Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 22, 2020

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 16Co/43/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3117209785
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 01. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Prikrylová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2020:3117209785.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Prikrylovej a členiek

senátu JUDr. Ivety Záleskej a JUDr. Ivice Čelkovej v spore žalobcu: E. Q., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom O. XXX/X, B.,
právne zastúpeného Advokátska kancelária Podhorský & Partners, s.r.o., so sídlom Ventúrska 1,
Bratislava - mestská časť Staré Mesto 811 01, IČO: 46 962 000, proti žalovanému:
PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 792 752, právne zastúpeného:
Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., Kubániho 16, Bratislava, IČO: 47 233 516, o
vydanie bezdôvodného obohatenia a zaplatení primeraného finančného zadosťučinenia, o odvolaní

žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č.k. 20Csp/89/2017-82 zo dňa 14. septembra 2018
v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Trenčín č.k. 20Csp/89/2017-132 zo dňa 26. marca
2019, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému sa proti žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol a žalovanému priznal proti

žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% s poukazom na ust.
§ 52 ods. 1,2,3 a 4, § 53 ods. 1-3, §53 ods. 5, § 39, § 107 ods. 1 a 2, § 451 ods. 1 a 2, § 456 zákona č.
40/1964 Občianskeho zákonníka, § 497 Obchodného zákonníka, § 2 písm. a/, b/,
§ 3 ods. 1a 2, § 4 ods. 1,2 a 3 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Na odôvodnenie
svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa domáhal od žalovaného vydania bezdôvodného obohatenia
z dôvodu, že žalovanému vyplatil na základe zmluvy
o spotrebiteľskom úvere peňažné plnenia, na ktoré nemal žalovaný nárok, pretože podľa žalobcu zmluva

o spotrebiteľskom úvere je neplatná pre nedodržanie písomnej formy,
a žalovanému nevznikol nárok na úrok a poplatky pre absenciu zákonných náležitostí
v zmluve o spotrebiteľskom úvere a aj dohodnutá odplata za úver je neprimerane vysoká
a teda neplatná pre rozpor s dobrými mravmi. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že sporové strany
uzavreli dňa 25.9.2009 zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 8400023621. Zmluva o úvere je upravená
v ust. § 497 Obchodného zákonníka a z obsahu uzavretej zmluvy vyplýva záväzok žalovaného ako
veriteľa poskytnúť žalobcovi ako dlžníkovi úver

v dojednanej sume, a záväzok žalobcu a spoludlžníčky L. P. vrátiť veriteľovi istinu úveru spolu s
dojednanou odplatou. Ide zároveň o spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 ods. 1 a nasl. Občianskeho
zákonníka a podľa zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Žalobca obsah zmluvy aformulárových zmluvných podmienok pred jej podpisom podstatným spôsobom nemohol ovplyvniť.
Zákon č. 258/2001 Z.z. vyžaduje, aby zmluva
o spotrebiteľskom úvere v písomnej forme spĺňala prísne obsahové náležitosti. Preskúmaním zmluvy o

spotrebiteľskom úvere súd prvej inštancie zistil, že zmluva neobsahuje údaje
o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, ktoré náležitosti musia byť v zmluve
obsiahnuté podľa ust. v zmysle § 4 ods. 2 písm. i/ Zákona č. 258/2001 Z.z..
V zmluve je uvedená celková výška mesačnej splátky, termíny a počet splátok, čo je nedostatočný údaj,
pretože nie je zrejmé, koľko z každej splátky sa započítava na istinu, koľko na úrok, koľko na poplatok.

Na uvedenom nemení nič ani to, že spotrebiteľ si môže po uzavretí zmluvy dodatočne vyžiadať výpis z
účtu v podobe amortizačnej tabuľky, ktorá obsahuje informácie o splátkach, pretože zákon jednoznačne
vyžaduje, aby zmluva už v čase jej uzavretia mala predpísané náležitosti. Povinnosťou dodávateľa
je uviesť celkovú výšku splátky a jej rozčlenenie na jednotlivé zložky. Nutnosť špecifikovať splátky
takýmto spôsobom však bola už viackrát judikovaná súdmi vyššej inštancie než sú okresné súdy (napr.
v rozsudkoch Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžo 19/2012 zo dňa 12.3.2013, sp. zn. 7Sžo/61/2015 zo

dňa 28.6.2016, rozhodnutie Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 7Co/816/2014 zo dňa 21.1.2015, rozsudky
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7Co 220/2014 zo dňa 27.11.2014, sp. zn. 19Co/66/2015 zo dňa
1.12.2015, rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 6Co/523/2014 zo dňa 25.06.2014, rozsudky
Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 27Co/36/2017, 6Co/551/2016, 4Co/263/2015, rozsudok Krajského
súdu v Trnave zo dňa 30.3.2016, sp. zn. 23Co 263/2015, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici

sp. zn. 13Co/172/2016 zo dňa 24.5.2016). Súd prvej inštancie ďalej zistil, že zmluva neobsahuje
v zmysle § 4 ods. 2 písm. g/ Zákona č. 258/2001 Z.z. údaj o konečnej splatnosti úveru. Povinnosť
uvádzať túto obligatórnu náležitosť zmluvy (teda uviesť konkrétny dátum konečnej splatnosti) bola súdmi
už viackrát judikovaná (napr. rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5Co 286/2014 zo dňa 27.5.2014,
rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17Co/1201/2015 zo dňa 13.1.2016, rozsudok Krajského

súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co/1546/2014 zo dňa 22.10.2015, rozsudok Krajského súdu v Trnave
sp. zn. 10Co/457/2015 zo dňa 23.3.2016). Jedná sa o rozhodnutia súdov vyšších inštancií, ku ktorým
sa tunajší súd prikláňa, pričom všeobecné súdy na takomto výklade citovaného ustanovenia zotrvali
ako vyplýva z novšej judikatúry, napr. z rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 17Co 122/2017 zo
dňa 12.12.2017, rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10Co 225/2017 zo dňa 25.10.2017, rozsudku

