Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, March 26, 2020

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Saz/26/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7019200973
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kotora

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7019200973.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, sudcom JUDr. Marekom Kotorom, v právnej veci žalobcu: E. S., narodený

XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť I., bez dokladu totožnosti, toho času miesto pobytu H. Q.T. S.,
zastúpený Ligou za ľudské práva, Baštová 5, 811 03 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky, Migračný úrad, Pivonková ul. č. 6, Bratislava, o správnej žalobe vo veci azylu, o
preskúmanie rozhodnutia žalovaného ČAS.: MU-DS-16-28/2019-Ž zo dňa 28.11.2019, takto

r o z h o d o l :

I./ Správnu žalobu z a m i e t a.

II./ Účastníkom konania náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1.Žalobcasasprávnoužalobouzodňa30.12.2019domáhalzrušeniarozhodnutiažalovanéhoČAS:MU-

DS-16-28/2019-Ž zo dňa 28.11.2019. Rozhodnutie považoval za nezákonné a jeho zrušenia sa domáhal
z dôvodov § 191 ods. 1 písm. d) a e) Správneho súdneho poriadku.

2.Vžalobnýchbodochnamietalnepreskúmateľnosťrozhodnutia,ktoréspočívalovnezohľadneníhrozby
porušenia princípu nepriameho non-refoulement. Odvolával sa na Správu o azylových podmienkach v
Bulharsku z databázy Asylum Information Database, vypracovanej organizáciou European Council on
Refugees and Exiles za rok 2018, kde zo štatistiky za rok 2018 vyplýva, že štátni príslušníci I. majú

v Bulharsku priznanú akúkoľvek medzinárodnú ochranu len v 2% prípadov. Z danej správy rovnako
vyplýva, že koncom roka 2016 sa žiadosti I. štátnych príslušníkov začali svojvoľne považovať za zjavne
neopodstatnené prípady, pričom súdne spory v roku 2018 viedli k miernemu zlepšeniu miery priznávania
ochrany I. žiadateľov celkovo na 6%, čo je stále hlboko pod priemernou mierou priznania 46% v celej
EÚ. Žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorú podal v Bulharsku, mu bola zamietnutá a keďže z analýzy
vyplýva,žebulharskéštátneorgánysanachádzajúvporovnaníspriemeromčlenskýchštátovEÚhlboko
v podpriemere v priznávaní medzinárodnej ochrany, existuje v jeho prípade opodstatnená obava, že v

prípade jeho transferu do Bulharsku bude deportovaný späť do krajiny pôvodu - I..

3. V správnej žalobe, rovnako ako vo vyjadrení právnej zástupkyne z 10.09.2019 namietala, že v
prípade transferu a následného vyhostenia do I. bude vystavený nehumánnym podmienkam, zlému
zaobchádzaniu, ako aj ohrozeniu života, čo by znamenalo porušenie čl. 2 a čl. 3 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej „Dohovor“), ako aj porušenie princípu non-refoulement
(nenavrátenia), pričom poukazoval na podmienky v I. a konkrétne v provincii F., keďže Slovenská

republika (ďalej „SR“) nesie zodpovednosť za prípadné porušenie práv cudzinca po jeho navrátení do
inej krajiny. Poukazoval na rozsudky Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-411/10 a C-493/10
z 21.12.2011, v ktorých súd stanovil týmto rozsudkom povinnosť odovzdávajúcich členských štátov
skúmať o.i. systémové zlyhania azylového konania v krajine, do ktorej majú byť žiadatelia odovzdanía ak sú do istej miery konštatované, predstavujú absolútnu prekážku odovzdania. Žalovaný mal teda
postupovať v zmysle tohto rozsudku.

4. Doplnil, že zamietnutie žalobcovej žiadosti bolo zistené z oficiálnych podkladov zhromaždených v
administratívnom spise, čím podľa jeho názoru nie je právne udržateľná argumentácia, že jednoznačne
určený bol zodpovedný členský štát v čase, keď požiadal žalobca o medzinárodnú ochranu v Bulharsku.
Žalobca požiadal o udelenie ochrany v júni 2019, jeho žiadosť však bola vo veľmi krátkej časovej
lehote príslušnými bulharskými štátnymi orgánmi zamietnutá, čo potvrdzuje písomná akceptácia.

Takýto postup vzbudzuje opodstatnené pochybnosti o možnosti komplexného posúdenia prípadu a
zakladá dôvod domnievať sa, že skutočne bulharské orgány pristupujú k žiadostiam o medzinárodnú
ochranu žiadateľov I. štátnej príslušnosti diskriminačne. Citoval ustanovenie § 47 Správneho poriadku a
namietal, že v súvislosti s diskriminačným posudzovaním žiadostí o medzinárodnú ochranu žiadateľov
pochádzajúcich z I. sa žalovaný v žiadnej časti rozhodnutia s touto argumentáciou nevysporiadal.
Odôvodnenie, ktoré použil žalovaný, trpí vadou nepreskúmateľnosti, keďže úplne ignoruje zásadnú

námietku žalobcu týkajúcu sa diskriminačného postupu v azylovom konaní na území Bulharska, a to
vo vzťahu k žiadateľom pochádzajúcim z I.. S poukazom na štatistický rozsah uvedený na začiatku
správnej žaloby, podľa neho napĺňa definíciu systémového zlyhania, dôsledkom ktorého dochádza,
konkrétne v žalobcovom prípade, k hrozbe porušenia princípu zákazu nepriameho non-refoulement,
ktorým je SR bezvýhradne viazaná viacerými medzinárodnými záväzkami. Argumentovať v tomto

prípade skutočnosťou, že Bulharsko je signatárom medzinárodných dohôd bez faktického preskúmania
ich dodržiavania považoval za nedostatočné.

5. Pokiaľ sa týka argumentáciou žalovaného, že právna zástupkyňa apelovala na postup podľa čl. 17
DublinskéhonariadeniaIII,zdôraznil,ženikdevovyjadreníneboloapelovanénazváženiepostupupodľa

tohto článku a celú argumentáciu žalovaného ohľadne daného považoval za zmätočnú.

6. Takisto mal zato, že zo strany žalovaného došlo k nedostatočnému zisteniu skutkového stavu
pre riadne posúdenie veci ohľadom garancie dodržania individuálnych záruk poskytnutých v prípade.
Žalovaný venuje špeciálnu pozornosť materiálnym podmienkam v azylovom konaní v Bulharsku

aj napriek podstatnejším námietkam, pričom uvádza garancie z bulharského partnerského úradu.
Upriamoval pozornosť na obdobný prípad v azylovom konaní pred žalovaným, výsledkom ktorého bol
transfer žiadateľa z územia SR do Bulharska ako krajiny zodpovednej za posúdenie žiadosti podľa
Nariadenia. V tomto konaní rovnako boli bulharským partnerským úradom vo vzťahu k žiadateľovi
poskytnuté individuálne záruky, ako popisuje žalovaný v rozhodnutí, a to v totožnom rozsahu, ako

v prípade žalobcu. Ako vyplynulo z právnou zástupkyňou zistených skutočností v inom prípade,
žiadateľ bol v rozpore s poskytnutými individuálnymi zárukami umiestnený v detenčnom centre, čo
vzbudzuje pochybnosti o dodržiavaní ostatných záruk. Navrhol zohľadniť a podrobnejšie sa zaoberať
nedodržiavaním individuálnych záruk bulharským partnerským orgánom. Domnieval sa, že týmto
postupom sa funkcia poskytnutia individuálnych záruk v prípadoch vytráca, keďže ich faktický výkon

nie je žiadnym spôsobom v individuálnych prípadoch garantovaný. Bez možnosti účinnej garancie
dodržiavania týchto záruk máme v rozhodnutí použitú argumentáciu, že tieto záruky boli poskytnuté, za
invalidnú a bez vykonania ďalšieho dokazovania najmä za postrádajúcu reálny význam pre konanie.
Postoj žalovaného je spôsobilý naplniť žalobný bod podľa § 191 ods. písm. e) SSP, resp. zistenie
skutkového stavu orgánom verejnej správy je nedostačujúce na riadne posúdenie veci.

