Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, May 14, 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3Cob/61/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8717208724
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 05. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Zoľáková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8717208724.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Zoľákovej a členov

senátu JUDr. Milana Majerníka a JUDr. Andreja Radomského v právnej veci žalobcu: BIOLIPANY,
s.r.o., Priehradná 30/1690, 031 01 Liptovský Mikuláš, IČO: 44 631 634, právne zastúpeného JUDr.
Petrom Behúňom, advokátom so sídlom Námestie sv. Egídia 44, 058 01 Poprad, IČO: 52461092,
proti žalovanému: REPOX, s.r.o., Staré Ihrisko 4751/30, 058 01 Poprad, IČO: 31 678 017, právne
zastúpenému CHOCHOĽÁK & ČESLA s.r.o., Krmanova 6, 040 01 Košice, IČO: 36 857 416, o
zaplatenie 21.494,57 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Poprad,
č.k .16Cb/157/2017-160 zo dňa 31. mája 2019, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie.

Priznáva žalovanému proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a priznal žalobcovi proti žalovanému
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Výrok rozhodnutia odôvodnil tým, že žalobca sa podanou žalobou domáhal úhrady sumy 21.494,57
eur s príslušenstvom z dôvodu neuhradenia zálohovej faktúry č. 20160001-1 vystavenej dňa 22.2.2016

za plnenie ústne dohodnuté a odsúhlasené v októbri a novembri 2014. Súd vydal v skrátenom konaní
dňa 20.9.2017 platobný rozkaz, ktorým žalobe vyhovel. Proti platobnému rozkazu bol podaný žalovaným
odpor, v ktorom poprel skutkové tvrdenia žalobcu, poprel existenciu žalobcom tvrdenej dohody o cene
za predmet faktúry, poprel tiež, žeby v októbri a novembri 2016 so žalobcom odsúhlasil akúkoľvek cenu
čohokoľvek a poprel, žeby mu žalobca poskytol akékoľvek plnenia tvrdené žalobcom, čo do dôvodu a
výšky existencie pohľadávky, ktorej zaplatenia sa žalobca v konaní domáha s tým, že takúto faktúru
žalovaný neeviduje vo svojom účtovníctve, ani si z nej neuplatnil nárok na odpočet DPH. Poukázal na to,

že od neho nemožno požadovať dokazovanie neexistencie určitej skutočnosti (negatívnej skutočnosti,
že pohľadávka žalobcu uplatnená v konaní nevznikla; nedošlo k uzatvoreniu žiadnej dohody medzi
žalovaným a žalobcom vo veci ceny za predmet faktúry; žalobca poskytol žalovanému žalobcom
tvrdené plnenia a pod.). Ďalej uviedol, že žalobca nijako nepreukázal vznik a existenciu pohľadávky,
teda nepreukázal, že práce uvedené vo faktúre boli žalobcom v prospech žalovaného vykonané a že
žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie ceny uvedenej v žalobcom označenej faktúre. Žalovaný vo svojom
vyjadrení poprel existenciu dohody, na ktorú mala fakturácia nadväzovať. Poprel tiež, že bez žalobcu

by svoju činnosť nemohol prevádzkovať s tým, že túto vykonáva už od 17.9.1993 a poprel, že by mu
žalobca fakturované plnenia poskytol. Čo sa týka uznania záväzku, žalovaný poukázal na skutočnosť, že
konateľke E.. Q. zanikla funkcia k 7.4.2016 a v čase údajného podpisu uznania záväzku žiaden záväzok
neexistoval, nemohol byť teda uznaný.3. Vec právne posúdil podľa ustanovenia § 261 ods. 1, § 265, § 133 ods. 1, § 135a ods. 1 Obchodného
zákonníka.

