Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, January 20, 2020

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/105/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7616208559
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 01. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Slávka Zborovjanová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7616208559.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Slávky Zborovjanovej a sudcov

JUDr. Moniky Géciovej, PhD. a JUDr. Jána Slebodníka, vo veci žalobcu LITA, autorská spoločnosť,
Bratislava, Mozartova 9, IČO: 00 420 166, zast. JUDr. Dagmar Kubovičovou, advokátkou, Bratislava,
Nám. Biely kríž 3, P.O.Box 39, proti žalovanému Hotel METROPOL a.s., Spišská Nová Ves, Štefánikovo
námestie 2, IČO: 31 673 074, zast. Advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Kerecman, spol. s.r.o., Košice,
Rázusova 1, o zaplatenie 1 976,- eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku 5C/13/2016-236 z
23.10.2018 Okresného súdu Spišská Nová Ves

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.Súd prvej inštancie (ďalej len súd) rozsudkom rozhodol, že I. zamieta sa návrh žalovaného na
prerušenie konania podľa § 162 ods.1 písm. a) CSP, II. žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu
1 976,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1 477,94 eur od 27.5.2016 do
zaplatenia a zo sumy 498,06 eur od 21.6.2016 do zaplatenia, všetko v lehote troch dní od právoplatnosti
tohtorozsudku,III.vprevyšujúcejčastiozaplatenieúrokuzomeškaniasažalobuzamietolaIV.žalobcovi
priznáva proti žalovanému nárok na plnú náhradu trov konania, o výške ktorej bude po právoplatnosti
rozsudku rozhodnuté samostatným uznesením.

2.Vodôvodnenírozsudkuo.i.uviedol,čohosažalobcažalobou,podanouuňho30.5.2016domáhalaako
ju skutkovo a právne odôvodnil. Konštatoval, že v spore bol vydaný platobný rozkaz č.k. 5C/13/2016-15
zo 16.6.2016, proti ktorému žalovaný podal 28.6.2016 (včas) odpor s vecným odôvodnením, čoho
dôsledkom bolo zrušenie platobného rozkazu (podľa § 147 ods.2 Občianskeho súdneho poriadku v
spojení s § 470 ods.1,2 CSP) a žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť a tvrdil, že povinnosťou žalobcu
je uviesť a preukázať vo vzťahu, ku ktorým konkrétnym predmetom ochrany a ktorých autorov sa mal
žalovaný neoprávneného zásahu do autorských práv dopustiť, na základe ktorého malo dôjsť na jeho

strane k vzniku bezdôvodného obohatenia, namietal neprimerane vysokú výšku uplatneného nároku a
pripojil Sadzobník SOZA a Sadzobník SLOVGRAM a OZIS. Žalobca v replike z 2.8.2016 vypracovanej v
reakcii na vyššie uvedený odpor žalovaného zotrval na tom, že žalovaný neoprávnene zasiahol do práv,
ktoré kolektívne spravuje tým, že realizoval ďalší verejný prenos a poukázal na rozsudok Súdneho dvora
EÚ zo 7.12.2006 vo veci Sociedad General de Autores y Editores De Espana (SGAE) c/a Rafael Hoteles
SA, sp. zn. C-306/05 (ďalej Rozsudok SD). Žalovaný vo svojej duplike z 28.9.2016 nesúhlasil s tvrdením
žalobcu o tom, že už samotným umiestnením zvukovoobrazového zariadenia v izbách ubytovacieho

zariadenia dochádza k verejnému prenosu ako jedného zo spôsobu použitia diela, potvrdil, že v období
od 1.1.2015 do 31.12.2015 mal na izbách hotelového zariadenia umiestnené televízne prijímače v počte
38 kusov s príjmom televízneho vysielania. S ohľadom na priemernú obsadenosť hotela v r. 2015, ktorá
bola 31,9 % však len na najviac 13 týchto televíznych prijímačoch mohlo reálne dôjsť k ich použitiu.Na preukázanie obsadenosti hotela predložil výpis štatistickej evidencie HORES za obdobie r. 2015.
Žalobca vyjadril sa k duplike žalovaného v písomnom vyjadrení z 20.2.2017 a uviedol, že rokovania
medzi ZHR SR a žalobcom nemajú relevanciu pre posúdenie nároku žalobcu a žalobca na nich poukázal

z toho dôvodu, aby preukázal, že ZHR a jeho členovia (teda aj žalovaný) si boli plne vedomí povinnosti
uzatvoriť licenčné zmluvy so žalobcom a že mali vedomosť o tom, že pokiaľ sa so žalobcom nedohodli na
obsahu kolektívnej licenčnej zmluvy a chcú legálne využívať predmety ochrany kolektívne spravované
žalobcom, aké majú možnosti legálneho postupu. Ohľadne preukázania samotnej existencie ďalšieho
verejného prenosu v prevádzke žalovaného poukázal aj na rozsudok Súdneho dvore EÚ z 12.3.2012

vo veci Phonographic Performance (Ireland) limited protí Írsku, sp. zn. C-162/10, kedy Súdny dvor EÚ
v rámci prejudiciálnej otázky uviedol: ,,Prevádzkovateľ hotelového zariadenia, ktorý poskytuje v izbách
svojich hostí televízne alebo rozhlasové prijímače, do ktorých prenáša signál, je používateľom, ktorý
uskutočňuje verejný prenos ....". V tejto súvislosti poukázal tiež na výzvu generálneho sekretariátu
Komisie európskych spoločenstiev z 18.10.2005 zaslanú MZV ČR. Podľa žalobcu v zmysle právnych
predpisov, judikatúry, právnej teórie a praxe sa tak samotné poskytovanie signálu prostredníctvom

technických zariadení pre klientov ubytovacích zariadení považuje za verejný prenos diel. Žalovaný
vo svojom podaní potvrdil, že mal na izbách hotelového zariadenia umiestnené televízne prijímače v
počte 38 kusov s príjmom televízneho vysielania. Uvedeným je podľa žalobcu preukázané, že žalovaný
realizovalvosvojomubytovacomzariadení ďalšíverejnýprenos.Podanímz3.10.2018žalobcapredložil
dôkaz, ktorý mu dovtedy nebol dostupný, a síce Príkaznú zmluvu uzatvorenú medzi žalovaným a

ZHR SR, z ktorej vyplýva, v spojitosti s jej prílohou, že žalovaný vo svojej prevádzke v r. 2015
vykonával verejný prenos prostredníctvom technických zariadení umiestnených v ním prevádzkovanom
ubytovacom zariadení, poveril ZHR SR na vysporiadanie práv a povinností vyplývajúcich mu z toho,
že vykonáva verejný prenos diel používajúcich autorskoprávnu ochranu, pričom v prílohe danej zmluvy
žalovaný uvádza počet technických zariadení prostredníctvom ktorých verejný prenos vykonáva. Ďalej

súd aké dokazovanie vykonal, na základe ktorého zistil skutkový stav, že žalobca je organizáciou
kolektívnej správy práv podľa zákona č. 618/2003 Z.z. o autorskom práve a právach súvisiacich s
autorským právom, ktorý získal oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv na základe Oprávnenia č.
2/2004 vydaného Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky, sekciou médií audiovízie a autorského
práva pod č. k. MK-663-2010-70/6165 z 11.5.2010, a to na výkon kolektívnej správy majetkových

práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým,
audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam
úžitkového umenia, a to povinnú kolektívnu správu podľa § 78 ods.3 zák. č. 618/2003 Z.z. o
autorskompráveaprávachsúvisiacichsautorskýmprávomajvodborekáblováretransmisialiterárneho,
dramatického, hudobnodramatického, choreografického, audiovizuálneho, fotografického diela, diela

výtvarnéhoumenia,architektonickéhodielaalebodielaúžitkovéhoumenia,akoaj dobrovoľnúkolektívnu
správu podľa uvedeného zákona v odbore verejného prenosu vyššie uvedených diel predvedením
akýmikoľvek technickými prostriedkami. Za nespornú považoval skutočnosť, že žalovaný bol v roku
2015 prevádzkovateľom ubytovacieho zariadenia Hotel Metropol ako zariadenia v štandarde hotel 3*, že
ubytovaciezariadenieHotelMetropolvroku2015disponoval38izbami,ktoréboli vybavenételevízorom

so satelitným príjmom (podľa žalobcom predloženej príkaznej zmluvy a jej prílohy z roku 2015 bol Hotel
Metropol vybavený až 51 zvukovoobrazovými prijímačmi a 1 veľkoplošnou obrazovkou), že žalovaný je
členom Zväzu hotelov a reštaurácií Slovenskej republiky a splnomocnil ZHR SR k jeho zastupovaniu
pred organizáciou kolektívnej správy vo veci usporiadania práv a povinností vyplývajúcich z použitia
diel požívajúcich autorskoprávnu ochranu v súvislosti s verejným prenosom, pričom v priebehu roka

2015 prebiehali medzi žalobcom a ZHR SR rokovania o podmienkach kolektívnej licenčnej zmluvy, ktoré
však neviedli k uzatvoreniu kolektívnej licenčnej zmluvy, ani k uzavretiu hromadnej licenčnej zmluvy
na rok 2015 medzi stranami sporu, že podľa štatistického indexu za obdobie roku 2015 z 3.10.2016
bola obsadenosť izieb v ubytovacom zariadení žalovaného na úrovni 31,9 %. Citoval znenie § 190
ods.1 zák. NR SR č. 185/2015 Z.z. Autorský zákon, § 79 ods.1, § 78 ods.1,2,3, § 79 ods.4,5, § 5

ods.2,11,14,6,22, § 50 ods.1, § 55 ods.2, § 18 ods. 2 písm. g), h) zák. NR SR č. 618/2003 Z.z.
Autorský zákon, v znení neskorších zmien a doplnkov (ďalej iba ako „AZ“), § 451 ods.1,2 § 458a, §
442a ods.2 Občianskeho zákonníka, § 56 ods.1 písm. g), § 57 ods.1, § 45 ods. 1,4, § 84 ods.1,2,
§ 82 ods.1,2 AZ, § 162 ods.1,3 zákona NR SR č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len
ako „ CSP“) a uzavrel, že v konaní bolo preukázané, že žalobca je organizáciou kolektívnej správy,

ktorá vykonáva kolektívnu ochranu a kolektívne uplatňovanie práv zastúpených nositeľov ochrany, že
autorské právo predstavuje absolútne právo, ktoré sa zameriava na ochranu výsledkov tvorivej duševnej
činnosti autorov, ktorá sa v empirickom vyjadrení prejavuje vytvorením diela, ktoré vzniká okamihom,
kedy je dielo vyjadrené v podobe vnímateľnej zmyslami (§ 15 AZ). Týmto okamihom sa na autora viažuoprávnenia, ktoré mu umožňujú slobodne sa rozhodnúť o spôsobe použitia diela. Autorské právo v sebe
zahŕňa nielen právo autora na použitie jeho diela, ale aj právo udeľovať súhlas na jeho použitie inej
osobe a právo určiť si odmenu za udelenie tejto možnosti. Pre špecifickosť tvorivej duševnej činnosti

autorov musel zákonodarca prijať takú právnu úpravu, ktorá by umožnila podporu, ochranu a ďalší
rozvoj tejto tvorivej činnosti a to prostredníctvom kolektívnej správy práv autorov diel. S prihliadnutím
na rozvoj techniky šírenia informácií nemajú samotní autori reálnu možnosť zistiť, skontrolovať, alebo si
overiť rozsah použitia ich diel inými používateľmi a získať od nich zodpovedajúcu odmenu, ktorú môžu
použiť na svoju ďalšiu tvorbu. Aby sa zabránilo svojvôli používateľov a zjednodušil systém ochrany

práv autorov, bol zavedený inštitút kolektívnej správy práv, ktorý zabezpečuje majetkové vyrovnanie
práv autorov s používateľmi ich diel, pričom organizácia kolektívnej správy je povinná konať s odbornou
starostlivosťou, v rozsahu udeleného oprávnenia a vykonávať správu a ochranu práv autorov ako svoju
hlavnú činnosť. Organizácia kolektívnej správy práv eviduje zoznamy autorov ako aj predmetov ochrany
a uzatvára s používateľmi diel tzv. hromadné licenčné zmluvy, ktorými za odmenu udeľuje súhlas na
použitie diel. Používatelia tým získajú istotu legálneho používania predmetov ochrany a autori získajú

finančné prostriedky, ktoré im umožnia ďalší rozvoj ich tvorivej duševnej činnosti. Dominantnou funkciou
kolektívnej správy práv je zastupovanie oprávnených osôb, a to ex lege v prípade majetkových práv,
ktoré organizácia kolektívnej správy spravuje povinne zo zákona bez možnosti voľby oprávnených
osôb, alebo zmluvne na základe zmlúv o zastúpení, ktorou oprávnené osoby môžu poveriť organizáciu
kolektívnej správy správou ďalších svojich majetkových práv k predmetom autorskoprávnej ochrany.

K námietke žalovaného, že žalobca nepreukázal, že zastupuje práve tých nositeľov práv a vo vzťahu
k tým konkrétnym dielam, ktoré boli predmetom vysielania v r. 2015, uviedol, že žalobca predložil
Oprávnenie č. 2/2004 vydané Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky na výkon činnosti organizácie
kolektívnej správy vo vzťahu k správe majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym,
dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam

výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia, a to povinnej kolektívnej
správy podľa § 78 ods. 3 AZ, okrem iného aj v odbore káblová retransmisia k uvedeným dielam, ako aj
dobrovoľnej kolektívnej správy podľa uvedeného zákona v odbore verejného prenosu vyššie uvedených
diel predvedením akýmikoľvek technickými prostriedkami. Niet preto pochýb, že žalobca je organizáciou
kolektívnej správy pre príslušné práva, teda aj pre káblovú retransmisiu a verený prenos uvedených diel.

Žalobca navyše príkladom doložil aj zmluvy o zastupovaní s konkrétnymi autormi. Správa majetkových
práv, ktoré žalobca ako organizácia kolektívnej správy vykonáva predstavuje inštitút nepriameho
zastúpenia, keď organizácia kolektívnej správy vystupuje vo vlastnom mene, ale na účet zastúpeného.
Plnenia, ktoré takto organizácia nadobudne od tretích osôb je povinná previesť na zastúpených. Bez
ohľadunato,čižalobcazoznamautorov,prípadnezmluvysnimipredložilalebonie,jetoprávežalovaný,

ktorý má podľa § 84 ods. 1 AZ dôkazné bremeno na preukázanie skutočnosti, že ten ktorý autor
diela výslovne vylúčil kolektívnu správu svojich práv. V opačnom prípade je žalovaný ako používateľ
premetu ochrany povinný plniť svoje povinnosti vyplývajúce z použitia predmetov ochrany organizácii
kolektívnej správy. Nositeľ práva je oprávnený výslovne vylúčiť kolektívnu správu svojich výhradných
majetkových práv okrem tých, o ktorých autorský zákon explicitne a bez výnimky stanovuje, že sú

povinne kolektívne spravované (porovnaj: Lazíková: J. JUDr. Ing.. PhD, : Autorský zákon; Komentár ,
IURA EDITON spol. s r.o., člen skupiny Wolters Kluwer Bratislava 2013, str. 447). Žalobca napriek
existencii tejto vyvrátiteľnej domnienky súdu predložil zoznam autorov ktorých zastupuje, ako aj zoznam
partnerskýchorganizáciísrecipročnýmzastupovanímatietozoznamysanachádzajúajnajehowebovej
stránke. Poukázal tiež na § 78 ods.2 AZ a definovanie pojmu kolektívna správa, ktorým je zastupovanie

viacerých osôb, okrem iného aj tých, ktoré vykonávajú majetkové práva na základe zákona (§ 50
zamestnanecké dielo a § 55 audiovizuálne dielo) na ich spoločný prospech, a to pri výkone majetkových
práv zverejneným alebo na zverejnenie ponúknutým predmetom ochrany, ak iný ako kolektívny výkon
týchto práv nie je dovolený (ods.3) alebo je neúčelný. Pritom i tieto osoby spadajú pre tieto účely pod
legislatívnu skratku nositeľ práv (§ 78 ods.2 AZ). Inými slovami uvedené zákonné ustanovenia určuje

subjektívny rozsah nepriameho zastúpenia organizáciami kolektívnej správy a teda vymedzuje nositeľov
práv, ktoré organizácia kolektívnej správy zastupuje, pričom medzi týchto nositeľov tak zaraďuje aj
zamestnávateľa vo vzťahu k zamestnaneckému dielu, ako aj výrobcu originálu audiovizuálneho diela,
ak niet medzi a autormi audiovizuálneho diela inej dohody. Preto aj na tieto subjekty sa vzťahuje
úprava § 84 ods.1 AZ a vyvrátiteľná domnienka o ich zastupovaní prostredníctvom organizácie

kolektívnejsprávy,kýmsavýslovnenepreukážeopak,tedavýslovnevylúčeniepriamodotyčnouosobou,
že táto si neželá výkon kolektívnej správy jej práv. Žalovaný žiaden dôkaz o výslovnom vylúčení u
žiadnej konkrétnej osoby nepredložil a ani nenavrhol. Žalovaný tiež namietol, že žalobca nepreukázal,
že by na strane žalovaného v rozhodujúcom období došlo k realizácii ďalšieho verejného prenosuvysielania, a to vzhľadom na počet televíznych prijímačov a obsadenosť ubytovacieho zariadenia. S
uvedenými námietkami sa súd nestotožnil a súhlasí s názorom žalobcu, že v zmysle právnych predpisov,
judikatúry, právnej teórie a praxe sa už samotné poskytovanie signálu prostredníctvom technických

zariadení pre klientov ubytovacích zariadení považuje za verejný prenos diel. To znamená, že ak
má žalovaný vo svojej prevádzke umiestnené zvukové alebo zvukovoobrazové zariadenia vybavené
príjmom, tak týmto samotným dochádza k ďalšiemu verejnému prenosu. V tejto súvislosti súd poukazuje
na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 07.decembra 2006 vo veci Sociedad General de Autores
y Editores De Espana (SGAE) cla Rafael Hoteles SA, sp. zn. C-306/05, ktorý vo svojom bode 29

uvádza, že "Hoci samotné zabezpečenie fyzických zariadení nepredstavuje ako také verejný prenos v
zmysle smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22.mája 2001 o zosúladení niektorých
aspektov autorských práva s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti, poskytovanie signálu
hotelovým zariadením prostredníctvom televíznych prijímačov klientom, ktorí sú ubytovaní v izbách
tohto zariadenia, predstavuje nezávisle od používanej techniky prenosu signálu verejný prenos v
zmysle článku 3 ods. l tejto smernice." Rovnako tak rozsudok Súdneho dvore EÚ zo dňa 12. Marca

