Uznesenie ,
Odmietajúce odvolanie Judgement was issued on Tuesday, March 31, 2020

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5CoCsp/8/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4619200757
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Pribula
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2020:4619200757.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Pribulu a sudcov JUDr. Borisa
Minksa a JUDr. Olivera Kolenčíka v spore žalobcu: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Pribinova 25, IČO: 35 792 752, zastúpený JUDr. Pavlom Pospechom, advokátom, so sídlom Senec,
Lichnerova 23, proti žalovanej: R. M., nar. XX. XX. XXXX, bytom M. XXX, o zaplatenie 1 093,04 eura s
príslušenstvom, o odvolaní G. M., bytom V., X. XXX/XX, proti rozsudku Okresného súdu Topoľčany č.

k. 4Csp/28/2019-80 z 6. septembra 2019, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd odvolanie G. M. o d m i e t a.

Žalovanej voči žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Topoľčany (súd prvej inštancie podľa § 12 zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový

poriadok, ďalej len „CSP“) rozsudkom č. k. 4Csp/28/2019-80 z 6. septembra 2019, uložil žalovanej
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 410,98 eura spolu so zmluvnou pokutou vo výške 0,04 % denne a
s úrokom z omeškania vo výške 0,40 % ročne zo sumy 450,98 eura od 06. 07. 2016 do 06. 03. 2019,
so zmluvnou pokutou vo výške 0,04 % denne a s úrokom z omeškania vo výške 0,40 % ročne zo sumy
440,98 eura od 07. 03. 2019 do 03. 04. 2019, so zmluvnou pokutou vo výške 0,04 % denne a s úrokom
z omeškania vo výške 0,40 % ročne zo sumy 430,98 eura od 04. 04. 2019 do 06. 05. 2019, so zmluvnou

pokutou vo výške 0,04 % denne a s úrokom z omeškania vo výške 0,40 % ročne zo sumy 420,98 eura
od 07. 05. 2019 do 04. 06. 2019, so zmluvnou pokutou vo výške 0,04 % denne a s úrokom z omeškania
vo výške 0,4 % ročne zo sumy 410,98 eura od 05. 06. 2019 do zaplatenia tak, že tento úrok a zmluvná
pokuta spolu neprevýšia sumu 1 350 eur a odo dňa nasledujúceho po dni, v ktorom celková suma úroku
z omeškania a zmluvnej pokuty dosiahne sumu 1 350 eur len s 5% ročným úrokom z omeškania zo
sumy 410,98 eura do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V časti o zaplatenie istiny

vo výške 40 eur konanie zastavil. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že
žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

2. Rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník, §
52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 5, 11 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky
zákonník“), § 9 ods. 1, § 9 ods. 2 písm. j/, § 11 ods. 1 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských

úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v
znení účinnom v čase uzavretia zmluvy.

3. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že žalobca sa podanou žalobou domáhal od žalovanej
zaplatenia sumy 1 093,04 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,40 % ročne a zmluvnou
pokutou vo výške 0,04 % denne zo sumy 1 093,04 eura od 06. 07. 2016 do zaplatenia s tým, že úrok

z omeškania a zmluvná pokuta spolu neprevýšia sumu 1 500 eur a odo dňa nasledujúceho po dni, v
ktorom celková suma úroku z omeškania a zmluvnej pokuty dosiahne sumu 1 500 eur len s 5 % ročnýmúrokom z omeškania zo sumy 1 093,04 eura do zaplatenia z dôvodu, že so žalovanou dňa 27. 01. 2015
uzavrel zmluvu o spotrebiteľskom úvere revolvingového typu č. 8500100868, na základe ktorej poskytol
žalovanej úver vo výške 1 500 eur a žalovaná sa zaviazala úver splatiť v 42 mesačných splátkach po

47,43 eura. Keďže žalovaná sa dostala do omeškania so splácaním splátok o viac ako tri mesiace, tak
došlo k uplatneniu sankcie straty výhody splátok dňa 06. 07. 2016. Žalovaná suma predstavuje súčet
neuhradených splátok, ktoré boli zosplatnené, pričom žalovaná doposiaľ celkovo uhradila 899,02 eura.
Pred prvým pojednávaním zobral žalobca žalobu späť v časti o zaplatenie istiny v sume 40 eur, keďže
žalovaná zaplatila uvedenú sumu v splátkach, a teda celkovo uhradila 939,02 eura, a tak nedoplatok

vymáhaný v súdnom konaní predstavuje sumu 1 053,04 eura ako aj zmluvnú pokutu a úrok z omeškania.