7. Právna zástupkyňa žalobcu podaním zo dňa 08.01.2020 k individuálnym zárukám iného klienta „X“,
na ktoré poukazovala v správnej žalobe, uviedla, že z telefonickej konzultácie s týmto klientom predložili
zvukovú nahrávku. Ako vyplýva z tohto dokumentu, aj v prípade tohto klienta boli partnerským úradom
v Bulharsku predložené individuálne záruky v prípade dublinského transferu, ktoré však, ako vyplýva z

jehovýpovede,dodržanéneboli.Dodal,žerovnakéindividuálnezárukybolipredloženéajvjehoprípade,
ale na základe predošlej praxe bulharských štátnych orgánov podľa jeho názoru existuje reálne riziko
ich nedodržania.

8. Žalovaný rozhodnutím ČAS: MU-DS-16-28/2019-Ž zo dňa 28.11.2019 podľa § 11 ods. 1 písm. c)

zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej „zákon o azyle“, respektíve „ZoA“) zamietol žalobcovi žiadosť o udelenie azylu ako neprípustnú a
zároveň podľa § 11 ods. 3 zákona o azyle určil, že v prípade cudzinca je príslušná na konanie o udelenie
azylu Bulharská republika (ďalej „Bulharsko“). V súlade s článkom 29 ods. 1 Nariadenia Európskehoparlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, ktorým sa ustanovujú kritériá a mechanizmy na
určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym
príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (ďalej

„Dublinské nariadenie III“) sa odovzdanie cudzinca (žalobcu) do Bulharska uskutoční najneskôr do 6
mesiacov od prevzatia zodpovednosti členským štátom alebo rozhodnutia o odovzdaní alebo revízii, ak
rozhodnutie pripúšťa odkladný účinok. V súlade s článkom 29 ods. 2 Dublinského nariadenia III táto
lehota môže byť predĺžená najviac na jeden rok ak sa odovzdanie nemohlo uskutočniť kvôli uväzneniu
žiadateľa alebo najviac na 18 mesiacov ak je žiadateľ o udelenie azylu na úteku.

9. V odôvodnení svojho rozhodnutia žalovaný uviedol, že žalobca bol kontrolovaný hliadkou diaľničného
oddelenia, ako aj hliadkou mýtnej polície na úseku diaľnice smerom do S., pričom nevedel preukázať
svoju totožnosť, ani oprávnenosť pobytu na území Slovenskej republiky (ďalej „SR“). Preverením
daktyloskopických odtlačkov prstov žalobcu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č.
603/2013 z 26.06.2013 o zriadení systému EURODAC na porovnávanie odtlačkov prstov pre účinné

uplatňovanie Dublinského nariadenia III a o žiadostiach orgánov členských štátov na presadzovanie
práva a Europolu o porovnanie s údajmi v systéme EURODAC na účely presadzovania práva a o
zmene nariadenia (EÚ) č. 1077/2011, ktorým sa zriaďuje Európska agentúra pre prevádzkové riadenie
rozsiahlych informačných systémov v priestore slobody, bezpečnosti a spravodlivosti (ďalej „Nariadenie
č. 603/2013“) bola zistená zhoda. Podľa článku 9 ods. 5 predmetného nariadenia bol centrálnou

jednotkou zaslaný kladný výsledok z dôvodu, že žalobca dňa 04.06.2019 požiadal o udelenie azylu
v Bulharsku. Poukázal na to, že rovnako žalobca bol podrobený lekárskemu vyšetreniu na zistenie
kostného veku a podľa odborného vyjadrenia zo dňa 07.08.2019 možno konštatovať, že biologický vek
žalobcu je s veľmi vysokou pravdepodobnosťou vyšší ako 18 rokov. Rovnako bola zaslaná žiadosť
zo strany policajného orgánu Dublinskému stredisku Migračného úradu Ministerstva vnútra (ďalej

„dublinské stredisko“), ktorým bolo začaté konanie v zmysle Dublinského nariadenia III o odovzdaní
žalobcu do iného štátu podľa § 46a zákona o azyle a dňa 09.08.2019 bolo zaslané dožiadanie o prijatie
späť bulharskému partnerskému úradu podľa článku 18 ods. 1 písm. b) a zároveň v súlade s článkom
24 Dublinského nariadenia III.

10. Bulharsko dňa 13.08.2019 písomne akceptovalo prijatie späť žalobcu podľa článku 18 ods. 1 písm.
d) Dublinského nariadenia III, čím súhlasilo s jeho odovzdaním na svoje územie. To znamená, že
prijme späť žiadateľa, ktorého žiadosť je zamietnutá a ktorý sa nachádza na území iného členského
štátu bez povolenia na pobyt. Dňa 20.08.2019 žalobca vyhlásil, že žiada o udelenie azylu na území
Slovenskej republiky z dôvodu, že sa nechce vrátiť do domovskej krajiny, nakoľko sa bojí o svoj život,

keďže Q. ohrozuje obyvateľov, vo svojej vlasti nemá problémy s policajnými zložkami, ani s inými
štátnymi orgánmi. Záverom uviedol, že nie je členom žiadnej politickej strany, ani politickej organizácie
a je to jeho prvá žiadosť o udelenie azylu na území SR. Preto bolo konanie o odovzdaní zastavené
podľa § 46 ods. 1 písm. a) ZoA z dôvodu podania žiadosti o udelenie azylu. Vo formálnom pohovore
vedenom už pod č. MU-DS-16-8/2019-Ž zrealizovanom dňa 27.08.2019, v ktorom opísal svoju cestu

až na územie Slovenska, tento výslovne neuviedol, že by sa do Bulharska nechcel vrátiť, uviedol len,
že tábor v Bulharsku nebol dobrý a že utiekol z dôvodu, že mu ostatní utečenci nachádzajúci sa v
tábore tvrdili, že mu po 15 dňoch zablokujú prípad a umiestnia do nejakej basy. Dané nezískal zo svojej
vlastnej skúsenosti a tieto informácie nemali základ v žiadnom oficiálnom stanovisku štátnych orgánov
Bulharska. Rovnako uviedol, že má 17 rokov, pričom pracovníci Dublinského strediska vychádzali na

základe nim uvedených informácií, keďže uviedol, že dátum jeho narodenia je XX.XX.XXXX, pričom v
Bulharsku ako dátum svojho narodenia uviedol XX.XX.XXXX, ako aj zo znaleckého posudku, z ktorého
vyplýva, že s veľmi vysokou pravdepodobnosťou je starší ako 18 rokov, preto nemali pochybnosti o jeho
plnoletosti.

