Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, April 9, 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 11Co/14/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8217201262
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Zoľáková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8217201262.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Zoľákovej a členov senátu

JUDr. Milana Majerníka a JUDr. Mareka Košča v spore žalobkyne: A.. U. R., L. D. XX, XXX XX L., právne
zastúpenej: Eva Petránová Advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Puškinova 16, 080 01 Prešov, IČO:
36 854 581, proti žalovanému: Mesto Bardejov, Radničné námestie 16, 085 01 Bardejov, IČO: 00 321
842, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bardejov č. k.
XC/XX/XXXX-XXX zo dňa 24. septembra 2018, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie.

Nepriznáva sporovým stranám nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bardejov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom zamietol žalobu v
celom rozsahu a žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania.

2. Na základe vykonaného dokazovania a zisteného skutkového stavu považoval súd prvej inštancie
za nesporné, že pôvodná parcela C KN č. XXXX/X vedená na LV č. XXXX, zodpovedajúca terajšej
parcele C KN č. XXXX/XXX vytvorenej z parcely C KN č. XXXX/XXX o výmere 2606 m2 vedenej
na LV č. XXXXX by bola po jej nadobudnutí do vlastníctva žalovaného rozhodnutím Okresného úradu

Bardejov, odbor životného prostredia č. X/XXXX/XXXXX z 24.1.2000 v spojení s rozhodnutím Krajského
úradu v Prešov č. X/XXXX/XXXXX-XXX/Sp-Y. z 18.9.2001 prevedená (alebo prešla) do vlastníctva
žalobkyne niektorým z nadobúdacích titulov vymenovaných § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka, t.j.
kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných
skutočností ustanovených zákonom. V konaní nebolo žalobkyňou ani tvrdené a ani preukázané, že
by štátny orgán, ktorému bola zverená právomoc rozhodovať o zrušení rozhodnutia o vyvlastnení v
zmysle § 117a ods. 1 v spojení s § 108 ods. 2 písm. f) stavebného zákona rozhodol o zrušení vyššie

špecifikovaného rozhodnutia. Žiadosť žalovanej na zrušenie rozhodnutia Okresného úradu Bardejov,
odbor životného prostredia č. X/XXXX/XXXXX z 24.1.2000 bola totiž podaná až po lehote dvoch
rokov od uplynutia dvojročnej lehoty, v ktorej bol žalovaný povinný začať vyvlastnenú parcelu užívať
na účel, na ktorý bola parcela vyvlastnená. V čase vyvlastnenia uvedenej parcely, ale rovnako ani
v následnom období nebola na území Slovenskej republiky účinná taká právna úprava, ktorá by aj
bez rozhodnutia konkrétneho štátneho orgánu, ktorým by bolo rozhodnutie o vyvlastnení zrušené,
umožňovala pôvodnému vlastníkovi nadobudnúť vlastnícke právo k vyvlastnenej nehnuteľnosti len na

základe tej skutočnosti, že subjekt, v prospech ktorého bolo vlastnícke právo vyvlastnené nezačal v
lehote dvoch rokov od prechodu vlastníctva nehnuteľnosť užívať na účel, pre ktorý bola vyvlastnená.
Zákonná úprava obsiahnutá v § 116 stavebného zákona pre dosiahnutie pôvodného stavu naopak vždy
vyžadovala žiadosť pôvodného vlastníka zameranú na zrušenie vyvlastňovacieho rozhodnutia, ktorázároveňmuselabyťpodanávzákonomustanovenejlehote,ktorávčasevydaniarozhodnutiaOkresného
úradu Bardejov č. X/XXXX/XXXXX z 24.1.2000 bola uzákonená v dĺžke šiestich mesiacov, avšak ktorá
bolazároveňzákonomč.237/2000Z.z.účinnýmod1.8.2000predĺženánadvaroky.Uvedenádvojročná

zákonná lehota pre uplatnenie práv pôvodných vlastníkov na spätné nadobudnutie ich vlastníctva podľa
názoru súdu zodpovedá kritériu proporcionality a s ohľadom na to nemôže spôsobovať neústavný zásah
do práv pôvodných vlastníkov. Účelom zákonom ustanovenej lehoty dvoch rokov na podanie žiadosti o
zrušenie vyvlastnenia je umožniť navrátenie nútene (proti vôli vlastníka) odňatého majetku v prípade,
ak vyvlastnený majetok nezačne byť využívaný na účel, na ktorý bol vyvlastnený, avšak následkom