2012 vo veci Phonographic Performance (Ireland) limited proti Írsku, sp. zn. C-162/10, konštatuje, že
„Prevádzkovateľhotelovéhozariadenia,ktorýposkytujevizbáchsvojichhostítelevíznealeborozhlasové
prijímače, do ktorých prenáša vysielaný signál, je „používateľom“, ktorý uskutočňuje „verejný prenos“
vysielaného zvukového záznamu v zmysle článku 8 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady
2006/115/ES z 12.12.2006 o nájomnom práve a výpožičnom práve a o určitých právach súvisiacich

s autorskými právami v oblasti duševného vlastníctva.“ Každá z 38 izieb zariadenia žalovaného bola
vybavená televíznym prijímačom spôsobilým uskutočniť „verejný prenos“ v zmysle vyššie citovanej
judikatúry európskeho súdu. S poukazom na uvedené závery SDEÚ nie je počet hostí rozhodujúci,
rovnako ako nie je rozhodujúce to, či hostia žalovaného možnosť sledovania TV využijú alebo nie.
Súd mal preukázané, že v roku 2015 prebiehali medzi sporovými stranami resp. ich zástupcami

rokovania o uzatvorení hromadnej licenčnej zmluvy, na základe ktorej mal byť žalovanému udelený
súhlas na použitie predmetov ochrany verejným prenosom, tieto však boli neúspešné pre zásadné
rozpory ohľadom výšky licenčnej odmeny. Žalovaný v uvedenom období roku 2015 používal predmety
ochrany žalobcom bez uzatvorenia hromadnej licenčnej zmluvy, dopustil sa neoprávnených zásahov
do práva autorov a nositeľov práv zastúpených žalobcom, s ktorým konaním sa priamo spája nárok na

vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalovaný tak zotrval v pozícii porušovateľa práv autorov, ktorým
poskytuje ochranu nielen autorský zákon, ale aj medzinárodné zmluvy a dohovory, ako napr. čl. 1 ods.1
Dohody o obchodných aspektoch práv duševného vlastníctva. čl. 1 9 Bernského dohovoru o ochrane
literárnych a umeleckých diel, Rímskeho dohovoru a z práva únie je to Smernica 2004/48 a Smernica
európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES. V neposlednom rade požívajú práva autorov ochranu

vysokých súdnych autorít, o čom svedčí judikatúra SDEÚ. Žalovaný vyslovil podozrenie, že postup,
akým žalobca v roku 2015 určoval výšky licenčných odmien, ktorými súčasne odôvodňuje aj výšku
uplatňovaného bezdôvodného obohatenia, je indíciou zneužitia jeho dominantného postavenia žalobcu
na trhu. V danej súvislosti poukázal na upozornenie ministra kultúry SR protimonopolným úradom SR.
S uvedeným podozrením žalovaného sa nestotožnil a poukázal na skutočnosť, že kompetentný orgán,

ktorého náplňou je aj ochrana hospodárskej súťaže doposiaľ žiadne relevantné konanie v tejto súvislosti
nezačal. V prípade, že by takého konanie začaté bolo, mal by o tom vedomosť minimálne žalobca,
ale vzhľadom na komunikáciu s ZHR SR aj žalovaný. Navyše mechanizmus tvorby licenčnej odmeny
podľa AZ má v sebe zahrnutý aj obranný prvok pre subjekt, ktorý má záujem o použitie predmetov
ochrany podľa autorského práva, pokiaľ nie je uzrozumený s licenčnou odmenou stanovenou podľa

sadzobníka autorských odmien žalobcu. Ten je obsiahnutý v § 82 AZ, podľa ktorého mal žalovaný v
danom období možnosť obrátiť na príslušný súd, aby tento určil obsah prípadnej hromadnej licenčnej
zmluvy vrátane odmeny za použitie spravovaných predmetov ochrany. Postupom podľa ods.2 tohto
zákonného ustanovenia mohol žalovaný dosiahnuť požívanie uvedených predmetov ochrany aj bez
príslušného sankčného postihu v podobe uplatnenia nároku na bezdôvodné obohatenie. V zmysle §

56 ods.1 písm. g) AZ sa žalobca môže domáhať nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia až vo
výške dvojnásobku obvyklej odmeny. Je nesporné, že v roku 2015 malo 218 zariadení hotelového typu
so žalobcom uzatvorené hromadné licenčné zmluvy, ktoré pri určovaní licenčných odmien vychádzali
zo sadzobníka žalobcu. Žalovaný v konaní nepreukázal, že by na území Slovenska pôsobil nejaký
používateľ práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym,

fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia,
ktorý by mal licenčnú odmenu za využívanie práv práve k týmto dielam určenú iným spôsobom, než
podľa Sadzobníka žalobcu, napríklad rozhodnutím súdu postupom podľa § 82 AZ. Je zrejmé, že týchto
218 zariadení hotelového typu nemalo s touto sadzbou zásadný problém a so žalobcom hromadnélicenčné odmeny uzatvorili. V danej súvislosti súd poukázal na to, že kolektívna ochrana majetkových
práv ich nositeľov je založená na ich ochrane za rovnakých podmienok (§ 81 ods.1 písm. d) autorského
zákona). Nie je právom používateľa predmetu ochrany stanovovať hodnotu týchto chránených práv

ani výšku odmeny za použitie predmetov ochrany, pretože nie sú nositeľmi týchto práv. Primeranosť
výšky obvyklej licenčnej odmeny súd nie je oprávnený v tomto konaní skúmať a opätovne poukázal
na zákonnú možnosť podať žalobu o určenie obsahu zmluvy v zmysle § 82 Autorského zákona. Iba v
takom prípade by za splnenia ďalších zákonných podmienok bol žalovaný oprávnený používať predmety
ochrany bez toho, aby porušoval práva autorov. Žalovaný však žalobu o určenie obsahu zmluvy

nepodal a naďalej porušoval svoje zákonné povinnosti a práva autorov, preto je povinný žalobcovi vydať
bezdôvodné obohatenie. Vzhľadom na existenciu vyššie spomínaných 218 uzatvorených hromadných
licenčných zmlúv, ktoré pri určovaní licenčných odmien vychádzali zo sadzobníka žalobcu, a zároveň
nepreukázanie existencie hromadných licenčných zmlúv, ktoré by mali licenčnú odmenu za využívanie
práv k týmto dielam, ktoré spravuje žalobca určenú iným spôsobom, než podľa sadzobníka žalobcu,
dospel k záveru, že tým bol určený východiskový bod pre stanovenie odmeny uvádzanej v Sadzobníku

žalobcu, ktorá bola použitá žalobcom na výpočet bezdôvodného obohatenia uplatneného ním v tomto
spore, ako odmeny obvyklej na trhu podnikateľských subjektov a zároveň sa tým stanovil aj základ
pre výpočet výšky bezdôvodného obohatenia vyplývajúcej z platnej právnej úpravy. Analýzu licenčných
platieb hotelových a reštauračných zariadení kolektívnym správcom vo vybraných krajinách Európy
zo Septembra 2016 vypracovanú spoločnosťou KPMG Česká republika, s.r.o. nepovažoval za dôkaz,

ktorý by mal spôsobilosť zmeniť názor súdu na určenie pojmu obvyklej odmeny na území Slovenskej
republiky. Uvedená analýza vykazovala rad nedostatkov, na ktoré podrobne poukázal žalobca, na ktoré
žalovaný nedokázal reagovať (napriek tomu, že tento dôkaz sám, predkladal). Naznačené nedostatky
podľa súdu značne spochybňujú závery analýzy. K výške bezdôvodného obohatenia poukázal na §
458a Občianskeho zákonníka (jeho znenie citoval) a má za to, že všeobecný právny predpis v danom

prípade určuje spôsob určenia bezdôvodného obohatenia pri porušení práva duševného vlastníctva,
ako aj dolnú hranicu jeho výšky, nie však jeho hornú výšku. Z takto formulovaného znenia je zrejmé, že
samotná suma bezdôvodného obohatenia za takéto porušenie práva môže prevýšiť licenčnú odmenu,
ktorú by porušiteľ mal inak platiť, pokiaľ by konal v súlade so zákonom, teda mal platne uzavretú
licenčnú zmluvu. V roku 2015 túto výšku bezdôvodného obohatenia AZ stanovil na dvojnásobok obvyklej

odmeny. Súladnosť tejto výšky bezdôvodného obohatenia s európskou úpravou ochrany duševného
vlastníctva osvedčujeajRozsudokSúdnehodvoraEÚsp.zn.C-367/2015vprávnejveciStowarzyszenie
"Olawska Telewizja Kablowa" proti Stowarzyszenie Filmowców Polskich, kedy Súdny dvor EÚ rozhodol,
že: "Článok 13 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/48/ES z 29. apríla 2004 o vymožiteľnosti
práv duševného vlastníctva sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, akou

je dotknutá právna úprava vo veci samej, podľa ktorej môže majiteľ práv duševného vlastníctva, ktoré
boli porušené, požadovať od porušovateľa týchto práv buď náhradu spôsobenej ujmy so zohľadnením
všetkých náležitých aspektov konkrétneho prípadu, alebo zaplatenie sumy odpovedajúcej dvojnásobku
primeranej odmeny, ktorá by sa mala zaplatiť z titulu oprávnenia používať dotknuté dielo, bez toho,
aby tento majiteľ práv musel preukázať existenciu skutočnej ujmy.“ Vzhľadom na vyššie uvedené tak

žalobca vypočítal výšku bezdôvodného obohatenia správne, keď postupujúc v zmysle § 56 ods.1 písm.
g) AZ ju určil sumou 1976 eur, t.j. 26 eur x 38 x 2. Ďalej súd uviedol, že návrh žalovaného na
prerušenie konania podľa 162 ods.1 písm. a) CSP zamietol ako nedôvodný. Konanie Protimonopolného
úradu vo veci podnetu žalovaného, týkajúceho sa posúdenia, či zo strany žalobcu nedošlo k porušeniu
zákazu zneužitia dominantného postavenia na trhu nemá žiadny vplyv na predmet sporu, ktorého

meritom je vydanie bezdôvodného obohatenia a nie výška licenčnej odmeny, ktorú žalovaný namietol.
Ako bolo uvedené vyššie, výšku licenčnej odmeny mohol súd preskúmavať jedine v žalobe o určenie
obsahu zmluvy podľa § 82 autorského zákona. Právomoc určiť alebo posúdiť výšku odmeny nemá
ani Protimonopolný úrad v konaní o spomínanom podnete. Citoval znenie § 517 ods.2, § 563 O. z.,
§ 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. v znení platnom od 1.2.2013 a v danom spore bolo preukázané,

že žalobca si nárok na zaplatenie bezdôvodného obohatenia voči žalovanému čo do sumy 1 477,94
eur uplatnil prostredníctvom svojej právnej zástupkyne písomnou výzvou zo 7.10.2015, ktorej dátum
doručenia žalovanému ale nevedel preukázať. Žalobca však preukázal, že žalovaný mu na predmetnú
výzvu odpovedal písomne listom z 19.10.2015, z čoho je zrejmé, že k uvedenému dátumu výzvou
žalobcu nesporne disponoval. Čo do rozdielu medzi žalovanou sumou 1 976 eur a vyššie uvedenou

sumou 1 477,94 eur, t.j. čo do sumy 498,06 eur si žalobca voči žalovanému nárok uplatnil až žalobou
doručenou tunajšiemu súdu 30.5.2016, a žalovanému 20.6.2016 spolu s platobným rozkazom. Nárok
na úrok z omeškania z celkovej žalovanej sumy 1 976 eur si žalobca uplatnil počnúc od 27.5.2016 (deň
spísania žaloby). V zmysle vyššie uvedeného bol v tom čase žalovaný v omeškaní s peňažným plnenímlen čo do sumy 1 477,94 eur. Do omeškania s plnením sumy 498,06 eur sa žalovaný dostal až dňom
nasledujúcim po doručení mu žaloby, nakoľko až túto bolo možné považovať za výzvu na plnenie aj tejto
časti sumy istiny. Súd preto čo do sumy 1 477,94 eur priznal žalobcovi úrok z omeškania počnúc od

27.5.2016, t.j. odo dňa kedy si ho uplatnil a čo do sumy 498,06 eur počnúc od 21.6.2016. V prevyšujúcej
časti uplatneného úroku z omeškania súd žalobu zamietol. Citoval znenie § 255 ods.1,2, § 262 ods.1,2,
§ 257 CSP a o nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa zásady úspechu vyjadrenej v § 255 ods. 1
CSP a v spore úspešnému žalobcovi priznal voči neúspešnému žalovanému plnú náhradu trov konania
a nezistil dôvody pre aplikáciu § 257 CSP. O výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti

rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
3.Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalovaný vo výrokoch I., II. a IV. podľa § 355 a
nasl. CSP z dôvodu podľa § 365 ods.1 písm. b) CSP, teda preto, že súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces, z dôvodu podľa § 365 ods.1 písm. e) CSP, teda preto,
že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

z dôvodu podľa § 365 ods.1 písm. f) CSP, teda preto, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a z dôvodu podľa § 365 ods.1 písm. h)
CSP, teda preto, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci, ktorým žiada Krajský súd v Košiciach, aby napadnutý rozsudok podľa § 388 CSP v spojení s
§ 390 CSP z m e n i 1 a to tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a žalovanému prizná plnú

náhradu trov konania, prípadne aby napadnutý rozsudok § 389 CSP ods.1 písm. c) CSP zrušil a
vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a žalovanému priznal plnú náhradu trov odvolacieho
konania, a toto odvolanie nasledovne odôvodnil: I. uviedol, čoho sa žalobca podanou žalobou voči
žalovanému domáhal a ako žalobu skutkovo a právne odôvodnil a čím odôvodnil súd svoje rozhodnutie.
S uvedenými závermi súdu nesúhlasí, považuje ich za nesprávne a vychádzajúce z nesprávnej aplikácie

a výkladu autorského zákona, a to z nasledovných dôvodov: II. Súd svoje rozhodnutie odôvodnil
nedostatočným a nezrozumiteľným spôsobom, v dôsledku čoho toto jeho rozhodnutie v zásadných
častiach úplne nepreskúmateľné, čo napĺňa znaky nesprávneho procesného postupu súdu, v dôsledku
ktorého došlo k znemožneniu žalovanému uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces [§ 365 ods.1 písm. b) CSP]. V odôvodnení svojho

rozhodnutia sa súd dostatočným a zrozumiteľným spôsobom nevyporiadal s jeho argumentom, že v
prípade uplatneného nároku žalobcu je potrebné zohľadniť aj obsadenosť ubytovacieho zariadenia,
nakoľko v prípade obsadenosti ubytovacieho zariadenia žalovaného v r. 2015 v podiele 31,9% je zrejmé,
že i v prípade preukázania verejného prenosu, k čomu nedošlo, nemohlo reálne a súčasne dochádzať
k verejnému prenosu na všetkých televíznych zariadeniach. S týmto argumentom sa súd v skutočnosti

vôbec nevyporiadal, nakoľko bez akéhokoľvek zdôvodnenia len poukázal a odcitoval závery rozsudku
Súdneho dvora EU vo veci Rafael Hoteles SA (C-306/05), pričom žiadnym spôsobom nevysvetlil, ako
tieto závery aplikoval na posudzovanú vec, keď v tejto súvislosti si súd zjavne neuvedomil, že označené
súdne rozhodnutie sa žiadnym spôsobom netýkalo nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré
by malo vzniknúť v súvislosti s neoprávneným verejným prenosom predmetov ochrany, ale v skutočnosti

sa týkalo len ustálenia pojmu verejný prenos v súvislosti s existenciou povinnosti uzatvoriť licenčnú
zmluvu, pri ktorej je úplne irelevantné, v akom rozsahu je oprávnenie na verejný prenos získané na
základe licencie skutočne využívané, teda nie je podstatná ani obsadenosť hotela, čo však neplatí
v prípade nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré musí predstavovať skutočný (nielen
hypoteticky) majetkový prospech získaný na strane obohateného, ktorý v prípade verejného prenosu

v ubytovacom zariadení musí byť priamo úmerný obsadenosti ubytovacieho zariadenia, nakoľko nieje
objektívne možné, aby tento majetkový prospech bol rovnaký v prípade zariadenia s minimálnou
obsadenosťou v porovnaní so zariadením s maximálnym vyťaženosťou. To, že kritérium obsadenosti
ubytovacieho zariadenia má byť zohľadnené minimálne vo vzťahu k výške bezdôvodného obohatenia
pritompotvrdzujeajustálenásúdnaprax(napr.rozsudokNajvyššiehosúduČRsp.zn.30Cdo2883/2011

z 31.7.2012, rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30 Cdo 2715/2015 z 27.1.2016). Rovnako sa tak
súd žiadnym spôsobom nevyporiadal s jeho argumentmi, ktorými spochybňoval primeranosť odmeny
požadovanej žalobcom, keď z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd úplne rezignoval,
nakoľko dospel k záveru, že súd v tomto konaní nieje oprávnený skúmať primeranosť výšky obvyklej
licenčnej odmeny, avšak tento svoj zásadný záver žiadnym spôsobom nevysvetlil, keď neuviedol ani

len zákonné ustanovenie, z ktorého by mala takáto skutočnosť vyplývať. Závery súdu vo vzťahu k
rozhodnutiu o jeho návrhu na prerušenie konania sú vzájomne protirečivé do takej miery, že popri
sebe nemôžu obstáť, keď súd rozvinul úvahu, že Protimonopolný úrad ako kompetentný orgán vo
veci konanie ešte nezačal (str. 25), avšak na inom mieste konštatuje, že právomoc v tejto vecinemá ani Protimonopolný úrad (str. 26). Celkovo odôvodnenie napadnutého rozhodnutia vyznieva
nepresvedčivo, neobsahuje vysvetlenie podstatných a rozhodujúcich skutočnosti a je založené de
facto len na nekritickom prevzatí tvrdení žalobcu bez vysvetlenia vlastných úvah súdu, ktoré ho viedli

k jeho rozhodnutiu. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia uvedeným zásadám nevyhovuje. Tieto
nedostatky odôvodnenia zakladajú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia, ktorá je vo svojej podstate
porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú
v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky, okrem zákonov a čl. 46 a nasl. Ústavy SR. III.
Súd dospel k nesprávnemu záveru o preukázaní nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorý

nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a je založený na nesprávnom výklade § 84 ods.1 AZ. V prípade
nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia je potrebné v konaní preukázať všetky predpoklady
vzniku zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie, čo v prípade bezdôvodného obohatenia, ktoré malo
vzniknúť tvrdeným neoprávneným zásahom do autorských práv, na ktoré sa vzťahuje kolektívna správa,
znamená, že žalobca v konaní musí preukázať, že došlo k neoprávnenému zásahu do autorských
práv konkrétnych nositeľov týchto práv použitím konkrétnych predmetov ochrany, vo vzťahu ku ktorým

je vykonávaná kolektívna správa, čo však v tomto konaní žiadnym spôsobom nebolo preukázané. Z
odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd sa vyporiadal s jeho námietkou o tom, že žalobca
nepreukázal, že zastupuje práve tých nositeľov práv a vo vzťahu k tým konkrétnym dielam, ktoré mali byť
predmetom vysielania vr. 2015 tak, že žalobca je organizáciou kolektívnej správy, teda má oprávnenie
formou nepriameho zastúpenia zastupovať nositeľov majetkových práv, na ktoré sa vzťahuje kolektívna

správa, pričom na základe výkladu § 84 ods.1 autorského zákona dospel v podstate k záveru, že
dôkazné bremeno na preukázanie týchto skutočnosti má on, teda žalovaný. S týmto záverom súdu
nemožno súhlasiť, nakoľko takýto výklad neodpovedá účelu ani obsahu § 84 ods.1 AZ, podľa ktorého, ak
používateľnepreukáže,ženositeľprávvýslovnevylúčilkolektívnusprávusvojichpráv,aakbolovodbore
použitia predmetov ochrany udelené oprávnenie podľa § 80, používateľ je povinný plniť svoje povinnosti

vyplývajúce z použitia predmetu ochrany prostredníctvom organizácie kolektívnej správy, ktorej bolo
udelené oprávnenie na výkon kolektívnej správy vo vymedzenom odbore použitia predmetov ochrany.
Z citovaného § 84 ods.1 AZ vyplýva iba to, že v prípade autorských práv k predmetom ochrany, ktoré
spravuje organizácia kolektívnej správy, je práve organizácia kolektívnej správy oprávneným subjektom
na prijatie plnenia, vyplývajúceho z autorskoprávnej ochrany, a to namiesto nositeľa práv (autora), za

predpokladu, že používateľ nepreukáže vylúčenie kolektívnej správy práv zo strany nositeľa práv. Toto
ustanovenie sa teda týka len dôkazného bremena ohľadom subjektu oprávneného na prijatie plnenia,
avšak nie dôkazného bremena ohľadom vzniku a výšky nároku na toto plnenie, a to už vôbec nie
vo vzťahu k nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, v prípade ktorého dôkazné bremeno o
vzniku a výške bezdôvodného obohatenia zaťažuje vždy oprávneného, teda v tomto konaní žalobcu.

