Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, May 12, 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 13Co/125/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8108216870
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 05. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Baran

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8108216870.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Barana a členov senátu

JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Andreja Radomského v spore žalobkyne U. X., nar. XX.XX.XXXX,
bytom U. XX, XXX XX P., právne zastúpenej JUDr. Rastislavom Stanekom, advokátom, Mukačevská
19, Prešov, proti žalovaným 1/ L. V., nar. XX.XX.XXXX, 2/ B. V., nar. XX.XX.XXXX, obaja bytom D. XX,
obaja právne zastúpení L.. Jozefom Pirkovským, advokátom, Hlavná 19, Prešov, o určenie vlastníckeho
práva, o odvolaniach strán sporu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 20C 180/2008-280 zo dňa
03.06.2019 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zrušil podielové spoluvlastníctvo strán sporu v tomto
znení:

„I. Súd z r u š u j e podielové spoluvlastníctvo žalobkyne v podiele 12/24 k celku a žalovaných v 1. a 2.
rade v podiele 12/24 k celku k pozemkom nachádzajúcim sa v okrese P., obci D., katastrálne územie D.,
vedeným na liste vlastníctva č. XXX ako parcela registra „C“ parc. č. XX o výmere 894 m2, druh pozemku

- zastavaná plocha a nádvoria, parcela registra „C“ parc. č. XX o výmere 2172 m2, druh pozemku -
záhrada a v y p o r i a d a v a podielové spoluvlastníctvo strán sporu tak, že:

II. Novovytvorenú parcelu registra „C“ parc. č. XX/X o výmere 1533 m2 - záhrada, katastrálne územie D.,
vytvorenú geometrickým plánom č. X/XXXX zo dňa 9.4.2019, vyhotoviteľa Ing. R. Z., úradne overeného
dňa 11.4.2019 Okresným úradom P., katastrálnym odborom , pod č. T ktorý je súčasťou rozsudku, p r i
k a z u j e do výlučného vlastníctva v podiele 1/1 žalobkyni U. X., nar. XX.X.XXXX.

III. Novovytvorenú parcelu registra „C“ parc. č. XX o výmere 994 m2 - zastavaná plocha a parcelu
registra „C“ parc. č. XX/X o výmere 539 m2 - záhrada, katastrálne územie D., vytvorenú geometrickým
plánomč.X/XXXXzodňa9.4.2019,vyhotoviteľaC..R.Z.,úradneoverenéhodňaXX.X.XXXXOkresným
úradom P., katastrálnym odborom pod č. GX-XXX/XX, ktorý je súčasťou rozsudku, p r i k a z u j e do
bezpodielového spoluvlastníctva žalovaných v 1. a 2. rade L. V., nar. XX.X.XXXX a B. V., nar. X.X.XXXX
v podiele 1/1

IV. Stranám sporu sa nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.V. P r i z n á v a štátu voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 50% a voči žalovaným
v 1. a 2. rade v rozsahu 50%.“

2. Súd prvej inštancie vec právne posúdil v zmysle ustanovení § 132 ods. 1, § 134 ods. 1, §
136 ods. 1, 2, § 142 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil tým,
že pôvodne sa žalobkyňa domáhala určenia, že časť pozemku vo výmere 1.533m2 vytvorenej
geometrickým plánom z parciel KNC parc.č. XX a XX v k.ú. D. je v jej výlučnom vlastníctve. Následne
súd prvej inštancie vec na základe inštrukcie odvolacieho súdu posúdil ako žalobu na zrušenie a

vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, pričom podielové spoluvlastníctvo strán sporu vyporiadal
reálnym rozdelením, nakoľko sa jedná o možný spôsob rozdelenia podielového spoluvlastníctva a
ako najvhodnejšia bola posúdená alternatíva č. 3, ktorú vypracoval znalec za účelom rozdelenia a
vyporiadania podielového spoluvlastníctva strán sporu s tým, že časť pozemku sa pričleňuje k pozemku
žalobkyne CKN XX/X čím ho rozširuje a zároveň prepája jej pozemky s existujúcou cestou CKN XXX,
čo umožňuje možnosť deľby pozemkov na možné stavebné pozemky.

