Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, March 19, 2020

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/131/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3115213344
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 03. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Janáková

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2020:3115213344.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Janákovej a sudcov

Mgr. Zuzany Holúbkovej a Mgr. Ivana Kubínyiho v právnej veci žalobcu: Štátny fond rozvoja bývania, so
sídlom Lamačská cesta 8, Bratislava, IČO: 31 749 542, právne zastúpeného GARAJ & Partners s.r.o, so
sídlom Jozefská 3, Bratislava, proti žalovaným: 1/ I. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. XXXX/X, K., právne
zastúpená: Advokátska kancelária JUDr. Danica Birošová, s.r.o., so sídlom Piaristická 46, Trenčín, 2/
P. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. XXX/XX, K., právne zastúpený JUDr. Pavol Čičmanec, advokát,
so sídlom Bavlnárska 312/9, Trenčín, o zaplatenie 15.449,20 eur s príslušenstvom, na odvolanie
žalobcu a žalovaných 1/, 2/ proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 7. februára 2019, č.k.

16C/259/2015-334, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalobca m á proti žalovaným 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v rozsahu 86 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom prvým výrokom súd prvej inštancie konanie v časti úrokov z omeškania vo
výške 8,05 % ročne zo sumy 946,11 eur od 26.02.2015 do 08.06.2015 a v časti úrokov vo výške 2,6
% ročne zo sumy 946,11 eur od 26.02.2015 do zaplatenia zastavil. Druhým výrokom žalovaných v 1. a

2. rade zaviazal zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 15.449,20 eur, kapitalizovaný úrok vo výške 553,74
eur, kapitalizovaný úrok z omeškania vo výške 48,77 eur, náklady spojené s uplatnením pohľadávky vo
výške 485,37 eur, s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 15.449,20 eur od 26.02.2015
do zaplatenia a úrok vo výške 2,6 % ročne zo sumy 15.449,20 eur od 26.02.2015 do zaplatenia,
všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu
tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného plniť. Tretím výrokom vo zvyšku žalobu zamietol. Štvrtým
výrokom priznal žalobcovi proti žalovaným 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov konania

v rozsahu 83,34 %. V rozhodnutí konštatoval, že žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd zaviazal
žalovaných 1/ až 3/ na zaplatenie istiny 16.395,31 eur, úrokov 553,74 eur, úrokov z omeškania 48,77 eur,
zmluvnej pokuty 1.694,91 eur, úrokov z omeškania 8,05 % ročne zo sumy 16.395,31 eur od 09.06.2015
do zaplatenia s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ostatných
žalovaných.Žalobuodôvodniltým,žesožalovanou1/akodlžníkomuzavrelzmluvuoposkytnutípodpory
vo forme úveru č. 309/3008/2003 podľa zákona č. 124/1996 Z. z., na základe ktorej bol žalovanej 1/
poskytnutý úver v sume 21.244,11 eur s dobou splatnosti 30 rokov. Žalovaná 1/ mala úver splatiť s

úrokom pri úrokovej sadzbe 2,6 % formou mesačných splátok vo výške 85,08 eur vždy do 15. dňa
v kalendárnom mesiaci. Aktuálna výška splátky bola v čase podania žaloby 91,12 eur. Zmluva bola
zabezpečená ručením žalovanými 2/ a 3/. Nakoľko bola žalovaná 1/ v omeškaní so zaplatením 12
mesačných splátok k 12.12.2014 v sume 1.037,23 eur, hoci na úhradu bola opakovane vyzvaná, využilžalobca právo od zmluvy odstúpiť, pričom tak urobil podaním zo dňa 22.12.2014, čím sa dlh stal celý
splatný. Uplatnil si aj nárok na zmluvnú pokutu podľa čl. 8 bod 8.4 zmluvy, vo výške 10 % z celej
dlžnej sumy, vzhľadom na to, že došlo zo strany žalobcu k odstúpeniu od zmluvy. V priebehu konania

žalobca zobral žalobu voči žalovanému 3/ späť, preto súd uznesením zo dňa 24.04.2018 voči nemu
konanie zastavil a ďalej konal len so žalovanými 1/ a 2/. Súd ďalej uviedol, že žalobca následne v konaní
niekoľkokrát upravoval petit žalobného návrhu, naposledy upravil žalobný petit tak, že sa domáhal
úhrady istiny 15.449,20 eur, zmluvného úroku 553,74 eur, zmluvného úroku 2,6 % ročne zo sumy zo
sumy 15.449,20 eur od 26.02.2015 do zaplatenia, úroku z omeškania 48,77 eur, úroku z omeškania

8,05 % ročne zo sumy 15.449,20 eur od 26.02.2015 do zaplatenia, nákladov spojených s uplatnením
pohľadávky 485,37 eur a zmluvnej pokuty 1.694,91 eur. Po porovnaní pôvodného žalobného petitu a
posledného navrhovaného žalobného petitu súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca úpravou
petitu žiadal jednak o rozšírenie žaloby, preto pripustil zmenu žaloby, v časti ide o čiastočné späťvzatie
žaloby, a to v časti istiny 946,11 eur a ďalej o čiastočné späťvzatie v časti sumy, z ktorej sú požadované
úroky 2,6 % ročne a úroky z omeškania 8,05 % ročne, v rozsahu sumy 946,11 eur od 26.02.2015

do zaplatenia. Žalobca na pojednávaní dňa 18.09.2018 zobral žalobu späť iba v časti 946,11 eur a
úrokov z omeškania 8,05 % ročne zo sumy 946,11 eur od 09.06.2015 do zaplatenia, v ktorej časti súd
konanie uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 18.09.2018 zastavil. Na poslednom pojednávaní
dňa 07.02.2019 po dopyte súdu zobral žalobca späť žalobu aj v časti úroku 2,6 % ročne zo sumy
946,11 eur od 26.02.2015 do zaplatenia a úroky z omeškania 8,05 % ročne zo sumy 946,11 eur od