4. Súd prvej inštancie pojednával v neprítomnosti žalovanej, ktorá bola riadne predvolaná, no svoju
neúčasť na pojednávaní neospravedlnila.

5. Prvoinštančný súd vykonal dokazovanie a zistil, že žaloba na zaplatenie sumy 1 053,04 eura

s príslušenstvom je čiastočne dôvodná. Za nesporné považoval prvoinštančný súd, že medzi stranami
došlo k uzavretiu zmluvy o spotrebiteľskom úvere revolvingového typu, ktorú je potrebné posudzovať
nielen podľa Obchodného zákonníka, ale keďže ide o spotrebiteľskú zmluvu, aj podľa príslušných
ustanovení Občianskeho zákonníka a zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných
úveroch a pôžičkách. Z uzavretej zmluvy vyplýva, že žalovanej bol schválený úver vo výške 1 500 eur s

tým, že mala zaplatiť poplatok za poskytnutie úveru v sume 150 eur a tento poplatok jej bol hneď zrazený
žalobcom a na účet žalovanej bola zaslaná suma 1 350 eur. Žalovaná mala úver splácať v 42 mesačných
splátkachpo47,43eura,čospolupredstavuje1992,06eura,spripočítanýmpoplatkovomzaposkytnutie
úveru v sume l50 eur je to spolu 2 142,06 eura. V zmluve nie je uvedený údaj o termínoch splátok istiny,
úrokov a iných poplatkov a konečnej splatnosti úveru. Tieto údaje vyplývajú až z oznámenia veriteľa

o schválení úveru, a teda v čase podpísania zmluvy spotrebiteľovi neboli známe a taktiež zo zmluvy
nevyplýva, že poplatok za poskytnutie úveru je splatný v momente poskytnutia úveru. V zmluve je RPMN
nesprávne vyčíslená vo výške 25,95 %, pretože pri reálnej výške poskytnutého úveru v sume 1 350 eur
a poplatku za poskytnutie úveru v sume 150 eur RPMN predstavuje 36,34 % a pri výške úveru 1 500
eur je RPMN 26,17 %. Súd prvej inštancie posúdil poskytnutý spotrebiteľský úver za bezúročný a bez

poplatkov, keďže neobsahoval náležitosti týkajúce sa splátok úveru a obsahoval nesprávne uvedenú
RPMN v neprospech spotrebiteľa. Pokiaľ žalobca v skutočnosti poskytol žalovanej úver vo výške 1 350
eur (z pôvodne schváleného úveru v sume l 500 eur jej bol hneď odpočítaný poplatok vo výške 150
eur) a tento sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, povinnosťou žalovanej bolo vrátiť žalobcovi
sumu 1 350 eur, pričom doposiaľ žalovaná splátkami zaplatila spolu sumu 939,02 eura. Rozdiel medzi

poskytnutým úverom a uhradenými splátkami predstavuje sumu 410,98 eura (1 350 eur - 939,02 eura)
a z tohto dôvodu súd prvej inštancie zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu 410,98 eura spolu so
zmluvnou pokutou vo výške 0,04 % denne tak, ako bola v zmluve o spotrebiteľskom úvere ako sankcia v
prípade omeškania dlžníka dohodnutá a s úrokom z omeškania vo výške 0,40 % ročne zo sumy 450,98
eura od 06. 07. 2016, pretože až po podaní žaloby boli uhradené ďalšie štyri splátky po 10 eur.

6. V zmysle § 3 a § 3a Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., keďže žalovaná sa dostala do
omeškania s úhradou pohľadávky po zosplatnení úveru, uložil jej súd prvej inštancie povinnosť zaplatiť
žalobcovi zmluvnú pokutu dohodnutú v zmluve a zároveň aj úroky z omeškania podľa § 517 ods. 2 OZ.
Výška sankcií spočívajúcich v úrokoch z omeškania a zmluvnej pokute tak, ako uviedol vo výrokovej

časti rozsudku s tým, že tieto sankcie spolu nesmú prevýšiť sumu 1 350 eur, ktorá bola na základe
zmluvy o spotrebiteľskom úvere zaslaná žalobcom na účet žalovanej už po odpočítaní poplatku za
poskytnutie úveru, a teda v skutočnosti uvedená suma predstavuje výšku úveru, ktorý bol žalovanej
reálne poskytnutý.