11. Rovnako bolo Dublinskému stredisku doručené vyjadrenie jeho právnej zástupkyne, v ktorom
uviedla, že v prípade jeho transferu do Bulharska existuje opodstatnená obava, že bude deportovaný
späť do krajiny pôvodu, kde bude vystavený nehumánnym podmienkam, zlému zaobchádzaniu, ako
aj ohrozeniu života, čo by znamenalo porušenie článku 2 a článku 3 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, ako aj porušenie princípu non-refoulement (nenavrátenia), pričom takýmto

svojimtvrdenímunáhleneprejudikujezáverazylovéhokonaniavBulharsku.Zdôraznil,ževdanejsituácii
Slovenská republika nie je oprávnená na posúdenie opodstatnenosti dôvodov o azyl žiadateľa, nakoľko
nie je členským štátom zodpovedným za posúdenie jeho žiadosti. V zmysle Dublinského nariadenia III
je rýchle určenie zodpovedného členského štátu, aby bol zaručený efektívny prístup k postupom naudelenie medzinárodnej ochrany a aby nebolo ohrozené rýchle vybavovanie žiadosti o medzinárodnú
ochranu. Jeho cieľom je tak zabrániť viacnásobnému posudzovaniu žiadosti o medzinárodnú ochranu
viacerými členskými štátmi. Členský štát zodpovedný podľa dublinských kritérií za posúdenie žiadosti o

medzinárodnú ochranu sa určuje na základe situácie existujúcej v čase, keď žiadateľ po prvýkrát podal
svoju žiadosť o medzinárodnú ochranu. V prípade žalobcu už bol jednoznačne určený zodpovedný
štát za posúdenie jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu a to v čase, keď prvýkrát požiadal o azyl v
Bulharsku v roku 2019, pričom už jeden celý proces azylového konania v Bulharsku prebehol. Rovnako
je jeho cieľom eliminovať nežiadúci jav „asylum shopping“, keď dochádza k opakovanému posudzovaniu

opodstatnenosti dôvodov na udelenie medzinárodnej ochrany súčasne alebo postupne viacerými
členskými štátmi, do ktorých sa žiadatelia účelovo premiestňujú. Bulharsko, ako zodpovedný členský
štát, je v zmysle Dublinského nariadenia III povinné zabezpečiť, aby sa žiadateľovi umožnil podať
účinný opravný prostriedok podľa článku 46 Smernice 2013/32/EÚ. Zástupkyňa žalobcu poukazovala
na rozsudok Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-411/10 a C-493/10 z 21.12.2011, podľa
ktorého členským štátom, vrátane vnútroštátnych súdov prislúcha, aby neodovzdali žiadateľa o azyl

do „zodpovedného členského štátu“, pokiaľ nemôžu ignorovať, že systémové zlyhania azylového
konania a podmienok prijatia žiadateľov o azyl v tomto členskom štáte predstavujú vážne a preukázané
dôvody domnievať sa, že žiadateľ bude vystavený skutočnému nebezpečenstvu, neľudského alebo
ponižujúceho zaobchádzania.

12. Žalovaný zdôraznil, že sa zaoberal vyhláseniami žalobcu ohľadne situácie v azylových a detenčných
zariadeniach v Bulharsku, ako aj všeobecnou povinnosťou členských štátov skúmať podmienky vo
vzťahu ku všetkým krajinám, u ktorých vznikne pochybnosť o podmienkach s navrátenými žiadateľmi o
azyl a taktiež aj faktu, že právo Európskej únie zakazuje aplikáciu nevyvrátiteľnej domnienky, že členský
štát, ktorý je na základe článku 3 ods. 1 Dublinského nariadenia III určený ako zodpovedný, automaticky

dodržiava základné práva Európskej únie a preto dôsledne prešetrili, či podmienky v bulharských
táboroch pre cudzincov, ktorí sú v azylovom konaní, neindikujú nebezpečenstvo neľudského, či
ponižujúceho zaobchádzania so žiadateľmi o azyl nachádzajúcimi sa v Bulharsku, vrátane tých, ktorí
boli na základe nariadenia vrátení na územie Bulharska. Poukázal na to, že už zo samotnej preambuly
Dublinského nariadenia III vyplýva, že členské štáty rešpektujú základné práva a dodržiavajú zásady,

ktoré sú uznané, najmä k Charte základných práv Európskej únie, ktorá je totožná s Dohovorom a
že členské štáty uplatňujúce Dublinské nariadenie III rešpektujú najmä zásadu nevyhostiteľnosti (non-
refoulement) a považujú sa vzájomne za bezpečné krajiny, pričom Bulharsko je signatárom príslušných
medzinárodných zmlúv a dohôd, z čoho mu vyplývajú rovnaké povinnosti, ako ostatným členským
štátom, je signatárom Ženevského dohovoru o právnom postavení utečencov z 28.07.1951, ktorý bol

doplnený Newyourským protokolom z 31.01.1967.

13. Zdôraznil, že Bulharsko je plnohodnotným partnerom, dodržiavajúcim medzinárodné dohody a
práva žiadateľov o azyl, rovnako aj žiadateľov, ktorí sa vracajú z iných členských štátov, sa po návrate
nestretávajú s prekážkami v prístupe k azylovému konaniu. Pred príchodom dublinských navrátilcov

SAR (Štátna agentúra pre utečencov) informuje hraničnú políciu o očakávanom príchode a navrátilec sa
presúvadoazylovéhoprijímaciehostrediskaalebodomigračnéhodetenčnéhozariadenia,vzávislostiod
fázy azylového konania. Zároveň žalovaný rozpísal celkovú procedúru ďalšieho prebiehajúceho konania
s navrátilcom v Bulharsku. Dodal, že legislatíva v Bulharsku od roku 2015 v zmysle zákona LAR (zákon
o azyle a utečencoch) výslovne ustanovuje povinné opätovné otvorenie azylového konania vo vzťahu

k žiadateľovi, ktorý sa vrátil do Bulharska podľa Dublinského nariadenia. Postup SAR v nadväznosti
na túto zmenu a doplnenie je zatiaľ v súlade so zákonom a navrátilci v zásade nečelia prekážkam
znovuotvorenia konania, pričom poukázal na zdroj: Správa o krajine Bulharsko, 2018, aktualizácia,
15. marec 2019). Bulharsko dodržiava európske normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú
ochranu, rovnako Procedurálnu smernicu 2013/32/EÚ, Smernicu č. 2013/33/EÚ a Kvalifikačnú smernicu

2011/95/EÚ. Na konci roka 2017 EASO úspešne dokončilo podporný plán v Bulharsku zameraný
na budovanie kapacít v mnohých oblastiach, okrem iného aj na príjem, kvalitu azylového konania a
podporurozhodovaciehoprocesuvoblastiazylu.ÚspešnéukončeniečinnostiúraduEASOjevýsledkom
zníženého tlaku na jeho azylový a prijímací systém, ako aj výrazného zlepšenia zaznamenaného v
kapacite krajiny (zdroj: „EASO úspešne dokončilo podporný plán v Bulharsku“). Doplnil, že v roku

2018 v zmysle Dublinského nariadenia III bolo realizovaných 86 transferov na územie Bulharska, z
čoho vyplýva, že transfery do Bulharska sa vykonávajú a nie sú pozastavené (zdroj: Správa o krajine
„Bulharsko, aktualizácia, 18. marec 2019“).14. Žalovaný zdôraznil, že ku každej žiadosti pristupuje individuálne vzhľadom na konkrétnu situáciu
žiadateľa a aktuálnu situáciu v krajine. Posudzovaná osoba je slobodný muž, bez rodinných príslušníkov
a zároveň nie je posudzovaný ako zraniteľný. Dňa 15.08.2019 bola bulharskému partnerskému úradu

zaslaná žiadosť o potvrdenie poskytnutia individuálnych záruk pre žalobcu v súlade so Smernicou
Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ a Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2013/33/EÚ.
Bulharský partnerský úrad vo svojej odpovedi dňa 16.08.2019 potvrdil, že menovaný bude umiestnený
v prijímacom centre, kde životné podmienky spĺňajú minimálne právne štandardy, je v ňom k dispozícii
tím lekárov, ako aj sociálnych pracovníkov. Bulharský partnerský úrad na záver potvrdil, že jeho azylové

konanie bude posúdené v súlade s právom Európskej únie a národnou legislatívou. Dublinskému
stredisku nie sú známe informácie, že by osoby čelili problémom v prístupe k azylovému konaniu alebo
neštandardným prijímacím podmienkam po ich transfere z iných členských štátov. Žalobca potvrdil,
že na územie SR nechcel pricestovať, chcel sa dostať ilegálne do Nemecka alebo Francúzska a ani
na našom území nežiadal o udelenie azylu a stalo sa tak až po akceptovaní zo strany dožiadaného
členského štátu. Konštatoval, že v súčasnosti nie je dôvod domnievať sa, že by bol článok 3 ods. 2

