Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, December 17, 2019

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/326/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5717201201
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Tichý

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5717201201.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Tichého

a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a Mgr. Miroslava Šeptáka, v spore žalobcov: v rade 1/ K. D., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom H. H. X, XXX XX G., v rade 2/ K. D., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom H. H.
X, XXX XX G., obaja právne zastúpení JUDr. Magdalénou Lesayovou, advokátkou, so sídlom T. XX/K.,
XXX XX F., proti žalovaným: v rade 1/ V. R., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B. R. X/XX, XXX XX G.,
právne zastúpenému JUDr. Lenkou Maďarovou, advokátkou, so sídlom E. X, XXX XX Q., v rade 2/ D. G.
nar. XX.XX.XXXX, bytom J. B. B. X, XXX XX G., v konaní o zaplatenie 20.000,- eur, o odvolaní žalobcov
proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 7C/6/2017-282 zo dňa 04. októbra 2018, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaní 1/, 2/ m a j ú voči žalobcom 1/, 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Martin žalobu žalobcov zo dňa 27.01.2017 zamietol. O nároku
na náhradu trov konania rozhodol tak, že žalovaní majú voči žalobcom právo na ich náhradu v plnom
rozsahu.

2. Rozhodnutie súdu prvej inštancie sa opiera o ust. § 3 ods. 1, § 39, § 517 ods. 2, § 657, §
658 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

3. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že sporové strany uzatvorili dňa 27.03.2009 Zmluvu o
pôžičke, na základe ktorej poskytli žalobcovia žalovaným pôžičku vo výške 22.000,- eur. Túto skutočnosť
svojím podpisom na zmluve žalovaní potvrdili. Spornú zmluvu o pôžičke na strane dlžníkov ako
spoludlžník podpísala aj spoločnosť BTC s. r. o. Žalovaní sa zaviazali pôžičku vrátiť v lehote do

27.04.2009. Tvrdenie žalovaného v rade 1/ o tom, že so žalobcom v rade 1/ uzatvoril inú zmluvu o
pôžičke, alebo uzatvoril dodatok k spornej Zmluve o pôžičke zo dňa 27.03.2009, v ktorom bolo
dohodnuté, že požičanú sumu vo výške 22.000,- eur vráti spolu s úrokom vo výške 10 % mesačne (120
% ročne), nebolo nijakým spôsobom preukázané. Ak by aj takéto tvrdenie preukázané bolo, súd by v
takomto prípade rozhodol, že zmluva o pôžičke, na základe ktorej sa žalovaní zaviazali vrátiť pôžičku
spolu s úrokom vo výške 120 % ročne, je neplatná, pretože takto dohodnutá výška úrokov nezodpovedá
zásadám dobrých mravov. Výkon práv a povinností ohľadne takejto dohody by bol v rozpore s dobrými

mravmi.
Nebolo preukázané, že medzi spornými stranami bola uzatvorená nejaká iná zmluva o pôžičke, alebo
dodatok k existujúcej spornej zmluve o pôžičke, v ktorom by bol dohodnutý úrok za poskytnutie pôžičky.Podľa súdu prvej inštancie to znamená, že žalovaní boli povinní na základe zmluvy o pôžičke
zaplatiť žalobcovi sumu 22.000,- eur.
Súd prvej inštancie považoval z tvrdení žalovaného a z výpovedí svedkov za preukázané, že aj

napriek tomu, že v zmluve o pôžičke bolo dohodnuté, že o splnení pôžičky veritelia vydajú dlžníkom
písomné potvrdenie, žalobca v rade 1/ K. D. takéto potvrdenie žalovanému v rade 1/ opakovane
odmietal vystaviť. Podľa súdu prvej inštancie bolo preukázané, že dlh zo zmluvy o
pôžičke žalovaný v rade 1/ žalobcovi v rade 1/ postupne splácal. Ďalej dôvodil, že bolo významné aj
dokazovanie, ktoré bolo vykonané v spore Okresného súdu Martin sp. zn. 7C/175/2012, a to čestnými

