Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 25, 2020

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/180/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5716204531
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Tichý

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:5716204531.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Tichého a

členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a Mgr. Miroslava Šeptáka, v spore žalobcu: P. O., nar. XX.XX.XXXX,
bytom P., Ul. J. Q. č. XXXX/X proti žalovanému: Slovenská sporiteľňa, a. s., so sídlom Bratislava,
Tomášikova 48, IČO: 00 151 653, právne zastúpenému: Advokátska kancelária Mária Grochová a
partneri s.r.o., so sídlom Košice - mestská časť Staré Mesto, Bočná 10, IČO: 36 863 017, v konaní
o určenie, že úver je bezúročný a bezpoplatkový, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Martin č. k. 7C/137/2016-426 zo dňa 21.02.2019, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaný m á voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Martin zamietol žalobu, ktorou žalobca žiadal, aby súd určil,
že zmluva o spotrebiteľskom úvere č. 506381201, ktorú uzatvoril dňa 22.10.2014 so žalovaným, je
bezúročná a bezpoplatková a o nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že žalovaný má voči
žalobcovi právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

2. Rozhodnutie súdu prvej inštancie sa opiera o ustanovenia § 9 ods. 3, ods. 5, ods. 2 písm. k), § 11 ods.

1 písm. b) Zákona o spotrebiteľských úveroch a podľa ustanovenia § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

3. Súd prvej inštancie konštatoval, že zisťoval, či sporná úverová obsahuje všetky zákonom predpísané
náležitosti (§ 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch). Bolo zistené, že zmluva
obsahuje všetky zákonom predpísané náležitosti. V zmluve sa žalovaný zaviazal poskytnúť žalobcovi
úver vo výške 13.000,- eur s tým, že žalobca úver vráti spolu s úrokom za poskytnutie úveru vo výške
9,90 % ročne. Žalobca sa úver zaviazal zaplatiť 120-timi mesačnými splátkami dohodnutými vo výške

179,29eursplatnýmivždyk15-temudňukalendárnehomesiaca.Splatnosťprvejsplátkyboladohodnutá
na dňa 15.12.2014 a splatnosť poslednej splátky bola dohodnutá na deň 15.11.2024. Úverová zmluva
obsahuje aj informáciu o ročnej percentuálnej miere nákladov a o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ
na úver zaplatiť. Žalobca tvrdil, že úver je bezúročný a bezpoplatkový, pretože dohodnutá výška splátky
179,29 eur nie je členená na časť určenú na splátku istiny úveru, na úrok za poskytnutie úveru a časť
určenú na poplatky. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že zo súdnej praxe nie je známy prípad,
že zmluva o spotrebiteľskom úvere dohodnutá na určitú dobu obsahuje dohodu o amortizácii istiny

(obsahuje vlastnú amortizačnú tabuľku). Amortizačná tabuľka pre spotrebiteľa nemá zásadný význam
a, ak počas trvania úverového vzťahu došlo k úhrade mimoriadnej splátky alebo k omeškaniu s platením
splátok, podstatným spôsobom sa zmenia aj pôvodné predpoklady na výpočet a zloženie jednotlivej
anuitnej splátky. To znamená, že pôvodná dohoda zmluvných strán o úhrade budúcich zložiek anuitnejsplátky by bola v rozpore so skutočným stavom. Súd prvej inštancie ďalej dôvodil, že v súvislosti s
výkladom citovaného ustanovenia existuje viacero rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, ktoré vo svojej
výpovedi právny zástupca žalovaného citoval a túto rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR je konajúci

súd povinný rešpektovať. Napríklad v odôvodnení rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
č.k. 3Cdo/146/2017 zo dňa 22.02.2018 sa konštatuje, že je potrebné použiť eurokonformný výklad
ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z., ktorý umožňuje dospieť k záveru, že
toto ustanovenie nevyžaduje, aby zmluva o úvere obsahovala presné vymedzenie vnútornej skladby
jednotlivých splátok, to znamená určenie, aká časť každej jednotlivej splátky sa použije na splátku

istiny a aká časť spláca bežné úroky a poplatky. Účelom predmetného ustanovenia nebolo, aby mal
spotrebiteľ už pri uzatvorení zmluvy k dispozícii v číselnom vyjadrení informáciu, aká časť bude v tej-
ktorej anuitnej splátky pripadať na istinu, úverový úrok a iné platby. Takýto výklad je podľa súdu prvej
inštancie logický aj vzhľadom na ustanovenie § 9 ods. 3 Zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorý v
prípade, ak má spotrebiteľ záujem, je poskytovateľ úveru povinný mu poskytnúť výpis z účtu vo forme
amortizačnej tabuľky, a to bezplatne a kedykoľvek počas celej doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom

