Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Friday, April 17, 2020

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/174/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1710206163
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 04. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1710206163.2

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov
senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci žalobcu: X. A., B. V. XXXX/
XX, E. F., zastúpeného JUDr. Ingrid Zlochovou, advokátkou, so sídlom Galvániho 12, Bratislava,
proti žalovanému: Slovenský pozemkový fond, so sídlom Búdková 36, Bratislava, IČO: 17 335 345,
zastúpenému: Advokátska kancelária Hamala Kluch Víglaský s.r.o., so sídlom Poštová 3, Bratislava,

o nahradenie prejavu vôle, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 21.
marca 2014, č.k. 10C/99/2012-222, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c
i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal, aby súd

nahradil vyhlásenie vôle žalovaného ako prevodcu, že uzatvára so žalobcom ako
nadobúdateľom zmluvu o bezodplatnom prevode vlastníctva k nehnuteľnostiam
- pozemkom špecifikovaným v žalobe. Rozhodol tak podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, § 2 ods. 1, 2, 3, § 3
ods. 1, 3,4, § 5 ods. 2, § 6 ods. 1, 2, 5 zákona č. 503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o
zmene a doplnení zákona č. 180/1995 Z.z. o niektorých opatreniach na usporiadanie
vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov, § 34 ods. 1, 2, 3,4 zákona č. 330/1991 Zb.

o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, obvodných pozemkových úradoch,
pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách v znení neskorších predpisov, keď
vykonaným dokazovaním zistil, že na základe rozhodnutia Obvodného pozemkového úradu v Dunajskej
Strede sp.zn. D/2007/00279-3 zo dňa 19.04.2007, právoplatného dňa 23.05.2007, bol oprávnenej osobe
X. Q. priznaný reštitučný nárok na vydanie náhradných pozemkov. Zmluvou o postúpení práv zo dňa
27.10.2009 oprávnená osoba X. Q. previedol na žalobcu svoje práva, ktoré mu vyplývajú ako oprávnenej

osobe podľa uvedeného rozhodnutia Obvodného pozemkového úradu v Dunajskej Strede. Dňa
27.10.2009 požiadal žalobca žalovaného na doriešenie jeho nároku a o vydanie náhradných pozemkov,
ktoré sú vo vlastníctve štátu, pričom vo svojej žiadosti uviedol, že žiada vydať pozemky v kat.úz.
Č.. Na základe tejto žiadosti vypracoval príslušný organizačný útvar žalovaného žiadosť na udelenie
súhlasu na poskytnutie náhrady v tomto katastrálnom území a súhlas na vypracovanie návrhu zmluvy
o bezodplatnom prevode vlastníctva pre žalobcu, pričom zo strany žalovaného bol udelený súhlas

štatutárnych orgánov na plnenie. Rada fondu, ako kontrolný orgán žalovaného, na svojom zasadnutí
dňa 26.11.2009 uznesením č. 1631 odporučila štatutárnym orgánom žalovaného vyriešiť nárok žalobcu
navrhovaným spôsobom a uzatvoriť s ním zmluvu o bezodplatnom prevode na pozemky v kat.úz. Č.
T. F. X. B.. Na základe výzvy žalovaného sa žalobca dostavil na príslušný územno-organizačný útvar
za účelom podpísania zmluvy o bezodplatnom prevode a túto zmluvu žalobca podpísal. K podpísaniu
zmluvy o bezodplatnom prevode zo strany žalovaného nedošlo ani napriek urgenciám z strany žalobcu,

a teda zmluva uzavretá nebola. Konštatoval, že žalobca svoj nárok založil iba na Zmluve o postúpení
práv, uzavretej dňa 27.10.2009 medzi ním a X. Q., ktorému bol právoplatným rozhodnutím Obvodnéhopozemkového úradu v L. Q. zo dňa 19.04.2007 sp.zn. D/2007/00279-3 priznané postavenie oprávnenej
osoby v zmysle § 2 zákona č. 503/2003 Z.z. a vykonaným dokazovaním nebolo zistené, že by žalobca
mal priamo zo zákona postavenie oprávnenej osoby v zmysle uvedeného ustanovenia. Žalovaný bol

ako právnická osoba zriadený priamo zákonom č. 330/1991 Z.z. a je povinný vykonávať
svoju činnosť podľa tohto zákona a osobitných predpisov vo verejnom záujme; je subjektom verejného
práva a jeho postavenie je obdobné ako postavenie štátneho orgánu vyjadrené v čl. 2 ods. 2 Ústavy
SR, a teda môže konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví
zákon. Zákony č. 503/2003 Z.z. a 330/1991 Zb. neupravujú vydávanie náhradných

pozemkov iným ako oprávneným osobám, predpokladajú, že takéto pozemky budú vydané určitým v
zákone vymenovaným osobám, ktoré sú označené ako oprávnené osoby a žalobca takouto osobou
nebol, preto žalovaný voči nemu nemal právnu povinnosť vydať náhradné pozemky a žalobca nemá
právny nárok voči žalovanému na vydanie týchto pozemkov. Dospel preto k záveru, že žalobca nie je
aktívnevecnelegitimovanýnauplatňovanieprávavočižalovanémunauzavretiezmluvyobezodplatnom
prevode pozemkov, ktoré sa majú poskytnúť ako náhrada podľa zákona č. 503/2003 Z.z. Poukázal na