Pre žalobcu preto z autorského zákona nevyplýva žiadna výnimka, týkajúca sa unesenia dôkazného
bremena či preukazovania vzniku bezdôvodného obohatenia, na základe ktorej by to mal byť práve
žalovaný, ktorý má preukázať, že sa bezdôvodne neobohatil. Rovnako pre žalobcu z autorského zákona
nevyplýva žiadna domnienka, podľa ktorej by napr. platilo, že ak on nepreukáže, ktoré konkrétne diela
autorov vykonal, znamená to, že vykonával verejný prenos všetkých diel autorov, ktorých majetkové

práva spravuje žalobca. Zákonná domnienka v tomto smere bola ustanovená len pre prípad verejného
vykonania hudobného diela bez predchádzajúceho oznámenia konkrétnych diel organizácii kolektívnej
správy (SOZA) usporiadateľom v § 81 ods.6 AZ. Záver súdu by v podstate znamenal, že žalobcovi by
pre unesenie dôkazného bremena stačilo preukázať, že je organizáciou kolektívnej správy, a to bez
toho, aby čo i len uviedol konkrétne tvrdenia, z ktorých odvodzuje svoj nárok na vydanie bezdôvodného

obohatenia, teda de facto bez toho, aby on mal vedomosť o tom, vo vzťahu ku ktorým konkrétnym
nositeľom práv a ktorým konkrétnym predmetom ochrany sa mal dopustiť neoprávneného zásahu do
autorských práv, čo je neakceptovateľné, nakoľko by to znamenalo nemožnosť akejkoľvek účinnej
obrany voči vznesenému nároku. S ohľadom na to, ak žalobca tvrdil, že sa on na úkor diel autorov, ku
ktorým majetkovým právam vykonáva kolektívnu správu, bezdôvodne obohatil, mal potom bez pochýb

preukázať, vo vzťahu ku ktorým dielam autorov, ktorých je žalobca oprávnený zastupovať, sa tak stalo.
Až po preukázaní týchto skutočnosti by sa mohlo aplikovať § 84 ods.1 AZ, teda žalovaný sa mohol proti
týmtoskutočnostiambrániťpreukázanímtoho,ževovzťahukukonkrétnemudielubolakolektívnaspráva
vylúčená. Žalobca v konaní pritom nepreukázal ani jednu z vyššie uvedených skutočností. Vo vzťahu k
nositeľom ochrany žalobca síce predložil zoznam autorov, ktorých údajne zastupuje, avšak tento interný

a ničím nepodložený zoznam autorov nemôže byť dôkazom o tom, že žalobca je „oprávnení“ týchto
konkrétnych autorov skutočne zastupovať.
V tejto súvislosti, ako to správne konštatoval aj súd, je potrebné rozlišovať povinnú kolektívnu
správu, založenú priamo zákonom (§ 78 ods. 3) a dobrovoľnú kolektívnu správu, ktorá vzniká ažna základe uzatvorených zmlúv o zastúpení, ktorou oprávnené osoby môžu poveriť organizáciu
kolektívnej správy správou svojich majetkových práv k predmetom ochrany. S ohľadom na to, že k
neoprávnenému zásahu do autorských práv malo dôjsť údajným verejným prenosom diel, ktorý môže

byť len predmetom dobrovoľnej kolektívnej správy, žalobca mal v tomto konaní preukázať oprávnenie
zastupovať jednotlivých nositeľov autorských práv, do ktorých malo byť neoprávnené zasiahnuté,
preložením zmlúv o zastúpení uzatvorených s týmito nositeľmi práv. Žalobca v tejto súvislosti síce
predložil 13 formulárových zmlúv uzatvorených s údajnými slovenskými nositeľmi majetkových práv,
avšak tieto zmluvy sú úplne neurčité, nakoľko neobsahujú žiadnu špecifikáciu predmetov ochrany, ktoré

na základe uvedenej zmluvy mali dať títo údajní nositelia majetkových práv žalobcovi do správy, čo
spôsobuje absolútne neplatnosť týchto zmlúv. Z uvedeného potom nie je možné verifikovať, či žalobcovi
vôbec nejaký predmet ochrany do správy dali a už vôbec nie je možné verifikovať, či žalobcovi dali
do správy práve taký predmet ochrany, ktorý mal on údajne v žalovanom období neoprávnene použiť.
Rovnaký nedostatok má aj predložená recipročná zmluva, uzatvorená so zahraničnou organizáciou
kolektívnejsprávy,zktorejnevyplývašpecifikácianositeľovmajetkovýchprávanišpecifikáciapredmetov

ochrany. Podstatné je aj to, že žalobca môže na základe zmlúv o zastúpení oprávnene zastupovať
len tých nositeľov práv, ktorým patrí výkon majetkových práv k dielam. V tejto súvislosti oprávnene
namietal, že autori, ktorých žalobca údajne zastupuje (scenárista, režisér, autor prekladu, autor úpravy
dialógov a ďalší), sú len autormi čiastkových diel vo vzťahu k audiovizuálnemu dielu ako celku, vo
vzťahu ku ktorému majetkové práva vykonávajú výrobcovia originálu audiovizuálneho diela (vysielatelia,

producenti) na základe licenčných zmlúv, uzatvorených s týmito autormi čiastkových diel. Žalovaný
v tejto súvislosti predložil aj verejne dostupné tri zmluvy o vytvorení audiovizuálneho diela na jeho
použitie, uzatvorené medzi vysielateľom RTVS a jednou zo žalobcom označených autoriek prekladu a
úpravy dialógov Miroslavou Brezovskou, ktorou táto autorka udelila výhradnú licenciu na všetky spôsoby
použitia diela, vrátane verejného prenosu diela vo vzťahu k dielam, ktoré mali byť podľa tvrdenia žalobcu

neoprávnene použité. S ohľadom na to, že v rozsahu udelenej licencie, stráca autor právo vykonávať
majetkové práva k dielu a toto právo prechádza na subjekt, ktorému bola udelená licencia, je vylúčené,
aby sa ten istý autor domáhal ochrany majetkových práv, ktorých výkon postúpil na základe licencie
inému subjektu, a to či už priamo alebo v zastúpení organizáciou kolektívnej správy. Túto skutočnosť
však súd žiadnym spôsobom vo svojom rozhodnutí nezohľadnil, keď z odôvodnenia napadnutého

rozhodnutiasícevyplýva,žesúdsiuvedomil,žemajetkovéprávapriaudiovizuálnychdielachvykonávajú
osoby odlišné od autorov čiastkových diel (napr. výrobca originálu audiovizuálneho diela), na ktorých sa
taktiežmôževzmysle§78ods.2AZvzťahovaťvýkonkolektívnejsprávy,avšaknadruhejstranežiadnym
spôsobom nezohľadnil, že i v prípade, ak by sa na výrobcu originálu audiovizuálneho diela vzťahovala
kolektívna správa, v žiadnom prípade by ju nemohol vykonávať žalobca, nakoľko žalobca na výkon

správy vo vzťahu k výrobcom originálov audiovizuálnych diel nemá oprávnenie, keďže tu kolektívnu
správu vykonáva organizácia kolektívnej správy SAPA - Slovenská asociácia producentov v audiovízii. S
ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že v spornom období
od 1.1.2015 do 31.12.2015 reálne a oprávnene vykonával kolektívnu správu k nositeľom autorských
práv v odbore verejného prenosu na základe platne uzatvorených zmlúv o zastúpení a vo vzťahu k tým

predmetom ochrany, ktoré mali byť objektom neoprávneného zásahu. Žalobca rovnako tak neuniesol
dôkazné bremeno ani vo vzťahu k špecifikácii predmetov ochrany, ktoré údajne spravuje a ktoré mal on
neoprávnene použiť. Žalobca v tejto súvislosti síce predložil štatistiku žalobcom vybraných slovenských
televíznych staníc, avšak z tejto štatistiky vyplývajú výlučne len tie skutočnosti, že nejaké audiovizuálne
dielo bolo vysielané v určitom čase a konkrétnym vysielateľom. Zo štatistiky vysielania ale už nieje

možné zistiť, kto má byť nositeľom majetkových práv ku konkrétnemu predmetu ochrany, a teda ani nie
je možné identifikovať, či ide o takého nositeľa práv, ktorý so žalobcom uzatvoril dohodu o správe práv
a teda nie je možné ani zistiť, či konkrétny nositeľ dal žalobcovi to-ktoré dielo do správy. S ohľadom na
vyššie uvedené skutočnosti, preto i keď dôkazné bremeno bolo na strane žalobcu, bol nim navrhovaný
dôkaznapreloženieplatnýchzmlúvuzatvorenýchsnositeľmipráv,nazákladektorýchvykonávažalobca

kolektívnu správu k predmetom ochrany, plne legitímny a mohol viesť k riadnemu objasneniu veci, k
čomu však nedošlo, nakoľko súd prvej inštancie tento dôkaz nevykonal, v dôsledku čoho taktiež dospel
k nesprávnym skutkovým záverom. Celkovo z predložených interných dokumentov žalobcu nevyplýva
žiadna súvislosť a spojitosť tak, aby z nich bolo zistiteľné, že žalobca v predmetnom období zastupoval
konkrétneho nositeľa práv, ku konkrétnym a vymenovaným predmetom ochrany, s vymenovaním tých

predmetov ochrany, ktoré mali byť neoprávnene v tomto období použité. Dokladovanie a preukázanie
týchto skutočnosti pritom nemôže pre žalobcu predstavovať žiaden zásadný problém ani nadbytočnú
záťaž, nakoľko pokiaľ žalobca skutočne vykonáva kolektívnu správu a za tým účelom v mene autorov
vymáha ich majetkové nároky, ktoré im následne vypláca, musí mať k dispozícii všetky vyššie uvedenéúdaje, nakoľko bez nich nie je možné rozúčtovať vymožené plnenia jednotlivým autorom diel, ktoré
mali byť neoprávnene použité. IV. Žalobca v konaní nepreukázal ani to, že žalovaný sa dopustil
neoprávneného zásahu do spravovaných majetkových práv, keď v tejto súvislosti nepreukázal, že v

ubytovacom zariadení žalovaného reálne došlo k verejnému prenosu ním spravovaných predmetov
ochrany.Súdpriposudzovanítejtootázkyvychádzalzpaušálnehozáveru,žeužsamotnýmumiestnením
televíznych prijímačov v ubytovacom zariadení dochádza k verejnému prenosu, s čím sa však nemožno
stotožniť. Takýto záver nemá logické opodstatnenie a nevyplýva ani z Súdneho dvora EÚ vo veci C -
306/05 SGAE proti Rafael Hotels, SA, z ktorého súd vychádzal vo svojom rozhodnutí. Z predmetného

rozsudku totiž vyplýva, že k verejnému prenosu nestačí len zadováženie si prostriedku na tento spôsob
požitia diela, ale musí dôjsť k poskytovaniu signálu prostredníctvom funkčného televízneho prijímača
klientom - ubytovaným hosťom v izbách tohto zariadenia, teda k verejnému prenosu prostredníctvom
televízneho prijímača nemôže dôjsť, ak televízny prijímač nie je pripojený na signál televízneho
vysielania (napr. nie je funkčný) ani v prípade, ak tento signál nie je komu poskytovať pre absenciu
prvku verejnosti - ubytovaných klientov. Existenciu neoprávneného zásahu do autorských práv vo forme

verejného prenosu musí preukázať a dokladovať organizácia kolektívnej správy, ako to vyplýva aj z
nálezu Ústavného súdu ČR sp.zn. II. US 2186/14 z 13.1.2015, keď pritom s ohľadom na povinnosť
organizácie kolektívnej správy postupovať so starostlivosťou riadneho hospodára nie je možné, aby
kolektívny správca požadoval od ubytovacieho zariadenia zaplatenie určitej sumy, bez toho, aby toto
zriadenieaspoňnavštívilapresvedčilsaostavetelevíznychzariadenívtejtoprevádzke.Natomtomieste

je potrebné poukázať aj na to, že súd zjavne pri preukazovaní existencie verejného prenosu nerozlišoval,
za akým účelom má byť tento verejný prenos preukázaný, keď je rozdiel, či sa tak ma stať v súvislosti
s licenčným vzťahom alebo vzťahom z bezdôvodného obohatenia. V prípade preukázania povinnosti
uzatvoriť licenčnú zmluvu, čoho sa týka aj spomínaný rozsudok vo veci Rafael Hotels, SA, postačuje
všeobecne preukázať, že v ubytovacom zariadení verejným prenosom dochádza k šíreniu predmetov

ochrany verejnosti. Pre preukázanie predpokladov vzniku bezdôvodného obohatenia (§ 58 ods.1 písm.
i) AZ v spojení s § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka) však nepostačuje, že v hotelovom zariadení je
TV prijímač a že hotel súčasne poskytuje do tohto TV prijímača nejaký „signál", hoci na záver o potrebe
uzavretia licenčnej zmluvy s „niekým" to zrejme postačuje, ak sa dá predpokladať, že signálom sa šíria
chránené diela - predmety ochrany. Ak hotel licenčnú zmluvu uzavrie s oprávneným subjektom, môže

verejný prenos legálne vykonávať, ale aj nemusí, keďže licenciou si hotel „kúpil" možnosť tento verejný
prenos vykonávať. Ak ale licenčnú zmluvu z rôznych dôvodov neuzavrel, na splnenie predpokladov
bezdôvodného obohatenia nestačí existencia TV prijímača a neidentifikovateľného signálu, ktorým
sa (ne)šíri nejaká programová štruktúra. Nestačí teda tvrdiť a preukázať, že bol vykonávaný verejný
prenos (žalobcom nebolo preukázané ani len to, či vôbec dochádzalo k verejnému prenosu ako

takému s odkazom na rozhodnutie ESD vo veci SGAE v. Rafael Hoteles SA), ale treba preukázať, že
bol vykonávaný verejný prenos práve tých predmetov ochrany zaradených do programovej štruktúry,
ku ktorým nepochybne (na základe dohody a v rozsahu dohodnutom s nositeľom práv) vykonáva
správu práve žalobca. V. Závery súdu vo vzťahu k výške bezdôvodného obohatenia, keď súd bez
akéhokoľvek preskúmania akceptoval žalobcom vyčíslenú výšku bezdôvodného obohatenia bez toho,

aby táto výška odpovedala kritériám obvyklej odmeny za získanie licencie pri obdobných zmluvných
podmienkach v čase neoprávneného zásahu do daného práva v súlade s § 56 ods.1 písm. g) AZ, sú
nesprávne a nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní ani v platnej zákonnej úprave. Z odôvodnenia
napadnutého rozsudku vyplýva, že súd obvyklosť požadovanej odmeny odôvodňoval tým, že odmena
bola určená podľa Sadzobníka žalobcu, ktorý bol akceptovaný inými ubytovacími zariadeniami v

predložených licenčných zmluvách. S týmto záverom nesúhlasí, nakoľko tento záver nezodpovedá
zmyslu ani obsahu § 56 ods.1 písm. g) AZ. Citoval znenie § 56 ods.1 písm. g) AZ a má za to, že z
citovaného ustanovenia je zrejmé, že obvyklosť požadovanej odmeny musí byť nevyhnutne spojená
s porovnaním (konfrontovaním) odmien v iných licenčných vzťahoch, uzatváraných za obdobných
zmluvných podmienok v danom čase, z čoho vyplýva, že obvyklosť odmeny nemožno posudzovať len

na základe jednostranne stanoveného cenníka žalobcu, ktorý si stanovil direktívne sám navyše bez
akéhokoľvek zdôvodnenia a možnosti jeho spätnej kontroly a ani z formulárových licenčných zmlúv,
ktoré opäť uzatváral len žalobca na základe takto ním stanoveného cenníka bez možnosti akéhokoľvek
ovplyvnenia výšky odmeny zo strany druhej zmluvnej strany. V prípade predmetných licenčných zmlúv,
uzatvorených s inými ubytovacími zariadeniami s ohľadom na okolnosti, za ktorých boli uzatvárané,

keď prevádzkovatelia ubytovacích zariadení, napriek nesúhlasu s výškou požadovanej odmeny, o čom
svedčí aj priebeh jednaní medzi žalobcom a Zväzom hotelov a reštaurácii Slovenskej republiky /ďalej
len „ZHR SR"/, nakoniec v obave zo sankcie z obavy pred súdnymi konaniami a hrozbou sumy, ktorú
by eventuálne museli neskôr zaplatiť spolu s náhradami trov súdnych konaní, nakoniec pod tlakomtýchto okolnosti tieto zmluvy podpísali, nemožno len na ich základe odvodzovať obvyklosť požadovanej
a nanútenej odmeny. Pokiaľ súd svoj záver o obvyklosti odmeny odvodzoval zo skutočnosti, že v
konaní nebolo preukázané, aby na území Slovenska pôsobil nejaký používateľ práv k literárnym,

dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam
výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia, ktorý by mal licenčnú odmenu
za využívanie práv práve k týmto dielam určenú iným spôsobom, než podľa Sadzobníka žalobcu,
tento záver je s ohľadom na monopolné postavenie žalobcu ako organizácii kolektívnej správy, pri
ktorej v jednej oblasti diel môže pôsobiť len jedna organizácia kolektívnej správy, neopodstatnený,

keďže už s ohľadom na toto postavenie žalobcu je vylúčené, aby takáto situácia mohla nastať. Práve
z týchto dôvodov mal súd pri posudzovaní obvyklosti požadovanej odmeny vychádzať z porovnania
odmien iných organizácii kolektívnej správy, v iných členských štátoch EU, ktoré obsahovala žalovaným
predložená Analýza licenčných platieb hotelových a reštauračných zariadení a z ktorej vyplývalo,
že odmena požadovaná žalobcom niekoľkonásobne prekračuje odmeny porovnateľných kolektívnych
organizácii v iných štátoch (Nemecko, Rakúsko, Francúzsko, Česko, Švajčiarsko, Španielsko), pričom

s ohľadom na harmonizáciu právnej úpravy v oblasti autorských práv neexistujú žiadne objektívne a
racionálne dôvody, ktoré by mohli za tohto stavu obhájiť obvyklosť a primeranosť odmeny požadovanej
žalobcom. Súd však tento podstatný dôkaz vôbec nevzal do úvahy, čo zdôvodnil len tým, že žalobca
mal poukázať na údajné nedostatky tejto analýzy, čo malo spochybňovať jej závery, avšak nevysvetlil,
o aké konkrétne nedostatky a vo vzťahu ku ktorým konkrétnym záverom analýzy sa malo jednať, keď