3. Súd prvej inštancie vyporiadal podielové spoluvlastníctvo reálnym rozdelením podľa geometrického
plánu č. X/XXXX zo dňa 09.04.2019, ktorý bol úradne overený Správou katastra P. tak, ako to vyplýva
z výrokovej časti tohto rozsudku.

4. Súd prvej inštancie uviedol, že žalovanými namietaná prekážka veci právoplatne rozhodnutej nie je
dôvodnáspoukazomnaprávnynázorodvolaciehosúdu,ktorýmjesúdprvejinštancieviazaný,nakoľkov
konanívedenompodsp.zn.9C74/1998došlokukonštatáciireálnehorozdelenia,notátokonštatáciabez
špecifikácie hraníc, v ktorých bolo podielové spoluvlastníctvo vyporiadané je nejasná a nezrozumiteľná.

5. Výrok o trovách konania súd prvej inštancie odôvodnil ustanovením § 255 ods. 1, 2 CSP, pričom vo
veci zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva je treba hodnotiť výsledok sporu so zreteľom
na okolnosti konania, pričom s poukazom na tieto zásady nemožno hovoriť o úspechu jednej či druhej
strany, a preto pre spravodlivé usporiadanie vzťahov medzi stranami sporu je dôvodné, aby si strany
sporu niesli svoje trovy samostatne. Zároveň súd obe strany zaviazal na náhradu trov štátu, ktorú

vznikli v priebehu konania v rozsahu po 50%, nakoľko štát v súvislosti s týmto konaním mal výdavky
pri dokazovaní.

6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie bolo podané odvolanie zo strany žalobkyne, a to proti výroku IV. a
V.,tedavočivýroku,ktorýmsúdstranámsporunároknanáhradutrovnepriznalavočivýroku,ktorýmsúd

priznal štátu voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 50%. Žalobkyňa svoje odvolanie
odôvodnilatým,žededičiapôvodnezapísanéhospoluvlastníkaL.X.anáslednesamotnážalobkyňabola
nútená domáhať sa podanou žalobou voči žalovaným určenia výlučného vlastníckeho práva k polovici
výmery oboch parciel č. XX a XX a neskôr z dôvodu vysloveného právneho názoru odvolacieho súdu aj
zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva z dôvodu neochoty žalovaných v 1/ a 2/ dohodnúť

sa na vyporiadaní podielového spoluvlastníctva mimosúdnou cestou. Z jej strany teda nešlo o svojvoľné
uplatňovanie práva a chcela definitívne usporiadať vlastnícke vzťahy so žalovanými. Aj po skončení
konania vedeného pod sp.zn. 9C 74/1998, kedy žaloba bola zamietnutá s poukazom na to, že v minulosti
došlo k reálnej deľbe, nedošlo ku konkrétnemu rozdeleniu parciel č. XX a XX a žalovaní v 1/ a 2/ boli
stále vedení ako podieloví spoluvlastníci týchto parciel. Práve z tohto dôvodu bola podaná určovacia

žaloba, že časť pozemkov patria do dedičstva po L. X. a v tomto konaní sa následne jednou žalobkyňou
stala žalobkyňa. Táto aj menila petit tak, že časť týchto pozemkov je v jej výlučnom vlastníctve, no po
pokyne odvolacieho súdu žalobkyňa upravila petit žaloby, ktorou sa domáhala zrušenia a vyporiadania
podielového spoluvlastníctva. Napriek tomu súd prvej inštancie prišiel k záveru, že nemožno hovoriť o
úspechu žalobkyne alebo žalovaných a majú si niesť trovy konania sami. Nakoľko žalovaní sa odmietli v

minulosti dohodnúť s právnymi predchodcami žalobkyne, boli títo nútení podať žalobu, a preto žalobkyňa
ako plne úspešná má právo na plnú náhradu trov konania. Zároveň poukázala na to, že rozhodnutím
Centra právnej pomoci jej bol určený advokát a bola oslobodená aj od úhrady súdnych poplatkov, či za
podaný návrh ako aj za podané odvolanie. Vzhľadom na to, že mala plný procesný úspech v spore,
žiadala, aby odvolací súd nepriznal štátu nárok na náhradu trov konania voči nej.

