Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, May 12, 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 13Co/123/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8218200156
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 05. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Baran

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8218200156.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Barana a členov senátu

JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Andreja Radomského v právnej veci žalobkyne: C. G., rod. D., nar.
XX.XX.XXXX, bytom XXX XX G. XX, právne zastúpenej: JUDr. Ivan Savčák, advokát so sídlom
Partizánska 45, 085 01 Bardejov, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova
25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, právne zastúpeného: Advokátska kancelária JUDr. Andrea
Cviková, s.r.o., so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO: 47 233 516, o vydanie bezdôvodného
obohatenia, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bardejov č. k. 5Csp/5/2018 - 82 zo
dňa 03.05.2019 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok vo výroku II. o zaplatenie istiny 665,59 eura a vo výroku III.

II. Mení rozsudok vo výroku II. v časti príslušenstva tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni úrok
z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 665,59 eura od 18. 02. 2018 do zaplatenia, všetko v lehote
do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

III. Žalobkyni priznáva právo na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100 % .

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa sa žalobou doručenou na súd prvej inštancie dňa 24.01.2018 domáhala voči žalovanému
vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 1.310,22 eura s úrokom z omeškania vo výške 8,05
% ročne od 1.10.2015 do zaplatenia s tým, že medzi sporovými stranami bola uzavretá zmluva o
revolvingovom úvere, na základe ktorej žalovaný schválil žalobkyni úver vo výške 1.500,00 eur, a to pri
ročnej percentuálnej miere nákladov 65,06 % a ročnou úrokovou sadzbou za úver 70,01 %. Žalobkyňa
sa úver zaviazala splácať v 42 mesačných splátkach vo výške po 80,37 eura, pričom celková čiastka,
ktorú mala žalobkyňa žalovanému uhradiť predstavovala výšku 3.375,54 eura. Žalobkyňa uviedla, že

reálna suma, ktorá bola zaplatená žalovanou na jej účet predstavovala výšku 1.284,25 eura. Zároveň
z karty klienta vyplývalo, že žalobkyňa zaplatila v 33 splátkach celkovo na poskytnutý úver sumu vo
výške 2.594,47 eura.

2. Okresný súd Bardejov, ako súd prvej inštancie (ďalej len „súd prvej inštancie“), napadnutým
rozsudkom rozhodol, cit.:

„I. Konanie v časti o zaplatenie sumy 644,63 Eur s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne od
01.10.2015 do zaplatenia z a s t a v u j e .II. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni sumu 665,59 Eur s úrokom z omeškania vo výške 8 %
ročne zo sumy 665,59 Eur od 18.02.2018 do zaplatenia, všetko v lehote do troch dní od právoplatnosti
rozsudku.

III. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .

IV. Stranám sporu n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania.“

3. Právne súd prvej inštancie vec posúdil podľa ust. § 497 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1
Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 9 ods. 1, § 9 ods. 2, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z., §
451 ods. 1 a § 451 ods. 2, § 457, § 40 ods. 1, § 40 ods. 2, § 44 ods. 1, § 44 ods. 2, § 517 ods.
2, § 100 ods. 1, § 107 ods. 1, § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 144, § 145 a § 146 ods. 1
Civilného sporového poriadku.

4.Svojerozhodnutiesúdprvejinštancieskutkovoaprávneodôvodniltým,žez vykonanéhodokazovania
mal súd za preukázané, že žalobkyňa ako dlžník, podpísala a vyplnila body 1 až 5 žiadosti o poskytnutie
spotrebiteľského úveru revolvingového typu/zmluvy o spotrebiteľskom úvere revolvingového typu ako
jednostranného právneho úkonu, ktorý bol písomným návrhom na uzavretie zmluvy dňa 26.11.2012.
Následne zástupca žalovaného dňa 28.11.2012 podpísal a vyplnil bod 6 predmetnej žiadosti (údaje o

