Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 25, 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/196/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2618201717
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bibiána Ťažiarová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2618201717.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Bibiána Ťažiarová a sudcov:

JUDr. Martin Holič a Mgr. Renáta Gavalcová, v právnej veci žalobcu: BENCONT COLLECTION, a.s.,
IČO: 47 967 692, so sídlom Bratislava, Vajnorská 100/A, zastúpeného splnomocnencom: Advokátska
kancelária JUDr. Veronika Kubriková, PhD., s.r.o., IČO: 50 361 368, so sídlom Bratislava, Martinčekova
13, proti žalovanej: L. V., nar. XX.X.XXXX, bytom G. N. Z. XXX, o zaplatenie 1.285,51 Eur s
príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Senica č. k. 11Csp/56/2018-86
zo dňa 18. júna 2019 - II. a III. výrok, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch II. a III. p o t v r d z u j e .

II. Žalovanej n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. výrokom uložil žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu
1.285,51Eur,úrokyzistinyvsume94,87Eur,úrokzomeškaniavovýške5,05%ročnezosumy1.285,51
Eur od 1.7.2018 do zaplatenia, bankové poplatky vo výške 37,65 Eur, a to do troch dní od právoplatnosti
rozsudku, II. výrokom vo zvyšku žalobu zamietol, III. výrokom priznal žalobcovi nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 %, pričom o výške náhrady bude rozhodnuté samostatným uznesením.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 497 Obchodného zákonníka, § 1
ods. 1, 2, § 2 písm. a), b), § 7 ods. 1, 2, § 9, § 11 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch v znení ku dňu uzavretia zmluvy (ďalej aj „zákon o spotrebiteľských úveroch“), § 52 ods. 1, 2, 3,
4, § 53c, § 53d, § 54, § 524 ods. 1, 2, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, s poukazom aj na procesné
ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku.

3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že právny predchodca žalobcu poskytol

žalovanej úver vo výške 1.490,- Eur s dohodnutým riadnym úrokom vo výške 24,90 % ročne. Poskytnutý
úver sa žalovaná zaviazala splatiť v 48 mesačných splátkach po 54,- Eur, splatných vždy do 15. dňa toho
ktorého mesiaca. Splatnosť prvej splátky bola do 15.7.2014 a poslednej splátky do 15.6.2018. RPMN
bolo určené vo výške 27,95 %, priemerná hodnota RPMN vo výške 49,67 %, celková čiastka úveru
bola v sume 2.344,51 Eur. Žalovaná nesplácala poskytnutý úver riadne a včas, predchodca žalobcu
ju listom zo dňa 13.10.2015 vyzval na zaplatenie dlhu, v ktorom ju upozornil, že ak nepríde k úhrade
dlhu môže banka pristúpiť k zosplatneniu úveru a napokon listom zo dňa 29.10.2015 úver zosplatnil ku

dňu 29.10.2015. Ku dňu 29.10.2015 bol dlh na úvere a to istina v sume 1.285,51 Eur, úrok 94,87 Eur,
poplatky za upomienky v sume 29,65 Eur a poistné v sume 8,- Eur.4. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie právne uzavrel, že žaloba bola podaná
dôvodne v časti, v ktorej žalobe vyhovel. Je daná aktívna vecná legitimácia žalobcu v spore, keďže
Zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 20.12.2018 pohľadávka, ktorá je predmetom žaloby prešla

na žalobcu. Medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou prišlo k platnému uzatvoreniu zmluvy
o úvere podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Napriek tejto skutočnosti bolo potrebné posúdiť
Zmluvu podľa príslušných ustanovení zákona č. 129/2010 Z. z. a § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka.
Zmluva neobsahuje žiadne neprijateľné podmienky ani dojednania, ktoré by spôsobovali jej neplatnosť
resp. čiastočnú neplatnosť, ani ustanovenia, ktoré by spôsobovali, že by sa daný úver mal považovať