nevyužitia tohto práva pôvodným vlastníkom je konvalidácia nedodržania podmienky začatia užívania
nehnuteľnostinaúčel,naktorýbolavyvlastnená.Tedavprípade,akpouplynutítejtolehotyzačneosoba,
v prospech ktorej bol pozemok vyvlastnený, ho využívať na účel, na ktorý bol vyvlastnený, nemožno
ani aplikáciou ústavných princípov vychádzajúcich zo znenia čl. 20 ods. 4 ústavy dospieť k záveru,
že by bolo vyvlastnenie realizované zákonným spôsobom ústavne neudržateľné. Poukázal na to, že
z čl. 20 ods. 4 Ústavy nevyplýva žiadna lehota pre začatie užívania vyvlastneného pozemku osobou,

na ktorú vlastnícke právo prešlo, toto obmedzenie je stanovené zákonom a tento zákon upravuje aj
spôsob a podmienky prípadného navrátenia stavu dosiahnutého vyvlastnením podaním žiadosti na
zrušenie vyvlastňovacieho rozhodnutia v lehote určenej týmto zákonom. K argumentácii žalobkyne o jej
nesprávnom poučení pre prípad, že žalovaný nezačne užívať pozemok na účel, na ktorý bol vyvlastnený
poukázal na výrokovú časť rozhodnutia Okresného úradu Bardejov č. X/XXXX/XXXXX z 24.1.2000,

z ktorej nespochybniteľne vyplýva, že žalobkyňa ako účastníčka správneho konania bola správne
poučená, že ak sa nezačne s užívaním pozemkov na účel, na ktorý sa pozemok vyvlastnil v lehote dvoch
rokov od právoplatnosti rozhodnutia o vyvlastnení, na žiadosť účastníka, alebo jeho právneho nástupcu,
stavebný úrad zruší úplne alebo čiastočne rozhodnutie o vyvlastnení. Zároveň bola správne v zmysle v
tom čase platného znenia § 116 ods. 1 stavebného zákona poučená, že žiadosť o zrušenie rozhodnutia

o vyvlastnení možno podať do šiestich mesiacov po uplynutí dvojročnej lehoty. Túto lehotu na podanie
žiadosti je potrebné považovať za prekluzívnu, jej uplynutím právo pôvodného vlastníka na zrušenie
rozhodnutia o vyvlastnení zaniká. Je základnou právnou zásadou akýchkoľvek rozhodnutí štátnych
orgánov (súdnych, či správnych), že pre účastníkov (strany) konania je záväzný výrok rozhodnutia,
pretože výrok obsahuje samotné rozhodnutie vo veci (§ 47 ods. 2 Správneho poriadku). Odôvodnenie

rozhodnutia obsahuje len opísanie skutočností, ktoré boli podkladom na rozhodnutie, resp. úvahy,
ktorými sa správny orgán riadil (§ 47 ods. 3 Správneho rozhodnutia). Prípadný rozpor medzi výrokom
a odôvodnením správneho rozhodnutia môže byť len dôvodom pre opravu chýb a iných zrejmých
nesprávností podľa § 47 ods. 6 Správneho poriadku, avšak v danom prípade výrok rozhodnutia
vychádzal z v tom čase platných právnych predpisov, keď stavebný úrad správne žalobkyňu poučoval o

potrebe podania včasnej žiadosti na zrušenie rozhodnutia o vyvlastnení v prípade splnenia podmienok
stanovených § 116 ods. 1 stavebného zákona. Avšak ak by aj bol účastník vyvlastňovacieho konania v
naznačenom smere nesprávne poučený (čo v danom prípade preukázané nebolo), nemohlo by to viesť
súd k vyhoveniu žalobe, pretože uvedené nie je zákonom prezumovanou skutočnosťou, ktorá by viedla
k spätnému prechodu vlastníckeho práva na žalobkyňu. Takéto pochybenie by mohlo byť len dôvodom

pre uplatnenie revízneho postupu v správnom konaní v zmysle štvrtej časti Správneho poriadku.
Okresný súd v konaní o určenie vlastníckeho práva nedisponuje právomocou rozhodovať o vyvlastnení
konkrétneho pozemku a ani právomocou zrušiť predmetné rozhodnutie o vyvlastnení na základe
jeho prípadných formálnych nedostatkov, lebo touto právomocou disponujú len príslušné stavebné
úrady v zmysle § 117a stavebného poriadku postupom predpokladaným príslušnými procesnoprávnymi

