Rozhodnutie ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, April 16, 2013

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14Co/510/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1109242774
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 04. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Javorčíková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1109242774.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Javorčíkovej a členiek
senátu JUDr. Aleny Svetlovskej a Mgr. Barbory Bartekovej v právnej veci navrhovateľa: T.. B. O., F..
C. Q. Č.. X, O., zastúpený: JUDr. Marek Morochovič, advokát, Krížna 56, Bratislava, proti odporcovi
Chemko, a.s. Strážske v likvidácii, Moskovská 13, Bratislava, zastúpený: Advokát Pirč, s.r.o., Štrbská
4, Košice, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, o odvolaní odporcu

proti čiastočnému rozsudku Okresného súdu Bratislava I v Bratislave č.k. 25C 306/2009-331 zo dňa
16.1.2012

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave čiastočný rozsudok Okresného súdu Bratislava I v Bratislave č.k. 25C
306/2009-331 zo dňa 16.1.2012 p o t v r d z u j e .
O trovách odvolacieho konania rozhodne prvostupňový súd samostatným rozhodnutím.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd určil, že:
Okamžité skončenie pracovného pomeru navrhovateľa vykonané písomným podaním odporcu zo dňa
2.6.2009 je neplatné.
Okamžité skončenie pracovného pomeru navrhovateľa vykonané písomným podaním odporcu zo dňa
5.6.2009 je neplatné.
Súd návrh na určenie, že pracovný pomer medzi navrhovateľom a odporcom sa dňom 2.6.2009 a dňom

5.6.2009 nekončí a naďalej trvá zamieta.
O náhrade mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru a o náhrade trov konania rozhodne
po právoplatnom skončení konania o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru
navrhovateľa.

Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že navrhovateľ sa návrhom vo veci domáhal určenia neplatnosti
okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktoré mu bolo dané odporcom listom zo dňa 2.6.2009 a
5.6.2009, a náhrady mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru. Dôvodom pre okamžité
skončenie pracovného pomeru malo byť jeho opakované porušenie pracovných povinností, konkrétne
jeho absencia na pracovisku v pracovnej dobe v období od 15.4.2009 do 29.5.2009, keď táto presiahla
preukázateľne 3 pracovné dni, nesplnenie úloh a pokynov zamestnávateľa v zmysle Zápisu z porady

riaditeľov spoločnosti v dňoch 20.4., 30.4., 6.5., a 22.5.2009, ako aj tých uložených písomnými pokynmi
zo dňa 14.5.2009 a 27.5.2009, s ktorými dôvodmi navrhovateľ nesúhlasil. Rovnako nesúhlasil s tým,
že svojim konaním ohrozil riadny chod spoločnosti a neposkytol likvidátorovi spoločnosti súčinnosť.
Odporcovi už pri protokolárnom odovzdávaní pracovných pomôcok opakovane oznámil, že nesúhlasí s
ukončením pracovného pomeru a žiada o prideľovanie práce, následne tak uskutočnil aj listom zo dňa
12.6.2009.

Podaním doručeným súdu dňa 17.3.2010 navrhovateľ požiadal, aby súd okrem určenia neplatnosti
okamžitého skončenia pracovného pomeru rozhodol i o jeho nároku na náhradu mzdy za obdobie od2.6.2009 do času, kým mu odporca neumožní pokračovať v práci v celkovej sume 61.023,38 Eur spolu
s príslušenstvom. Písomným podaním doručeným súdu dňa 10.10.2011 navrhovateľ upravil znenie
žalobného petitu v časti náhrady mzdy, keď žiadal zaviazať odporcu k povinnosti zaplatiť mu náhradu

mzdy vo výške 7.302,66 Eur mesačne brutto počnúc od 6.6.2009 do dňa, kedy mu odporca umožní
vykonávať prácu alebo do času, kedy súd právoplatne rozhodne o skončení pracovného pomeru. Súd
pripustil zmenu žalobného petitu v časti týkajúcej sa požadovanej náhrady mzdy uznesením zo dňa
20.10.2011, č.k. 25C 306/2009-259.
Odporca s návrhom navrhovateľa nesúhlasil a žiadal ho v celom rozsahu zamietnuť. Namietal ukončenie

