Uznesenie ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, April 15, 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/53/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2116205823
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 04. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Lucia Mizerová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2116205823.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Lucia Mizerová a sudkýň: JUDr.
Ľubica Spálová a JUDr. Martina Valentová, v právnej veci žalobcu: A. T., nar. XX.XX.XXXX, adresa
C. D. A., T. X, zastúpeného advokátom: JUDr. Alexander Floriš, so sídlom Trnava, Paulínska 24,
proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Pribinova 2, IČO:
00 151 866, o vydanie veci, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k.

22C/75/2016-156 zo dňa 6.7.2018 v časti výroku II. o náhrade trov konania, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. o náhrade trov konania m e n
í tak, že žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v plnom
rozsahu.

II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom

rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. rozhodol, že žalovaný je povinný vydať
žalobcovi osobné motorové vozidlo zn. Škoda Fábia, ev. č. BN-753BU, VIN: TMBEK25J7C3067243, a to
do troch dní od právoplatnosti rozsudku a výrokom II. rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi
trovy konania v rozsahu zaplateného súdneho poplatku.

2. Rozhodnutie súd odôvodnil právne aplikáciou ust. § 40a, § 123 ods. 1, § 126 ods. 1, § 145, § 149
ods. 2, § 149a zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 4 ods. 2, § 21 ods. 3,
9 zák. č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore, § 97 ods. 1 zák. č. 301/2005 Z. z. Trestného poriadku
a vecne tým, že vykonaným dokazovaním mal preukázané, že žaloba bola podaná dôvodne, nakoľko
bolo preukázané, že žalobca je vlastníkom zadržiavaného motorového vozidla, ktoré nadobudol od

spoločnosti A-Z AUTOCENTRUM s. r. o. dňa 30.10.2013 pôvodne do bezpodielového spoluvlastníctva
manželov (ďalej len „BSM“) spolu s manželkou W. T.. Žalobca bol vedený ako vlastník motorového
vozidla v evidencii motorových vozidiel od 2.10.2013 do 16.10.2014. BSM zaniklo dňa 2.1.2014, pričom
dohoda o vyporiadaní BSM bola ústna, bývalý manželia sa dohodli na tom, že motorové vozidlo bude
vo vlastníctve žalobcu, hoci ho naďalej užívala W. T., ktorá však následne odovzdala kľúče od auta do
zábezpeky na zabezpečenie svojej pôžičky, pričom neskôr zistila, že auto zmizlo. Žalobca poprel, že by

previedol predmetné motorové vozidlo na ďalšiu osobu, na prevod ani neudelil plnomocenstvo, zmluva
o prevode pritom nie je súčasťou spisu dopravného inšpektorátu o evidencii motorových vozidiel, ku
ktorého strate došlo v dôsledku administratívnej chyby. Súd uzavrel, že nakoľko sa nepodarilo preukázať
súhlas žalobu s prevodom motorového vozidla, tento je naďalej jeho vlastníkom. Preto je kúpna zmluva
č. 50 zo dňa 10.10.2014 uzavretá medzi žalobcom ako predávajúcim zastúpeným A. Z., zastúpený
sprostredkovateľom NEDIELKA, s. r. o. v zastúpení F. D. a M. O. ako kupujúcim, neplatným právnym

úkonom. Takisto absentuje akákoľvek kúpna zmluva zo žalobcu na M. N., ktorý bol od 16.10.2014 do
20.10.2014 vedený ako vlastník, a to na základe žiadosti o zapísanie motorového vozidla do evidenciezo dňa 16.10.2014. M. N. toho istého dňa podal žiadosť o odhlásenie motorového vozidla, pričom v spise
dopravného inšpektorátu opätovne absentuje zmluva o prevode vlastníctva k motorovému vozidlu. Od
20.10.2014 je ako vlastník vedený M. O.. Kúpna zmluva zo dňa 10.10.2014 medzi M. N. a M. O. je však

