Uznesenie ,
Zrušené Judgement was issued on Wednesday, November 14, 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 8Co/2/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117209955
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 11. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Fiľakovský
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8117209955.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Fiľakovského a sudcov
JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Anny Kovaľovej v spore žalobkyne J. E., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom
I. 7, XXX XX I., právne zastúpená: JUDr. Igor Šafranko, advokát, Sov. hrdinov 163/66, 089 01 Svidník,
proti žalovanému: Všeobecná úverová banka, a.s., so sídlom Mlynské nivy 1, 829 90 Bratislava, IČO:
31 320 155, právne zastúpený: Beňo & partners advokátska kancelária s.r.o., Námestie sv. Egídia 93,

958 01 Poprad, v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia 159,97 eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 14Csp/96/2017-70 zo dňa 17.októbra 2018, takto
jednohlasne

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok a vec vracia súdu 1. inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:

„I. Žalobu z a m i e t a ,

II. p r i z n á v a žalovanému nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu 100 % s tým,
že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.“

2. Rozhodnutie právne posúdil okrem iného ustanovením § 44 ods. 1, 2, § 39, § 107 ods. 1, 2, § 457
zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník), O trovách konania
rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1a 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku,
(ďalej len „C.s.p.“).

3. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa žalobou podanou súdu dňa 6.4.2017 navrhla,
aby súd uložil žalovanému povinnosť vydať jej bezdôvodné obohatenie vo výške 159,97 eur spolu s 5 %
-ným ročným úrokom z omeškania od druhého dňa po doručení žaloby žalovanej do zaplatenia, a taktiež
nahradiť trovy konania. Dňa 22.9.2010 požiadala žalovaného o poskytnutie bezúčelovej pôžičky vo
výške 700 eur, avšak na základe tejto žiadosti jej bola schválená pôžička vo výške 500 eur. Poukázala na
ustanovenie § 44 odsek 2 Občianskeho zákonníka, z ktorého vyplýva, že prijatie návrhu, ktoré obsahuje

dodatky, výhrady, obmedzenia alebo iné zmeny, je odmietnutím návrhu a považuje sa za nový návrh.
Taktiež s poukazom na § 39 Občianskeho zákonníka poukázala na to, že zmluva je absolútne neplatná.
O skutočnosti, že žalovaný sa obohatil na jej úkor uviedla, že sa dozvedela od Združenia na ochranu
spotrebiteľa HOOS v mesiaci november 2015. Ročnú úrokovú sadzbu uvedenú v zmluve vo výške 65,08
% považovala za absolútne neplatnú z dôvodu rozporu s dobrými mravmi, keďže v čase uzatvorenia
zmluvy bola priemerná úroková sadzba pre obdobný typ úveru vo výške 11,04 %. Poukázala aj na to,

že úver je bezúročný a bez poplatkov, keďže neobsahuje adresu predávajúceho, na ktorej sa môže
spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termínkonečnej splatnosti, ako aj výšku, počet a termín splátok, istiny, úrokov a iných poplatkov. Z prehľadu
úhrad úveru vyplýva, že žalobkyňa v období od 20.10.2010 do 21.03.2012 uhradila celkovú sumu
659,97 eur. Súd prvej inštancie sa zaoberal posúdením námietky premlčania, ktorú vzniesol žalovaný,

pričom nezistil žiadne relevantné dôvody, z ktorých by mal odvodiť aplikáciu desaťročnej objektívnej
premlčacej doby a aplikoval trojročnú premlčaciu dobu. Posledná platba bola uhradená žalobkyňou dňa
21.03.2012 a žaloba bola doručená súdu 6.4.2016, teda uplynula už trojročná premlčacia doba, preto
súd žalobu zamietol. Súd poukázal na to, že údaj o ročnej úrokovej sadzbe nie je správny, z dôvodu,
že žalobkyni bol poskytnutý úver 500 eur, ktorý sa zaviazala splatiť v 12 splátkach po 54,10 eur, čo