pracovného pomeru s navrhovateľom už listom zo dňa 2.6.2009, keďže tento list sa navrhovateľovi
nepodarilo doručiť, a preto pristúpil k okamžitému skončeniu pracovného pomeru totožným listom
zo dňa 5.6.2009, ktoré vyvolalo zamýšľané účinky. Navrhovateľ porušil svoju základnú pracovnú
povinnosť, keď sa nezdržiaval na pracovisku v pracovnej dobe v období od 15.4.-29.5.2009, pričom
jeho neprítomnosť na pracovisku preukázateľne presiahla viac ako 3 pracovné dni. Takéto konanie
navrhovateľa ako zamestnanca odporca považoval za závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktoré

spolu s nesplnením uložených úloh a pokynov založilo možnosť zamestnávateľa prikročiť k okamžitému
ukončeniu pracovného pomeru.
Po vykonanom dokazovaní súd poukázal na ustanovenia § 68 ods. 1, 2; 70; 74; 77 a 79 ods. 1 zákona č.
311/2001 Z.z. Zákonníka práce a konštatoval, že návrh navrhovateľa je dôvodný. Okamžité skončenie
pracovného pomeru je výnimočným spôsobom rozviazania pracovného pomeru. Na jeho platné

uskutočnenie, či už zo strany zamestnávateľa alebo zamestnanca sa vyžaduje písomná forma, uvedenie
jasného dôvodu jeho skončenia a jeho doručenie druhému účastníkovi. Dôvod okamžitého skončenia
pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa nastane v prípade, ak bol zamestnanec právoplatne
odsúdenýzatrestnýčinaleboaksadopustilkonania,ktorésozreteľomnajehointenzitu,mázanásledok
porušenie pracovných povinností (závažným spôsobom) a nie je žiaduce, aby jeho pracovný pomer

trval ďalej, čo aj len do skončenia výpovednej doby. Dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru
musí byť v zrušovacom prejave uvedený takým spôsobom, aby z neho bolo zrejmé, aké sú skutočné
príčiny, ktoré viedli zamestnávateľa k tomuto spôsobu skončenia pracovného pomeru. Dôvod nemožno
dodatočne meniť. Okamžité skončenie pracovného pomeru musí byť doručené zamestnancovi, pretože
jeho právne účinky nastávajú až okamihom jeho doručenia druhému účastníkovi. V prípade, že k nemu

pristúpil zamestnávateľ, musí byť vopred prerokované so zástupcami zamestnancov, inak je neplatné
podľa § 74 Zákonníka práce. Ak nie je splnená čo aj len jedna z vyššie uvedených podmienok, okamžité
skončenie pracovného pomeru je neplatné. Neplatnosť skončenia pracovného pomeru jeho okamžitým
skončením môže zamestnanec uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa
mal pracovný pomer skončiť.

Z vykonaného dokazovania a zhodných tvrdení účastníkov konania vyplynulo, že odporca prikročil k
ukončeniu pracovného pomeru s navrhovateľom listami zo dňa 2.6.2009, ktorý navrhovateľ odmietol v
ten istý deň prevziať, a zo dňa 5.6.2009, ktorý navrhovateľ prevzal dňa 10.6.2009. Pokiaľ navrhovateľ
uplatnil žalobu na určenie neplatnosti tohto spôsobu ukončenia pracovného pomeru na súde dňa
9.7.2009, podal ju v zákonom stanovenej dvojmesačnej lehote.

Aj keď samotný odporca popieral relevanciu okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa
2.6.2009, je zrejmé, že danú listinu navrhovateľ odmietol prevziať. Týmto úkonom navrhovateľ spôsobil
účinky spojené s jej faktickým doručením podľa § 38 ods. 4 veta posledná Zákonníka práce. Právny
zástupca odporcu potvrdil, že dôvody skončenia pracovného pomeru s navrhovateľom prerokoval so
zástupcami odborového zväzu až dňa 5.6.2009, a v nadväznosti na to pristúpil k v poradí druhému

okamžitému ukončeniu pracovného pomeru s navrhovateľom. Prvostupňový súd dospel preto k názoru,
že v súvislosti s okamžitým skončením pracovného pomeru zo dňa 2.6.2009 absentovala jedna
zo zákonom stanovených podmienok jeho platnosti podľa § 74 Zákonníka práce - jeho predbežné
prerokovanie so zástupcami zamestnancov. Z tohto dôvodu je okamžité skončenie pracovného pomeru
podaním zo dňa 2.6.2009 neplatné.