7. Proti rozsudku súdu prvej inštancie bolo podané odvolanie aj zo strany žalovaných, ktorí v zákonnej
lehote podali odvolanie proti všetkým výrokom rozsudku s poukazom na to, že sú dané odvolacie dôvody
podľa ustanovenia § 365 ods.1 písm. a/, d/, f/ a h/, nakoľko neboli splnené procesné podmienky, konaniemá inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci.

8. Podaním zo dňa 01.07.2019, ktoré bolo doručené súdu prvej inštancie 03.07.2019 boli doplnené
dôvody odvolania žalovaných v 1/ a 2/, v ktorom poukázali na konanie vedené na Okresnom súde P. pod
sp.zn. 9C 74/1998, kedy súd zamietol žalobu o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva
k nehnuteľnostiam, pričom účastníkom konania bol právny predchodca žalobkyne. Tento rozsudok bol

právoplatný 28.03.2001, preto tu existuje prekážka právoplatne rozhodnutej veci, na ktorú je súd povinný
prihliadnuť ex oficio v zmysle ustanovenia § 230 CSP. Z uvedeného dôvodu nemohol byť súd prvej
inštancie viazaný pokynom odvolacieho súdu, aby rozhodol o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva
strán sporu. Rovnako žalovaní v 1/ a 2/ uviedli, že o odvolaní proti prvému rozsudku Okresného súdu
v P.e rozhodoval senát JUDr. Elišky Wagshalovej, ktorá rozhodovala vo veci ako sudkyňa súdu prvej
inštancie ako to vyplýva z č.l. 85 spisu. Z týchto dôvodov navrhli napadnutý rozsudok zrušiť.

9. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaných v 1/ a 2/ uviedla, že považuje rozsudok súdu
prvej inštancie za zákonný a vecne správny, pričom poukázala na názor odvolacieho súdu, že súd prvej
inštancie nemôže byť viazaný rozsudkom Okresného súdu P. vedeného pod sp.zn. 9C 78/1998, kde
síce došlo ku konštatácii reálneho rozdelenia parciel, no táto konštatácia bez špecifikácie hraníc, v

ktorýchbolopodielovéspoluvlastníctvovo vyporiadaní,jenejasnáanezrozumiteľná.Zároveňžalobkyňa
uviedla, že sa nevyjadruje k doplneniu odvolania, nakoľko toto bolo doručené až po uplynutí lehoty na
podanie odvolania, pričom podľa ustanovenia § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich
preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

10. Žalovaní sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadrili.

11. Krajský súd v P.e (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č.
160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) v zmysle zásad uvedených v § 470 ods. 1 a 2
CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal rozsudok v napadnutej časti, ako aj konanie mu

predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§
385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského
súdu v P.e a na jeho webovej stránke, najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolania strán
sporu nie sú dôvodné.

12. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

13. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo

argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

14. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností prijal
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych

zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdom
prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP) .

15. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je konzistentné a jednoznačnými argumentmi podporil záver, ku
ktorému dospel, pričom k celkovej presvedčivosti rozhodnutia súdu prvej inštancie možno uviesť, že

premisy zvolené v rozhodnuté, ako aj závery, na základe ktorých k týmto dospel, sú pre nielen právnickú,
ale aj laickú verejnosť prijateľné a racionálne; zároveň aj spravodlivé a presvedčivé. Právne závery sú
v súlade s vykonanými skutkovými zisteniami a celkovo možno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie,pokiaľ sa týka rozsahu jeho odôvodnenia je v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ale aj čl. 6 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

16. Pokiaľ sa týka podaného odvolania zo strany žalovaných, odvolací súd sa nezaoberal doplnením
odôvodnenia odvolania, nakoľko toto bolo podané po uplynutí odvolacej lehoty. Rozsudok bol doručený
právnemu zástupcovi žalovaných 03.06.2019 a posledným dňom na podanie odvolania bol deň
18.06.2019, kedy bolo podané odvolanie a následné doplnenie odvolania bolo podané po uplynutí
odvolacej lehoty, preto v zmysle § 364 Civilného sporového poriadku možno rozsah, v akom sa

rozhodnutie napáda, rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

17. Pokiaľ sa týka odvolacieho dôvodu, a to ustanovenia § 365 ods. 1 písm. a/, tento odvolací dôvod
je splnený vtedy, ak neboli splnené procesné podmienky pre rozhodnutie súdu prvej inštancie, pričom
týmito procesnými podmienkami sú nedostatok žaloby, právomoci súdu, príslušnosti súdu, procesnej
subjektivity a procesnej spôsobilosti, prekážka začatého konania ako aj prekážka rozsúdenej veci.