uznesenie Ústavného súdu SR č.k. II. ÚS 517/2012-15 zo dňa 22.11.2012,
v ktorom ústavný súd uviedol, že pri posudzovaní (inej zmluvy o prevode práv žalobcu, uzavretej v
rovnaký deň ako v predmetnej právnej veci) konkrétnej zmluvy o postúpení pohľadávky je podstatným,
že v reštitučnom konaní, predmetom ktorého je vydanie nehnuteľnosti, by sa tretia osoba, v prospech
ktorej bola postúpená pohľadávka, v podobe nároku na vydanie veci, stala oprávnenou osobou, hoci

štatút oprávneného v zmysle osobitného zákona nikdy nespĺňala, a v súdnom konaní sa domáha celkom
špecifického práva na vydanie nehnuteľnosti, ktoré sa podľa reštitučného zákona spätne viaže výlučne
na oprávnenú osobu (§ 2 ods. 1, 3 zákona č. 503/2003 Z.z.). S okruhom oprávnených
osôb bezprostredne súvisí ust. § 2 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z.z., ktoré upravuje právne nástupníctvo
(sukcesiu) v prípade, ak osoba, ktorej vlastníctvo k pozemku prešlo v rozhodujúcom období do

vlastníctvaštátualeboinejprávnickejosobe, vprípadochuvedenýchv§3zomrelapreduplynutím
lehoty uvedenej v § 5 alebo ak bola pred uplynutím tejto lehoty vyhlásená za mŕtvu. Toto ustanovenie má
bez pochýb kogentnú povahu a jednoznačne smeruje k odškodneniu len tých osôb, ktoré spĺňajú štatút
osoby oprávnenej. Ak špeciálna právna úprava kogentne upravuje sukcesiu (nástupníctvo), možnosť
cesie (postúpenia) reštitučného nároku ako pohľadávky v zmysle ust. § 524 ods. 1 Obč. zákonníka na

tretie osoby, tu neprichádza do úvahy. Postúpiť pohľadávky si môžu medzi sebou len oprávnené osoby.
Reštitučný nárok na vydanie veci nie ej bez ďalšieho možné považovať za pohľadávku, pretože ide o
majetkovú hodnotu, ktorá zakladá medzi povinnou osobou a oprávnenou osobou vzťah, ktorý nemá
záväzkovo-právny charakter. Ide o vzťah sui generis, ktorý obsahuje znaky práva absolútnej povahy
(viaže sa výlučne na osoby oprávnené, ktorých status je v zákone presne definovaný), ako aj prvky

vecno-právne (nárok na vydanie veci uplatnený na súde je osobitnou vlastníckou žalobou žijúceho
pôvodného vlastníka odňatej veci, prípadne jeho závetných, či zákonných dedičov). Nejde tu teda o
právo na reivindikáciu podľa všeobecnej úpravy obsiahnutej v Občianskom zákonníku, ale o
uplatnenie špeciálneho postupu ustanoveného reštitučným zákonom. Zmluva o postúpení pohľadávky,
ktorou žalobca preukazoval uplatnený nárok je absolútne neplatná v zmysle § 39 Obč. zákonníka, lebo

svojím účelom odporuje zákonu č. 503/2003 Z.z. v znení účinnom do prijatia jeho novely zákonom č.
139/2010 Z.z. Možnosť previesť nárok oprávnenej osoby na tretiu osobu bola pripustená až novelou
zákona č. 503/2003 Z.z., vykonanou zákonom č. 139/2010 Z.z. s účinnosťou od 01.06.2010,a
to jeho ustanovením § 6 ods. 12 v prípade, ak sa oprávnenej osobe poskytuje náhradný pozemok, ktorý
je už konkrétne určený (dohodnutý) za predpokladu, že táto zmluva je uzatvorená písomne a obsahuje

úradne osvedčené podpisy účastníkov zmluvy. Posudzujúc obsah novelizácie zákona č. 503/2003 Z.z.
vykonanej zákonom č. 139/2010 Z.z. účinnej od 01.júna 2010 Ústavný súd SR dospel k názoru, že bez
ohľadu na dovtedajšiu prax Slovenského pozemkového fondu až táto zmena právnej úpravy umožnila
v režime zákona č. 503/2003 Z.z. (a zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a
inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov) akékoľvek "prevody nárokov" a aj

to iba pre prípady v nej výslovne definované, t.j. pre prípady, ak sa náhrada poskytuje v pozemkoch a
je dohodnutý konkrétny náhradný pozemok za predpokladu uzatvorenia písomnej zmluvy oprávnenou
osobou s treťou osobou s úradne osvedčenými podpismi účastníkov zmluvy. O náhrade trov konania
rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy
konania v sume 279,92 eur.

2. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie v zákonom stanovenej lehote žalobca, žiadal napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a jeho žalobe vyhovieť, alternatívne zrušiť a vec mu
vrátiť na ďalšie konanie a zároveň žiadal priznať mu náhradu trov prvoinštančného aj druhoinštančného
konania. Považoval za nesprávny záver súdu prvej inštancie, že reštitučné nároky oprávnených osôbpodľa zákona č. 503/2003 Z.z. sú neprevoditeľné. Poukázal na to, že zákon č. 503/2003 Z.z. vymedzuje
skutkový základ, s ktorým je spojené právo na vydanie náhrady, určuje oprávnené osoby, povinné osoby
a spôsob a rozsah náhrady. Základným spôsobom zmiernenia krívd spáchaných štátom v minulosti,

je navrátenie vlastníctva, pričom ak z dôvodov uvedených v zákone č. 503/2003 Z.z. nie je možné
vlastníctvo oprávnenej osobe navrátiť, priznáva jej zákon nárok na vydanie náhradných nehnuteľností
vo vlastníctve štátu alebo finančnú náhradu. S prihliadnutím na uvedenú povahu nárokov priznaných
podľa zákona č. 503/2003 Z.z. majú podľa jeho názoru uvedené nároky povahu pohľadávky, teda
práva zo záväzkového vzťahu založeného zákonom, kde predmetom záväzku je niečo dať, resp. konať.

Občiansky zákonník upravuje prevod práv zo záväzkového vzťahu v ust. § 524 až 530 ako postúpenie
pohľadávky a z princípu všeobecnej prevoditeľnosti práv ustanovuje výnimky uvedené v ust. § 525 ods.
1 a 2 a vzhľadom na to, reštitučný nárok priznaný podľa zákona č. 503/2003 je možné ako pohľadávku
podľa ustanovení Obč. zákonníka previesť. Ďalej poukázal na to, že zákon č. 503/2003 Z.z., ktorý je vo
vzťahu k Obč. zákonníku právnou normou špeciálnou, v čase nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia
Obvodného pozemkového úradu v Dunajskej Strede zo dňa 19.04.2007 sp.zn. D/2007/00279-3,

neobsahoval žiadne obmedzenia prevoditeľnosti nárokov priznaných podľa tohto zákona, a teda
neexistoval zákaz alebo obmedzenie prevoditeľnosti reštitučných nárokov priznaných podľa uvedeného
zákona. Poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.11.2007 sp.zn. 4Cdo 182/2007,
ktorým Najvyšší súd SR v obdobnej otázke prevoditeľnosti reštitučného nároku podľa zákona č. 87/1991
Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách ustálil, že reštitučné nároky priznané oprávneným osobám podľa

tohto zákona, sú v celom rozsahu prevoditeľné na tretie osoby. Tento záver podporuje aj sám žalovaný,
keď svojím Interným pokynom generálneho riaditeľa č. 9/2009, ktorým sa upravujú zásady a
postup Slovenského pozemkového fondu pri poskytovaní reštitučných náhrad podľa zákona č. 229/1991
Zb. a č. 503/2003 Z.z. v zmysle nariadenia vlády č. 142/2009, prevod, resp. postúpenie reštitučného
nároku uznal a ako povinný pre tento prípad upravil svoj postup v ust. čl. IV ods. 1 IPGR 9/2009.

Namietal, že možnosť voľnej dispozície oprávnenej osoby s nárokom, ktorý jej bol priznaný podľa
zákona č. 503/2003 Z.z. v období od nadobudnutia účinnosti zákona č. 503/2003 Z.z. do 31.05.2010,
vyplýva aj zo zákona č. 139/2010 Z.z. (§ 6 ods. 12) a z dôvodovej správy k tomuto zákonu. Namietal
preto,žezáversúduprvejinštancie,ženárokypriznanépodľazákonač.503/2003Z.z.nemožnopreviesť
na tretie osoby, vyplýva z nesprávneho právneho posúdenia veci a je v konaní o uloženie

povinnosti uzatvoriť zmluvu o bezodplatnom prevode aktívne vecne legitimovanou osobou, pretože
zmluvou o postúpení práv vstúpil v celom rozsahu do práv pôvodne oprávneného X. Q.. Namietal, že
splnil všetky zákonné podmienky a interné podmienky žalovaného na uzatvorenie zmluvy, zmluva prešla
viacerými kontrolami na rôznych stupňoch riadenia žalovaného, pričom všetky ju vyhodnotili tak, že
je v súlade so zákonnom a internými predpismi žalovaného a táto zmluva bola kontrolným orgánom