KrajskéhosúduvTrenčínesp.zn.5Co66/2017zodňa15.8.2017.Tátonáležitosťakoajostatnézákonné
náležitosti musia byť uvedené v zmluve
o úvere, na ktorej pripájajú svoj podpis obe zmluvné strany a ktorá je výsledkom ich súhlasného prejavu
vôle, a preto je nepostačujúce, ak tieto náležitosti uvedie žalobca do ním vyhotoveného oznámenia
veriteľa o schválení úveru dlžníkovi, s ktorým dlžník neprejavil súhlas a vôľu byť viazaný tam uvedenými

ustanoveniami.Zároveňsúdprvejinštanciezistil,ževzmluveospotrebiteľskomúverejeuvedenáRPMN
v nesprávnej výške na neprospech spotrebiteľa, a to vo výške 66,04%. Keďže podľa zmluvy o úvere
časti 6 údaje o schválenom revolvingovom úvere výška úrokovej sadzby bola 68,85% ročne, aj RPMN,
ktorá predstavuje celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, vyjadrené ako ročné
percento z celkovej výšky spotrebiteľského úveru, musela byť minimálne vo výške 68,85%. Ročná

percentuálna miera nákladov ako zákonná náležitosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. j/ zákona č. 258/2001
Z.z. musí byť uvedená a to v správnej výške. Je to podstatná náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere
a je pre spotrebiteľa dôležitá. Ak je tento údaj uvedený
v nesprávnej nižšej výške, má sa za to, ako keby uvedený ani nebol. Ustanovenie § 4 ods.
3 veta druhá Zákona č. 258/2001 Z.z. sankcionuje absenciu týchto náležitostí v zmluve tak, že

spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Medzi stranami nebolo sporu
v tom, že žalovaný žalobcovi vyplatil spotrebiteľský úver vrátane revolvingu v úhrnnej výške 1.519,39
Eur. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, keď žalovanému nevznikol nárok na úroky a poplatky, mal
žalovaný právo iba na vrátenie istiny poskytnutého úveru vo výške 1.519,39 Eur. Žalobca uhradil
žalovanémudo9.2.2013celkovúčiastku2.356,61Eur,ktorétvrdeniažalovanýnerozporoval,avyplývajú

aj z karty klienta. Žalobca uplatnil bezdôvodné obohatenie v tejto sume. Žalobca neuplatnil bezdôvodné
obohatenie titulom jeho poslednej úhrady v sume 1.569,19 Eur na základe poštového poukazu zo dňa
30.9.2014, ktorá platba bola pripísaná žalovanému dňa 2.10.2014; nejedná sa v zmysle § 216 ods. 2
CSP o konanie
o nároku, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu a

súd bol viazaný žalobným návrhom žalobcu v zmysle § 216 ods. 1 CSP. Neoprávnený majetkový
prospech žalovaného v zmysle § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka predstavujú v zmysle žalobného
návrhu a vykonaného dokazovania úroky vyplatené žalovanému zo strany žalobcu v sume 837,22
Eur /2.356,61 Eur - 1.519,39 Eur/, na ktoré nemal žalovaný z vyššie uvedených dôvodov právo. Obsahtohto záväzkového vzťahu je povinnosť žalovaného ako povinného subjektu, ktorý sa na úkor žalobcu
bezdôvodne obohatil prijatím plnení nad rámec istiny bez právneho dôvodu vydať tento majetkový
prospech oprávnenému subjektu, teda žalobcovi, ktorý je aktívne vecne legitimovaný vzhľadom na to, že

vykonal všetky úhrady. Žalovaný vo svojich vyjadreniach riadne namietol premlčanie práva na vydanie
bezdôvodného obohatenia. Uviedol dátum, od ktorého rátal počiatok plynutia premlčania ako aj dĺžku
premlčacej doby, ktorá uplynula pred podaním žaloby na súd.

2. Predmetné právo je právom majetkovým a preto podlieha premlčaniu. Súd prvej inštancie sa teda

zaoberal vznesenou námietkou premlčania, pretože premlčané právo podľa
§ 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka nemožno priznať. Občiansky zákonník v ustanoveniach § 107 ods.
1, ods. 2 rozlišuje subjektívnu dvojročnú premlčaciu dobu a objektívnu trojročnú
a desaťročnú premlčaciu dobu. Počiatok plynutia subjektívnej dvojročnej premlčacej doby viaže
ustanovenie § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka na moment, keď sa oprávnená osoba dozvie, že
došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jej úkor obohatil. Za účelom zaručenia právnej istoty v

zmluvných vzťahoch Občiansky zákonník stanovuje v § 107
ods. 2 aj trojročnú objektívnu premlčaciu dobu a 10 ročnú objektívnu premlčaciu dobu
v prípade úmyselného bezdôvodného obohatenia, ktoré plynú od momentu kedy došlo
k bezdôvodnému obohateniu. Objektívna premlčacia doba je konečná, nemôže byť predĺžená
subjektívnou premlčacou dobou. Právo sa však premlčí uplynutím subjektívnej premlčacej doby, ktorá

môže uplynúť ešte pred uplynutím objektívnej premlčacej doby. Pre posúdenie začiatku plynutia
subjektívnej premlčacej doby je významná skutočná vedomosť oprávneného a nie len možnosť
vedomosti o vzniku bezdôvodného obohatenia. Vychádzajúc z uvedeného, je skutočnú vedomosť
žalobcu o vzniku bezdôvodného obohatenia potrebné vidieť v inom okamžiku ako v oboznámení sa so
skutočnosťou, že úverová zmluva nie je v súlade s právom, v dôsledku čoho nevznikol žalovanému

nárok na odplatu. Aby na strane žalobcu mohlo byť usudzované na jeho vedomosť o bezdôvodnom
obohatení, musel poznať právo, teda, že
v dôsledku neuvedenia zákonných náležitostí v zmluve o spotrebiteľskom úvere je úver bez úročný a
bez poplatkov a v dôsledku neprimeranej výšky odplaty za úver je ustanovenie
o tejto odplate neplatné. Vedomosť o obsahu práva je ovládaná zásadou „neznalosť práva

neospravedlňuje“,aznalosťprávasaujehoadresátov(bezohľadunato,čimajúalebonemajúprávnické
vzdelanie) nevyvrátiteľnepredpokladávzmysle§ 2zákonač.1/1993Z.z.oZbierkezákonovSlovenskej
republiky, pričom za okamžik vzniku skutočnej vedomosti
o obsahu práva u žalobcu je potrebné považovať deň účinnosti právneho predpisu. Vedomosť o tom,
že zmluva nemá predpísané náležitosti , resp. má nesprávne náležitosti treba viazať na okamih , kedy