neplatná, nakoľko platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca, ak subjekt, od ktorého
odvodzuje svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto právo nikdy nenadobudol, a teda ho ani nemohol
ďalej platne previezť. Uznesením OR PZ v Trnave zo dňa 29.2.2016 bolo motorové vozidlo uložené
do úschovy OR PZ v pôsobnosti žalovaného, u ktorého sa doposiaľ nachádza, žalovaný nepreukázal,
že ďalšie osoby si na vec robia právny nárok, keď prípadné podanie žaloby mali oznámiť policajnému

orgánu do 60 dní, preto súd rozhodol, že žalovaný je povinný vydať žalobcovi motorové vozidlo do troch
dní od právoplatnosti rozsudku. Súd mal za to, že v danom prípade je daná neoprávnenosť zásahu do
vlastníckeho práva žalobcu, pretože žalobcovi bola odňatá možnosť predmet vlastníctva držať, užívať,
požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním dovtedy, kým súd nerozhodne v civilnom procese. V danom
prípade ústavná podmienka nevyhnutnosti ochrany práv a slobôd iných (ďalších domnelých vlastníkov)
podľa čl. 20 ods. 5 Ústavy SR odpadla, keď iné osoby svoje práva neuplatnili včas a v primeranej lehote.

3. Rozhodnutie o trovách konania súd odôvodnil s poukazom na ust. § 255 ods. 1 zák. č. 160/2015
Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a ust. § 257 CSP tým, že v zásade možno
konštatovať, že žalobca bol v spore úspešný, avšak žaloba bola voči žalovanému dôvodne podaná až
dňa 9.2.2018 (žaloba bola predtým dňa 10.3.2016 podaná voči iným subjektom), súd preto o náhrade

trov rozhodol tak, že žalobcovi priznal trovy konania v rozsahu zaplateného súdneho poplatku, pretože
dopravné inšpektoráty okresných riaditeľstiev sú takisto v pôsobnosti žalovaného, ich činnosťou došlo
evidenčne,nievlastnícky,kprepisommotorovéhovozidlazožalobcunaďalšieosobyaknáslednejstrate
administratívneho spisu, preto podľa súdu nie je na mieste, aby žalobca znášal trovy súdneho poplatku.
K zadržaniu a úschove motorového vozidla došlo bez súčasnej možnosti prieskumu vlastníckych

práv policajným zborom. Žalovaný v zásade nespochybňoval vlastnícke právo žalobcu, avšak právna
úprava neumožňuje policajnému orgánu preskúmavať vlastnícke práva k veci (zrušenie uznesenia o
vrátení veci žalobcovi, uloženie do úschovy). Policajný orgán nemá právomoc odstraňovať samostatným
dokazovaním pochybnosti o vlastníckom práve k veci.

4. Proti tomuto rozsudku výlučne v rozsahu jeho výroku II. o náhrade trov konania, podal odvolanie
žalobca, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok vo výroku II. zrušil a vec vrátil
prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Argumentoval tým, že hoci súd poukázal
predovšetkým na to, že žalovaný 3. sa stal stranou sporu až rozšírením žaloby zo dňa 9.2.2018, pričom
žalovaný prostredníctvom dopravného inšpektorátu v Trnave nepostupoval v súlade so zákonom a

umožnil evidenčný prepis vozidla zo žalobcu na tretiu osobu, tak žalobca zdôrazňuje, že žalovaný
sa aktívne bránil vydaniu vozidla tvrdiac, že musí chrániť prípadný vlastnícky záujem aj inej osoby k
spornému vozidlu, než je žalobca, t. j. osôb na ktoré je vozidlo doposiaľ zapísané. Žalobca navrhol
vec uzavrieť zmierom a v takom prípade sa mienil vzdať trov právneho zastúpenia, avšak takúto
ponuku žalovaný neprijal, čo viedlo k tomu, že súd musel vykonať riadne dokazovanie. Naviac súd