žalovanéhoschválenánauzatvorenie.Neuzatvoreniepredmetnejzmluvybezakéhokoľvekzdôvodnenia
zostranyžalovanéhojepotrebnépodľajehonázorupovažovaťzasvojvoľnékonaniežalovaného,ktorým
je žalobcovi znemožnené užívať jeho majetok. Poukázal na zmluvy o bezodplatnom prevode, ktoré
žalovaný uzatvoril s tretími osobami.
3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie

ako vecne správny potvrdiť, alternatívne zrušiť a vec postúpiť Slovenskému pozemkovému fondu na
ďalšie konanie. Namietal, že rozhodovanie o nárokoch oprávnených osôb v oblasti reštitúcií zveruje
zákon výlučne do právomoci žalovaného, ktorý má v oblasti reštitúcií postavenie inej právnickej osoby,
ktorá koná vo verejnom záujme a pri tejto činnosti vystupuje ako orgán verejnej moci. Uvedené
vyplýva z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 8Sžo/296/2008 zo dňa 10.08.2009. Podľa jeho

názoru do právomoci súdov nepatrí rozhodovanie o konkrétnych nárokoch oprávnených osôb, táto
právomoc je výlučne zverená Slovenskému pozemkovému fondu, ktorý koná vo verejnom záujme a
túto jeho právomoc nemôže nijakým spôsobom nahradiť všeobecný súd. Poukázal aj na ust. § 8b a
8c zákona č. 503/2003 Z.z., t.j. tzv. prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 01.
júna 2010 a 01. marca 2011. Uviedol, že bezodplatné vydávanie pozemkov v

rámci zákona č. 503/2003 Z.z. prebieha určitým administratívnym zákonným postupom, ktorý nebol ešte
pred novelizáciou reštitučných zákonov dovŕšený, pretože zmluva o bezodplatnom prevode vlastníctva
k pozemkom nebola podpísaná štatutármi žalovaného a až podpisom štatutárov by došlo k zavŕšeniu
procesu vydania náhradných pozemkov. Keďže predmetná zmluva nebola uzatvorená, administratívne
konanie vo veci vydania náhradných pozemkov nebolo ukončené a žalovaný bude povinný v tomto

konaní pokračovať a ponúknuť žalobcovi iné vhodné pozemky, ale len v tých katastrálnych územiach,
v ktorých to umožňuje platná právna úprava. S poukazom na ust. § 154 O.s.p. namietal, že stav v
čase vyhlásenia rozsudku je rozhodujúci aj pre právne posúdenie veci vo veciach, v ktorých rozsudkomdochádza k vzniku, zmene alebo zániku právneho vzťahu medzi účastníkmi, t.j. tam, kde
rozsudok má konštitutívne účinky (6Cdo 204/2010) a o takýto prípad ide aj v danej veci.
4. Písomným podaním doručeným súdu dňa 10.12.2015 žalobca pre prípad, ak by sa odvolací súd

nestotožnil s dôvodmi jeho odvolania, žiadal vo veci pripustiť dovolanie z dôvodu,
že ide o vec po právnej stránke zásadného právneho významu, keď samotná otázka možnosti, resp.
nemožnosti postúpenia priznaných reštitučných nárokov podľa zákona č. 229/1991 Zb.
a zákona č. 503/2003 Z.z. postupom podľa § 524 a nasl. Obč. zákonníka je podľa jeho názoru právne
významná pre činnosť žalovaného, a to aj budúcu, ako aj pre oprávnené osoby pri ich rozhodovaní

o spôsobe nakladania s priznanými právami, pričom jej definitívne vyriešenie je spôsobilé odstrániť
súčasne existujúcu právnu neistotu a tým predísť aj možnému vzniku škôd.
5. Písomným podaním doručeným súdu dňa 05.09.2016 žalobca doručil odvolaciemu súdu uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp.zn. 7 Cdo 1369/2015, ktorým bolo rozhodnuté o dovolaní proti
rozsudku Okresného súdu v Pezinku sp.zn. 8C160/2010.
6. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací rozsudkom zo dňa 17.10.2017 č.k. 8Co/539/2014-306 na

základeodvolaniažalobcurozsudoksúduprvejinštanciepotvrdilažalovanémupriznalnároknanáhradu
trov odvolacieho konania v celom rozsahu. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že v
celom rozsahu sa stotožnil s právnymi závermi uvedenými v uznesení Ústavného súdu SR č.k. II. ÚS
517/2012-15 zo dňa 22.11.2012, na ktoré poukázal aj súd prvej inštancie, že takýto reštitučný nárok
nemožno považovať za pohľadávku, ktorú by bolo možné postúpiť na tretie osoby podľa § 524 ods. 1

Obč. zákonníka, ale je majetkovou hodnotou, ktorá zakladá špeciálny vzťah medzi povinnou osobou a
oprávnenou osobou, ktorý nemá záväzkovo-právny charakter, právo z neho vyplývajúce, na vydanie
veci sa viaže výlučne na osoby oprávnené, ktorých status je v zákone presne definovaný a je osobitným
právom žijúceho pôvodného vlastníka odňatej veci, prípadne jeho závetných či zákonných dedičov.
Nejde teda o právo na reivindikáciu podľa všeobecnej úpravy obsiahnutej v Občianskom zákonníku,

ale o uplatnenie špeciálneho postupu ustanoveného reštitučným zákonom. Žalobca nespĺňal zákonnom
stanovené podmienky oprávnenej osoby v zmysle zák.č. 503/2003 Z.z. a rozhodnutím Obvodného
pozemkového úradu v Dunajskej strede sp.zn. D/2007/00279-3 zo dňa 19.04.2007, právoplatným dňa
23.05.2007,nazákladektoréhosažalobcadomáhanahradeniavyhláseniavôležalovanéhonauzavretie
predmetnej zmluvy, v spojení so zmluvou o postúpení práv zo dňa 27.10.2009, bolo priznané postavenie

