Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, May 27, 2020

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 10Sa/7/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7020200351
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kotora

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7020200351.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, sudcom JUDr. Marekom Kotorom, v právnej veci žalobcu: U. E., narodený

XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť V. Ľ. E., trvalý pobyt V., bez dokladov totožnosti, toho času umiestnený
v Ú. P. K. P. N., V. XX, F., zastúpený Centrum právnej pomoci, Kancelária Košice, Murgašova 3, Košice,
proti žalovanému: Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo
hraničnej a cudzineckej polície Sobrance, Oddelenie hraničnej kontroly PZ Zboj, Zboj č. 11, 067 68 Zboj,
o správnej žalobe vo veci zaistenia zo dňa 07.05.2020, o nariadenie prepustenia podľa § 221 ods. 2
Správneho súdneho poriadku, takto

r o z h o d o l :

I./ N a r i a ď u j e, aby žalobca: U. E., narodený XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť V. Ľ. E., bez dokladov

totožnosti, bol bezodkladne prepustený zo zaistenia.

II./ Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa správnou žalobou zo dňa 07.05.2020 domáhal, aby súd nariadil jeho bezodkladné
prepustenie zo zaistenia podľa § 221 ods. 2 Správneho súdneho poriadku (ďalej „SSP“). Poukázal na to,
že žalovaný v konaní o zaistení cudzinca podľa zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej „zákon o pobyte cudzincov“, resp. ZoPC“) rozhodnutím č. PPZ-
HCP-SO18-10-006/2020-ZAV zo dňa 20.03.2020 podľa § 88 ods. 1 písm. d) ZoPC rozhodol o zaistení

žalobcu na účel jeho vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy, nakoľko neoprávnene prekročil vonkajšiu
hranicu z H. do Slovenskej republiky (ďalej „SR“) na dobu 21 dní, t. j. do 09.04.2020.

2. Dňa 06.04.2020 začal žalovaný konanie o administratívnom vyhostení žalobcu z územia SR podľa
§ 77 ods. 1 ZoPC, pričom v ten istý deň vydal rozhodnutie o administratívnom vyhostení č. PPZ-HCP-
SO18-21-006/2020-ZAV v zmysle § 82 ods. 1 písm. a) ZoPC.

3. Následne rozhodnutím č. PPZ-HCP-SO18-10-015/2020-ZAV zo dňa 06.04.2020 žalovaný predĺžil
lehotu zaistenia žalobcu zaisteného rozhodnutím zo dňa 20.03.2020, pričom stanovil dĺžku predĺženia
lehoty zaistenia žalobcu na 3 mesiace, t. j. do 09.07.2020.

4. Rovnako dodal, že dňa 28.04.2020 prijalo zariadenie pre cudzincov F. vyhlásenie žalobcu o jeho
žiadosti o udelenie azylu na území SR. Týmto dňom vstúpil žalobca do azylového konania na území SR
a nadobudol postavenie žiadateľa o azyl na území SR.

5. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, v spojení s príslušnými právnymi predpismi mal za to, že v
právnej veci žalobcu zanikol dňa 28.04.2020 účel jeho zaistenia realizovaného na základe rozhodnutia
žalovaného vydaného podľa § 88 ods. 1 písm. d) ZoPC, ktorým je realizácia odovzdania na územíH. v konaní o administratívnom vyhostení žalobcu začatého voči žalobcovi dňa 06.04.2020 v zmysle
Návratovej smernice EÚ, pretože odo dňa prijatia jeho vyhlásenia o azyle je žalobca žiadateľom o azyl
a po dobu azylového konania nie je prípustný výkon rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení.