Dublinského nariadenia III uplatniteľný voči Bulharsku vo všeobecnej rovine, nakoľko neexistuje žiadna
iniciácia postupu voči Bulharsku a ani konštatovanie porušenia alebo systémových chýb v azylovom
konaní, či prijímacích podmienkach zo strany Európskej komisie, ktorá má monitorovaciu a vykonávaciu
právomoc vo veci nariadenia a zároveň povinnosť indikovať prípadné porušenia práva EÚ na základe
svojich vlastných vyšetrovaní alebo na základe sťažností občanov alebo iných. K námietke zástupkyne

žalobcu a apelovanie na postup podľa článku 3 ods. 2 Dublinského nariadenia III, ktorého uplatnením by
SR dobrovoľne posúdila žiadosť o medzinárodnú ochranu žalobcu v zmysle článku 17 uviedol, že cieľom
konania podľa tohto Nariadenia nie je posudzovať nároky na udelenie azylu, ale len určiť jeden členský
štát zodpovedný za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu, ktorý je následne povinný zohľadniť
všetky skutočnosti a dôvody na správne posúdenie žiadosti.

15. Zároveň podľa článku 17 predmetného Nariadenia je ustanovenie upravujúce právo a nie povinnosť
každého členského štátu odkloniť sa od záväzných dublinských kritérií. V tejto súvislosti poukázal na
aktuálny rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4Saz/2/2019-37 zo dňa 03.04.2019, v ktorom sa
okrem iného konštatuje, že Dublinské nariadenie III pripúšťa postup podľa článku 17 iba ako možnosť,

to znamená oprávnenie členského štátu (v danom prípade SR), teda nie ako povinnosť. Je preto
výsostne na rozhodnutí SR, či prevezme zodpovednosť za posúdenie žiadosti o udelenie azylu. Ďalej
sa v právoplatnom rozsudku konštatuje, že nakoľko ide iba o možnosť, teda nie povinnosť, respektíve
právo žiadateľa o medzinárodnú ochranu na takýto postup, prvostupňový správny orgán nemá ani
povinnosť odôvodňovať prečo nepristúpil k prevzatiu zodpovednosti za posúdenie aktuálnej žiadosti

o medzinárodnú ochranu. Dodal, že na základe skúseností žalovaného je Bulharsko plnohodnotný
členský štát, ktorého príslušný správny orgán explicitne potvrdil svoju zodpovednosť za posúdenie
žiadosti o udelenie azylu žalobcu. Cieľom Dublinského nariadenia III je zabezpečiť promptné určenie
zodpovedného členského štátu za žiadosť o udelenie azylu a tým prispieť k rýchlemu posúdeniu žiadosti
o azyl. Jeho výpoveď a jeho názor ohľadom podmienok a správania sa štátnych orgánov voči osobe

je individuálna a často neobjektívna v snahe dosiahnutia svojho záujmu. Smerodajné sú preukázané
skutočnosti, dôkazy alebo zistené a overiteľné informácie z oficiálnych zdrojov. Treba brať na vedomie,
že žiadatelia nemajú právo vyberať si členský štát, ktorý bude zodpovedný za posúdenie ich žiadosti.

16. Bulharská akceptácia z konania o odovzdaní je platná aj v konaní o udelenie azylu, nakoľko

podľa § 46b ods. 4 ZoA sa v určovaní zodpovedného štátu príslušného na konanie o udelenie azylu
pokračuje v konaní o udelení azylu. Keďže v zmysle článku 18 ods. 1 písm. d) Dublinského nariadenia
III členský štát zodpovedný za posúdenie žiadosti o udelenie azylu podanej cudzincom (žalobcom) je
Bulharsko a neexistuje vážny a preukázaný dôvod domnievať sa, že v Bulharsku by bol vystavený
skutočnému nebezpečenstvu, neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu a porušovaniu článku 3

Dohovoru, zamieta sa jeho žiadosť o azyl na území SR v súlade s článkom 26 Dublinského nariadenia
III, podľa § 11 ods. 1 písm. c) zákona o azyle ako neprípustná.

17. Migračný úrad Dublinské stredisko vo svojom stanovisku zo dňa 07.11.2019 na žiadosť Mgr. T. Z.,
Liga za ľudské práva, o. z. o odklad transferu žiadateľa uviedlo, že obdŕžalo písomnú žiadosť o odklad

transferu, a to z dôvodu, že údajne došlo k porušeniu individuálnych záruk iného žiadateľa zo strany
Bulharskej republiky, ktorý bol transferovaný zo Slovenskej republiky do Bulharskej republiky podľa
Dublinského nariadenia III. Pripomenuli, že Dublinské stredisko dňa 15.08.2019 oficiálne kontaktovalo
bulharský partnerský úrad so žiadosťou o doplňujúce záruky, že žiadateľ bude ubytovaný v súlade soSmernicou Európskeho parlamentu a Rady 2013/33/EÚ z 26.06.2013 a taktiež že jeho žiadosť o azyl
bude preskúmaná v súlade so Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ z 26.06.2013.
Bulharský partnerský úrad na predmetnú žiadosť odpovedal dňa 16.08.2019 a z jeho odpovede je

zrejmé, že žiadateľ bude ubytovaný v otvorenom recepčnom centre, ktoré spĺňa legálne štandardy. V
centre má k dispozícii lekársky tím, ako aj sociálnych pracovníkov. Bulharský partnerský úrad uviedol, že
jeho azylové konanie posúdi v súlade s európskym právom a národnou legislatívou. Dodal, že o danom
potvrdení bulharského partnerského úradu zo dňa 16.08.2019 bola zástupkyňa žalobcu informovaná
dňa 06.09.2019. Rovnako v súvislosti s jeho žiadosťou o poskytnutie účinnej garancie zo strany štátnych

orgánov SR nie je jasné, o akých druh garancie žiada, nakoľko Slovenská republika nemá voči postupu
štátnych orgánov Bulharskej republiky žiadne rozhodovacie kompetencie, ani kontrolný mechanizmus.
Výpoveď a názor iného žiadateľa ohľadom podmienok a správania sa štátnych orgánov Bulharskej
republiky voči jeho osobe je individuálna a nemožno ju zovšeobecňovať. V prípade, že sa niekto zo
žiadateľovdomnieva,žejehoprávasúporušované,môžesavBulharskejrepublikedomáhaťichochrany
súdnou cestou.

18. Žalovaný vo svojom vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 23.01.2020 zotrval na preskúmavanom
rozhodnutí, ako aj dôvodoch v ňom uvedených. K žalobnej námietke týkajúcej sa prijímacích podmienok
v inom členskom štáte dodal, že zástupca žalobcu túto skutočnosť nepreukázal. Mal zato, že pri
posudzovaní konkrétneho prípadu žalobcu a jeho odovzdania do členského štátu, t.j. Bulharska,

neexistujú dôkazy, že by mu hrozilo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie v zmysle článku 4
Charty základných práv EÚ. Zaoberal sa situáciou v Bulharsku, pričom kontaktoval bulharský partnerský
úrad a z odpovedí, ktoré obdržal je zrejmé, že takéto osoby budú ubytované v otvorenom recepčnom
centre, ktoré spĺňa legálne štandardy a je v ňom poskytnutá zdravotná starostlivosť a taktiež aj pomoc
psychológov a sociálnych pracovníkov. Rovnako cez Európsku migračnú sieť - EMN zistil, že takmer

všetkyčlenskéštáty,ktoréodpovedalinapoloženúotázku,pokračujúvtransferochdoBulharska.Článok
3 ods. 2 Dublinského nariadenia III nie je relevantný, keďže v zodpovednom štáte neboli preukázané
výrazné systémové nedostatky, ani neľudské zaobchádzanie so žiadateľmi o udelenie azylu.