oprávnenej osoby a nárok na vydanie náhradných pozemkov X. Q.A., ktorý svoje práva vyplývajúce
mu z uvedeného rozhodnutia, previedol na žalobcu. Takýto prevod reštitučného nároku postupom
podľa všeobecnej úpravy, obsiahnutej v občianskom zákonníku, je však v rozpore s účelom špeciálnej
úpravy tohto nároku, ktorý sa viaže výlučne na oprávnené osoby a ich právnych nástupcov, určených
touto špeciálnou úpravou. Tento záver podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva aj z následne prijatého

zákona č. 139/2010 Z.z., ktorým bol s účinnosťou od 01.06.2010 novelizovaný zákon č. 503/2003
Z.z., a ktorý umožňuje oprávnenej osobe svoj reštitučný nárok previesť na tretiu osobu, avšak len za
osobitne stanovených podmienok, čím aj v nasledujúcom období vylučuje pri prevode tohto reštitučného
nároku postup podľa všeobecnej právnej úpravy obsiahnutej v Občianskom zákonníku. Nestotožnil sa
so záverom uvedeným v uznesení Najvyššieho súdu SR sp.zn. 7 Cdo 1369/2015 zo dňa 23.06.2016,

podľa ktorého zákon č. 503/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.05.2010 nezakazoval postúpenie práv
oprávnenou osobou podľa § 524 a nasl. Obč. zákonníka, z čoho vyvodil, že niet dôvodu oprávnenú
osobu obmedzovať v nakladaní s právom na navrátenie veci alebo právom na náhradu, keď oprávnenou
osobou uplatnený nárok nepodlieha nemožnosti postúpenia pohľadávky podľa § 525 Obč.
zákonníka,ktorémuzáverupodľanázoruNajvyššiehosúduSRnasvedčujeajInternýpokyngenerálneho

riaditeľa č. 9/2009 v zmysle Nariadenia vlády SR č. 142/2009 Z.z. ktorým sa stanovujú podrobnosti o
postupe Slovenského pozemkového fondu pri poskytovaní náhradných pozemkov, ktorý v čl. IV tohto
pokynu upravil, že ak oprávnená osoba postúpila právo priznané rozhodnutím na plnenie vyplývajúce z
práva na náhradu v celosti alebo čiastočne inej osobe podľa § 524 a nasl. Obč. zákonník, fond poskytne
náhradu tejto osobe (postupníkovi) a taktiež tento záver podľa jeho názoru podporuje aj

novela zákona č. 503/2003 Z.z., vykonaná zákonom č. 139/2010, účinným od
01.10.2010, čo vyplýva aj z dôvodovej správy k tomuto zákonu. Odvolací súd uviedol,
že uvedené závery Najvyššieho súdu SR nie sú v súlade s posúdením obsahu novelizácie zákona č.
503/2003 Z.z., vykonanej zákonom č. 139/2010 Z.z., účinnej od 01.06.2010, Ústavným súdom SR v
uvedenom rozhodnutí, vydanom v obdobnej veci, v ktorom Ústavný súd SR konštatoval, že bez ohľadu

na dovtedajšiu prax Slovenského pozemkového fondu, až táto zmena právnej úpravy umožnila v režime
zákona č. 503/2003 Z.z. akékoľvek "prevody nárokov" a aj to iba pre prípady v nej výslovne definované,
t.j. pre prípady, ak sa náhrada poskytuje v pozemkoch a je dohodnutý konkrétny náhradný pozemok za
predpokladu uzatvorenia písomnej zmluvy oprávnenou osobou s treťou osobou s úradne osvedčenýmipodpismi účastníkov zmluvy. Z uvedeného vyvodil, že predchádzajúca právna úprava
neumožňovala žiadne prevody nárokov v režime zákona č. 503/2003 Z.z.
7. Najvyšší súd SR uznesením sp.zn. 5 Cdo 129/2018 zo dňa 30.mája 2019 na základe dovolania

podaného žalobcom zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo 17. októbra 2017 sp.zn.
8Co/539/2014 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V súvislosti s otázkou možnosti postúpenia reštitučných
nárokov priznaných oprávneným osobám podľa zákona č. 503/2003 Z.z. v znení účinnom do 31. mája
2010 postupom podľa § 524 a nasl. Obč. zákonníka poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR
sp.zn. 7 Cdo 1369/2015 z 23.júna 2016, vydané v spore totožných strán sporu s totožným predmetom

dovolacieho konania, v ktorom uviedol: "Pri posúdení možnosti prevodu reštitučných nárokov podľa
zákona č. 503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení
zákona Národnej rady SR č. 180/1995 Z.z. o niektorých opatreniach na usporiadanie
vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon č. 503/2003 Z.z.") je potrebné
vychádzať z určenia povahy nárokov, ktoré podľa tohto zákona vznikli oprávneným osobám. Citovaný
zákon vymedzuje skutkový základ, s ktorým je spojené právo na navrátenie vlastníctva k