26.02.2015 do 08.06.2015, preto súd konanie v tejto časti prvým výrokom napadnutého rozhodnutia z
dôvodu späťvzatia žaloby v tejto časti, podľa § 145 ods. 2 CSP zastavil.

2. Súd mal za preukázané, že dňa 03.09.2003 žalobca ako veriteľ a žalovaná 1/ ako dlžník uzatvorili
zmluvu o poskytnutí podpory podľa zákona č. 124/1996 Z. z. o Štátnom fonde rozvoja bývania vo

forme úveru, č. 309/3008/2003, na základe ktorej sa žalobca zaviazal poskytnúť žalovanej 1/ podporu z
prostriedkov fondu vo forme úveru vo výške 640.000,- Sk na 30 rokov pri základnej úrokovej sadzbe 2,6
%ročnenaúčelvýstavbynehnuteľnostivzmluvebližšieneurčitej.Žalovaná1/sazaviazalaúversplatiťaj
s úrokom v dohodnutých mesačných splátkach. V čl. VII bod 7.1 a nasl. je obsiahnutá dohoda zmluvných
strán o zabezpečení poskytnutej podpory vo forme ručenia žalovaného 2/ a aj pôvodne žalovaného 3/.

V zmluve, v čl. VIII bod 8.4, bolo medzi zmluvnými stranami dohodnuté oprávnenie veriteľa v prípade,
ak dlžník je v omeškaní s úhradou ktorejkoľvek splátky dlhšie ako 6 mesiacov, po doručení výzvy k
vyrovnaniu splátok, od zmluvy jednostranne odstúpiť, ak nebudú splnené podmienky uvedené vo výzve.
Zmluvné strany sa ďalej dohodli, že v prípade naplnenia bodu 8.4 je dlžník povinný uhradiť zmluvnú
pokutu vo výške 10 % z celej dlžnej sumy, v termíne do 30 dní od doručenia výzvy dlžníkovi. Listom zo

dňa 22.12.2014 adresovaným žalovanej 1/ žalobca odstúpil od zmluvy o úvere, čím sa dlh stal splatným
v celom rozsahu, z dôvodu, že žalovaná 1/ ako dlžníčka napriek predchádzajúcim upomienkam dlžnú
sumu neuhradila. Zásielka nebola žalovanou 1/ prevzatá v odbernej lehote, uložená bola na pošte dňa
31.12.2014 a vrátená bola žalobcovi dňa 20.01.2015. Doručovaná bola na adresu, na ktorej si žalovaná
1/ aj v tomto konaní preberá písomnosti. Žalovanému 2/ ako ručiteľovi bolo odstúpenie od zmluvy zo

dňa 22.12.2014, obsahujúce aj výzvu na splnenie dlhu do 5 dní od obdržania výzvy, doručované na
vedomie, zásielka pre neho bola na pošte uložená dňa 26.01.2015, nebola v odbernej lehote prevzatá
a žalobcovi bola vrátená dňa 14.02.2015. Tiež bola doručovaná na adresu, na ktorej si žalovaný 2/
v tomto konaní preberal písomnosti. Z histórie pohybov na úverovom účte súd zistil, že v období od
16.01.2004 do 12.12.2014 bolo uhradených v súčte 10.712, 20 eur, posledná úhrada (súčasne jediná

úhrada v roku 2014) bola vykonaná dňa 15.01.2014. Podľa predpisu splátok za uvedené obdobie malo
byť uhradené celkovo 11.749,48 eur, a teda oproti predpisu splátok bolo uhradených o 1.037,28 eur
menej, čo predstavuje k 12.12.2014 omeškanie s úhradou 11 celých splátok a časťou 12. splátky, t.j.
k tomuto dňu nebolo riadne (v celom rozsahu) a včas uhradených 12 splátok. Z predloženej platobnej
histórie s amortizačnou tabuľkou, z ktorej vyplýva spôsob započítania platieb a nesplatené zostatky,

vyplynulo, že k 11.12.2014 dlh na istine po započítaní platieb predstavoval sumu 16.395,31 eur, na
kapitalizovaných úrokoch sumu 553,74 eur a na kapitalizovaných úrokoch z omeškania sumu 48,77 eur.
Uvedené sumy čo do rozsahu a vyčíslenia žalovaní v konaní nijako konkrétne nenamietali.