predpismi v odvetví správneho práva uplatňovanými v rámci stavebného konania a v prípadnom
súdnom prieskume eventuálne len správne súdy. Poukázal na § 2 zákona č. 1/1993 Z. z. o Zbierke
zákonov Slovenskej republiky, podľa ktorého o všetkom, čo bolo v Zbierke zákonov uverejnené platí
domnienka, že dňom uverejnenia sa stalo známym každému, koho sa to týka, pričom táto domnienka
znalosti vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov je nevyvrátiteľná. Žalobkyňa v konaní

nepreukázala ani svoje tvrdenia, že prístupová cesta na vyvlastnenej parcele by výlučne mala slúžiť
len jej osobe, od čoho odvodzovala neexistenciu verejného záujmu na vyvlastnení. Žalovaný totiž
v tomto smere argumentoval potrebou všetkých obyvateľov dotknutej ulice ako aj mechanizmov
údržby mať dostupnú možnosť pre otáčanie vozidiel v danom priestore. Rovnako nepredložila (ani
nenavrhla) žiadne dôkazy k jej tvrdeniu o tom, že správne rozhodnutie, ktorým bol pozemok vyvlastnený

nenadobudlo vykonateľnosť. Vykonateľnosť rozhodnutia je jeho vlastnosť, ktorá spočíva v možnosti
vynútiť splnenie uloženej povinnosti aj proti vôli adresáta, a to formou exekúcie. Vykonateľnosť nie je
všeobecnou vlastnosťou všetkých rozhodnutí, ale len tých, ktoré ukladajú určitú právnu povinnosť, t.j.
niečo vykonať, niečoho sa zdržať alebo niečo strpieť. Predpokladmi pre vykonateľnosť rozhodnutia jespravidla právoplatné rozhodnutie a uplynutie lehoty na dobrovoľné plnenie. Relevantné v tomto smere
nie sú ani žalobkyňou produkované domnienky, ktoré neboli preukázané žiadnymi dôkazmi, že technické
normy zriadenie otočiska na konci slepej ulice nevyžadujú, resp. že v iných prípadoch jeho zriadenie

potrebné nebolo. Z okolností prípadu je zrejmé, že za vyvlastnený pozemok bola žalobkyni vyplatená
adekvátna náhrada a sporná medzi stranami nebola ani skutočnosť, že žalovaný pozemok nevyužíva na
iný účel. Jeho využívanie v zmysle platnej územnoplánovacej dokumentácie žalovaný výlučne deklaruje
naúčel,naktorýbolpozemokvyvlastnený,očomsvedčíajníminiciovanékonanieovydaniestavebného
povolenia vedené pod č. S.-L.-S.-XXXX-XXXXXX-XXX, ktoré je toho času pre začaté súdne konanie

rozhodnutím z 27.3.2017 prerušené. Doba, ktorá od vyvlastnenia pozemku žalobkyne uplynula podľa
názorusúdunemôžesamaosebespôsobiťobnoveniejejvlastníckehoprávaatoaninazákladeústavne
konformného výkladu normatívnej úpravy vyplývajúcej z označených ustanovení stavebného zákona
alebo na základe extenzívneho výkladu čl. 20 ods. 4 ústavy, z ktorého je podľa názoru súdu vyvoditeľný
princíp, že vyvlastnený majetok je možné používať len na účel, pre ktorý sa k vyvlastneniu pristúpilo,
nie však princíp, že uplynutím zákonom (nie ústavou) stanovenej dvojročnej lehoty pre začatie jeho

užívania na účel, pre ktorý bol vyvlastnený, sa touto skutočnosťou navracia pôvodnému vlastníkovi
jeho nútene zaniknuté vlastnícke právo. K ostanej argumentácii žalobkyne pre právne posúdenie
uplatneného nároku relevantná nie je, pretože sama osobe nespôsobuje zánik platnosti a účinnosti
rozhodnutia, na základe ktorého došlo k prechodu vlastníckeho práva k predmetnému pozemku na
žalovaného. Takúto argumentáciu bola žalobkyňa oprávnená použiť v správnom konaní pred vydaním

