Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, February 26, 2020

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Cdo/58/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8811200085
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lubor Šebo
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2020:8811200085.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu Mesto Vranov nad Topľou, so sídlom ul. Dr. C.
Daxnera 87, 093 16 Vranov nad Topľou, IČO: 00 332 933, za účasti bývalého vedľajšieho účastníka na
strane žalobcu C. J., bytom T., XXX XX D. T., proti žalovanej Zmrzlina III s.r.o., so sídlom Herľanská
547, 093 03 Vranov nad Topľou, IČO: 46 713 88, zastúpenej JUDr. Monikou Ilčišinovou, advokátkou
so sídlom Herľanska 547, 093 03 Vranov nad Topľou, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti,

vedenom na Okresnom súde Vranov nad Topľou pod sp. zn. 4 C 8/2011, o dovolaní žalovanej proti
rozsudku Krajského súdu v Prešove z 1. júna 2016 sp. zn. 3 Co 287/2015, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobca a bývalý vedľajší účastník konania nemajú nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 23. októbra 2014 č.k. 4
C 8/2011-563 určil, že do vlastníctva žalobcu patrí nehnuteľnosť, a to parcela KN-C parcelného čísla
XXXX/X - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 460 m2, zapísaná na liste vlastníctva číslo XXXX, k. ú.
E. L. P. a zaviazal žalovanú uhradiť žalobcovi trovy konania v sume 1.351,90 €. Bývalému vedľajšiemu
účastníkovi priznal náhradu trov v sume 0,- €. V odôvodnení uviedol, že pozemok, ktorý je predmetom
tohto konania, a to parcela číslo XXXX/X, nebol predmetom privatizácie štátneho podniku J., pretože

táto nebola vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti, a teda nemohla túto nehnuteľnosť vložiť do akciovej
spoločnosti J.. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie preukázanú existenciu vlastníckeho
práva žalobcu k predmetnému spornému pozemku, prevod celej parcely číslo XXXX na Bytové služby
š. p. E., ako aj to, že zmena na zápis do katastra nehnuteľností bola predložená až v roku 1993. Do
katastra však nebola zapísaná celá parcela číslo XXXX, ale bola zapísaná ako upravená na parcelu
číslo XXXX/X neznámou osobou. Na základe týchto skutočností dospel súd prvej inštancie k záveru, že

v správe J. mala zostať celá parcela a nie upravená len na parcelu číslo XXXX/X neznámou osobou.
V dôsledku protiprávneho konania neznámej osoby došlo k neskorším pochybeniam a nezrovnalostiam
vedúcim k tej skutočnosti, že žalobca následnými právnymi skutočnosťami nebol zapísaný ako vlastník
aj predmetnej nehnuteľnosti.

Na odvolanie žalovanej Krajský súd v Prešove (ďalej aj „odvolací súd“) rozsudkom z 1. júna 2016

sp. zn. 3 Co 287/2015 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny podľa § 219 ods. 1
a 2 O.s.p. Mal za to, že pri zápise pozemku parc. č. XXXX do katastra nehnuteľnosti bolo uvedené
podlomenie parcely č. XXXX „., ktoré podľa tvrdenia žalobcu nevykonal právny predchodca žalobcu,
ale neznáma osoba, ktorá v rozpore s vôľou a s prejaveným záujmom účastníkov hospodárskej zmluvy
z 27. augusta 1991 učinila v nej prepis tak, že v nej bolo rukou dopísané k celému pozemku s parc.
č. XXXX podlomenie parcely, teda označenie ako parcela č. XXXX/X. Odvolací súd konštatoval, že v

priebehu konania sa nepodarilo hodnoverne preukázať, kto a kedy vykonal toto podlomenie parcely č.
XXXX. V tejto súvislosti je podľa neho potrebné vychádzať z odôvodnenia rozhodnutia o oprave chybyv katastrálnom operáte vydaným Správou katastra E. L. P. z 10. decembra 2010 sp. zn. X 27/2010
(č. l. 20 spisu). Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že v prospech žalobcu
existujú skutočnosti potvrdzujúce jeho vlastnícke právo k spornému pozemku. Predmetný pozemok,

ku ktorému patrilo právo hospodárenia štátnemu podniku Bytové služby E. prešiel z majetku štátu do
vlastníctva obce, na území ktorej sa nachádza (ust. § 2 ods. 2 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí).
Preto odvolací súd dospel k záveru, že vlastnícke právo k predmetu sporu svedčí v prospech mesta
E. L. P.. Konštatoval, že ani existencia platnej zmluvy medzi prevodcom a nadobúdateľom nemôže
spôsobiť prevod vlastníckeho práva na nadobúdateľa, ak prevodca sám nebol vlastníkom. Odvolací