19. K námietke, aby SR dobrovoľne posúdila žiadosť o medzinárodnú ochranu žalobcu v zmysle článku

17 Dublinského nariadenia III uviedol, že cieľom konania podľa nariadenia nie je posudzovať nároky
na udelenie azylu, avšak určiť jeden členský štát zodpovedný za posúdenie žiadosti o medzinárodnú
ochranu, ktorý je následne povinný zohľadniť všetky skutočnosti a dôvody na správne posúdenie
žiadosti, pričom tento článok upravuje právo a nie povinnosť každého členského štátu odkloniť sa od
záväzných ustanovení upravených v nariadení.

20. Ohľadne CD nosiča priloženého k správnej žalobe uviedol, že na tomto je zaznamenaný telefonický
rozhovor medzi ňou a neznámym cudzincom, ktorý bol tlmočený treťou osobou. V podstate išlo o otázku,
na ktorú druhá strana odpovedala právnej zástupkyni. Vzhľadom na kvalitu nahrávky, odpovedi nebolo
dostatočnerozumieť.Tentozvukovýzáznam(atoajvzhľadomnajehokvalitu)ajehovýpovednúhodnotu

nepovažoval za relevantný dôkaz, na základe ktorého by bolo potrebné zmeniť, resp. zrušiť napadnuté
rozhodnutie žalovaného. Bol toho názoru, že správny orgán pri vydaní napadnutého rozhodnutia
dostatočne zistil skutkový stav veci a vysporiadal sa so všetkými skutočnosťami uvádzanými žalobcom
v súlade s § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní zistil presný a skutočný stav veci a na
základe relevantných podkladov následne rozhodol správne a v súlade so zákonom o azyle, keď žiadosť

žalobcu o udelenie azylu zamietol ako neprípustnú v zmysle § 11 ods. 1 písm. c) ZoA.

21. Právna zástupkyňa žalobcu podaním zo 14.02.2020 uviedla, že v dôsledku márneho uplynutia
šesťmesačnej lehoty na uskutočnenie odovzdania, ktorú upravuje čl. 29 Nariadenia Dublin III, zanikla
dňa 13.02.2020 Bulharsku povinnosť prevziať žalobcu a zodpovednosť za posúdenie žiadosti o

medzinárodnú ochranu žalobcu prešla na Slovenskú republiku. Poukazovala pritom na články 29 ods. 1
a 2 a čl. 27 ods. 3 Dublinského nariadenia III. Dávala do pozornosti rozsudok Veľkej komory Súdneho
dvora EÚ vo veci C-201/16 z 25.10.2017 Majid Shiri verzus nemecký Bundesamt fur Fremdenwesen und
Asyl. Mala zato, že nastali tu okolnosti v zmysle § 206 ods. 4 Správneho súdneho poriadku, ktoré majú
vplyvnarátanielehotynauskutočnenieodovzdaniapodľačl.29Nariadenia,dôsledkomčohojepotrebné

konštatovať, že táto 6 mesačná lehota uplynula. Ide o prekluzívnu lehotu, ktorá ex lege spôsobuje zánik
povinnosti na strane Bulharska prevziať žalobcu späť a tiež prechod zodpovednosti za jeho žiadosť o
azyl na Slovensku republiku. Bulharsko akceptovalo žiadosť o prijatie späť žalobcu dňa 13.08.2019 a
toutoakceptáciouzačalaplynúťlehotanauskutočnenieodovzdaniapodľačl.29Nariadenia,ktorámárneuplynula dňa 13.02.2020. Žiadala, aby s prihliadnutím nato, že žalobca je žiadateľom o azyl na území
Slovenky republiky od 20.08.2019, t.j. takmer 6 mesiacov, zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného,
aby čo najskôr mohlo začať azylové konanie. Na podporu svojich tvrdení predložila rozsudok Krajského

súdu v Bratislave sp. zn. 6SaZ/4/2018 z 07.11.2018 a rozsudok NS SR sp. zn. 10Sžak/2/2019 zo dňa
27.03.2019.

22. Žalovaný vo vyjadrení k podaniu právnej zástupkyne žalobcu podaním zo dňa 05.03.2020 s
poukazom na čl. 29 ods. 1 Dublinského nariadenia III uviedol, že Bulharská republika akceptovala

žiadosť o prijatie späť žiadateľa dňa 13.08.2019, avšak ako vyplýva z tohto článku, lehota šiestich
mesiacov plynie buď od akceptovania dožiadania iným členským štátom alebo od konečného
rozhodnutia o odvolaní v prípade, že má odkladný účinok. V prípade žalobcu správny súd dňa
14.01.2020 priznal odkladný účinok správnej žalobe. Na základe tohto je zrejmé, že lehota 6 mesiacov
už neplynie od akceptácie, ale od konečného rozhodnutia o odvolaní (v našom prípade správna žaloba),
keďže má odkladný účinok. V takomto prípade sa informuje aj zodpovedný členský štát, ktorý už

akceptovalprijatiespäťžiadateľa(Bulharsko)otom,žetransfervdanommomenteniejemožnévykonať,
nakoľko žiadateľ využil opravný prostriedok, ktorý má odkladný účinok. V praxi ide o tzv. suspensive
effect (odkladný účinok), o ktorom sa členské štáty navzájom informujú, aby bolo zrejmé, že lehota na
transfer neplynie až do konečného rozhodnutia súdu a zodpovedný členský štát sa nezabavuje svojej
povinnosti prijať späť žiadateľa.

23. Pokiaľ sa týkalo rozsudkov, na ktoré poukazovala (rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
6SaZ/4/2018z07.11.2018arozsudokNSSRsp.zn.10Sžak/2/2019zodňa27.03.2019)akonaobdobný
prípad, považoval za nevyhnutné uviesť, že v uvedenom prípade išlo o odlišnú situáciu, kedy žiadateľ
opätovne podal správnu žalobcu proti opakovanému rozhodnutiu žalovaného o zamietnutí žiadosti

o udelenie azylu ako neprípustnej. V danom prípade už existovalo jedno zrušujúce rozhodnutie KS
Bratislava, od ktorého začala plynúť šesťmesačná lehota tak, ako uvádza článok 29 ods. 1 Nariadenia.

24. Dával do pozornosti rozsudky Súdneho dvora EÚ sp. zn. C-19/08 zo dňa 29.01.2009 a C-60/16
zo dňa 13.09.2017. Preto mal zato, že namietané márne uplynutie lehoty na odovzdanie žiadateľa

do zodpovednosti členského štátu nenastalo a lehota 6 mesiacov na odovzdanie žiadateľa do
zodpovednosti členského štátu plynie až od konečného rozhodnutia súdu o správnej žalobe tak, ako to
jasne stanovuje článok 29 ods. 1 Nariadenia. Bulharská republika sa nezbavila svojej povinnosti prijať
späť žiadateľa a je i naďalej zodpovedným členským štátom za posúdenie žiadosti o azyl žiadateľa.
Podanie právnej zástupkyne považoval za bezpredmetné, nakoľko jej výklad márneho uplynutia lehoty

6 mesiacov nie je v súlade s nariadením, ani s dlhoročnou praxou úradov vykonávajúcich nariadenie v
jednotlivých členských štátoch EÚ. Navrhol preto správnu žalobu zamietnuť.

25. Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 5Saz/26/2019-24 zo dňa 14.01.2020 vo veci preskúmania
rozhodnutia žalovaného ČAS: MU-DS-16-28/2019-Ž zo dňa 28.11.2019, o návrhu na priznanie

odkladného účinku správnej žaloby vo veci azylu zo dňa 30.12.2019, priznal správnej žalobe odkladný
účinok. Predmetné rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 20.01.2020.

26. Podľa § 11 ods. 1 písm. c) zákona o azyle, Ministerstvo zamietne žiadosť o udelenie azylu ako
neprípustnú, ak

c) je na konanie o udelenie azylu príslušný iný štát.

27. Podľa § 53b ods. 1 zákona o azyle, Pri určení členského štátu Európskej únie zodpovedného za
posúdenie žiadosti o udelenie azylu, ktorú podal štátny občan tretej krajiny v jednom z členských štátov
Európskej únie, sa použijú kritériá a mechanizmy uvedené v právne záväzných aktoch Európskej únie;

20b) na posúdenie žiadosti o udelenie azylu, ktorú podal cudzinec, ktorému bolo poskytnuté dočasné
útočisko, je však zodpovedný predovšetkým členský štát, ktorý súhlasil s jeho presídlením na svoje
územie.

28. K poznámke 20b) je uvedené - Nariadenie Komisie (ES) č. 1560/2003 z 2. septembra 2003, ktoré

ustanovujepodrobnépravidlánauplatňovanienariadeniaRady(ES)č.343/2003ustanovujúcehokritériá
a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl podanej štátnym
príslušníkom tretej krajiny v jednom z členských štátov (Mimoriadne vydanie Ú.v. EÚ kap. 19/zv. 6) v
platnom znení.Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú
kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú
ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z

členských štátov (prepracované znenie) (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013).

29. Podľa čl. 3 ods. 2 druhý a tretí pododsek Dublinského nariadenia III,
Ak nie je možné odovzdanie žiadateľa do členského štátu, ktorý je primárne určený za zodpovedný,
pretože sa zo závažných dôvodov možno domnievať, že v konaní o azyle a podmienkach prijímania

žiadateľov existujú v danom členskom štáte systémové chyby, na základe ktorých hrozí žiadateľom
neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie v zmysle článku 4 Charty základných práv Európskej únie,
členský štát uskutočňujúci proces určovania zodpovedného členského štátu pokračuje v posudzovaní
kritérií stanovených v kapitole III s cieľom zistiť, či iný členský štát nemôže byť určený ako zodpovedný.
Ak nemožno vykonať odovzdanie podľa tohto odseku do žiadneho členského štátu určeného na základe
kritérií stanovených v kapitole III alebo do prvého členského štátu, v ktorom bola podaná žiadosť, stane

sa zodpovedným členským štátom členský štát, ktorý uskutočňuje proces určovania zodpovedného
členského štátu.

30. Podľa čl. 26 ods. 1 (Oznámenie rozhodnutia o odovzdaní) Dublinského nariadenia III,
1. Keď dožiadaný členský štát akceptuje, že má prevziať alebo prijať späť žiadateľa alebo inú

osobu uvedenú v článku 18 ods. 1 písm. c) alebo d), žiadajúci členský štát oznámi dotknutej osobe
rozhodnutie o jej odovzdaní do zodpovedného členského štátu a v príslušných prípadoch aj rozhodnutie
neposudzovať jej žiadosť o medzinárodnú ochranu. Ak dotknutú osobu zastupuje právny zástupca alebo
iný poradca, môže členský štát rozhodnúť, že rozhodnutie oznámi tomuto právnemu zástupcovi alebo
poradcovi a nie dotknutej osobe, a prípadne ju o rozhodnutí upovedomí.

31.Podľačlánku29ods.1DublinskéhonariadeniaIII,Odovzdaniežiadateľaaleboinejosobyuvedenejv
článku 18 ods. 1 písm. c) alebo d) zo žiadajúceho členského štátu do zodpovedného členského štátu sa
uskutoční v súlade s vnútroštátnym právom žiadajúceho členského štátu, po porade medzi dotknutými
členskými štátmi, akonáhle to je prakticky možné a najneskôr do šiestich mesiacov od akceptovania

dožiadania iným členským štátom o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby alebo konečného
rozhodnutia o odvolaní alebo preskúmaní, ak majú v súlade s článkom 27 ods. 3 odkladný účinok.

32. Podľa článku 27 ods. 3 písmeno c) Dublinského nariadenia III, Na účely odvolania proti rozhodnutiu
o odovzdaní alebo jeho preskúmania členské štáty vo svojom vnútroštátnom práve stanovia, že:

c) dotknutá osoba môže v primeranej lehote požiadať súd o odklad výkonu rozhodnutia o odovzdaní
do prijatia rozhodnutia vo veci jej odvolania alebo preskúmania. Členské štáty zabezpečia, aby bol k
dispozícii účinný opravný prostriedok, a to odkladom odovzdania do prijatia rozhodnutia o prvej žiadosti
o odklad. Každé rozhodnutie o tom, či sa výkon rozhodnutia o odovzdaní odloží, sa prijme v primeranej
lehote, ktorá zároveň umožní podrobné a prísne preskúmanie žiadosti o odklad. V rozhodnutí o tom, že

výkon rozhodnutia o odovzdaní sa neodloží, sa uvedú dôvody, na ktorých sa zakladá.

33. Podľa článku 4 Charty základných práv Európskej únie (Zákaz mučenia a neľudského alebo
ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu), Nikoho nemožno mučiť ani podrobovať neľudskému alebo
ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

34. Podľa čl. 3 Dohovoru, Nikoho nemožno mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu
zaobchádzaniu alebo trestu.

35. Podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému,

neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

36. Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní tento zákon sa vzťahuje na konanie, v
ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch
alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.

37. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo
zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú na to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo
podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.38. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav
veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi

účastníkov konania.

39. Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi
predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a
musí obsahovať predpísané náležitosti.

40. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia
právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy
konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí
pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovil osobitný zákon.

41. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil
správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, ako sa vyrovnal s návrhmi
a námietkami konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

42. Pokiaľ sa týka súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia, správny súd právne uzatvára:

43. Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného ČAS: MU-DS-16-28/2019-Ž zo dňa
28.11.2019, ktorým žalovaný podľa § 11 ods. 1 písm. c) ZoA zamietol žiadosť žalobcu o udelenie azylu
ako neprípustnú, nakoľko podľa § 11 ods. 3 ZoA je v prípade žalobcu príslušná na konanie o udelenie

azylu Bulharská republika.

44. V konaní bolo preukázané, čo žalobca ani nenamietal, že požiadal o udelenie azylu na území
Bulharska (04.06.2019), pričom Bulharsko je členským štátom Európskej únie. Dňa 13.08.2019
Bulharsko písomne akceptovalo prijatie späť žalobcu podľa článku 18 ods. 1 písm. d) Dublinského

nariadenia III. Dňa 20.08.2019 žalobca požiadal počas pobytu v Ú. E. o udelenie azylu na území SR z
dôvodu, že sa nechce vrátiť do domovskej krajiny, nakoľko sa bojí o svoj život.

45. V zmysle ustanovenia § 53b ods. 1 ZoA sa pri určení členského štátu Európskej únie zodpovedného
za posúdenie žiadosti o udelenie azylu, ktorú podal štátny občan tretej krajiny v jednom z členských

štátov Európskej únie, použijú kritériá a mechanizmy uvedené v právne záväzných aktoch Európskej
únie, ktorým je Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013 (Dublinské
nariadenie III).