vyhláseniami svedkov. Okresný súd vo veci vedenej pod sp. zn. 7C/175/2012 vykonal dokazovanie
čestnými vyhláseniami svedkov pred piatimi rokmi. Tieto svedecké výpovede bolo možné aj z hľadiska
plynutia času považovať za vierohodnejšie, pretože sa výsluch svedkov vykonal v primeranej časovej
následnosti po plnení záväzku zo zmluvy o pôžičke. Súd prvej inštancie poznamenal, že predmetom
súdneho sporu 7C/175/2012 síce nebol nárok žalobcu v rade 1/ na zaplatenie dlhu z pôžičky, ale aj
napriek tomu sa touto otázkou súd podrobne zaoberal. V predmetnom spore žalobca V. R. žaloval K.

D. a K. D. a žiadal, aby súd rozhodol, že rozhodcovský súd pri Slovenskej arbitrážnej komore s. r. o. so
sídlom vo Veľkom Krtíši nemá právomoc rozhodovať o veci zaplatenia dlhu zo zmluvy o pôžičke. Počas
tohto sporu došlo k podstatnej zmene právnej úpravy, a to zákona č. 244/2012 Z. z. o rozhodcovskom
konaní, v dôsledku čoho rozhodcovský súd v tejto veci zo zákona už rozhodovať nemohol (aj napriek
dohode sporových strán, ktorá bola obsiahnutá v zmluve o pôžičke). V súvislosti so zmenou právnej

úpravy bolo konanie uznesením č. k. 7C/175/2012-253 zo dňa 16.02.2017 zastavené.
V súlade s procesnou zásadou priamosti, súd opätovne vypočul svedka C. C. na pojednávaní
dňa 13.09.2018 ohľadne tvrdení žalovaného v rade 1/ o splnení dlhu z pôžičky. Na okolnosti, za ktorých
dochádzalo k postupnému splácaniu pôžičky, súd prvej inštancie vypočul aj žalovaného v rade 2/ D. G..
Pri posudzovaní otázky, či bol dlh zo zmluvy o pôžičke splnený, súd vychádzal aj z písomných čestných

vyhlásení svedkov C. C. a G. M., ktoré boli vykonané v apríli 2012. Súd prvej inštancie vychádzal aj z
obsahu čestného vyhlásenia D. G., ktoré k žalobe žalobca K. D. pripojil.
Na pojednávaní, ktoré sa konalo dňa 13.09.2018, žalovaný v rade 1/ pripojil aj originál čestného
prehlásenia G. M., na ktorom bol podpis úradne overený dňa 23.04.2012. V rámci hodnotenia dôkazov
súd prvej inštancie porovnával tvrdenia žalovaného v rade 1/ o splácaní pôžičky s výpoveďami svedkov,

ako aj žalobcov a hodnotil aj okolnosti, za ktorých bol dlh splácaný.
Súd prvej inštancie ďalej dôvodil, že žalovaný v rade 1/ V. R. tvrdil, že žalobcovi v rade 1/ dňa 27.04.2009
vrátil sumu 10.000,- eur + 2.000,- eur úroky. Od uvedeného dátumu, teda od 27.05.2009 platil žalobcovi
v rade 1/ už len úroky z nesplatenej časti pôžičky. Od 27.05.2009 žalovaný platil žalobcovi
v rade 1/ už len úroky zo zostávajúcej časti dlžnej istiny 12.000,- eur, to znamená 1.200,- eur mesačne.

Žalovaný v rade 1/ tvrdil, že každý mesiac od februára 2011 platil žalobcovi v rade 1/ sumu
1.200,- eur mesačne, teda celkovo mu za obdobie od 27.05.2009 do februára 2011
zaplatil túto sumu 22 x, to je celkovo sumu 26.400,- eur. Žalovaný v rade 1/ tvrdil, že vo februári 2011
zaplatil žalobcovi v rade 1/ okrem mesačného úroku 1.200,- eur aj sumu 2.400,- eur a v decembri 2011
mu zaplatil sumu 7.000,- eur a celkovo na dlh z pôžičky zaplatil žalobcovi v rade 1/ sumu 47.800,- eur.