Držanie žalobcu v zaistení na základe rozhodnutia žalovaného zo dňa 06.04.2020 aj po 28.04.2020 je
preto nezákonné a v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. d) Dohovoru, v rozpore s § 90 ods. 1 písm. d) a § 90
ods. 2 písm. b) bod 1 ZoPC. Postup žalovaného a ponechanie žalobcu v zaistení na základe pôvodného
rozhodnutia o zaistení žalobcu, respektíve rozhodnutia o predlžení lehoty zaistenia žalobcu aj po tom,
čo odpadol účel zaistenia, je navyše aj v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou všeobecných súdov

SR a Súdneho dvora EÚ v obdobných veciach. V tejto súvislosti poukazoval na ustálenú rozhodovaciu
prax kasačného súdu, ktorý zdôrazňuje potrebu periodického skúmania trvania účelu zaistenia žiadateľa
o azyl pôvodne zaisteného za účelom jeho odsunu z územia SR (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.
10Sža/29/2014 z 27.08.2014, rozsudok NS SR sp. zn. 1Szak/4/2017 z 11.05.2017, sp. zn. 1Sza/6/2013
zo dňa 24.09.2013).

6. Vo veci žalobcu neobstojí ani prípadný argument žalovaného odkazujúci na vnútornú metodiku
policajného zboru. Keďže však žalovaný žalobcovi nevydal nové rozhodnutie podľa § 88a zákona o
pobyte cudzincov, ani ho neprepustil po podaní žiadosti o azyl, domáha sa žalobca ochrany svojich
práv a v súlade s ustanovením § 221 ods. 2 Správneho súdneho poriadku žiada, aby súd nariadil jeho
bezodkladné prepustenie. V prípade, že žalovaný mal, resp. má za to, že cudzincova žiadosť o azyl je

účelová, v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu a § 88a ZoPC má zákonnú možnosť
rozhodnúť o jeho opätovnom zaistení cudzinca - žiadateľa o azyl.

7.Žalovanývosvojomvyjadreníksprávnejžalobezodňa18.05.2020navrholsprávnužalobuzamietnuť.
Ku skutočnostiam uvedeným v správnej žalobe uviedol, že v čase vydania rozhodnutia o zaistení

vychádzal zo skutočnosti, že žalobca dňa 20.03.2020 v ranných hodinách neoprávnene vstúpil na území
SR z územia H., pričom na základe prijatých opatrení a na pokyn hlavného hygienika KR PZ Košice
musí byť každý cudzinec, ktorý vstúpi na území SR, na 14 dní umiestnený v karanténnom zariadení v
Ú. F., kde je takéto zariadenie zriadené. Takisto bol žalobca upovedomený, že po uplynutí karanténnych
opatrení bude začaté konanie o jeho vrátenie na územie H. v rámci readmisie podľa medzinárodnej

zmluvy. Dôvodom predĺženia lehoty zaistenia je mimoriadny stav vyhlásený na území SR, ako aj v
iných krajinách v súvislosti s ochorením COVID-19. Taktiež H. prijala opatrenie na zamedzenie šírenia
ochorenia COVID-19. Z toho dôvodu nebolo možné realizovať výkon administratívneho vyhostenia
žalobcu podľa medzinárodnej zmluvy. V podanej žiadosti o azyl žalobcom uviedol, že žiadosť podal po
viac ako mesiaci od prvotného zaistenia a 22 dní od predĺženia lehoty zaistenia, čo je v rozpore s jeho

predchádzajúcimi vyhláseniami a stanoviskami, pretože už len na základe týchto faktov je podozrenie z
účelovosti jeho konania. Mal za to, že Migračný úrad rozhodne o žiadosti o udelenie azylu do 60 dní od
začatia konania a táto skutočnosť nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej
krajiny z Ú. F., pričom dané rovnako konštatuje Ústavný súd SR vo svojom náleze II.US 147/2013-50.
Dodal, že základným predpokladom pre zaistenie žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. d) ZoPC je vrátenie

žalobcu podľa medzinárodnej zmluvy (dohoda medzi Európskym spoločenstvom a H. o readmisii osôb)
ak neoprávnene prekročil vonkajšiu hranicu alebo má na území SR neoprávnený pobyt. Z odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia vyplýva, že predpokladom pre zaistenie žalobcu je existencia vykonateľného
rozhodnutia o administratívnom vyhostení a uložení zákazu vstupu zo dňa 06.04.2020.