Vo vzťahu v poradí k druhému okamžitému skončeniu pracovného pomeru navrhovateľa listom
odporcu zo dňa 5.6.2009 sa prvostupňový súd sústredil na námietky právneho zástupcu navrhovateľa
spočívajúce v jeho neurčitosti, nejasnosti a zameniteľnosti. Skutočnosti, ktoré sú dôvodom ukončenia
pracovného pomeru nie je síce potrebné rozvádzať do všetkých podrobností, avšak musia byť
vymedzené natoľko určito a zrozumiteľne, aby vo svojom súhrne tvorili skutok nezameniteľný s inými

skutkami a bolo každému jasné, prečo bol so zamestnancom ukončený pracovný pomer. Prvostupňový
súd vyhodnotil, že dôvody uvedené v okamžitom skončení pracovného pomeru zo dňa 5.6.2009
nemožno považovať za dostatočne určité.K prvému dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru spočívajúcemu v tom, že sa navrhovateľ
nezdržiaval na pracovisku v pracovnej dobe od 15.4.do 29.5.2009, pričom jeho neprítomnosť
preukázateľne presiahla viac ako 3 pracovné dni, súd uviedol, že vychádzajúc z doslovného vymedzenia

tohto dôvodu, navrhovateľ sa nemal zdržiavať na pracovisku kontinuálne vo vymedzenom období a
zároveň jeho absencia mala presiahnuť viac ako 3 pracovné dni. V konaní odporca síce namietal
neprítomnosť navrhovateľa v práci v časovom období od 15.4. do 29.5.2009, avšak zároveň
preukazoval, že navrhovateľ na pracovisku v skutočnosti absentoval len 4 pracovné dni v mesiaci
máj 2009, a to v dňoch 14., 19., 22. a 28.5.2009. Z vyjadrení právneho zástupcu odporcu potom

vyplynulo, že u navrhovateľa nemalo ísť o kontinuálnu neprítomnosť počas celého obdobia, ale len
počas vymedzených štyroch pracovných dní mesiaca máj 2009, ktorú okolnosť odporca sankcionoval aj
krátením mzdy navrhovateľa v danom kalendárnom mesiaci. Z takto vymedzeného dôvodu okamžitého
skončenia pracovného pomeru podľa mienky súdu nie je jasný skutočný dôvod porušenia pracovných
povinností navrhovateľom, keď na jednej strane by malo ísť o jeho kontinuálnu neprítomnosť v
práci (vyplýva to z doslovného znenia listu z 5.6.2009, pozn. súdu), pričom však v skutočnosti

odporca navrhovateľovi vytýkal neprítomnosť na pracovisku len počas 4 pracovných dní v mesiaci
máj 2009, ktorých existenciu osvedčoval písomnými záznamami likvidátora. Pokiaľ odporca evidoval
u navrhovateľa absenciu na pracovisku len počas 4 konkrétnych pracovných dní v mesiaci máj 2009,
a z tohto dôvodu pristúpil k rozviazaniu pracovného pomeru s ním, tak ako to deklaroval aj právny
zástupca odporcu na pojednávaní súdu dňa 16.1.2012, táto okolnosť zo znenia okamžitého skončenia

pracovného pomeru nevyplýva; dni neprítomnosti navrhovateľa v práci nie sú totiž v listine zo dňa
5.6.2006 jasne a určito zadefinované. Aj keby odporca mienil sankcionovať navrhovateľa za jeho
nepretržitú neprítomnosť v práci v období od 15.4. do 29.5.2009, vykonaným dokazovaním nebolo
preukázané, že by sa navrhovateľ na pracovisku počas celého ohraničeného obdobia kontinuálne
nenachádzal, keď bol minimálne účastný dvoch porád s likvidátorom spoločnosti v dňoch 30.4. a