pozemkom, ktoré nebolo vydané podľa osobitného predpisu (zákon č. 229/1991 Zb. o úprave
vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov. § 37
až 39 zákona Slovenskej národnej rady č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách,
usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových
spoločenstvách v znení neskorších predpisov), určuje oprávnené a povinné osoby a zo zákonnej úpravy

taktiež vyplýva spôsob a rozsah navrátenia vlastníctva k pozemku alebo priznania práva na náhradu.
S prihliadnutím na povahu týchto nárokov je potrebné posúdiť, či tieto nároky sú právom na plnenie zo
záväzkového právneho vzťahu, ktorý všeobecne upravuje Občiansky zákonník (§ 488 - § 852). Podľa
názoru dovolacieho súdu možno nepochybne dospieť k záveru, že nárok na navrátenie vlastníctva
k pozemku alebo priznanie práva na náhradu podľa zákona č. 503/2003 Z.z. má povahu pohľadávky, t.j.

práva zo záväzkového právneho vzťahu založeného zákonom, v ktorom predmetom záväzku je niečo
dať, resp. konať (§ 494 Obč. zákonníka). Preto treba len posúdiť, či nárok na navrátenie vlastníctva
k pozemkom alebo priznanie práva na náhradu podľa zákona č. 503/2003 Z.z. možno previesť na
niekoho iného podľa všeobecnej právnej úpravy obsiahnutej v Obč. zákonníku a ak áno, či zo zvláštnej
úpravy tohto nároku v zákone č. 503/2003 Z.z. nevyplýva obmedzenie možnosti

takéhoto prevodu. Obč. zákonník upravuje prevod práva zo záväzkového právneho vzťahu - postúpenie
pohľadávky v § 524 až § 530. Obč. zákonník však stanovuje určité obmedzenia pri aplikácii princípu
všeobecnej prevoditeľnosti práva zo záväzkových vzťahov v § 525, podľa ktorého nemožno postúpiť
pohľadávku, a/ ktorá vznikla najneskôr smrťou veriteľa, b/ ktorej obsah by sa zmenil zmenou veriteľa,
c/ ktorá nemôže byť postihnutá výkonom rozhodnutia, d/ postúpenie ktorej odporuje dohode veriteľa a

dlžníka. Berúc do úvahy fakt, že v zmysle § 524 Obč. zákonníka predmetom postúpenia nemusia byť
len peňažné pohľadávky, z uvedeného možno vyvodiť, že postúpenie nároku podľa zákona č. 503/2003
Z.z. by bolo možné podľa Obč. zákonníka. Ostáva tak potom posúdiť, či takéto postúpenie neobmedzuje
alebo až nevylučuje zvláštna právna úprava v zákone č. 503/2003 Z.z.". Ďalej dovolací súd poukázal
na to, že zákon č. 503/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.05.2010 neobsahoval ustanovenie, ktoré by

obmedzovalo prevoditeľnosť nároku na navrátenie vlastníctva k pozemku alebo priznaného práva na
náhradu z oprávnených osôb na tretie osoby, ktoré by modifikovalo všeobecnú právnu
úpravu vyplývajúcu z Obč. zákonníka a dospel preto k záveru, že "zákon č. 503/2003 Z.z. v znení
účinnom do 31.05.2010 nezakazoval postúpenie práv oprávnenou osobou podľa § 524 a nasl.
Obč. zákonníka. Preto pri neexistencii zákazu alebo obmedzenia prevodu nárokov podľa špeciálneho

zákona, z ktorého nepochybne vyplýva, že oprávnená osoba po nadobudnutí veci, ktorá je predmetom
navrátenia vlastníctva alebo priznaného práva na náhradu, môže s touto vecou ľubovoľne nakladať,
niet dôvodu oprávnenú osobu obmedzovať ani v nakladaní s právom na navrátenie tejto veci alebo
právom na náhradu, keď oprávnenou osobou uplatnený nárok nepodlieha nemožnosti postúpenia
pohľadávky podľa § 525 Obč. zákonníka. Takémuto záveru nasvedčuje aj fakt, že samotný žalovaný

vo svojom Internom pokyne generálneho riaditeľa č. 9/2009 v zmysle Nariadenia vlády SR č. 142/2009
Z.z., ktorým sa ustanovujú podrobnosti o postupe Slovenského pozemkového fondu pri poskytovaní
náhradných pozemkov v čl. IV. tohto pokynu upravil, že ak oprávnená osoba postúpila právo priznané
rozhodnutím na plnenie vyplývajúce z práva na náhradu v celosti alebo čiastočne inej osobe podľa §
524 a nasl. Obč. zákonníka, fond poskytne náhradu tejto osobe (postupníkovi). V neposlednom rade