3. Keďže žalovaní v konaní uvádzali, že na predmetný zmluvný vzťah treba aplikovať ustanovenia o

spotrebiteľskom práve, súd sa najskôr zaoberal charakterom tohto sporu a dospel k záveru, že sa
nejedná o spotrebiteľský úver ani spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 Občianskeho zákonníka, pretože
žalobca nespĺňa pojmové znaky dodávateľa tak, ako to má na mysli ust. § 52 Občianskeho zákonníka.
Žalobca v zmysle zákona o Štátnom fonde rozvoja bývania bol a je zriadený ako účelový fond nafinancovanie štátnej podpory výstavby bytov, rodinných domov a pod., resp. financovanie priorít štátnej
bytovejpolitiky.JehosprávcomjeMinisterstvodopravyavýstavbySR.Ajkeďzdrojmi(príjmami)fondusú
okrem iného aj splátky úverov, úroky, sankcie a pod., žalobca nie je subjektom, ktorý by cielene z týchto

zdrojov vytváral zisk, ktorý by bol oprávnený vyplácať svojim zamestnancom, štatutárom, správcom,
resp. s ním voľne nakladať. Tomu zodpovedá aj úprava možnosti použitia prostriedkov fondu, ktoré je
možné použiť okrem správy fondu iba na splátky úverov čerpaných fondom a samotnú štátnu pomoc
formou podpory. Teda u žalobcu, konštatoval súd, absentuje základný, hlavný účel podnikateľskej a
obchodnej činnosti. Z tohto dôvodu súd na hlavný úverový vzťah, ako aj na akcesorický zabezpečovací

vzťah z ručenia aplikoval Obchodný zákonník.

4. Súd sa nestotožnil ďalej s argumentáciou žalovaného 2/, že by vyhlásenie ručiteľa malo byť pre jeho
neurčitosť a nezrozumiteľnosť neplatné ako celok. Uviedol, že z ust. § 303 Obchodného zákonníka
vyplýva, že prehlásenie o ručení musí obsahovať označenie veriteľa, dlžníka a ručiteľa, vymedzenie
určitého ručením zabezpečovaného záväzku a prejav vôle ručiteľa, že tento záväzok uspokojí, ak tak

neurobí dlžník. Požiadavku určitosti zabezpečovaného záväzku je pritom nevyhnutné vykladať tak,
že ide o jeho identifikáciu takým spôsobom, aby nebol zameniteľný s iným. Ručiteľské vyhlásenie
žalovaného 2/ v predmetnej úverovej zmluve spĺňa podmienky pre vznik ručenia za predmetné záväzky
žalovaného 1/ ako dlžníka, v súlade s ust. § 303 Obchodného zákonníka totiž žalovaný 2/ písomne
prehlásil, že veriteľa uspokojí, ak dlžník i napriek písomnej výzve voči nemu nesplní záväzky vyplývajúce

z predmetnej zmluvy, vrátane úroku. Poukázal na to, že tento záver je v súlade aj s rozsudkom
Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 32Cdo 2384/98, v ktorom najvyšší súd uviedol, že ručiteľské vyhlásenie,
podľa ktorého sa ručiteľ zaviazal uhradiť všetky finančné záväzky dlžníka vzniknuté na základe úverovej
zmluvy, pokiaľ by ich neuhradil dlžník, je určitý, pričom ide o prípad, kedy sú ručením zaistené záväzky,
ktoré vzniknú v budúcnosti v zmysle ust. § 304 ods. 2 Obchodného zákonníka. Obdobný záver prijal

Najvyšší súd Českej republiky aj v rozsudku sp. zn. 32Odo 629/2006. Je síce pravdou, uviedol súd,
že v čl. VII pojednávajúcom o ručiteľskom vyhlásení v bode 7.1 sú uvedené odkazy na ustanovenia
Občianskeho zákonníka o ručení (§ 546 až § 560 Občianskeho zákonníka) v rozpore so skutočnosťou,
že na ručenie v prejednávanej veci dopadá Obchodný zákonník, ale táto skutočnosť nemôže spôsobiť
neplatnosť celého ručiteľského prehlásenia a v žiadnom prípade nemôže spôsobiť nemožnosť veriteľa

od ručiteľa žiadať plnenie namiesto dlžníka. Mal za to, že účastníci zmluvy si nemôžu dohodou
vylúčiť použitie Obchodného zákonníka (aplikáciu kogentných ustanovení § 303 a nasl. Obchodného
zákonníka) na zabezpečenie záväzku z úverovej zmluvy ručením, preto ich dojednanie o aplikácii
Občianskeho zákonníka na vzťahy vyplývajúce z ručenia, zakotvené v bode 7.1 zmluvy, je neplatné pre
rozporsozákonomvzmysle§39Občianskehozákonníka.Keďžealedôvodtejtoneplatnostisavzťahuje

len na časť právneho úkonu, teda časť odkazujúcu na Občiansky zákonník vo vzťahu k zabezpečeniu
daného záväzku, považoval za neplatné a teda neúčinné iba dojednanie v časti odkazujúcej na ust. §
546 a § 560 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok NS SR z 18.05.2000 sp. zn.
4Obo115/99,publikovanýpodR11/2001,podľaktoréhopoukaznakonkrétneustanoveniaObčianskeho
zákonníka v ručiteľskom vyhlásení, v situácii keď ide o zabezpečenie plnenia záväzku z obchodného

záväzkového vzťahu, nerobí ručiteľské vyhlásenie neplatným. Priamo zo zákona - z vyššie citovaných
ustanovení Obchodného zákonníka (§ 261 ods. 4 v spojení s § 263 Obchodného zákonníka) totiž
vyplýva,žedanýručiteľskýzáväzoksabudekogentnespravovaťustanoveniamiObchodnéhozákonníka
o ručení. Všímajúc si teda nesprávne odkazy na Občiansky zákonník pre ich neplatnosť súd dospel
k záveru, že ručiteľský záväzok spĺňa všetky zákonné predpoklady ručenia podľa § 303 Obchodného