žalobca podpísal zmluvu a oboznámil sa s ňou. Vedomosť žalobcu o tom, že z jeho strany došlo pri
splácaní úveru žalovanému k plneniu nad rámec poskytnutej istiny nastáva okamžikom, kedy žalobca
uhradí splátku, ktorou poskytnutú istinu prvýkrát preplatí. Žalobca totiž poznal výšku úveru ako aj výšku
splátok, a bol schopný sa jednoduchým matematickým výpočtom dozvedieť, kedy začal platiť nad
rámec istiny. To, kedy sa oprávnený dozvedel (dospel k záveru), ako takýto jeho nárok, vyplývajúci z

týchto skutkových okolností, možno právne kvalifikovať, nie je pri posudzovaní okamihu začatia plynutia
subjektívnej premlčacej doby vôbec relevantné. Uvedené závery korešpondujú so závermi Najvyššieho
súdu SR v rozsudku sp. zn. 1Cdo 67/2011, závermi Najvyššieho súdu ČR v rozhodnutiach sp. zn. 28Cdo
685/2011, sp. zn. 28Cdo 3977/2007 a aj so závermi Krajského súdu v Trenčíne v rozsudku sp. zn. 17Co
315/2017 zo dňa 6.9.2017, sp. zn. 17Co 372/2015 zo dňa 27.4.2016. Žalobca podal žalobu na súd

dňa 5.5.2017. Odo dňa nasledujúceho po dni prvej platby žalobcu nad rámec istiny úveru začala plynúť
dvojročnásubjektívnapremlčaciadoba.Vzhľadomnadvojročnúsubjektívnupremlčaciudobupremlčané
sú plnenia, ktoré žalobca nad rámec istiny úveru, teda bez právneho dôvodu uhradil žalovanému pred
5.5.2015. Keďže žalobca vykonal titulom predmetnej zmluvy
oúvereúhradyod7.10.2009do9.2.2013(vrámciktorýchistinuúveru1.519,39Eurpoprvýkrátpreplatila

úhradou 24. splátky v sume 65,43 Eur dňa 7.9.2011), je zrejmé, že premlčacia doba uplynula márne
pred podaním žaloby na súd pokiaľ ide o všetky vykonané úhrady žalobcu nad rozsah istiny úveru. Od
nasledujúceho dňa po úhrade poslednej splátky úveru dňa 9.2.2013, t.j. od 10.2.2013 začala plynúť
dvojročná subjektívna premlčacia doba, a uplynula márne dňa 10.2.2015. Ak je premlčaná táto úhrada
zo dňa 9.2.2013 nad rámec istiny úveru, je zrejmé, že premlčané sú aj všetky predchádzajúce úhrady

žalobcu nad rámec istiny úveru. Pokiaľ by žalobca žalobou uplatnil aj nárok na zaplatenie bezdôvodného
obohatenia v sume 1.569,19 Eur, ktorú uhradil žalovanému dňa 2.10.2014, aj toto právo by vyhodnotil
súd ako premlčané, pretože od nasledujúceho dňa 3.10.2014 začala plynúť dvojročná subjektívna
premlčacia doba, a uplynula márne dňa 3.10.2016. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaníuzavrel, že v danom prípade nie sú splnené podmienky pre aplikáciu objektívnej 10 ročnej premlčacej
doby ako to navrhoval žalobca. Nebolo totiž preukázané, že žalovaný získal bezdôvodné obohatenie
úmyselne, čo je zákonnou podmienkou pre použitie 10 ročnej premlčacej doby v zmysle § 107 ods. 2

Občianskeho zákonníka. Pre vznik záväzku
z bezdôvodného obohatenia sa nevyžaduje zavinenie povinnej osoby, ktorá sa bezdôvodne obohatila
na úkor inej osoby. Ak však oprávnená osoba tvrdí, že povinná osoba získala na jej úkor úmyselne
majetkový prospech bez právneho dôvodu, musí oprávnená osoba preukázať úmyselné konanie
povinnej osoby, pri ktorom došlo k bezdôvodnému obohateniu. Zavinenie je vybudované na zložke

vedomostnej a zložke vôľovej. Podľa stupňa vôľovej zložky sa rozlišuje úmysel priamy alebo nepriamy.
O priamy úmysel pri bezdôvodnom obohatení podľa Občianskeho zákonníka ide vtedy, pokiaľ ten, kto
sa na úkor iného bezdôvodne obohatil, vedel, že svojím konaní získa bezdôvodné obohatenie a chcel
ho získať. O nepriamy úmysel ide ak ten, kto sa na úkor iného obohatil, vedel, že svojím konaním môže
získať bezdôvodné obohatenie a pre prípad, že sa tak stane, bol s týmto následkom uzrozumený. Na
preukázanie úmyslu konajúcej osoby získať bezdôvodné obohatenie nestačia všeobecné tvrdenia

o zaužívanej praxi žalovaného pri uzatváraní spotrebiteľských zmlúv. S poukazom na okolnosti uzavretej
úverovej zmluvy bol žalobca povinný preukázať, že žalovaný v čase uzavretia zmluvy o úvere a prijatia
plnení nad rámec istiny úveru na základe tejto zmluvy skutočne vedel, a chcel získať bezdôvodné
obohatenie alebo aspoň bol uzrozumený s tým, že sa bezdôvodne obohacuje. Z úverovej zmluvy, ktorú
sporové strany uzavreli v zmysle § 497