takýto záver podporuje i novela zákona č. 503/2003 Z.z. vykonaná zákonom č. 139/2010, ktorý s
účinnosťou od 01.10.2010 nerozšíril ani nezaviedol novú možnosť prevodu nároku, ale už existujúcu
možnosť prevodu zúžil na oprávnenie previesť nárok len ku konkrétnemu pozemku, čo vyplýva aj z
dôvodovej správy k tomuto zákonu (Dôvodová správa k zákonu č. 139/2010 Z.z., ktorým sa do zákona503/2003 Z.z. vložilo ust. § 6 ods. 12: Všeobecná časť: Predložený návrh novely rovnako reaguje
na pretrvávajúce problémy vo vzťahu k nie vždy transparentnému prevádzaniu práv vyplývajúcich z
reštitučných nárokov. Za účelom zvýšenia transparentnosti tohto procesu sa navrhuje, aby v prípade, ak

sa náhrada poskytuje v pozemkoch, mohla oprávnená osoba svoj nárok na náhradu pozemku previesť
na tretiu osobu až vtedy, keď je dohodnutý konkrétny pozemok. Zároveň sa z dôvodu zvýšenia právnej
istoty navrhuje, aby takáto zmluva bola vyhotovená písomnou formou a podpisy účastníkov zmluvy boli
úradne osvedčené. Osobitná časť: V odseku 12 sa navrhuje ustanoviť, aby v prípade, ak sa náhrada
poskytuje v pozemkoch, mohla oprávnená osoba svoj nárok na náhradu previesť

na tretiu osobu až vtedy, keď je dohodnutý konkrétny pozemok. Zároveň sa z dôvodu zvýšenia právnej
istoty navrhuje, aby takáto zmluva bola vyhotovená písomnou formou a podpisy účastníkov zmluvy boli
úradne osvedčené". Uviedol, že k rovnakému právnemu názoru dospel Najvyšší súd SR aj v rozsudku
sp.zn. 4 Cdo 182/2007 z 27.11.2007, v ktorom dovolacom konaní išlo o postúpenie
pohľadávky z iného reštitučného predpisu (zákon č. 87/1991 Zb.), avšak uvedené rozhodnutie bolo
aplikovateľné aj v preskúmavanej veci. S uvedenými závermi sa dovolací súd plne stotožnil a vo

vzťahu k prejednávanej veci uviedol, že "ak na základe rozhodnutia Obvodného pozemkového úradu
v Dunajskej Strede zn. D/2007/00 279-3 zo dňa 19. apríla 2007, právoplatného dňa 23.mája 2007 bol
oprávnenej osobe (Pavlovi Spevákovi) priznaný reštitučný nárok na vydanie náhradných pozemkov,
a táto oprávnená osoba následne Zmluvou o postúpení práv, uzatvorenou podľa ust. § 524 a nasl.
Obč. zákonníka zo dňa 27.októbra 2009, previedla na žalobcu svoje práva vyplývajúce z uvedeného

rozhodnutia správneho orgánu, táto zmluva v čase uzatvorenia neodporovala svojím účelom zákonu
č. 503/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.05.2010". Z uvedeného vyvodil, že zo strany odvolacieho súdu
došlo pri riešení zásadnej právnej otázky k odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.
8. Odvolací súd opätovne preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach
odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho

pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný
skutkovýmstavomtak,akohozistilsúdprvejinštancie(§383C.s.p.),ataktiežviazanýprávnymnázorom
dovolacieho súdu (§ 455 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.
9. Žalobca sa v konaní domáhal, aby súd nahradil vyhlásenie vôle žalovaného ako prevodcu, že
uzatvára so žalobcom ako nadobúdateľom zmluvu o bezodplatnom prevode pozemkov špecifikovaných

vpetitežaloby,vovlastníctveštátu dovlastníctvažalobcupodľazákonač.503/2003Z.z.,atonazáklade
rozhodnutia Obvodného pozemkového úradu v Dunajskej Strede sp.zn. D/2007/00279-3 zo
dňa 19.04.2007, právoplatného dňa 23.05.2007, ktorým bol Pavlovi Spevákovi ako osobe oprávnenej
priznaný reštitučný nárok na vydanie náhradných pozemkov, v spojení so Zmluvou o postúpení práv zo
dňa 27.10.2009, ktorou Pavol Spevák ako osoba oprávnená previedol na žalobcu svoje práva, ktoré mu

vyplývajú ako oprávnenej osobe z uvedeného rozhodnutia Obvodného pozemkového úradu v Dunajskej
Strede.
10. Súd prvej inštancie pri posudzovaní dôvodnosti žaloby žalobcu vychádzal zo skutočnosti, že žalobca
nemal priamo zo zákona postavenie oprávnenej osoby v zmysle § 2 zákona č. 503/2003 Z.z., ktorej by
mal žalovaný vydať náhradné pozemky a uvedený zákon neupravuje vydávanie náhradných pozemkov

iným ako oprávneným osobám. Dospel preto k záveru, že žalovaný voči žalobcovi nemal
právnu povinnosť vydať náhradné pozemky, a žalobca nemal právny nárok voči
žalovanému na vydanie takýchto pozemkov, a teda žalobca nedisponuje aktívnou vecnou legitimáciou
na uplatňovanie práva voči žalovanému na uzavretie zmluvy o bezodplatnom prevode pozemkov, ktoré
sa majú poskytnúť ako náhrada podľa zákona č. 503/2003 Z.z. Zmluvu o postúpení pohľadávok, ktorou