zákonníka, a je preto platný. K odstúpeniu žalobcu od zmluvy uviedol, že v konaní bolo preukázané, že
žalovaná 1/ sa dostala do omeškania s plnením záväzkov, preto žalobca mal právo od zmluvy odstúpiť.
Na odstúpenie od zmluvy súd aplikoval ustanovenia Obchodného zákonníka, v zmysle ktorých zmluva
zaniká okamihom, keď prejav vôle oprávnenej strany odstúpiť od zmluvy je doručené druhej strane (ex
nunc). Konštatoval, že aj keď si žalovaná 1/ zásielku (a to jednak ani výzvu na úhradu dlhu z 16.10.2014,

ani odstúpenie od zmluvy z 22.12.2014) neprevzala, okamih doručenia nastal v zmysle § 45 ods. 1
Obchodného zákonníka uložením zásielky, pretože v tento moment sa prejav vôle žalobcu dostal do
dispozičnej sféry žalovanej 1/. Účinky odstúpenia od zmluvy voči žalovanej 1/ teda nastali dňom uloženia
zásielky s odstúpením od zmluvy na pošte, teda dňom 31.12.2014, pričom žalovaná 1/ neprodukovala
v konaní žiadne námietky, ktorými by čokoľvek namietala voči uvedenému postupu žalobcu.

5. Žalovaný 2/ naproti tomu proti postupu žalobcu voči nemu uplatnenému namietal, pričom jeho
námietky vyhodnotil súd ako nedôvodné. Konštatoval, že v konaní bolo preukázané, že odstúpenie od
zmluvy z 22.12.2014 spolu s výzvou na plnenie bolo najskôr doručované žalovanej 1/ ako dlžníkovi(dané na poštovú prepravu podľa pečiatky pošty dňa 23.12.2014), kde súčasne jej bola určená lehota
na plnenie v trvaní 5 dní od doručenia odstúpenia. Až následne bolo odstúpenie od zmluvy, obsahujúce
aj výzvu na plnenie, doručované žalovanému 2/ (podané na poštu podľa pečiatky dňa 23.01.2015),

pričom okamih doručenia nastal tak ako u žalovanej 1/ v zmysle § 45 ods. 1 Obchodného zákonníka
uložením zásielky, a teda do dispozičnej sféry žalovaného 2/ sa táto listina s výzvou dostala dňom
uloženia zásielky na pošte dňa 26.01.2015. Z týchto časových postupností vyplýva, že ručiteľ bol
žalobcom oslovený až potom, čo na výzvu nereagoval dlžník, ktorý dlh ani v určenej 5 dňovej lehote,
ktorá plynula od okamihu nastania účinkov doručenia (teda od uloženia na pošte 31.12.2014), nesplnil.

Doplnil, že zákon ani nepredpisuje, že by vyzvaný na plnenie mal byť aj ručiteľ, veriteľ žalujúci ručiteľa
musí preukázať (§ 306 ods. 1 Obchodného zákonníka), že na plnenie bol písomne vyzvaný hlavný
dlžník, preto uvedená písomná výzva (až na výnimky podľa § 306 ods. 1 veta druhá Obchodného
zákonníka) je hmotnoprávnym predpokladom žalobného nároku proti ručiteľovi. Súd sa nestotožnil ani
s námietkami žalovaného 2/ týkajúcimi sa zániku ručiteľského vyhlásenia, keď z ust. § 351 ods. 1
Obchodného zákonníka vyplýva, že odstúpenie od zmluvy sa nedotýka okrem iných tých ustanovení

zmluvy, ktoré vzhľadom na svoju povahu majú trvať aj po ukončení zmluvy. Povinnosť vrátiť finančné
prostriedky poskytnuté na základe zmluvy o úvere, a to dlžnú sumu i s úrokmi, je typickým znakom, ktorý
charakterizuje záväzkový vzťah, ktorý vzniká na základe zmluvy o úvere, povinnosť vrátiť prostriedky
poskytnuté na základe zmluvy o úvere po odstúpení od zmluvy priamo vyplýva z ust. § 506 Obchodného
zákonníka, ktoré je vo vzťahu k všeobecnej úprave odstúpenia od zmluvy špeciálnou úpravou. V

dôsledku toho aj keď žalobca od úverovej zmluvy odstúpil, nemení to nič na tom, že peňažné prostriedky
boli žalovanej 1/poskytnuté, že dlh vznikol plnením na základe úverovej zmluvy a splnenie povinnosti,
ktorá vznikla z tejto zmluvy je zabezpečené ručiteľským záväzkom žalovaného 2/, preto záväzok
žalovanej 1/ vrátiť poskytnuté prostriedky nezanikol a nezanikol teda ani ručiteľský záväzok žalovaného
2/, ktorý je svojou povahou akcesorický. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie NS ČR z 09.02.2000