schválenom spotrebiteľskom úvere revolvingového typu) a vystavil oznámenie veriteľa o schválení úveru
dlžníkovi, ktoré malo byť prijatím návrhu a teda uzavretím zmluvy. Nakoľko návrh na uzavretie zmluvy
(žiadosť) a prijatie návrhu (žiadosť - bod 6 a oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi) nie sú
totožné, líšia sa v údaji o RPMN pre úver, pričom návrh (žiadosť) obsahuje výšku RPM N 70,01 % a
údaje o schválenom revolvingovom úvere údaj 65,06 %, nedošlo teda k akceptácii návrhu (žiadosti) zo

strany žalovaného, ale išlo o nový návrh, ktorý by mal byť dlžníkom písomne prijatý alebo odmietnutý
(§ 44 Občianskeho zákonníka). V konaní však nebolo preukázané, že by dlžník, t.j. žalobkyňa následne
urobila ďalší písomný úkon, z ktorého by vyplynulo, že by takýto nový návrh žalovaného prijala. Súd
teda na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že nemal preukázanú existenciu dvoch
platných vzájomných a obsahovo zhodných písomných prejavov vôle zmluvných strán v časti údajov pre

úver, a teda v dôsledku nedodržania obligatórnej písomnej formy zmluvy o spotrebiteľskom úvere je táto
neplatná(§9ods.1zákonač.129/2010Z.z.,§40ods.1Občianskehozákonníka).Keďžesúdpovažoval
predmetnú zmluvu za neplatnú, v zmysle § 451 v spojení s § 457 Občianskeho zákonníka je každý
účastník zmluvy povinný vrátiť druhej strane všetko, čo podľa nej dostal. Žalovaný ako veriteľ poskytol
žalobkyni ako dlžníkovi finančné prostriedky vo výške 1.284,25 Eur, a nie ako bolo požadované v žiadosti

1.500,00 Eur, keďže od požadovanej výšky úveru žalovaný rovno odpočítal poplatok za poskytnutie
úveru vo výške 215,75 Eur. Z dôvodu absolútnej neplatnosti zmluvy o revolvingovom úveru bola
žalobkyňa povinná vrátiť žalovanému poskytnuté finančné prostriedky vo výške 1.284,25 Eur, pričom
táto vykonala úhrady až v celkovej výške 2.594,47 Eur. Z uvedeného dôvodu došlo na strane žalovaného
k bezdôvodnému obohateniu, keďže tento prijal od žalovanej plynie z neplatného právneho úkonu a to

vo výške 1.310,22 Eur (2.594,47 - 1.284,25), ktoré je v zmysle § 451 Občianskeho zákonníka povinný
vydať žalobkyni. Žalobkyňa sa po čiastočnom späťvzatí žaloby domáhala zaplatenia sumy 665,59 Eur,
čo predstavuje dvanásť úhrad úveru, kde prvá z nich bola vykonaná dňa 26.01.2015 a posledná dňa
26.09.2015. Od nasledujúceho dňa od vykonania jednotlivej úhrady úveru začala ohľadne každej splátky
úveruplynúťtrojročnáobjektívnapremlčaciadobaohľadneprávanavydaniebezdôvodnéhoobohatenia,

pričom žaloba na vydanie bezdôvodného obohatenia bola podaná na súd dňa 24.01.2018, t.j. v rámci
plynutia trojročnej objektívnej premlčacej doby ohľadne týchto dvanástich splátok úveru vykonaných
v období od 26.01.2015 do 26.09.2015. V zmysle § 112 Občianskeho zákonníka premlčacia doba od
tohto uplatnenia po dobu súdneho konania neplynie. Z uvedeného teda vyplýva, že objektívna trojročná
premlčacia doba ohľadne dvanástich úhrad úveru neuplynula. Z vyššie uvedeného vyplýva, že námietka

premlčania vznesená žalovaným nie je vo vzťahu k zaplateniu sumy 665,59 Eur dôvodná, keďže do
podania žaloby na súd neuplynula objektívna a ani subjektívna premlčacia doba, preto súd žalobe v
časti o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 665,59 Eur vyhovel a zaviazal žalovaného na jej
zaplatenie žalobkyni. Ďalej žalobkyňa žiadala priznať úrok z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy
665,59Eurod01.10.2015dozaplatenia.Žalobkyňamalazato,ženakoľkooktóber2015jenasledujúcim