za bezúročný a bez poplatkov. Žalovaná prevzala finančné prostriedky v sume 1.490,- Eur, porušila
zmluvné povinnosti, preto predchodca žalobcu vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru (po predchádzajúcej
výzve v súlade s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka), listom zo dňa 29.10.2015 ku dňu 29.10.2015
(istina v sume 1.285,51 Eur, úroky 94,87 Eur, poplatky za upomienky v sume 29,65 Eur, poistné v
sume 8 Eur). Po zosplatnení až do podania žaloby žalovaná nevykonala žiadnu úhradu, preto čo do
zaplatenia istiny v sume 1.285,51 Eur, žalobe vyhovel. Vyhovel žalobe aj v časti úroku z omeškania

vo výške 5,05 %, ktorý si uplatnil od 1.7.2018 (hoci by mu patril od 30.10.2015 t.j. nasledujúci deň
po zosplatnení úveru). Žalobca žiadal vyčíslené úroky (riadny úrok vo výške 24,50 %) do 30.6.2018 v
sume 1.123,39 Eur. Z dokladov je zrejmé, že ku dňu zosplatnenia boli tieto úroky vyčíslené na sumu
94,87 Eur, ktoré žalobcovi spolu s poplatkami v sume 37,65 Eur vyhovel. Aplikačná prax súdov otázkou
priznania riadnych úrokov za úver po splatnosti pohľadávky a teda popri úrokoch z omeškania či iných

sankciách sa už zaoberala. Najvyšší súd konštatoval cit.:,,Odvolací súd v tejto súvislosti upozorňuje, že
dohodnuté úroky z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok). Od splatnosti
je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania (uznesenie NS SR vo veci 4 Obo 143/98). V
rozsudkoch súdov sa zmluvné dojednanie povinnosti platiť úroky popri úrokoch z omeškania označilo
za obchádzanie zákonného pravidla zakotveného v § 517 ods. 2 OZ o administratívnom strope úrokov

z omeškania (napr. rozsudok KS v Prešove vo veci 6Co 182/2011). Preto vo zvyšnej časti riadnych
úrokov po zosplatnení žalobu ako nedôvodnú zamietol.

5. Podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku priznal žalobcovi, ktorý mal v konaní úspech (resp.
neúspech mal len v nepatrnej časti), náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

6. Proti tomuto rozsudku výlučne II. a III. výroku podal odvolanie žalobca, pričom navrhol rozsudok
súdu prvej inštancie zmeniť a žalobe vyhovieť, a priznať mu náhradu trov konania, alternatívne zrušiť a
vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Poukázal na odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm.
a), f), h) Civilného sporového poriadku. Argumentoval tým, že rozhodnutie označil za nepreskúmateľné

a arbitrárne, pretože nie je zrejmé, z akého právneho predpisu okresný súd vychádzal, keď uzavrel,
že po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru žalobca nemá nárok na dohodnuté zmluvné úroky. Pokiaľ
by otázka nároku na zmluvný úrok po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru mala byť zodpovedaná
uznesením NS SR sp. zn. 4Obo 143/1998 tak, ako sa to uvádza v odôvodnení, s týmto záverom sa
stotožniť nemožno, nakoľko ide o rozhodnutie, ktoré nevyhovuje potrebám súčasného právneho stavu.

V tejto súvislosti odvolateľ odkázal na ust. § 16 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a
o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov..., podľa ktorého spotrebiteľ má právo počas doby trvania
zmluvy o spotrebiteľskom úvere spotrebiteľský úver úplne alebo čiastočne splatiť pred dohodnutou
lehotou splatnosti a v takom prípade je povinný uhradiť úrok a náklady vzniknuté len za časové obdobie
od poskytnutia spotrebiteľského úveru do jeho splatenia, výkladom a contrario. Ak dôjde k vyhláseniu