žiadnaznámietokžalobcunebolaspôsobilaspochybniťcelkovézáveryanalýzyanavyšežiadnuztýchto
námietokžalobcažiadnymspôsobomnepreukázal.Súdnesprávnevyhodnotilajjehonámietkuotom,že
odmeny uplatňované žalobcom sú výsledkom zneužitia dominantného postavenia žalobcu na trhu, keď
v tejto súvislosti dospel k neprípustnému záveru, že táto okolnosť nemá žiaden vplyv na predmet sporu,
čo však v právnom štáte nemožno akceptovať, úkony uskutočnené v rozpore s pravidlami hospodárskej

súťaže sú absolútne neplatnými právnymi úkonmi a nemôžu požívať žiadnu právnu ochranu, preto v
prípade preukázania zneužitia dominantného postavenia pri tvorbe Sadzobníka žalobcu, by to nutne
muselo viesť k záveru o jeho neplatnosti a teda žiaden súd by na základe takéhoto úkonu nemohol
odvodzovať dôvodnosť nároku uplatneného žalobcom. V prípade posúdenia otázky, či došlo k zneužitiu
dominantného postavenia je pritom zrejmé, že sa jedná o otázku, ktorú nemá právomoc riešiť súd v

tomto konaní, keďže patrí jedine do právomoci Protimonopolného úradu SR, pričom zároveň sa jednalo
o otázku, od ktorej vyriešenia záviselo rozhodnutie súdu v tomto konaní, nakoľko, ako už bolo vyššie
uvedené, v prípade preukázania tohto zakázaného konania by nebolo možné akceptovať Sadzobník
žalobcu, a preto súd prvej inštancie mal konanie až do vyriešenia tejto otázky obligatórne prerušiť aj
bez návrhu v súlade s § 162 ods.1 písm. a) CSP a bez ohľadu na to, či toto konanie už začalo, k čomu

však nedošlo a čo taktiež zakladá podstatné pochybenie súdu, pre ktoré nemôže napadnutý rozsudok
obstáť. Nevyhnutnosť kontroly organizácii kolektívnej správy s dominantným postavením pri cenotvorbe
pritom zdôrazňuje aj judikatúra Súdneho dvora EÚ v množstve rozhodnutí, keď v tejto súvislosti Súdny
dvor EÚ dospel k jednoznačnému záveru, že „skutočnosť, že organizácia kolektívnej správy požaduje
za svoje služby sadzby, ktoré sú podstatne vyššie ako sadzby uplatňované v iných členských štátoch,

je treba považovať za indíciu o zneužití dominantného postavenia, ak sa porovnanie výšky sadzieb
uskutočnilo na jednotnom základe. V takom prípade je dotknutá organizácia kolektívnej správy povinná
odôvodniť na základe objektívnych odlišností rozdiel medzi situáciou dotknutého členského štátu a
situáciou prevládajúcou v ostatných členských štátoch. " (bod 87 rozsudku C-351/12 OSA, bod 38
rozsudku C-395/87 Tournier a bod 25 rozsudku C-l 10/88 Lucazeau). Výška uplatňovaných licenčných

odmien (5-násobok priemeru krajín Európy) uplatňovaných v SR zo strany žalobcu nebola pritom
žiadnym spôsobom odôvodnená, a akékoľvek snahy o jej zdôvodnenie zo strany ZHR SR či žalovaného
v tomto konaní boli zo strany žalobcu úplne ignorované. Rovnako tak z judikatúry Súdneho dvora EÚ
vyplýva, že organizácii spravujúcej autorské práva s dominantným postavením prináleží preukázať, že
jej ceny sú primerané (rozsudok Súdneho dvora EÚ C-177/16, bod 61), z čoho je zrejmé, že aj vo

vzťahu k primeranosti požadovanej odmeny bolo dôkazné bremeno jednoznačne na strane žalobcu,
čo súd prvej inštancie nezohľadnil. S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti, je preto neprijateľné, ak
žalobca z pozície monopolu jednostranne vnucuje svoju ničím nepodloženú predstavu o výške licenčnej
odmeny, o ktorej len bez ďalšieho tvrdí, že spĺňa podmienky primeranosti, a využíva tieseň eventuálnych
používateľov a uzatvára s nimi licenčné zmluvy s licenčnou odmenou, ktorá je neprimeraná a spôsob jej

určenia absolútne netransparentný a ak následne súd toto nedovolené konanie žalobcu vyhodnotí práve
ako základný argument, ktorý ma svedčiť o obvyklosti odmeny požadovanej žalobcom a tým pádom aj
o dôvodnosti výšky ním požadovaného plnenia. Týmto spôsobom tak vznikol neakceptovateľný stav,
keď súd priznal žalobcovi požadované bezdôvodné obohatenie, bez toho, aby bolo preukázane, žetoto bezdôvodné obohatenie v príčinnej súvislosti s jeho konaním vôbec vzniklo, a vo výške odmeny,
ktorejobvyklosťaprimeranosť,nevyplývazporovnaniasožiadnyminýmobdobnýmlicenčnýmvzťahom,
nezávislým od žalobcu, ale je založené len na direktívne stanovenom Sadzobníku žalobcu, ktorý

zjavne je výsledkom zneužitia dominantného postavenia žalobcu, ktoré nemôže požívať žiadnu právnu
ochranu. S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti, preto žiada odvolací súd, aby napadnutý rozsudok
podľa § 388 CSP v spojení s § 390 CSP zmenil a to tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a
žalovanému prizná plnú náhradu trov konania, prípadne aby napadnutý rozsudok § 389 CSP ods. 1
písm. c) CSP zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

4.K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca (č. l. 273-278), ktorý uviedol, že I. Súd rozsudkom vo
výroku I. rozhodol, že „Zamieta návrh žalovaného na prerušenie konania podľa § 162 ods.1 písm. a)
CSP“. Citoval znenie § 162 ods.2, § 192 ods.3 CSP. Žalovaný podal voči výroku I. rozsudku odvolanie.
Proti výroku I. rozsudku však s poukazom na vyššie uvedené a s poukazom na § 355 ods.2 CSP a
§ 357 písm. n) CSP nie je odvolanie prípustné, nakoľko tento má povahu právoplatného uznesenia o
zamietnutí návrhu na prerušenie konania, kedy proti tomuto „negatívnemu uzneseniu" nieje v zmysle

§ 355 ods.2 a § 357 písm. n) CSP odvolanie prípustné. Odvolanie je prípustné len proti „pozitívnemu
rozhodnutiu" o prerušení konania, teda voči rozhodnutiu o vyhovení návrhu na prerušenie konania podľa
§ 162 ods.1 písm. a) CSP. II. Žalovaný uvádza, že súd dospel k nesprávnemu záveru o nároku žalobcu
na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorý nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a je založený na
§ 84 ods.1 zák. č. 618/2003 Z.z. (ďalej AZ). Pokiaľ ide o aktívnu vecnú legitimáciu, trvá na tom, že túto

súdu riadne preukázal opierajúc najmä o:
1.oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv č. 2/2004 v znení podľa rozhodnutia Ministerstva kultúry
SR (ďalej aj lem MK SR) č.k. MK-663/2010-70/6165 z 11.5.2010 udeleným jemu podľa a v súlade s
§ 80 AZ, v zmysle ktorého je okrem iného oprávnený vykonávať dobrovoľnú kolektívnu správu práv v
odbore retransmisia a verejný prenos prostredníctvom technických zariadení, 2. zmluvy o zastupovaní

so slovenskými nositeľmi práv a vzájomné zmluvy a poverenia so zahraničnými partnermi o zastupovaní
nositeľov práv, na základe ktorých uzatváral hromadné licenčné zmluvy a teda poskytoval licencie
používateľom, pričom zoznamy nositeľov práv v SR a zahraničných partnerov boli a sú verejne dostupné
na jeho webovej stránke www.lita.sk a on zoznamy navyše založil do spisu,
3. o príslušné ustanovenia AZ ( a to najmä o § 56 ods.1 písm. g), § 57 ods.1, § 81 ods.1 písm. i)

a § 84 ods.1), v zmysle ktorých sú používatelia povinní plniť svoje povinnosti z použitia predmetov
ochrany organizácii kolektívnej správy a organizácia kolektívnej správy je oprávnená a povinná domáhať
sa vydania bezdôvodného obohatenia. Žalovaný v odvolaní voči rozsudku opätovne prezentuje právny
názor, že v konaní by mohla byť aktívna vecná legitimácia žalobcu preukázaná len nasledovným
spôsobom: 1.predložením zmlúv, ktoré má uzatvorené s jednotlivými autormi a nositeľmi práv v SR,

ktorých ako organizácia kolektívnej správy zastupuje, 2. predložením recipročných zmlúv uzatvorených
žalobcom s partnerskými organizáciami kolektívnej správy a zmlúv, ktoré majú s autormi a nositeľmi
práv uzatvorené tieto organizácie kolektívnej správy (práve diela týchto autorov tvoria majoritnú časť
vysielania), aby bolo preukázané že ich zastupujú. 3. predložením dôkazov - oznámení autorov a
nositeľov práv o zaradení jednotlivých predmetov ochrany, 4. predložením zoznamov všetkých predmety

ochrany, ktoré žalobca má vo svojej správe, 5. predložením zoznamov všetkých predmety ochrany,
ktoré boli v roku 2015 súčasťou televízneho vysielania v Slovenskej republike, 6. konkretizovaním
všetkých jednotlivých predmetov ochrany, ktoré boli súčasťou televízneho vysielania podľa jednotlivých
autorov a nositeľov práv, 7. preukazovaním, či iné subjekty - napr. producenti či vysielatelia - nie
sú tými subjektmi, ktoré by mohli mať aktívnu vecnú legitimáciu namiesto neho. Uvedené ponímanie

preukazovania aktívnej vecnej legitimácie je v hlbokom rozpore so základnými princípmi kolektívnej
ochrany autorských práv a v hlbokom rozpore s inštitútom kolektívnej správy práv, ktorý je zavedený
práve na ochranu práv autorov. Preukázal, že požiadavky žalovaného sú objektívne nezmyselné a
šikanózne. Súd sa v bode 64. a bode 65. odôvodnenia rozsudku zaoberal námietkou žalovaného, že
žalobcanepreukázal,žezastupujenositeľovprávkpredmetomochrany,ktorébolipredmetomvysielania

v r. 2015, a citoval z bodu 65. odôvodnenia § 84 ods.1 AZ. Žalovaný vytýka súdu, že na základe výkladu
§ 84 ods.1 AZ dospel k záveru, že dôkazné bremeno má žalovaný. Vzhľadom na uvedené nerozumie
tvrdeniužalovaného,keďvodvolanírozsudkuuvádza„Stakýmtozáveromsúduprvejinštancienemožno
súhlasiť, nakoľko takýto výklad neodpovedá účelu ani obsahu ust. § 84 ods. 1 autorského zákona."
Navyše sám žalovaný v odvolaní uvádza, že dané ustanovenie sa týka len dôkazného bremena

ohľadne subjektu oprávneného na prijatie plnenia, avšak nie dôkazného bremena ohľadom vzniku a
výšky nároku na toto plnenie. § 84 ods.1 AZ malo v praxi závažný nedostatok, a síce nemožnosť
udelenia predchádzajúceho súhlasu organizáciou kolektívnej správy. Preto zákonodarca riešil uvedenú
situáciu pri niektorých spôsoboch použitia, vrátane verejného prenosu prostredníctvom technickýchzariadení, v zák. č. 185/2015 Z.z. (nový AZ) v § 79 a § 80 o rozšírenej hromadnej licenčnej zmluve.
V zmysle tejto novej právnej úpravy je výslovne možné, aby organizácia kolektívnej správy udelila
aj licenciu aj pre nezastupovaných nositeľov práv tak, aby používateľ, ktorý používa diela hromadne,

bez reálnej možnosti riešiť udelenie licencie individuálne, mal právnu istotu, že diela nepoužíva bez
právneho titulu a aby na druhej strane bol autor riadne chránený pred neoprávneným používaním jeho
diel. Práve aby nedochádzalo k neoprávneným zásahom do práv autorov a iných nositeľov práv, pre
ktorých je najmä pri hromadnom používaní predmetov ochrany takmer nemožné alebo veľmi obtiažne
zisťovať a kontrolovať používanie predmetov ochrany a uplatňovať svoje práva individuálne, a na druhej

strane kedy je pre používateľov získavať individuálne súhlasy nositeľov práv obtiažne, resp. takmer
nemožné a pokiaľ áno tak iba so značnými ekonomickými nákladmi, je v právnej AZ (a nielen v právnej
úprave SR) založený systém kolektívnej správy, inštitút hromadnej licenčnej zmluvy a v Novom AZ
osobitne inštitút rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy. Takýmto spôsobom štát zabezpečuje realizáciu
verejného záujmu - ochranu subjektívnych práv autorov a nositeľov práv v zmysle medzinárodného
práva a zjednodušuje legálny prístup k používaniu predmetov ochrany širokej verejnosti. Tvrdenie

žalovaného, že žalobca môže preukázať aktívnu vecnú legitimáciu iba tak, že preukáže konkrétnymi
zmluvami o zastupovaní či vôbec, v akom rozsahu a pre ktoré konkrétne predmety ochrany vykonáva
kolektívnu správu majetkových práv jednotlivých nositeľov práv, a zároveň preukáže, že sa jedná o
také konkrétne predmety ochrany, ktoré žalovaný v žalovanom období naozaj neoprávnene použil, je
v prípade hromadného používania predmetov ochrany verejným prenosom technickými zariadeniami v

hlbokom rozpore s princípmi, na ktorých je AZ založený, je ignoranciou inštitútu kolektívnej správy a
rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy a hromadnej licenčnej zmluvy. Súd dospel aj na základe daného
§ 84 ods.1 AZ k správnemu záveru, že pokiaľ žalovaný uskutočňoval vo svojom ubytovacom zariadení
verejný prenos technickými zariadeniami (čo on v konaní preukázal) bez súhlasu nositeľov práv k
dielam literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým

dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia (čo v konaní
nebolo sporné), tak musí povinnosti vyplývajúce z takéhoto neoprávneného použitia plniť práve jemu,
nakoľko jemu bolo MK SR udelené oprávnenie na výkon kolektívnej správy daných predmetov ochrany.
Súd v odôvodnení rozsudku dostatočne zrozumiteľne uviedol skutočnosti, na základe ktorých mal za
preukázanú existenciu jeho vecnej aktívnej legitimácie. III. Žalovaný v odôvodnení rozsudku tvrdí, že

autorianositeliaprávvprípadeaudiovizuálnychdielsúlenautormičiastkovýchdiel,akaudiovizuálnemu
dielu vykonávajú majetkové práva výrobcovia originálu audiovizuálneho diela (vysielatelia, producenti)
na základe licenčných zmlúv, uzatvorených s týmito autormi čiastkových diel. Podľa AZ je v prípade
audiovizuálneho diela potrebné rozlišovať: - majetkové práva autora a iných nositeľov práv k dielu
podľa § 18 AZ - majetkové práva výrobcu zvukovoobrazových záznamov a iných nositeľov práv k

zvukovoobrazovým záznamom podľa § 66 AZ - majetkové práva vysielateľa podľa § 68 AZ. Majetkové
práva autorov audiovizuálneho diela (t.j. práva pôvodných nositeľov práv), vytvoreného však len po
1.2.2007, mohli podľa § 55 AZ vykonávať výrobcovia originálu audiovizuálneho diela, avšak len za
predpokladu kumulatívneho naplnenia týchto osobitných podmienok: a) uzatvorenie písomnej zmluvy s
audiovizuálnym autorom, ktorou výrobca získal súhlas na vyhotovenie originálu tohto diela, b) dohoda

v zmluve s autorom na odmene za vytvorenie diela, c) dohoda sa s autorom na odmene a spôsobe
jej určenia osobitne za jednotlivé použitie tohto diela. Žalobca má v zmysle preukázaného oprávnenia
MK SR postavenie organizácie kolektívnej správy, ktorá na základe priameho mandátu vyplývajúceho z
oprávnenia („výkon majetkových práv autorov a iných nositeľov práv") vykonáva dobrovoľnú kolektívnu
správu práv autorov, ktorí sú pôvodnými nositeľmi práv k audiovizuálnemu dielu. Ako organizácia

kolektívnej správy s priamym mandátom pôvodných nositeľov práv, je žalobca primárne a priamo
legitimovaný na uzatváranie hromadných licenčných zmlúv s používateľmi a aktívne legitimovaný
pri súdnom uplatňovaní majetkových práv autorov a iných nositeľov práv. Súhlasí so žalovaným v
tom, že v r. 2015 nevykonával výkon správy práv vo vzťahu k výrobcom originálov audiovizuálnych
diel a bola to organizácia kolektívnej správy SAPA, avšak táto vykonávala kolektívnu správu práv

