Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, February 24, 2020

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/139/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3618201113
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 02. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Miroslav Manďák
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2020:3618201113.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Miroslava Manďáka a
členiek senátu Mgr. Stanislavy Kollárovej a JUDr. Ivety Sopkovej v právnej veci žalobcu: ALARA
CORPORATION J.Ž., spol. s r.o., so sídlom Partizánske - Veľké Bielice, Víťazná 394, IČO: 44 922
558, právne zastúpeného: JUDr. Matej Valjent, advokát so sídlom Partizánske, Jesenského 232, proti
žalovanej: C. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. A., D. X - T., N. XXXX/X, právnej zastúpenej: JUDr. Ivana

Magdolenová Joríková, advokátka, so sídlom Partizánske, Hrnčiríkova 1/B, IČO: 35 437 588, o určenie
neúčinnosti právneho úkonu, proti uzneseniu Okresného súdu Partizánske č.k. 5C/26/2018-57, zo dňa
13. júna 2019, takto

r o z h o d o l :

I. Uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanej p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu

100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. V záhlaví identifikovaným uznesením súd prvej inštancie výrokom I. vyhlásil, že nemá právomoc a
následne výrokom II. konanie zastavil. Zároveň výrokom III. priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na
náhradu trov konania vo výške 100% a výrokom IV. vrátil žalobcovi súdny poplatok v sume 49,75 eur. V
odôvodnení uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal určenia, že kúpna zmluva uzatvorená dňa

21.decembra2015medziY.N.,nar.XX.XX.XXXX,trvalebytomD.-H.R.,U.R.XXX/XX,D.:XXXXX,SR
ako predávajúcou a žalovanou C. N., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. X - T., N. XXXX/X, D.: XXX XX,
ČR, štátne občianstvo Českej republiky, predmetom ktorej je prevod spoluvlastníckeho podielu vo výške
3/4 na nehnuteľnostiach nachádzajúcich sa v katastrálnom území Veľké Bielice a to Parcele č. XXX,
druh pozemku: Zastavané plochy a nádvoria, výmera XXX m2, Parcele č. XXX, druh pozemku: Záhrady,
výmera 427 m2, Stavbe so súp. č. XXX, na parcele č. XXX, druh stavby: 10, popis stavby: rod. dom, ktoré

sú evidované v katastri nehnuteľností na Okresnom úrade Partizánske, odbore katastrálnom, na liste
vlastníctva číslo XXX, ďalej nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území Veľké Bielice a to
spoluvlastníckeho podielu vo výške 1/2 na nehnuteľnostiach evidovaných na liste vlastníctva číslo 1613,
spoluvlastníckehopodieluvovýške1/4nanehnuteľnostiachevidovanýchnalistevlastníctvačísloXXXX,
spoluvlastníckeho podielu vo výške 1/66 na nehnuteľnostiach evidovaných na liste vlastníctva číslo
980, spoluvlastníckeho podielu vo výške 1/66 na nehnuteľnostiach evidovaných na liste vlastníctva číslo

XXXX, spoluvlastníckeho podielu vo výške 1/66 na nehnuteľnostiach evidovaných na liste vlastníctva
číslo 1074, spoluvlastníckeho podielu vo výške 1/4 na nehnuteľnostiach evidovaných na liste vlastníctva
čísloXXXX,spoluvlastníckehopodieluvovýške1/4nanehnuteľnostiachevidovanýchnalistevlastníctva
číslo XXXX., spoluvlastníckeho podielu vo výške 1/4 na nehnuteľnostiach evidovaných na liste
vlastníctva číslo XXXX., spoluvlastníckeho podielu vo výške 1/4 na nehnuteľnostiach evidovaných na
listevlastníctvačísloXXXX,spoluvlastníckehopodieluvovýške1/2nanehnuteľnostiachevidovanýchna

liste vlastníctva číslo XXX. a spoluvlastníckeho podielu vo výške 1/66 na nehnuteľnostiach evidovaných
nalistevlastníctvačíslo2178,všetkylistyvlastníctvaevidovanénaOkresnomúradePartizánske,odborekatastrálnom, pre katastrálne územie Veľké Bielice, ktorej vklad do katastra nehnuteľností bol povolený
Okresným úradom Partizánske, odborom katastrálnym v konaní vedenom pod číslom V 185/16 - 99/16,
je voči žalobcovi neúčinná.