6.5.2009, a na pracovisku sa nachádzal aj dňa 27.5.2009, kedy osobne prevzal písomný pokyn
likvidátora z rovnakého dňa. Okolnosť nepretržitej absencie navrhovateľa v práci však nepopieral ani
právny zástupca odporcu, čím zároveň vyvrátil tvrdenia v okamžitom skončení pracovného pomeru
zo dňa 5.6.2009 o nepretržitej neprítomnosti navrhovateľa v práci počas celého obdobia od 15.4. do
29.5.2009. Pokiaľ právny zástupca odporcu namietal, že navrhovateľ porušoval pracovné povinnosti

zamestnancatým,žesanezapisovaldodochádzkovejknihy,tentoargumentneboldôvodomokamžitého
skončenia pracovného pomeru, a preto sa ním súd nemohol zaoberať. Inak by išiel nad rámec dôvodov
uvedených v okamžitom skončení pracovného pomeru. Podľa ustálenej súdnej judikatúry sa nesmú
dôvody vedúce ku rozviazaniu pracovného pomeru dodatočne meniť, ani rozširovať.
Pokiaľ išlo o ďalšie dôvody uvedené v okamžitom skončení pracovného pomeru - neplnenie úloh

a pokynov v zmysle Zápisov z porád riaditeľov spoločnosti v dňoch 20.4., 30.4., 6.5. a 22.5.2009,
ako aj povinností uložených pokynmi zo dňa 14.5. a 27.5.2009, k tomu súd uviedol, že ani tento
dôvod skončenia pracovného pomeru nepovažoval za dostatočne jasný a určitý. Absentuje tu totiž opis
konkrétneho skutku, konkrétnej úlohy, ktorú navrhovateľ nemal splniť so súčasným konkretizovaním
kedy táto úloha nemala byť splnená, tak, aby bolo možné konanie navrhovateľa preskúmať aj z

hľadiska plynutia a zachovania behu hmotnoprávnej lehoty, i z hľadiska materiálneho. Pokiaľ sa odporca
odvolával na úlohy uložené navrhovateľovi podľa zápisov z porád, ani z ich obsahu nie je vždy celkom
jasné, ktoré konkrétne úlohy mal navrhovateľ vykonať a vôbec z nich nevyplýva lehota, v rámci ktorej
mal tú ktorú úlohu navrhovateľ splniť. Navyše porada konaná dňa 20.4.2009 bola určená len likvidátorovi
a generálnemu riaditeľovi spoločnosti, a nie navrhovateľovi, pričom v jej zmysle mal práve generálny

riaditeľ zabezpečiť splnenie preberaných úloh. Zo zápisu z tejto porady teda nie je zrejmá konkrétna
úloha určená navrhovateľovi. Obdobne súd poukazuje aj na písomný pokyn likvidátora odporcu zo dňa
14.5.2009 určený primárne predstavenstvu spoločnosti, a nie navrhovateľovi, z ktorého potom nie je
evidentná konkrétna úloha, ktorú mal navrhovateľ plniť. Vychádzajúc zo znenia okamžitého skončenia
pracovného pomeru zo dňa 5.6.2009 odporca nijakým spôsobom nešpecifikoval konkrétne konanie,

ktorým mal navrhovateľ porušiť pracovnú disciplínu. Odporca bližšie neuviedol, ktoré z úloh uložených
navrhovateľovitentonemalsplniťavakejlehotetak,abykonanienavrhovateľanemohlobyťzameniteľné
s iným skutkom a následne, aby mohlo byť preskúmateľné aj z hľadiska plynutia a zachovania behu
hmotnoprávnej lehoty, i z hľadiska materiálneho.
Z rovnakých dôvodov súd považoval za neurčitý aj dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru

spočívajúci v neposkytnutí súčinnosti likvidátorovi spoločnosti, keď z takto koncipovaného vymedzenia
nie je zrejmé, v čom mala spočívať súčinnosť navrhovateľa voči likvidátorovi spoločnosti odporcu.
Opätovne tak nemožno zistiť konkrétne konanie, ktorým sa mal navrhovateľ dopustiť porušenia
pracovných povinností.Súd tak dospel k záveru, že odporca v okamžitom skončení pracovného pomeru určitým a
nezameniteľným spôsobom neuviedol a skutkovo nevymedzil zákonný dôvod pre jeho uplatnenie tak,
aby o ňom nemohli vzniknúť pochybnosti, čím nenaplnil jednu z požiadaviek stanovených v § 70