už pri predbežnom prejednaní žaloby predniesol predbežné stanovisko, že žalobe mieni vyhovieť.
Napriek tomu, že žalovanému neprislúcha právomoc rozhodovať o vlastníckom práve k zaistenej veci,
neprislúcha mu ani právo aktívne chrániť záujem iných osôb, ktoré neboli účastníkom tohto sporu a
ktoré v políciou určenej lehote svoje právo k spornej veci na súde neuplatnili. Žalobcovi preto patrí
právo na náhradu trov právneho zastúpenia a aplikácia ust. § 257 CSP nie je v danom prípade na

mieste, keďže k evidenčnému prepisu vozidla zo žalobcu na inú osobu došlo nepochybne iba v dôsledku
nezákonného postupu polície a tiež vzhľadom k tomu, že napriek nezákonnému postupu príslušníkov
polície sa žalovaný v konaní pred súdom snažil aktívne brániť práva iných osôb, ktoré si však svoje právo
v konaní pred súdom neuplatňovali. Žalovaný teda nepostupoval nestranne, ale nútil žalobcu vykonávať
dokazovanie, pričom prístup príslušníkov polície - Dopravného inšpektorátu v Trnave bagatelizoval.

Na tomto mieste potom žalobca poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 2Cdo/20/2017 a rozsudok
Krajského súdu v Trnave sp. zn. 9Co/120/2013.

5. Žalovaný odvolací návrh nepodal. K doručenému odvolaniu žalobcu podal písomné vyjadrenie, v
ktorom žiadal, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom výroku II. ako správny potvrdil. Uviedol, že

sa plne stotožňuje s rozhodnutím súdu o tom, že sú naplnené dôvody hodné osobitného zreteľa podľa
§ 257 CSP, keďže žaloba bola dôvodne podaná proti žalovanému až dňa 9.2.2018. Podľa čl. 2 ods. 2
Ústavy SR, môžu štátne orgány konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom,
ktorý ustanoví zákon. V zmysle § 97 ods. 1 Trestného poriadku platí, že pri pochybnostiach sa vecponechá v úschove podľa § 94 a osoba, ktorá si na vec robí nárok, sa upozorní, aby ho uplatnila v
civilnom procese. Žalovaný poukázal na podľa neho ustálenú súdnu prax týkajúcu sa trov konania, kde v
obdobných prípadoch súdy nepriznávajú trovy konania žalobcom, a to s poukazom na § 257 ods. 1 CSP,

nakoľko žalovaný si len plnil svoju zákonnú povinnosť ohľadom zadržania predmetného motorového
vozidla.

6. Ďalšie vyjadrenia strany v odvolacom konaní nepodali.

7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie v napadnutej
časti vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase
jeho podania pripúšťal (§ 357 písm. m/ CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné
náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods.
1 písm. f/, h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a

dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných
podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd
prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a po oboznámení sa s obsahom
spisového materiálu dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné, preto je potrebné napadnuté

rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP zmeniť.

8. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, s poukazom rozsah podaného odvolania, žalobcom
uplatnenúodvolaciuargumentáciu,odôvodneniepreskúmavanéhorozhodnutiaavyjadreniežalovaného

v odvolacom konaní bolo posúdiť, či súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým a právnym
záverom odôvodňujúcim priznanie žalobcovi nároku na náhradu trov konania iba v rozsahu zaplateného
súdneho poplatku pri aplikácii ust. § 257 CSP.

9. Podstata odvolania žalobcu voči rozhodnutiu súdu prvej inštancie o trovách konania, ktorým súd

moderoval jeho nárok tak, že mu ich priznal len v rozsahu zaplateného súdneho poplatku, spočívala v
tom,žežalovanýpriochranezaistenéhovozidlanepostupovalnestranne,nakoľkochránilnárok3.osoby,
ktorá si však sama svoje právo na súde neuplatnila, svojím postupom nútil žalobcu a súd vykonávať
vo veci dokazovanie, pričom žalovaný prostredníctvom Dopravného inšpektorátu v Trnave pri prepise
predmetnéhomotorovéhovozidlazožalobcunainúosobunepostupovalvsúladesozákonom.Žalovaný

sa bránil tým, že jeho postup pri zadržaní predmetného motorového vozidla bol v súlade so zákonom.