predstavuje 649,20 eur, teda úver preplatila o 149,20 eur, čo predstavuje úrok vo výške 29,84 % ročne.
Podľa názoru súdu, úroková sadzba, v tejto správnej výške, nemôže automaticky zakladať dôvod pre
aplikáciu desaťročnej objektívnej premlčacej doby, pričom súd z vykonaného dokazovania nezistil, že
by mal žalovaný akýkoľvek priamy alebo nepriamy úmysel bezdôvodne sa obohatiť. V súvislosti so
subjektívnou premlčacou dobou súd poukázal na to, že žalobkyňa sa o tom, že žalovaný sa obohatil
na jej úkor dozvedela podľa potvrdenia Združenia na ochranu spotrebiteľa HOOS v novembri 2015,

avšak túto skutočnosť v rámci výsluchu pred súdom prvej inštancie nepotvrdila. Najprv uviedla, že sa
dozvedela niekedy začiatkom roku 2014, neskôr na základe otázky právneho zástupcu žalovaného
korigovala svoju odpoveď s tým, že začiatkom roka 2014 sa iba dozvedela o tom, že združenie HOOS
existuje a papiere priniesla v priebehu rokov 2014-2015, bližšie časové obdobie nevedela špecifikovať.
Podľa názoru súdu nemožno nekriticky vychádzať iba z potvrdenia združenia HOOS, keďže takýto

počiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby možno prispôsobiť takým spôsobom, aby nárok nebol
premlčaný, a keďže žalobkyňa prvotne uviedla, že sa o tejto skutočnosti dozvedela začiatkom roku 2014,
uplynula už aj dvojročná subjektívna premlčacia doba, ktorá by uplynula aj vtedy, keby súd vychádzal
z toho, že žalobkyňa nosila do HOOS-u v roku 2014, resp. do 6.4.2015. K absencii obligatórnych
náležitostí zmluvy súd prvej inštancie uviedol, že aj keď sú údaje v zmluve nedostatočne čitateľné, mal

súd za to, že v spojení so všeobecnými obchodnými podmienkami obsahuje termín konečnej splatnosti,
a to 20.09.2011. K neuvedeniu rozpisu splátok súd uviedol, že z hľadiska eurokonformného výkladu
postačujeuvedeniefrekvenciesplátok,očomsvedčíajsúčasnánovelizovanáúpravatohtoustanovenia.
K neuvedeniu adresy predávajúceho, na ktorej môže uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, táto náležitosť
sa vyžaduje pri zmluvách kúpy tovaru na splátky, čo nie je tento prípad. Tieto skutočnosti nemajú za

následok, že úver je bezúročný a bezpoplatkový. Za adekvátny dôvod považoval súd skutočnosť, že
žalobkyňa skutočne žiadala o poskytnutie úveru vo výške 700 eur a bol jej poskytnutý úver iba vo výške
500 eur, teda v zmysle § 44 odsek 2 Občianskeho zákonníka sa jednalo o nový návrh, ktorý následne už
žalobkyňa neakceptovala, preto zmluva nevznikla a strany sporu si majú vrátiť to, čo si vzájomne plnili.

4. Proti rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa. Žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolanie bolo podané
z dôvodu nesprávnych skutkových zistení a z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci súdom
prvej inštancie. Namietala, že súd prvej inštancie spochybnil predložený dôkaz, potvrdenie združenia
na ochranu spotrebiteľov a robil nesprávne závery z výpovede žalobkyne a jej právneho zástupcu na

pojednávaní dňa 17.10.2018 o tom, kedy začala plynúť subjektívna premlčacia doba. Uviedla, že nevie
čo znamená premlčanie, nič jej nehovoria pojmy subjektívna a objektívna premlčacia doba a nepozná
ani presný ani právny obsah pojmu bezdôvodné obohatenie. Ďalej vo svojom podaní namietala, že
súd sa zaoberal posudzovaním bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a výškou úrokovej sadzby a
dospel k záveru, že úver nie je bezúročný a bezpoplatkový, sám vypočítal ročnú úrokovú sadzbu, ktorú

považoval za akceptovateľnú. Avšak výška úrokovej sadzby, ktorú vypočítal súd prvej inštancie sa v
žiadnom dokumente týkajúcom sa predmetnej úverovej zmluvy v písomnej forme nenachádza, teda nie
je platne dohodnutá. Žalovanému preto nepatria úroky.