Zákonníka práce, ktorej absencia spôsobuje neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru zo
dňa 5.6.2009.
Súd upustil od vykonania dokazovania výsluchom navrhovaných svedkov T.. B. B., M.. M. F., likvidátora
odporcu B.. B. Z. Q. T.. V. R., nakoľko v kontexte právneho posúdenia veci považoval dokazovanie v
navrhovanom smere za nehospodárne, keďže k určeniu neplatnosti okamžitého skončenia pracovného

pomeru odporcu s navrhovateľom došlo z dôvodu nedostatku formálnych náležitostí tohto úkonu.
Podľa názoru súdu existuje aj ďalší dôvod, ktorý má za následok neplatnosť okamžitého skončenia
pracovného pomeru; a to, že ho urobila osoba (likvidátor odporcu), ktorá na tento úkon nebola
oprávnená. Súd poukázal na ustanovenia § 70 ods. 2, 3; 72 ods. 1 a 68 ods. 5 Obchodného
zákonníka . Z týchto ustanovení vyplýva, že orgánom, ktorý koná v mene spoločnosti a riadi jej činnosť
je štatutárny orgán; v prípade odporcu, ktorý podniká vo forme akciovej spoločnosti, je štatutárnym

orgánom predstavenstvo. To rozhoduje o všetkých záležitostiach spoločnosti, pokiaľ nie sú zákonom
alebo stanovami spoločnosti vyhradené do pôsobnosti valného zhromaždenia alebo dozornej rady.
Likvidátor spoločnosti, vymenovaný v prípade zrušenia spoločnosti s likvidáciou, je oprávnený konať
v mene spoločnosti, avšak podľa § 72 Obchodného zákonníka je oprávnený len na tie úkony, ktoré
smerujú k likvidácii spoločnosti. Rozsah jeho právomoci korešponduje aj s hlavnou podstatou jeho

činnosti, a to speňažovanie majetku spoločnosti. Z toho potom vyplýva, že na likvidátora spoločnosti
prechádza len časť oprávnení štatutárneho orgánu v rozsahu podľa § 72 Obchodného zákonníka, keďže
likvidátor spoločnosti nenahrádza pôsobnosť štatutárneho orgánu (predstavenstva), ktorého funkcia
jehoustanovenímaninezaniká.Podľanázorusúdulikvidátorodporcuneboloprávnenýokamžiteskončiť
pracovný pomer s navrhovateľom. V tomto prípade nešlo o úkon súvisiaci a smerujúci k likvidácii

spoločnosti a na tejto skutočnosti nič nemení ani rozhodnutie samotného likvidátora zo dňa 2.6.2009
(č.l. 19), ktorým oznámil, že vo väzbe na § 68 ods. 5 Obchodného zákonníka nahrádza pôsobnosť
predstavenstva spoločnosti. V tom smere súd zastáva názor, že likvidátor spoločnosti nemohol bez
ďalšieho sám od seba odňať predstavenstvu ako štatutárnemu orgánu spoločnosti jemu zákonom
zverené kompetencie, tieto si prisvojiť, keďže ani tento úkon vo väzbe na § 72 Obchodného zákonníka

nesmeroval k likvidácii spoločnosti.
Pokiaľ navrhovateľ v návrhu na začatie konania žiadal, aby súd ako v poradí tretí výrok určil, že pracovný
pomer medzi účastníkmi konania sa dňom 2.6.2009 a dňom 5.6.2009 nekončí a naďalej trvá, súd k tomu
uviedol, že určením neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru v danom prípade pracovný
pomer nezaniká a trvá ďalej. Ide o zákonný dôsledok neplatného právneho úkonu zamestnávateľa,

ktorý nastáva automaticky, bez potreby jeho osobitného konštatovania vo výrokovej časti rozsudku
súdu. Rovnako z ustanovení Zákonníka práce vyplýva ako jedna z povinností zamestnávateľa povinnosť
prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy, platiť mu za ňu mzdu, utvárať podmienky
na plnenie pracovných úloh (§ 47 ods. 1 Zákonníka práce), teda v súhrne povinnosť zamestnávateľa
umožniť zamestnancovi pokračovať v práci tak, akoby dôvody skončenia pracovného pomeru ani