18. V danom prípade neboli pochybnosti o podmienkach konania s výnimkou prekážky rozsúdenej
veci, kedy nemožno vec opätovne prejednať, ak už bola právoplatne rozhodnutá. V zmysle ustanovenia
§ 230 CSP ide o prekážku právoplatne rozhodnutej veci vtedy, ak je daná totožnosť subjektov a
totožnosť skutku a rovnako ak bol skutok vymedzený žalobou súdom posúdený inak, teda je tu daná aj

prejudicialita. O prekážku právoplatne rozhodnutej veci nejde v prípadoch, ak súd určitú otázku v konaní
posúdil prejudiciálne. Prejudiciálna otázka a jej posúdenie nie je poňaté do výroku súdneho rozhodnutia
a keďže výrok súdneho rozhodnutia je jedinou časťou rozsudku, ktorá nadobúda právoplatnosť,
prejudiciálne posúdená otázka sa prejavuje iba v odôvodnení rozsudku a táto nemôže tvoriť prekážku
právoplatnerozhodnutejveci.Vkonanívedenompodsp.zn.9C74/1998súdprejudiciálneposúdilotázku

reálneho rozdelenia nehnuteľnosti ešte v čase platnosti Uhorského obyčajového práva a z tohto dôvodu
s poukazom na rozhodnutie z roku 1932 Úradnej zbierky rozhodnutí bývalého Najvyššieho súdu ČSR
má za to, že podielové spoluvlastníctvo medzi účastníkmi konania je formálne, a preto žalobu zamietol.
Je teda zrejmé, že v tomto konaní súd prejudiciálne posúdil otázku reálneho rozdelenia nehnuteľnosti
na základe predpisov z roku 1932, ktoré vychádzali zo stavu platného v tom čase, kedy bolo zrejmé, že

zapísaní podieloví spoluvlastníci si reálne nehnuteľnosť rozdelili a samozrejme vedeli aj v akom rozsahu
túto nehnuteľnosť užívajú.

19. Podľa Čl. 2 Civilného sporového poriadku
(1)

Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a
účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty.
(2)
Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s
ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet,

aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.
(3)
Ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak,
každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu.

20. Podľa názoru odvolacieho súdu je z pohľadu rozhodovacej praxe v roku 2020, teda skoro 100
rokov po vydaní rozhodnutia č. 911/1932 nereálne vychádzať z týchto záverov aj s prihliadnutím na
skutočnosť, že po uplynutí takej dlhej doby žiadny z dnes už právnych nástupcov bývalých formálne
zapísaných podielových spoluvlastníkov reálne nevie ako v prírode došlo k reálnemu rozdeleniu
pozemkov. Tento záver vyplýva aj z citovaného rozhodnutia súdu vo veci 9C 74/1998, z ktorého

vyplýva, že vyjadrenia účastníkov konania boli rozdielne vo vzťahu k presným hraniciam medzi čiastkami
rozdelených pozemkov. Za účelom dosiahnutia princípu spravodlivosti odvolací súd dospel k záveru,
že v tomto prípade nemôže byť takéto rozhodnutie, ktoré len prejudiciálne cez odôvodnenie dospelo k
záveru, že nie je možné reálne rozdeliť tieto nehnuteľnosti prekážkou pre rozhodnutie vo veci. Podľa
názoru odvolacieho súdu bolo by takéto rozhodnutie formálnym rozhodnutím, ktoré by znamenalo