5. K odvolaniu sa vyjadril žalovaný. Žalovaný sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o premlčaní

nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Poukázal na to, že v zmysle § 103 Občianskeho
zákonníka sa každá splátka spotrebiteľského úveru považuje za samostatný peňažný dlh, ktorý sa
v zmysle § 103 Občianskeho zákonníka samostatne premlčuje odo dňa zročnosti jednotlivej splátky
samostatne. Žalobkyňa uhradila poslednú splátku spotrebiteľského úveru dňa 2.3.2012, subjektívna
premlčaciadobauplynula3.3.2014aobjektívnapremlčaciadobauplynula3.3.2015.Žalobabolapodaná

dňa 6.4.2017. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Cdo/67/2011, v ktorej najvyšší
súd uviedol, cit.: „ to, kedy sa oprávnený dozvedel (dospel k záveru), ako jeho nárok vyplývajúci z
týchto skutkových okolností možno právne kvalifikovať, nie je pri posudzovaní okamihu začatia plynutia
subjektívnej premlčacej doby vôbec relevantné. To znamená, že oprávnený sa dozvie, že došlo kbezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil (§ 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka), keď
získa znalosť tých skutkových okolností, z ktorých je možné vyvodiť zodpovednosť za bezdôvodné
obohatenie.“ Podľa žalovaného je rozhodujúcim okamih, kedy žalobca zistil, resp. mohol zistiť, že došlo

k obohateniu a kto sa mal obohatiť - pričom je zrejmé, že žalobca mal od počiatku vedomosť o výške
istiny úveru ako aj celkovej sume, ktorú bude povinný zaplatiť. Teda okamihom úhrady celej istiny už
vedel, že ďalšou splátkou už platí úver nad rámec požičanej istiny a teda vedel, že ho „prepláca“ a
vzhľadom na to, že splátky hradil, musel mať aj vedomosť o tom, kto sa mal na jeho úkor obohatiť.

6. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34
C.s.p.), vzhľadom na včas podané odvolanie, preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia
pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je dôvodné.

7. Z obsahu spisu vyplýva, že medzi žalovaným ako veriteľom a žalobkyňou ako dlžníkom bola

uzatvorená štandardná formulárová zmluva o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXX zo dňa 23.9.2010
v súlade s ustanoveniami v tom čase účinného zákona č. 129/2010 Z.z., na základe ktorej žalobkyňa
žiadala o úver vo výške 700 eur. Z bodu VII. zmluvy vyplýva, že jej bola schválená pôžička vo výške
500 eur, ktorú má splácať v dvanástich splátkach po 54,10 eur, úroková sadzba 65,08 % p.a., RPMN
65,08 %, celková suma pôžičky 649,20 eur. Žalobkyňa žalovanému zaplatila 551,50 eur v splátkach

a sumu 108,47 eur z ďalšieho úveru, spolu 659,97 eur. Zároveň poukázala, na to, že ročná úroková
miera uvedená v zmluve bola vo výške 65,08 %, zmluva ďalej neobsahovala dobu trvania zmluvy
o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti, ako aj výšku, počet a termín splátok, istiny,
úrokov a iných poplatkov. Žalobkyňa poukázala na ustanovenie § 44 odsek 2 Občianskeho zákonníka,
z ktorého vyplýva, že prijatie návrhu, ktoré obsahuje dodatky, výhrady, obmedzenia alebo iné zmeny,

je odmietnutím návrhu a považuje sa za nový návrh. Súd prvej inštancie považoval túto skutočnosť za
adekvátny dôvod a konštatoval, že sa jednalo o nový návrh, ktorý následne žalovaná neakceptovala,
preto zmluva nevznikla a strany si majú vrátiť to, čo si vzájomne plnili. K nepriznaniu uplatneného
nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia došlo v dôsledku uplynutia subjektívnej premlčacej doby
a uplynutím objektívnej trojročnej premlčacej doby.