nenastali. Súd preto dospel k záveru, že je nadbytočné, aby zákonné dôsledky neplatnosti skončenia
pracovného pomeru špecifikoval navyše osobitným výrokom rozsudku. Vzhľadom na tieto skutočnosti
súd návrh navrhovateľa v časti určenia, že pracovný pomer medzi účastníkmi konania neskončil a trvá
naďalej, ako nadbytočný zamietol.
Prvostupňový súd ďalej uviedol, že vo veci rozhodol len čiastočným rozsudkom, ktorým nepokryl celý

rozsah návrhu navrhovateľa, o ktorom v časti požadovanej náhrady mzdy titulom neplatného skončenia
pracovného pomeru rozhodne až po právoplatnom skončení konania o určenie neplatnosti okamžitého
skončenia pracovného pomeru. Rovnako rozhodne aj o náhrade trov konania.
Rozsudok napadol v zákonnej lehote odvolaním odporca prostredníctvom právneho zástupcu podaním
zo dňa 5.3.2012, do výrokov 1 a 2 rozsudku. Výrok 1 (určenie neplatnosti okamžitého skončenia

pracovného pomeru navrhovateľa podaním z 2.6.2009) považuje za nadbytočný. Odporca s týmto
podaním nespájal žiadne právne následky a preto s navrhovateľom ukončil pracovný pomer podaním
z 5.6.2009. Až doručením tohto rozhodnutia navrhovateľovi došlo k zániku pracovného pomeru.
Navrhovateľ preto nemal na určení neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa
2.6.2009naliehavýprávnyzáujempodľa§80písm.c)O.s.p..Súdmalpretovtejtočastinávrhzamietnuť.

Vo vzťahu k výroku 2 (určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru navrhovateľa
podaním z 5.6.2009) sa odporca nestotožnil so skutkovými aj právnymi závermi prvostupňového súdu.
Zo znenia podania tohto skončenia pracovného pomeru nevyplýva, že by dôvodom mala byť kontinuálne
neprítomnosť navrhovateľa na pracovisku v čase od 15.4. do 29.5.2009. Je tam jasne uvedené,že navrhovateľ opakovane porušil základnú pracovnú povinnosť, t.j. nezdržiaval sa na pracovisku v
pracovnej dobe v období od 15.4.2009 do 29.5.2009, pričom jeho neprítomnosť preukázateľne presiahla
viac ako 3 pracovné dni. Práve použité výrazy opakovane a viac ako tri pracovné dni uvádzajú, že sa

nejedná o kontinuálnu neprítomnosť. Takéto vymedzenie dôvodu okamžitého skončenia pracovného
pomeru je nanajvýš dostačujúce aj bez uvedenia konkrétnych pracovných dní. Uvedenie dlhšieho
obdobia bolo iba z dôvodu, že počet dní neprítomnosti navrhovateľa na pracovisku mohol byť vyšší ako
4 dni, počas ktorých likvidátor zistil absenciu navrhovateľa na pracovisku. Skutočnosť, že k spresneniu
dní absencie navrhovateľa došlo až v súdnom konaní, nemožno považovať za zmenu dôvodu

okamžitého skončenia pracovného pomeru. Navrhovateľ mal na základe pracovnej zmluvy a smernice
o pracovnom čase určený 37,5 hodinový týždenný pracovný čas a jeho povinnosťou bolo zdržiavať sa
na pracovisku. Jeho neprítomnosť je hrubým porušením pracovnej disciplíny, čo podporne preukazuje
výpis príchodov a odchodov zamestnancov z evidencie vedenej na vstupnej bráne areálu. Navrhovateľ
rovnako dlhodobo porušoval svoju povinnosť zapisovať sa do dochádzkovej knihy a nemôže tak
preukázať, že v rozhodné dni bol na pracovisku. Dôvodom prečo neboli v podaní z 5.6.9009 uvedené

konkrétne dni absencie navrhovateľa na pracovisku, bola najmä skutočnosť, aby si navrhovateľ nemohol
zaobstarať antidatované dovolenkové lístky od generálneho riaditeľa, s ktorým mal nadštandardné
vzťahy. V súvislosti s ďalšími dôvodmi tohto skončenia pracovného pomeru, odporca uviedol, že hoci
v ňom neboli rozpísané jednotlivé úlohy a pokyny uložené navrhovateľovi odporcom, tento si mal byť
vedomý ich obsahu a povinností z nich vyplývajúcich, nakoľko spadajú do jeho pracovných povinností.