a nasl. Obchodného zákonníka, vyplýval pre žalobcu ako dlžníka záväzok, že poskytnuté peňažné
prostriedky žalovanému vráti a zaplatí mu úroky. Je nesporné, že žalovaný chcel získať odplatu vo forme
úrokov za poskytnutý úver, keďže z týmto účelom sú uzatvárané veriteľmi zmluvy o úvere. Uvedené však
nedokazuje jeho úmysel získať bezdôvodné obohatenie na úkor žalobcu. V čase uzavretia zmluvy dňa
25.9.2009 ani v čase prijatia platieb od žalobcu (posledná platba zo dňa 2.10.2014) nemohol žalovaný

vedieť ani predpokladať, že o neskôr posúdi súd zmluvu o úvere uzavretú medzi žalovaným, žalobcom
a spoludlžníčkou ako neplatný právny úkon (právne posúdenie v rozsudku Okresného súdu Trenčín č.k.
27 C135/2014-33 zo dňa 7.10.2014), resp. ako právny úkon, z ktorého mu voči žalobcovi a spoludlžníčke
nevznikol nárok na úroky a poplatky (odplatu) dojednané v zmluve o úvere z dôvodu absencie náležitostí
zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 258/2001 Z.z.. Nemožno prehľadnúť fakt, že

uvedené závery súdov sú výsledkom súdneho výkladu na vec vzťahujúcich sa právnych predpisov,
pričom žalovaný si uvedené právne predpisy v čase uzavretia zmluvy o úvere vykladal inak ako
ich vykladali neskôr súdy v rámci rozhodovacej praxe. V uvedenom časovom období dochádzalo aj
k zmenám zákonných ustanovení upravujúcich spotrebiteľské zmluvy. Navyše rozhodovacia činnosť
všeobecných súdov nebola vždy rovnaká a stávalo sa, že pokiaľ jeden súd nárok zo spotrebiteľskej

zmluvy pripravenej žalovaným a uzatvorenej so spotrebiteľom priznal, iný okresný súd nárok
z obdobnej spotrebiteľskej zmluvy vyhodnotil ako nedôvodný. Vzhľadom na uvedené je len ťažko
možné jednoznačne a nespochybniteľne preukázať úmysel žalovaného ako veriteľa uzatvárať zmluvy
o spotrebiteľskom úvere s úmyslom sa bezdôvodne obohacovať na úkor spotrebiteľov. Rozhodnutia
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2Co 9/2012 zo dňa 21.1.2013

a sp. zn. 9Co 648/2013 zo dňa 20.2.2014, v ktorých bol účastníkom žalovaný, a na ktoré poukázal
žalobca v žalobe, a ktorými boli konštatované pochybenia žalovaného ako dodávateľa pri koncipovaní
zmlúv o spotrebiteľskom úvere boli vydané až po uzavretí predmetnej zmluvy o úvere zo dňa 25.9.2009.
Žalobcom predložené odpovede Ministerstva spravodlivosti SR zo dňa 23.9.2016 a 23.6.2016, v ktorých
ministerstvo konštatovalo, že

v tam uvedených dvoch zmluvách o úvere č. 170043-73539, č. 218938-23210 absentujú náležitosti v
zmysle zákona č. 129/2010 Z.z. boli tiež vyhotovené niekoľko rokov po uzavretí predmetnej zmluvy
o úvere zo dňa 25.9.2009. Z predloženého výňatku inšpekčného záznamu Inšpektorátu Slovenskej
obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave zo dňa 16.10.2009 vyplýva, že u žalovaného bola vykonaná
inšpekcia zameraná na dodržiavanie zákona č. 258/2001 Z.z. so záverom inšpektorátu, že v 10

námatkovo vybraných a prekontrolovaných zmluvách o úvere uzavretých od 25.2.2009 do 22.6.2009
nebolo zistené prekročenie hodnoty RPMN. Súd potom uzavrel, že žalobca neprodukoval dôkazy, z
ktorých by vyplývalo, že
v čase uzavretia zmluvy bolo príslušným orgánom (napr. súdom, alebo iným orgánom dohľadu)
žalovanému vytýkané, že neuvádzaním povinných náležitosti do zmluvy

o spotrebiteľských úveroch porušuje zákon, resp. že žalovanému nevznikol nárok na odplatu za úver, a
žeby z toho konania žalovaného bolo možné bez akýchkoľvek pochybností odvodiť úmysel žalovaného
bezdôvodne sa obohatiť na úkor žalobcu. V obdobných konaniacho vydanie bezdôvodného obohatenia nebolo súdmi vyhodnotené konanie žalovaného iba vzhľadom na
jeho zaužívanú prax pri uzatváraní zmlúv so spotrebiteľmi a prijímaní plnení
z týchto zmlúv ako úmyselné konanie za účelom získania bezdôvodného obohatenia, pokiaľ nebol

bez pochýb vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu preukázaný úmysel žalovaného bezdôvodne sa
obohatiť (napr. rozsudky Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5Co 68/2018 zo dňa 20.6.2018, sp. zn. 5Co
11/2018 zo dňa 8.5.2018, uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14Co 1015/2014 zo dňa
25.4.2018, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co 332/2017 zo dňa 28.3.2018). Súd
prvej inštancie sa nestotožnil

s tvrdením žalobcu, že vznesenie námietky premlčania žalovaným v tomto konaním je výkonom práva v
rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Námietka premlčania je zákonným
inštitútom, ktorého účelom je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraných
dobách uplatnili svoje práva na súde
a zároveň zabrániť stavu právnej neistoty na strane povinných osôb, ktoré by v prípade neexistencie
inštitútu premlčania boli nútené splniť si svoje povinnosti aj po časovo neprimeranej dobe. Nie je

vylúčené, aby aj taký výkon práva, ktorý je v súlade so zákonom predstavoval konanie, ktoré je v
rozpore s dobrými mravmi a preto nepožíval právnu ochranu. O takýto prípad však môže ísť iba celkom
výnimočne. V rozpore s dobrými mravmi môže byť však len taký výkon práva, ktorý je výrazom zneužitia
tohto práva na úkor druhej strany sporu, pričom vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania môže o
takýto prípad ísť len vtedy, ak druhá strana sporu márne uplynutie premlčacej doby nezavinila a voči nej