7. V časti o zaplatenie istiny v sume 40 eur zobral žalobca žalobu späť pred prvým pojednávaním, preto
súd prvej inštancie podľa § 145 ods. 2 a § 146 ods. 1 CSP v tejto časti konanie zastavil.

8. Keďže žalobe žalobcu bolo vyhovené iba do sumy 410,98 eura s príslušenstvom a v časti o zaplatenie
istiny v sume 40 eur bolo konanie zastavené, vo zvyšnej časti súd prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú

zamietol s poukazom na dôvody, pre ktoré považoval úver za bezúročný a bez poplatkov.

9. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP tak, že žiadnej zo strán náhradu trov konania
nepriznal, pretože obe strany mali vo veci iba čiastočný úspech približne v polovici.10. Proti tomuto rozsudku v časti výroku III. (zamietnutie žaloby vo zvyšku) a IV. (o náhrade trov
konania) podala v mene žalobcu odvolanie G., žiadajúc odvolací súd, aby rozsudok súdu prvej inštancie

v zamietajúcej časti a v časti výroku o náhrade trov konania zmenil tak, že žalobe žalobcu vyhovie
a žalovanú zaviaže k povinnosti náhrady trov konania. Namietala konštatovanie súdu, že v zmluve
o revolvingovom úvere absentujú viaceré náležitosti Zákona o spotrebiteľských úveroch, následkom
ktorých je nutné úver považovať za bezúročný a bez poplatkov. Pokiaľ išlo o termín splatnosti tak z
ustanovenia článku 4., ods. 4.5 zmluvných dojednaní vyplýva deň splatnosti poslednej splátky úveru,

resp. revolvingu podľa posledného splátkového kalendára je dňom konečnej splatnosti úveru. Z článku
9., ods. 9.1 zmluvných dojednaní vyplýva Zmluva o RÚ je uzavretá na dobu neurčitú s tým, že revolving
sa uskutoční za podmienok stanovených touto Zmluvou o RÚ. Deň splatnosti poslednej splátky úveru
je uvedený v oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi, čím je splnená požiadavka vyplývajúca z
uvedeného zákonného ustanovenia. Doba trvania zmluvy a tiež termín konečnej splatnosti úveru sú
teda riadne uvedené a je splnená zákonná požiadavka. Termín konečnej splatnosti vyplýva z oznámenia

o schválení úveru, zaslanom dlžníkovi. Predmetné oznámenie zároveň obsahuje aj údaj o dátume
splatnosti prvej splátky. Zmluva o revolvingovom úvere č. 8500100868 obsahuje určenie „termínu
konečnej splatnosti“ viacerými spôsobmi, a to: podľa dátumu splatnosti splátok v jednotlivých mesiacov
a počtu mesačných splátok a spôsobom vyplývajúcim z článku 4., ods. 4 a 5 zmluvných dojednaní, v
zmysle ktorých dátum splatnosti poslednej splátky uvedený v oznámení o schválení úveru je zároveň

termínom konečnej splatnosti.

11. Ďalej poznamenala, že § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z. vyžaduje uvádzanie spôsobu
započítania splátky na úver, istinu a úroky len v prípade, ak sa splátky priraďujú k jednotlivým
nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.

O takýto typ úveru a prípad v zmluvnom vzťahu medzi sporovými stranami nešlo. V tejto súvislosti
poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 22. 02. 2018 sp. zn. 3Cdo/146/2017 a nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 341/07. Konštatovala, že ak by zmluva mala obsahovať
rozpísanie splátky, potom nedáva žiadny zmysel práva spotrebiteľa požadovať amortizačnú tabuľku
podľa § 9 ods. 5 zákona. Veď dané údaje by už mal priamo v zmluve. To len potvrdzuje skutočnosť o tom,