predčasnej splatnosti úveru, malo by byť rovnako zachované právo na vrátenie peňažných prostriedkov
spolu s dohodnutým úrokom až do okamihu splatenia úveru. Odvolateľ poukázal na to, že rozhodovacia
prax súdov v otázke priznávania zmluvných úrokov po zosplatnení úveru je rôznorodá, čo nie je v
súlade s princípom právneho štátu, ktorého obsahom je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne
relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď, s odkazom na

početné rozhodnutia Ústavného súdu SR. Podľa odvolateľa v prípade zmluvného úroku ide o dohodnuté
zmluvné plnenie akcesorickej povahy, ktoré je nevyhnutne spojené s istinou úveru. Odkázal na ust. § 503
ods. 3 Obchodného zákonníka podľa ktorého dlžník je oprávnený vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky
pred dobou určenou v zmluve, pričom úroky je povinný platiť len za dobu od poskytnutia, do vrátenia
peňažných prostriedkov. Podľa odvolateľa už z jazykového výkladu je zrejmé, že veriteľ má nárok

na úrok až do splatenia úveru. Úroky z úveru sú odplatou za poskytnutie peňažných prostriedkov na
základe úverovej zmluvy, predstavujú cenu úveru. Dlžník je povinný platiť úroky od okamihu reálneho
poskytnutia peňazí do okamihu ich reálneho vrátenia, a to či už v lehote, alebo v omeškaní. Na povinnosť
platiť úroky z úveru nemá vplyv ani zosplatnenie úveru. V zmysle vyššie uvedeného s ohľadom nabod 6.4 obchodných podmienok v prípade, ak sa stane úver predčasne splatný, banka je oprávnená
úročiť nesplatenú istinu úveru zmluvnou úrokovou sadzbou a sadzbou úroku z omeškania až do úplného
splatenia zmluvného záväzku klienta voči banke. Vzhľadom na fakt, že k vráteniu celej poskytnutej istiny

nedošlo, nedošlo ani k zániku dohodnutého záväzku žalovaného, v zmysle ktorého je povinný naďalej
uhrádzať zmluvne dohodnuté úroky. V prípade nepoctivého dlžníka by tento zo špekulatívnych dôvodov
mohol bezprostredne po čerpaní úveru pristúpiť k neplateniu dohodnutých splátok, čím by spôsobil
predčasnú splatnosť úveru a vyhol by sa tak plateniu dohodnutých zmluvných úrokov. Žalobca taktiež
nesúhlasí s tvrdením súdu, že súbežným uplatňovaním úrokov z úveru a úrokov z omeškania dochádza

k hrubej nadvláde veriteľa. Keďže oba typy úrokov sú diametrálne odlišným právnym inštitútom a sledujú
iný cieľ, nemôže ísť o dvojité sankcionovanie žalovaného. Dohodnuté úroky predstavujú odmenu za
požičanie peňazí, naproti tomu úroky z omeškania sú sankciou za porušenie povinnosti - nedodržanie
dohodnutej doby splatnosti. Zatiaľ čo povinnosť dlžníka zaplatiť dohodnuté úroky vzniká zo záväzku,
povinnosť platiť úroky z omeškania vyplýva zo zákona. Obidva úroky môže teda veriteľ žiadať popri
sebe a to bez ohľadu na to, či ide alebo nejde o občianskoprávny vzťah. Zároveň zosplatnením úveru

nedochádza k zániku zmluvného vzťahu, ale dochádza k zmene obsahu záväzku. V závere odvolateľ
poukázal na rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 41Co/13/2018, Krajského súdu v
Prešove sp. zn. 11Co/22/2018 aj Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43Co/1/2018, ktoré podporujú
ním vyslovené názory. Odkázal tiež na odlišné stanovisko sudcu a podpredsedu Ústavného súdu SR
JUDr. Milana Ľalíka o neprimeranej ochrane spotrebiteľov všeobecnými súdmi.

7. Žalovaná odvolanie nepodala, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadrila.

8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362
ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané

(§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania
pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a §
363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. a/, f/, h/ CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§
380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré

nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie
bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo
oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219
ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, v dôsledku čoho boli splnené

podmienky pre potvrdenie napadnutého II. výroku podľa § 387 CSP.