by za tejto situácie priznanie účinkov premlčania bolo neprimerane tvrdým postihom v porovnaní
s rozsahom a charakterom uplatňovaného práva a dôvodmi, pre ktoré svoje právo včas neuplatnil. Pre
posúdenie tejto primeranosti je potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu, najmä vziať do
úvahy charakter uplatneného práva. Posúdenie vznesenia námietky premlčania ako výkonu práva v
rozpore s dobrými mravmi je natoľko významným zásahom do právnej istoty strany, ktorá námietku

premlčania vzniesla, že okolnosti, za ktorých bola vznesená museli prekročiť rámec dobrých mravov
natoľko intenzívne, že tento zásah možno považovať za odôvodnený (napr. uznesenie Ústavného
súdu SR sp. zn. II. ÚS 176/2011, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/507/2014, rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/41/2012). V danom prípade však žalobca netvrdil
žiadne relevantné konkrétne okolnosti, ktoré by opodstatňovali záver o tom, že vznesená námietka

premlčania práva zo strany žalovaného predstavuje výkon práva v rozpore s dobými mravmi. Neboli
zistené také objektívne okolnosti, ktoré by žalobcovi bránili uplatniť svoje právo na súde pred uplynutím
zákonnej premlčacej doby, a ktoré okolnosti by zavinil žalovaný. Skutočnosť, že žalovaný v inom súdnom
konaní uplatnil proti žalobcovi svoje nároky
z predmetnej zmluvy o úvere nebránili žalobcovi domáhať sa svojho práva na vydanie bezdôvodného

obohatenia priamo v tomto inom súdnom konaní vzájomnou žalobou, teda nemusel čakať na vydanie
rozsudku súdu. Keďže žalobca nemá právnické vzdelanie, mohol sa obrátiť so žiadosťou o poskytnutie
právnych služieb na advokáta, prípadne na Centrum právnej pomoci. Neobstojí ani tvrdenie žalobcu,
že až z rozsudku Okresného súdu Trenčín sp. zn. 27C 135/2014 zo dňa 7.10.2014 sa dozvedela, že
žalovaný tým, že prijal od neho úhrady nad rámec istiny úveru sa na jej úkor bezdôvodne obohatil, a skôr

sa to nemala ako dozvedieť, pretože je nutné zohľadniť zásadu neznalosť práva nikoho neospravedlňuje
ako je táto bližšie uvedená v odseku 28 odôvodnenia tohto rozsudku a bolo potrebné vziať zreteľ aj
na zásadu práva patria bdelým (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí svoje
oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. Je predovšetkým vecou
nositeľov práv, aby svoje práva uplatňovali, bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením či zanedbaním

môžu strácať svoje práva. Žalobca, aby predišiel premlčaniu svojho práva mala možnosť vlastným
úsilím si toto právo ustrážiť, riadne a včas ho uplatniť vykonaním príslušného procesného úkonu. Je teda
zrejmé, že márne uplynutie premlčacej doby nemožno pričítať v žiadnom rozsahu žalovanému, ale ide
výlučne o zavinenie žalobcu, ktorá má dbať o to, aby si práva na súde uplatnil včas. Pretože žalovaný
vzniesol dôvodne námietku premlčania uplatneného práva, a premlčané právo nemožno podľa § 100

ods. 1 Občianskeho zákonníka priznať, súd žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia zamietol.

3. Zmenenou žalobou sa žalobca proti žalovanému domáhal aj zaplatenia primeraného finančného
zadosťučinenia v sume 1.444,15 Eur. Základným predpokladom po splnení ktorého vzniká spotrebiteľovi
nárok voči dodávateľovi na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia je v zmysle § 3 ods. 5

zákona č. 250/2007 Z.z. to, že spotrebiteľ bol úspešný
v konaní, v ktorom uplatnil proti dodávateľovi nárok z dôvodu porušenia práva alebo povinnosti
ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z.z. a osobitnými predpismi. Úspech v konaní sa musí premietnuť
do výroku rozsudku. Keďže však nárok o vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorý žalobca uplatnilproti žalovanému pre porušenie predpisov na ochranu práv spotrebiteľov zo strany žalovaného bol
pre dôvodne vznesenú námietku premlčania týmto rozsudkom zamietnutý, neboli splnené podmienky
v zmysle § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Preto nebolo možné žalobe vyhovieť ani v tejto časti, a súd ju výrokom I. zamietol. Žalovaným vznesená
námietka miestnej nepríslušnosti tunajšieho súdu prejednať a rozhodnúť danú vec nebola dôvodná.
Uplatnený nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia ako aj nárok na zaplatenie primeraného
finančného zadosťučinenia má základ v predmetnej zmluve o spotrebiteľskom úvere. Pri uzatváraní
predmetnej zmluvy a pri plnení z nej mal žalobca postavenie spotrebiteľa a žalovaný vystupoval ako

dodávateľ. Je teda zrejmé, že žalobca uplatnil právo zo spotrebiteľskej zmluvy a ide o spotrebiteľský
spor. Podľa § 19 písm. d/ CSP je na konanie miestne príslušný súd, v ktorého obvode má adresu trvalého
pobytu žalobca, ktorý je spotrebiteľom, ak ide o spotrebiteľský spor. Keďže žalobca má adresu trvalého
pobytu
v Trenčíne, ktorý patrí do územného obvodu Okresného súdu Trenčín, je daná miestna príslušnosť
tunajšieho súdu.

4. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca. Mal za to, že súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. So závermi súdu prvej inštancie, že žalobca sa
môže dozvedieť o svojom nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia okamžikom, kedy žalobca

uhradí splátku, ktorou poskytnutú istinu prvý krát preplatí, žalobca nesúhlasí. Okamih, kedy sa žalobca
dozvedel, že žalovanému zaplatil viac ako mal, teda o vzniku bezdôvodného obohatenia na strane
žalovaného bol až okamih porady s advokátom o veci. Žalobca nesúhlasí ani so záverom súdu prvej
inštancie týkajúcim sa objektívnej 10 ročnej premlčacej doby. Ak žalovaný predložil formulárovú zmluvu
o úvere, ktorej obsahom boli neprimerané úroky a poplatky za poskytnutie finančných prostriedkov,

ako aj neprijateľné zmluvné podmienky, žalovaný - dodávateľ musel vedieť, že keď spotrebiteľ splní
svoj záväzok v zmysle takejto zmluvnej dokumentácie, žalovaný sa obohatí na úkor spotrebiteľa.
Je zrejmé, že tak žalovaný urobil od samotného vzniku zmluvného vzťahu minimálne s nepriamym
úmyslom. Žalobca poukázal na Rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-618/10 Banco Espaňol,
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1MCdo 1/2009 zo dňa 31.07.2009. Závery ohľadom

úmyslu žalovaného obohatiť sa potvrdilo aj Ministerstvo spravodlivosti SR, ktoré prostredníctvom
OdboruochranyspotrebiteľaposudzovalomnožstvospotrebiteľskýchzmlúvspoločnostiPROFICREDIT
Slovakia s.r.o. Súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil problematiku objektívnej premlčacej
doby. Žalobca nesúhlasí s názorom, že v danej veci je potrebné aplikovať na premlčanie objektívnu
trojročnúpremlčaciudobu.Nastranežalovanéhodošlokvznikuúmyselnéhobezdôvodnéhoobohatenia.

Počiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby nie je možné automaticky stotožňovať so začiatkom
plynutia objektívnej premlčacej doby, t.z. momentom vzniku bezdôvodného obohatenia. Konanie
žalovaného pri uzatváraní zmluvy nebolo v súlade s dobrými mravmi a žalovaný nerešpektoval
povinnosti stanovené zákonom o spotrebiteľských úveroch a zákonom na ochranu spotrebiteľa. Vo
vzťahu k primeranému finančnému zadosťučineniu súd prvej inštancie tento nárok žalobcu nesprávne

vyhodnotil. Predpokladom uplatnenia tohto nároku bolo úspešné konanie spotrebiteľa v pôvodnom
konaní, nie konanie na základe tejto žaloby. Pokiaľ je spotrebiteľ úspešný v základnom konaní, nemôže
byť neúspešným v nadväzujúcom konaní, ktorým je konanie o primerané finančné zadosťučinenie.
Žalobca uzavrel so žalovaným dňa 25.09.2009 Zmluvu
o revolvingovom úvere, na základe ktorej sa žalovaný zaviazal poskytnúť žalobcovi sumu vo výške 1.

161,79 EUR a revolving 773,42 EUR. V tejto veci sa viedlo súdne konanie na Okresnom súde Trenčín
sp. zn. 27C/135/2014, v ktorom žalovaný žaloval žalobcu na zaplatenie sumy 1. 569,70 eur s prísl., no
konajúci súd žalobu zamietol v celom rozsahu. Konajúci súd žalobu zamietol v celom rozsahu z dôvodu,
že považoval predmetnú Zmluvu
o úvere za bezúročnú a bezpoplatkovú vzhľadom na absenciu obsahových náležitostí podľa zákona

o spotrebiteľských úveroch. Vykonaným súdnym dokazovaním v konaní Okresného súdu Trenčín sp.
zn. 27C/135/2014 bolo preukázané, že žalovaný poskytol a vyplatil žalobcovi úver vo výške 1. 519,39
EUR. Žalobca z toho splatil žalovanému sumu vo výške 2.356,61 EUR. Súčasne konajúci súd vo svojom
skoršom rozhodnutí zo dňa 07.10.2014 uviedol, že konanie žalovaného pri poskytovaní úverov je v
rozpore s dobrými mravmi. Zmluva o revolvingovom úvere obsahovala neprimerané vysoké úroky a

poplatky za poskytnutie úveru, preto boli tieto nároky žalobcu absolútne neplatné. Podľa platného znenia
normy § 3 ods. 5 posledná veta zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, má právo na primerané
finančné zadosťučinenie spotrebiteľ. Keďže žalobca úspešne uplatnil porušenie práva na Okresnom
súde súdu Trenčín sp. zn. 27C/135/2014, patrí mu primerané finančné zadosťučinenie za toto uplatneniepráva. Hmotnoprávnou podmienkou na primerané finančné zadosťučinenie je úspešné uplatnenie práva
alebo povinností, v zmysle § 3 ods. 5 posledná veta zák. č. 250/2007 Z. z. na súde. Podmienkou však
nie je iná zmluva, ale každé úspešné súdne konanie. Vo vzťahu k vyššie citovanému ustanoveniu zák.

č. 250/2007 Z. z., či už
v pôvodnom alebo terajšom znení, možno uviesť, že ide o ustanovenie s tzv. relatívne neurčitou
hypotézou, ktorá neustanovuje žiadne kritériá na vymedzenie toho, čo predstavuje primerané finančné
zadosťučinenie a ako treba určiť jeho výšku. Zároveň treba uviesť, že novšie znenie Zákona o ochrane
spotrebiteľa dokonca ešte zmiernilo podmienky poskytnutia primeraného finančného zadosťučinenia,

pretože toto sa v súčasnosti poskytuje aj bez toho, aby porušenie práva alebo povinnosti spotrebiteľa
ustanovené Zákonom o ochrane spotrebiteľa alebo osobitným predpisom, bolo spôsobilé privodiť ujmu
spotrebiteľovi. Aj pri výklade § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. v znení účinnom do 9.6.2013
treba zdôrazniť, že zákonodarca formuloval uvedené ustanovenie tak, že ak porušenie práva alebo
povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi je spôsobilé privodiť spotrebiteľovi
ujmu (Bez toho, aby ujma nastala alebo čo len hrozila. Postačuje spôsobilosť porušenia práva alebo

povinnosti viesť k ujme spotrebiteľa.), tak základ nároku na finančné zadosťučinenie je daný (arg. „má
právo“). Po 9.6.2013 právo na primerané finančné zadosťučinenie vzniká už úspechom spotrebiteľa
na súde v otázke preukázania porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej Zákonom o ochrane
spotrebiteľa alebo osobitnými predpismi. Žalobca považuje za primerané zaplatenie sumy 1.444,15
EUR ako primerané finančné zadosťučinenie. Táto výška je odôvodnená charakterom zásahu do práv