4. Súd postupom v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov, hodnotiac ich vo vzájomnej súvislosti,
prihliadajúc na predmet sporu, hospodárnosť konania a ich dôležitosť pre rozhodnutie vo veci
samej, uzavrel, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, teda nepreukázal existenciu ani dôvodnosť
uplatneného nároku. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že

za konania neboli preukázané jeho tvrdenia, a z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v
jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých
prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci nebola alebo
nemohla byť preukázaná. Žalobca má v prvom rade povinnosť tvrdenia. Na podporu svojho tvrdenia
v zmysle ustanovenia § 132 C.s.p. je žalobca povinný označiť dôkazy, ktoré podľa jeho názoru môžu
prispieť k objasneniu veci a zároveň je povinný ich k žalobe pripojiť, ak to ich povaha pripúšťa. V

ustanovení § 185 C.s.p. je zavedený princíp formálnej pravdy, čo znamená, že súd pri rozhodovaní
vychádza výlučne z dôkazov, ktoré mu navrhli strany sporu. Súd sa tak nemusí dostať k úplnému zisteniu
pravdy, vzhľadom na to, že si o spore môže urobiť svoj obraz iba v rozsahu, v akom mu ho vykreslia
strany sporu svojimi tvrdeniami a súvisiacimi dôkazmi. Dôraz sa kladie na procesnú diligenciu strán
sporu, čoho dôsledkom je obmedzenie dôkaznej iniciatívy súdu a jej presun takmer bezvýhradne na

strany sporu. Spornou v konaní bola existencia dohody strán sporu, v zmysle ktorej si žalobca voči
žalovanémuuplatnilnárok.Zvykonanéhodokazovanianemalsúdzapreukázané,žebymedzižalobcom
a žalovaným bola riadne uzavretá akákoľvek dohoda, ktorá by žalovaného zaväzovala k plneniu, ktorého
úhrady sa žalobca dožaduje. Predovšetkým súd poukazuje na skutočnosť, že dohoda medzi žalobcom
a žalovaným mala byť za žalovaného uzavretá ústne E.. Q., ktorý od 28.5.1998 nebol konateľom

žalovaného, žiadnu plnú moc konať za žalovaného nepredložil a naopak od 26.02.2009 do 25.11.2013
bol E.. U. Q. konateľom žalobcu. Súčasne mal súd pochybnosti o správnosti a oprávnenosti faktúr
vystavených spoločnosťou Q. V., V..R..J.. žalovanému na úhradu a následnú refakturáciu žalovanému,
nakoľko v rozhodnom období mali obe spoločnosti rovnakého konateľa F.. Q. S., ktorý poprel vedomosť
o dohode uzavretej medzi žalobcom a žalovaným, plnenia ktorej sa žalobca v konaní domáha. Jediným

dôkazom, ktorý by mal svedčiť v prospech žalobcu tak sú výpovede E.. Q. a E.. Q., ktorí mali byť obaja
v prejednávanej veci aktívne zapojení, a ktorých svedeckým výpovediam súd neprisvedčil. Pokiaľ aj
E.. Q. akúkoľvek dohodu uzavrel, nebolo v konaní preukázané, že konal za žalovaného, toto konanie
tak žalovaného nemôže zaväzovať. Čo sa týka uznania záväzku, súd poukazuje na skutočnosť, že
až do podania odporu proti platobnému rozkazu sa nikde toto uznanie neuvádzalo a netvrdil ho ani

žalobca v rámci skutkových tvrdení v žalobe. Navyše nefiguruje ani v protokole účtovných dokladov
odovzdaných odvolanou konateľkou E.. Q.. Vznik toho uznania je tak sporný a žalobca vznik svojho
nároku nepreukázal. Navyše súd dodáva, že zálohová faktúra nie je riadnym účtovným dokladom a
je opodstatnená pred samotným poskytnutím plnenia. Pokiaľ by skutočne existovala dohoda medzi
žalobcom a žalovaným na spoločnej úhrade nákladov, táto zálohová faktúra mala byť vystavená pred

realizáciou výstavby, i keď nemusela pokrývať celý rozsah skutočných nákladov. Vystavenie zálohovej
faktúry po dodaní plnenia nie je opodstatnené a dôvodné. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd žalobu
v celom rozsahu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 255 CSP.

5. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca z dôvodov uvedených v ustanovení § 365 ods.