8. Žalovaný rozhodol zákonne a správne, keď po podaní žiadosti o udelenie azylu žalobcu nebol žalobca
prepustený zo zaistenia realizovaného podľa § 88 ods. 1 písm. d) ZoPC, nakoľko aj naďalej trvá účel
zaistenia (§ 90 ods. 1 písm. d/ ZoPC). Ak uplynie lehota zaistenia realizovaného podľa § 88 ods. 1 písm.
d)ZoPCanaďalejbudútrvaťdôvody,respektíveúčelzaistenia(tedačirealizáciiúčeluzaistenianebránia
akékoľvek právne alebo faktické prekážky) alebo či účel zaistenia naďalej trvá, žalovaný vydá nové

rozhodnutie už podľa § 88a zákona o cudzincov. Dodal, že dôvodnosť a účelnosť zaistenia v súvislosti
s pandémiou Corona Virusu-SARS COV2 zastáva aj Krajský súd v Košiciach v rozsudku 6Sa/11/2020.
Vzhľadom na posudzovanú vec poukazoval na rozsudok Súdneho dvora vo veci C-534/11, Arslan 75
body 49-63.

9.Rozhodnutímozaistenívydanýmžalovanýmč.PPZ-HCP-SO18-10-006/2020-ZAVzodňa20.03.2020
žalovaný podľa § 88 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov zaistil žalobcu dňom 20.03.2020 podľa
§ 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov na dobu 21 dní, t. j. do 09.04.2020 na účely jeho vrátenia podľa
medzinárodnej zmluvy, nakoľko neoprávnene prekročil vonkajšiu hranicu z H. do Slovenskej republiky.10. Rozhodnutím vydaným žalovaným č. PPZ-HCP-SO18-10-015/2020-ZAV zo dňa 06.04.2020
žalovaný podľa ustanovenia § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov predĺžil lehotu zaistenia žalobcovi

zaisteného rozhodnutím zo dňa 20.03.2020 podľa § 88 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov a
podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov stanovil dĺžku predĺženia lehoty zaistenia na 3 mesiace,
do 09.07.2020 s tým, že lehota predĺženého zaistenia začína plynúť dňom nasledujúcim po poslednom
dni pôvodnej lehoty zaistenia.

11. Z Vyhlásenia cudzinca zo dňa 28.04.2020 súd zistil, že žalobca požiadal o udelenie azylu na území
Slovenskej republiky po prvýkrát a z dôvodu obavy o svoj život. Predmetné vyhlásenie bolo urobené v
Ú. P. K. P. N. X. F..

12. Podľa § 2 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, Štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je
štátnymobčanomSlovenskejrepublikyaniobčanomÚnie;štátnympríslušníkomtretejkrajinysarozumie

aj osoba bez štátnej príslušnosti.

13. Podľa § 88 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, Policajt je oprávnený zaistiť štátneho
príslušníka tretej krajiny
d) na účel jeho vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy, ak neoprávnene prekročil vonkajšiu hranicu alebo

má na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt.

14. Podľa § 88 ods. 4 prvá veta zákona o pobyte cudzincov, Štátny príslušník tretej krajiny môže byť
zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov.

15. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar je povinný
d) skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

16. Podľa § 90 ods. 2 písm. b) bod 1 zákona o pobyte cudzincov, Zariadenie je povinné
b) prepustiť bez zbytočného odkladu zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny,

1. ak zanikol účel zaistenia.

17. Podľa § 88a ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, Policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie
azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky
a) na účel zistenia alebo overenia jeho totožnosti alebo štátnej príslušnosti,

b) na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez
zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku,
c) ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. a) alebo písm. b) a
ktorý podal žiadosť o udeleniu azylu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udeleniu azylu
s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie,

d) ak je to potrebné z dôvodu ohrozovania bezpečnosti štátu alebo verejného poriadku, alebo
e) z dôvodu podľa § 88 ods. 1 písm. c).

18. Podľa článku 8 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/33/EÚ z 26. júna 2013, ktorou sa
stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu (prepracované znenie),

1. Členské štáty nesmú zaistiť osobu len z toho dôvodu, že táto osoba je žiadateľom v súlade so
smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o
poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany.