10. Podľa § 97 ods. 1 veta prvá až tretia zák. č.301/2005 Z. z. Trestného poriadku, ak vec, ktorá bola
podľa § 89 vydaná, podľa § 91 odňatá alebo podľa § 92 prevzatá, na ďalšie konanie nie je potrebná
a ak neprichádza do úvahy jej prepadnutie alebo zhabanie, vec sa vráti tomu, kto ju vydal, komu bola

odňatá alebo u koho bola zaistená podľa osobitného zákona. Ak si na ňu uplatňuje právo iná osoba,
vydá sa vlastníkovi veci alebo jej oprávnenému držiteľovi, ktorého právo na vec je nepochybné. Pri
pochybnostiach sa vec ponechá v úschove podľa § 94 a osoba, ktorá si na vec robí nárok, sa upozorní,
aby ho uplatnila v civilnom procese.

11. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

12. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

13. Vo všeobecnosti platí, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci (§ 255 ods. 1 a
2 CSP), ktorá je doplnená zásadou procesnej zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP).
Zásada úspechu vo veci, ktorá je aj zásadou zodpovednosti za výsledok sporu, charakteristická pre
sporové konanie sa uplatní tak, že neúspešná strana sporu je povinná nahradiť v spore úspešnej strane
trovy konania, ktoré úspešnej strane vznikli, pričom v zásade musí ísť o trovy, ktoré sú preukázané,

odôvodnené, účelne vynaložené a ktoré vznikli v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením
práva. Procesný úspech vo veci sa skúma čo do právneho základu veci a čo do výšky priznaného
nároku. V prípade vyhovenia žalobe žalobcu v celom rozsahu, ako to bolo aj v predmetnej právnej veci,
je jednoznačne daný plný úspech vo veci žalobcu.14. Každá strana znáša trovy spojené s jej účasťou v spore, kým nie je spor skončený (§ 252 CSP).
Ak je rozhodnutím súdu vyslovené, ktorá strana je v práve, nadobudne táto strana nárok na náhradu

trov konania, ktoré na dosiahnutie tohto rozhodnutia vynaložila. Právnym dôvodom tohto nároku je to,
že strany, ktoré viedli spor, konajú „na vlastné nebezpečenstvo“ a nesú tak zodpovednosť za výsledok
sporu. Náhrada trov konania je nerozlučne spojená so sporovým konaním a vyplýva z jeho povahy,
keď strany sporu stoja proti sebe a je namieste, aby strana, ktorá v spore so svojim nárokom zvíťazila,
dostala ňou vynaložené trovy nahradené od protistrany. Úspech vo veci, ktorá je predmetom sporu, je

teda okolnosťou, ktorá určuje nárok na náhradu trov. Porazenej strane vzniká povinnosť nahradiť trovy
konania víťaznej strane.

15. Výnimku predstavuje ustanovenie § 257 CSP, podľa ktorého súd výnimočne neprizná náhradu
trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Vtedy súd nemusí zaviazať neúspešnú
stranu sporu na náhradu trov konania, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojim

zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane. Nakoľko použitie ust. § 257 CSP negatívne dopadá
na stranu sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania, musí aplikácia tohto ustanovenia
zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať len výnimočný charakter.

16. Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 CSP vyžaduje kumulatívne

splnenie dvoch podmienok, a to 1. dôvody hodné osobitného zreteľa a 2. výnimočné okolnosti, ktoré
pojmy však bližšie nešpecifikuje, ich výklad ponecháva na súdnu prax. Ust. § 257 CSP však nemožno
považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť jeho aplikácie, ale ide o ustanovenie,
podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné
osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne

prihliadnuť. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania
alebo určitej procesnej situácii, kde sa tieto často vyskytujú, a tento dôvod je daný charakterom tohto
konaniaalebotejtoprocesnejsituácie.Súdpriaplikáciitohtoustanoveniaskúmaajdôvody,ktoréžalobcu
viedli k podaniu žaloby, postoj strán v konaní, plnenie si ich procesných povinností. Ust. § 257 CSP
teda slúži na to, aby bolo možné postihnúť situácie, kedy je nespravodlivé, aby ten, kto dôvodne bránil

svoje porušené alebo ohrozené práva alebo právom chránené záujmy, dostal náhradu trov, ktoré pri
tejto činnosti účelne vynaložil. Ustanovenie má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda na
dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie súdneho konania a jeho výsledok.

17. Odvolací súd po zohľadnení uvedených východísk dospel k záveru, že v danej veci aplikovať ust. §

257 CSP dôvodné nebolo, pretože neboli dané výnimočné okolnosti veci, ani dôvody hodné osobitného
zreteľa.

18. V zmysle ust. § 97 Trestného poriadku (ďalej len „TP“) sa vec sa vráti tomu, kto ju vydal, komu bola
odňatá alebo u koho bola zaistená podľa osobitných predpisov. Pochybnosti o práve na vec môžu nastať

v prípade, ak si v trestnom konaní uplatňujú nárok na vydanie veci z dôvodu svojho vlastníckeho práva
viaceré osoby. V tom prípade zákon upravuje taký postup, že sa vec ponechá v úschove a osoby, ktoré
si na vec robia nárok sa vyzvú, aby si ho uplatnili v civilnom procese.

19. Z obsahu pripojeného vyšetrovacieho spisu ČVS: ORP-1848/OEK-TT-2014CH vyplýva, že okrem

pôvodného vlastníka daného motorového vozidla A. T., ktorý podal predmetnú civilnú žalobu, si nárok na
vrátenie veci ako jej vlastník v trestnom konaní uplatnil aj M. O., ktorý vozidlo polícii vydal a bol naposledy
vedený v evidencii ako jeho vlastník. Uznesením vyšetrovateľa OR PZ v Trnave ČVS: ORP-1848/2-
VYS-TT-2014 zo dňa 29.2.2016, ktorým bolo vozidlo uložené do úschovy, boli zároveň osoby, ktoré
si robia na vec nárok vyzvané, aby v lehote do 60 dní od doručenia tohto rozhodnutia, si ho uplatnili

v občianskom súdnom konaní. M. O. civilnú žalobu na ochranu svojho vlastníckeho práva nepodal.
Žalobca sa podanou žalobou domáhal od žalovaného vydania predmetného motorového vozidla, pričom
dôvodil tým, že motorové vozidlo, ktoré na základe dohody o vyporiadaní BSM bolo v jeho výlučnom
vlastníctve, nikdy nepreviedol na inú osobu, ani inú osobu na takýto prevod nesplnomocnil. Vykonaným
dokazovaním bolo preukázané, že všetky prevody motorového vozidla zo žalobcu a následne na ďalšie

osoby boli neplatné a vlastníkom vozidla je teda stále A. T., z ktorého dôvodu bolo žalovanému uložené
mu predmetné motorové vozidlo vydať.20. Je zrejmé, že vzhľadom na uznesenie vyšetrovateľa ČVS: ORP-1848/2VYS-TT-2014 zo dňa
29.2.2016, žalobcovi ako vlastníkovi vozidla nezostávalo iné, len podať predmetnú civilnú žalobu.
Vozidlo mu bolo odcudzené; pochybnými prevodmi, ktoré dopravný inšpektorát zaevidoval a následne