označeného rozhodnutia Okresného úradu Bardejov, prípadne pri uplatnení odvolania alebo v priebehu
súdneho prieskumu pred správnym súdom. K právnej istote žalobkyne a legitímne nádeji, ktorá má
mať v podstate základ v nesprávnom poučení žalobkyne v odôvodnení (nie však výroku) rozhodnutia
Okresného úradu Bardejov č. X/XXXX/XXXXX z 24.1.2000 uviedol, že účelom čl. 1 dodatkového
protokolu nie je zabezpečiť právo stať sa vlastníkom, ale len právo zabezpečiť nerušené užívanie už

existujúceho majetku. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), v rámci ktorej
bola posudzovaná otázka porušenia práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu,
vyplýva, že „majetky“ môžu byť buď majetky existujúce, alebo majetkové hodnoty vrátane pohľadávok,
o ktorých sťažovateľ môže tvrdiť, že má aspoň „legitímnu nádej“ na ich zhmotnenie (rozsudok ESĽP
vo veci PINE VALLEY DEVELOPMENTS LTD. a iní v. Írsko z 29.11.1991 a rozsudok ESĽP vo veci

PRESSOS COMPANIA NAVIERA S. A. a iní v. Belgicko z 20.11.1995). Na to, aby bolo možné pripustiť
u žalobkyne existenciu legitímnej nádeje na obnovenie vlastníctva skôr vyvlastnenej parcely, musela
by mať aspoň šancu na úspech. Nestačí len všeobecne prípustná možnosť. Je totiž rozdiel medzi
„holou nádejou“ danou subjektívnym názorom osoby a „legitímnou nádejou“, ktorá musí mať základ
v ustanovení konkrétneho zákona alebo v konkrétnom právnom akte (obdobne uznesenie Ústavného

súdu SR sp. zn. A.. Ú. XXX/XXXX). V danom prípade však platné právne predpisy, ktorých ústavnosť
v okolnostiach prípadu predloženou argumentáciou spochybnená nebola, neumožňovali žalobkyni
dosiahnuť obnovenie svojho vlastníctva inak ako na základe včas podanej žiadosti stavebnému úradu
v prípade nedodržania podmienok daných rozhodnutím o vyvlastnení, t.j. v prípade neužívania parcely
na účel pre ktorý bola vyvlastnená po uplynutí lehoty dvoch rokov od právoplatnosti rozhodnutia

o vyvlastnení. K obnoveniu zaniknutého vlastníckeho práva v dôsledku jeho prechodu na základe
vyvlastnenia nedochádza automaticky, ale iba za splnenia zákonných podmienok. Ak tieto podmienky
splnené nie sú, nemožno ani uvažovať o legitímnej nádeji na nadobudnutie vlastníctva (primerane
uznesenieÚstavnéhosúduSRč.k.A..Ú.XXX/XX-XXz11.6.2009).Súdvďalšompoukazujenaustálenú
judikatúru ústavného súdu k obsahu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy,

ktorý každému zabezpečuje rovnaké zákonné predpoklady a možnosti nadobúdať veci do vlastníctva
za podmienok, ktoré sú upravené v ústave alebo v ďalších zákonoch. Vlastnícke právo každej osoby
má rovnaký zákonný obsah a požíva ochranu bez ohľadu na to, či ide o štát, právnickú osobu, obec
alebo fyzickú osobu. Z formulácie obsiahnutej v čl. 20 ods. 1 ústavy však nemožno odvodzovať ústavné
právo získať vec do svojho vlastníctva (vlastniť majetok) bez dodržania predpokladov, ktoré sú na

tento účel upravené zákonmi. Funkcia práva vlastniť majetok a jeho ochrana spočíva v tom, aby sa
vlastníkovi poskytla a súčasne aj trvale garantovala právna istota, že vlastnícke právo k veci, ktoré
nadobudol v súlade s platnými zákonmi, nemôže byť obmedzené alebo využité bez právneho dôvodu
(rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. A.. Ú. XXX/XX). V danom prípade, keďže nebolo preukázané
splnenie podmienok pre obnovenie (nadobudnutie) vlastníctva žalobkyňou, nemôže existujúci právny

stav zasahovať do jej vlastníckeho práva. K vyvlastneniu parcely pôvodne patriacej žalobkyni došlo na
základe zákona a spôsobom ustanoveným zákonom, pričom vlastníctvo žalovaného nebolo zákonom
predpokladaným spôsobom zrušené. V konaní nebolo preukázané, že by žalovaný pozemok nadobudol
v rozpore s právnym poriadkom, tomu by bolo napríklad v prípade jeho nadobudnutia trestným činom,či postupom orgánu, ktorý nemal zákonnú právomoc na jeho vydanie a jeho rozhodnutie by tak bolo tzv.
paaktom. Preto aj priamu aplikáciu čl. 20 ods. 1 tretia veta ústavy považuje súd v danom prípade za
vylúčenú. Pokiaľ žalobkyňa na pojednávaní konanom 24.9.2018 začala argumentovať vydržaním ako