že záver založený na jazykovom výklade popiera význam § 9 ods. 5. Účelom právnej úpravy uvádzania
splátky v spotrebiteľskej úverovej zmluve je, aby bol spotrebiteľ informovaný o svojej povinnosti. Ak
by zákonodarca sledoval, že zmluva má obsahovať rozpis splátky na časť istina, úrok a vo vzťahu ku
každej zložke by bolo nutné uvádzať termín splatnosti či počet splátok, potom zákonná úprava práva
spotrebiteľa vyžiadať si tzv. amortizačnú tabuľku by teda nemala žiadny význam (§ 9 ods. 5 v znení

účinnom ku dňu uzavretia zmluvných vzťahov medzi stranami sporu), keďže táto amortizačná tabuľka
by už bola súčasťou zmluvy. To znamená, že zákonodarca by zbytočne konštruoval právo spotrebiteľa
požadovať amortizačnú tabuľku, ak by tá už musela byť uvedená v zmluve. Pri zachovaní princípu
racionality zákonodarcu je preto na mieste tvrdiť, že zákonodarca neuvažoval nad tým, aby právo
na amortizačnú tabuľku konštruoval duplicitne. Pri zavedení § 9 ods. 5 zjavne bolo sledované právo

spotrebiteľa podľa článku 10 ods. 2 písmeno i/ smernice. Z uvedeného vyplýva, že už pri konflikte dvoch
výkladových metód treba vychádzať z takého prístupu, ktorý umožňuje obidve metódy rešpektovať.
Z pohľadu jazykového výkladu je to potom taký prístup, ktorý žiadne členenie splátky nepožaduje.
Tzv. rozčleňovanie splátky je teda výklad založený na nesprávnom výklade zákona. Znenie zákona č.
129/2010 Z. z. bolo síce nepresným prevzatím smernice 2008/48/ES, to však súd nezbavuje povinnosti

pri výklade vnútroštátnej normy prihliadať na základe nepriameho účinku také ustanovenia únijného
práva, ktoré sú do príslušnej vnútroštátnej normy prevzaté. Výsledok sledovaný smernicou je povinný
pri rozhodovaní zabezpečiť aj súd členského štátu.

12. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že medzi sporovými stranami uzavretá zmluva o revolvingovom

úvere č. 8500100868 neobsahuje správnu RPMN, pretože podľa záverov súdu žalobca pri jej výpočte
nezohľadnil výšku poplatku za poskytnutie úveru. Podľa súdu to malo za následok bezúročnosť
úveru, a teda žalobca má nárok len na zaplatenie tej čiastky, ktorú poskytol žalovanej a ktorú mu
žalovaná nevrátila. Poukázal na to, že hodnota RPMN je percentuálnym vyjadrením celkových nákladov
spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom. Z uzavretej zmluvy č. 8500100868 vyplýva, že do

sumy celkovej čiastky, ktorú má spotrebiteľ uhradiť sú zahrnuté istina, úrok a poplatok za poskytnutie
úveru. Súd prvej inštancie v súvislostiach týkajúcich sa výpočtu RPMN neposúdil výšku poskytnutého
úveru v zmysle zákonných ustanovení. Nesprávnosť rozhodnutia je daná predovšetkým z nesprávneho
právneho posúdenia. Tak obchodných zákonník, ako aj zákona č. 129/2010 Z. z. v súvislosti s úveromhovoria o poskytnutí úveru. Vyplýva zo z § 497 Obchodného zákonníka („poskytne v jeho prospech
peňažné prostriedky do určitej sumy“), z § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. („dočasné poskytnutie
peňažnýchprostriedkovnazáklade...“),§2písm.l(„celkovouvýškouspotrebiteľskéhoúverumaximálna

výška alebo súčet všetkých finančných prostriedkov poskytnutých na základe zmluvy o spotrebiteľskom
úvere“) atď. Ani z jedného ustanovenia nevyplýva, že poskytnutie úveru je zhodné s pojmom vyplatenie
úveru. Vyplatiť totiž znamená aj spôsob plnenia - teda danie (dare). Poskytnutie úveru je však širší
pojem, pretože neznamená len vyplatenie (čo je z právneho hľadiska nič iné, ako len danie niečoho),
ale aj iné spôsoby plnenia záväzku. To je napokon zreteľné z úpravy uvedenej v zákone č. 129/2010