kalendárnym mesiacom po mesiaci, keď bola z jej strany realizovaná posledná čiastočná úhrada. K tomu
súd uvádza, že splatnosť nároku žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia sa riadi ustanovením
§ 563 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym
predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenieveriteľ požiadal. Na základe vykonaného dokazovania má súd za to, že čas splnenia tohto dlhu nebol
medzi stranami dohodnutý, ani ustanovený právnym predpisom a ani určený v rozhodnutí, takže v
zmysle § 563 Občianskeho zákonníka bol žalovaný povinný splniť dlh, vydať bezdôvodné obohatenie

prvý deň po tom, čo ho o plnenie žalobkyňa požiadala. Žalobkyňa nepredložil súdu žiadnu predžalobnú
výzvu adresovanú žalovanému, ktorou by sa domáhala vydania bezdôvodného obohatenia, preto až
doručenie žaloby žalovanému súd považoval zároveň aj za doručenie výzvy žalobkyne žalovanému
na vydanie bezdôvodného obohatenia. Žaloba bola žalovanému doručená dňa 16.02.2018, z čoho
následne vyplýva, že v zmysle § 563 Občianskeho zákonníka dňom 17.02.2018 sa nárok na vydanie

bezdôvodného obohatenia stal splatným a až následne dňa 18.02.2018 sa tak žalovaný dostal s
plnením svojho záväzku do omeškania. Vzhľadom k uvedenému súd postupom podľa § 517 ods. 2
Občianskeho zákonníka v spojení s § 3, § 10c Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. priznal žalobkyni
voči žalovanému úrok z omeškania vo výške 8 % ročne z priznanej istiny od 18.02.2018 do zaplatenia.
Z uvedeného zároveň vyplýva, že súd žalobu v časti prevyšujúcej priznané úroky z omeškania zamietol
ako nedôvodnú, t.j. za obdobie od 01.10.2015 do 17.02.2018 a nad 8 % ročne, keďže ku dňu omeškania

bola výška úrokov z omeškania vo výške 8 % ročne.

5. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 262 ods. 1 § 255 ods. 1, § 255 ods. 2 a
§ 256 ods. 1 CSP s tým, že výrok o trovách konania vychádzal zo záveru, že žalobkyňa bola čiastočne
úspešná, a to v časti o zaplatenie 665,59 eura, ktorej súd žalobe vyhovel a zároveň žalobkyňa procesne

zavinilazastaveniekonaniavčastiozaplateniesumy644,63eura.Vzhľadomnauvedenéstranámsporu
súd prvej inštancie nepriznal nárok na náhradu trov konania, keďže každá zo strán sporu mala v spore
úspech približne v rozsahu 1/2.

6. Proti rozsudku podal včas odvolanie žalovaný, ktorý rozsudok napadol v celom rozsahu. Prvou

odvolacou námietkou bola skutočnosť, že hodnota RPMN úveru sa medzi stranami úverovej zmluvy
nikdy nedojednáva, a preto sa účastníci zmluvy na tejto náležitosti dohodnúť ani nemôžu. To, že RPMN
sa dohodnúť objektívne nedá, vyplýva v prvom rade z právnej úpravy upravujúcej spôsob určenia
tohto údaju. Otázka dohody o RPMN nebola zo strany súdu prvej inštancie ani len posúdená v tom
smere, či zákonná úprava takúto dohodu pozná a predpokladá. Zákon o spotrebiteľských úveroch

vôbec nepredpokladá, že by sa náležitosti uvedené v § 9 ods. 2 mali dohodnúť vyžaduje, aby boli
v zmluve uvedené. Na základe týchto skutočností žalovaný tvrdil, že súd prvej inštancie nesprávne
posúdil otázku vzniku zmluvných vzťahov. RPMN nepredstavuje predmet záväzku, je to iba informácia
určená spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Ak teda súd prvej inštancie dospel k záveru, že nedošlo
k vzniku zmluvy z dôvodu, že zmluvné strany sa nedohodli na hodnote RPMN, tento záver súdu je