právnou skutočnosťou, ktorou nadobudla vlastnícke právo, súd k uvedenému uvádza, že z okolností
prípadu je takáto možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva zo strany žalobkyne vylúčená. Vydržanie
ako spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva totiž pri nehnuteľnej veci predpokladá splnenie zákonom
požadovaných predpokladov, ktorými sú: spôsobilý predmet vydržania, oprávnená nepretržitá držba
držiteľa počas celej zákonom stanovenej vydržacej doby a uplynutie zákonom stanovenej vydržacej

doby (u nehnuteľností 10 rokov), pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Vydržať
vlastnícke právo môže len oprávnený držiteľ, pričom samotná detencia k vydržaniu nestačí. Podmienka
oprávnenosti držby znamená, že táto má charakter držania veci so zámerom mať ju pre seba. Za
oprávnenú držbu sa považuje nakladanie s vecou ako so svojou, ak držiteľ je so zreteľom na všetky
okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vec patrí ako vlastníkovi. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť
zhodnotená objektívne, nestačí len subjektívna predstava držiteľa. Vždy je treba brať do úvahy, či držiteľ

pri bežnej normálnej opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od
každého požadovať nemal, resp. nemohol mať dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo patrí.
V danom prípade žalobkyňa ani netvrdila, že by predmetnú parcelu po jej vyvlastnení držala a nakladala
s ňou ako s vlastnou, bola si plne vedomá toho, že bola právoplatne vyvlastnená a jej vlastníctvo prešlo
na žalovaného, pričom podanie žiadosti o zrušenie rozhodnutia o vyvlastnení je priamym dôkazom o

tom, že žalobkyňa si týchto skutočností bola plne vedomá. Subjektívne pocity žalobkyne opierajúce sa
o nesprávne poučenie vyplývajúce z odôvodnenia rozhodnutia Okresného úradu Bardejov č. X/XXXX/
XXXXX z 24.1.2000 nemôžu odôvodniť nadobudnutie vlastníckeho práva k uvedenej parcele vydržaním,
čo bolo okrem iného tiež dôvodom pre zamietnutie návrhu na jej výsluh na nariadenom pojednávaní z
dôvodu, že tento by nepriniesol žiadne relevantné skutočnosti odôvodňujúce iné rozhodnutie vo veci.

O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s ust. § 262 ods. 1 CSP.

3. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalobkyňa a dôvodila tým, že považuje rozsudok za
nespravodlivý a nezákonný, lebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces, konanie má inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, zistený skutkový stav
neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného
útoky, ktoré neboli uplatnené, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Namietala, že súd zamietol návrh žalobkyne na jej výsluch. Poukazujúc na zásadu

hospodárnosti, pretože podľa názoru súdu nebolo možné očakávať preukázanie takých skutkových
okolností, ktoré by mohli zvrátiť právne posúdenie veci. Rozhodol tak bez toho, aby kládol zvýšené
nároky na vyhodnotenie potencionálnej relevancie navrhovaného dôkazu. Uvedeným postupom sa súd
vzdialil od želanej miery zistenia skutkového stavu a znemožnil žalobkyni, aby uskutočňovala jej patriace
procesné právo v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Nedostatočne sa

zaoberaldobromyseľnosťoužalobkyneaprípadnýmvydržaním,naktoréžalobkyňapoukazovalavrámci
svojich písomných podaní ako aj na súdnom pojednávaní. Zdôraznila, že žalobkyňa s prihliadnutím
na všetky okolnosti mohla dôvodne očakávať, že predmetné rozhodnutie o vyvlastnení bolo zrušené
a od toho momentu tak predmetný pozemok užíva oprávnene. Medzi stranami sporu nebolo sporné,
že žalovaný v dvojročnej lehote určenej v rozhodnutí o vyvlastnení nezačal užívať pozemok na