výlučne majetkových práv samotných producentov, teda práv súvisiacich s autorskými právami, ktoré sú
samostatnými právami producentov a tieto sú odlišné od práv autorov audiovizuálnych diel. Nie každý
zvukovoobrazových záznamov je však audiovizuálne dielo a nie každý výrobca zvukovoobrazového
záznamu je výrobcom originálu audiovizuálneho diela. Pokiaľ žalovaný prisudzuje na základe zmlúv
medzi RTVS a autormi prekladu a/alebo úpravy dialógov RTVS postavenie nositeľa majetkových práv

autorov a postavenie producenta, tak činí bez opory v AZ. Autorom audiovizuálneho diela je najmä
režisér, scenárista, autor literárnej predlohy, animátor, autor dialógov. Z predmetných zmlúv vyplýva,
že sa autori zaviazali pre RTVS vyhotoviť pre už existujúce audiovizuálne dielo preklad, prípadne
úpravu dialógov. Samotný dabing nie je audiovizuálne dielo a RTVS nie je výrobcom prvého origináluaudiovizuálneho diela. RTVS tak môže mať a aj má iba postavenie výrobcu zvukového záznamu
a tomu zodpovedajúce práva. RTVS v zmysle uvedeného nie je producentom. Podľa predložených
zmlúv by mala RTVS dokonca ako výrobca zvukovoobrazového záznamu získať licenciu aj na káblovú

retransmisiu, čo je v priamom rozpore s AZ, keďže káblová retransmisia patrila a patrí do povinnej
kolektívnej správy práv. Navyše autori prekladov a dialógov uvedení v predmetných zmluvách mu
písomne neoznámili vylúčenie daných predmetov ochrany z kolektívnej správy. Tiež poukázal na to,
že licenčné odmeny, ktoré používatelia na základe rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy uhrádzajú
žalobcovi v prípade verejného prenosu technickými prostriedkami sú stanovené paušálnou sumu, kedy

predom nie je známe, ktorému nositeľovi práv a za použitie ktorých diel bude vyplatená. Samotné
rozdeľovanie odmien je už na jeho ťarchu a zodpovednosť. Odmeny z verejného prenosu technickými
prostriedkami sa rozdeľujú tak, že sa priraďujú k odmenám za káblovú retransmisiu, čo je povinná
kolektívna správa. Žalovaným predložené zmluvy s RTVS tak nemajú posúdenie jeho nároku žiadnu
relevanciu.
Opakovane tiež poukazuje na Stanovisko MK SR z 20.5.2015 (založené do spisu ako príloha č. 16 k

jeho podaniu z 2.8.2016) adresované ZHR, kde sa na str. 2 uvádza: „ V súvislosti s duplicitou platenia
autorskýchodmienvzhľadomnavydanéoprávneniaprerovnakýpredmetochranyuvádzanie,ženapriek
tomu, že dve OKS spravujú práva k rovnakému predmetu ochrany nedochádza k duplicite v platbách.
Zákonom nie je vylúčené, aby niekoľko OKS spravovalo práva k rovnakým predmetom ochrany, pričom
však rozdiel spočíva v spôsobe použitia predmetu ochrany alebo v zozname zastupovaných nositeľov

práv. V praxi teda nemôže dôjsť k takému prípadu, že by používateľ platil „dvakrát za to isté". Jeden
nositeľ práv nemôže byť pre ten istý predmet ochrany zastupovaný viacerými OKS." Pre doplnenie
uviedol, ak by sa výrobca originálu audiovizuálneho diela oprávneného k výkonu majetkových práv
autora, alebo aj samotný autor alebo iný nositeľ práva, obrátil na žalovaného ako neoprávneného
používateľa s nárokom o vydanie bezdôvodného obohatenia, tak nemôže nastať situácia, že by došlo k

dvojitému plneniu za použitie jedného a toho istého predmetu ochrany. Žalobca sa síce v tomto konaní
domáha vydania bezdôvodného obohatenia vo vlastnom mene ale v prospech nositeľa práv a plnením
jemu zaniká povinnosť žalovaného plniť inému zástupcovi nositeľa práv alebo aj priamo samotnému
nositeľovi práv, ktorý by sa takéhoto plnenia domáhal. Žalovaný uvedené ponímanie autorských práv
uplatňuje iba voči nemu, voči iným organizáciám kolektívnej správy - SOZA a SLOVGRAM nie. S

týmito organizáciami uzatvoril Zväz hotelov a reštaurácii SR (ďalej aj len ZHR SR) kolektívne licenčné
zmluvy nielen pre rok 2015 ale aj pre rok 2016 a 2017, na základe ktorých jeho členovia, a teda aj
žalovaný, získali súhlasy nositeľov práv zastúpených týmito organizáciami na používanie predmetov
ochrany verejným prenosom. Niet však pochybnosti, že predmety ochrany spravované uvedenými
organizáciami kolektívnej správy sú takisto súčasťou audiovizuálnych diel tvoriacich súčasť vysielania.

Navyše nemohol z verejného prenosu technickými prostriedkami realizovaného v zmysle zmlúv so
SOZA a SLOVGRAM žiadnym spôsobom „vyňať" diela literárne, dramatické, hudobnodramatické,
choreografické, audiovizuálne, fotografické, výtvarného umenia, architektonické a úžitkového umenia,
a teda nepoužívať ich. Je teda isté, že k používaniu uvedených predmetov ochrany verejným prenosom
technickými zariadeniami, bez ktorých verejný prenos nemôže ani existovať, došlo a ako preukázal,

je to práve žalobca, ktorý je oprávnený k poskytnutiu licencie na používanie týchto druhov predmetov
ochrany verejným prenosom technickými prostriedkami. Žalovaný v odvolaní konštatuje, že zmluvy o
zastupovaní s nositeľmi práv, ktoré on založil do spisu a recipročná zmluva založená nim do spisu sú
neurčité, teda ich zjavne nepovažuje za platné. Menné zoznamy nositeľov práv v SR nim zastupovaných
ako aj zoznamy zahraničných organizácií kolektívnej správy, s ktorými má založenú reciprocitu pri

zastupovaní takisto žalovaný spochybňuje. Žalovaný tiež uvádza, že zo štatistiky vysielania, založenej
žalobcom do spisu nie je možné zistiť, kto má byť nositeľom majetkových práv ku konkrétnemu predmetu
ochrany. Žalovaným uvádzané tvrdenia namietame ako nepravdivé. Tu uvádzame, že zo žalobcom
predloženej štatistiky je možné zistiť aké predmety ochrany boli vo vysielaní vybraných televíznych
staníc použité a kto je nositeľom práv k predmetom ochrany, že zoznamy uverejnené na webovom

sídle žalobcu sú platné a záväzné, rovnako tak zmluvy predložené žalobcom, kedy zdôrazňujeme,
že zoznamy a zmluvy boli vr. 2016 predkladané MK SR v zmysle § 148 AZ v súvislosti skonaním o
vydanie nového oprávnenia. O žiadnej z predložených zmlúv nebolo právoplatne rozhodnuté, že je
neplatná, ani sa nevedie a ani nikdy neviedlo žiadne konanie o určenie ich neplatnosti. IV. Žalovaný
v konaní a aj v odvolaní tvrdí, že on nepreukázal, že sa žalovaný dopustil neoprávneného zásahu

do spravovaných majetkových práv. Pokiaľ ide o ďalší verejný prenos a jeho ponímanie Súdnym
dvorom EU, tak on v konaní poukázal na rozsudok Súdneho dvora EU zo 7.12.2006 vo veci Sociedad
General de Autores y Editores De Espana (SGAE) c/a Rafael Hoteles SA, sp. zn. C-306/0, na
rozsudok Súdneho dvora EÚ z 12.3.2012 vo veci Phonographic Performance (Ireland) limited protiÍrsku, sp.zn. C-162/10 a na Uznesenie Súdneho dvora EU C-136/09 z 18.3.2010 vo veci Organismos
Sillogikis Diacheirisis Theatrikon kai Optikoakoustikon Ergon c/a Divani Akkropolis Anonimi Xenocheaki
kai Touristiki Etairai. Osobitne poukazuje na Rozsudok sp.zn. EU C-162/10 vo veci Phonographic

Performance (Ireland) limited proti Írsku, v ktorom sa Súdny dvor EU opätovne sa zaoberal pojmom
verejnosť a verejný prenos, kedy jeho stanovisko je rovnaké ako v predchádzajúcich rozhodnutiach a
v bode 42 koná záver : Súdny dvor už rozhodol, že hostia hotelového zariadenia predstavujú celkom
významnýpočetosôb,takžesamusiapovažovaťzaverejnosť.Žalovanývodvolaníuvádza,žerozsudok
SDEU sp. zn. C-306/05 rieši iba otázku verejného prenosu a licenčnej zmluvy. V žalobe netvrdí, že

predmetný rozsudok rieši vzťah bezdôvodného obohatenia, ale to, že dáva odpoveď na otázku, čo
je treba považovať za verejný prenos. Judikatúra Súdneho dvora EÚ dáva odpoveď na otázku, či je
potrebné uzavretie licenčnej zmluvy v prípade, ak dochádza k šíreniu chránených predmetov ochrany
verejným prenosom technickými zariadeniami - odpoveď je jednoznačná: používateľ musí uzatvoriť
licenčnú zmluvu. Následok spojený s porušením tejto povinnosti Súdny dvor EU v uvádzanom rozsudku
neriešil, keďže nebol ani predmetom prejudiciálnej otázky, avšak následok je riešený v hmotnoprávnom

predpise nášho právneho poriadku, t.j. v § 56 ods.1 písm. g) AZ. Preukázal, že žalovaný realizoval vo
svojom ubytovacom zariadení verejný prenos technickými zariadeniami, a to verejnými vyhláseniami
žalovaného, Príkaznou zmluvou uzatvorenou medzi žalovaným a ZHR SR. Žalovaný prostredníctvom
ZHR SR uzatvoril zmluvy, ktorými získal pre rok 2015 súhlas na používanie predmetov ochrany
kolektívne spravovaných SOZA a SLOVGRAM. Verejné deklarovanie zvukovoobrazových zariadení v

ubytovacích zariadeniach žalovaného znamená to, čo sa pod tým obvykle vykladá, teda, že na izbách
ubytovacieho zariadenia sú umiestnené zariadenia vybavené signálom tak, aby tieto mohli ubytovaní
hostia používať na účely, na ktoré sú určené, teda na sledovanie televíznych programov. Takéto
verejné vyhlásenia sú prednostne adresované klientom ubytovacieho zariadenia, teda spotrebiteľom,
a nepravdivosť takéhoto vyhlásenia znamená klamlivú obchodnú praktiku podľa § 8 ods.1 zák. č.

372/1990 Z.z. a klamlivú reklamu podľa § 45 Obchodného zákonníka. Tiež poukázal na § 496 ods.1
Občianskeho zákonníka: „Za dohodu o vlastnostiach, účele a akosti sa pri spotrebiteľských zmluvách
považuje také plnenie, o ktoré prejavil spotrebiteľ záujem a ktoré sa zhoduje s popisom poskytnutým
dodávateľom, výrobcom alebo jeho zástupcom v akejkoľvek verejne prístupnej forme, najmä reklamou,
propagáciou a označením tovaru." Z vyššie uvedeného vyplýva, že verejné vyhlásenia žalovaného sú

pre neho, voči klientom ubytovacieho zariadenia, aj právne záväzné, a žalovaný mal právnu povinnosť,
v nadväznosti na svoje vyhlásenia, poskytnúť všetkým klientom svojho zariadenia izby s televízorom,
ktorý bol aj riadne vybavený signálom a spôsobilý na také použitie, na ktorý je určený. Pokiaľ by tak
žalovaný neučinil, vznikla by mu občianskoprávna zodpovednosť voči jeho klientom ako spotrebiteľom,
nakoľko porušil ich práva a zmluvné dojednanie, a taktiež zodpovednosť za správny delikt spočívajúci v

klamlivej obchodnej praktike. Má za to, že aj zo samotnej povahy veci vyplýva, že žalovaný poskytoval
klientom funkčné televízne prijímače, ktoré boli spôsobilé slúžiť na účel, na ktorý boli určené, a
boli riadne vybavené aj televíznym signálom. Takýto predpoklad je notorietou a vyplýva z povahy
veci, pričom v spojení s nim predloženými dôkazmi ho možno mať za riadne a plne preukázaný. Je
notoricky známou skutočnosťou, že súčasťou každého verejného prenosu v roku 2015 nevyhnutne boli a

museli byť diela literárne, dramatické, hudobnodramatické, choreografické, audiovizuálne, fotografické,
výtvarného umenia, architektonické a úžitkového umenia. Pri každom televíznom vysielaní dochádza
k vysielaniu audiovizuálnych diel, v ktorých sú prvotným, nevyhnutným a podstatným základom tvorivé
zložky zastupované žalobcom (najmä réžia, scenár a dialógy). Bez týchto zložiek by sa ani nemohlo
hovoriť o audiovizuálnom diele, tobôž nie o jeho televíznom vysielaní, prípadne verejnom prenose jeho

televízneho vysielania. Napriek tejto notoriete a teda nad rámec potrebného dokazovania založil do
spisu prehľad takých druhov predmetov ochrany, ku ktorým vykonáva v zmysle oprávnenia MK SR
správu a ktoré boli použité vo vysielaniach aspoň základných slovenských televíznych staníc. Žalovaný
sa však v konaní domáhal predloženia detailných zoznamov s uvedením konkrétnych autorov. Takéto
dokazovaniejevšakvrozporesosamotnýmzmyslominštitútukolektívnejsprávy.Vychádzajúczinštitútu

kolektívnej správy a ustálenej judikatúry pre vznik nároku organizácie kolektívnej správy na domáhanie
sa vydania bezdôvodného obohatenia je potrebné preukázanie povinnosti používateľa mať uzatvorenú
hromadnú licenčnú zmluvu, pričom je postačujúce keď organizácia kolektívnej správy preukáže aspoň
druhovo akých nositeľov práv zastupuje a že dochádzalo alebo aspoň s pravdepodobnosťou hraničiacou
s istotou dochádzalo k produkcii diel autorov zastupovaných danou organizáciou kolektívnej správy. Z

predchádzajúceho nespochybniteľne vyplýva, že žalovaný mal kontraktačnú povinnosť, že bol povinný
uzavrieť s nim zmluvu na používanie predmetov ochrany verejným prenosom technickými zariadeniami
a keďže si túto povinnosť nesplnil, má povinnosť k vydaniu bezdôvodného obohatenia jemu a to vo výške
dvojnásobku obvyklej odmeny za akú boli poskytované licencie iným používateľom na daný spôsob arozsah používania predmetov ochrany. Obvyklá odmena môže byť len taká, za akú v rozhodnom období
skutočne boli poskytované licencie iným používateľom a za akú používatelia získavali licenciu. Do spisu
založil všetky hromadné licenčné zmluvy, ktoré uzatvoril v roku 2015 a ktorými poskytol licencie na ďalší

verejný prenos. Z uvedených zmlúv je nesporné, že uzatváral v roku 2015 s používateľmi hromadné
licenčné zmluvy, v ktorých bola licenčná odmena dohodnutá podľa Sadzobníka autorských odmien
za použitie literárnych, dramatických, hudobnodramatických, choreografických a audiovizuálnych diel
účinný od 1.1.2015. Nerešpektovanie takejto dohodnutej odmeny ako obvyklej odmeny by znamenalo
poskytnutie neoprávnenej výhody pre porušovateľov autorských práv oproti takým používateľom, ktorí si

plnia svoje povinnosti. Uviedol, že k dnešnému dňu uzatvorilo s za rok 2015 už 381 používateľov dohody
o urovnaní, kedy plne rešpektovali jeho sadzobník. Uplatňuje aj k dnešnému dňu rovnaké licenčné
odmeny,kedyvr.2016uzatvorilozalicenčnéodmenypodľajehosadzobníka300používateľovrozšírené
hromadné licenčné zmluvy a 264 používateľov dohody o urovnaní za rok 2016. V r. 2017 uzatvorilo
už 645 používateľov rozšírené hromadné licenčné zmluvy a v r. 2018 uzatvorilo 700 používateľov
rozšírené hromadné licenčné zmluvy. Je teda zrejmé, že iní používatelia, na rozdiel od žalovaného,

ktorý vedome, sústavne a dlhodobo neoprávnene zasahuje do práv autorov, považujú sadzobník za
primeraný, oprávnený a opodstatnený. Žalovaný v duchu namietania všetkého, čo žalobca uviedol, v
odvolaní uvádza, že zmluvy, ktoré žalobca založil do spisu uzatvárali iní používatelia napriek nesúhlasu
s odmenou a z obáv pred súdnymi spormi. Žalobca dôrazne namieta tvrdenie žalovaného, ktorý
dlhodobo a vedome neoprávnene zasahuje do práv nositeľov autorských práv, vysvetľuje vôľu tretích

strán. Uvedené konštatovanie je potrebné vnímať z prizmy neoprávneného používateľa, ktorý navyše
mal možnosť v prípade nesúhlasu s výškou odmeny riešiť svoje vzťahy korektne prostredníctvom
inštitútu uvedeného v § 82 AZ. Nad rámec potrebného dokazovania sa vyjadril aj k výške licenčných
odmien uvedených v jeho Sadzobníku. Pri schvaľovaní Sadzobníka zohľadňoval viaceré kritéria -
počet zastupovaných nositeľov, počet spravovaných predmetov ochrany a rozsah ich používania v

televíznom vysielaní, váha a význam spravovaných predmetov ochrany pri televíznom vysielaní a
v neposlednom rade aj skutočnosť, že tzv. ďalší verejný prenos predstavuje sekundárne použitie
predmetov ochrany, kedy primárnym použitím je samotné televízne vysielanie. Žalovaný tvrdí, že rozsah
bezdôvodného obohatenia závisí s obsadenosťou hotela žalovaného, kedy poukázal na rozhodnutia v
ČR, kde je však iná právna úprava. K preukazovaniu obsadenosti ubytovacieho zariadenia žalovaného

opätovne uviedol, že AZ prísne rozlišuje medzi autorským právom a právami súvisiacimi s autorským
právom. AZ zároveň rozlišuje nároky na odmenu autorov a na tzv. primeranú odmenu, t.j. odmenu
nositeľov práv súvisiacich s autorským právom. Zatiaľ čo autori predom udeľujú súhlas na použitie ich
diel licenčnou zmluvou a to za licenčnú odmenu, tak nositelia práv súvisiacich s autorským právom
uzatvárajú zmluvu o primeranej odmene a vzniká im nárok na tzv. primeranú odmenu, teda na odmenu