sp. zn. 32Cdo 1046/98, kde súd uzavrel, že odstúpením od zmluvy o úvere nezanikajú všetky práva
a povinnosti strán z tejto zmluvy, ale iba tie práva, ktoré mal dlžník podľa zmluvy voči veriteľovi
a im zodpovedajúce povinnosti veriteľa. Povinnosť dlžníka vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a
zaplatiť úroky odstúpením od zmluvy nezaniká a veriteľovi teda z tohto dôvodu nemôže vzniknúť nová
pohľadávka. Odstúpením sa iba menia podmienky, za ktorých je dlžník povinný uvedenú povinnosť

plniť; dlžník naďalej nie je povinný splniť dlh v lehotách a za podmienok dojednaných v zmluve, ale
na požiadanie veriteľa a v plnom rozsahu. Povinnosť dlžníka vrátiť veriteľovi dlžnú čiastku s úrokmi po
odstúpení od zmluvy o úvere podľa ust. § 506 Obchodného zákonníka, teda nepredstavuje „sekundárny
záväzok", ale záväzok „pôvodný", ktorý sa odstúpením od zmluvy modifikoval vo svojej splatnosti. Ak
odstúpil veriteľ od zmluvy o úvere pre omeškanie dlžníka (§ 506 Obchodného zákonníka) a ak je

preto oprávnený požadovať, aby mu dlžník vrátil dlžnú čiastku s úrokmi, je tento modifikovaný záväzok
zaistený záložným právom zriadeným k zabezpečeniu záväzku zmluvy o úvere, prípadne ručením
zabezpečujúcim podľa § 303 a nasl. Obchodného zákonníka pohľadávku dlžníka zo zmluvy o úvere.
Ručiteľský záväzok žalovaného 2/, konštatoval súd, preto nemohol zaniknúť z dôvodu odstúpenia
žalobcu od zmluvy.

6. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam súd zaviazal žalovanú 1/ ako dlžníka a žalovaného 2/ ako
ručiteľa na úhradu dlhu titulom úverovej pohľadávky, keď z histórie platieb mal riadne preukázanú výšku
dlžnej istiny, ktorú sumu žalovaní čo do výšky ani nerobili spornou. Žalobcovi priznal aj kapitalizované
riadne úroky, kapitalizované úroky z omeškania vyčíslené k 11.12.2014, ako aj nárok na úhradu

nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v sume 485,37 eur. Konštatoval, že dôvodnosť ani tohto
príslušenstva žalovaní v konaní nespochybňovali. Okrem toho žalobcovi priznal aj úroky z omeškania
8,05 % ročne zo sumy 15.449,20 eur od 26.02.2015 do zaplatenia a riadny úrok 2,6 % ročne zo sumy
15.449,20 eur od 26.02.2015 do zaplatenia. Súd žalobu zamietol ako nedôvodnú v časti uplatnenej
zmluvnej pokuty, keď po jej posúdení mal za to, že nebola platne dohodnutá. Uviedol, že zmluvnú

pokutu možno dohodnúť pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti, ktorej porušenie musí byť konkrétne
a musí jednoznačne z dojednania o zmluvnej pokute vyplývať. V bode 8.4 zmluvy však bola zmluvná
pokuta dohodnutá pre prípad naplnenia bodu 8.4, ktorý bod však upravuje len to, kedy môže žalobca
od zmluvy odstúpiť, čo podľa zmluvy mohol učiniť vtedy, ak dlžník je v omeškaní s úhradou ktorejkoľvek
splátky dlhšie ako 6 mesiacov, ak dlžník závažným spôsobom poruší zmluvu, a to napr. opakovaným

nesplácaním úveru, porušením stavebných predpisov, zmenou stavby bez súhlasu veriteľa, zriadením
záložného práva v prospech tretích osôb, zmenou vlastníctva bez súhlasu veriteľa. Teda z bodu 8.4
nemožno vyvodiť nič iné, ako len to, že upravuje iba možnosti odstúpenia žalobcu od zmluvy, a teda
k naplneniu tohto bodu zmluvy dôjde vtedy, keď žalobca od zmluvy skutočne z tam vymedzenýchdôvodov aj odstúpi. Tento bod teda nevymedzuje konkrétnu povinnosť žalovaných, s porušením ktorej
by bol spojený nárok žalobcu na zmluvnú pokutu, ak bola teda zmluvná pokuta vymedzená pre prípad
„naplnenia bodu 8.4“, ktorým naplnením je situácia, keď žalobca od zmluvy odstúpi, potom bola zmluvná

pokuta vymedzená pre prípad realizácie práva žalobcu odstúpiť od zmluvy a nie pre prípad porušenia
povinnosti žalovaných. Z uvedených dôvodov dohodu o zmluvnej pokute podľa § 39 Občianskeho
zákonníka súd posúdil pre rozpor so zákonom ako neplatnú.

7. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP tak, že žalobcovi, ktorý bol v

spore úspešnejší, priznal nárok na náhradu trov konania podľa pomeru jeho úspechu vo veci.

