Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, April 30, 2020

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9CoPr/1/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5111241935
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Mejstrík
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:5111241935.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Mejstríka
a členov senátu JUDr. Jána Burika a JUDr. Jozefa Turzu, v právnej veci žalobcu: Ing. F. W., nar. XX. XX.
XXXX, bytom V. XXXX/XX, A. - K. M., proti žalovanému: Slovexperta, s.r.o., so sídlom M. R. Štefánika
32, Žilina, IČO: 36 404 811, zastúpenému Advokátska kancelária M Kojtalová, s.r.o., so sídlom Antona
Bernoláka 51, Žilina, IČO: 47 258 608, o náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, na

odvolaniežalobcuprotirozsudkuOkresnéhosúduŽilina,č.k.4Cpr/2/2011-263zodňa27.03.2019,takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu vo výroku II., ktorým súd vo zvyšku žalobu zamietol,
p o t v r d z u j e .

Ostatné výroky, odvolaním nenapadnuté, o s t á v a j únedotknuté.

Žalovaný m á voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Žilina rozhodol o náhrade mzdy z neplatného skončenia
pracovného pomeru tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi za obdobie od 08. 10. 2009
do30.09.2010sumu9617,86eurspoluspríslušenstvompredstavujúcimúroky9%ročnezjednotlivých
čiastkových súm, všetko v lehote 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti súd žalobu
zamietol. O trovách rozhodol tak, že žiadna zo strán sporu nemá na náhradu trov konania právo. Súd tiež
rozhodol o povinnosti žalovaného zaplatiť súdny poplatok vo výške 577,- eur v lehote 3 dní. Súd prvej

inštancie pri rozhodovaní o nárokoch vychádzal z ustanovení Zákonníka práce, najmä § 79 ods. 2, § 129
ods. 1, § 132 a § 134, pričom konštatoval, že rozsudkom Okresného súdu Žilina v spojení s rozhodnutím
Krajského súdu v Žiline bolo právoplatne rozhodnuté o skončení pracovného pomeru výpoveďou zo
dňa 30. 07. 2009 tak, že je neplatná a pracovný pomer žalobcu u žalovaného naďalej trvá. Súd
prvej inštancie konanie o náhrade mzdy vylúčil na samostatné konanie, kde konštatoval, že nárok bol
uplatnený v súlade s oznámením zo dňa 08. 10. 2009, kedy oznámil, že výpoveď považuje za neplatnú
a trval na prideľovaní práce. Súd sa tiež vysporiadaval so vznesenou námietkou premlčania, pričom

túto nepovažoval za dôvodnú. Z predložených podkladov vypočítal priemerný zárobok definovaný v
ust. § 134 Zákonníka práce. Následne priznal náhradu mzdy za obdobie od 08. 10. 2009 do 30. 09.
2010 a vo zvyšnej časti žalobu zamietol, pričom bral do úvahy, akým spôsobom sa žalobca zapojil
do práce, či poberal výhodnejšiu mzdu, resp. či vykonával inú činnosť, z ktorej mu plynuli príjmy. Tu
súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca nebol zaradený v evidencii uchádzačov o zamestnanie a
vykonával podnikateľskú činnosť vo vlastnom mene za účelom dosiahnutia zisku. Priznanie náhrady za

obdobie prevyšujúce 12 mesiacov by bolo v rozpore so základnými princípmi pracovnoprávnych vzťahov
stanovených v čl. 2 Zákonníka práce, kedy výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych
vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi. V tomto prípade žalobca dňom 15. 06. 2010 získaloprávnenie na vykonávanie živnosti. Podľa výpisu z obchodného registra spoločnosti P&P Partners,
s.r.o. Bratislava od 11. 02. 2010 bol žalobca zapísaný ako štatutárny orgán - konateľ a spoločníkom
jeho manželka D. W.. Tiež v období od 01. 09. 2012 do 30. 09. 2012 pracoval ako dohodár pre Hotel

Devín, a.s. a od 01. 10. 2012 do 19. 12. 2012 ako zamestnanec Hotel Devín, a.s. Od 01. 02. 2013 ako
zamestnanec v spoločnosti P&P Partners, s.r.o. O trovách konania rozhodol súd podľa § 262 ods. 1 CSP
s poukazom na úspech jednotlivých strán v konaní. O vyrubení súdneho poplatku rozhodol v súlade s
ust. § 4 ods. 2 písm. d/ zákona č. 71/1992 Zb.