8. Čo sa týka práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, toto podlieha premlčaniu.
Pri premlčaní práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia je ustanovená kombinovaná
premlčacia doba a to subjektívna (§ 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka) a objektívna (§ 107 ods. 2
Občianskeho zákonníka). Začiatok subjektívnej i objektívnej premlčacej doby je stanovený odlišne na

sebe nezávisle a ich plynutie a skončenie je tiež vzájomne nezávislé. Subjektívna premlčacia doba môže
plynúť iba v rámci objektívnej premlčacej doby, ktorú nemôže prekročiť. Subjektívna premlčacia doba je
dvojročná a na začatie jej plynutia vždy treba rešpektovať subjektívnu stránku oprávneného týkajúcu sa
jeho vedomosti o bezdôvodnom obohatení a vedomosti o tom, kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil.

9. V súvislosti s posudzovaním behu dvojročnej subjektívnej premlčacej doby je potrebné zdôrazniť,
že žalobkyňa vstupovala do zmluvného vzťahu so žalovaným ako so subjektom podnikajúcim v oblasti
poskytovania spotrebiteľských úverov v dobrej viere, že žalovaným predložená a vopred pripravená
zmluva bude obsahovať všetky náležitosti vyžadované v tom čase účinným zákonom č. 129/2010
Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (ďalej len „zákon č. 129/2010 Z.z.“). V čase úhrady poslednej splátky žalobkyňa ako priemerná
spotrebiteľka nemohla ani len predpokladať, že žalovanému uhrádzala aj peňažné plnenia, na ktoré mu
zákonný nárok nevznikol. V reálnom živote totiž bežný spotrebiteľ má vedomosť len o tom, že uzatvoril
zmluvu o úvere s veriteľom a že na účet veriteľa má splácať jednotlivé splátky podľa zmluvy.

10. Začiatok subjektívnej premlčacej doby je viazaný na skutočnú vedomosť oprávneného o tom, že
došlo k bezdôvodnému obohateniu a o osobe, ktorá sa na jeho úkor obohatila.

11. Slová „keď sa oprávnený dozvie“, je potrebné vykladať v tom zmysle, že oprávnená osoba musí
nadobudnúť vedomosť o skutočnostiach uvedených v ustanovení § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

Nie je možné len predpokladať, že by oprávnená osoba mohla skutkové okolnosti vedieť alebo že by sa
o tom mohla dozvedieť alebo mala dozvedieť, ak by vynaložila potrebnú starostlivosť.12. V prejednávanej veci je nepochybné, že žalobkyňa o uzatvorení zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ako
aj o povinnostiach zo zmluvy vyplývajúcich, mala vedomosť. Samotná vedomosť o týchto skutočnostiach
sama o sebe neznamená aj skutočnú vedomosť spotrebiteľa o tom, že vzniklo bezdôvodné obohatenie.

Na to, aby bezdôvodné obohatenie vzniklo, je potrebné, aby sa uplatnila fikcia bezúročnosti a
bezpoplatkovosti úveru a na jej uplatnenie je zase potrebné, aby boli splnené presne špecifikované
predpoklady vyplývajúce zo zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy. Na to,
aby sa spotrebiteľ skutočne dozvedel o bezdôvodnom obohatení, musel by skutočne vedieť, že na ním
uzatvorenú zmluvu o úvere sa vzťahuje fikcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti vyplývajúca zo zákona.

O vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného sa žalobkyňa podľa vlastného vyjadrenia
dozvedela od Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, pričom k tomuto svojmu vyjadreniu
predložila aj prehlásenie tohto združenia zo dňa 4.12.2015. Jednanie so združením potvrdila žalobkyňa
pri svojom výsluchu na pojednávaní konanom dňa 17.10.2018. Pri svojom výsluchu uviedla, že „Bolo to
niekedy začiatkom roku 2014, keď som navštívila Združenie na ochranu spotrebiteľa HOOS a niekedy v
priebehu roku 2014 alebo 2015 som tam nosila tieto papiere, pretože s manželom máme toho viac.“ Na