2. Ak je to nevyhnutné, členské štáty môžu na základe individuálneho posúdenia každého jednotlivého
prípadužiadateľazaistiť,aknemožnoúčinneuplatniťiné,miernejšiedonucovaciealternatívneopatrenia.

3. Žiadateľa možno zaistiť iba:
a) na účely zistenia alebo overenia jeho totožnosti alebo štátnej príslušnosti;

b) na účely zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktoré
by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko úteku žiadateľa;
c) na účely rozhodovania v rámci konania o práve žiadateľa vstúpiť na územie;d) ak je žiadateľ zaistený a vzťahuje sa na neho konanie o návrate podľa smernice Európskeho
parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských
štátovnaúčelynávratuštátnychpríslušníkovtretíchkrajín,ktorísaneoprávnenezdržiavajúnaichúzemí,

scieľompripraviťnávrata/alebovýkonvyhosteniaapríslušnýčlenskýštátmôženazákladeobjektívnych
kritériívrátaneskutočnosti,žežiadateľužmalprístupkukonaniuoazyle,doložiť,žeexistujeodôvodnené
podozrenie, že žiadateľ žiada o medzinárodnú ochranu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť vykonanie
rozhodnutia o návrate;
e) ak si to vyžaduje ochrana národnej bezpečnosti alebo verejného poriadku;

f) v súlade s článkom 28 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013,
ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie
žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej
príslušnosti v jednom z členských štátov.

Dôvody zaistenia sa stanovia vo vnútroštátnom práve.

4. Členské štáty zabezpečia, aby sa vo vnútroštátnom práve stanovili pravidlá upravujúce alternatívy
k zaisteniu, ako napríklad pravidelné hlásenie sa príslušným orgánom, zloženie finančnej zábezpeky
alebo povinnosť zdržiavať sa na určenom mieste.

19. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„Dohovor“),Každýmáprávonasloboduaosobnúbezpečnosť.Nikohonemožnopozbaviťslobodyokrem
nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:
f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na
územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

20. Podľa § 206 ods. 4 Správneho súdneho poriadku, Pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase
vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia.

21. Podľa § 221 ods. 2 Správneho súdneho poriadku, Žalobca sa môže správnou žalobou domáhať

prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného predpisu.

22. Pokiaľ sa týka súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia správny súd právne uzatvára:

23. Podanou správnou žalobou sa žalobca domáhal nariadenia svojho prepustenia podľa § 221 ods.

2 Správneho súdneho poriadku majúc zato, že v jeho prípade zanikol účel jeho zaistenia v zmysle
rozhodnutia vydaného žalovaným pod č. PPZ-HCP-SO18-10-015/2020-ZAV zo dňa 06.04.2020, ktorým
žalovaný podľa ustanovenia § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov predĺžil lehotu zaistenia žalobcu do
09.07.2020, zaisteného rozhodnutím zo dňa 20.03.2020 podľa § 88 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte
cudzincov.

24. Predmetom súdneho prieskumu v zmysle správnej žaloby bolo posúdenie, či v prípade žalobcu aj
naďalej trvá účel jeho zaistenia v zmysle vyššie uvedeného ostatného rozhodnutia o jeho zaistení.

25. Z Vyhlásenia cudzinca zo dňa 28.04.2020 správny súd zistil, že v daný deň žalobca požiadal o

udelenie azylu na území Slovenskej republiky.

26. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby pozbavenie osobnej slobody
v zmysle čl. 5 Dohovoru bolo zákonné, musí byť efektívne a účelné. Z daného potom vyplýva, že ak
má byť pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným

postupom a musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri
absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca.

27. V predmetnej veci po vydaní rozhodnutia zo dňa 06.04.2020 došlo k podstatnej zmene okolnosti vo
veci zaistenia žalobcu v dôsledku tej skutočnosti, že žalobca požiadal dňa 28.04.2020 o azyl na území

Slovenskej republiky.28. Dňom 28.04.2020 sa žalobca dostal do právneho režimu v zmysle Smernice Európskeho parlamentu
a Rady 2013/33/EÚ z 26.06.2013, ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú
ochranu, v zmysle ktorej žiadateľa možno zaistiť iba z dôvodov uvedených v článku 8 ods. 3 Smernice.