46. Z ustanovenia čl. 3 ods. 2 Dublinského nariadenia III vyplýva, že v rámci dublinského systému

nemožno premiestňovať žiadateľov o medzinárodnú ochranu do členského štátu, v ktorom azylové
konanie alebo podmienky prijímania žiadateľov o medzinárodnú ochranu vykazujú systémové chyby
z hľadiska záväzných štandardov Spoločného európskeho azylového systému, že by v prípade
premiestnenia žiadateľa do tejto krajiny dublinského systému vzniklo riziko neľudského, či ponižujúceho
zaobchádzania s týmto žiadateľom v zmysle čl. 4 Charty základných práv Európskej únie (Charta), resp.

čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských právach a základných slobôd (Dohovor).

47. Súdny dvor Európskej únie rozsudkom v spojených veciach C-411/10 a C-493/10 z 21.12.2011
stanovil povinnosť odovzdávajúcich členských štátov skúmať okrem iného aj systémové zlyhania
azylového konania v krajine, do ktorej majú byť žiadatelia odovzdaní. V zmysle bodu 2 tohto rozsudku

„PrávoÚniebrániuplatneniunevyvrátiteľnejdomnienky,podľaktorejčlenskýštát,ktorýječlánkom3ods.
1 nariadenia č. 343/2003 identifikovaný ako zodpovedný, rešpektuje základné práva Európskej únie.
Článok 4 Charty základných práv Európskej únie sa má vykladať v tom zmysle, že členským štátom
vrátane vnútroštátnych súdov prislúcha, aby neodovzdali žiadateľa o azyl do „zodpovedného členského
štátu“ v zmysle nariadenia č. 343/2003, pokiaľ nemôžu ignorovať, že systémové zlyhania azylového

konania a podmienok prijatia žiadateľov o azyl v tomto členskom štáte predstavujú vážne a preukázané
dôvody domnievať sa, že žiadateľ bude vystavený skutočnému nebezpečenstvu neľudského alebo
ponižujúceho zaobchádzania v zmysle tohto ustanovenia. Nemožnosť odovzdania žiadateľa do iného
členského štátu Európskej únie v prípade, že je tento štát identifikovaný ako zodpovedný členský štátna základe kritérií kapitoly III tohto nariadenia, ukladá členskému štátu, ktorý by mal uskutočniť toto
odovzdanie, aby s výhradou možnosti vlastného preskúmania žiadosti upravenej v článku 3 ods. 2
nariadenia č. 343/2003 pokračoval v preskúmavaní kritérií uvedenej kapitoly s cieľom overiť, či niektoré

z nasledujúcich kritérií umožňuje identifikovať iný členský štát ako zodpovedný za posúdenie žiadosti
o azyl.“

48. Správny súd vo svojej prechádzajúcej rozhodovacej činnosti, ako aj s prihliadnutím na rozhodovaciu
činnosťinéhosúduvčlenskomštáteEurópskejúnie,ktorýsazaoberalvýkladomDublinskéhonariadenia

III uzavrel, že správna úvaha v zmysle čl. 3 ods. 2 druhý pododsek Dublinského nariadenia III, týkajúca
sa premiestnenia žiadateľa, by mala byť zahrnutá v rozhodnutí o premiestnení žiadateľa, bez ohľadu
nato, do akej krajiny má byť žiadateľ premiestnený (napr. rozsudok NSS ČR z 25.02.2015, č.k. 1 Azs
248/2014-27).

49. V zmysle vyššie uvedenej rozhodovacej činnosti bolo teda povinnosťou žalovaného posúdiť, či v

prípade Bulharska existujú závažné dôvody sa domnievať, že tu dochádza k systémovým chybám,
pokiaľ ide o konanie o azyle a podmienky prijímania žiadateľov, na základe ktorých je tu riziko,
že žiadateľom hrozí neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie v tejto krajine, ako krajine, ktorá je
zodpovedná za posúdenie ich žiadosti o medzinárodnú ochranu.

50. Správny súd rovnako zdôrazňuje, že v zmysle čl. 3 Dublinského nariadenia III musí byť závažný
dôvod sa domnievať, že existujú vady v azylovom systéme krajiny, resp. azylových podmienkach krajiny,
kam má byť žiadateľ vrátený, pričom žalobca namiesto predloženia dôkazov preukazujúcich naplnenie
tohto článku na strane Bulharska viac poukazoval na situáciu v krajine pôvodu žalobcu. V kontexte
správnej žaloby je potrebné aj uviesť, že pokiaľ by aj azylové konanie v Bulharsku nedopadlo tak, ako

si to želá žalobca, nemožno na tomto podklade vyvodzovať závery, že v zmysle čl. 3 Dublinského
nariadenia III dochádza na území tohto štátu k systémovým zlyhaniam, pokiaľ má žiadateľ právo na
súdnu ochranu, právo na obhajobu a celkový súdny prieskum svojho azylového konania. Rovnako v
prípade žalobcu nemožno akceptovať tzv. asylum-shopping (opakované posudzovaniu opodstatnenosti
dôvodov na udelenie medzinárodnej ochrany súčasne alebo postupne viacerými členskými štátmi,

do ktorých sa žiadatelia účelovo premiestňujú) a vyberanie si krajiny, ktorá zo štatistického pohľadu
pristupuje z pohľadu žalobcu k štátnym príslušníkom I. viac zhovievavo.

51. V danom prípade správny orgán svoju správnu úvahu, týkajúcu sa posúdenia Bulharskej republiky,
z tohto pohľadu zahrnul do svojho rozhodnutia, ktoré je predmetom súdneho prieskumu, pričom uviedol,

že dôkladne prešetril, či podmienky v bulharských táboroch pre cudzincov, ktorí sú v azylovom konaní,
neindikujú neľudské, či ponižujúce zaobchádzanie so žiadateľmi o azyl nachádzajúcimi sa v Bulharsku,
vrátane toho, že v roku 2018 sa uskutočnilo 86 transferov na jeho územie, z čoho vyplýva, že transfery
do Bulharska sa vykonávajú a nie sú pozastavené pre systémové zlyhania. Z ním zistených tvrdení
žalovaný v podstate vyvodil, že v prípade Bulharskej republiky neexistujú systémové chyby v konaní o

azyle a podmienkach prijímania žiadateľov v danom členskom štáte. Bulharsko patrí medzi členský štát
EÚ, ktorý uplatňuje Dublinské nariadenie, rešpektuje najmä zásadu nevyhostiteľnosti (non-refoulement)
a je považované za bezpečnú krajinu pre štátnych príslušníkov tretích krajín.

52. Správny súd uzatvára, že odovzdanie žalobcu v zmysle Dublinského nariadenia III nie v rozpore

s čl. 4 Charty a čl. 3 Dohovoru a správny súd má zato, že v prípade žalobcu žalovaný postupoval v
súlade s čl. 3 ods. 2 druhý a tretí pododsek Dublinského nariadenia III, nakoľko v prípade Bulharska
nie je závažný dôvod sa domnievať, že v konaní o azyle a podmienkach prijímania žiadateľov existujú
v danom členskom štáte systémové chyby, na základe ktorých hrozí žiadateľom a teda aj žalobcovi
neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie. Rozhodnutie žalovaného je z tohto dôvodu preskúmateľné.