otázky právneho zástupcu uviedla: „Čo sa týka skutočnosti, či sa mi zdalo niečo v zmluve nesprávne,
resp. nezákonné, tak k tomu chcem uviesť, že ja sa k tomu neviem vyjadriť a čo sa týka skutočnosti,
či som zmluvu čítala, tak ja som ju nečítala. Čo sa týka údajov uvedených v žalobe, teda že som sa o
tom, že sa žalovaný na môj úkor bezdôvodne obohatil dozvedela v novembri roku 2015 a ja som teraz
pred súdom uviedla, že to bolo začiatkom roku 2014, tak k tomu chcem uviesť, že začiatkom roku 2014

som sa ja dozvedela o združení HOOS, a potom som v priebehu rokov 2014 a 2015 nosila papiere. Tiež
viem, že nejaké doklady sa najprv museli žiadať od spoločnosti Quatro.“
Na doplňujúce otázky súdu uviedla: „Už som spomínala, že som chodila za pani N., priebežne som
jej papiere nosila. Ona tiež žiadala nejaké doklady, ale z časového hľadiska to presne uviesť neviem.“
Následne na to žalobkyňa plnou mocou zo dňa 1.12.2015 splnomocnila svojím zastupovaním JUDr.

IgoraŠafranka,ktorývovecipodalžalobudňa6.4.2017.Bližšieuvedenáčasovápostupnosťjednotlivých
krokov žalobkyne, súvisiaca s jej snahou získať vedomosť o vzniku bezdôvodného obohatenia na strane
žalovaného, nasvedčuje tomu, ak z ďalšieho dokazovania nevyplynú nové skutočnosti, že žalobkyňa
ešte koncom roka 2014 vedomosť o vzniku bezdôvodného obohatenia nemala. Súd prvej inštancie
nesprávne ustálil moment začiatku plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej doby, z odôvodnenia

rozhodnutia sa nedá zistiť, ako dospel k záveru o uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej doby, v
dôsledku čoho je rozhodnutie v tomto smere nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

13. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia spočíva v tom, že súd I. inštancie nevysvetlil, prečo z prejavu
žalobkyne na pojednávaní usúdil, že návštevou Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS na

jar roku 2014 získala vedomosť o tom, že veriteľ sa bezdôvodne obohatil na jej úkor.

14. Správnym nie je ani tvrdenie o nemožnosti aplikácie 10 -ročnej objektívnej premlčacej doby
vyplývajúcej z ustanovenia § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Žalovaný ako nebankový subjekt
má dlhodobo v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov a teda jeho povinnosťou bolo poznať a

dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa na poskytovanie úverov. V čase uzatvorenia zmluvy zákon
č. 129/2010 Z.z. v ustanovení § 9 ods. 2 upravoval obligatórne náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom
úvere. S neuvedením niektorých spájal sankciu v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. V
uzatvorenej zmluve o spotrebiteľskom úvere, tak ako na to správne poukazuje prvoinštančný súd, neboli
uvedené viaceré náležitosti, s neuvedením ktorých bola spojená sankcia v podobe toho, že poskytnutý

úver sa považoval za bezúročný a bez poplatkov. Žalovaný sa svojej zodpovednosti za uzatvorenie
takejto zmluvy nemôže zbaviť ani poukazom na princíp „ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť
zákona neospravedlňuje) uplatnením jeho dôsledkov v neprospech žalobkyne. Rešpektovanie tohto
princípu v spotrebiteľských právnych vzťahov zo strany dodávateľa treba vyžadovať v najvyššej možnej
miere. Ak žalovaný ako subjekt dlhodobo pôsobiaci na finančnom trhu, ktorého predmetom činnosti

je poskytovanie úverov v rozpore so zákonom nedodrží predpísané náležitosti zmluvy spôsobujúce,
že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, jeho konanie nemožno hodnotiť inak ako
konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia plnením bez právneho dôvodu, minimálne s
nepriamym úmyslom získať majetkový prospech. Je skutočne veľmi ťažko uveriť, aby žalovaný nemal
vedomosť o tom, čo môže spôsobiť uzavretím zmluvy bez uvedenia týchto náležitostí a pre prípad, že

sa tak stane, že s tým nebol uzrozumený. Záver o potrebe aplikácie 3-ročnej premlčacej doby upravenej
v ustanovení § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a teda je
nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Navyše odporuje aj rozhodovacej praxi
Krajského súdu v Prešove prezentovanej množstvom rozhodnutí zdôrazňujúcich potrebu aplikácie 10-ročnej premlčacej doby vyplývajúcej z ustanovenia § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka pri absencii
obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