úvere. Amortizačná tabuľka obsahuje členenie na časť určenú na splátky istiny úveru a časť určenú
na úroky. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na to, že po troch rokoch od začatia súdneho sporu začal
žalobca argumentovať aj tým, že úver je bezúročný a bezpoplatkový, pretože obsahuje nesprávny
údaj o celkovej sume, ktorú je spotrebiteľ povinný na dlh z úveru zaplatiť. Podľa žalobcu zmluva
obsahuje informáciu o výške celkových nákladov 21.528,52 eur a podľa žalobcu, by tento údaj mal byť

správny údaj 21.514,80 eur. Žalobcom vypočítaný rozdiel 14,- eur je z hľadiska posudzovania platnosti
úverovej zmluvy alebo pri rozhodovaní o tom, či zmluva je bezúročná a bezpoplatková, bezvýznamný
nie len preto, že rozdiel je zanedbateľný. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na ustanovenie článku
5.5.3 Obchodných podmienok Slovenskej sporiteľne pre poskytovanie úverov, ktoré boli účinné v čase
podpísania úverovej zmluvy a sú jej súčasťou. Podľa tohto ustanovenia všeobecných obchodných

podmienok, výška poslednej splátky bude tvorená zostatkom pohľadávky banky. Súd prvej inštancie tiež
dôvodil, že podľa žalovaného je informácia o celkových nákladov úveru správna, pretože pri jej výpočte
je možné údaje zaokrúhľovať nanajvýš na eurocenty, pretože iné zaokrúhľovanie nedovoľuje menová
jednotka, ktorou je jeden eurocent. Z týchto dôvodov nebolo možné požadovaný údaj vypočítať úplne
presne do posledného eurocentu a zaokrúhlenie je nutné vykonať na ťarchu poslednej splátky, ktorá je

mierne odlišná od predchádzajúcich splátok. Ak by modelove aj informácia o výške celkových nákladov
úveru bola nesprávna (rozdiel 14,- eur), nemôže to byť aj z hľadiska uplatnenia zásady proporcionality
dôvodom, aby žalovaný poskytol žalobcovi finančnú službu, a to úver vo výške 13.000,- eur na obdobie
10-tich rokov zadarmo, teda bezúročne a bez poplatkov. Súd prvej inštancie posudzoval aj skutočnosť,
či sporná úverová zmluva nie je neplatná pre rozpor s ustanovením § 37 Občianskeho zákonníka a či

je v súlade s ustanovením § 52 a nasledovných Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách,
ako aj s ustanoveniami zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľov a zákona č. 129/2010 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch. Konštatoval, že podľa žalobcu zmluva obsahuje neprijateľnú podmienku,
ktorá spočíva v oprávnení žalovaného zmeniť lehotu splatnosti splátky úrokov a poplatkov. Nebolo
preukázané, že túto dohodu žalovaný aplikoval, a že záväzky, ktoré vznikli zo zmluvy, nemôžu byť

jednostranne menené. Nejednalo sa o takú zmluvnú podmienku, v dôsledku ktorej by úverová zmluva
bola neplatná alebo bezúročná a bezpoplatková. Za neprijateľnú zmluvnú podmienku súd prvej inštancie
nepovažuje ani dohodu uvedenú v článku 1 bod 10 a 12 zmluvy o úvere, podľa ktorej spory budú
riešené buď rozhodcovských súdom alebo všeobecným súdom. Žalovaný túto voľbu nevyužil. Ak by sa
aj jednalo o neprijateľnú zmluvnú podmienku, nemôže to mať podľa súdu prvej inštancie za následok