29. Príslušné ustanovenia Smernice 2013/33/EÚ boli transponované do právneho poriadku Slovenskej
republiky novelou zákona o pobyte cudzincov, ktorý zaviedol ustanovenie § 88a, na základe ktorého
možno zaistiť aj žiadateľa o udelenie azylu, a to z dôvodov v ňom uvedených.

30. Kasačný súd vo svojej rozhodovacej činnosti reagoval aj na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie
vo veci C-534/11, Mehmet Arslan proti Policii ČR, Krajské ředitelství policie Ústeckého kraje, odboru
cizinecké policie zo dňa 30.05.2013 (na ktorý poukazoval žalovaný vo svojom vyjadrení k správnej
žalobe), konkrétne v rozsudku sp. zn. 1Sza/6/2013 zo dňa 24.09.2013, v ktorom uviedol: „Súdny
dvor v predmetnej veci zdôraznil, že členské štáty musia mať možnosť zabrániť tomu, aby zaistený
cudzinec podaním žiadosti o azyl automaticky dosiahol prepustenie zo zaistenia, inak by bol narušený

zmysel návratovej smernice, ktorým je účinné navrátenie štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa
neoprávnene zdržiavajú na území (bod 60 rozsudku vo veci A.). Najvyšší súd Slovenskej republiky si je
vedomý toho, že vyššie uvedený procesný postup (teda vydanie rozhodnutia, že dôvody zaistenia trvajú
aj po tom, čo podal žiadosť o azyl, hoci až po rozhodnutí o zaistení) zákon o pobyte cudzincov v aktuálne
platnom znení výslovne neupravuje. Právny základ k vydaniu predmetného rozhodnutia však možno

nájsť (za použitia eurokonformného výkladu) v § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, podľa
ktorého policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá
účel zaistenia. Ak teda zaistený cudzinec požiada o medzinárodnú ochranu, spravidla to bude mať za
následok ukončenie zaistenia podľa čl. 15 Smernice Európskeho parlamentu a rady 2008/115/ES zo dňa
16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch v členských štátoch pri navrátení príslušníkov

tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území (návratová smernica), ako konštatoval Súdny
dvor Európskej únie vo veci A., a policajný útvar bude povinný cudzinca bez zbytočného odkladu zo
zaistenia prepustiť; dôvody pre pôvodné zaistenie cudzinca tak automaticky pominú. Ak však policajný
útvar dospeje k záveru, že žiadosť cudzinca o medzinárodnú ochranu je účelová, podaná iba za účelom
pozdržať, či dokonca zmariť výkon rozhodnutia o vyhostení cudzinca, môže znova rozhodnúť podľa §

90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, že dôvody predchádzajúceho zaistenia trvajú, napriek
tomu, že cudzinec požiadal o medzinárodnú ochranu. V takomto rozhodnutí policajný útvar vyloží, aké
konkrétne dôvody ospravedlňujú trvanie zaistenia cudzinca po podaní žiadosti o medzinárodnú ochranu.
Podľa názoru Najvyššieho súdu SR je možné jedine takýmto spôsobom dosiahnuť to, že na jednej strane
bude zaistenému cudzincovi garantovaná maximálna možná ochrana jeho práv (úvaha správneho

orgánu ohľadne splnenia kritérií vyslovených Súdnym dvorom vo veci A. bude súdne preskúmateľná)
a že na druhej strane nebude poprený zmysel návratovej smernice v prípadoch účelovo podávaných
žiadostí o udelenie medzinárodnej ochrany. Najvyšší súd SR zároveň zdôrazňuje, že síce neprisvedčil
námietkam navrhovateľa o nezákonnosti rozhodnutia o zaistení navrhovateľa v danom prípade, pretože
navrhovateľ v priebehu konania o zaistení nepožiadal o azyl, avšak pro futuro bude nevyhnutné, aby

správne orgány postupovali v súlade s vyššie uvedenými závermi, t.j. aby rozhodovali o trvaní dôvodov
zaistenia bezodkladne potom, čo zaistený cudzinec podá žiadosť o udelenie medzinárodnej ochrany.“