Z. z. platnej dnes, kde z § 1 ods. 2 vyplýva, že „spotrebiteľský úver podľa tohto zákona možno
poskytnúťlenbezhotovostnýmprevodomfinančnýchprostriedkovnaplatobnýúčetspotrebiteľaalebona
účet stavebného spotrebiteľa, poštovým poukazom, ktorého adresátom je spotrebiteľ alebo platobným
prostriedkomvydanýmnamenospotrebiteľa;l)týmniejedotknutébezhotovostnéposkytnutieviazaného
spotrebiteľského úveru podľa § 15 alebo poskytnutie spotrebiteľského úveru bezhotovostne na splatenie
iného úveru alebo úverov veriteľovi oprávnenému poskytovať úver podľa tohto zákona alebo osobitného

predpisu.“ Ak teda úver možno poskytnúť aj iným spôsobom ako vyplatením, potom pojem poskytnutý
úver nemôže byť zhodný len s vyplatenou sumou. Posúdenie toho, čo sa rozumie pod poskytnutím úveru
bolo prvou podstatnou otázkou pre skúmanie náležitosti o výške úveru. Súd prvej inštancie to posúdil
nesprávne.

13. Druhou podstatnou otázkou bolo, či došlo k poskytnutiu úveru v sume 1 500 eur alebo 1 350 eur, teda
akéspôsobyplneniazáväzkuposkytnúťúverbolirealizovanéačivôbecboli.Zvykonanéhodokazovania
vyplýva, že časť z úveru bola poskytnutá v rámci započítania s poplatkom za poskytnutie úveru (suma
50 eur). Ak by nedošlo k započítaniu, žalovaná by musela tento poplatok uhradiť alebo splniť iným
spôsobom. Zvyšná časť úveru 1 350 eur bola poskytnutá prevodom na účet (teda vyplatením). Ak by

žalovaná zaplatila poplatok ihneď pri poskytnutí úveru, úver by sa vyplatil v celej sume. Tým, že ho
neuhradila, došlo k započítaniu. Z pohľadu spotrebiteľa (posudzujúc jeho majetkovú stránku) vedú obe
situácie k rovnakému stavu, či sa poplatok zaplatí započítaním oproti sume úveru, alebo či sa zaplatí
samostatne.

14. Vzhľadom k uvedenému súd prvej inštancie nesprávne posúdil otázku, čo je poskytnutý úver.
Posudzoval ju nesprávne jednak z pohľadu výkladu pojmu „poskytnutie úveru“ a jedna z hľadiska
skutočností vyplývajúcich zo súdneho spisu. Dospel k nesprávnym záverom a k nesprávnemu
konštatovaniu o nesprávnom uvedení uvedenej náležitosti. Poplatok za poskytnutie úveru objektívne ani
nemohol byť zaradený do sumy úveru, ako to tvrdí súd; v konaní bol predložený dôkaz o výpočte RPMN,

kde je zrejmé, že predstavuje nákladovú položku. Poplatok za poskytnutie úveru nie je „súčasťou“
zmluvy úveru a zo zmluvy nevyplýva žiadne dojednanie, ktoré by umožňovalo prijať odlišný záver.
Započítanie ako forma splnenia záväzku je len nahradením dvoch reálnych operácií - vyplatenie úveru
žalobcom (ako veriteľom) v prospech žalovaného (ako dlžníka) a uhradením poplatku žalovaným (ako
dlžníkom). Neexistuje ani právny ani ekonomický rozdiel medzi situáciou vyplývajúcou zo započítania

a situáciou, kedy sa uskutočnili obe, vyššie označené úhrady. Vzhľadom na vyššie uvedené tvrdenia a
dôvody žalobca napáda rozsudok konajúceho súdu pre nesprávne skutkové zistenia a závery o RPMN
a nesprávne právne posúdenie celej veci.

15. K odvolaniu sa písomne vyjadrila povinná, ktorá uviedla, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v

napadnutej časti považuje za vecne správne.

16. Skôr, ako odvolací súd pristúpil k preskúmaniu napadnutého uznesenia z hľadiska jeho vecnej
správnosti a správnosti postupu súdu v konaní, ktoré mu predchádzalo, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP okrem iného najskôr posudzoval, či odvolanie bolo podané v

zákonnej lehote na podanie odvolania, či bolo podané oprávnenou osobou, či je odvolanie prípustné a
či má všetky zákonné náležitosti.

