchpriestorov.Vzmysle
čl. II. dohody zo dňa 15.12.2010 v znení dodatkov č. 1 - 3 mal žalovaný v postavení zamestnávateľa
občanovsozdravotnýmpostihnutímnielenpráva,aleajpovinnosti,najmäpodľačl.II.bod5/,8/,10/.Včl.
II. bod 10/ predmetnej dohody sú povinnosti zamestnávateľa, podľa ktorých mal zamestnávateľ písomne

oznámiť žalobcovi okrem iných aj skutočnosti, ktoré môžu ovplyvniť záväzky z tejto dohody (najmä
právneho stavu, sídla chráneného pracoviska, plnenia podmienok priznania postavenia chráneného
pracoviska vrátane kladného posudku orgánu na ochranu zdravia) najneskôr 30 kalendárnych dní pred
uskutočnením zmeny. Vo vzťahu k plneniu alebo k splneniu tejto povinnosti žalovaný nesplnil povinnosť
tvrdenia ani dôkaznú povinnosť.

30. Na základe správne ustálených skutkových zistení a skutkového stavu, súd prvej inštancie správne
poprávnejstránkeuzavrel,žezaobdobiemesiacadecember2012žalovanýnesplnilzákonnéazmluvné
podmienkyprepriznanienárokunaúhraduprevádzkovýchnákladovchránenéhopracoviskaanaúhradu
nákladov na dopravu zamestnancov v profesii čašník - barman v pomernej časti podľa ním citovaných
zákonných ustanovení v odsekoch 12., 14., 16., 19. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie a

zmluvných dojednaní v odsekoch 20. a 21. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie so závermi
uvedenými v odsekoch 29. - 33. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie.

31. V konaní nebolo preukázané ani tvrdené, že by rozhodnutie žalobcu zo dňa 16.10.2013 o zúžení
štruktúry chráneného pracoviska ku dňu 1.12.2012 (č.l. 25) nebolo záväzné v dôsledku uplatnenia

opravných prostriedkov alebo súdneho prieskumu zo strany žalovaného. Najmä súdny prieskum
predmetného rozhodnutia v rámci správneho súdnictva predstavoval priestor pre žalovaného, v ktorom
mohol uplatňovať výhrady voči tomuto rozhodnutiu, ktoré neadekvátne uplatnil v tomto konaní. Toto
občianskoprávne súdne konanie o peňažnom nároku, ktorý z daného rozhodnutia vychádza, nie je
priestorom pre posudzovanie správnosti rozhodnutia žalobcu zo dňa 16.10.2013 o zúžení štruktúry

chráneného pracoviska. V tomto konaní súd na predmetné rozhodnutie prihliada a
vysporiadava sa s ním (§ 194 CSP). To však v zásade neznamená preskúmavať ho a
polemizovať o jeho správnosti. V záujme dodržania princípu právnej istoty je v zásade nevyhnutné
považovať rozhodnutia orgánov verejnej moci za záväzné, pokiaľ nie sú zmenené alebo zrušené
postupmi stanovenými právnym predpisom. Vzhľadom na uvedené bolo potrebné považovať

rozhodnutie žalobcu zo dňa 16.10.2013 o zúžení štruktúry chráneného pracoviska ku dňu 1.12.2012 za
záväzné bez hodnotenia správnosti jeho východísk a záverov. V dôsledku uvedeného rozhodnutia tu
potom zjavne nebol dôvod, aby žalovanému bol poskytnutý príspevok, ktorého vrátenie je predmetom
tohto konania, a preto bolo správne rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým žalovaného zaviazal k
vráteniu príspevku

v žalovanej výške. Ako nedôvodné potom vyhodnotil odvolací súd odvolacie tvrdenie žalovaného, že
žalobca retroaktívne bez opory v zákone zrušil žalovanému postavenie chráneného pracoviska (nie
chránenej dielne ako uvádza v celom odvolaní žalovaný) spätne od 1.12.2012 rozhodnutím z roku
2013 (zo dňa 16.10.2013). Rozhodnutia vydávané správnymi orgánmi nemajú rovnakú povahu, pretože
slúžia na riešenie rôznorodých situácií. Existujú však spoločné črty, ktoré umožňujú klasifikáciu týchto

rozhodnutí. Zásadný význam má klasifikačné kritérium rozhodnutí podľa ich právnych dôsledkov na
konštitutívne a deklaratívne. Zmena postavenia chráneného pracoviska žalovaného na adrese
Z. XXX/X, E., predstavuje podľa názoru odvolacieho súdu správny akt príslušného orgánu štátnej správy
s deklaratórnymi účinkami, keď rozhodnutie nevytvára novú právnu situáciu, ale iba autoritatívne zisťuje
existenciu určitého právneho stavu. Jeho účinky pôsobia ex tunc, t.j. od vzniku toho právneho stavu, a

preto pôsobia aj do minulosti.