8. Proti rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie všetky strany sporu.

9. Žalobca odvolaním napadol výrok rozsudku, ktorým súd zamietol žalobu v časti uplatnenej zmluvnej
pokuty a vo výroku o trovách konania. Uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h)

CSP. Zastával názor, že rozhodnutie súdu sa javí v dotknutých častiach ako nedostatočne odôvodnené.
Citovalust.§544ods.2Občianskehozákonníka,vsúvislostisčímuviedol,žeprávnaúpravavychádzaz
absolútnej objektívnej zodpovednosti za porušenie povinnosti, ktorá je zabezpečená zmluvnou pokutou,
čo znamená, že zmluvný subjekt, ktorý poruší zmluvnú povinnosť, sa nemôže povinnosti túto pokutu
zaplatiť, zbaviť, ibaže sa inak dohodnú samotné zmluvné strany. Poukázal na uznesenie Najvyššieho

súdu SR z 28.10.2009, sp. zn. 2MObdo/3/2009, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 4Obdo 4/99 a uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 25Co/79/2017. Mal za to, že ustanovenie
o zmluvnej pokute bolo v zmluve dojednané dostatočne a zrozumiteľne, preto mu vznikol nárok na
zaplatenie zmluvnej pokuty v celom rozsahu, nakoľko boli splnené všetky podmienky, ktoré stanovila
zmluva o úvere, pričom nesúhlasil s klasifikáciou súdu prvej inštancie, že v bode 8.4 bola stanovená

sankcia za využitie práva. V nadväznosti na to žiadal zmeniť aj výrok súdu o trovách konania.

10. Žalovaná 1/ odvolaním napadla druhý výrok rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým bola spolu
so žalovaným 2/ zaviazaná k zaplateniu a výrok o trovách konania. Žiadala aby odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne. Ako odvolací

dôvod uviedla ust. § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP. Namietala, že súd prvej inštancie vec nesprávne
právne posúdil, keď vo veci aplikoval ustanovenia Obchodného zákonníka s odôvodnením, že sa
nejedná o spotrebiteľský vzťah; mala za to, že na predmetný spor je potrebné aplikovať ustanovenia
Občianskeho zákonníka, úverovú zmluvu je potrebné považovať za spotrebiteľskú zmluvu a následne je
potrebné ručiteľský záväzok posudzovať podľa ustanovení Občianskeho zákonníka. Ďalej namietala, že

rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z nesprávnych skutkových zistení, pretože súd prvej inštancie
nezistil náležite skutkový stav veci, má za to, že nároky priznané napadnutým rozsudkom žalobcovi v
špecifikovanom rozsahu neexistujú. Nie je si vedomá záväzku, ku ktorému bola zaviazaná.

11. Žalovaný 2/ prostredníctvom právneho zástupcu v odvolaní uviedol, že napáda rozsudok súdu prvej

inštancie čo do všetkých výrokov rozhodnutia; žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v
celomrozsahuzrušilavecmuvrátilnaďalšiekonanie.Akoodvolacídôvoduviedolust.§365ods.1písm.
f) CSP. V odvolaní namietal, že ručiteľský záväzok nie je platný, pretože obsah ručiteľskej povinnosti
žalovaného 2/ a ani pohľadávka, ktorá má byť ručením zabezpečená, nie sú v zmluve o úvere bližšie
špecifikované, keď sú vymedzené len veľmi všeobecným spôsobom v ustanovení čl. VII ods. 7.1, z jeho

formulácie však nie je možné dostatočne presne určiť (čo do obsahu a rozsahu) záväzok žalovanej 1/
ako dlžníka, ktorý by mal byť ručením žalovaného 2/ zabezpečený. Ručiteľské vyhlásenie nie je nejako
bližšie definované ani vo zvyšnom texte zmluvy o úvere, z ktorého by bolo možné vyvodiť, akú konkrétnu
pohľadávku by mal žalovaný v 2. rade uspokojiť voči veriteľovi. Vzhľadom na to vyslovil presvedčenie,
že ručiteľské vyhlásenie žalovaného 2/ je v zmysle ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka absolútne

neplatné, nakoľko je neurčité. Okrem uvedeného poukázal na ust. § 306 ods. 1 Obchodného zákonníka,
v zmysle ktorého je veriteľ oprávnený domáhať sa splnenia záväzku od ručiteľa len v prípade, ak dlžník
nesplnil svoj záväzok v primeranej dobe po tom, čo ho na to veriteľ písomne vyzval. V danom prípade
mohol teda žalobca vyzvať žalovaného 2/ na splnenie dlhu žalovanej 1/ až po tom, ako márne uplynula
lehota na plnenie dlhu, ktorú mal žalobca žalovanej 1/ písomne poskytnúť. Až do tohto momentu (t.j.

od doručenia výzvy na plnenie za podmienok uvedených v ust. § 306 ods. 1 Obchodného zákonníka)
nemohla žalovanému 2/ vzniknúť žiadna povinnosť zaplatiť žalobcovi akúkoľvek pohľadávku, ktorú mal
voči žalovanej 1/. Nakoľko v odstúpení od zmluvy zo dňa 22.12.2014 žalobca stanovil žalovanej 1/
lehotu na splnenie jej dlhu v dĺžke 5 dní od doručenia predmetného odstúpenia od zmluvy, je zrejmé,že v súlade s citovaným ust. § 306 ods. 1 Obchodného zákonníka mohol žalobca vyzvať žalovaného
2/ ako ručiteľa na plnenie dlhu až po márnom uplynutí uvedenej lehoty. Oznámenie o odstúpení od
zmluvy určené žalovanému 2/, ktoré bolo datované v rovnaký deň ako oznámenie o odstúpení od zmluvy