žalobca preukazoval uplatňovaný nárok, posúdil ako absolútne neplatnú v zmysle § 39 Obč. zákonníka
z dôvodu, že svojím účelom odporuje zákonu č. 503/2003 Z.z. v znení účinnom do prijatia jeho novely
zákonom č. 139/2010 Z.z. s odôvodnením, že až uvedenou novelou s účinnosťou od 01.06.2010 bola
pripustená možnosť previesť nárok oprávnenej osoby na tretiu osobu.
11. Z vyššie uvedeného právneho názoru dovolacieho súdu, ktorým je odvolací súd viazaný, vyplýva,

že nárok na navrátenie vlastníctva k pozemku alebo priznanie práva na náhradu podľa zákona č.
503/2003 Z.z. má povahu pohľadávky, a keďže zákon č. 503/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.05.2010
neobsahovalžiadneustanovenie,ktorébyobmedzovaloprevoditeľnosťnárokunanavrátenievlastníctva
k pozemkom alebo priznaného práva na náhradu z oprávnených osôb na tretie osoby, ktoré by
modifikovalo všeobecnú právnu úpravu vyplývajúcu z Obč. zákonníka, vyplýva z toho, že nezakazoval

postúpenie práv oprávnenou osobou podľa § 524 a nasl. Obč. zákonníka a vzhľadom na to, ako aj
vzhľadom na skutočnosť, že oprávnená osoba po nadobudnutí veci, ktorá je predmetom navrátenia
vlastníctva alebo priznaného práva na náhradu, môže s touto vecou ľubovoľne nakladať, niet dôvodu
oprávnenú osobu obmedzovať ani v nakladaní s právom na navrátenie tejto veci alebo právom nanáhradu, keď oprávnenou osobou uplatnený nárok nepodlieha nemožnosti postúpenia pohľadávky
podľa § 525 Obč. zákonníka. Zmluva o postúpení práv zo dňa 27.10.2009 uzatvorená podľa § 524 a nasl.
Obč. zákonníka medzi oprávnenou osobou Pavlom Spevákom, ktorému bol priznaný reštitučný nárok

na vydanie náhradných pozemkov rozhodnutím Obvodného pozemkového úradu v Dunajskej Strede,
právoplatným dňa 23.05.2007, a žalobcom, na ktorého X. Q. ako osoba oprávnená previedla svoje
práva vyplývajúce z uvedeného rozhodnutia, neodporovala v čase jej uzatvorenia svojím účelom zákonu
č. 503/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.05.2010.
12. Z uvedeného je zrejmé, že súd prvej inštancie pri riešení otázky možnosti postúpenia reštitučných

nárokov priznaných oprávneným osobám podľa zákona č. 503/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.05.2010
postupom podľa § 524 a nasl. Obč. zákonníka vychádzal z nesprávneho právneho
posúdenia veci, pre ktoré sa ďalšími podstatnými stránkami veci nezaoberal. Rozhodnutie vo veci samej
odvolacím súdom by za tohto stavu v celom rozsahu nahrádzalo prvoinštančné rozhodnutie, čím by
bolo stranám sporu odopreté právo namietať správnosť skutkových a právnych záverov na inštančne
vyššom súde, a tým aj možnosť preskúmania správnosti záverov odvolacieho súdu, ku ktorým by dospel

právnym posúdením skutkových zistení z hľadiska tých rozhodujúcich skutočností, ktoré považoval
za významné na rozdiel od prvoinštančného súdu, ktorý sa nimi buď dostatočne náležite nezaoberal,
alebo opomenul vôbec zaoberať. Posúdenie podstaty veci v rámci dvojinštančného súdneho konania
je však súčasťou práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces. Požiadavke dôsledného rešpektovania
ústavného princípu dvojinštančného konania je potrebné učiniť zadosť iba kasačným rozhodnutím.

13. So zreteľom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, v dôsledku ktorého nevykonal ďalšie dôkazy,
a nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom, a preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
podľa § 379 ods. 1 písm. c/ C.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie podľa § 391 ods. 1 C.s.p., v
ktorom súd prvej inštancie, viazaný právnym názorom odvolacieho súdu v zmysle § 391 ods. 2 C.s.p.

znovu posúdi v zmysle vyššie uvedeného právneho názoru dovolacieho a odvolacieho súdu splnenie
zákonom stanovených podmienok pre nahradenie vyhlásenia vôle žalovaného ako prevodcu, že so
žalobcom ako nadobúdateľom uzatvára zmluvu o bezodplatnom prevode vlastníctva k
nehnuteľnostiam špecifikovaným v žalobe. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne podľa §
396 ods. 3 C.s.p. aj o náhrade trov odvolacieho konania.

14. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hladov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval

ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom

rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§
421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok

odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a)ab).Naurčenievýškyminimálnejmzdyvprípadochuvedenýchvodseku1jerozhodujúcideňpodania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa,aleboakjedovolateľvsporoch sochranouslabšejstranypodľadruhejhlavytretejčastitohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou

na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovouorganizáciouaakichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekoná,mávysokoškolsképrávnické
vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).