1 písm. e/, h/ Civilného sporového poriadku. Namietal, že súd prvej inštancie na základe vykonaných
dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. K spornosti
existencie dohody strán sporu poukázal na to, že dohodu o realizácií, resp. kooperácii pri stavbe oboch
prevádzok elektrárni uzavreli strany v roku 2013. K zmene konateľov spoločnosti REPOX, s.r.o. podľa
výpisu z obchodného registra došlo 4.9.2014. Stavba „prevádzky č. 2. el. na splyňovanie biomasy“

patriaca spoločnosti REPOX, s.r.o. bola skolaudovaná 31.12.2014. Súčasný konatelia spoločnosti
nemôžu o tom, či dohody vznikli alebo nie podať priamo svedectvo. V čase keď sa stali konateľmi
spoločnosti predmetné stavebné práce boli nielen dohodnuté, ale v drvivej väčšine aj realizované. Z
uvedeného dôvodu je ich spochybnenie iba účelovou obranou sledujúcou cieľ obohatiť sa na úkor
žalobcu. Existenciu dohody, teda mohli relevantne potvrdiť za spoločnosť BIOLIPANY, s.r.o. F.. S. X..

(súdom nesprávne predvolaný F.. S. V..) a Q. Z. a za spoločnosť REPOX, s.r.o. E.. Q. a E.. Q.. Q. Z. vo
svojej výpovedi jednoznačne potvrdil uzatvorenie takejto dohody o spolupráci pri realizácii predmetných
prác, pričom uviedol, že na ich rozsahu a výške náhrady za spoločnosť REPOX, s.r.o. boli prítomný E..
Q. a jeho manželka - konateľka spoločnosti REPOX, s.r.o. E.. Q. a obaja po ukončení negociačnýchrozhovorov s dohodnutým rozsahom súhlasili. Tieto slová vo svojich svedeckých výpovediach potvrdili
aj obaja manželia Q.. Súdu bol predložený výpis z emailovej komunikácie Ing. Pohorelca, z ktorej je
zrejmé, že dňa 7.11.2014 preposlal vtedy ďalšiemu konateľovi spoločnosti REPOX, s.r.o Q. C.M. email

obdŕžaný od BIOLIPANY, s.r.o. o tom, že sa dohodli na výške úhrady za predmetné stavebné práce.
Je nepochybné, že súčasťou ich dohody bola aj realizácia elektrickej prípojky, pričom jej vlastníctvo
bolo podmienkou úspešného kolaudačného konania, preto spoločnosť REPOX, s.r.o. požiadala o jej
prednostné vyfakturovanie, čo sa aj realizovalo a spoločnosť REPOX, s.r.o. za predmetné elektrickú
prípojku riadne zaplatila. K spochybňovaniu poverenia E.. Q. na zastupovanie spoločnosti REPOX,

s.r.o. uviedol, že konateľka spoločnosti E.. Q. jednoznačne potvrdila udelenie plnomocenstva v mene
spoločnosti pre jej manžela. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že E.. Q. zastupoval spoločnosť
REPOX, s.r.o. aj pred stavebný úradom. Požiadal o vydanie stavebného povolenia, čo vyplýva zo
zápisnice o stavebnom konaní zo dňa 10.12.2013 a takisto z protokolu z kolaudačného konania zo dňa
31.12.2013. Z týchto listín vyplýva, že stavebníka spoločnosť REPOX, s.r.o. zastupoval p. Q. a p. C..
Z dôvodu, že obe spoločnosti mali rovnakého konateľa JUDr. Pavla Nováka, ktorý poprel vedomosť

o uzavretej dohode medzi žalobcom a žalovaným. Uviedol, že spoločnosť Q. V., V..R..J.. bola iba
generálnym dodávateľom stavby spolu s technológiou splyňovacej elektrárne, pričom pri určovaní cien
sa vychádzalo z faktúr subdodávateľa, ktoré žalobca súdu predložil. K popretiu dohody F.. S. uviedol,
že konateľom spoločnosť je F.. Q. S. V.. a majiteľom F.. Q. S. X... Svedok E.. Q. jednoznačne uviedol,
že všetky rozhovory viedol s Q. S. X.. ktorého súd v predmetnej veci nepredvolal. Ku konštatovaniu

súdu, že dokument „uznanie záväzku“ žalobca neuvádzal až do podania odporu a netvrdil ho ani v
rámci skutkových tvrdení v žalobe a že tento dokument nefiguruje ani v protokole účtovných dokladov
odovzdaných odvolanou konateľkou E.. Q. a preto ho považuje za sporný. Uviedol, že nemá vedomosť
o tom, žeby uznanie záväzku malo byť súčasťou účtovnej evidencie. Ak ho spoločnosť REPOX, s.r.o.
vo svojej účtovnej evidencie neviedla, táto skutočnosť nemôže spôsobovať jeho neplatnosť. Uznanie