žalobcu, ako aj údajným nárokom vo výške 1.569,70 EUR, ktorý uplatnil žalovaný voči žalobcovi v
pôvodnom konaní napriek tomu, že žalobca úver preplatil o sumu 837,22 EUR. Spotrebiteľ, teda nie
len že preplatil úver o sumu 837,22 EUR, ale súčasne žalovaný podal voči nemu žalobu na zaplatenie
sumy 1.569,70 EUR s prísl., čo spolu znamená, že žalovaný sa obohatil a chcel obohatiť o sumu 2.
406,92 EUR (1.569,70 + 837,22). Z tejto sumy 2. 406,92 EUR považuje žalobca 60 % za primerané, teda

1.444,15EUR.Vzhľadomnavyššieuvedenéžalobcauvádza,žesúdprvejinštancienesprávneaplikoval
ustanovenia zákona o ochrane spotrebiteľa na toto konanie. Žalobca žiadal, aby odvolací súd v prípade
potvrdzujúceho rozsudku vo výroku I. zmenil výrok II. a žalovanému nepriznal voči žalobcovi náhradu
trov konania pri aplikácií § 257 CSP. Ďalej žalobca žiadal na základe svojich odvolacích námietok
napadnutý rozsudok zmeniť a žalobe žalobcu vyhovieť a zároveň priznať žalobcovi voči žalovanému

plnú náhradu trov konania.

5. Žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu k odvolaniu žalobcu uviedol, že zotrváva na svojich
doterajších tvrdeniach, pričom považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie za vecne správne. Žalovaný
popiera tvrdenia žalobcu o úmyselnom bezdôvodnom obohatení. Úmysel (priamy alebo nepriamy) musí

smerovať k bezdôvodnému obohateniu a musí existovať už v čase získania bezdôvodného obohatenia.
Žalobca neuviedol a ani nepreukázal jedinú skutočnosť o vedomosti žalovaného, že by mal získavať
bezdôvodné obohatenie. V tomto smere poukázal na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp.zn. 14Co/530/2015, sp.zn. 14Co/637/2015, sp.zn. 16Co/746/2015 a rozhodnutie Krajského súdu v
Žiline sp.zn. 9Co/516/2015. Žalovaný ďalej uviedol, že žalobcovi žiaden nárok na primerané finančné

zadosťučinenie nevznikol. Žalobca neosvedčil a nepreukázal splnenie zákonnej podmienky podľa § 3
ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. Neexistenciu uvedeného nároku je možné vyvodiť z toho, že rozhodnutie
v konaní sp.zn. 5Csp/82/2017 nekonštatuje a neurčuje porušenie povinností žalovaného ustanovenej
právnym predpisom na ochranu spotrebiteľa. Predpoklad uvedený v zákone („úspešne uplatní porušenie
práva alebo povinností ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi“) vyžaduje rozhodnutie vo

výroku súdu, v ktorom sa uvedené konštatuje. Vyplýva to aj zo základného princípu civilného sporu,
že pre súd a každý orgán je záväzný len výrok rozhodnutia, nie odôvodnenie rozhodnutia. Žalovaný
napáda dôvodnosť uplatňovaného nároku na primerané finančné zadosťučinenie čo do jeho základu,
ale aj do jeho výšky. Žaloba neobsahuje žiaden dôvod a spôsob, ktorý by túto sumu odôvodnil. Žalovaný
v prípade úspechu trvá aj na priznaní nároku na náhradu trov konania. Napadnutý rozsudok žalovaný

navrhol ako vecne správny potvrdiť a súčasne žiadal priznať aj nárok na náhradu trov konania.

6. K vyjadreniu právneho zástupcu žalovaného sa žalobca nevyjadril.

7. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana v

spore, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359 a § 262 ods. 1 CSP, že
spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP aj náležitosti podľa § 363 CSP s
uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia
a jemu predchádzajúceho konania.8. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1,
2 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné vo výroku ako

vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, keď v danej veci nezistil dôvod k tomu, aby zopakoval alebo
doplnil dokazovanie vykonané pred súdom prvej inštancie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani
dôležitý verejný záujem. Vychádzal zo skutkových zistení ustálených v konaní súdom prvej inštancie (§
383 CSP). K procesnému postupu odvolacieho súdu, ktorý prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia

pojednávania v súlade s ustanovením § 219 ods. 1 a 3 CSP, miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku
bolo oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Trenčíne a na webovej stránke Krajského súdu v
Trenčíne v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, dňa 15.1.2020, na základe čoho boli splnené
podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku odvolacím súdom.

9. Za aplikácie § 380 ods. 2 CSP posudzoval odvolací súd z úradnej povinnosti, či konanie pred

súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok.
Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo
veci, a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že
v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1
písm. a/ a b/ CSP. Vychádzajúc z obsahu súdneho spisu odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie

dodržal v konaní procesné predpisy upravujúce procesný postup o povinnom poučení strany v spore
o procesných právach a o procesných povinnostiach, o predvolávaní na nariadené pojednávania za
účelom prejednania veci, pri vykonávaní dokazovania a procesný postup pred skončením dokazovania.
Rozsudok súdu prvej inštancie obsahuje náležitosti podľa § 220 ods. 2 CSP. Postupom súdu prvej
inštancie nedošlo k takému nesprávnemu procesnému postupu, ktorý znemožnil stranám uskutočňovať

im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

10. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie
dostatočným spôsobom, zaoberal sa tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, dôkazy vyhodnotil v súlade
so zásadami podľa § 191 CSP a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, keď s

poukazom na ním citované ustanovenia žalobu žalobcu zamietol a žalovanému ako úspešnej strane
sporu priznal proti žalobcovi nárok náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