Z čestného vyhlásenia svedka G. M. zo dňa 23.04.2012 vyplýva, že bol svedkom toho, že žalovaný v
rade 1/ odovzdal žalobcovi 16 x sumu 1.200,- eur a 1 x sumu 7.000,- eur a 1 x sumu 2.400,- eur.
Súd prvej inštancie dôvodil, že svedok C. C. podľa čestného vyhlásenia zo dňa 23.04.2008 tvrdil, že
bol osobne pritom, ako žalovaný v rade 1/ žalobcovi v rade 2/ odovzdal sumu 10.000,- eur, 1-krát sumu
2.000,- eur a 8-krát bol pritom, ako mu odovzdal sumu 1.200,- eur. Uviedol, že má vedomosť o tom, že

sa jednalo o mesačné úroky z pôžičky, ktorú poskytol K. D. V. R.. Z čestného vyhlásenia tiež vyplynulo,
že svedok bol pritom, ako žalovaný v rade 1/ zaplatil žalobcovi v rade 1/ dlh zo zmluvy o pôžičke v
celkovej výške 21.600,- eur.
Na pojednávaní, ktoré sa konalo dňa 13.09.2018, svedok C. C. vypovedal, že pán R. sa mu sťažoval,
že spláca pôžičku K. D. a ten mu odmieta dávať doklady o splatení. Vypovedal, že z toho dôvodu ho

požiadal, aby išiel s ním a zúčastnil sa odovzdávania peňazí. Vo svojej výpovedi v podstate potvrdil, že
pán R. pánovi D. pôžičku splácal tak, ako to už predtým uviedol, pričom poukázal na to, že pán D. sa
pánovi R. v súvislosti s plnením dlhu zo zmluvy o pôžičke vyhrážal zbraňou. Túto informáciu má od pána
R.. Žalovanému v rade 2/ radil, aby išiel na políciu. On sa však žalobcu bál. Svedok tiež vypovedal, že
pán R. mu v tom čase povedal, že žalobcovi v rade 1/ zaplatil viac, než si od neho požičal,

nemá však o tom doklad.
Z výpovedí žalovaného v rade 2/ D. G. mal za preukázané, že spornú zmluvu o pôžičke podpísal aj
on ako spoludlžník. Okrem toho vypovedal, že žalobca v rade 1/ K. D. mu zopárkrát telefonoval, aby
ovplyvnil žalovaného v rade 1/, aby dlh zo zmluvy o pôžičke zaplatil.Podľa súdu prvej inštancie žalovaný v rade 1/ V. R. na dlh z pôžičky zaplatil dňa 15.06.2010 sumu 2.000,-
eur a bol dlžný len 20.000,- eur. Uvedená skutočnosť nebola sporná. Z čestných prehlásení, ako aj z
výpovedí svedkov mal súd za preukázané, že žalovaný V. R. žalobcovi K. D. pôžičku splácal, pričom mu

o čiastočnom splatení dlhu nevydal žiadne písomné potvrdenie tak, ako sa v zmluve o pôžičke dohodli.
Ďalej súd ustálil, že z toho dôvodu na základe žiadosti žalovaného v rade 1/ sa odovzdávania peňazí
a splácania dlhu osobne zúčastňovali aj svedkovia, a to C. C. a G. M., pričom zo svedeckých výpovedí
vyplýva, že žalobca v rade 1/ sa žalovanému v rade 1/ v súvislosti s oneskoreným plnením záväzkov zo
zmluvy o pôžičke vyhrážal. Zo svedeckej výpovede C. C. vyplynulo, že bol pritom, ako žalovaný v rade