2. Súd prvej inštancie poukázal na znenie článku 4 ods. 1, článku 24 ods. 1 a článku 27 Nariadenia
Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a
výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach; § 9, § 13, § 20 písm. a) a § 161 ods. 2 CSP; §
42aods.1a§42bods.4Občianskehozákonníka.Uviedol,žeprávomocsúdujejednouztzv.podmienok

konania, teda podmienok, za ktorých môže konať a rozhodnúť. Nedostatok právomoci súdu Slovenskej
republiky je neodstrániteľným nedostatkom podmienok konania, ktorý vedie vždy k zastaveniu konania,
a to v ktoromkoľvek štádiu konania. V prípade, ak sa v konaní vyskytne cudzí prvok, súd neskúma svoju
právomoc iba podľa vnútroštátnych procesných právnych predpisov, ale vec posudzuje aj z hľadiska
potrebyaplikáciepredpisovEurópskejúnieanakoniecprípadnýchdvojstrannýchalebomnohostranných
medzinárodných zmlúv. Nakoľko je Slovenská republika členom Európskej únie, posúdil otázku svojej

právomoci podľa nariadenia č. 1215/2012. Ďalej konštatoval, že Civilný sporový poriadok rozlišuje
všeobecnúaosobitnúmiestnupríslušnosťsúdu,pričomosobitnámiestnapríslušnosťjebuďalternatívna
(§ 19 CSP), alebo výlučná (§ 20 CSP). Výlučná miestna príslušnosť má prednostný charakter, keďže v
ustanovení § 20 CSP sa zavádza úprava, ktorá sa aplikuje namiesto všeobecného súdu žalovaného.
To znamená, že ak ide o spory uvedené v § 20 písm. a) až e) CSP, ustanovenia o všeobecnej miestnej

príslušnosti (§ 13 až 18 CSP) alebo alternatívnej miestnej príslušnosti (§ 19 CSP) sa neuplatnia. Súd
podľa polohy nehnuteľnosti (forum rei sitae) je výlučne príslušný vtedy, ak sa konanie týka práv k týmto
nehnuteľnostiam,t.j.právavlastníckeho,spoluvlastníckeho,právadržby,právavecnéhobremena,práva
nájomného, záložného a to iba vtedy, ak v konaní ide o existenciu takéhoto práva, jeho trvania a zánik,
nie iba o práva a povinnosti z tohto plynúce (R 25/1979, R 24/1981.).

3. Na základe zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie dospel k záveru, že predmetný spor
nepatrí do právomoci súdu Slovenskej republiky, nakoľko v konaní vystupuje cudzí prvok v podobe
žalovaného s bydliskom na území iného členského štátu, v danom prípade Českej republiky. V zmysle
čl. 4 ods. 1 Nariadenia je preto potrebné takúto osobu žalovať na súde v členskom štáte, na území

ktorého má osoba bydlisko, a teda na súde v Českej republike. Zároveň mal za to, že v danom prípade
nie je možné aplikovať ustanovenie § 20 písm. a) CSP o výlučnej miestnej právomoci, či čl. 24 ods. 1
Nariadenia, nakoľko predmetom sporu nie je vecné právo k nehnuteľnosti, ako súd poukázal v bode 11.
tohto uznesenia. S poukazom na zistené skutočnosti a citované ustanovenia, konanie pre nedostatok
právomoci zastavil, v zmysle § 9 a § 161 ods. 2 CSP. O nároku na náhradu trov konania rozhodol v

zmysle § 256 ods. 1 CSP, pričom vyhodnotil, že žalobca zavinil zastavenie konania, a preto žalovanému
vznikol nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Napokon rozhodol, s poukazom na §11 ods. 1
zákona č. 71/1992 Zb., o vrátení súdneho poplatku žalobcovi a vrátil mu nekrátený súdny poplatok za
podanú žalobu vo výške 49,75 eur.