nakoniec odmietnutie spravodlivosti, teda zotrvať na stave núteného podielového spoluvlastníctva bez
možnosti ho zrušiť. V súčasnosti podľa názoru odvolacieho súdu už nemožno vychádzať z časom
prekonanej judikatúry z roku 1932, práve s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, teda to, že
už nežijú bývalí formálni podieloví spoluvlastníci, ktorí bez akýchkoľvek pochybností by vedeli určiťreálne hranice deľby tejto nehnuteľnosti. Aj s prihliadnutím na stav, ktorý medzičasom nastal, teda,
že tieto nehnuteľnosti neboli reálne užívané zo strany jednotlivých spoluvlastníkov, nakoľko zväčša
prešli do užívania družstiev, ktoré spoločným užívaním pôdy rozorali medze a ostatné znaky, ktoré

v prírode rozdeľovali tieto nehnuteľnosti medzi jednotlivých užívateľov, ktorí vychádzajúc z platného
zápisu v Katastri nehnuteľností, sú stále vedení ako podieloví spoluvlastníci. Z tohto dôvodu je v
súlade s Článkom 2 Civilného sporového poriadku výnimočne rozhodnúť takúto žaloby s prihliadnutím
na individuálne okolnosti sporu tak, aby tento spor bol rozhodnutý spravodlivo. Týmto rozhodnutím
sa odstráni dlhotrvajúci sporový stav medzi stranami sporu, pričom práve tieto dôvody podľa názoru

odvolacieho súdu sú dôvodmi podľa Článku 2 ods. 3 CSP pre rozhodnutie, ktoré berie do úvahy
individuálne okolnosti tohto prípadu, kedy naozaj nemožno spravodlivo očakávať od žalobkyne ako
právnej nástupníčky L. X., aby zotrvávala v podielovom spoluvlastníctve so žalovanými, s ktorými, ako
vyplýva aj z viacerých súdnych sporov, vzťahy nie sú ideálne s poukazom na judikatúru z tridsiatych
rokov minulého storočia. Takýto postup podľa názoru odvolacieho súdu by bol neprimerane formalistický
a prísny a bol by v rozpore s princípmi, na ktorých je postavená Ústava Slovenskej republiky, ale aj

judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ako aj medzinárodnými záväzkami, ktorými je Slovenská
republika viazaná. Z uvedeného dôvodu preto odvolací súd má za to, že v tomto prípade nemôže
obstáť námietka, prekážky rozhodnutej veci. Odvolací súd vychádzal aj z obratu vo vnímaní niektorých
tradičných princípov, a to prijatím civilného procesného kódexu Civilného sporového poriadku, ktorý
napriek tomu, že ako kľúčový princíp upravuje princíp právnej istoty, uvádza, že prudko pozitivistické

vymedzenie právnej istoty, či inak povedané požiadavka „rovnakosti“ usudzovania je už klasickým
sylogizmom, čo sa považuje v dnešných podmienkach za prekonané. Úlohou súdu nie je len prostým
spôsobom mechanicky subsumovať jav pod určitú zákonnú skutkovú podstatu, ale jeho úlohou je
aj pokúsiť sa o tvorivý prístup a komunikatívne prístupy k právu, a to spôsobom konštruktivisticko-
komunikatívnych modelov práva. Týmto rozhodnutím nejde o zásah do pojmu právna istota, ale pokiaľ

je tu daná možnosť posúdenia právnej situácie iným spôsobom, je táto možnosť daná, aby teda súd
neposúdil „rovnako“ prísne formalisticky rôzne situácie, ktoré prináša prax a bežný život. V danom
prípade odvolací súd vychádzal z porovnania a zachovania princípu právnej istoty s princípom, podľa
ktorého nie je možné nikoho nútiť, aby zotrval v podielovom spoluvlastníctve a pri zohľadnení všetkých
individuálnych okolností tohto prípadu, ako sú naznačené vyššie, dospel odvolací súd k záveru, že v

tomto konkrétnom prípade nemožno nadradiť princíp právnej istoty nad právo žalobkyne domôcť sa
zrušenia svojho podielového spoluvlastníctva, v ktorom nechce zotrvať a v ktorom ani v iných konaniach
doposiaľ nebolo presne ustálené v rozsahu ktorých vlastníckych hraníc mal byť pozemok v roku 1930
medzi pôvodných právnych predchodcov rozdelený. K tomuto záveru svedčí aj rozhodnutie Okresného
súdu P. vo veci sp.zn. 13C 199/2007, kedy v spore L. V. a L. X., čo sú jedny z pôvodných podielových