17. Podľa § 355 ods. 2 CSP, proti uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon
pripúšťa.

18. Podľa § 359 CSP, odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

19. Podľa § 386 písm. b/ CSP, odvolací súd odmietne odvolanie, ak bolo podané neoprávnenou osobou.20. V odvolacom konaní sa uplatňuje dispozičná zásada, ktorá znamená, že odvolacie konanie môže
byť začaté len na návrh. Podanie odvolania je procesným úkonom strany sporu. Kto je stranou sporu

v občianskom súdnom konaní vymedzuje Civilný sporový poriadok. V danom prípade je to žalobca a
žalovaný. Vzhľadom k uvedenému po podaní odvolania inou ako oprávnenou osobou je povinnosťou
odvolacieho súdu odmietnuť odvolanie v zmysle § 386 písm. b/ CSP.

21. Podľa § 89 ods. 1 CSP, strana sa môže dať v konaní zastupovať zástupcom, ktorého si

zvolí. Zvolený zástupca sa nemôže dať zastúpiť, ak osobitný zákon neustanovuje inak.

22. Podľa § 89 ods. 3 CSP, ak je strana zastúpená advokátom, zastupovanie iným zástupcom ako
advokátom je vylúčené. Ustanovenia osobitného predpisu o advokácii tým nie sú dotknuté.

23. Podľa § 92 ods. 1 CSP, zástupcovi, ktorého si strana zvolila, udelí písomne splnomocnenie buď na

celé konanie, alebo len na určité úkony.

24. Podľa § 92 ods. 2 CSP, splnomocnenie udelené na celé konanie a splnomocnenie udelené
advokátovi nemožno obmedziť. Zástupca, ktorému bolo také splnomocnenie udelené, je oprávnený na
všetky úkony, ktoré môže v konaní urobiť strana.

25. Podľa § 92 ods. 3 CSP, odvolanie splnomocnenia stranou alebo výpoveď splnomocnenia zástupcom
sú voči súdu účinné dňom, keď ich strana alebo zástupca súdu oznámili.

26. Každá zo sporových strán je oprávnená dať sa v konaní pred súdom zastupovať. Ide o subjektívne

právo, ktoré je, okrem iného, prejavom realizácie základného práva na právnu pomoc v konaní pred
súdmi (čl. 47 ods. 2 Ústavy SR) a výrazom jedného zo základných princípov sporového konania (čl. 13
ods. 1 CSP). Efektívny výkon práva na zastúpenie umožňuje sporovej strane uskutočňovať procesné
úkony prostredníctvom tretej osoby ako zástupcu, ktorý koná v jej mene. Ide o tzv. priame zastúpenie,
z ktorého vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému. Sporová strana si môže za zástupcu zvoliť

advokáta a pokiaľ to zákon nevylučuje, aj inú fyzickú alebo právnickú osobu (všeobecný zástupca),
prípadne právnickú osobu s osobitnými úlohami vo vzťahu k ochrane práv slabšej strany v konaniach
podľa druhej hlavy tretej časti CSP (spotrebiteľské, antidiskriminačné a individuálne pracovnoprávne
spory).

27. Vzťah medzi zástupcom a zastúpeným má v zásade súkromnoprávny záväzkový charakter a
vychádza z princípu autonómie zmluvnej vôle. Okrem legálnych výnimiek nie je strana povinná dať sa v
konaní zastupovať. Kedy je zastúpenie povinné a v ktorých prípadoch môže byť zástupcom iba advokát,
ustanovuje zákon (pozri výklad nižšie). Pokiaľ nie je zastúpenie povinné, nemôže byť strane konanie
bez zástupcu na ujmu.

28. Inštitút procesného zastúpenia je esenciálnou súčasťou civilného sporového konania. Vzťah
zastúpenia vzniká na základe osobitnej dohody o splnomocnení, resp. dohody o zastúpení ako
dvojstranného právneho úkonu. Právo sporovej strany zvoliť si zástupcu je vo všeobecnosti
neodňateľné. Súd môže brániť strane v tom, aby sa dala účinne zastúpiť konkrétnou osobou iba v

zákonom ustanovených prípadoch (napr. § 89 ods. 2 a 3, § 90, 91, § 291 ods. 1 CSP). Súčasne nemožno
sporovú stranu nútiť, aby svoje procesné práva a povinnosti vykonávala osobne, pokiaľ má riadne
zvoleného zástupcu. Z hľadiska rozsahu zastúpenia je rozhodujúci obsah písomného splnomocnenia
vymedzujúceho okruh úkonov, na ktoré je splnomocnenec oprávnený. Splnomocnenie udelené na celé
konanie a splnomocnenie

udelené advokátovi nemožno obmedziť.