1/ žalobcovi v rade 2/ splnil dlh v celkovej výške 21.600,- eur. Z čestného vyhlásenia svedka G. M. a
jeho svedeckej výpovede vyplýva, že bol pritom, ako žalovaný v rade 1/ odovzdal žalobcovi v rade 1/ za
účelom splnenia zmluvy o pôžičke celkovo sumu 26.200,- eur.
Ďalej súd prvej inštancie konštatoval, že vykonaným dokazovaním, a to najmä svedeckými výpoveďami,
ktoré potvrdili rozsah plnenia, ale aj okolnosti, za ktorých dochádzalo k čiastočnému plneniu zo zmluvy o
pôžičke (žalovaný v rade 1/ vyvíjal na žalovaného v rade 2/ nátlak, vyhrážal sa mu a odmietol mu dávať

o čiastočnom splnení záväzku písomné potvrdenie), žalobca v rade 1/ sa domáhal voči žalovanému v
rade 1/ okrem vrátenia pôžičky vo výške 20.000,- eur aj zaplatenia úroku za poskytnutie pôžičky vo výške
120 % ročne (10 % mesačne). Podľa súdu bolo preukázané, že žalovanú nesplatenú časť pôžičky vo
výške 20.000,- eur žalovaný v rade 1/ zaplatil, v dôsledku čoho dlh zanikol, a preto súd žalobu žalobcu zo
dňa 27.01.2017, ktorou žalobcovia v rade 1/ a 2/ žiadali, aby súd zaviazal žalovaných zaplatiť spoločne

a nerozdielne sumu 20.000,- eur, zamietol.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 v spojení s § 262 Civilného sporového poriadku a
žalovaným, ktorí sa úspešne v spore bránili, priznal právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu. O
výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia osobitným rozhodnutím, ktoré
vydá súdny úradník.

4. V zákonnej lehote žalobcovia podali odvolanie proti rozsudku v celom rozsahu, pričom dôvodili,
že postupovali striktne v súlade so zákonom, keď v zmysle uvedenej zmluvy o pôžičke žalobcovia
poskytli žalovaným dojednané plnenie, pričom žalovaní porušili svoju povinnosť vyplývajúcu zo zmluvy
o pôžičke v časti 20.000,- eur, žalobcom nevrátili. Poukázali na to, že ak by žalobca v rade 1/ odmietal

vydať žalovanému v rade 1/ potvrdenie o plnení, mal žalovaný v rade 1/ možnosť takéto plnenie
(bez kvitancie) odmietnuť. Na plnenie mal množstvo iných možností, napr. poukázať alebo vložiť
splátku žalobcom na bankový účet, poukázať splátku poštovou poukážkou, čo však žalovaný nevyužil.
Uviedli tiež, že disponujú riadnou súkromnou listinou o existencii záväzku žalovaných, pričom žalovaní
argumentujú údajnou úhradou záväzku k rukám žalobcu v rade 1/, čo však tento popiera. Ďalej poukázali

na tú skutočnosť, že žalovaní nemajú ako preukázať nesplnenie záväzku žalovanými. Preukázanie
tejto skutočnosti žalovanými výhradne svedeckými výpoveďami osôb blízkych žalovanému v rade 1/
nepovažujú žalobcovia za dostatočné vzhľadom na účelovosť takýchto tvrdení, ako aj vzhľadom na
skutočnosť, že ak by žalovaní chceli plniť, mali na to zákonné spôsoby. Namietali, že rozhodnutie súdu
prvej inštancie sa javí ako arbitrárne, keďže právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí

medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu a nie je zrejmé, na základe akej úvahy sa súd
riadil pri hodnotení jednotlivých dôkazov, na základe akého dôkazu ustálil záver o zamietnutí žaloby.

5. Žalovaní v rade 1/ a 2/ sa k odvolaniu žalobcov nevyjadrili.

6. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaného odvolania v
rozsahu danom ustanovením § 379, § 380 CSP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 CSP
a contrario) napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

7. Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom

rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie v
dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol
a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP Odôvodnenie rozhodnutia
súdu prvej inštancie je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z
uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti

dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).

8. Pre úplnosť odvolací súd k odvolacím dôvodom uvádza, že dôkazy hodnotí súd prvej inštancie
podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritomstarostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo (§ 191 ods. 1 CSP). Hodnotením dôkazov
je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti
pre rozhodnutie. Súd prvej inštancie pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi

predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje
sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov.

9. Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolaciu argumentáciu žalobcov,
formulovanú v podanom opravnom prostriedku, pričom sa v zmysle princípu neúplnej apelácie

nezaoberal inými prípadnými pochybeniami súdu prvej inštancie. Krajský súd zároveň poukazuje na
zodpovednosť odvolateľa za obsahové vymedzenie svojho odvolania v spojitosti s nevyhnutnosťou
odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (ustanovenie § 380 ods. 1 CSP).

10. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo
argument, vznesený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre

rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvoinštančného
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na
to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvej a druhej inštancie tvoria jeden celok,
a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne
závery súdu prvej inštancie.

11. Pokiaľ žalobcovia namietali, že vznikla v ich neprospech situácia negatívnej dôkaznej teórie, keďže
nemajú ako preukázať nesplnenie záväzku žalovanými, s ktorou sa súd prvej inštancie nevyporiadal,
odvolací súd túto námietku vyhodnotil ako nedôvodnú. V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že
súd prvej inštancie nezamietol žalobu žalobcov z toho dôvodu, že žalobcovia nepreukázali nesplnenie

záväzku žalovanými, ale žalobu zamietol z toho dôvodu, že bolo preukázané, že zo zmluvy o pôžičke
žalovaný v rade 1/ žalobcovi v rade 1/ postupne pôžičku splácal a aj splatil. Z odôvodnenia rozhodnutia
súdu prvej inštancie je zrejmé, že postupoval v súlade s rozhodnutím NS SR sp. zn. 4Cdo/13/2009,
keďže z uvedeného rozhodnutia vyplýva, že od žalobcu nemožno požadovať, aby preukazoval, že mu
žalovanýeštenevrátilpožičanépeniaze,alevtakomtoprípadejenažalovanom,abytvrdilapreukazoval,

že pôžičku už vrátil. V danom prípade bolo bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno na žalovaných, ktorí
podľa vyhodnotenia súdu prvej inštancie toto bremeno aj uniesli.

12. V nadväznosti na názor žalobcov, že skutočnosti preukázané žalovanými výhradne svedeckými
výpoveďami osôb blízkych žalovanému v rade 1/ nepovažujú žalobcovia za dostatočné vzhľadom na

účelovosť takýchto tvrdení, odvolací súd analogicky poukazuje na právne závery a úvahy obsiahnuté
v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 09.06.2015, č. k. III. ÚS 276/2014-29, kde
ústavný súd judikoval: „Spochybňovanie objektívnosti výpovedí svedkov a účastníkov konania iba na
základe ich kolegiálneho alebo iného rodinného, či spoločenského vzťahu bez toho, aby vierohodnosť
výpovedí spochybňovali aj iné, objektívne zadokumentované skutočnosti a dôkazy, by v prípadoch, kedy

jediným dostupným dôkazom je práve iba výpoveď účastníkov konania, či svedkov majúcich medzi
sebou takýto vzťah, viedlo k nemožnosti uniesť dôkazné bremeno navrhovateľom a zároveň by viedlo
k vytvoreniu neakceptovateľnej prezumpcie nepravdivosti svedeckých výpovedí, či tvrdení účastníkov
konania.". Vzhľadom na uvedené skutočnosti, mal aj odvolací súd z dokazovania vykonaného súdom
prvej inštancie dostatočne preukázané splnenie záväzku zo zmluvy o pôžičke žalovaným v rade 1/.