2. Proti tomuto rozsudku, v zákonom stanovenej lehote, podal odvolanie žalobca. Rozhodnutie podľa
jeho názoru vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Týka sa to časti rozsudku, ktorou súd
zamietol časť mzdových nárokov uplatnených v žalobe. V tomto prípade zamietnutie jeho nárokov ako
ich zdôvodnil súd prvej inštancie, je založené na dávno prekonanej judikatúre s cieľom zneužiť § 79
ods. 2 Zákonníka práce a poskytnúť neoprávnenú ochranu odporcovi, teda tomu, kto koná protiprávne.
Interpretácia vychádzajúca z predpokladu povinnosti zamestnanca, s ktorým bol neplatne skončený

pracovný pomer zapojiť sa do práce u iného zamestnávateľa alebo povinnosť prihlásiť sa na úrade
práce za účelom preukazovania aktívneho hľadania práce, resp. povinnosť vykonávať podnikateľskú
činnosť len vtedy, ak dosahuje úžitky podľa predstáv súdu, je v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, pretože takáto povinnosť neexistuje. Z neexistujúcej povinnosti nemožno preto vyvodzovať
pre zamestnanca nepriaznivé dôsledky v podobe zníženia, prípadne nepriznania náhrady mzdy. Z

uvedeného vyplýva, že súd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci 12
mesiacov primerane znížiť, prípadne nepriznať len výnimočne, a to v prípadoch, ak výkon práva na
náhradumzdyzneplatnéhoskončeniapracovnéhopomeruzaručenéhoust.§79ods.1Zákonníkapráce
by bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka práce. Ustanovenie § 79 ods. 2 Zákonníka
práce nemôže byť aplikované takým spôsobom, aby sa tým prakticky negovalo poskytnutie ochrany

zamestnancovi,vyplývajúcezodseku1tohtoustanoveniaaabysavyplatilokonaťprotiprávne.Súdprvej
inštancie tak nesprávne právne posúdil nárok odvolateľa na náhradu mzdy, a preto žiadal, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok zrušil, resp. zmenil a priznal mu nárok na náhradu mzdy z neplatne skončeného
pracovného pomeru od 08. 10. 2009 do 25. 05. 2017 v sume 74 824,49 eur s príslušenstvom.

3. K podanému odvolaniu sa vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že názor žalobcu o možnostiach súdu
znížiť alebo nepriznať náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov je nesprávny. Pred súdom prvej
inštancie žalobca nepreukázal, že by si hľadal zamestnanie v rozhodnom období, ale podnikal, či už ako
samostatne zárobkovo činná osoba alebo následne cestou obchodnej spoločnosti, ktorej spoločníkom
bol jeho rodinný príslušník a štatutárnym zástupcom zodpovedným za obchodné vedenie spoločnosti a

konajúcim v mene spoločnosti bol žalobca. Žalovaný mal teda za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie,
ktorým vo zvyšku nárok žalobcu zamietol, je zákonné, majúce oporu vo vykonanom dokazovaní v
súlade s aplikovanou právnou normou ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce, keďže priznaný nárok spolu s
príslušenstvom predstavuje pre žalobcu dostatočnú satisfakciu, ako i sociálnu ochranu s ohľadom na to,
žepočasceléhoobdobiaodneplatnéhoskončeniapracovnéhopomeruaždoprávoplatnéhorozhodnutia

súdu a opätovného zaradenia sa do pracovnej činnosti u žalovaného bol zamestnaný. Priznanie náhrady
mzdy nad rámec 12 mesiacov by podľa žalovaného odporovalo zásadám primeranosti a spravodlivosti.
Žalobca nepreukázal, práve naopak potvrdil v skončení pracovného pomeru dohodou bez uvedenia
dôvodu,ženebolochotnývykonávaťprácuužalovaného,nepreukázal,žebysauchádzalozamestnanie
u iného zamestnávateľa a vykonával podnikateľskú činnosť, pričom žalovaný nemôže byť nositeľom

zodpovednosti za hospodárske výsledky podnikateľskej činnosti žalobcu vo vzťahu k posudzovaniu,
aký príjem dosahoval v rozhodnom období. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne správny potvrdil.

4. Vo svojom vyjadrení žalobca uviedol, že neplatným skončením pracovného pomeru ho žalovaný

bezdôvodne pripravil o stabilnú prácu s príjmom presahujúcim výšku priemerného zárobku v národnom
hospodárstve a hoci žalovanému zo zákona vznikla povinnosť vyplácať mu mesačne počnúc dňom 16.
11. 2009 náhradu mzdy vo výške 816,86 eur, počas trvania sporu mu nevyplatil ani euro. Počínanie
žalovaného, ktorý vedel, že má ťažko chorú manželku a nezaopatreného syna uvrhlo jeho rodinu
do existenčných problémov, s ktorými sa vyporiadava dodnes. Na základe týchto skutočností, ako aj

neprimeranej dĺžky trvania sporu, ktorú nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť, považuje ním uplatnené
mzdové nároky voči žalovanému za primerané a ich nepriznanie v plnej výške v rozpore s dobrými
mravmi a za výsmech spravodlivosti. V ostatnom vyjadrení sa stotožnil s dôvodmi odvolania.5. K tomuto podaniu sa vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že tvrdenia žalobcu o jeho sociálnej a osobnej
situácii, ktorými argumentuje k dôvodnosti svojho nároku za celé žalované obdobie (ktoré však žalovaný
považuje sčasti za premlčané), žiadnym spôsobom dôkazmi nepreukázal.

6. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal vec v intenciách ust. § 379 až § 381 CSP
a postupom bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 385 CSP rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutej časti podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. V ostatných výrokoch ponechal
rozsudok súdu odvolaním nenapadnutý nedotknutý.

7. Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku odvolací súd vychádzal z rozsahu odvolania, ako aj zo
spisového materiálu, pričom pri rozhodovaní vychádzal zo skutkového stavu tak ako ho zistil súd prvej
inštancie. Je nepochybné, že žalobca sa domáha priznania náhrady mzdy z neplatne skončeného
pracovného pomeru, o čom bolo rozhodnuté v inom konaní. Pracovný pomer so žalobcom mal
skončiť 30. 09. 2009, avšak súd prvej inštancie náhradu mzdy priznal až od 08. 10. 2009, kedy

žalobca listom doručeným žalovanému oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní. V
zmysle odvolania mal súd druhej inštancie posúdiť, či prvoinštančný súd správne aplikoval ustanovenia
Zákonníka práce, najmä § 79 ods. 2 v znení účinnom do 28. 02. 2010. Podľa tohto zákonného
ustanovenia, ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje
12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci

12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať. Žalobca žiadal,
aby mu náhrada mzdy bola priznaná až do skončenia pracovného pomeru, ku ktorému došlo na základe
dohody do 25. 05. 2017 (výška priemerného zárobku, ako aj ostatné skutkové zistenia medzi stranami
konania sporné neboli). V tomto prípade na žiadosť zamestnávateľa súd pristúpil k aplikácii ust. §
79 ods. 2 najmä z tých dôvodov, že po skončení pracovného pomeru žalobca nevyužil ani zákonom

priznanú možnosť pomoci štátu aktívne si hľadať zamestnanie, resp. ako evidovaný na úrade práce
poberať podporu. Žalobca začal podnikať ako samostatne zárobkovo činná osoba, pričom neskôr
podnikateľskú činnosť pretransformoval do obchodnej spoločnosti, kde vykonával funkciu štatutárneho
orgánu - konateľa a jediným spoločníkom bola jeho manželka. Žalobca pritom vykonával totožnú prácu
ako u žalovaného formou výkonu podnikateľskej činnosti.

8. Aj podľa názoru odvolacieho súdu pri rozhodovaní o možnosti znížiť alebo nepriznať náhradu mzdy
za ďalšie obdobie (presahujúce 12 mesiacov) je súd stále povinný skúmať, či sa zamestnanec zapojil
do pracovného procesu, prípadne z akých dôvodov tak nemohol urobiť a v prípade, že pracoval, skúma,
či sa jednalo v zásade o rovnocenné, prípadne aj výhodnejšie podmienky, než by mal pri výkone práce v

zmysle pracovnej zmluvy u zamestnávateľa. Navyše, možnosť a povinnosť poskytovať náhradu mzdy v
následnej zákonnej úprave bola vymedzená maximálne na obdobie 36 mesiacov. Z uvedeného vyplýva,
že sám zákonodarca vo svojej novšej právnej úprave obmedzil čas poskytovania náhrady mzdy na
obdobie 36 mesiacov bez ohľadu na to, či po tomto období sa zamestnanec aktívne podieľal na hľadaní
možnosti zapojiť sa do pracovného procesu.

9. Vzhľadom na takto zistený skutkový stav súd prvej inštancie po tom, čo bolo právoplatne rozhodnuté
o neplatnom skončení pracovného pomeru správne rozhodoval o nárokoch v zmysle § 79 ods. 1
Zákonníka práce. S právnym posúdením, ako aj aplikáciou jednotlivých ustanovení Zákonníka práce
sa odvolací súd stotožnil, ako aj s aplikáciou ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce. Je možné konštatovať,

že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal
dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade s ust. § 195 CSP a dospel k skutkovým a právnym záverom, s
ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil a na ktoré v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP poukazuje.
Prvoinštančný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia riadnym spôsobom uviedol rozhodujúci skutkový
stav, primeraným spôsobom opísal stanoviská procesných strán, výsledky vykonaného dokazovania a

citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery.
Tieto zároveň primeraným a dostatočným spôsobom v súlade s § 220 CSP zdôvodnil.
10. Pokiaľ teda odvolateľ založil odvolacie dôvody na tom, že súd prvej inštancie vychádzal z
nesprávneho právneho posúdenia veci, s týmto sa odvolací súd nestotožnil. Naopak, ako je uvedené
vyššie, stotožnil sa s tým, že súd prvej inštancie riadne vykonal dokazovanie a prijal správny právny

záver, keď okrem priznaných nárokov z neplatného skončenia pracovného pomeru - priznanie náhrady
mzdy, v ostatnej časti nároky žalobcu zamietol.11. Pretože vo svojom odvolaní žalobca neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by neboli prejednané súdom
prvej inštancie, resp. ktoré by boli spôsobilé inak vyhodnotiť skutkový alebo právny stav odvolacím
súdom, z týchto dôvodov odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil.

12. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd s poukazom na ust. § 396 CSP v spojení
s § 255 ods. 1 CSP a žalovanému, ktorý bol úspešný v odvolacom konaní, proti žalobcovi priznal
náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny

úradník (§ 262 CSP).

13. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote 2
mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval
v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného
uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z
akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) (§ 428 CSP).