31. Na zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý následne požiadal o udelenie azylu na území
SR reflektoval vo svojej judikatúre aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, konkrétne v rozsudku sp.

zn. 1Szak/4/2017 z 11.05.2017, kde v bode 31 uviedol: V súvislosti s vyššie uvedeným kasačný súd
poukazuje na svoju ustálenú rozhodovaciu prax, napr. v rozsudku pod sp. zn. 1Sza/14/2016 zo dňa
21.07.2016, v ktorom k otázke zaistenia žiadateľa o azyl uviedol: „... bez ohľadu na to, či žiadosť
zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny o azyl je alebo nie je účelová, jej podanie je novou
skutočnosťou, ktorú je správny orgán povinný reflektovať a neponechať ju bez povšimnutia. To sa

následne premietne do prepustenia žiadateľa o azyl zo zaistenia, resp. v prípade, ak má správny
orgán dôvodné podozrenie, že žiadosť o azyl je účelová, t. j. podaná s cieľom oddialiť realizáciu
vyhostenia, môže žiadateľa o azyl ponechať aj naďalej v zaistení. Takému záveru správneho orgánu
však musí predchádzať postup, ktorý, overí trvanie dôvodov zaistenia a tento sa následne premietne do
rozhodnutia o zaistení podľa § 88a zákona o pobyte cudzincov. Uvedená povinnosť správnych orgánov

napokon vyplýva aj z ust. § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého sú povinné po
celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny skúmať, či trvá účel zaistenia.“32. Preto vzhľadom na tú skutočnosť, že zákon o pobyte cudzincov obsahuje ustanovenie § 88a, v
zmysle ktorého môže dôjsť k zaisteniu žiadateľov o udelenie azylu, mal žalovaný po tom, čo zo strany
už zaisteného žalobcu dňa 28.04.2020 bola podaná žiadosť o udelenie azylu, vydať nové rozhodnutie

o zaistení žalobcu ako žiadateľa o azyl, pokiaľ ho neprepustí a rozhodne sa ho ponechať v zaistení,
so špecifikovaním dôvodu jeho zaistenia v zmysle § 88a zákona o pobyte cudzincov, nakoľko každý
zaistený žiadateľ o azyl má celý rad procesných záruk, ktoré nadväzujú na vydané rozhodnutie o
zaistení žiadateľa o azyl v zmysle smernice o prijímaní žiadateľov o azyl, a to predovšetkým právo na
súdny prieskum takéhoto zaistenia, ktorého predpokladom je vydanie rozhodnutia o zaistení s uvedením

presne špecifikovaného dôvodu zaistenia v zmysle smernice, resp. ustanovenia § 88a zákona o pobyte
cudzincov (rozsudok NS SR sp. zn. 10Sža/29/2014 zo dňa 27.08.2014).

33. Správny súd má zato, že v prípade žalobcu zanikol účel jeho zaistenia v zmysle rozhodnutia
žalovaného zo dňa 06.04.2020, na základe ktorého sa žalobca naďalej nachádza v zaistení v Ú. P. K. P.
N. X. F. a preto podľa § 221 ods. 2 Správneho súdneho poriadku nariadil jeho bezodkladné prepustenie.

Ďalšie držanie žalobcu v zaistení je dňom 28.04.2020 nezákonné a v rozpore s článkom 5 ods. 1 písm.
f) Dohovoru.

34. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že priznal ich úplnú
náhradu žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude

rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci (§ 175 ods. 2 SSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote
siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu.

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku
to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje,
podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len

"sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak

sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na
dodatočnédoručeniepodanianevyzýva.Kpodaniukolektívnehoorgánumusíbyťpripojenérozhodnutie,
ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby

sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví
kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský

súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,

h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa
vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom
spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že
sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.