vecne nesprávny. Druhou odvolacou námietkou bola výška úroku z omeškania, ak podľa odôvodnenia
výrokovej časti omeškanie nastalo dňa 18.02.2018, tak v uvedený deň úroková sadzba úroku z
omeškania bola 5 % a nie 8 % , ako uviedol súd prvej inštancie. Postup súdu odkazujúci na § 10c
Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z neobstojí, pretože podľa uvedeného ustanovenia, ak záväzkový vzťah
vznikol pred 01.02.2013, výška úrokov z omeškania sa riadi podľa predpisov účinných k 31.01.2013,

aj za dobu omeškania po 31.01.2013. No podľa rozsudku a jeho odôvodnenia, k vzniku bezdôvodného
obohatenia došlo v októbri 2015.

7. K podanému odvolaniu sa písomne vyjadrila žalobkyňa, ktorá uviedla, že tvrdenie žalovaného
ohľadom skutočnosti, že údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov je údajom určeným právnymi

predpismi a nie údajom, na ktorom by sa bolo možné dohodnúť, je irelevantné, nakoľko akceptácia
návrhu zmluvy musí obsahovať tie isté náležitosti ako samotný návrh, pričom zmena tak podstatného
údaju, akým údaj o RPMN nesporne je, sa považuje za odmietnutie pôvodného návrhu a súčasne za
nový návrh. Z uvedeného je možné pokladať argumentáciu súdu uvedenú v odôvodnení napádaného
rozhodnutia za správnu, právne udržateľnú a plne súladnú so zákonom. V tomto smere samotná

žalobkyňa poukázala aj na skutočnosť, že s touto problematikou sa vysporiadávali iné odvolacie súdy
a poukázala na rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 17.12.2014 sp. zn. 6Co/622/2014, rozsudok
Krajského súdu Prešov zo dňa 27.03.2018 sp. zn. 21Co/96/2017 a rozsudok Krajského súdu Žilina
zo dňa 29.6.2018 sp. zn. 8Co/125/2018. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalobkyňa navrhla, aby
odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správne a priznal jej nárok na náhradu

trov odvolacieho konania.

8. Sporové strany odvolaciu repliku ani dupliku písomne nevyužili.9. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“), príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa ust.
§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), v zmysle zásad ust. § 470
ods. 1 a 2 CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie

mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasledujúce CSP, bez nariadenia
pojednávania (§ 380 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej
tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že
odvolanie žalovaného je čiastočne dôvodné, čo do výšky príslušenstva súdom prvej inštancie priznanej
pohľadávky.

10. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností prijal
správny právny záver, okrem určenia výšky príslušenstva pohľadávky, a to úroku z omeškania. Keďže
ani v priebehu odvolacieho konania sa na vyššie uvedených skutkových a právnych zisteniach nič
nezmenilo, odvolací súd si okrem príslušenstva pohľadávky osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie
rozhodnutiasúduprvejinštancie,naktorévplnomrozsahuodkazujeavovzťahukodvolacímnámietkam

poukazuje na ust. § 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku. Na potvrdenie správnosti prvoinštančného
rozhodnutia a zároveň k zmene časti rozhodnutia súdu prvej inštancie týkajúcej sa príslušenstva
pohľadávky, ako aj k odvolacím námietkam, odvolací súd uvádza nasledovné.

