Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 11, 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/71/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2317219980
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 02. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2317219980.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a sudkýň JUDr. Silvie

Hýbelovej a Mgr. Kataríny Arnouldovej v spore žalobcu: PROFI CREDIT Slovakia, s. r. o., so sídlom
Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 792 752, zastúpený splnomocnencom: Advokátska kancelária JUDr.
Andrea Cviková, s. r. o., so sídlom Kubániho 16, Bratislava, IČO: 47 233 516, proti žalovanému: N. F.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom X. XXXX/X, N., o zaplatenie 1.880,07 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Galanta zo dňa 9. januára 2019, č.k. 30Csp/368/2017-44, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku zamietnutia žaloby vo zvyšku a v
závislom výroku o nároku na náhradu trov konania p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie žalovanému uložil zaplatiť žalobcovi sumu
1.388,01 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 1.388,01 Eur od 18.05.2015
do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. O nároku na
náhradu trov konania rozhodol tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v
rozsahu 48% s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté samostatným uznesením.

2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ust. § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, 2, 3 a 5,
§ 54 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka, ako aj § 1 ods. 2, § 9 ods. 2 písm. f) a § 11 ods. 1
písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách, keď na
základe vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že hoci ako listinný dôkaz bola predložená
zmluva o revolvingovom úvere, z okolností, za akých bol žalovanému úver poskytnutý, bolo treba
dospieť k záveru, že bol poskytnutý klasický úver. Pre revolvingový úver je typické, že dlžníkovi je
poskytnutý určitý úverový rámec, v rámci ktorého môže dlžník čerpať peňažné prostriedky (ale aj

nemusí), a to až do výšky dohodnutého úverového rámca. Veriteľ tento úver vždy dopĺňa do dohodnutej
výšky a úverový vzťah tak môže fungovať dobu neurčitú, pričom najčastejším spôsobom poskytovania
revolvingu je prostredníctvom kreditných kariet. V danom prípade bol však žalovanému poskytnutý
úver jednorazovo a v konkrétnej výške. Súd dospel k záveru, že medzi žalobcom a žalovaným bola
uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere, teda spotrebiteľská zmluva. Na jednej strane vystupuje
fyzická osoba - spotrebiteľ, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo podnikateľskej činnosti a na strane druhej právnická osoba - dodávateľ, ktorá pri

uzatváraní zmluvy koná v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Pre spotrebiteľskú zmluvu je
charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom, ktorým je najčastejšie
predávajúci, za zmluvných podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ, pričom spotrebiteľ nemá možnosť
tietopodmienkyindividuálneovplyvniť.Občianskyzákonníkpodrobnejšiešpecifikujevšeobecnépravidlápre dojednanie podmienok v spotrebiteľských zmlúv a výslovne ustanovuje, že takéto ustanovenia
v zmluvách, ktoré spôsobujú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa sú
neprijateľné a preto neplatné. Vychádza sa z toho, že predovšetkým spotrebiteľ v dobrej viere uzatvára

zmluvu s dodávateľom, od ktorého sa očakáva, že vzhľadom na jeho podnikanie a ponúkaný tovar a
služby koná profesionálne a v súlade s poctivým prístupom k podnikaniu. Predpokladá sa, že dodávateľ
mávedomostiaskúsenostiaoprotispotrebiteľovivystupujeakozvýhodnenýúčastníkzmluvnéhovzťahu
založeného spotrebiteľskou zmluvou. Pokiaľ dodávateľ požaduje od spotrebiteľa sankciu za porušenie
jeho zmluvných povinností a táto je v nepomere k jeho plneniu, je neplatná. Predmetnú zmluvu teda

súd považoval za spotrebiteľskú zmluvu, na ktorú je potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho
zákonníka. Aj keď predmetná zmluva je zmluvou, ktorá vykazuje známky absolútneho obchodu a je
potrebné ju posúdiť podľa Obchodného zákonníka, je zároveň zmluvou spotrebiteľskou, a potom normy
obchodného práva sú použiteľné len vtedy, ak neodporujú úprave spotrebiteľských vzťahov podľa
Občianskeho zákonníka a vykonávacích predpisov, ktoré ustanovenia majú prednosť pred aplikáciou
Obchodného zákonníka. Po preskúmaní zmluvy o úvere z pohľadu, či obsahuje náležitosti uvedené v §

9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch účinného k 10.12.2014, súd zistil, že zmluva
neobsahuje údaj o termíne konečnej splatnosti úveru [náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. f) citovaného
zákona]. Konkrétny dátum splatnosti poslednej splátky nie je v zmluve uvedený a jednoznačne ho
nemožno určiť ani odkazom na dohodnuté termíny splatnosti jednotlivých splátok. Žalovaný mal podľa
zmluvy zaplatiť 42 splátok, pričom začiatok splácania nebol v zmluve jednoznačne určený, v dôsledku