za skutočné použitie predmetov ochrany bez toho, aby udeľovali licenciu. Licenčná odmena sa týka
nositeľov práv zastúpených SOZA a nim, nakoľko títo zastupujú autorov, a preto títo nezohľadňujú
obsadenosť ubytovacieho zariadenia, čo žalovaný pri SOZA akceptuje ale pri ňom namieta. Primeranú
odmenu uplatňuje za nositeľov práv SLOVGRAM a OZIS a títo vzhľadom na charakter práv, ktoré
spravujú, zohľadňujú vyťaženosť, t.j. obsadenosť ubytovacieho zariadenia. Licencia vo svojej podstate

znamená udelenie práva na používanie predmetov ochrany. Licenčnou zmluvou vo všeobecnosti
udeľuje autor používateľovi právo používať jeho dielo. On ako organizácia kolektívnej správy udeľuje
hromadnoulicenčnouzmluvoupoužívateľomlicenciu-t.j.právodobudúcnapoužívaťpredmetyochrany,
ktoré kolektívne spravuje. V akom rozsahu používateľ nakoniec po získaní licencie reálne využíva
udelené mu právo používať predmety ochrany na dohodnutý účel, t.j. v danom prípade v akom

rozsahu používateľ prijímal a sprostredkovával verejný prenos technickými zariadeniami, je pre splnenie
povinnosti žalovaného mať pred začatím poskytovania verejného prenosu uzatvorenú licenčnú zmluvu,
nepodstatné a je na používateľovi do akej miery toto právo využíva. Je to obdoba ako licencia napr.
na počítačový program, kedy používateľ za licenčnú odmenu získa súhlas používať dielo - počítačový
program a s týmto dielom môže dohodnutým spôsobom nakladať a nieje relevantné či a v akom rozsahu

licenciu využíva. Podstatou licencie je právo používať predmety ochrany a nie povinnosť používať
predmety ochrany. Licenčná odmena je odmena za získanie práva používať predmety ochrany a nie
za reálne používanie predmetov ochrany. V prípade verejného prenosu technickými zariadeniami - ako
hromadného používania predmetov ochrany - sa licenčná odmena stanovuje paušálnou sumou, kedy
iný spôsob určenia výšky licenčnej odmeny ani objektívne nie je možný, a to najmä s ohľadom na povahu

a rozsah používania predmetov ochrany a nositeľov práv. Takýto postup je ako jediný možný postup
celosvetovo používaný a akceptovaný. V kontexte takto stanovenej výšky bezdôvodného obohatenia
je tak irelevantné, či bolo použitých 200 000 predmetov ochrany alebo 185 000 predmetov ochrany.
Je takisto irelevantné či v priebehu roka 2015 pribudli alebo odbudli nositelia práv a či pribudli aleboodbudli predmety ochrany, nakoľko licenčné odmeny sú stanovené paušálnymi sumami. Takto vybraté
odmeny podľa paušálne určených súm sa následne rozdeľujú medzi jednotlivých nositeľov práv v súlade
s rozúčtovacím poriadkom žalobcu. V prípade zistenia neoprávneného zásahu do práv autora má tento

podľa § 56 ods.1 písm. g) AZ nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške dvojnásobku
obvyklej licenčnej odmeny. Preukázal, že iní používatelia uzatvárali licenčné zmluvy, v ktorých
bola licenčná odmena dohodnutá podľa jeho sadzobníka autorských odmien za použitie literárnych,
dramatických, hudobnodramatických, choreografických a audiovizuálnych diel účinného od 1.1.2015
a, že obsadenosť ubytovacieho zariadenia nebolo kritérium pre podľa sadzobníka dohodnutú licenčnú

odmenu, teda nebolo obvyklé takéto kritérium zohľadňovať. Obsadenosť ubytovacieho zariadenia
žalovaného v r. 2015 tak nemá právnu relevanciu pre určenie výšky nároku na vydanie bezdôvodného
obohatenia, ktorého sa žalobca v konaní domáha. V konaní domáha vydania bezdôvodného obohatenia
z toho titulu, že žalovaný realizoval vo svojom zariadení verejný prenos technickými prostriedkami bez
získania predchádzajúceho súhlasu nositeľov práv, teda bez licencie, čím zasiahol neoprávnene do
autorských práv a kedy výška bezdôvodného obohatenia sa odvíja od licenčnej odmeny, ktorú by za

získanie danej licencie žalovaný zaplatil. Pokiaľ by súd takto určenú obvyklú odmenu neakceptoval,
tak by poskytol žalovanému neoprávnenú výhodu a svojim rozhodnutím by tiež poprel jeho povinnosť
postupovať voči všetkým používateľom za rovnakých podmienok. V tejto súvislosti opätovne poukázal
aj na vyššie uvedený rozsudok SD EU sp.zn. C-367/2015 z 27.01.2017 v právnej veci Stowarzyszenie
„OlawskaTelewizjaKablowa"protiStowarzyszenieFilmowcówPolskich.Tiežpoukázalnato,žežiadnyz

rozsudkovSDEÚnepojednávaaneurčujepravidlastanoveniaspôsobuvýpočtuvýškylicenčnejodmeny
ako to v rozpore s jednotlivými rozhodnutiami SD EU žalovaný účelovo prezentuje. Pokiaľ sa teda
domáha vydania bezdôvodného obohatenia vo výške dvojnásobku licenčnej odmeny, za akú v danom
čase za dané použitie predmetoch ochrany získavali licenciu iní používatelia, tak sa domáha nároku
v súlade s aplikovateľnou právnou úpravou. V. Žalovaný tiež vyčíta súdu, že nevykonal dokazovanie

porovnávacou štúdiou - „Analýzy licenčných platieb v hotelových a reštauračných zariadeniach
kolektívnym správcom vo vybraných krajinách Európy z 12.9.2016" (ďalej len Analýza). Opätovne
uviedol, že Analýzu vypracovala spoločnosť KPMG Česká republika, s.r.o. na základe objednávky ZHR
SR a samotní autori označujú materiál ako „štúdiu", pričom uvádzajú, že jej cieľom je „analyzovať
spôsob a výšku úhrady poplatku kolektívnym správcom vo vybraných krajinách Európy a na základe

multikriteriálnej kalkulácie navrhnúť vhodnú výšku poplatku odvádzaných hotelovými a reštauračnými
zariadeniami kolektívnym správcom." Je toho názoru, že Analýza, ktorá by mala dať ZHR SR odpoveď
na otázku „aká je vhodná výška poplatku“ nemôže byť relevantná pre zisťovanie výšky odmeny, ktorá
bola obvyklá za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu
do práv. Z jeho podrobnej argumentácie k tomuto dôkazu, ktorú uviedol v konaní, a na ktorú odkázal,

je zrejmé, že samotné analýzy v jednotlivých krajinách často nezahŕňajú všetky organizácie kolektívnej
správy,atoobzvlášťnietie,ktorévykonávajúprávaautorovaudiovizuálnychdieladielvaudiovizuálnych
dielach použitých. Autori Analýzy toto nesporne nezohľadňovali a pri viacerých krajinách neboli schopní
ani len približne zistiť, aký je podiel autorov audiovizuálnych diel na celkovo vyberaných odmenách, resp.
pri niektorých odmenách označených ako odmeny autorov audiovizuálnych diel je zrejmé, že patria len

istej časti autorov audiovizuálnych diel. Žalovaný opakovane a dôrazne uvádza, že v prípade sadzieb
uplatňovaných organizáciou kolektívnej správy, ak sú tieto podstatne vyššie ako sadzby uplatňované
v iných členských štátoch, tak je to treba považovať za indíciu o zneužití dominantného postavenia čo
preukázal Analýzou - ale už opomína zdôrazniť, že rozsudky Súdneho dvora EÚ na ktoré poukazuje
a ktoré pojednávajú o sadzbách organizácií kolektívnej správy zdôrazňujú, že je to len vtedy ak sa

porovnanie uskutočnilo na jednotnom základe. Žalovaným predložená Analýza vykonáva porovnanie
odmien, ktoré však majú v skutočnosti odlišný základ, čím sa porovnáva neporovnateľné. Bez ohľadu za
skutočnosti, na ktoré preukázal vyššie, a to, že samotný základ porovnania sadzieb je hrubo nepresný
a Analýza porovnáva odmeny s úplne odlišným základom, tak aj samotný výpočet údajnej výšky
priemerných poplatkov je arbitrárnym spôsobom znížený o rozdiel v hrubom domácom produkte (ďalej

HDP) porovnávaných krajín, a uvádza takto určený poplatok ako keby to bol poplatok, ktorý sa v danej
krajine aj skutočne vyberá, čo však tak nie je, ako v konaní uviedol.
VI. Žalovaný súdu vyčíta, že porušil § 162 ods.2 písm. a) CSP keď neprerušil konanie na návrh
žalovaného, hoci tak musel urobiť. O zneužívaní dominantného postavenia na trhu rozhoduje výlučne
Protimonopolný úrad SR (ďalej aj PMÚ SR) v konaní podľa § 25 a nasl. zák. č. 136/2001 Z.z. (ďalej aj len

ZoOHS), pričom konanie sa začína vždy z vlastného podnetu úradu. Podľa § 25 ods.2 zák. č. 136/2001
Z.z. úrad môže začať konanie z vlastného podnetu aj na základe písomného oznámenia fyzickej alebo
právnickej osoby. V konaní vyšlo najavo, že na PMÚ SR bol podaný podnet ZHR SR zo 17.6.2015, kedy
ZHR SR podalo podnet na prešetrenie nimi tvrdeného zneužitia dominantného postavenia žalobcom aže PMÚ SR listom zo 14.7.2015 oznámil ZHR SR, že podnetom sa nebude zaoberať. V konaní vyšlo
tiež najavo, že PMÚ SR sa aj v roku 2016 zaoberal podnetom na prešetrenie jeho konania ohľadom
systému a výšky licenčných odmien, kedy vzhľadom na aspekty a charakter posudzovanej veci podnet

odmietol a nezačal konanie. ZHR SR podal 19.12.2016 na PMÚ SR ďalší podnet vo veci podozrenia na
možné zneužívanie jeho dominantného postavenia, ktorý je tretím podnetom založeným na tom istom
skutkovom a právnom stave. Na základe tohto podnetu PMÚ SR konanie voči nemu dodnes nezačal.
PMÚ SR môže právoplatne vyriešiť otázku iba vydaním právoplatného rozhodnutia. Voči žalobcovi nie je
vedené žiadne konanie a je bezpochyby neprípustné, aby súd prerušil konanie do skončenia konania na

inom orgáne, ktoré v skutočnosti ani nie je vedené, alebo môže byť len hypoteticky v budúcnosti vedené.
PMU SR vykonáva v zmysle § 22 ods.1 písm. b) ZoOHS prešetrovanie na účel zistenia, či je dôvod na
začatie konania, čo nemá v zmysle § 23 ZoOHS povahu správneho konania, a je len výkonom právomoci
PMÚ SR skúmať, či má dôvod začať konanie vo veci z vlastného podnetu. Výkon danej právomoci PMÚ
SR je neformálny, nie je správnym ani iným konaní, a teda neprichádza do úvahy rozhodnutie PMÚ SR
o začatí prešetrovania, ani neprichádza v zmysle uvedeného do úvahy vydanie rozhodnutia PMÚ SR

o tom, že prešetrovanie končí a vecou sa ďalej nebude zaoberať a vo veci nezačne správne konanie.
Žalovaný v snahe presvedčiť súd, že žalobca má povinnosť preukázať, že jeho ceny sú primerané,
citoval v odvolaní z bodu 61. Rozsudku Súdneho dvora EÚ sp.zn. C-177/16, kedy však opomenul uviesť
základnú skutočnosť, a to, že predmetný rozsudok bol vydaný v rámci sporu vedeného pred Najvyšším
súdom, správnym kolégiom, Lotyšsko medzi organizáciou kolektívnej správy AKKA/LAA a Radou pre

hospodársku súťaž, Lotyšsko, ktorý sa týkal pokuty uloženej organizácii kolektívnej správy z dôvodu
zneužitia dominantného postavenia. Je nesporné, že predmetom takéhoto konania boli predpisy o
hospodárskej súťaže, čo však nieje prípad prejednávaný v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia.
Žalovaný s odkazom na rozsudok vo veci C-177/16 dokonca arbitrárne modifikuje § 151 ods.2 CSP, s
čím sa on nestotožňuje. Trvá na tom, že rozhodnutie súdu o výške bezdôvodného obohatenia podľa § 56

ods.1písm.g)AZakodvojnásobkulicenčnejodmeny,ktorájeobvyklázazískanielicenciepriobdobných
zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva, nie je v žiadnom prípade
závislé od odpovede na otázku „či z jeho strany prišlo k porušeniu zákazu zneužitia dominantného
postavenia na trhu". Je tiež tohto názoru, že pokiaľ by aj PMÚ SR hypoteticky rozhodol, že zneužil
dominantné postavenie na trhu, nemôže to viesť k strate práva na súdnu ochranu ako to žalovaný

prezentuje, nakoľko to nebude mať vplyv na určenie výšky obvyklej odmeny v danom čase. Pokiaľ
by PMÚ SR hypoteticky rozhodol, že on zneužil dominantné postavenie na trhu, tak by mal možnosť
uložiť mu sankcie v zmysle zák. č. 136/2001 Z.z.. Pre rozhodnutie súdu vo veci samej bolo relevantné
dokazovanie zamerané na zistenie obvyklej odmeny. VII. Má za to, že v konaní preukázal aktívnu vecnú
legitimáciu, existenciu ďalšieho verejného prenosu v ubytovacom zariadení žalovaného ako aj výšku

obvyklej odmeny, od ktorej sa odvíja výška bezdôvodného obohatenia, teda všetky žalovaným uvádzané
dôvody odvolania. Poukázal na to, že všeobecné súdy v desiatkach skutkovo a právne obdobných
konaniach mali za nepochybné, že preukázal svoj nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia čo do
dôvodu aj čo do výšky, ako to vyplýva z rozsudkov Okresného súdu Bratislava II sp.zn. 12C/358/2015,
Okresného súdu Považská Bystrica sp.zn. 3C/80/2016, Okresného súdu Trenčín sp.zn. 21 C/25/2016,

Okresného súdu Banská Bystrica sp.zn. 12C/55/2016, Okresného súdu Žiar nad Hronom sp.zn.
23Cb/8/2016, Okresného súdu Bratislava II sp.zn. 13C/96/2016, Okresného súdu Žiar nad Hronom
sp.zn. 22Cb/l7/2016, Okresného súdom Bratislava II sp.zn. 10C/47/2016, Okresného súdu Zvolen
sp.zn. 14C/128/2016, Okresného súdu Bratislava III sp.zn. 25Cb/96/2016, Okresného súdu Žilina sp.zn.
7C/161/2016, Okresného súdu Bratislava III sp.zn. 23Cb/l 88/2016, Okresného súdu Bratislava II sp.zn.

51 C/26/2016, Okresného súdu Bratislava II sp.zn. 19C/96/2016, Okresného súdu Bratislava I sp.zn.
25Cb/40/2016, Okresného súdu Košice I sp.zn. 31Cb/28/2016, Okresného súdu Prešov sp.zn. 18Cb/
l35/2015, Okresného súdu Žilina sp.zn. 42C/264/2016, Okresného súdu Bratislava II sp.zn. 9C/46/2016,
Okresného súdu Pezinok sp.zn. 34Cb/23/2016, Okresného súdu Revúca sp.zn. 6Cb/6/2016, Okresného
súdu Poprad sp.zn. 12C/83/2016, Okresného súdu Bratislava I sp.zn. 17Ca/l/2017, Okresného súdu

Prievidza sp.zn. 9C/120/2016, Okresného súdu Pezinok sp.zn. 36Cb/l54/2016, Okresného súdu Banská
Bystrica sp.zn. 15C/159/2016, Okresného súdu Rimavská Sobota sp.zn. 14C/79/2016. Okresného
súdu Bratislava II sp.zn. 67C/46/2016, Okresného súdu Zvolen sp.zn. 8C/66/2016, Okresného súdu
Dolný Kubín sp.zn. 7C/10/2017, Okresného súdu Žilina sp.zn. 42C/134/2016, Okresného súdu Zvolen
sp.zn. 7C/10/2016, Okresného súdu Banská Bystrica sp.zn. 9Ca/12/2017, Okresného súdu Komárno

sp.zn. 5Cb/61/2016, Okresného súdu Banská Bystrica sp.zn. 14Ca/2/2017, Okresného súdu Dunajská
Streda sp.zn. 14C/95/2016, Okresného súdu Spišská Nová Ves sp.zn. 16C/117/2016, Okresného
súdu Košice I sp.zn. 38Ca/l/2017, Okresného súdu Brezno sp.zn. 7Cb/27/2016, Okresného súdu
Poprad sp.zn. 11 C/58/2016, Okresného súdu Trenčín sp.zn. 18C/76/2016, Okresného súdu BanskáBystrica sp.zn. 14Ca/3/2017, Okresného súdu Bratislava III sp.zn. 12C/66/2016, Okresného súdu
Poprad sp.zn. 13C/73/2016, Okresného súdu Košice I sp.zn. 40Ca/l/2017, Okresného súdu Poprad
sp.zn. 9C/115/2016, Okresného súdu Bratislava I sp.zn. 11Ca/5/2017, Okresného súdu Poprad sp.zn.