Navrhovateľ na pojednávaní sám uviedol, že jeho pracovnou náplňou bolo hlavne zabezpečovať
ekonomické záujmy spoločnosti ako je účtovníctvo, finančné záležitosti v styku s bankou, úhrada platieb
spoločnosti, rokovanie s daňovým úradom, štátnymi orgánmi, a pod. Pri viacerých úlohách v Zápisoch z
pracovných porád je uvedené priamo jeho meno. V ďalšej časti odvolania odporca cituje, ktoré pokyny
boli uložené navrhovateľovi na jednotlivých poradách riaditeľov z 20.4.2009, 30.4.2009, 6.5.2009 a

22.5.2009.Zápisyz30.4.a6.5.2009navrhovateľajvlastnoručnepodpísal. Zanajzávažnejšieporušenie
pracovných povinností navrhovateľa možno považovať nesplnenie pokynu likvidátora z 27.5.2009,
týkajúceho sa neuhradeného záväzku voči spoločnosti TP2, s.r.o.. Navrhovateľ ako finančný riaditeľ
dlhodobo nezabezpečil úhradu splatnej pohľadávky za dodávku elektrickej energie tejto spoločnosti,
v dôsledku čoho hrozila odstávka, čím navrhovateľ ohrozil prevádzku spoločnosti odporcu. Súčasne

porušil aj finančnú disciplínu, pretože skôr uhradil platbu 300 000,- Eur na navýšenie základného imania
spoločnosti,ktorúnemožnopovažovaťzaprioritnú.Napadnutýrozsudokpovažujezanesprávny,pretože
vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu a nesprávneho hodnotenia vykonaných dôkazov.
Akbyajsúddospelkneplatnostirozviazaniapracovnéhopomerusnavrhovateľom,malvoveciaplikovať
§ 79 ods. 1 ZP, ktoré ho oprávňuje rozhodnúť, že aj na základe neplatného skončenia pracovného

pomeru tento končí, pokiaľ nemožno spravodlivo požadovať od zamestnávateľa aby zamestnanca
ďalej zamestnával. Tieto podmienky boli splnené, pretože navrhovateľ tak závažne porušil pracovnú
disciplínu, že priamo ohrozil prevádzkyschopnosť spoločnosti odporcu. Nestotožňuje sa ani s názorom
súdu, že likvidátor odporcu nebol oprávnený skončiť pracovný pomer s navrhovateľom z dôvodu, že
nešlo o úkon súvisiaci alebo smerujúci k likvidácii. Ukončovanie pracovných pomerov zamestnancov

spoločnosti v likvidácii je možné posudzovať ako úkony smerujúce k jej likvidácii, t.j. k zániku, kedy musia
byť ukončené všetky pracovné pomery. Preto sa domáha, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil
a vec vrátil súd prvého stupňa na nové konanie.
Podaním zo dňa 20.4.2012 odporca podal vo veci „protižalobu“, v ktorej sa domáha, aby súd určil, že
odporca nie je povinný naďalej navrhovateľa zamestnávať z dôvodu, že to nemožno od neho spravodlivo

požadovať. O tomto návrhu prvostupňový súd zatiaľ nerozhodol.
Podaním zo dňa 5.11.2012 odporca vyjadril k právnej stránke pracovnej zmluvy s navrhovateľom. Na
toto podanie odvolací súd neprihliadal, pretože bolo podané po uplynutí lehoty na podanie odvolania.
K odvolaniu odporcu sa vyjadril navrhovateľ písomne prostredníctvom právneho zástupcu podaním zo
dňa 17.9.2012. Poukázal na to, že bolo preukázané, že dňa 2.6.2009 bolo navrhovateľovi dané zo strany

odporcu prvé skončenie pracovného pomeru, ktoré bolo doručené navrhovateľovi. Jediná možnosť ako
dosiahnuť jeho „zneplatnenie“ je len prostredníctvom súdu. Prvostupňový súd preto rozhodol správne,
keď túto časť návrhu zamietol. Preukazovať na takomto určení naliehavý právny záujem nie je potrebné,
pretože to vyplýva pri takomto druhu žaloby priamo zo zákona. Napadnutý rozsudok je podľa jeho
názoru správny a dostatočne odôvodnený. V spornom okamžitom skončení odporca mohol a mal presne