čoho nemožno zo zmluvy vyvodiť ani konečnú splatnosť úveru. Dátum poslednej splátky dňa 11.6.2018
obsahovalo len Oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi zo dňa 10.12.2014, ktoré však nemožno
považovať za zmluvu o úvere, keďže nebolo žalovaným podpísané a vyhotovené bolo až po tom, ako
žalovaný podpísal návrh na uzavretie zmluvy a zároveň žalobca nepreukázal, že toto oznámenie bolo
žalovanému doručené. Vzhľadom na uvedené nedostatky súd síce považoval zmluvu o spotrebiteľskom

úvere za platne uzavretú, v dôsledku chýbajúcich náležitostí je však poskytnutý úver bezúročný a
bez poplatkov. Súd mal za preukázané, že žalovanému bola ako úver vyplatená čiastka 1.500,- Eur,
pričom podľa údajov žalobcu, ktoré žalovaný nespochybnil, uhradil sumu 111,99 Eur. Dlh žalovaného
voči žalobcovi je tak vo výške 1.388,01 Eur, v ktorej časti súd návrhu ako dôvodnému vyhovel. V
prevyšujúcej časti pôvodne uplatneného nároku vo výške 1.880,07 Eur, teda v sume 492,06 Eur, súd

žalobu zamietol. Nakoľko si žalovaný neplnil povinnosti vyplývajúce zo zmluvy riadne a včas, žalobca
využil svoje právo podľa § 565 Občianskeho zákonníka a celý úver predčasne zosplatnil. Nakoľko
žalovaný ani po zosplatnení úveru svoj peňažný záväzok nesplnil, súd žalobcovi priznal aj nárok na
úrok z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 1.388,01 Eur od prvého dňa omeškania po vyhlásení
okamžitej splatnosti, t.j. od 18.5.2015 do zaplatenia. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol

podľa § 255 ods. 2 CSP, keď žalobca bol úspešný v časti uplatnenej istiny 1.388,01 Eur (74%), žalovaný
v zamietnutej časti (26%). Pri zohľadnení pomeru úspechu tak súd priznal žalobcovi právo na náhradu
trov konania vo výške 48%. O výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti zamietnutia žaloby vo zvyšku a v závislom výroku o
nároku na náhradu trov konania podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý navrhol rozsudok
súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmeniť a jeho žalobe vyhovieť a priznať mu plnú náhradu trov
konania. Nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že zmluva o revolvingovom úvere neobsahuje
údaj o konečnej splatnosti úveru a o splatnosti jednotlivých splátok. V súvislosti s uvádzaním konečnej

splatnosti úveru je podľa jeho názoru podstatné, že táto náležitosť nemôže a ani nikdy nemohla byť
dôvodom pre bezúročnosť úveru, pričom poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15,
ako aj uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 146/2017. Ďalej uviedol, že náležitosť „konečná
splatnosť úveru“ nepozná únijné právo, čo napokon viedlo k tomu, že došlo k zmene zákona č.
129/2010 Z.z. a táto náležitosť práve z dôvodu dodržiavania únijného práva bola vylúčená. Ak uvádzanie

konečnej splatnosti úveru bolo zo zákonnej úpravy vypustené, potom pri aplikácii znenia zákona do
spomenutej novely je potrebné zachovať požiadavku na eurokonformný výklad zákona. Konkrétne vo
vzťahu k uvádzaniu termínu konečnej splatnosti to znamená, že s týmto údajom (náležitosťou) nemôže
byť spájaný následok v podobe bezúročnosti, pretože členský štát takúto skutočnosť nemôže upraviť
vo vnútroštátnom práve ako dôvod bezúročnosti a ďalej ani preto, lebo údaj o konečnej splatnosti

nie je spôsobilý ovplyvniť posúdenie rozsahu záväzku spotrebiteľa. Poukázal tiež na to, že zákonná
požiadavka uvedenia termínu konečnej splatnosti úveru bola v posudzovanom zmluvnom vzťahu
splnená viacerými spôsobmi, a to určením podľa dátumu splatnosti splátok v jednotlivých mesiacoch a
počtu mesačných splátok, a tiež spôsobom vyplývajúcim z čl. 4 ods. 4.5 zmluvných dojednaní, v zmyslektorých dátum splatnosti poslednej splátky uvedený v oznámení o schválení úveru je zároveň termínom
konečnej splatnosti.

4. Žalovaný sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362
ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359
CSP), proti rozhodnutiu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po

skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP), a že odvolateľ použil
zákonomprípustnéodvolaciedôvody (§365ods.1CSP),preskúmalnapadnutérozhodnutievmedziach
daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia
rozsudku bolo oznámené na verejnom tabuli a na webovej stránke súdu minimálne päť dní pred jeho
vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny.

6. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 30Csp/368/2017 bolo zaplatenie
sumy 1.880,07 Eur s príslušenstvom. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie
žalovanému uložil zaplatiť žalobcovi sumu 1.388,01 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05%
ročne zo sumy 1.388,01 Eur od 18.05.2015 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo

zvyšnej časti žalobu zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že žalovaný je povinný
zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 48% s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté
samostatným uznesením.

7. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvej inštancie

vo výroku zamietnutia žaloby vo zvyšku a v závislom výroku o nároku na náhradu trov konania.

8. Odvolací súd nemal v tejto veci dôvod, pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou argumentácie
použitej súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného postupu. Práve pre správnosť a objektívnu
argumentačnú presvedčivosť takto súdom prvej inštancie predostretých dôvodov by tak zásadne

postačovalo len skonštatovanie správnosti dôvodov súdu prvej inštancie odvolacím súdom s odvolaním
sa na ne (§ 387 ods. 2 CSP). Odvolací súd k dôvodom obsiahnutým v rozhodnutí súdu prvej inštancie
dopĺňa nasledovné:

9. Zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov

v znení ku dňu uzatvárania zmluvy medzi žalobcom a žalovaným obsahuje jasne a určito definované
povinné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Zároveň vyžaduje, aby zmluva o spotrebiteľskom
úvere mala písomnú formu, a preto, ak majú byť akékoľvek náležitosti zmluvy (označované tiež ako
povinné, obligatórne) obsiahnuté vo viacerých listinách, tak povinná písomná forma sa týka každej tejto
listiny (tu pozri aj rozhodnutie Súdneho dvora C-42/15, v zmysle ktorého Smernica nevyžaduje, aby boli

zmluvy o úvere vyhotovené ako jeden dokument. Pokiaľ však takáto zmluva odkazuje na iný dokument,
pričom spresňuje, že tento posledný uvedený dokument je jej neoddeliteľnou súčasťou, potom musí byť
tento dokument rovnako ako samotná zmluva vyhotovený písomne, alebo na inom trvalom nosiči a musí
sa skutočne odovzdať spotrebiteľovi pred uzatvorením zmluvy, aby sa mohol oboznámiť so všetkými
svojimi právami a povinnosťami).

10. Postup žalobcu v kontraktačnom procese v tejto veci je preto v príkrom rozpore s takouto
požiadavkou, najmä ak spotrebiteľ - dlžník podpisuje žiadosť o úver, zástupca veriteľa vypĺňa ním
požadované parametre úveru, potom dochádza ku schváleniu úveru, a teda aj k podpisu zmluvy zo
strany veriteľa, pričom je zrejmé, že od počiatku spotrebiteľ - dlžník nemal a ani nemohol mať k dispozícii

všetky tie údaje, ktoré ako spotrebiteľovi majú byť poskytnuté pred uzatvorením zmluvy o úvere, a
ktoré zároveň majú byť uvedené ako povinná náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Pokiaľ údaj
o splatnosti jednotlivých splátok úveru a konečnej splatnosti úveru je povinnou náležitosťou zmluvy o
spotrebiteľskom úvere, a teda spotrebiteľovi v čase ním uskutočneného podpisu listiny, ktoré je možné
považovať za podpísanie návrhu na uzatvorenie zmluvy (oferta) nie je známy termín doby trvania zmluvy

a termín konečnej splatnosti úveru, preto v rámci kontraktačného procesu je potom potrebné, aby po
doplnení návrhu žalobcom (o skutočnosti - práva a povinnosti uvedené v písomnom oznámení veriteľa o
schválení úveru dlžníkovi) ako veriteľom tento nový návrh veriteľa ešte raz podpísal (prijal) spotrebiteľ -
dlžník, nakoľko inak nebol pôvodný návrh spotrebiteľa prijatý v rozsahu (z pohľadu obsahu), a v akom bolspotrebiteľom - dlžníkom predložený. Je nepochybné, že Oznámenie veriteľa o schválení úveru v čase
podpisovania návrhu žalovaného na uzatvorenie zmluvy ešte neexistovalo, a tak nemohlo byť ani jeho
súčasťou a ani bez ďalšieho (nevyhnutného právneho úkonu) súčasťou uzatvorenej úverovej zmluvy.

11. Ďalšie odvolacie argumenty odvolateľa odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za
nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať, čo vyplýva i z konštantnej judikatúry (porovnaj
napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a pod.).

12. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku
zamietnutia žaloby vo zvyšku podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a rovnako potvrdil rozsudok i v závislom
výroku o nároku na náhradu trov konania.

13. V odvolacom konaní plne úspešný žalovaný má v zásade voči žalobcovi v zmysle ustanovenia § 255
ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške, avšak

s prihliadnutím k skutočnosti, že tento bol v odvolacom konaní nečinný a žiadne trovy mu tak nevznikli,
odvolací súd vedený zásadou hospodárnosti konania s použitím Základných princípov čl. 4 ods. 2 CSP
aplikoval na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a rozhodol
tak, že sa mu nárok na náhradu trov nepriznáva.

14. Senát odvolacieho súdu uvedený rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).