12C/66/2016, Okresného súdu Komárno sp.zn. 4Cb/54/2016, Okresného súdu Spišská Nová Ves sp.zn.
5C/13/2016, Okresného súdu Nitra sp.zn. 28Cb/57/2016, Okresného súdu Trenčín sp.zn. 21C/57/2016,
Okresného súdu Bratislava II sp.zn. 50C/96/2016, Okresného súdu Banská Bystrica sp.zn. 9Ca/2/2017,
Okresného súdu Nitra sp.zn. 28Cb/57/2016, Okresný súd Martin sp.zn. 17Cb/100/2016, Okresného
súdu Košice I sp.zn. 38Ca/4/2017, Okresného súdu Košice I sp.zn. 38Ca/3/2017, Okresného súdu

Košice I sp.zn. 24Ca/4/2017, Okresného súdu Košice I sp.zn. 23Ca/l/2017, Okresného súdu Banská
Bystrica sp.zn. 20Ca/16/2017, Okresného súdu Banská Bystrica sp.zn. 20Ca/15/2017, Okresného súdu
BanskáBystricasp.zn.20Ca/l8/2017,OkresnéhosúduBanskáBystricasp.zn.9Ca/19/2017,Okresného
súdu Banská Bystrica sp.zn. 9Ca/21/2017. Osobitne poukázal aj na 12 rozsudkov odvolacích súdov,
ktorými boli vyššie uvedené rozhodnutia súdov prvej inštancie potvrdené - rozsudky, ktoré vydal Krajský
súd v Banskej Bystrici sp.zn. 41 Cob/131/2017, Krajský súd v Trenčíne sp.zn. 4Co/103/2017, Krajský

súd v Bratislave sp.zn. 6Co/232/2017, Krajský súd v Banskej Bystrici sp.zn. 16Co/168/2017, Krajský
súd v Banskej Bystrici sp.zn. 12Co/339/2017, Krajský súd v Prešove sp.zn. 1 Cob/58/2017, Krajský
súd v Trenčíne sp.zn. 19Co/84/2018, Krajský súd v Banskej Bystrici sp.zn. 16Co/56/2018, Krajský
súd v Bratislave 4Cob/231/2017, Krajský súd v Prešove sp.zn. 25Co/80/2017, Krajský súd v Banskej
Bystrici sp.zn. 41Cob/83/2016 a Krajský súd v Banskej Bystrici sp.zn. 11 Co/73/2018. VIII. V odvolaní

žalovaný všeobecne konštatuje, že odôvodnenie rozsudku má obsahovať dostatok dôvodov a ich
uvedenie má byť zrozumiteľné. Má za to, že rozsudok spĺňa všetky atribúty vyžadované pre riadne
odôvodnenie rozhodnutie súdu, že rozsudok dáva odpoveď na otázku, akými právnymi úvahami sa
riadil súd a na základe akých úvah rozhodol a žalovanému tak nebola odňatá možnosť konať pred
súdom. Opätovne poukázal na Smernicu Európskeho parlamentu a rady č. 2001/29/ES z 22.5.2001

o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti
(ďalej Smernica), a to osobitne ods.9,11,22 úvodných ustanovení. V konaní bolo preukázané, že
zo strany žalovaného dochádzalo a dochádza k vedomému zásahu do výhradných autorských práv
autorovanositeľovzastupovanýchžalobcom.Súdpovykonanídokazovaniaposkytolautorskýmprávam
ochranu, keď žalobe vyhovel v plnom rozsahu a keď návrhy na prerušenie konania zamietol. Je toho

názoru, že súd nepochybil a navrhol odvolaciemu súdu rozsudok v napadnutej časti potvrdiť. Zároveň
si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania.
5.Žalovaný s argumentmi žalobcu v jeho vyjadrení k odvolaniu z 15.12.2018 nesúhlasil a nepovažuje
ich za správne a spôsobilé spochybniť dôvodnosť jeho odvolania (č.l. 285-287). Tvrdenia žalobcu
o preukázaní jeho aktívnej vecnej legitimácie v konaní nezodpovedajú výsledkom vykonaného

dokazovania ani obsahu a účelu § 84 ods.1 autorského zákona. Trvá na tom, že spôsob, akým
sa súd prvej inštancie vyporiadal s jeho námietkou o tom, že žalobca nepreukázal, že zastupuje
práve tých nositeľov práv a vo vzťahu k tým konkrétnym dielam, ktoré mali byť predmetom vysielania
vr. 2015, keď dôkazné bremeno ohľadom preukázania všetkých týchto rozhodujúcich skutočnosti
preniesol na žalovaného s poukazom na § 84 ods.1 autorského zákona, nemôže obstáť, keďže toto

zákonné ustanovenia sa žiadnym spôsobom netýka preukazovania vzniku a výšky bezdôvodného
obohatenia, teda z neho nemožno ani vyvodzovať záver, že len na základe toho, že žalobca je
organizáciou kolektívnej správy, mu zároveň hmotnoprávne vznikol nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia a navyše vo výške jednostranne určenej žalobcom. Z autorského zákona pre žalobcu
nevyplýva žiadna výnimka, týkajúca sa unesenia dôkazného bremena, či preukazovania vzniku

bezdôvodného obohatenia, na základe ktorej by to mal byť práve on, ktorý má preukázať, že sa
bezdôvodne neobohatil. Rovnako pre žalobcu z autorského zákona nevyplýva žiadna domnienka,
podľa ktorej by napr. platilo, že ak žalovaný nepreukáže, ktoré konkrétne diela autorov vykonal,
znamená to, že vykonával verejný prenos všetkých diel autorov, ktorých majetkové práva spravuje
žalobca. Zákonná domnienka v tomto smere bola ustanovená len pre prípad verejného vykonania

hudobného diela bez predchádzajúceho oznámenia konkrétnych diel organizácii kolektívnej správy
(SOZA) usporiadateľom v § 81 ods.6 autorského zákona. Nie je mu zrejmé, prečo v tejto súvislosti na
podporu svojej argumentácie žalobca poukazuje na ustanovenia o hromadnej licenčnej zmluve podľa
nového autorského zákona, ktorý sa podľa § 190 ods.1 nového autorského zákona nepoužije nárokov
vyplývajúce z právnych vzťahov vzniknutých pred 31.12.2015, ako ani na práva zo zodpovednosti za

porušenie záväzkov z nich vyplývajúcich, vo vzťahu ku ktorým platí predchádzajúca právna úprava. S
ohľadom na argumentáciu žalobcu potom by v tomto konaní bolo potrebné zohľadniť v jeho prospech aj
skutočnosť, že nový autorský zákon výšku bezdôvodného obohatenia už neurčuje vo výške dvojnásobku
obvyklej odmeny, ale organizácii kolektívnej správy priznáva len právo uplatňovať nárok na vydaniebezdôvodného obohatenia bez akéhokoľvek jeho sankčného násobku (§169 ods.1 písm. b) nového
autorského zákona. Rovnako tak je pritom zrejmé, že zákonodarca v novom autorskom zákone zamedzil
ďalšiemu jednostrannému a nepreskúmateľnému určovaniu odmien zo strany organizácii kolektívnej

správy určením presných kritérií, ktoré musia byť pri výške odmeny zohľadnené (§ 169 ods.2) ako
aj povinnosťou organizácie kolektívnej správy prerokovať výšku odmeny a jej zmeny s právnickými
osobami združujúcimi používateľov (§ 169 ods.1), z čoho je minimálne zrejmé, že predchádzajúca
právna úprava, podľa ktorej bolo rozhodované aj v tomto konaní, nebola schopná zaručiť určovanie
primeranej odplaty zo strany organizácií kolektívnej správy. S ohľadom na dôvody uvedené v odvolaní,

na ktoré v plnej miere odkazuje, trvá na tom, že žalobca v konaní preukázal len to, že je organizáciou
kolektívnej správy, ktorá je oprávnená vykonávať kolektívnu správu práv v oprávneniach vymedzenom
okruhu odborov kolektívnej správy, čo však postačuje výlučne na preukázanie toho, že žalobca je
oprávnený v súdnych konaniach konať vo vlastnom mene, avšak nie na preukázanie aktívnej vecnej
legitimácie v spore o vydanie bezdôvodného obohatenia, vo vzťahu, ku ktorej bolo povinnosťou žalobcu
účinne tvrdiť a relevantnými dôkazmi predovšetkým preukázať to, ktorých nositeľov majetkových práv

zastupuje, vo vzťahu ku ktorým predmetom ochrany, a tiež mal preukázať, že sú to práve tie predmety
ochrany, ktoré žalovaný v žalovanom období aj naozaj neoprávnene použil, k čomu však nedošlo.
Trvá na tom, že žalobca nekalým spôsobom dlhodobo uplatňuje nároky na vydanie bezdôvodného
obohatenia nielen vo vzťahu k autorom, ktorých nikdy nezastupoval, a k dielam, ktoré mu nikdy neboli
zverené do správy, ale rovnako aj vo vzťahu k autorom, ktorí nie sú nositeľmi majetkových práva k dielu

z dôvodu, že ich na základe licenčnej zmluvy licenciou postúpili iným subjektom (vysielateľ, výrobca
originálu audiovizuálneho diela, producent), teda stratili oprávnenie udeľovať súhlas na použitie diela v
rozsahu udelenej licencie a je preto vylúčené, aby sa tí istí autori zároveň domáhali ochrany majetkových
práv, s ktorými nie sú oprávnení disponovať a ktoré udelili tretej osobe. V tejto súvislosti ako príklad
tohto neoprávneného postupu poukázal na prípad autorky Miroslavy Bezákovej, ktorú samotný žalobca

označil, ako za autorku, ktorú zastupuje, a ktorej majetkové práva mali byť porušené. Žalobca tento
exemplárny príklad neoprávneného vymáhania nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia za osobu,
ktorá nie je nositeľom majetkových práv, teda jej nemohol vzniknúť ani nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia, vysvetlil len tým, že mu autori prekladov a dialógov neoznámili vylúčenie daných predmetov
ochrany z kolektívnej správy, čo však nič nemení na tom, že vo vzťahu k týmto autorom žiaden nárok na

vydanie bezdôvodného obohatenia nemohol žalobca uplatňovať. S ohľadom na charakter autorov (autor
prekladu, autor úpravy dialógov, scenárista, autor kostýmov a pod.) a ich diel (čiastkové a prípravné
diela, ktoré sú v prevažnej miere súčasťou audiovizuálnych diel), vo vzťahu ku ktorým žalobca vykonáva
kolektívnu správu, je pritom zrejmé, že títo autori pravidelne udeľujú výhradné licencie práve tretím
osobám, ktoré nakladajú s konečným audiovizuálnym dielom ako celkom, teda je zjavné, že príklad

autorky Miroslavy Bezákovej nebude jediným takýmto prípadom. Nesúhlasí ani s tvrdením žalobcu o
tom, že je vylúčené duplicitné uplatňovanie nárokov autormi diel a zároveň osobami, na ktoré boli ich
majetkové práva postúpené, s odôvodnením, že plnením žalobcovi zaniká mu povinnosť plniť inému
zástupcovi nositeľa práv alebo aj priamo samotnému nositeľovi práv, čo by platilo len vtedy, ak by
žalobca bol schopný dokladovať koho vlastne a vo vzťahu ku ktorým predmetom zastupuje a bolo

by teda možné objektívne určiť vo vzťahu, ku ktorým autorom malo takýmto plnením právo zaniknúť,
čo znovu zdôrazňuje nevyhnutnosť preukázania týchto skutočnosti zo strany žalobcu. Vo vzťahu k
nepreukázaniu existencie verejného prenosu žalovaný má za to, že takýto skutkový záver nemožno
založiť len na jedinom rozhodnutí Súdneho dvora EU (vec C - 306/05 SGAE proti Rafael Hotels,
SA), ale musí byť výsledkom riadneho dokazovania vo vzťahu k všetkým rozhodujúcim skutočnostiam.

Podstatné je aj to, že je potrebné rozlišovať, za akým účelom má byť tento verejný prenos preukázaný,
keď je rozdiel, či sa tak ma stať v súvislosti s licenčným vzťahom alebo vzťahom z bezdôvodného
obohatenia. V prípade preukázania povinnosti uzatvoriť licenčnú zmluvu, čoho sa týka aj spomínaný
rozsudok vo veci Rafael Hotels, SA, postačuje všeobecne preukázať, že v ubytovacom zariadení
verejným prenosom dochádza k šíreniu predmetov ochrany verejnosti. Pre preukázanie predpokladov

vzniku bezdôvodného obohatenia (§ 58 ods.1 písm. i) AZ v spojení s § 451 a nasl. Občianskeho
zákonníka) však nepostačuje, že v hotelovom zariadení je TV prijímač a že hotel súčasne poskytuje
do tohto TV prijímača nejaký „signál", hoci na záver o potrebe uzavretia licenčnej zmluvy s „niekým"'
to zrejme postačuje, ak sa dá predpokladať, že signálom sa šíria chránené diela - predmety ochrany.
Ak hotel licenčnú zmluvu uzavrie s oprávneným subjektom, môže verejný prenos legálne vykonávať,

ale aj nemusí, keďže licenciou si hotel „kúpil" možnosť tento verejný prenos vykonávať. Ak ale licenčnú
zmluvu z rôznych dôvodov neuzavrel, na splnenie predpokladov bezdôvodného obohatenia nestačí
existencia TV prijímača a neidentifikovateľného signálu, ktorým sa (ne)šíri nejaká programová štruktúra.
Nestačí teda tvrdiť a preukázať, že bol vykonávaný verejný prenos (žalobcom nebolo preukázané anilen to, či vôbec dochádzalo k verejnému prenosu ako takému s odkazom na rozhodnutie ESD vo
veci SGAE v. Rafael Hoteles SA), ale treba preukázať, že bol vykonávaný verejný prenos práve tých
predmetov ochrany zaradených do programovej štruktúry, ku ktorým nepochybne (na základe dohody

a v rozsahu dohodnutom s nositeľom práv) vykonáva správu práve žalobca. Čo sa týka preukázania
výšky bezdôvodného obohatenia, trvá na tom, že k záveru o obvyklosti odmeny nie je možné dospieť
len na základe toho, že žalobca si sám a bez akéhokoľvek zdôvodnenia a vysvetlenia určil odmeny
v jednostrannom a ostatným nanútenom Cenníku odmien, ale je nevyhnutné skúmať výšku odmien
uplatňovanú inými organizáciami kolektívnej správy v iných členských štátoch EÚ, k čomu mala slúžiť

práve Analýza licenčných platieb hotelových a reštauračných zariadení, ktorú však súd prvej inštancie
v konaní ako dôkaz ani nevykonal a bez jej preštudovania a oboznámenia si osvojil len tvrdenia
žalobcu ojej údajných nedostatkoch. Skutočnosť, že odmena určená organizáciou kolektívnej správy a
primeranosť jej výška musí byť stanovená podľa určitých objektívnych kritérií pritom potvrdzuje aj nový
autorský zákon, ktorý v § 169 ods.2 určuje kritéria, ktoré musia byť zohľadnené a ku ktorým okrem
iného patrí aj vyťaženosť ubytovacích zariadení, pričom má za to, že ani podľa predchádzajúcej právnej

úpravy v zmysle judikatúry, na ktorú poukázal v podanom odvolaní, nič nebránilo tomu, aby obsadenosť
jeho ubytovacieho zariadenia bola zohľadnená aj v tomto konaní. Súd prvej inštancie preto pochybil,
keď bez akéhokoľvek preskúmania akceptoval žalobcom vyčíslenú výšku bezdôvodného obohatenia
bez toho, aby táto výška odpovedala kritériám obvyklej odmeny za získanie licencie pri obdobných
zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do daného práva v súlade s § 56 ods.1 písm.

g) autorského zákona, sú nesprávne a nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní ani v platnej zákonnej
úprave. S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti, preto nepovažuje vyjadrenie žalobcu za dôvodné,
trvá na podanom odvolaní v celom rozsahu a žiada odvolací súd, aby rozhodol v súlade s týmto jeho
odvolaním.
6.Žalobca k podaniu žalovaného z 11.01.2019 sa vyjadril (č. l. 294-295), kde uviedol, že žalovaný

v podaní z 11.01.2019 opätovne tvrdí, že nepreukázal aktívnu vecnú legitimáciu. Žalovaný je zjavne
toho názoru, že súd prvej inštancie ako aj iné všeobecné súdy v desiatkach skutkovo a právne
obdobných konaniach, vykladajú § 84 ods.1 zák. č. 618/2003 Z.z. (ďalej AZ) v rozpore s jeho obsahom
a účelom. Citoval znenie § 84 ods.1 AZ a uviedol, že on ako aj všeobecné súdy v desiatkach konaní
vykladajú dané ustanovenie tak, že jednou z povinností vyplývajúcej z použitia predmetov ochrany je

vydanie bezdôvodného obohatenia v prípade neoprávneného použitia predmetov ochrany. Žalovaný
takýto výklad považuje za rozporný s obsahom a účelom § 84 ods.1 AZ, avšak samotný žalovaný
neuvádza ako podľa jeho právneho názoru je treba dané ustanovenie vykladať. Žalovaný v podaní
z 11.1.2019 poukazuje na podľa jeho názoru jedinú zákonnú domnienku zakotvenú v § 81 ods.6
AZ. Predmetné ustanovenie sa však týka verejného vykonania hudobného diela, teda iného použitia

predmetov ochrany ako je predmetom sporu. V § 81 ods.6 AZ je upravená domnienka o tom, že
na neohlásenom podujatí sa predpokladá použitie len hudobných diel, ku ktorým právo na verejné
vykonanie spravuje organizácia kolektívnej správy, kým sa nepreukáže opak. § 81 ods.4 AK výslovne
ukladá povinnosť používateľovi plniť povinnosti z použitia predmetov ochrany. Žalovaný v podaní z
11.1.2019 naďalej prezentuje názor, že bol povinný v prípade kolektívnej správy preukazovať desaťtisíce

zmlúv s nositeľmi práv v SR a zahraničí, státisíce zoznamov predmetov ochrany. Trvá na tom, že
žalovaný svoje úvahy založil na úplnom popretí AZ a kolektívnej správy práv. Žalovaný mu vytýka,
že poukázal vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného na novú právnu úpravu. On poukázal na
novú právnu úpravu výlučne v kontexte vývoja režimu ustanoveného v § 81 ods.4 AZ do inštitútu
rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy. Ako žalovaný správne uvádza, nová právna úprava, t.j. zák.

č. 185/2015 Z.z. (ďalej Nový AZ) sa na predmet sporu nevzťahuje. Súhlasí s tým, že podľa Nového
AZ od 1.1.2016 výška bezdôvodného obohatenia nie je stanovená ako dvojnásobok obvyklej licenčnej
odmenyalesaposudzujepodľa§442aods.2Občianskehozákonníka,ajestanovenánajmenejvovýške
zvyčajnej odmeny, teda zákon neurčuje hornú hranicu výšky bezdôvodného obohatenia a zvyčajná
odmena, ktorá prislúcha autorom a nositeľom predstavuje minimálnu výšku bezdôvodného obohatenia.