záväzku vypracoval E.. Q. Z., čo potvrdil vo svojej výpovedi po viacnásobnej prosbe o odklad zaplatenia
predmetnej sumy zo strany zástupcov spoločnosti REPOX, s.r.o.. Takéto zabezpečenie záväzku je v
právnej praxi bežné a hlavne konateľ spoločnosti BIOLIPANY, s.r.o. postupoval logicky s cieľom ochrániť
majetok spoločnosti a podľa platnej legislatívny si počínal s tzv. odbornou starostlivosťou. Konateľka
spoločnosti REPOX, s.r.o. E.. Q. potvrdila podpis predmetného dokumentu v danom čase. Ak súd

nepresvedčil svedeckým výpovediam E.. Q. a E.. Q., nakoľko sú v celej veci „aktívne“ zapojení, považuje
takýto postup súdu prvej inštancie za nesprávny. Prevaha dôkazov bola jednoznačne na strane žalobcu,
avšak súd rozhodol opačne a okrem konštatácie o „aktívnom zapojení“ neudáva dôvody, ktoré ho viedli
k takémuto rozhodnutiu. V žalobe a tento dokument o uznaní záväzku nepoukazoval z toho dôvodu, že
očakával, že žalovaný svoj nárok uzná a zaplatí. Ku konštatovaniu súdu, že zálohová faktúra mala byť

vystavenápredrealizáciou,pričomzálohováfaktúraniejeriadnymúčtovnýmdokladom,resp.vystavenie
zálohovej faktúry po dodaní súd nepovažuje za dôvodné a opodstatnené, uviedol, že k vystaveniu
zálohovej faktúry došlo z dôvodu, že konateľ spoločnosti si počínal v súlade s § 415 Občianskeho
zákonníka, a teda tak, aby spoločnosti BIOLIPANY, s.r.o. nevznikla ďalšia škoda. Vystavením riadnej
faktúry by spoločnosti BIOLIPANY, s.r.o vznikla povinnosť z celej sumy 20 % daň, pričom ochotu

zaplatiť predmetnú faktúru spoločnosť REPOX, s.r.o. nijako nedeklarovala a v danom čase zaplatenie za
predmetné práca žiadala ďalej odložiť. Navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie
tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a žalobcovi prizná nárok na plnú náhradu trov konania voči
žalovanému, prípadne vydaný rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
Zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania

6. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
ako vecne správny potvrdil. K odvolacím námietkam uviedol, že zo strany žalobcu dochádza k
opätovným rozdielnym tvrdeniam ohľadne uzavretia dohody o preplatení nákladov. V odvolaní žalobca
tvrdí, že má byť táto dohoda uzavretá v roku 2013. Vo vyjadrení k odporu zo dňa 24.11.2017 pritom

tvrdil, že plnenia žalobca poskytol žalovanému na základe obojstrannej dohody z roku 2014. V žalobe
tvrdil, že k odsúhlaseniu odplaty došlo v októbri a novembri 2014 a napokon z emailu zo dňa 7.11.2014,
ktorý žalobca predložil súdu vyplýva, že v tento deň sa mali údajne E.. Q. a E.. M. dohodnúť na
nákladoch. Zdôraznil, že W. N. a E.. Q. C., ktorí vo veci vypovedali boli konateľmi žalovaného už
od 25.8.2014. Pokiaľ by medzi žalovaným a žalobcom bola uzavretá akákoľvek dohoda o preplatení

nákladov, mali by o tom vedomosť. Zároveň, ak by aj skutočne medzi p. Pohorelcom na jednej strane
a p. Pavlom Novákom ml. a p. Z. na strane druhej, ako to žalobca uvádza vo svojom odvolaní bola
uzavretá dohoda, bola by táto dohoda absolútne neplatná. Z výpisu z obchodného registra žalobcu
vyplýva, že konatelia konajú menom spoločnosti vo všetkých veciach spoločne. Pri právnych úkonochvykonávaných v písomnej forme podpisovanie za spoločnosť sa vykonáva tak, že k napísanému
alebo vytlačenému obchodnému menu spoločnosti, menu a priezvisku a funkcii podpisujúci konatelia
pripoja svoje vlastnoručné podpisy. F.. Q. S. X.. nie je konateľom žalobcu, je len jeho spoločníkom.