spoluvlastníkov pozemkov KNE XXX/X a XXX/X, z ktorých následne boli vyčlenené aj pozemky parc.č.
CKN XX a XX, kedy súd schválil formou súdneho zmieru ich dohodu o vyporiadaní tohto podielového
spoluvlastníctva, pričom aj z tohto konania je zrejmé, že tie užívacie hranice ani v tom čase už neboli
zrejmé (č.l. 47 spisu 13C 199/2007). Aj k tomuto rozhodnutiu súdu došlo až po rozhodnutí v konaní
vedenom pod sp.zn. 9C 74/98.

21.Privyužitíkompetenciesúduinterpretovaťaaplikovaťzákon,zktoréhovyplývaajoprávnenierozvíjať
existujúcu judikatúru a prípadne sa aj od nej odchýliť, je možné len tak, aby nedošlo k zásahu do
základných práv a slobôd účastníka konania, pričom práve túto skutočnosť mal odvolací súd na pamäti
a bral do úvahy to, že takýmto rozhodnutím nemôže dôjsť k zásahu do základných práv a slobôd

žalovaných, nakoľko týmto rozhodnutím nie sú im upreté žiadne práva a nedošlo ani k zásahu do
ich vlastníckeho práva. Z uvedeného dôvodu má odvolací súd za to, že týmto rozhodnutím nedošlo k
prekročeniu hranice, ktorá by mohla viesť k akémukoľvek narušeniu princípu právnej istoty, ktorý naďalej
platí a naopak toto rozhodnutie prispeje len k definitívneho usporiadaniu vzťahov medzi stranami sporu
do budúcna bez toho, aby sa tu hľadalo riešenie vo vzniku akýchkoľvek iných sporov medzi nimi, ktorých

úlohou by bolo vyriešiť len otázku vyporiadania ich podielového spoluvlastníctva.

22. Z týchto dôvodov odvolací súd mal za preukázané, že je dôvod pre rozhodnutie o zrušenie a
vyporiadanie podielového spoluvlastníctva strán sporu. Týmto spôsobom nemohlo dôjsť k zásahu do
vlastníckych práv, či už žalobkyne alebo žalovaných, nakoľko výška ich spoluvlastníckych podielov je

zohľadnená v rozhodnutí súdu adekvátnym spôsobom.

23. K odvolaciemu dôvodu podľa písmena d/ § 365 ods. 1 CSP dospel odvolací súd k tomu, že konanie
nemá inú vadu, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Tento odvolací dôvodsa vzťahuje na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod
ostatné odvolacie dôvody za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Odvolací súd dospel k záveru, že takto všeobecne vytknutá iná vada majúca za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci, nebola z obsahu spisového materiálu zistená, pričom ako bolo vyššie uvedené,
odvolací súd bol viazaný len obsahom odvolania, a to v zmysle § 380 ods. 1 CSP.

24. V zmysle ustanovenia § 380 ods. 1 CSP bol odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi, pričom,
nakoľko bolo vytknuté nesplnenie procesných podmienok, týmito sa odvolací súd zaoberal.

25. Odvolací súd má za to, že ani skutočnosť, že v pôvodnom odvolacom konaní rozhodovala sudkyňa
JUDr. Eliška Wagshalová, nie je procesným pochybením vo veci, nakoľko v zmysle ustanovenia § 49
ods. 2 CSP je vylúčený i sudca, ktorý prejednával a rozhodoval ten istý spor na súde inej inštancie. V
danom prípade je zrejmé, že JUDr. Eliška Wagshalová nerozhodovala tento spor na súde inej inštancie.
Z obsahu spisu vyplýva, že na súde prvej inštancie jej bol tento spis pridelený 04.04.2013, pričom

05.11.2013 bol pridelený ako zákonného sudcovi JUDr. Marekovi Bujňákovi a v tomto období sudkyňa
Eliška Wagshalová vydala procesné uznesenie, ktorým pripustila, aby do konania na miesto doterajšej
žalobkyne U. X. vstúpila žalobkyňa U. X. z dôvodu, že došlo k uzavretiu darovacej zmluvy na predmet
podielovéhospoluvlastníctva.Zuvedenéhojezrejmé,žetátosudkyňanerozhodovalatentospornasúde
nainejinštancie.Zatakétorozhodnutienemožnopovažovaťprocesnérozhodnutievzmysleustanovenia