určené žalovanej 1/ (t.j. 22.12.2014), však zjavne túto podmienku nespĺňa, a aj vzhľadom na jeho obsah
ho nemožno považovať za kvalifikovanú výzvu ručiteľovi, v dôsledku ktorej by žalovanému 2/ mohla
vzniknúť povinnosť uspokojiť pohľadávku žalobcu voči žalovanej 1/. V čase doručenia oznámenia o
odstúpení od zmluvy o úvere nebol preto žalovaný 2/ zaviazaný splatiť Štátnemu fondu rozvoja bývania
jeho pohľadávku voči žalovanej 1/, keďže v tom čase jednak neuplynula žalovanej 1/ lehota na splnenie

jej záväzku a zároveň žalovaný 2/ nebol na poskytnutie takéhoto plnenia vyzvaný. Bez splnenia týchto
dvoch podmienok žiadna povinnosť žalovanému 2/ voči žalobcovi nevznikla. Ďalej bol toho názoru,
že nakoľko samotný ručiteľský záväzok nie je medzi záväzkami, ktoré mali trvať aj po odstúpení od
zmluvy o úvere, ručiteľský záväzok žalovaného 2/ zanikol, a to momentom, kedy bolo žalovanej 1/
doručené oznámenie o odstúpení od zmluvy. Zmluva o úvere totiž neobsahuje žiadne ustanovenia,
podľa ktorých by sa vzťah ručiteľa k zvyšným dvom zmluvným stranám (veriteľovi a dlžníkovi) mal

oddeľovať od ostatného obsahu zmluvy, pokiaľ teda má odstúpením od zmluvy zaniknúť zmluva o úvere
ako celok a zároveň ručiteľský záväzok nie je medzi záväzkami, ktoré majú trvať aj po odstúpení od
zmluvy, nevyhnutným dôsledkom odstúpenia žalobcu od zmluvy o úvere bolo aj to, že ručiteľský záväzok
žalovaného 2/ zanikol.

12. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaných 1/a 2/ sa argumentačne pridržal svojich
vyjadrení, prednesených pred súdom prvej inštancie. K námietke žalovaného 2/ o zániku ručenia
poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obo 33/2012, v ktorom NS SR uviedol, že právna
skutočnosť odstúpenia od zmluvy o úvere nespôsobuje zánik záväzku, t.j. nespôsobuje zánik povinnosti
splatiť dlh. Z tohto dôvodu súd prvého stupňa správne konštatoval existenciu ručiteľského záväzku

žalovaného. Poukázal aj na uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 9Co/14/2016 zo dňa 28.02.2017
zaoberajúce sa účinkami odstúpenia od zmluvy v súvislosti s trvaním záväzkového vzťahu a jeho
zabezpečenia, z ktorého taktiež vyplýva, že v prípade odstúpenia od zmluvy o úvere nemôže zaniknúť
ani ručiteľský záväzok vo vzťahu k takémuto ešte stále existujúcemu záväzku dlžníka.

13. Žalovaná 1/ a žalovaný 2/ sa k podaným odvolaniam písomne nevyjadrili.

14. Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 379 a § 380 ods. 1 CSP v napadnutej časti výrokov 2
až 4 a zistil, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti podľa § 387 ods. 1 CSP
potvrdiť. Vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, podľa ktorého nie je

potrebné nariaďovať pojednávanie odvolacieho súdu.

15. Preskúmaním odvolania žalovanej 1/ a žalovaného 2/ odvolací súd zistil, že žalovaní v nich uplatnili
rovnaké námietky, ktoré uplatnili už pred súdom prvej inštancie a ktoré súd prvej inštancie zodpovedal
vo svojom rozhodnutí. Súd prvej inštancie v odôvodnení jeho rozhodnutia rozsiahlo a podrobne

odôvodnil, prečo daný spor nepovažoval za spotrebiteľský spor, náležite sa venoval aj otázke posúdenia
platnosti ručiteľského záväzku, splnenia hmotnoprávneho predpokladu domáhať sa plnenia od ručiteľa,
námietkami žalovaného 2/ o zániku ručiteľského vyhlásenia po odstúpení od úverovej zmluvy, poukázal
aj na konštantnú judikatúru k uvedeným otázkam, pričom odvolací súd odôvodnenie rozhodnutia súdu
prvej inštancie v tomto smere považoval za správne. Aby odvolací súd znova neopakoval už použitú

argumentáciu súdu prvej inštancie, s ktorou sa odvolací súd stotožnil, keďže námietky žalovanej 1/ a
žalovaného 2/ sa týkali tých istých otázok, ktoré už boli súdom prvej inštancie správne a vyčerpávajúcim
spôsobom zodpovedané, odvolací súd, pokiaľ ide o odvolanie žalovanej 1/ a žalovaného 2/, v súlade s
ust. § 387 ods. 2 CSP konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia, s ktorým sa stotožňuje
a na ktoré v podrobnostiach odkazuje.