Konateľom žalobcu bol v rozhodnom čase Q. Z. a F.. Q. S. V... F.. Q. S. V.. vo svojej výpovedi uviedol,
že so žalovaným nikdy nejednal. Žalobca nekonal riadne svojim štatutárnym orgánom (nakoľko pri
údajnom uzatváraní tejto dohody ho nezastupoval F.. Q. S. V.. ako jeden z dvoch konateľov, ktorí
boli povinní konať pri zastupovaní žalobcu spoločne. Ak by aj takáto dohoda skutočne uzatvorená
bola, čo žalovaný naďalej odmieta, išlo by o absolútne neplatný právny úkon. Poukázal na judikatúru

všeobecných súdov a na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 29Cdo/695/2000 zo
dňa 12.6.2001, podľa ktorého ak boli zapísaní dvaja konatelia a ak bolo zapísané, že pokiaľ je menovaný
len jeden konateľ, zastupuje spoločnosť navonok samostatne a za spoločnosť samostatne podpisuje.
Ak je menovaných niekoľko konateľov, zastupuje každý z nich spoločnosť s druhým konateľom. V
tejto súvislosti poukázal aj na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 31Cob/64/2014 zo dňa
11.2.2016, z ktorého vyplýva, že spôsob konania znamená určenie, ako kolektívny orgán, ktorý je tvorení

niekoľkými členmi, prejavuje vôle právnickej osoby navonok vo vzťahu k tretím osobám. Nedodržanie
spôsobu konania v mene spoločnosti vedie k neplatnosti právneho úkonu, pretože vôľa právnickej
osoby navonok voči tretím osobám nebola prejavená zákonom predpokladaným spôsobom, t.j. určený
spôsobom konania v mene spoločnosti. Spôsob konania v mene obchodnej spoločnosti ustanovený
v obchodnom registri nemá znaky právneho úkonu, jedine ktorý môže byť pre nerešpektovanie

požadovaných náležitostí. Poukázal na to, že žalovaný sa na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo dňa
6.11.2018 neplatnosti údajnej dohody o preplatení nákladov aj dovolal. Ďalej poukázal na to, že E..
Q., ktorý mal túto údajnú dohodu uzatvoriť menom žalovaného, nemal oprávnenie na takéto konanie
menom žalovaného. E.. Q. nebol ani členom štatutárneho orgánu žalovaného, ani mu nebolo udelené
plnomocenstvo na zastupovanie žalovaného voči žalobcovi, čo žalovaný viackrát v priebehu konania

zdôraznil. Žalobca pritom ani žiadne plnomocenstvo udelené E.. Q. v priebehu konania súdu nepredložil.
Skutočnosť, že E.. Q. zastupoval žalovaného pri stavebnom konaní ani v žiadnom prípade nezakladá
jeho oprávnenie uzatvárať menom žalovaného akékoľvek dohody so žalobcom alebo tretím i osobami.
Údajnú dohodu o preplatení nákladov tak mali podľa tvrdení žalobcu uzatvoriť za žalobcu osoby, ktoré
neboli spoločne oprávnené konať menom žalobcu (F.. S. X.. a Q. Z.) a za žalovaného, osoba ktorá

nebola oprávnená konať menom žalovaného E.. Q., teda nieto žiadnych pochybností o tom, že údajná
dohoda o preplatení nákladov nemohla byť medzi žalobcom a žalovaným uzatvorená platne. Navyše
podmienkou platnosti právneho úkonu je aj jeho určitosť. V danom prípade bez akýchkoľvek pochybností
je zrejmé, že údajná dohoda nemohla byť nikdy určitá. Aj v texte emailu zo dňa 7.11.2014, ktorý predložil
konajúcemu súdu žalobca, je uvedená iná suma než tá, ktorá je uvedená v zálohovej faktúre. Ak by

teda skutočne došlo medzi uvedenými ľuďmi k uzatvoreniu dohody, bola by táto absolútne neplatná aj z
dôvodu jej neurčitosti. K uznaniu záväzku uviedol, že v konaní bolo jednoznačne preukázané, že medzi
žalobcom a žalovaným nedošlo a ani nemohlo dôjsť k platnému uzatvoreniu žiadnej dohody o preplatení
nákladov. Je bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že bolo preukázané, že uznaný záväzok neexistuje.
Uznanie záväzku z neexistujúcej, resp. neplatnej dohody tak nemá žiadne právne účinky. Žalovaný