stratil časť administratívneho spisu, bolo vozidlo postupne prevedené na viaceré osoby. Žalobca sa preto
civilnou žalobou musel domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva. Preto nie je spravodlivé, aby ako
poškodený subjekt, znášal aj náklady trov tohto civilného sporového konania, spojené s jeho účelným
uplatňovaním a bránením vlastníckeho práva. Je zrejmé, že druhá osoba, ktorá si nárok na vydanie veci
uplatňovala v trestnom konaní, civilnú žalobu v stanovenej lehote nepodala. Napriek tomu žalovaný v

spore zotrval na tom, že vozidlo žalobcovi vydať nemieni. Svoj postoj pritom mohol zmeniť kedykoľvek
v priebehu súdneho konania a tým minimalizovať výšku vzniknutých trov konania, čo však žalovaný
do samého konca konania z neurobil. Navyše vzhľadom na stratu časti administratívneho spisu, nie
je ani možné dôsledne preskúmať zákonnosť postupu dopravného inšpektorátu pri prepisoch daného
vozidla. Žalovaný sa napokon voči rozsudku súdu ukladajúcemu mu povinnosť vydať predmetnú vec
ani neodvolal, teda s rozhodnutím súdu vo veci samej súhlasí. Obrana žalovaného, že jeho orgán iba

postupoval v súlade so zákonom neobstojí, pretože pokiaľ má zákonodarca záujem na dodržaní postupu
podľa § 97 ods. 1 veta tretia Trestného poriadku, musí si byť vedomý toho, že s takýmto konaním sú
spojené určité náklady, ktoré v prípade neúspechu orgánu verejnej moci, bude tento povinný znášať.

21. Neobstojí ani obrana žalovaného spočívajúca v tom, že žalobca podal svoju žalobu zo dňa 10.3.2016

pôvodne voči pasívne nelegitimovaným subjektom a až na základe rozšírenia žaloby zo dňa 9.2.2018
sa domáhal svojho nároku voči žalovanému. Súd v tomto štádiu rozhoduje iba o nároku na náhradu
trov konania, ktorý je závislý od celkového výsledku konania a nie o výške týchto trov, o ktorej presne
rozhodne vyšší súdny úradník samostatným uznesením podľa § 262 ods. 2 CSP, v rámci čoho potom
povinne musí zohľadniť aj účelnosť jednotlivých trov konania, t. j. aj jednotlivých úkonov právnej služby

za čas do podania žaloby voči žalovanému, t.j. do 9.2.2018. Nárok na náhradu trov konania totiž nie je
možné moderovať tak, že súd určí, ktoré trovy strana nemusí uhradiť. Moderácia rozsahu trov konania
znamená, že súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí určí podiel, koľko z trov strana zaplatí, a
to príslušným zlomkom, alebo percentom. Okolnosť, že žaloba bola voči žalovanému podaná až dňa
9.2.2018, bude teda v danom prípade zohľadnená pri rozhodovaní o výške náhrady trov konania.

22. Odvolací súd potom nezistil ani iné dôvody hodné osobitného zreteľa, či výnimočné okolnosti
prípadu, ktoré by odôvodňovali nepriznanie nároku na náhradu trov konania žalobcovi a ktoré by
boli dané špecifickosťou predmetu konania, procesnou situáciou, či sociálnou situáciou niektorej z
procesných strán. Naopak mal za to, že by bolo nespravodlivé žalobcovi, domáhajúcemu sa ochrany

svojho vlastníckeho práva nárok na náhradu trov konania nepriznať.

23. S poukazom na vyššie uvedené zdôvodnenie, odvolací súd v súlade s ustanovením § 388 Civilného
sporového poriadku rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti náhrady trov konania vo výroku
II. zmenil tak, že žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v

plnom rozsahu.

24. O náhrade trov odvolacieho konania, s použitím § 262 ods. 1 CSP v zmysle § 396 CSP, rozhodol
odvolací súd ex offo podľa § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešnému
žalobcovi priznal plnú náhradu trov konania proti neúspešnému žalovanému. O výške náhrady trov

odvolacieho konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

25. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).