29. Splnomocneného zástupcu je nevyhnutné dôsledne odlišovať od zákonného zástupcu a od
procesnéhoopatrovníka,ktoríkonajúzaprocesnenespôsobilúosobuvrozsahuabsenciejejspôsobilosti

samostatne konať pred súdom (§ 68 až 71 CSP). Zákonný zástupca a procesný opatrovník však môžu v
rámcisvojhooprávneniazvoliťprocesnenespôsobilejstranezástupcuaudeliťmuriadnesplnomocnenie
na zastupovanie.30. V prípade právnických osôb nemožno za splnomocneného zástupcu považovať príslušný štatutárny
orgán alebo jeho člena. Pokiaľ ide o konanie za právnickú osobu, procesnoprávna úprava odkazuje
na použitie ustanovení osobitného predpisu (§ 72 CSP). Tým je primárne Občiansky zákonník, ktorý

upravuje konanie za právnickú osobu v § 20 OZ. Okrem štatutárneho orgánu môžu za právnickú osobu
konať aj jej zamestnanci alebo členovia, pokiaľ je to určené vo vnútorných predpisoch právnickej osoby
alebo je to vzhľadom na ich pracovné zaradenie obvyklé (§ 20 ods. 2 OZ). Oprávnenie konkrétneho
zamestnanca konať za právnickú osobu ako sporovú stranu sa súdu preukazuje poverením, ktoré
však nezakladá vzťah zastúpenia na základe splnomocnenia. Zamestnanec ani štatutárny orgán nie

sú bez ďalšieho splnomocnenými zástupcami a ich právne postavenie sa nespravuje ustanoveniami o
zastúpení. Táto diferenciácia má osobitný význam najmä z hľadiska doručovania súdnych písomností.
Súčasne však nemožno vylúčiť, aby právnická osoba, ako strana v konaní, výslovne splnomocnila
niektorého z členov jej štatutárneho orgánu, prípadne svojho zamestnanca, na riadne zastupovanie
(spravidla, ak ide o advokáta).

31. Existencia zastúpenia má zásadný význam a dopad na výkon konkrétnych procesných práv a
povinností. S výnimkou výsluchu strany (§ 195 CSP), ktorý je nezastupiteľným procesným úkonom,
je zástupca v zásade oprávnený uskutočňovať v mene zastúpeného všetko, na čo je oprávnený
samotný zastúpený. Akýkoľvek úkon zástupcu však musí byť krytý riadnym splnomocnením. Pokiaľ
ide o procesné splnomocnenie na celé konanie alebo o splnomocnenie udelené advokátovi, vzťah

zastúpenia je neobmedzený (§ 92 ods. 2 CSP). V ostatných prípadoch je nevyhnutné posúdiť, či obsah
splnomocnenia zodpovedá úkonu, ktorý zástupca v mene sporovej strany uskutočnil alebo má v úmysle
uskutočniť. Nedostatok splnomocnenia je potrebné posúdiť ako odstrániteľný nedostatok procesnej
podmienky.

32. Advokát dominuje inštitútu zastúpenia na základe splnomocnenia. Vzhľadom na podstatu
advokátskeho povolania ide o profesionálneho zástupcu, ktorého si môže sporová strana kedykoľvek
zvoliť a ktorého nemôže súd ako zástupcu nepripustiť (§ 89 ods. 2 CSP a contrario). O práve zvoliť si
advokáta je súd povinný strany poučiť (§ 160 ods. 2 CSP). Splnomocnenie udelené advokátovi pritom
nemožno obmedziť (§ 92 ods. 2 CSP). Pokiaľ je v civilnom sporovom konaní zo zákona vyžadované

povinné zastúpenie, vždy ide o zastúpenie advokátom (§ 90 ods. 1 a § 429 ods. 1 CSP).

33. Ak je strana v konaní zastúpená advokátom, zastupovanie iným zástupcom ako advokátom je
vylúčené. V súlade s § 160 ods. 3 písm. b/ CSP zbavuje existencia riadneho zastúpenia sporovej
strany advokátom súd všeobecnej poučovacej povinnosti. V spotrebiteľských sporoch má zastúpenie

spotrebiteľa advokátom za následok plnohodnotnú aplikáciu ustanovení o sudcovskej a zákonnej
koncentrácii konania (§ 291 ods. 3 v nadväznosti na § 296 CSP).