11. Ak žalovaný v časti zmluvy „Údaje o schválenom úvere“ a v „Oznámení veriteľa o schválení

úveru“, uvádzal iné údaje ako údaje uvedené v žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru, išlo o
nový návrh, ktorý mala žalobkyňa prijať. Žalovaný teda nebol oprávnený sám jednostranne meniť
akýkoľvek podstatný údaj úverovej zmluvy. V tejto súvislosti neobstojí argument žalovaného, že RPMN
nemôže byť predmetom dohody, a že jej výpočet je konkrétne určený. Jej výška však musí byť riadne
určená a predostretá spotrebiteľovi najneskôr v čase, keď vstupuje do zmluvného vzťahu. V opačnom

prípade by sa minulo účinku ust. § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch,
ktorého cieľom bolo zabezpečiť, aby bol spotrebiteľ v potrebnom rozsahu informovaný o základných
skutočnostiach týkajúcich sa zmluvného vzťahu už v čase jeho vzniku. Údaj o RPMN preto nemôže byť
zmenený jednostranným úkonom zo strany žalovaného. Žalovanému nič nebránilo, aby svoj nový návrh
už obsahujúci presnú, nie iba predpokladanú výšku RPMN, na uzavretie zmluvy predostrel žalobkyni

za účelom písomného vyjadrenia súhlasu žalobkyne s takýmto novým návrhom. Keďže k písomnému
prijatiu nového návrhu v zmysle ust. § 46 ods. 2 Občianskeho zákonníka zo strany žalobcu nedošlo,
a preto ani zmluva o revolvingovom úvere platne vzniknúť nemohla. Správne tak uviedol súdu prvej
inštancie, že k platnému uzavretiu zmluvy nedošlo.

12. Súd prvej inštancie správne taktiež uzavrel, že žaloba bola žalovanému doručená dňa 16.02.2018,
z čoho následne vyplývalo, že v zmysle ust. § 563 Občianskeho zákonníka dňom 17.02.2018 sa
nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia stal splatným a až následne dňa 18.02.2018 sa tak
žalovaný dostal s plnením svojho záväzku do omeškania. Právne teda súd prvej inštancie žalobu v
časti prevyšujúcej priznané úroky z omeškania zamietol ako nedôvodnú za obdobie od 01.10.2015

do 17.02.2018, avšak nesprávne určil samotnú výšku úroku z omeškania, keď túto zamietol iba nad
sumu 8 % ročne. Vzhľadom na skutočnosť, že k vzniku bezdôvodného obohatenia došlo v októbri roku
2015, nebolo možné priznať výšku úroku z omeškania 8 %, ak zákonná výška úroku z omeškania pre
dané obdobie predstavovala 5 %. Z vyššie uvedeného dôvodu odvolací súd zmenil II. výrok rozsudku
súdu prvej inštancie, čo do príslušenstva pohľadávky a jeho výšky. V tejto časti odvolací súd poukazuje

aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25Co/2895/1999 z 29.1.2001, v ktorom
sa uvádza, že popri bezdôvodnom obohatení majú patriť aj úroky z omeškania a rovnako poukazuje
na ust. § 563 Občianskeho zákonníka, kedy je vyhodnotený samotný moment vzniku bezdôvodného
obohatenia,akomoment„ododňa,keďveriteľdlžníkapožiadal“.Pretoaknietvýzvyzostranyžalobkyne,
správnesúdprvejinštancieuzavrel,žetakújemožnépovažovaťsamotnúžalobuamomentjejdoručenia

žalovanému.

13. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v II. výroku zmenil tak,
ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia, a to v zmysle ust. § 388 Civilného sporového
poriadku. Vzhľadom na skutočnosť, že dokazovanie bolo pred súdom prvej inštancie dostatočné a súd

prvej inštancie iba dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci,
čo do výšky príslušenstva pohľadávky, odvolací súd nemusel dokazovanie dopĺňať vykonaním ďalších
dôkazov.14. Vychádzajúc z uvedeného, odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 387 CSP rozsudok súdu
prvej inštancie vo zvyšnej časti ako vecne správny potvrdil.

15. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1,
§ 255 ods. 1 CSP tak, že v odvolacom konaní úspešnej žalobkyni priznal nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v rozsahu 100 % voči žalovanému, nakoľko jej neúspech bol len nepatrný a to v
časti príslušenstva pohľadávok. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, a to samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší

súdny úradník.

16. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).