32. Prezentované názory žalovaného o tom, že zmluvu o podnájme nebytových priestorov možno
dohodou predĺžiť a na vzťah medzi žalovaným a vlastníkom/prenajímateľom alebo nájomcom sa uplatní
právny režim následkov podľa § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka o obnovení zmluvy o podnájme

nebytových priestorov za tých istých podmienok, nie sú správne. Vo vzťahu k predĺženiu zmluvy o
podnájme nebytových priestorov s predmetom podnájmu na Z. E., žalovaný nesplnil povinnosť tvrdenia
ani dôkaznú povinnosť, jeho tvrdenia sú všeobecné bez konkretizácie na tento nebytový priestor.Vo vzťahu k aplikácii § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka na daný nebytový priestor a právny
vzťah zmluvy o podnájme nebytových priestorov nemajú tvrdenia žalovaného oporu v tomto ustanovení
hmotného práva. Skončením nájomného vzťahu zaniká právny dôvod užívania nehnuteľnosti nájomcom

a túto nehnuteľnosť naďalej užíva už bez akéhokoľvek právneho dôvodu. Nájom vecí je upravený
predovšetkým v Občianskom zákonníku. Občiansky zákonník sa teda pri nájme vecí použije ako
základný zákon. Existujú však zákony, ktoré upravujú nájom osobitných vecí samostatne, trochu odlišne
od Občianskeho zákonníka. Takouto osobitnou vecou je aj nebytový priestor. Za nebytový priestor sa
pritom považuje akýkoľvek priestor, ktorý sa nepoužíva na bývanie. Nájom nebytových priestorov je

upravený zákonom č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov a pri riešení akejkoľvek
problematiky nájmu nebytových priestorov sa tento zákon použije prednostne. Pri skúmaní otázok kedy
aakosaskončínájomnebytovéhopriestorujedôležitézameraťsanajmäna§9až§14tohtozákona.Ak
tamniejeriešenánejakáotázka,možnojuvyriešiťpoužitímObčianskehozákonníka,ato§676až§684.
Aplikácia týchto noriem prichádza do úvahy len v prípade nájmu nebytového priestoru na dobu určitú (§ 9
ods. 1 zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov). Žalovaný žiadnym tvrdením

v odvolaní nespochybnil záver súdu prvej inštancie, že zmluva o podnájme nebytových priestorov bola
uzavretá na dobu neurčitú. Zákonné automatické obnovenie podnájomného vzťahu neprichádza do
úvahy aj z dôvodu, že od 1.12.2012 neboli nebytové priestory užívané žalovaným spôsobom a v rozsahu
ako do 30.11.2012.

33. Po posúdení a vyhodnotení podstatných odvolacích tvrdení žalovaného odvolací súd konštatuje,
že v odvolacom konaní nezistil žiadne dôvody na iné posúdenie skutkových a právnych záverov súdu
prvej inštancie, ktoré vychádzajú z obsahu súdneho spisu a dávajú dostatočný podklad vo výroku jeho
rozsudku. Rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny a táto vecná správnosť predstavuje
správnu aplikáciu a interpretáciu právnych noriem na základe správne zisteného skutkového stavu.

34. Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku
II. o nároku na náhradu trov konania, o ktorých rozhodol súd prvej inštancie, vychádzajúc zo zásady
zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu) a miery úspechu, ktorá sa zisťuje tak u žalobcu ako aj
u žalovaného. Miera úspechu vo veci závisí od vzťahu meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu.

Žalobcovi ako plne úspešnej strane sporu síce patrí podľa § 255 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov
konania, odvolací súd však na rozdiel od súdu prvej inštancie uvádza, že žalobcovi v konaní pred súdom
prvej inštancie žiadne trovy nevznikli.

35. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v

spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP. Žalobcovi ako úspešnej strane sporu v odvolacom
konaní žiadne trovy nevznikli, preto odvolací súd žalobcovi proti žalovanému nárok na náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal.

36. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule (§ 393 ods.

2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od

vyriešenia právnej otázky,a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424
CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)

- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).