16. Pokiaľ ide o odvolanie žalobcu týkajúce sa nepriznania uplatnenej zmluvnej pokuty, aj tu považoval
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie za správny. Stotožnil sa s názorom súdu prvej inštancie, že
zmluvná pokuta tak, ako bola dohodnutá v bode 8.4 zmluvy nebola platne dojednaná. Z obsahu zmluvy
odvolací súd zistil, že v článku VIII bod 8.4. bolo zakotvené, že „v prípade, ak je dlžník v omeškaní s

úhradou ktorejkoľvek splátky dlhšie ako 6 mesiacov je fond oprávnený po doručení výzvy k vyrovnaniu
splátokodzmluvyodstúpiťjednostranne,aknebudúsplnenépodmienkyuvedenévovýzve.Veriteľmôže
od zmluvy odstúpiť jednostranne aj v tých prípadoch, ak dlžník závažným spôsobom poruší zmluvu a to
napr. opakovaným nesplácaním úveru, porušením stavebných predpisov, zmenou stavby bez súhlasuveriteľa, zriadením záložného práva v prospech tretích osôb, zmenou vlastníctva bez súhlasu veriteľa
a podobne. Zmluvné strany sa dohodli, že v prípade naplnenia bodu 8.4. je dlžník povinný uhradiť
zmluvnú pokutu vo výške 10 % z celej dlžnej sumy, t.j. zo súčtu zostatku istiny a úroky a vrátiť na účet

veriteľa istinu, zostatok úroku, a ak bol poskytnutý nenávratný príspevok aj ten, v termíne do 30 dní od
doručenia výzvy dlžníkovi“. Z uvedeného bodu je zrejmé, že daný bod zakotvuje zmluvné dojednanie o
možnosti odstúpenia od zmluvy, ako aj dôvody, pre ktoré možno od zmluvy odstúpiť, pričom z poslednej
vety citovaného ustanovenia zmluvy je zrejmé, že povinnosť uhradiť zmluvnú pokutu bola viazaná pre
prípad naplnenia bodu 8.4., t.j. pre prípad realizácie práva žalobcu od zmluvy odstúpiť. Zmluvná pokuta

bola teda dohodnutá pre prípad realizácie práva a nie pre prípad porušenia povinnosti žalovaným.
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozsudok NS SR sp. zn. 2Cdo 141/2000 z 1.11.2001,
kde NS SR konštatoval, že odstúpenie od zmluvy nie je porušením zmluvnej povinnosti, ale výkonom
práva, obdobne rozsudok NS ČR sp. zn. 32Odo 1113/2003 z 30.11.2004. Z uvedených dôvodov, keďže
v danej veci zmluvná pokuta nebola dohodnutá pre prípad porušenia povinnosti žalovaných, ale pre
prípad realizácie práva, záver súdu prvej inštancie o tom, že dohoda o zmluvnej pokute je podľa § 39

Občianskeho zákonníka pre rozpor so zákonom neplatná, považoval odvolací súd za správny.

17. Za nedôvodnú považoval odvolací súd aj námietku žalobcu o nedostatočnom odôvodnení
rozhodnutia súdu prvej inštancie v súvislosti s uplatneným odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm.
b) CSP, kde žalobca namietal, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces.

18. Pokiaľ ide o obsah práva na spravodlivý proces, tento je pomerne široký. Medzi jeho zložky možno
zaradiťnapr.právonaprístupsúdu,právonasúdzriadenýzákonom,právonanezávislýanestrannýsúd,
právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie
o procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k

nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo
na preskúmanie rozhodnutia, ale aj právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia. O naplnenie odvolacieho
dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP však pôjde len vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu,
znemožňujúcu realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že
celé konanie sa nejaví ako spravodlivé.

19. Preskúmaním napadnutého rozhodnutia odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie v časti, v ktorej
odôvodňoval zamietnutie nároku žalobcu na zaplatenie zmluvnej pokuty zreteľne vysvetlil podstatné
dôvody, pre ktoré bol žalobcov nárok v tejto časti zamietnutý, uviedol zákonné ustanovenia, ktoré
aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ako aj vysvetlil úvahy, ktorými sa pri rozhodovaní

riadil. Podľa názoru odvolacieho súdu sú prijaté právne závery primerane odôvodnené spôsobom
zodpovedajúcim § 220 ods. 2 CSP. Za procesnú vadu konania v zmysle uplatneného odvolacieho
dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP nemožno považovať to, že súd prvej inštancie neodôvodnil
svoje rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa.

20. Preto odvolací súd ani túto odvolaciu námietku žalobcu nepovažoval za dôvodnú.

21. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti výrokov 2 až
4 podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správy potvrdil. Aj keď žalovaný 2/ vo svojom odvolaní uviedol,
že napáda rozsudok súdu prvej inštancie v celom jeho rozsahu, z obsahu jeho odvolania je zrejmé, že

svojím odvolaním nenapadol prvý výrok rozsudku súdu prvej inštancie (tento výrok svojim odvolaním
nenapadli ani žalobca a žalovaná 1/), preto mal odvolací súd za to, že rozsudok súdu prvej inštancie
v prvom výroku odvolaniami napadnutý nebol, preto je rozsudok súdu prvej inštancie v tomto výroku
právoplatný a týmto rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknutý.

22. Predmetom odvolacieho konania tak zostala suma 24.184,17 eur (25.130,28 - 946,11). Z uvedenej
sumy bol žalobca úspešný vo výške 22.489,26 eur, t.j. v 93 %, neúspešný bol v sume 1.694,91 eur, t.j.
v 7 %. t.j. jeho celkový úspech v odvolacom konaní predstavoval 93 - 7 = 86 %. Z uvedených
dôvodov odvolací súd o trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255
ods. 2 CSP tak, že žalobcovi, ktorý bol v odvolacom konaní úspešnejší, priznal nárok na náhradu trov

odvolacieho konania v rozsahu 86 %. V zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov odvolacieho
konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).