4. Proti uvedenému uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, z dôvodov
uvedených v § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP. Závery súdu prvej inštancie prezentované v
napadnutomuznesenípovažovalzanesprávneadaldopozornostiuznesenieKrajskéhosúduvPrešove
z 05.01.2011, sp. zn. 6NcC/31/2011. Podľa názoru žalobcu aj nárok z odporovania právneho úkonu
je nárokom z vecnej zodpovednosti, a preto sa týka vecného práva k nehnuteľnostiam a je teda daná

právomoc súdu podľa § 20 písm. a) CSP. V súvislosti s posudzovaním právomoci súdu prvej inštancie
podľa nariadenia č. 1215/2012 dal do pozornosti článok 7 ods. 1, 2 a článok 24 ods. 1 nariadenia.
Taktiež považoval za potrebné poukázať na § 5, § 10 ods. 1, 2 a § 11 zákona č. 97/1963 Zb. o
medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v platnom znení. Na záver zdôraznil, že predmetná
kúpna zmluva bola uzatvorená na území Slovenskej republiky, týka sa vecného práva k nehnuteľnosti na

území Slovenskej republika a bola uzatvorená podľa právneho poriadku Slovenskej republiky. Uzavrel,
že súd prvej inštancie nesprávne právne vec posúdil, čo malo za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci, a preto žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie.

5. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu písomne vyjadrila. K poukazu žalobcu na rozhodnutie Krajského
súdu v Prešove, č.k. 6NcC/31/2011, žalovaná uviedla, že obsahom uvedeného rozhodnutia je
argumentácia k aplikovateľnosti § 88 ods. 1 písm. h) v súčasnosti už neúčinného Občianskeho súdneho
poriadku na otázku príslušnosti súdu, nie na otázku právomoci súdu, ktorú súd musí riešiť prednostne.K ďalším odvolacím námietkam žalobcu žalovaná dodala, že pokiaľ žalobca k otázke právomoci
poukazuje na článok 7 ods. 2 nariadenia, tento upravuje právomoc súdov v prípadoch mimozmluvnej
zodpovednosti. Avšak spor o určenie neúčinnosti právneho úkonu nie je, podľa žalovanej, sporom z

mimozmluvnej zodpovednosti, a preto nemožno určiť ani to, na území ktorého členského štátu došlo
alebo by malo dôjsť ku skutočnosti zakladajúcej takýto nárok, čo je tiež predpokladom aplikácie daného
ustanovenia. Napokon dodala, že z hľadiska hierarchie kolíznych noriem má právna úprava nariadenia
Brusel I. bis prednosť pred zákonom č. 97/1963 Zb.. Zároveň mala za to, že skutočnosti kde bola
predmetná zmluva uzatvorená, čoho sa týkala a podľa akého právneho poriadku bola uzatvorená by boli

významné jedine vtedy, pokiaľ by stranami sporového konania boli zmluvné strany predmetnej kúpnej
zmluvy, a nie žalobca ako tretí subjekt vystupujúci mimo právnej sféry žalovanej, ktorá so žalobcom nie
je v žiadnom zmluvnom ani mimozmluvnom vzťahu. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti žiadala,
aby odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne a zároveň priznal žalovanej
nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

6. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec na podklade podaného odvolania podľa
§ 379 a § 380 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v platnom znení (ďalej len
"CSP") a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správne
podľa § 387 ods. 1,2 CSP potvrdiť. Odvolací súd tak rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle
ustanovenia § 385 CSP, keď v danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a

nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.

7. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na nedostatku právomoci slovenských súdov vo veci
konať, čo považoval za neodstrániteľnú prekážku konania (§ 161 ods. 2 CSP). Odvolací súd považuje
tento právny názor súdu prvej inštancie za správny a stotožňuje sa aj s odôvodnením napadnutého

uznesenia v celom rozsahu podľa § 387 ods. 2 CSP. Na zdôraznenie jeho správnosti a k odvolacím
námietkam žalobcu uvádza nasledovné:

8. Právnaneúčinnosťodporovateľnéhoprávnehoúkonujeneúčinnosťourelatívnou,tzn.tátoneúčinnosť
platí iba voči veriteľovi, ktorý sa úspešne domáhal odporovateľnosti právneho úkonu. Neúčinnosť

právneho úkonu sa voči veriteľovi prejaví tak, že na uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky
možno vykonať exekúciu, napr. predajom veci tak, ako by k zmene jej vlastníctva z dlžníka na iný
subjekt (žalovaného v konaní o určenie neúčinnosti právneho úkonu) nebolo došlo. Ak to však nie je
možné, napríklad preto, že vec sa už nenachádza u žalovaného, priznáva zákon veriteľovi právo na
náhradu voči tomu, kto mal z odporovateľného právneho úkonu prospech. Priznaniu takéhoto nároku

preto musí predchádzať právoplatné určenie neúčinnosti právneho úkonu. Vlastnícke právo toho, kto
mal z odporovateľného právneho úkonu prospech, k veci, ktorá bola predmetom tohto úkonu, nie
je podmienkou odporovateľnosti v zmysle § 42a ods. 2 až 5 Občianskeho zákonníka, preto zmena
vlastníctva v priebehu konania o určenie právnej neúčinnosti právneho úkonu nemá právny význam (R
5/2008).