opätovne poukázal na skutočnosti, ktoré prisvedčujú tomu, že uznanie záväzku zo dňa 31.3.2016 bol
zo strany E.. Q. antidatované a k jeho vyhotoveniu došlo až po podaní žaloby. Uznanie záväzku bolo
vyhotovené žalobcom nie žalovaným, čo potvrdil aj konateľ žalobcu Q. Z. pri svojej výpovedi. Ďalej
konateľ žalobcu Q. Z.Ň. vo svojej výpovedi tvrdil, že pri rokovaniach o stavebných prácach jednal len
s p. Q. a neskôr s p. C., ale uznanie nechal podpísať E.. Q.. Tá sa pritom takých rokovaní podľa

Q. Z. ani nezúčastnila. E.. Q. mala uznanie záväzku podpísať údajne dňa 31.3.2016, pričom v tom
čase už mala vedomosť, že na valnom zhromaždení žalovaného zvolenom na deň 7.4.2016 bude
odvolaná z funkcie konateľa žalovaného. E.. Q. nikdy neinformovala zvyšných konateľov spoločnosti
žalovaného o existencii uznania záväzku údajne zo dňa 31.3.2016, ani o existencii zálohovej faktúry
č. 2016001-1. Tieto doklady žalovanému neodovzdala ani pri protokolárnom odovzdaní dokumentov

spoločnosti dňa 14.4.2016 po jej odvolaní z funkcie konateľa. E.. Q. úmyselne škodí žalovanému za
účelom vlastného prospechu, keď napr. dňa 6.4.2016, teda jeden deň pred valným zhromaždením, na
ktorom bola odvolaná z funkcie konateľky žalovaného podala v mene žalovaného dodatočné daňové
priznanie k daní z príjmov za obdobie roka 2013, ktorou sa pokúsila vložiť do účtovníctva žalovaného
fiktívnu pohľadávku svojho manžela E.. Q. voči žalovanému vo výške 150.00,- eur za čo Daňový úrad

Prešov uložil žalovanému pokutu vo výške 3.000,- eur. Žalobca uznanie záväzku predložil až počas
konania a na toto uznanie nepoukázal v žalobe. Uznanie záväzku bolo vyhotovené až po podaní žaloby
a antidatované k 31.3.2016. Bez ohľadu na to, či bolo uznanie dlhu antidatované či nie však platí, že
žalovaný v priebehu konania jednoznačným spôsobom vyvrátil existenciu údajného záväzku žalovanéhovoči žalobcovi. K vystaveniu zálohovej faktúry a k tvrdeniu žalobcu, ktorý túto faktúru vystavil po dvoch
rokoch od údajného vykonania prác v prospech žalovaného uviedol, že nemožno súhlasiť s tvrdením
žalobcu, že takýto postup je plne súladný s platnými právnymi predpismi, pričom po obdŕžaní platby

by spoločnosť BIOLIPANY, s.r.o. vystavila riadnu zúčtovaciu faktúru a na základe nej by príslušnú daň
odviedla a že zálohovú faktúru vystavila z dôvodu vyhnutia sa povinnosti odviesť 20 % daň z pridanej
hodnoty presahuje do trestnoprávnej roviny. Postup žalobcu, keď faktúru nevystavil ani po takmer 6
rokoch od údajného poskytnutia plnenia v prospech žalovaného, tak v žiadnom prípade nie je v súlade
s platnými právnymi predpismi. Zdôraznil, že faktúru za elektrickú prípojku (ktorú žalobca na rozdiel

od plnení uvedených v zálohovej faktúre pre žalovaného skutočne vykonal) žalobca vystavil riadne a
táto faktúra bola potom zo strany žalovaného aj riadne a včas uhradená, čo medzi stranami sporu
nebolo sporné. Pokiaľ by tak skutočne došlo k poskytnutiu plnení uvedených v zálohovej faktúre, je
zrejmé, že žalobca by pri fakturácii týchto plnení postupoval rovnako ak pri faktúrach elektrickej prípojky.
Správanie žalobcu pri vystavovaní faktúry tak jednoznačným spôsobom svedčí o tom, že žiadne z
plnení uvedených v zálohovej faktúre reálne pre žalovaného neuskutočnil. Takisto v konaní žalobca

nepreukázal, že jeho nárok vyplýva z titulu bezdôvodného obohatenia žalovaným. Prácami uvedenými v
zálohovej faktúre by mohlo dôjsť maximálne tak k zhodnoteniu pozemku, na ktorom mali byť tieto práce
údajne vykonané. Poukázal na to, že vlastníkom pozemku, na ktorom mali byť práce údajne vykonané
v čase údajného uskutočnenia predmetných prác bolo k dnešnému dňu aj naďalej mesto Lipany. V tejto
súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25cdo/355/2001 zo dňa 29.1.2003.