Túto odvolaciu námietku žalobcov, týkajúcu sa účelovosti výpovedí svedkov navrhnutých žalovanou
stranou nemožno považovať za dôvodnú aj z toho dôvodu, že ako prostriedok procesnej obrany nebola
uplatnená v konaní pred súdom prvej inštancie a žalobcovia nielenže netvrdili, nieto preukazovali, že ju
bez svojej viny nemohli uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

13. Neobstojí ani námietka žalobcov, že žalovaní, ak by chceli plniť, mali na to využiť zákonné spôsoby,
a to vzhľadom na okolnosti splácania pôžičky, keď súd uveril tvrdeniu žalovaného v rade 1/ v tom, že
mal splátky splácať priamo do ruky s vedomím, že žalobca v rade 1/ nosí pri sebe zbraň a tento mal z
neho strach, čo potvrdili aj svedkovia.

14. Pokiaľ žalobcovia vo svojom opravnom prostriedku poukazovali na odklon od ustálenej judikatúry,
odvolací súd túto námietku vyhodnotil ako nedôvodnú, keďže nekonkretizovali rozhodnutia najvyšších
súdnych autorít, od ktorých sa mal súd prvej inštancie odkloniť.15. Za nedôvodné považoval odvolací súd námietky odvolateľov o arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti
napadnutého rozsudku. Vo všeobecnosti je náležitou východiskovou úvahou žalobcov o nevyhnutnosti
riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Právu na odôvodnenie súdneho rozhodnutia zodpovedá

povinnosť súdu dať odpoveď nielen na skutkové a právne otázky daného prípadu, ale i na relevantné
argumenty strán. V súdenej veci však súd prvej inštancie rozhodnutie odôvodnil zákonu zodpovedajúcim
spôsobom, pričom právo na súdnu ochranu nemožno zamieňať s právom strany sporu byť pred
súdom úspešnou, prípadne s právom na vydanie rozhodnutia v súlade s jej požiadavkami a právnymi
názormi. Z uvedeného dôvodu potom, ak súd nerozhodne podľa predstáv strany sporu, nedochádza

k porušeniu daného práva. Intenzitu zásahu spôsobilú privodiť porušenie ústavných základných práv
podľa rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 344/2010 dosahuje len také
odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré neuvádza žiadnu argumentáciu, prípadne také, ktorého dôvody sú
zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, alebo ak súd tieto dôvody zjavne
jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti.

16. Odvolací súd zdôrazňuje, že súd prvej inštancie dôsledne uviedol rozhodujúci skutkový stav,
primeraným spôsobom opísal výsledky vykonaného dokazovania, riadne citoval právne predpisy, ktoré
na prejednávaný prípad aplikoval a z nich vyvodil svoje právne závery, ktoré riadne vysvetlil, pričom
dostatočne a presvedčivo objasnil, z akých úvah vychádzal. Jeho rozhodnutie tak nemožno považovať
za také, ktoré by bolo v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Pri výklade aplikácie právnych predpisov sa

súd prvej inštancie neodchýlil od znenia príslušných ustanovení, nepoprel ich účel ani podstatu, a preto
rozhodnutie odvolací súd považoval za ústavne konformné. Nakoľko odvolacie dôvody
odvolateľov boli neopodstatnené, odvolací súd tento napadnutý rozsudok potvrdil.

17. Krajský súd zároveň potvrdil aj výrok súdu prvej inštancie o trovách konania, ktorý vykazuje

vecnú správnosť, nebol napadnutý odvolacími námietkami, ktoré by produkovali relevantnú odvolaciu
argumentáciu vo vzťahu k nároku na náhradu konania.

18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 396
ods. 1 v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP tak, že nárok na náhradu trov odvolacieho konania

majú žalovaní v plnom rozsahu, keďže boli v odvolacom konaní proti žalobcom úspešní.

19. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za
ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému

súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou
organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie
druhého stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)