34. Odvolací súd z obsahu súdneho spisu zistil, že odvolanie v mene žalobcu podala G. (čo vyplýva
z obsahu potvrdení o el. doručení) na základe plnej moci udelenej jej 14. 06. 2017 žalobcom, na

základe ktorej bola poverená okrem iného aj na podpisovanie žalôb na začatie konania pred príslušnými
súdmi SR z titulu porušenia povinností dlžníka zo zmlúv o revolvingovom úvere, ako aj na vykonanie
a podpisovanie všetkých právnych úkonov súvisiacich s týmito žalobami a akákoľvek dispozícia týmito
žalobami a súvisiacimi právnymi úkonmi. Súd prvej inštancie uznesením č. k. 4Csp/28/2019-99 z 9.
októbra 2019 vyzval žalobcu, aby podľa § 129 ods. 1 a § 373 ods. 1 CSP podanie označené ako

„Odvolanie voči rozsudku“ podané dňa 19. 09. 2019 doplnil tak, že preukáže oprávnenie G. M. konať
v mene žalobcu. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca je v konaní zastúpený advokátom JUDr.
Pavlom Pospechom na základe splnomocnenia z 01. 02. 2018, odvolanie bolo podané elektronickými
prostriedkami a je podpísané G. M., ktorej oprávnenie konať v mene žalobcu nevyplýva z výpisu z
obchodného registra žalobcu. K odvolaniu bola predložená plná moc z 14. 06. 2017, ktorú žalobca udelil

menovanej v zmysle § 31 ods. 1 Občianskeho zákonníka - keďže žalobca je zastúpený advokátom,
jeho zastupovanie iným zástupcom ako advokátom je v zmysle § 89 ods. 3 CSP vylúčené. Žalobcovi na
doplnenie podania určil lehotu 12 dní od doručenia s tým, že zároveň poučil žalobcu, že odvolací súd
podľa § 386 písm. a/, b/ a d/ CSP odvolanie odmietne.

35. Vzhľadom na to, že žalobca na výzvu súdu prvej inštancie nereagoval, a teda nedoplnil odvolanie
tak, že by preukázal oprávnenie G. M. konať v mene žalobcu a z udelenej plnej moci je zrejmé, že
nejde o plnú moc udelenú advokátovi (G. M. je v plnej moci označená len krstným menom, priezviskom,
bydliskom a číslom občianskeho preukazu bez akéhokoľvek označenia ako advokáta a nie je evidovanáani Slovenskou advokátskou komorou ako advokátka) a rovnako tak nevyplýva, že by išlo o osobu
oprávnenú konať v mene právnickej osoby ako štatutárneho zástupcu, keďže to nevyplýva z výpisu z
obchodného registra žalobcu a oprávnenie zastupovať žalobcu nebolo preukázané ani žiadnym iným

spôsobom,odvolacísúddospeljednoznačnekzáveru,žeideoodvolaniepodanéneoprávnenouosobou
s poukazom na to, že zastupovanie iným zástupcom ako advokátom, keďže žalobca je v konaní už
zastúpený jedným advokátom, a to JUDr. Pavlom Pospechom, nie je prípustné. Žalobca nepreukázal
ani to, že by išlo o zamestnanca žalobcu, ktorý bol poverený v mene spoločnosti konať na základe
udelenéhopoverenia.Keďžežalobcanepreukázalžiadentitul,nazákladektoréhobyG.M.vznikloprávo

konať v mene žalobcu a zastupovať jeho záujmy v súdnom spore, potom nemožno odvolanie považovať
za odvolanie podané oprávnenou osobou.

36. Poukazujúc na uvedené skutočnosti odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie G. M. je potrebné
odmietnuť podľa § 386 písm. b/ CSP ako odvolanie podané neoprávnenou osobou, a preto sa ďalej
nemohol už zaoberať dôvodmi odvolania a vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia.

37. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že
v odvolacom konaní úspešnej žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože
si žiadne neuplatnila a ani jej žiadne nevznikli.

38. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta
Civilného sporového poriadku v spojení s § 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a
o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj

vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/

dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).