§ 92 ods. 2 OSP v tom čase platného a účinného. Vychádzajúc z pravidiel gramatického výkladu je
nutné vychádzať z toho, aby sudca pre podmienku vylúčenia, ak rozhodoval ten istý spor na súde
inej inštancie rozhodoval v merite veci, teda v merite sporu, pričom za takéto rozhodnutie nemožno
považovaťprocesnérozhodnutie,ktorýchjevydávanýchniekoľkovpriebehukonania,akdôjdeksituácií,
sktorouprocesnéprávopredpokladátakýtonásledok.Súdnapraxpovažujezadôvodvylúčeniasudcuaj

účasť na pojednávaní, na ktorom bolo vykonané dokazovanie, teda vylúčeným je sudca, ktorý vypočúval
svedkov, uskutočňoval ohliadky, a teda osobne vykonával dôkazy, mal možnosť ich vnímať a následne
hodnotiť z hľadiska preukázania skutočností, ktoré sú predmetom dokazovania. Takéto skutočnosti v
prejednávanej veci neboli zistené.

26. K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že v konaní pred
súdom prvej inštancie bolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie nevyhnutné pre posúdenie
predmetnej sporovej veci. Z uvedeného vychádzal aj odvolací súd v zmysle ust. § 383 C.s.p.. Odvolací
súd na tomto mieste zdôrazňuje, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní
jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda

spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej
veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne
normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z
najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre
rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti

tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť
v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje
aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný
postoj strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať
návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné

na všetky uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom
reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v
ktorom strana sporu uplatňuje svoje nárok alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného
procesu. Z obsahu spisu mal odvolací súd za preukázané, že táto odvolacia námietka naplnená nebola.

27. K námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je
činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových

záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Ani táto
odvolacia námietka nebola naplnená.28. Pokiaľ sa týka odvolacích námietok žalobkyne, ani tieto nemal odvolací súd za preukázané. Pri
rozhodnutí o náhrade trov konania sa odvolací súd stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie ako
je uvedená v bode 55 odôvodnenia rozsudku súdom prvej inštancie, nakoľko v prípade, že sa strany

pri otázke zrušenia a vyporiadania ich podielového spoluvlastníctva obrátia na súd, je to v záujme ich
oboch, aby došlo k súdnemu rozhodnutiu v otázke vyporiadania ich podielového spoluvlastníctva, preto
je dôvodné, aby si strany sami niesli trovy konania.

29. Pokiaľ sa týka rozhodnutia o povinnosti žalobkyne nahradiť trovy štátu v rozsahu 50%, aj v

tomto rozhodnutí považoval odvolací súd za dôvodné toto rozhodnutie potvrdiť, nakoľko skutočnosti
uvádzané žalobkyňou v odvolaní ohľadom jej sociálnej situácie, ako správne uviedol súd prvej inštancie,
nemajú vplyv na povinnosť náhrady už vzniknutých trov štátu, preto považoval odvolací súd aj odvolanie
žalobkyne voči výroku o náhrade trov štátu za nedôvodné. V danej veci došlo k situácií, kedy boli
vynaložené trovy štátu a tieto neboli vysporiadané zo zloženého preddavku, pričom v takomto prípade je
oprávnená strana odkázaná na konečnú náhradu trov konania proti sporovej strane, ktorá je procesne

neúspešná, pričom v danom prípade nemožno hovoriť o procesne úspešnej či neúspešnej strane
vzhľadom na usporiadanie vzťahov medzi oboma stranami sporu, preto je rozhodnutie súdu prvej
inštancie vecne správne.

30. Výrok o trovách odvolacieho konania vyplýva z ustanovenia § 396 ods. 1 CSP v spojení s

ustanovením § 255 ods. 1 CSP, kedy ani jedna zo strán odvolacieho konania nebola úspešná v
odvolacom konaní, preto súd ani jednej zo strán odvolacieho konania náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal.

31. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v P.e v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).