9. Výlučná právomoc súdov zmluvného štátu, v ktorom sa nehnuteľnosť nachádza sa nevzťahuje na
všetky žaloby týkajúce sa vecných práv k nehnuteľnosti, ale len na tie z nich, ktoré patria do pôsobnosti
príslušného nariadenia EÚ a zároveň smerujú jednak k určeniu rozsahu, zloženia, vlastníctva, družby
nehnuteľnosti alebo existencie iných vecných práv k nehnuteľnosti a jednak zabezpečeniu ochrany

výsad spojených s týmito správami osobách, ktoré sú nositeľmi týchto práv (rozsudok zo 17.decembra
2015, Komu a i., C-605/14). Z ustálenej judikatúry vyplýva, že na to, aby bolo založená právomoc
súdu členského štátu, v ktorom sa nachádza nehnuteľnosť, nepostačuje, že sa žaloba týka vecného
práva k nehnuteľnosti alebo že žaloba súvisí s nehnuteľnosťou. Skutočnosť, či sa zmluva, neplatnosti
ktorej sa žalobca domáha, týka nehnuteľnosti, nehrá pri úvahách o platnosti zmluvy žiadnu rolu, pričom

nehnuteľná povaha predmetu zmluvy má v tomto kontexte len okrajový význam. Na základe uvedeného
odvolací súd dospel k záveru, že predmetná žaloba o určenie neúčinnosti právneho úkonu nespadá do
výlučnejprávomocipodľačlánku24ods.1nariadeniaEurópskehoparlamentuaRady(EÚ)č.1215/2012
z 12.12.2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (ďalej
len „nariadenie“).

10. Rovnako má odvolací súd za to, že v danej veci nie je daná osobitná právomoc podľa článku 7 ods. 2
nariadenia, nakoľko nárok žalobcu v prejednávanej veci nie je možné posúdiť ako nárok z mimozmluvnej
zodpovednosti. Dospel k záveru, že žaloba o neúčinnosť právneho úkonu v tomto prípade nepredstavujenárok z mimozmluvnej zodpovednosti, nakoľko až následná prípadná veriteľova žaloba (napr. žiadať
peňažné plnenie podľa § 42b ods. 4 Občianskeho zákonníka) by predstavovala nárok z mimozmluvnej
zodpovednosti. V tejto súvislosti poukazuje analogicky na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-417/15 a

aj na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 6.októbra 1976, De Bloos, 14/76.

11. K ostatným odvolacím námietkam žalobcu udáva, že nariadenie má vo všeobecnosti prednosť pred
vnútroštátnymi normami členských štátov, v prípade Slovenskej republiky pred zákonom č. 97/1963 Zb.
o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v znení neskorších predpisov. Z uvedeného je potom

zrejmé, že odvolacia námietka žalobcu, ktorou dal do pozornosti ustanovenia zákona č. 97/1963 Zb., je
nedôvodná. Zároveň skutočnosť, že v prejednávanej veci má žalovaná bydlisko v inom členskom štáte,
vylučuje možnosť aplikácie ustanovení Civilného sporového poriadku (§ 20 písm. a) CSP). Odvolanie
sa žalobcu na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove č.k. 6NcC/31/2011 zo dňa 05.01.2011, je v danom
prípade nedôvodné a navyše neaplikovateľné na posudzovanú vec (posudzovanie právomoci súdu
predchádza posudzovaniu miestnej príslušnosti súdu v konaní o odporovacej žalobe a každý z týchto

inštitútov berie do úvahy iné skutočnosti).

12. V zmysle § 161 ods. 2 CSP, nedostatok právomoci súdov Slovenskej republiky je neodstrániteľnou
prekážkou konania. Preto na základe uvedených skutočností odvolací súd uznesenie súdu prvej
inštancie potvrdil, podľa § 387 ods. 1, 2 CSP, ako vecne správne.

13. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255
ods. 1 CSP tak, že priznal nárok na ich náhradu žalovanej, ktorá bola v odvolacom konaní úspešná
v celom rozsahu.

14. O výške náhrady trov odvolacieho konania žalobcu rozhodne v súlade s § 262 ods. 2 v nadväznosti
na § 251 CSP súd prvej inštancie.

15. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).