Všetky práce, ktoré žalobca údajne podľa ním predložených faktúr vykonal, resp. nechal vykonať robil
pre seba aby mohol výsledok týchto prác využívať on sám (čo žalobca v priebehu konania sám priznal
a vyplýva to aj z toho, že má ísť o refakturáciu nákladov, ktoré boli fakturované spoločnosťou V.-X.
V..R..J.. spoločnosti Q. V..R..J.. ktorá staval halu žalobcovi). Je tak zrejmé, že bez ohľadu na to, či
existovala prevádzka žalovaného alebo nie, tak na to, aby žalobca mohol prevádzkovať svoju elektráreň

na spaľovanie biomasy, museli by sa tieto práce taktiež a v rovnakom rozsahu. Konajúci súd tak nielenže
nemohol návrhu žalobcu uplatnený v tomto konaní kvalifikovať ako bezdôvodné obohatenia, ale ak by
si aj žalobca takýto nárok uplatnil, napr. zmenou svojej žaloby. Je zrejmé, že by išlo o nárok nedôvodný,
nakoľko k bezdôvodnému obohateniu žalovaného údajnými prácami v žiadnom prípade dôjsť nemohlo.

7. Žalobca k vyjadreniu žalovaného k odvolaniu uviedol, že neobstojí argumentácia žalovaného o tom,
že dohoda medzi stranami je absolútne neplatná. Zdôraznil, že v tomto konkrétnom prípade zákon
nepodmieňuje platnosť dohody jej písomnou formou. Všetci vak vtedajší aktéri, t.j. konateľka žalovaného
E.. Q. a konatelia žalobcu Q. S. X.. a Q. Z. zhodne potvrdili, že táto dohoda vznikla a na základe nej
sa realizovali predmetné stavebné práce. Žalovaný vo svojom podaní iba zneužíva fakt, že dohoda sa v

priebehu realizácie prác rozširovala, upravoval, upresňovala a teda pri otázkach na konkrétne stavebné
častisapredvolanísvedkovia,resp.stranysporuvyjadrovalirôzne.Niktozozainteresovanýchexistenciu
tejto dohody nespochybnil. Z uvedeného dôvodu sa tvrdenia absolútnej neplatnosti tohto právneho
úkonuzostranyžalovanéhozdajúakoúčelové,sledujúcecieľnezaplateniazavykonanépráce.Odmietol
tvrdenie žalovaného, že uznanie záväzku bolo antidatované. Zotrval na svojich odvolacích námietkach.

8. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. § 34 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), po zistení, že odvolanie bolo podané v
zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), prejednal odvolanie
podané žalovaným a preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce

v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378 a nasl. CSP bez toho, aby nariadil odvolacie pojednávanie
podľa § 385 CSP (a contrario) a na tomto pojednávaní zopakoval, či doplnil dokazovanie vykonané
prvoinštančným súdom. Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť
skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 382, § 385 CSP). Pri preskúmavaní napadnutého
rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento

rozsudokpreskúmavaťzinýchdôvodov,nežktorébolivýslovneuvedenévpodanomodvolaní.Výnimkou
by mohli byť len vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, aj keď neboli v odvolacích
dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 CSP). Pretože rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený,
odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na
úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Prešove (§ 378 ods. 2, § 219 ods. 1, 3 CSP) Po

prieskume napadnutého rozhodnutia podľa vyššie uvedených zásad (§ 379, § 380 ods. 1, 2 CSP) dospel
odvolací súd k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné a rozhodnutie súdu prvej inštancie je
potrebné potvrdiť.9. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

10. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

11. Súd prvej inštancie vo veci v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností

bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových
a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd konštatuje, že sa podľa § 387 ods. 2 CSP v celom
rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.

12. Odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je správne, preto ho podľa § 387
ods. 1 CSP potvrdil

13. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).