neplatnosť celej úverovej zmluvy. Čo sa týka dohodnutého poplatku za upomienku vo výške 25,- eur,
súd prvej inštancie skonštatoval, že sa jedná o neprijateľnú zmluvnú podmienku, pretože suma za
upomienku je prehnane vysoká a niekoľkonásobne prevyšuje reálne náklady. Táto skutočnosť však nie
je dôvodom pre neplatnosť celej úverovej zmluvy alebo dôvodom pre určenie, že zmluva je bezúročná
a bezpoplatková. Odkaz uvedený v úverovej zmluve (v záverečných ustanoveniach) o možnosti

aplikovať aj ustanovenia Obchodného zákonníka, nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou a nie je
dôvodom pre určenie neplatnosti celej úverovej zmluvy alebo pre určenie, že zmluva je bezúročná
a bezpoplatková. Aplikácia dispozitívnych ustanovení Obchodného zákonníka ustanovenie § 497 a
nasl., ktoré upravujú zmluvu o úvere, je namieste. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je
spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keby sa inak mali

použiť normy obchodného práva (§ 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Na úverový vzťah, ktorý vznikol
medzi sporovými stranami, bolo potrebné aplikovať prepisy Obchodného zákonníka a Občianskeho
zákonníka, Zákona o spotrebiteľských úveroch, ako aj Zákona o ochrane spotrebiteľov. Možnosť
aplikácie Obchodného zákonníka sama osebe nemôže spôsobovať nerovnováhu v zmluvnom postavenízmluvných strán a žiadnym spôsobom spotrebiteľa táto dohoda neznevýhodňuje. Podstatná a zásadná
je správna aplikácia všetkých citovaných právnych predpisov na spotrebiteľských vzťah. V tejto súvislosti
súd prvej inštancie poznamenal, že Občiansky zákonník neobsahuje úpravu úverových zmlúv, a

preto je v tomto smere potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka § 496 a nasl. Tieto
citované ustanovenia majú dispozitívny charakter (okrem ustanovenia § 499). Nie je rozhodujúce, či
sa ustanovenia Obchodného zákonníka na daný vzťah použijú, ale akým spôsobom sa bude tento
zákonník aplikovať, a to tak, aby to nebolo v rozpore s ustanoveniami Občianskeho zákonníka, ani s
ustanoveniami predpisov na ochranu práv spotrebiteľov. Súd prvej inštancie záverom konštatoval, že v

konaní nebolo preukázané, že úverová zmluva neobsahovala zákonom predpísané náležitosti, a že je v
rozpore s ustanoveniami predpisov o ochrane práv spotrebiteľov, a preto návrh žalobcu na určenie, že
úverová zmluva číslo 5063812201 uzatvorená medzi sporovými stranami dňa 22.10.2014 je bezúročná
a bez poplatkov, zamietol. Zároveň konštatoval, že nezistil ani dôvod, pre ktorý by zmluva o úvere
bola neplatná pre rozpor s ustanovením § 37 Občianskeho zákonníka alebo preto, že obsahuje veľké
množstvo neprijateľných zmluvných podmienok. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa

ustanovenia § 255 v spojení s ustanovením § 262 CSP a žalovanému, ktorý bol v spore úspešný, priznal
právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozsudku osobitným rozhodnutím, ktoré vydá súdny úradník.

4. V zákonnej lehote žalobca podal odvolanie proti rozsudku v celom rozsahu a domáhal sa, aby

odvolací súd zrušil rozsudok a vrátil vec na ďalšie konanie súdu prvej inštancie. Žalobca namietal, že v
prípade, že ak bude vec pridelená do senátu 11Co, aby sa tento senát sám vylúčil z konania, pretože
tento senát spôsobuje právnu neistotu, retroaktivitu, nedodržuje vnútroštátny zákon, Ústavu SR, čo sa
týka rozlišovania mesačnej splátky na výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.
Keďže iné senáty krajského súdu majú opačný názor na túto otázku. Žalobca v podanom odvolaní