účel, na ktorý bol vyvlastnený. Dnes už je zrejmé, že naliehavá spoločenská potreba vyvlastnenia v
čase rozhodovania o vyvlastnení neexistovala a nie je daní ani v súčasnosti. V súlade so zásadou
proporcionality možno uzavrieť, že napadnutým rozsudkom nastolený stav je minimálne nespravodlivý.
Považuje za nespravodlivé zamietnutie návrhu na jej výsluch z dôvodu, že tento by nepriniesol žiadne
relevantné skutočnosti, za neopodstatnený a predčasný, čo má za následok zásah do jej práv na

spravodlivý súdny proces. Navrhla, aby odvolací súd zrušil rozsudok Okresného súdu Bardejov zo dňa
24.9.2018 sp. zn. XC/XX/XXXX a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

4. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
potvrdil v celom rozsahu. Uviedol, že prvoinštančný súd náležite zistil skutkový stav veci a z toho vyvodil

správny právny záver. Správne vyhodnotil, že navrhovanie ďalších výsluchov by iba umelo predĺžilo
konanie a nemalo vplyv na skutkový stav veci. Žalobkyňa sa všemožne snaží Mestu Bardejov zabrániť
vybudovaniu otočiska od samého začiatku. To, že tento pozemok je v súčasnosti využívaný na otáčanie
vozidiel,atoajnapriek,tomuženiejeprávoplatnemožnéotočiskovybudovať,svedčíajsamotnážiadosťžalobkyne o zabezpečenie predmetnej parcely tak, aby až do rozhodnutia súdu nemohla byť používaná
ako otočisko. Mesto Bardejov si váži vlastnícke právo chránené Ústavou SR, avšak je verejná inštitúcia,
ktorá slúži záujmom všetkých občanov mesta a nesúhlas jedného občana nemôže byť nadradený

verejnémuzáujmu,ktorýboljednoznačnepreukázaný.MestoBardejovsplnilovšetkyústavouajzákonmi
predpísané podmienky na to, aby došlo k obmedzeniu vlastníckeho práva za účelom zabezpečenia
verejného záujmu a vybudovaniu prístupovej komunikácie pre všetkých občanov. Konanie žalobkyne
vytvára dlhoročne protiprávny stav.

5. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, v rámci kompetencií vyplývajúcich z ustanovení § 34 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), po zistení, že odvolanie bolo podané v
zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), prejednal odvolanie
podané žalovaným a preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce
v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378 a nasl. CSP bez toho, aby nariadil odvolacie pojednávanie
podľa § 385 CSP (a contrario) a na tomto pojednávaní zopakoval, či doplnil dokazovanie vykonané

prvoinštančným súdom. Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť
skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 382, § 385 CSP). Pri preskúmavaní napadnutého
rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento
rozsudokpreskúmavaťzinýchdôvodov,nežktorébolivýslovneuvedenévpodanomodvolaní.Výnimkou
by mohli byť len vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, aj keď neboli v odvolacích

dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 CSP). Pretože rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený,
odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na
úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Prešove (§ 378 ods. 2, § 219 ods. 1, 3 CSP)
Po prieskume napadnutého rozhodnutia podľa vyššie uvedených zásad (§ 379, § 380 ods. 1, 2 CSP)
dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné a rozhodnutie súdu prvej inštancie

je potrebné potvrdiť.

6. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne

7. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

8. Súd prvej inštancie vo veci v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol

vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových
a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd konštatuje, že sa stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia v celom rozsahu.

9. Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalovaný vymedzil v odvolaní, a ktoré mali

väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci, podľa výsledkov dokazovania v prvoinštančnom konaní (§
379 C.s.p., § 380 ods. 1 C.s.p.), odvolací súd nezistil opodstatnenosť podaného odvolania žalovaného.
Súd prvej inštancie vykonal v intenciách strán sporu dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil správne
skutkové zistenia a rovnako správne vec právne posúdil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti
napadnutého meritórneho výroku rozsudku prvoinštančného súdu, ktorým žalobe vyhovel a stotožnenie

sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku súdom prvej inštancie k tomuto meritórnemu
výroku napadnutého rozsudku, odvolací súd za aplikácie § 387 ods. 2 C.s.p. odkazuje na odôvodnenie
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.

10. S prihliadnutím na vyššie uvedené dôvody odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387

ods. 1, 2 C.s.p. rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

11. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojení s ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia bola skutočnosť, že
v odvolacom konaní bola žalobkyňa sporovou stranou, ktorá v odvolacom konaní nemala úspech a

žalovaný si nárok na náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil.

12. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3: 0 (§ 393 ods. 2
posledná veta CSP).Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).