9. Predmetom konania na súde prvej inštancie bola požiadavka žalobcu na zaplatenie sumy 1.285,51
Eur, úrokov z istiny vo výške 1.123,39 Eur, úroku vo výške 24,90 % ročne zo sumy 1.285,51 Eur
od 1.7.2018 do zaplatenia, úroku z omeškania 5,05 % ročne zo sumy 1.285,51 Eur od 1.7.2018 do

zaplatenia, poplatkov vo výške 37,65 Eur.

10. Odvolaním nebol napadnutý I. výrok (vyhovujúci), ktorým bolo uložené žalovanej zaplatiť žalobcovi
sumu 1.285,51 Eur, úrok z istiny v sume 94,87 Eur, úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy
1.285,51 Eur od 1.7.2018 do zaplatenia, poplatky 37,65 Eur, preto v tejto časti nadobudol rozsudok súdu

prvej inštancie právoplatnosť.

11. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu bolo
posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak žalobu (čiastočne) zamietol (úrok 1.028,52
Eur, úrok 24,5 % ročne zo sumy 1.285,51 Eur od 1.7.2018 do zaplatenia), a to s poukazom na odvolacie

argumenty uplatnené odvolateľom.

12. Odvolací súd sa stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie, že úrok z úveru prináleží iba na čas do
zosplatnenia úveru, resp. do splatnosti dlhu a následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný
platiť iba úroky z omeškania a použitím § 387 ods. 2 CSP odkazuje na odôvodnenie napadnutého

rozhodnutia v odvolaním dotknutej časti.

13. Odvolací súd sa pritom obdobne ako prvoinštančný, opiera o judikatúru vyšších súdov, od ktorej
nebol dôvod odkloniť sa ani v danom prípade. Závery Najvyššieho súdu SR obsiahnuté v rozhodnutípod č. R 59/1998 (sp. zn. 4 Cdo 143/98) boli prijaté i v potvrdzujúcom rozhodnutí Krajského súdu Prešov
č.k. 29C/131/2011-127 z 23.11.2011, ktoré úsudky všeobecných súdov napokon akceptoval i Ústavný
súd SR vo veci sp. zn. IV.ÚS 476/2012 z 18.9.2012. K záveru súdov, že „...pokiaľ veriteľ pristúpi k

tomu, že považuje celý dlh za splatný (tzv. zosplatnenie úveru), potom nastupuje režim platenia úrokov
z omeškania a nie úrokov z úveru...“, Ústavný súd SR nezistil existenciu takých skutočností, ktoré by
nasvedčovali tomu, že by namietané rozhodnutie krajského súdu bolo možné považovať za svojvoľné
alebo zjavne neodôvodnené, keď krajský súd sa stotožnil s podrobne odôvodneným právnym názorom
okresného súdu, jasne, zrozumiteľne a presvedčivo objasnil rozdiel, resp. vzťah medzi úrokmi z úveru

a úrokmi z omeškania, ako aj otázku, prečo zmluvný úrok patrí sťažovateľke iba do splatnosti dlhu.

14.Odvolacísúdjetohonázoru,ževprípadevyhláseniapredčasnejsplatnosti,akotomuboloajvdanom
prípade, zmluva o úvere zaniká podľa § 565 Občianskeho zákonníka a zánikom zmluvy zanikajú práva
a povinnosti strán v nej uvedené, teda aj povinnosť platiť úroky. Podľa § 503 Obchodného zákonníka
je záväzok platiť úroky splatný spolu so záväzkom vrátiť použité peňažné prostriedky. Teda úroky sa

môžu účtovať len do splatnosti záväzku vrátiť peniaze. Úrok predstavuje cenu peňazí v zmysle straty
príležitosti veriteľa disponovať s istinou a produkovať prostredníctvom nej zisk. V prípade mimoriadnej
splatnosti ale veriteľ navodzuje situáciu, v ktorej má právo získať okamžite späť celú sumu požičaných
peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu
s istinou a tým aj obmedzenie obchodovania s peniazmi. Veriteľ by preto nemal mať právo na úroky