ďalej namietal, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil existenciu obligatórnych náležitostí zmluvy
o spotrebiteľskom úvere, a to náležitosť podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zák. č. 129/2010 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne
poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými
sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. Okrem toho namietal, že v predmetnej zmluve

niesúuvedenéúroky,mesačnásplátkajeuvedenávovýške179,29eurakovýškaistiny,pričomuvedená
mesačná splátka je fixná, nemenná až do konca splácania. Predmetná zmluva neobsahuje skutočnú
celkovú čiastku na zaplatenie, keďže ako celková čiastka na zaplatenie je uvedená suma 21.528,52 eur,
hoci po vynásobení splátky 179,29 eur a doby splácania 120 mesiacov, táto v skutočnosti činí 21.514,80
eur. Takisto zmluva neobsahuje ročnú úrokovú sadzbu. Odvolateľ má za to, že neurčitosť niektorej z

náležitostí má ten istý účinok, ako keby uvedenú náležitosť zmluva neobsahovala.

5. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

6. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaného odvolania v

rozsahu danom ustanovením § 379, § 380 CSP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 CSP
a contrario) napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

7. Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom
rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie v

dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol
a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP Odôvodnenie rozhodnutia
súdu prvej inštancie je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z
uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti
dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).

8. Pre úplnosť odvolací súd k odvolacím dôvodom uvádza, že dôkazy hodnotí súd prvej inštancie podľa
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo
prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo (§ 191 ods. 1 CSP). Hodnotením dôkazov
je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti

pre rozhodnutie. Súd prvej inštancie pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi
predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje
sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov.9.Odvolacienámietkyžalobcusatýkajúpredovšetkým„nerozčleneniasplátkynaistinu,úrokapoplatky",
v dôsledku čoho má podľa žalobcu predložená zmluva o úvere nespĺňať náležitosti podľa ustanovenia
§ 9 ods. 2 písm. k) Zákona o spotrebiteľských úveroch. V súvislosti s touto námietkou odvolací súd

poukazuje na čl. 2 ods. 2 Základných princípov CSP, v zmysle ktorého je súd povinný rozhodovať
v súlade s ustálenou a rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít. Takouto súdnou autoritou
je nepochybne Najvyšší súd SR. Najvyšší súd SR vo viacerých svojich rozhodnutiach, okrem iného
aj v uznesení NS SR sp.zn. 4Cdo/211/2017 zo dňa 23.04.2018 (obdobne tiež rozhodnutie NS SR
sp.zn. 3Cdo/146/2017 zo dňa 22.02.2018), konštatoval, že „Eurokonformným výkladom predmetného

ustanovenia (§ 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z., ktorý je v danom prípade nielen možný, ale
aj potrebný, dospel k záveru, že v zmluvách uzatváraných podľa zákona č. 129/2010 Z.z. nemožno od
dodávateľov žiadať, aby v ňom uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok
po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky). Pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm.
k) zákona č. 129/2010 Z.z. uvádza pojmy „výška", alebo „počet" či „termíny splátok istiny, úrokov a
iných poplatkov", je za použitia eurokonformného výkladu možné dospieť k záveru, že toto ustanovenie

len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje. Z dôvodovej správy k zákonu č. 129/2010 Z.z. v žiadnom
prípade nevyplýva, že by zámerom zákonodarcu bolo, aby ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) tohto zákona
sprísnilo požiadavku zakotvenú v Smernici, teda to, aby zmluva o úvere upravovala výšku, počet a
termíny splátok ako súboru, ktorý zahŕňa istinu, úroky a aj iné poplatky. Podľa presvedčenia dovolacieho
súdu zohľadňujúceho aj účel zákona, ktorý je vyjadrený v dôvodovej správe, teda ustanovenie § 9

ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. neupravuje požiadavku odlišnú od toho, ako ju vymedzuje
čl. 10 ods.2 písm. h) Smernice. Ďalej Najvyšší súd SR v citovanom uznesení uviedol: „Vychádzajúc
z účelu Smernice, právnych záverov vyjadrených v rozsudku, účelu § 9 ods. 2 písm. k) zákona č.
129/2010 Z.z. a čiastkových právnych záverov vyjadrených vyššie, dovolací súd uzatvára, že predmetné
ustanovenie je potrebné interpretovať tak, že nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere

obsahovalačíselnévyjadrenietoho,akájevnútornáskladbatej-ktorejanuitnejsplátky.Pokiaľpredmetné
ustanovenie zákona č. 129/2010 Z.z. hovorí o výške, počte, termínoch splátok istiny, úrokov a iných
poplatkov, je potrebné ho eurokonformne vykladať tak, že sa tým neustanovuje povinnosť uviesť
požadované informácie vo vzťahu ku každej položke (t.j. istine, úrokom a iným poplatkom) osobitne,
ale len ich uvedenie v súhrne ku splátke, ktorá zahrňuje istinu, úroky a iné poplatky.". Vychádzajúc z

rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie vec
správne právne posúdil, keď došiel k záveru, že zmluva uzatvorená medzi stranami sporu obsahuje
náležitosť vyžadovanú podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z.

10. Krajský súd navyše konštatuje, že problematika výkladu podmienok § 9 ods. 2 písm. k) a

§ 11 Zákona o spotrebiteľských úveroch vo vzťahu k podmienkam Smernice Európskeho parlamentu a
Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 bola predmetom rozhodovania viacerých senátov Krajského súdu v
Žiline (napr. 5Co 126/2019, 8Co 83/2019, 9Co 149/2019), ktoré prispôsobili posudzovanie predmetnej
otázky vyššie uvedenej judikatúre Najvyššieho súdu SR. Neexistuje teda dôvod k tomu, aby sa odvolací
súd v predmetnej veci od tejto judikatúry Najvyššieho súdu SR, ako aj odvolacích senátov Krajského

súdu v Žiline odklonil.

11. Pokiaľ ide o námietku žalobcu, týkajúcu sa nesprávneho údaja o celkovej sume úveru, ktorú
je spotrebiteľ povinný na dlh z úveru zaplatiť a z toho dôvodu je úver bezúročný a bezpoplatkový,
odvolací súd vyhodnotil túto námietku žalobcu ako nedôvodnú. V tejto súvislosti odvolací súd

konštatuje, že vymedzenie náležitostí zmluvy o spotrebiteľských úveroch a sankcionovanie ich absencie
bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou je vždy viazané na zmysel a účel sledovaný zákonodarcom,
ktorým je ochrana spotrebiteľa pred zavádzajúcim nečestným konaním dodávateľa. Výklad zákona však
nemá sledovať jeho formalistické uplatňovanie, nesmie ísť proti duchu zákona a ani nemá byť snahou
o zdôrazňovanie absencií slovných spojení, ale zabezpečiť, aby bola naplnená zákonom sledovaná

ochrana spotrebiteľa. Výklad zákona, pokiaľ ide o spotrebiteľské úvery, spravujúce sa zákonom č.
129/2010 Z.z., nemožno realizovať bez reflexie na právnu ochranu spotrebiteľa v práve Európskej únie,
ktorého implementácia sa odráža v práve vnútroštátnom. Z rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15
vyplýva, že Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES zo dňa 23.04.2008 o spotrebiteľskom
úvere a o zrušení Smernice Rady 87/102/EHS (ďalej len „Smernica") bráni členským štátom, aby bo

svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosti zahrňovať do zmluvy o úvere aj iné náležitosti,
než tie, ktoré vymenúva čl. 10 ods. 2 Smernice. V uvedenom kontexte odvolací súd ďalej poukazuje
aj na novelu zákona č. 129/2010 Z.z. vykonanú zákonom č. 279/2017 Z.z. (čl. XII., týkajúci sa zákona
č. 129/2010 Z.z. účinného od 01.01.2019), na základe ktorého došlo k vypusteniu niektorých právnychviet, náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere, uvedených v ustanovení § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010
Z.z. okrem iného aj k vypusteniu termínu v ustanovení § 9 ods. 2 písm. f) v platnom znení do 30.04.2018
- „termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru". Podľa dôvodovej správy zákona č. 279/2017 Z.z.