Žalovaný zhromaždil do spisu v zmysle zásady, že je jeho povinnosťou zhromažďovať nielen dôkazy
svedčiace v neprospech účastníka konania, ale aj v jeho prospech, dostatočné množstvo materiálov,
ktoré sa nachádzajú v administratívnom spise, ktoré preukazujú jeho záver, že v prípade Bulharska nie
je namieste použitie čl. 3 Dublinského nariadenia III, t.j. záver týkajúci sa riadneho fungovania azylového
systému v Bulharsku, pričom tieto jeho závery nevybočili z medzí voľnej správny úvahy.

53. Žalobca s poukazom na čl. 29 ods. 1 Dublinského nariadenia III namietal, že v jeho prípade uplynula
šesťmesačnáprekluzívnalehotavzmysletohtočlánku,ktoráspôsobilazánikBulharskaprevziaťžalobcu
avdôsledkutohoprešlazodpovednosťposúdiťjehožiadosťojehomedzinárodnúochranunaSlovenskúrepubliku. Poukazoval nato, že Bulharsko akceptovalo žiadosť o prijatie späť žalobcu dňa 13.08.2019
a touto akceptáciou začala plynúť lehota na uskutočnenie odovzdania podľa čl. 29 nariadenia, ktorá
márne uplynula dňa 13.02.2020.

54. V tejto súvislosti správny súd dáva do pozornosti, že správnej žalobe (zo dňa 30.12.2019), ktorou
sa žalobca domáhal zrušenia preskúmavaného rozhodnutia, bol rozhodnutím správneho súdu zo dňa
14.01.2020 priznaný odkladný účinok. To znamená, že správnej žalobe z pohľadu článku 27 ods.
3 konkrétne písmeno c) Dublinského nariadenia III, t.j. na žiadosť, bol priznaný odkladný účinok.

Právoplatnosťou uznesenia súdu o priznaní odkladného účinku správnej žalobe táto lehota šiestich
mesiacov v zmysle čl. 29 ods. 1 tohto nariadenia prestala plynúť.

55. Zo samotného znenia článku 29 ods. 1 Dublinského nariadenia III vyplýva, že odovzdanie
žiadateľa sa uskutoční najneskôr do šiestich mesiacov od akceptovania dožiadania ALEBO konečného
rozhodnutia o odvolaní alebo preskúmaní, ak majú v súlade s článkom 27 ods. 3 odkladný účinok.

56.KdanémuvýkladudospelajSúdnydvorEÚ(ajkeďpredmetomkonaniabolvýkladinéhoustanovenia
nariadenia), kde v rozsudku C-60/16 zo dňa 13.09.2017 v bode 55 uviedol, že „Pokiaľ majú odvolanie
alebo návrh na preskúmanie podané proti rozhodnutiu o odovzdaní odkladný účinok, je pojmovo
nemožnévykonaťodovzdanie,čojedôvod,prektorýmožnolehotustanovenúnatentoúčelzačaťpočítať

v tomto prípade až vtedy, keď je budúca realizácia odovzdania v zásade dohodnutá a zostáva vyriešiť
iba spôsob jeho vykonania, a to odo dňa, keď zanikol tento odkladný účinok (pozri analogicky rozsudok
z 29. januára 2009, Petrosian, C-19/08, EU:C:2009:41, bod 45).

57. V preskúmavanom prípade nie je pochýb, že správnej žalobe, ktorou sa žalobca domáhal

preskúmania rozhodnutia o jeho odovzdaní do Bulharskej republike bol priznaný odkladný účinok. Tento
odkladný účinok bol priznaný nielen z pohľadu vnútroštátnej právnej úpravy v Slovenskej republike,
ale z pohľadu Dublinského nariadenia III, aj v zmysle článku 27 ods. 3. Preto šesťmesačná lehota
na odovzdanie žalobcu nemohla platne uplynúť, keďže s konečnou platnosťou nebolo rozhodnuté o
správnej žalobe, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného, aj o jeho odovzdaní

do Bulharskej republiky. Preto námietku uplynutia šesťmesačnej lehoty v zmysle článku 29 ods. 1
Dublinského nariadenia III nemožno považovať za dôvodnú.

58.Pokiaľsatýkazvukovejnahrávkypredloženejžalobcom,ktorásanachádzavPrílohovejobálkenačl.
15 súdneho spisu, z danej vyplýva, že ide o nahrávku v rozsahu 2 minút a 11 sekúnd. Z danej nahrávky,

nie je zrejmé, kto ju urobil, kto ju tlmočil a nie je zrejmé, kto je osoba, ktorej hlas v cudzom jazyku je na
nahrávke a akej je štátnej príslušnosti. Tlmočník uviedol, že ON povedal svoje meno, ktoré však nebolo
tlmočníkom uvedené. Ďalej odznelo tlmočníkom, že je straší brat Š., a že včera večer ho deportovali zo
Slovenska do Bulharska a že má byť v otvorenom tábore, ale vraj žiada o pomoc a teraz je momentálne
podľa prekladu v zatvorenom tábore. Následne nahrávka je náhle ukončená.

59. Správny súd zdôrazňuje, že z danej nahrávky vôbec nevyplýva, žeby malo ísť v Bulharsku o
zlé podmienky v azylových zariadeniach. Z danej nahrávky len vyplýva, že osoba nie je spokojná s
umiestnením v inom type tábora ako jej bolo sľúbené, pričom vzhľadom na tú skutočnosť, že nie je
uvedená totožnosť danej osoby, nie je možné ani uloženie povinnosti žalovanému k prevereniu prečo a

za akých okolností sa tak v prípade tejto osoby, ktorej totožnosť nie je súdu známa, stalo. Danú nahrávku
nemožno považovať za dôkaz, v zmysle ktorého by bolo možno uzavrieť podľa čl. 3 Dublinského
nariadenia, že v Bulharsku sú systémové zlyhania v azylovej procedúre, resp. nedostatočné podmienky
v azylových zariadeniach. K danému súd len dopĺňa, že aj zo správ zhromaždených žalovaným vyplýva,
že žiadatelia o azyl, ktorí sa vracajú z iných členských štátov, sa v zásade pri návrate do Bulharska

nestretávajú s prekážkami v prístupe k azylovému konaniu a pred príchodom dublinských navrátilcov
SAR informuje hraničnú políciu o očakávanom príchode a uvádza, či by sa mal navrátilec presunúť
do azylového prijímacieho strediska alebo do imigračného detenčného zariadenia, pričom rozhodnutie
závisí od fázy azylového konania dublinského navrátilca.

60. Preto súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia správnu žalobu zo dňa 30.12.2019 o
preskúmanie rozhodnutia žalovaného ČAS: MU-DS-16-28/2019-Ž zo dňa 28.11.2019 podľa § 219
Správneho súdneho poriadku zamietol, majúc zato, že táto vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti
nie je dôvodná. V prípade žalobcu bolo preukázané, že v zmysle čl. 18 ods. 1 písm. b) Dublinskéhonariadenia III je za posúdenie jeho žiadosti o udelenie azylu zodpovedná Bulharská republika. Žalovaný
pri vydaní napadnutého rozhodnutia postupoval správne a zákonne a ním produkované správne úvahy,
v rámci ktorých dospel k záveru, že žalobcovu žiadosť o udelenie azylu zamietol ako neprípustnú podľa

§ 11 ods. 1 písm. c) zákona o azyle, náležite odôvodnil.

61. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že nepriznal ich
náhradu účastníkom konania, nakoľko žalobca nebol v konaní úspešný a žalovanému právo na náhradu
trov konania nepatrí.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote
jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu.

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku
to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje,

podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len
"sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak
sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na
dodatočnédoručeniepodanianevyzýva.Kpodaniukolektívnehoorgánumusíbyťpripojenérozhodnutie,

ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví

kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský
súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,

f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo

j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa
vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom
spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že

sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.