ako odplatu za užívanie istiny, keďže dlžník ju už užívať nemôže. Odvolací súd si je pritom vedomý, že
súdna prax v otázke nároku na úroky z úveru za čas po jeho predčasnom zosplatnení nie je jednotná,
o čom svedčia i žalobcom v odvolaní poukázané rozhodnutia krajských súdov, avšak v tejto otázke sa
odvolací súd s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu prikláňa k názoru, že veriteľovi patria úroky
z úveru len za čas do splatnosti dlhu.

15. Žiada sa dodať, že pokiaľ žalobca v podanom odvolaní odkazuje na ust. § 16 ods. 1 zák. č. 129/2010
Z.z. o spotrebiteľských úveroch... a § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka s obdobnou úpravou treba
zdôrazniť, že obe tieto ustanovenia riešia len prípad, kedy dôjde k splateniu dlhu pred dohodnutou
lehotou splatnosti a výslovne pre tento prípad ustanovujú, že dlžník je povinný uhradiť úrok len za dobu

do splatenia úveru, teda nie aj za dobu dohodnutej splatnosti, ktorá je dlhšia. Citované ustanovenia
teda neriešia opačný prípad, kedy doba reálneho vrátenia peňažných prostriedkov prekračuje lehotu
splatnosti. Z uvedeného dôvodu citované ustanovenia na daný prípad nie sú aplikovateľné a to ani
analogicky.

16. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí
dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je

však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania
(porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na
ďalšiu argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie rozsudku súdu prvej inštancie v
napadnutej časti, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

17. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu odvolací súd potom považoval za správny záver súdu
prvej inštancie o potrebe zamietnutia žaloby v časti uplatnenia úrokov z úveru za čas po jeho zosplatnení
po vyporiadaní sa s relevantnými odvolacími argumentmi žalobcu a napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie v tomto rozsahu zamietajúceho II. výroku ako vecne správny, včítane odvolaním napadnutého
III. výroku o náhrade trov konania (bez uvedenia osobitnej odvolacej argumentácie), s použitím § 387

CSP potvrdil.

18. V zmysle § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú
aj na odvolacie konanie.

19. V zmysle § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo
veci, ods. 2 ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí,
prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.20. V zmysle § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, podľa ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá

súdny úradník.

21. V odvolacom konaní fakticky plne úspešnej žalovanej vznikol zásadne nárok na náhradu trov
odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1
CSP), o ktorom v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť

odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v
takom prípade v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

22. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade bola žalovaná v odvolacom konaní pasívna, nevykonala
žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnila, ani nevyčíslila a podľa obsahu spisu jej ani

žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.

23.Civilnýsporovýporiadokvýslovneneriešisituáciuakstrana,ktoránazákladeprocesnýchustanovení
má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu
spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky

použiteľné ustanovenia Civilného sporového poriadku alebo iného zákona (analogia legis alebo iuris).

24. Odvolací súd preto s použitím Základných princípov čl. 4 ods. 2 CSP aplikoval na rozhodnutie o
nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov konania žalovaného
rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom z

pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní
žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcim procesnú ekonómiu
rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodovanie
postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu
trovkonaniaanáslednesúdomprvejinštancieovýškenáhradytrovkonania,zasituácie,keďoprávnenej

strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou
hospodárnosti civilného súdneho sporu.

25. Danou problematikou sa zaoberalo aj občianskoprávne kolégium NS SR pričom v uznesení č. 15 z
9.10.2018 prijalo právnu vetu podľa ktorej, ak podľa obsahu spisu strane v konaní žiadne trovy nevznikli,

je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak,
že sa jej náhrada trov konania nepriznáva.

26. Odvolací súd potom hoci úspešnej žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

27. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).