11. Primárne odvolací súd uvádza, že základom jeho rozhodnutia vo vzťahu k odvolacím dôvodom
žalobcu je aplikácia ustanovenia § 387 ods. 2 CSP, pretože sa v celom rozsahu stotožňuje s

odôvodnením napadnutého rozsudku súdom prvej inštancie. Na zdôraznenie správnosti tak skutkových
akoajprávnychzáverovvyjadrenýchvnapadnutomrozsudkuuvádza,ženapadnutýrozsudokmávšetky
náležitosti riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia podľa § 220 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie
sa jasným, zrozumiteľným spôsobom vyjadril k uplatnenému nároku žalobcu, ako aj k použitej obrane
žalovaného a k vykonaným dôkazom. Pri aplikácii § 387 ods. 2 CSP, odvolací súd nie je povinný vo

vzťahu k odvolacím dôvodom opätovne zopakovať tie skutkové a právne závery, ktoré už vyjadril v
napadnutom rozhodnutí súd prvej inštancie a s ktorými sa odvolací súd stotožňuje, keď je postačujúce
na ne len odkázať (uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 350/09, rozsudok Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 2Cdo 170/2005). V súlade aj s ustálenou judikatúrou Ústavného súdu SR, súd prvej inštancie
v odôvodnení svojho rozsudku dal odpoveď na všetky podstatné a právne významné okolnosti dané v

sporovej veci. Rovnako aj vo vzťahu ku konaniu odvolacím súdom a k odôvodneniu jeho rozsudku sa
poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. júla 2003, z ktorého vyplýva, že
ani odvolací súd nemusí dať odpoveď na každý odvolací dôvod, len na ten, ktorý má pre vec podstatný
význam. Podľa Nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 zo dňa 16. marca 2005, „ ... odôvodnenie
súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v

opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali
sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava
v odvolacom konaní“.

12. Žalobca sa v zmysle zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa domáhal vydania

bezdôvodného obohatenia s poukazom na neplatnosť zmluvy o úvere - Zmluva o revolvingovom úvere
zo dňa 25.09.2009. Je nesporné, že žalobca uhradil poslednú splátku úveru dňa 9.2.2013, pričom istinu
úveru 1.519,39 eur preplatil žalobca úhradou 24. splátky v sume 65,43 eur dňa 7.9.2011.13. Oprávnený sa dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil vtedy,
keď skutočne (preukázateľne) zistí skutkové okolnosti, na základe ktorých môže podať žalobu o vydanie
plneniazbezdôvodnéhoobohatenia,t.j.keďnadobudnevedomosťorozsahubezdôvodnéhoobohatenia

a o osobe obohateného, a to bez ohľadu na to, že sa o týchto skutočnostiach mohol dozvedieť aj skôr.
To, kedy oprávnený získal informácie o právnej stránke možnosti domáhať sa vydania bezdôvodného
obohatenia (napríklad o tom, ako možno právne kvalifikovať jeho nárok), nie je pri posudzovaní okamihu
začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby vôbec relevantné. Rozhodujúcim pritom je, že zákon č.
258/2001 Z.z. priamo ustanovuje, kedy sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, resp. kedy

veriteľ úroky a poplatky žiadať nemôže.

14. Podľa ustanovenia § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa právo na vydanie bezdôvodného
obohatenia najneskôr premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie za desať rokov
odo dňa, keď k nemu došlo. V danej veci sa odvolací súd stotožňuje s odôvodnením súdu prvej inštancie,
že žalobca nepreukázal úmyselné bezdôvodné obohatenie a v danej veci bolo preto potrebné aplikovať

trojročnú objektívnu premlčaciu dobu. Žalobca podal predmetnú žalobu na súd po uplynutí premlčacej
doby.

15. Odvolací súd konštatuje, že subjektívna premlčacia doba nemôže začať plynúť po uplynutí
objektívnej premlčacej doby, nakoľko objektívna premlčacia doba stanovuje čas, kedy sa najneskôr

právo na vydanie bezdôvodného obohatenia premlčí.

16. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní žalobcom
vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje s skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie, ktorý
zohľadnil premlčanie žalovaného nároku. Ani v odvolacom konaní neboli preukázané ani tvrdené také

skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Objektívna premlčacia doba
začala plynúť odo dňa vzniku bezdôvodného obohatenia, to zn. dňom nasledujúcim po zaplatení prvej
splátky nad rámec poskytnutých peňažných prostriedkov. Žaloba o vydanie bezdôvodného obohatenia
bola podaná dňa 5.5.2017, to zn. všetky nároky, ktoré vznikli pred 5.5.2014 sú premlčané, nakoľko
uplynula objektívnej premlčacia doba, v rámci ktorej plynula aj dvojročná subjektívna premlčacia doba

a súd prvej inštancie správne rozhodol tak, že žalobu žalobcu o vydanie bezdôvodného obohatenia
zamietol. Odvolací súd posúdil aj odvolacie námietky žalobcu týkajúce sa uplatneného nároku žalobcu
na primerané finančné zadosťučinenie taktiež za nedôvodné a nárok žalobcu na zaplatenie primeraného
finančného zadosťučinenia v sume 1.444,15 eur odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodný z dôvodov, ako
uviedol súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí.

17. Odvolací súd po vyhodnotení podstatných odvolacích tvrdení žalobcu konštatuje, že v odvolacom
konaní nezistil žiadne dôvody na iné posúdenie skutkových a právnych záverov súdu prvej inštancie,
ktoré vychádzajú z obsahu súdneho spisu a dávajú dostatočný podklad pre jeho rozhodnutie. Rozsudok
súdu prvej inštancie je vecne správny a táto vecná správnosť predstavuje správnu aplikáciu a

interpretáciu právnych noriem na základe správne zisteného skutkového stavu.

18. Súd prvej inštancie rozhodol správne aj o náhrade trov konania, keď správne právne posudzoval
vec podľa ustanovenia § 255 ods. 1 a § 256 ods. 1 CSP a dospel k správnemu záveru, keď žalovanému
priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Na aplikáciu ustanovenia § 257

CSPnebolisplnenépodmienky-existenciadôvodovhodnéhoosobitnéhozreteľaavýnimočnéokolnosti.
Žalobca existenciu takýchto dôvodov a výnimočnosť okolností nepreukázal a konajúci súd takéto dôvody
a okolnosti nenašiel.

19. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v

spojení s § 255 a § 262 ods. 1 CSP. Žalovanému ako úspešnej strane sporu priznal proti žalobcovi
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

20. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule (§ 393 ods.
2 CSP).

Poučenie:Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424

CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427

ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh,
§ 428 CSP)

- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).