Je tiež pravdou, že od 1.1.2019 je stanovená povinnosť zohľadňovať pri určovaní licenčnej odmeny
aj vyťaženosť ubytovacieho zariadenia. Predmetom tohto konania však nie je rozhodovanie o výške
licenčnej odmeny a už vôbec nie podľa právnej úpravy účinnej po 1.1.2016 či po 1.1.2019. Žalovaný
v podaní z 11.1.2019 opakovane uvádza, že žalobca nepreukázal existenciu verejného prenosu v jeho
ubytovacom zariadení Hotel Metropol v Spišskej Novej Vsi. Žalobca v plnom rozsahu odkazuje na svoje

vyjadrenia a na písomné dôkazy, ktoré predložil súdu v konaní a z ktorých nespochybniteľne vyplýva, že
žalovaný vykonával verejný prenos technickými zariadeniami v ubytovacom zariadení Hotel Metropol.
Navyše žalovaný zastúpený Zväzom hotelov a reštaurácii SR (ďalej ZHR SR ) s inými organizáciami
kolektívnej správy si riadne vysporiadal svoje povinnosti a získal licenciu pre rok 2015 na používaniepredmetov ochrany spravované SOZA a SLOGRAM verejným prenosom technickými zariadeniami v
Hotely Metropol. Žalovaný opätovne uvádza, že „k záveru o obvyklosti odmeny nie je možné dospieť
len na základe toho, že žalobca si sám a bez akéhokoľvek zdôvodnenia a vysvetlenia určil odmeny

v jednostrannom a ostatným nanútenom Cenníku odmien ..." Žalobca opätovne uviedol, že výšku
obvyklej odmeny preukázal skutočne uzatvorenými licenčnými zmluvami. To, že žalovaný považuje
všetky licenčné zmluvy za zmluvy podpísané v stave nátlaku z jeho strany je ničím nepreukázané a je
účelovým tvrdením neoprávneného používateľa a takto je ho potrebné aj chápať. Osobitne poukázal
aj na verejne dostupnú informáciu Asociácie hotelov a reštaurácii Slovenska (predchádzajúci názov

ZHR SR), z ktorej vyplýva, že za svojich členov, ktorých zastupuje na základe Príkaznej zmluvy (čo je
aj prípad žalovaného) uzavrel s nim pre rok 2017 dohodu o urovnaní. Pri uzatváraní tejto dohody bol
rešpektovaný Sadzobník žalobcu a dohoda sa vzťahuje aj na žalovaného, ktorý rovnako ako v r. 2016
aj v r. 2017 vykonával verejný prenos technickými zariadeniami v ním prevádzkovanom ubytovacom
zariadení Hotel Metropol. Dôkaz : informácia z www stránky AHRS ako príloha č. 1. V konaní poukázal
na skutočnosť, že v desiatkach konaniach vedených na všeobecných súdoch o vydanie bezdôvodného

obohatenia (k dnešnému dňu 66 rozsudkov + 15 rozsudkov pre zmeškanie ) mu súdy vyhoveli, pričom
vyhovujúce rozsudky súdov prvej inštancie boli potvrdené viacerými krajskými súdmi, na ktoré poukázal
vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného voči rozsudku. Súdu oznámil, že medzičasom rozhodli aj ďalšie
odvolacie súdy, kedy potvrdili vyhovujúce rozsudky súdov prvej inštancie - a to Krajský súd Banská
Bystrica sp.zn. 1 lCo/47/2018, Krajský súd Trnava sp.zn. 24Co/l30/2018, Krajský súd Banská Bystrica

sp.zn. 41Cob/225/2017 a Krajský súd Nitra sp.zn. 26Cb/40/2018.
7.Rozsudok vo výroku III., nebol odvolaním napadnutý, tento výrok nadobudol právoplatnosť (§ 367
ods.1,3 CSP), preto nebol v uvedenom rozsahu v odvolacom konaní preskúmavaný.
8.Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 CSP - Na prejednanie odvolania nariadi
odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje

dôležitý verejný záujem.) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods.1,2 CSP a rozsudok
ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods.1,2 CSP, lebo odvolací súd sa s jeho odôvodnením v celom
rozsahu stotožňuje, na čom nič nemení ani podané odvolanie.
9.Žalovaným uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. b) CSP (súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo

k porušeniu práva na spravodlivý proces), spočíva v tom, že nesprávny procesný postup súdu,
znemožňujúci realizáciu práv strany sporu dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé
konanie sa nejaví ako spravodlivé.
10.Obsahprávanaspravodlivýproces(righttofairtrial)jepomerneširoký(právonaprístupksúdu,právo
na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na

prejednanie veci v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach,
právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť
zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo vyporiadať sa so všetkými relevantnými
skutočnosťami, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia). Medzi
jeho zložky možno zaradiť predovšetkým (o. i.) aj právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými

skutočnosťami v konaní zo strany súdu a právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia.
11.Podľa § 220 ods.2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré

dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
12.Z cit. ust. vyplýva, že súd prvej inštancie je povinný v odôvodnení uviesť, ktoré skutočnosti
(skutkové zistenia) boli dokazovaním, zhodnými tvrdeniami účastníkov alebo iným zák. predpísaným

spôsobom - podľa jeho názoru - preukázané a ktoré nie, príp. tiež, ktoré z nich sú pre rozhodnutie
veci bezvýznamné. Pri každej jednotlivej, preukázanej i nepreukázanej, skutočnosti (skutkovom zistení)
musí stručne a jasne uviesť, ako k tomuto záveru dospel, teda z akých dôkazov - podľa jeho názoru
- záver vyplýva, ako tieto dôkazy podľa § 191 - 194 CSP hodnotil, a to najmä vtedy, ak šlo o dôkazy
protichodné, a prečo nevyhovel všetkým návrhom účastníkov na vykonanie dôkazov, pričom svoj výklad

musí prispôsobiť konkrétnym okolnostiam prejednávanej veci, najmä rozsahu dokazovania, zložitosti
zisťovania skutkového stavu veci, množstvu návrhov účastníkov na vykonanie dôkazov a p. a uviesť ho
tak,abyjehozáveryorozhodujúcichskutočnostiach(skutkovýchzisteniach)neboliprenezrozumiteľnosť
alebo nedostatok dôvodov nepreskúmateľné. Jednotlivé preukázané skutočnosti (skutkové zistenia) jepotrebné premietnuť do záverov o skutkovom stave veci (do tzv. skutkovej vety), ktorý stručne a výstižne
vyjadruje skutkový stav veci (§ 215 CSP) a ktorý je rozhodujúci pre právne posúdenie. Posúdením veci
poprávnejstránketrebapritom rozumieťvýkladotom,zktorýchust.zák.aleboinéhoprávnehopredpisu

vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké
majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania
práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá. Prakticky nepreskúmateľný je preto rozsudok, v
ktorom nie sú vysvetlené prípadné rozpory medzi konkrétnymi dôkazmi, na základe ktorých sa to ktoré
skutkové zistenie robí. Podľa ustálenej súdnej praxe rozhodnutie nie je preskúmateľné predovšetkým v

prípade, že z jeho odôvodnenia nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení
dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej, resp., keď sú právne závery v extrémnom
nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia
nevyplývajú.
13.Žalovaný tento odvolací dôvod vzhliada v tom, že v odôvodnení svojho rozhodnutia sa súd
dostatočným a zrozumiteľným spôsobom nevyporiadal s jeho argumentom, že v prípade uplatneného

nároku žalobcu je potrebné zohľadniť aj obsadenosť ubytovacieho zariadenia, nakoľko v prípade
obsadenosti ubytovacieho zariadenia žalovaného vr. 2015 v podiele 31,9 % je zrejmé, že i v prípade
preukázania verejného prenosu, k čomu nedošlo, nemohlo reálne a súčasne dochádzať k verejnému
prenosu na všetkých televíznych zariadeniach.
14.Súd v bode 67. rozhodnutia sa tejto otázke podrobne venuje, poukazuje na rozhodnutia súdneho

dvora a správne túto otázku vyhodnocuje, s čim sa plne stotožňuje aj odvolací súd.
15.Žalovaným uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. e) CSP (súd prvej inštancie nevykonal
navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností), spočíva v neúplnosti zistenia
skutkového stavu, ktorý je v sporovom konaní odvolacím dôvodom len za predpokladu, že súd prvej
inštancie nevykonal účastníkom navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a

navrhnutýdôkazjespôsobilýpreukázaťprávnevýznamnúskutočnosť(napr.preto,žehonepovažovalza
rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže
byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Ide o vadu skutkovú, keď strana navrhla dôkaz,
ktorý je potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností, ale súd prvej inštancie takýto dôkaz nevykonal.
Z povahy veci vyplýva, že účastník, ktorý v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť

dôkaz, ktorý - hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci
boli tvrdené, súd prvej inštancie nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a
ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvej inštancie.
Vyhodnotenie relevancie navrhnutého dôkazu ako aj prípustnosť dôkazu je výsadnou doménou súdu.
Súd pochybí, ak zamietne návrh na vykonanie dôkazu, ktorý je spôsobilý priniesť ďalšie relevantné

skutkové zistenia.
16.Žalovaný žiadal predložiť dôkaz, platné zmluvy uzatvorené s nositeľmi práv, na základe ktorých
vykonáva žalobca kolektívnu správu k predmetom ochrany, plne legitímny a mohol viesť k riadnemu
objasneniu veci, k čomu však nedošlo, nakoľko súd prvej inštancie tento dôkaz nevykonal, v dôsledku
čoho taktiež dospel k nesprávnym skutkovým záverom.

17.Súd v bode 64. a 65. rozhodnutia vyjadril, že nemá pochýb o tom, že žalobca je organizáciou
kolektívnej správy pre príslušné práva, že príkladom predložil zmluvy a súčasne odkázal na webovú
stránku. Odvolací súd je toho názoru, že žalovaným navrhnuté dokazovanie by nebolo hospodárne a
ani spôsobilé ovplyvniť zistený skutkový stav.
18.Žalovanývodvolanínamietalodvolacídôvodpodľa§365ods.1písm.f/CSP,t.j.žesúdprvejinštancie

dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
19.Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f/ CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu
vo veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre
jeho rozhodnutie je nesprávne, lebo nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami
skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou

nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku
ktorého zisťoval iné skutočnosti, prípadne zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam.
Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade
s § 191 CSP a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo
prednesov strán sporu nevyplynuli ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce

skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli za konania najavo. Nesprávne
sú i také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď
je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu
alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnevierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené
spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 191 až § 194 CSP.
20.K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods.1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym posúdením

je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, to znamená
vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho
predpisu. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav
(skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd použil iný právny predpis,
než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne

ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval.
21.Odvolací súd dospel k záveru, že žiaden z uplatnených odvolacích dôvodov nie je naplnený.
22.Rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť ani nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani
že by do úvahy vzal skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli a
ani nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané alebo, že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok

jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 až §
194 CSP alebo, že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité
zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.
23.Súdvykonalvovecirozsiahledokazovanieanáležitezistilskutkovýstav.Vykonanédôkazyvyhodnotil
podľa § 191 CSP, teda každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomných súvislostiach, pričom

starostlivo prihliadol na všetko, čo vyšlo za konania najavo, náležite sa zaoberal aj (ne)vierohodnosťou
tých dôkazov, ktorých vierohodnosť bola spochybnená a z vykonaných dôkazov dospel k správnym
skutkovým zisteniam, na ktorých založil svoje rozhodnutie a zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj
správny právny záver, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil.
24.Mimoriadne podrobné, presvedčivé, zákonu zodpovedajúce a vecne správne sú aj dôvody

napadnutého rozsudku v jeho potvrdzujúcej časti, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje a na ktoré v
podrobnostiach odkazuje (§ 387 ods.2 CSP). Odôvodnenie rozsudku súdu dáva odpoveď na všetky
odvolacie námietky žalovaného, podrobne sú uvedené aj úvahy súdu, ktoré ho viedli k rozhodnutiu vo
veci s odkazom na zistený skutkový stav a aplikované právne predpisy, aj s ich podrobným rozborom.
25.Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím námietkam žalovaného

odvolací súd uvádza nasledovné:
26.K odvolacej námietke žalovaného ohľadom výšky bezdôvodného obohatenia je potrebné uviesť,
že výška bezdôvodného obohatenia bola daná ako dvojnásobok obvyklej odmeny. Pri výklade pojmu
obvykláodmenajetrebavychádzaťzosadzobníkažalobcu.AjpodľajudikatúryNajvyššiehosúduČeskej
republiky možno sadzobníku organizácie kolektívnej správy v zásade prisúdiť hodnotu meradla výšky

obvyklej autorskej odmeny (rozsudky NS ČR sp.zn. 30Cdo/1751/2011 z 21.12.2012, 30Cdo/2715/2015
z 27.1.2016).
27.Obvyklá odmena je taká, za akú boli v rozhodnom období skutočne poskytované licencie iným
používateľom, a za akú používatelia licenciu získali. Žalobca počas konania preukázal, že v rozhodnom
období uzatvoril 218 hromadných licenčných zmlúv za odmenu dohodnutú podľa jeho sadzobníka, čo ju

robí odmenou obvyklou, keďže v tomto období iná organizácia kolektívnej správy zastrešujúca daných
autorov v daných predmetom ochrany na území Slovenskej republiky nepôsobila. V neposlednom rade
odvolací súd poukazuje aj na uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn. II.ÚS 101/2011, podľa ktorého
obvyklosť licenčnej odmeny sa posudzuje podľa toho, za akú odmenu v čase neoprávneného zásahu
do práv žalobcu obvykle poskytoval licenciu iným užívateľom, teda za akú uzatváral hromadné licenčné

zmluvy.
28.Pokiaľ žalovaný poukázal aj na analýzu licenčných platieb spoločnosti KPMG, odvolací súd
poznamenáva, že analýza bola vypracovaná KPMG Česká republika, s.r.o., na základe objednávky
ZHR SR a samotní autori označujú materiál ako štúdiu, pričom uvádzajú, že jej cieľom je analyzovať
spôsob a výšku úhrady poplatku kolektívnym správcom vo vybraných krajinách Európy a na základe

multikriteriálnej kalkulácie navrhnúť hornú výšku poplatku odvádzaných hotelovými a reštauračnými
zariadeniami kolektívnym správcom.
29.Odvolací súd má za to, že predmetná analýza je nepoužiteľná na určenie výšky obvyklej licenčnej
odmeny, a je nepoužiteľná aj na určenie primeranej výšky licenčnej odmeny a nemá žiadnu vypovedaciu
schopnosť o žalovaným tvrdenom zneužívaní dominantného postavenia žalobcu na trhu. Súčasne

odvolací súd zdôrazňuje, že žalovaný mal vedomosť o tom, že je jeho povinnosťou uzatvoriť hromadnú
licenčnú zmluvu a napriek tomu sa dobrovoľne a vedome dostal do pozície neoprávneného používateľa
predmetov ochrany, a tak musí znášať následky s tým spojené.30.K tvrdeniu žalovaného, že nepostačuje preukázanie prítomnosti televízneho prijímača v ubytovacom
zariadení poukazuje odvolací súd na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 7.12. 2006 vo
veci SGAE c/a Rafael Hoteles SA sp.zn. C-306/05 v ktorom ako odpoveď na prejudiciálne otázky (bod

29 rozsudku) je uvedené, že „hoci samotné zabezpečenie fyzických zariadení nepredstavuje ako také
verejnýprenosvzmysleSmerniceEurópskehoparlamentuaRady2001/29/ESz22.5.2001ozosúladení
niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti, poskytovanie
signálu hotelovým zariadeniam prostredníctvom televíznych prijímačov klientom, ktorí sú ubytovaní v
izbách tohto zariadenia predstavuje nezávisle od používanej techniky prenosu signálu verejný prenos

v zmysle článku 3 ods.1 tejto smernice.
31.Odvolací súd poukazuje aj na rozsudok Súdneho dvora EÚ z 12.3.2012 vo veci Phonographic
Performance (Ireland) limited proti Írsku sp.zn. C- 162/10, kde v rámci prejudiciálnej otázky bolo
uvedené, že „prevádzkovateľ hotelového zariadenia, ktorý poskytuje v izbách svojich hostí televízne
alebo rozhlasové prijímače, do ktorých prenáša signál, je používateľom, ktorý uskutočňuje verejný
prenos“. Ak má teda žalovaný vo svojej prevádzke umiestnené zvukové alebo zvukovo-obrazové

zariadenie vybavené príjmom, tak týmto samotným dochádza k ďalšiemu verejnému prenosu.
32.K odvolacej námietke žalovaného ohľadom výšky bezdôvodného obohatenia, ktorá bola daná ako
dvojnásobok obvyklej odmeny, odvolací súd zastáva názor, že pri výklade pojmu obvyklá odmena je
treba vychádzať zo sadzobníka žalobcu. Aj podľa judikatúry Najvyššieho súdu Českej republiky možno
sadzobníku organizácie kolektívnej správy v zásade prisúdiť hodnotu meradla výšky obvyklej autorskej

odmeny (rozsudky NS ČR sp.zn. 30Cdo/1751/2011 z 21.12.2012, 30Cdo/2715/2015 z 27.01.2016).
33.K námietkam žalovaného v ktorej tvrdí, že žalobca nie je vecne legitimovaný na podanie žaloby,
či žalovaný poskytuje v izbách svojich hostí televízne prijímače, do ktorých prenáša signál, a teda
či je používateľom, ktorý uskutočňuje verejný prenos, a či žalobcom uplatnená suma bezdôvodného
obohatenia zodpovedala obvyklej, prípadne dvojnásobku obvyklej odmeny na všetky tieto otázky

okresný súd v rozsudku zodpovedal a tieto otázky boli pre rozhodnutie súdu rozhodujúce. Skutočnosť,
že sa odvolateľ nestotožňuje s právnymi názormi okresného súdu sama osebe nemôže viesť k záveru o
arbitrárnosti rozhodnutia. Majetkové práva autorov žalobca spravuje na základe oprávnenia Ministerstva
kultúry SR na výkon kolektívnej správy práv č. MK - 663/2010-70/6165 z 11.5.2010. Žalovaný
v roku 2015 ako používateľ zasiahol prostredníctvom tzv. ďalšieho verejného prenosu vysielania

(retransmisie) bez uzatvorenia hromadnej licenčnej zmluvy so žalobcom do majetkových práv autorov
literárnych, dramatických, hudobnodramatických, choreografických, audiovizuálnych, fotografických
diel, diel výtvarného umenia, architektonických diel a diel úžitkového umenia, ktorých zastupuje žalobca.
Je nesporné, že žalovaný sa takýmto spôsobom bezdôvodne obohatil, a je povinný toto obohatenie
žalobcovi vydať.

34.K námietke žalovaného k neprerušeniu konania, odvolací súd je toho názoru, že súd bol oprávnený
vyriešiť všetky nastolené otázky, ktoré vyplynuli z prejednávaného sporu a správne postupoval, keď
konanie vo veci neprerušil a svoje rozhodnutie náležite v bode 76. odôvodnil.
35.Záverom odvolací súd poukazuje na obdobné rozhodnutia (žalobcom uvedené vo vyjadrení k
odvolaniu ale aj rozhodnutie KS v Košiciach 6Co/266/2018), s ktorými sa stotožňuje, lebo neexistuje

žiaden relevantný dôvod, pre ktorý by sa mal od nich odchýliť.
36.O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods.1 v spojení
s § 255 ods.1 a § 262 ods.1 CSP. Žalovaný nebol úspešný v odvolacom konaní a preto nemá nárok
na náhradu trov odvolacieho konania. Žalobca bol v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešný, preto
mu odvolací súd priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému. O výške náhrady

trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník zohľadňujúc § 251 CSP.
37.Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej

veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčenýsudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)

dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania.
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.