vypustenie náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, bolo nevyhnutné z dôvodov záveru rozsudku
Súdneho dvora EÚ zo dňa 09.11.2016 vo veci C-42/15. V zmysle uvedeného rozsudku zmluva o
spotrebiteľskom úvere musí obsahovať len náležitosti vyslovene uvedené v čl. 10 Smernice 2008/48/ES,
a to vzhľadom k tomu, že touto Smernicou sa zabezpečí úplná harmonizácia v oblasti spotrebiteľských
úverov. Smernica ako špecifický prameň práva EÚ vyžaduje od členských štátov, aby dosiahli cieľ

sledovanýSmernicouprijatímtranspozičnýchopatrenívosvojomprávnomporiadku.Natentoúčelmusia
byť ustanovenia Smernice vykonané tak, aby bola ich záväznosť nespochybniteľná, aby sa zachovala
ich konkrétnosť, presnosť a jasnosť. Zásada konformného výkladu vyžaduje, aby sa súdy pri interpretácii
vnútroštátneho práva usilovali dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným Smernicou a
zaručuje jej úplnú účinnosť. V bodoch 72. a 73. rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 Súdny
dvor EÚ konštatoval, že za primerané nemožno považovať, ak sankcia bezúročnosti nastáva v prípade

neuvedenia tých náležitostí uvedených v čl. 10 ods. 2 Smernice, ktoré svojou povahou nemôžu mať
vplyv na schopnosť dlžníka posúdiť rozsah záväzku. Preto je potrebné vychádzať z toho, že ak zmluva
o úvere neobsahuje náležitosti uvedené v čl. 10 ods. 2 tejto Smernice, bude sa považovať za zmluvu o
úvere bez úrokov a poplatkov, iba pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť
spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Odvolací súd preto konštatuje, že žalobca mal možnosť

bez akýchkoľvek ťažkostí posúdiť rozsah svojho záväzku, keďže rozdiel vo výške celkovej sumy úveru,
uvedenej v zmluve a vypočítanej spotrebiteľom predstavuje 14,- eur.

12. K odvolacej námietke žalobcu o tom, že v prípade ak predmetná vec bude pridelená do senátu 11Co,
tak žiada, aby sa senát sám vylúčil z konania, pretože svojím rozhodovaním tento senát spôsobuje

právnu neistotu, retroaktivitu, nedodržanie vnútroštátneho zákona a Ústavy SR, čo sa týka právneho
posúdenia rozlišovania mesačnej splátky na výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných
poplatkov, odvolací súd konštatuje, že v zmysle ustanovenia § 53 ods. 3 CSP, ak sa námietka zaujatosti
týka len okolností, ktoré spočívajú v procesnom postupe sudcu, alebo jeho rozhodovacej činnosti, súd
na námietku zaujatosti neprihliada; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu ani neprekladá. Krajský

súd v tejto súvislosti dodáva, že žalobca uviedol námietku, ktorá sa týka rozhodovacej činnosti senátu
11Co a z tohto dôvodu na túto námietku nebolo možné prihliadnuť s tým, že v takomto prípade vec
nadriadenému súdu na rozhodnutie o námietke zaujatosti nebolo potrebné predkladať.

13. Odvolací súd zdôrazňuje, že súd prvej inštancie dôsledne uviedol rozhodujúci skutkový stav,

primeraným spôsobom opísal výsledky vykonaného dokazovania, riadne citoval právne predpisy, ktoré
na prejednávaný prípad aplikoval a z nich vyvodil svoje právne závery, ktoré riadne vysvetlil, pričom
dostatočne a presvedčivo objasnil, z akých úvah vychádzal. Jeho rozhodnutie tak nemožno považovať
za také, ktoré by bolo v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Pri výklade aplikácie právnych predpisov sa
súd prvej inštancie neodchýlil od znenia príslušných ustanovení, nepoprel ich účel ani podstatu, a preto

rozhodnutie odvolací súd považoval za ústavne konformné. Nakoľko odvolacie dôvody
odvolateľa boli neopodstatnené, odvolací súd tento napadnutý rozsudok potvrdil.

14. Krajský súd zároveň potvrdil aj výrok súdu prvej inštancie o trovách konania, ktorý vykazuje vecnú
správnosť a nebol ani napadnutý odvolacími námietkami.

15. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 396
ods. 1 v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP tak, že nárok na náhradu trov odvolacieho konania
má žalovaný v plnom rozsahu, keďže bol v odvolacom konaní proti žalobcovi úspešný.

16. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, aka) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za

ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou
organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie
druhého stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania. (§ 430 CSP)