15. Obsahové náležitosti rozsudku určuje ustanovenie § 220 C.s.p.. Ich správnosť a úplnosť je
predpokladom vykonateľnosti a preskúmateľnosti rozhodnutia. Či je rozhodnutie preskúmateľné alebo
nie sa dá zistiť len z jeho odôvodnenia.

16. V tejto súvislosti je právne významné ustanovenie § 220 ods. 2 C.s.p., podľa ktorého v odôvodnení

rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké
prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany
použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty
strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov
vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil,
prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

17. Štruktúra odôvodnenia rozsudku je v priamej spojitosti so základným právom na súdnu ochranu
podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ak súd pri odôvodňovaní rozsudku nepostupuje
spôsobom, ktorý záväzne určuje ustanovenie § 220 ods. 2 C.s.p. dochádza nielen k tomu, že rozsudok
je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov alebo pre ich nezrozumiteľnosť, ale aj k tomu, že základné

právonasúdnuochranuniejenaplnenéreálnymobsahom.Konaniearozhodovanievšeobecnýchsúdov
sa uskutočňuje v predpísanom ústavnom a zákonnom rámci, rešpektovanie ktorého vylučuje svojvôľu v
ich postupe, pričom vylúčenie svojvôle sa zabezpečuje viacerými prostriedkami, vrátane ich povinnosti
svoje rozhodnutia odôvodniť. Odôvodnenie rozhodnutí dovoľuje účastníkom konania posúdiť ako súd
v ich veci vyložil a aplikoval príslušné predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní

o veci samej.

18. Vydaním nepreskúmateľného rozhodnutia sa účastníkovi odníma možnosť v odvolacom konaní
riadne brániť svoje práva a oprávnené záujmy nakoľko je problematické zaujímať stanoviská k
nezrozumiteľnému alebo nedostatočne zdôvodnenému rozhodnutiu.

19. Keďže vydanie nepreskúmateľného rozhodnutia je potrebné hodnotiť ako nesprávny procesný
postup súdu, ktorým bolo znemožnené žalobkyni, aby uskutočnila jej patriace procesné práva v takej
miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a tento nedostatok nemožno napraviť v konaní
pred odvolacím súdom, odvolací súd podľa ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. rozsudok o

zamietnutí žaloby vo výroku o uložení povinnosti žalobkyni zaplatiť žalovanému náhradu trov konania
v rozsahu 100 % zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391
ods. 1 C.s.p.).

20. Po vrátení spisu bude úlohou súdu prvej inštancie pri posudzovaní vznesenej námietky premlčania

vychádzať z 10 -ročnej objektívnej premlčacej doby a nanovo posúdiť dvojročnú subjektívnu premlčaciu
dobu od momentu, kedy sa žalobkyňa dozvedela o relevantných skutkových okolnostiach pre podanie
žaloby a teda o skutku nie zo zmluvy, ale o skutku z porušenia práva, t.j. o všetkých skutkových zložkách
bezdôvodného obohatenia. Muselo ísť o skutočnú a nie predpokladanú vedomosť o skutku z porušenia
práva zakladajúceho nárok na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia.

21. Súd I. inštancie, ktorý je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu ( § 391 ods. 2 C.s.p.) v novom
rozhodnutí rozhodne aj o trovách odvolacieho konania ( § 396 ods. 3 C.s.p.).

22. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorýrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťsvýnimkouprípadovpodľa§429odsek2vdovolacomkonanízastúpenýadvokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).