vymedziť dni absencie, ktorej sa mal navrhovateľ dopustiť, aby dôvody boli jednoznačné a zrozumiteľné.
Rovnako nejasne sú vymedzené aj dôvody okamžitého skončenia neplnením úloh likvidátora. Odporca
by musel preukázať, že pokyny boli navrhovateľovi známe a boli mu jasné a zrozumiteľné. Keďže spornýúkon skončenia pracovného pomeru je neplatný z formálnych dôvodov, nie je potrebné vyjadrovať sa k
jeho materiálnej stránke. Navrhol preto odvolanie odporcu zamietnuť.
Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací preskúmal a prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez

nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 1 O.s.p. a postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p., a po tom, čo sa
podrobne oboznámil s výsledkami dokazovania na súde prvého stupňa, ako aj s odvolacími námietkami
odporcu, dospel k záveru, že nie je dôvod ani na zmenu, ani na zrušenie napadnutého čiastočného
rozsudku, nakoľko žiadna z odvolacích námietok odporcu neobstojí. Prvostupňový súd náležite zistil
skutkový stav veci ( § 120 O.s.p.), vec posúdil správne po právnej stránke a svoje rozhodnutie patričným

spôsobomodôvodnil(§157O.s.p.),naktoréodôvodneniepoukazujeiodvolacísúd(§219ods.2O.s.p.).
K dôvodom napadnutého rozsudku vzhľadom na odvolacie námietky odporcu odvolací súd dopĺňa len
nasledovné:
Okamžité skončenie pracovného pomeru s navrhovateľom z 5.6.2009 po formálnej stránke nespĺňa
zákonné podmienky pre jeho platnosť. Zákon vyžaduje, aby takýto právny úkon obsahovali zrozumiteľné
a jasne vymedzené dôvody okamžitého prepustenia zamestnanca tak, aby bolo jednoznačné akého

porušenia pracovnej disciplíny sa dopustil a kedy; a aby bolo možné vyhodnotiť, že ide o tak závažné
porušenie, že odôvodňuje použitie tohto výnimočného opatrenia. Zo znenia sporného právneho úkonu
však nie je zistiteľné konkrétne ktoré „viac ako 3 pracovné dni“ navrhovateľ mal neospravedlnenú
absenciuvpráci,anikonkrétnektoréuloženéúlohyapokynynesplnilakedy.Dodatočnévýkladyodporcu
objasňujúce takto naformulované dôvody okamžitého prepustenia len potvrdzujú nejasnosť a neurčitosť

týchto dôvodov.
Odvolací súd sa stotožňuje aj s názorom súdu prvého stupňa, že likvidátor spoločnosti odporcu, popri
ktorom v spoločnosti existoval naďalej štatutárny orgán likvidovanej spoločnosti, nebol oprávnený na
takúto formu skončenia pracovného pomeru so zamestnancom. Podľa § 72 Obchodného zákonníka
likvidátor je oprávnený len na úkony smerujúce k likvidácii spoločnosti a podstatou jeho činnosti je

speňaženie majetku obchodnej spoločnosti. Pokiaľ likvidátor vykoná úlohy, ktoré sa netýkajú likvidácie,
ide o prekročenie jeho právomoci, a takýto úkon spoločnosť nezaväzuje. Okamžité prepustenie
zamestnanca spoločnosti priamo nesúvisí so speňažovaním majetku a likvidáciou spoločnosti.
Pracovnoprávne vzťahy by mohol likvidátor riešiť len pri ukončení likvidácie výpoveďami podľa § 63 ods.
1 písm. a) ZP, ak by už neexistoval štatutárny orgán spoločnosti. Aj z týchto dôvodov je sporné okamžité

skončenie pracovného pomeru s navrhovateľom neplatné.
Odvolací súd preto napadnutý rozsudok potvrdil podľa § 219 ods. 1,2 O.s.p. ako vecne správny.
O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa v konečnom rozhodnutí vo veci samej.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.