súd mal jednoznačne za preukázané, že spoločnosť J. a.s. nebola vlastníkom spornej nehnuteľnosti,
preto túto nemohla vložiť do akciovej spoločnosti Bukocel, a.s. Hencovce a z tohto dôvodu sa nemohli
stať vlastníkmi spornej parcely ani ďalší nadobúdatelia (vrátane žalovanej). Z hospodárskej zmluvy č.
042/07/91 napokon podľa odvolacieho súdu vyplýva, že táto obsahovala všetky zákonom predpísané
náležitosti a bola uzatvorená v zmysle platného právneho predpisu.

Žalovaná podala voči rozsudku odvolacieho súdu dovolanie z dôvodu, že súdy jej nesprávnym
procesným postupom znemožnili, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu jej práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f/ zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného
sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) a napadnutý rozsudok odvolacieho súdu závisel od vyriešenia
právnej otázky, pri ktorej riešení sa súdy nižších inštancií odklonili od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a/ CSP). Argumentuje, že rozhodnutia súdov oboch inštancii
´ sú svojvoľné, arbitrárne, nepreskúmateľné, založené na nedostatočných skutkových zisteniach a ich
nesprávnom právnom posúdení. Je toho názoru, že žalobca sa nikdy nestal vlastníkom pozemku parc.č.
XXXX. Hospodárska zmluva z 27. augusta 1991 podľa žalovanej odporuje zákonu, je absolútne neplatná
a na túto neplatnosť je súd povinný prihliadať zo zákona aj bez toho, aby ju niekto namietal. Ďalej

poukazuje na to, že odvolací súd bez nariadenia odvolacieho pojednávania s oznámením termínu
verejného vyhlásenia rozsudku rozhodol tak, že sa prakticky stotožnil s dôvodmi a právnym posúdením
súdu prvej inštancie. Namieta, že rozhodnutie odvolacieho súdu, ako aj súdu prvej inštancie, smeruje k
zásadným právnym a procesným vadám súdneho konania, spočívajú v nesprávnom právnom posúdení
veci, oba súdy v odôvodnení svojich rozsudkov konštatovali, že správa katastra porušila zákon a

nesprávne zapísala vlastníctvo k pozemku, čo podľa žalovanej nemôže byť na jej ujmu a žalobca sa
voči tomuto postupu ani nebránil na všeobecnom súde. Žiadala napadnutý rozsudok odvolacieho súdu
v dovolaním napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Zároveň žiadala
o odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku.

Žalobca sa k podanému dovolaniu nevyjadril.

Bývalý vedľajší účastník na strane žalobcu vo vyjadrení k dovolaniu konštatoval, že odvolací súd a súd
prvej inštancie vec správne právne posúdili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) nezistil splnenie
predpokladov pre odloženie vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia v zmysle § 444 ods. 1 CSP a v
súlade s ustálenou praxou tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.

Najvyššísúdnáslednepozistení,žedovolaniepodalavstanovenejlehote(§427ods.1CSP)oprávnená

osoba zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 a 2 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté
rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že
dovolanie treba odmietnuť.

V danom prípade bolo dovolanie podane´ za účinnosti nového civilného procesného kódexu. Aj za

účinnosti CSP treba dovolanie považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme
opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitne´ postavenie. Dovolanie aj naďalej nie je
„ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie bytˇ vnímaný (procesnými stranami, ani samotným dovolacím
súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie
odvolacieho súdu (vidˇ napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp.zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013,

3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012). Otázka posúdenia,
či sú, alebo nie sú splnene´ podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patri´
do výlučnej právomoci dovolacieho súdu (1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 209/2015, 3 Cdo 308/2016, 5 Cdo
255/2014).V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon
pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu

odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421
CSP.

Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej

alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto
v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne
konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k

porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho

súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom

spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto

právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná
v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom
dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa

vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a
v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP) alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1
CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad
rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

Žalovaná vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia §420 písm.f/ CSPnamietaladokazovanie
a nedostatočne zistený skutkový stav súdmi nižších inštancií, ako aj odôvodnenie a nepreskúmateľnosť
rozhodnutia odvolacieho súdu.

Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať

sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia
všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod
porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa

účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za
účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov.

Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre

rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý
proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či sp. zn. 4 Cdo 3/2019, 8
Cdo 152/2018, 5 Cdo 57/2019) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydározhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola strane
odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na právny
názor odvolacieho súdu javila ako významná pre jeho rozhodnutie, či rôznymi závažnými deficitmi v

dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov
a pod.).

Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 420 CSP nie je významný subjektívny názor
dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil chyby vymenovanej v tomto ustanovení, ale rozhodujúcim je

výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Dovolací súd zdôrazňuje, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie rozhodnutia,
správnosť právnych záverov, ku ktorým súdy dospeli, nie je právne relevantná, lebo prípadne nesprávne
právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu,
iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k

záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).

V súvislosti s námietkou žalovanej o nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu je potrebné
poukázať na to, že na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo 3.
decembra 2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť

rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho
poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov
podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa §
237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.“

Uvedené stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky pod R 2/2016, považuje dovolací súd za plne opodstatnené aj v preskúmavanej
veci. Dovolací súd dodáva, že obsah spisu nedáva žiadny podklad pre to, aby sa na daný prípad
uplatnila druhá veta tohto stanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne
len celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec
žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri
Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za
následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003).

V posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie
odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ CSP. V
odôvodnení svojich rozhodnutí súdy oboch nižších inštancií popísali obsah podstatných skutkových
tvrdení strán a dôkazov vykonaných v konaní, uviedli, z ktorých dôkazov vychádzali a ako
ich vyhodnotili, zároveň citovali ustanovenia, ktoré aplikovali a z ktorých vyvodili svoje právne

závery. Odvolací súd sa v napadnutom rozhodnutí vysporiadal so všetkými podstatnými rozhodujúcimi
skutočnosťami, ako aj s námietkami žalovanej uvedenými v odvolaní, vyjadril sa aj k absolútnej
neplatnosti hospodárskej zmluvy. Jeho myšlienkový postup je v odôvodnení dostatočne vysvetlený
nielen poukazom na všetky rozhodujúce skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s
poukazom na právne závery, ktoré prijal. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že

sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie a s jeho skutkovými i
právnymi závermi. Z uvedeného je teda celkom zrejmé, ako a z akých dôvodov odvolací súd rozhodol
a podľa názoru dovolacieho súdu má odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu (ktoré treba v spojení
s rozhodnutím súdu prvej inštancie chápať ako jeden vecný celok) náležitosti v zmysle § 393 CSP. Za
procesnú vadu konania podľa ustanovenia § 420 písm. f/ CSP nemožno považovať to, že odvolací súd

neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa. Takisto samotná skutočnosť, že dovolateľ so
skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu nesúhlasí a
nestotožňuje sa s nimi, nemôže sama osebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa § 420
písm. f/ CSP, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bola strana sporu
pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami, resp. s jeho

právnymi názormi (I. ÚS 50/04), ani právo, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).Dovolací súd považuje za potrebné poznamenať, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver
o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV.
ÚS 115/03). Súd v opravnom konaní nemusí dať odpoveď na všetky námietky uvedené v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú (podľa názoru súdu) podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní
a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je

predmetom preskúmania v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).

Najvyšší súd už podľa predchádzajúcej úpravy dospel k záveru, že realizácia procesných oprávnení sa
účastníkovi neznemožňuje právnym posúdením (viď R 54/2012 a rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.
1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo
26/2010 a 8 ECdo 170/2014).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na
zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý)
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Podľa právneho názoru dovolacieho súdu nie je po 1. júli 2016 žiadny dôvod pre odklon od vyššie
uvedeného chápania dopadu nesprávneho právneho posúdenia veci (nesprávneho vyriešenia niektorej
právnej otázky súdom) na možnosť uskutočňovať procesné oprávnenia niektorou zo strán civilného

sporového konania.

Najvyšší súd dodáva, že dôvodom znemožňujúcim realizáciu procesných oprávnení účastníka (a v
zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. zakladajúcim prípustnosť dovolania) nebolo podľa predchádzajúcej
právnej úpravy nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých

navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (R 37/1993, R 125/1999, R
42/1993 a rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011, 3 Cdo 268/2012, 3 Cdo
108/2016, 2 Cdo 130/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/2012). Podľa právneho názoru
dovolacieho súdu ani po novej právnej úprave civilného sporového konania, ktorá nadobudla účinnosť 1.
júla 2016, nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f/ CSP nedostatočné

zistenieskutkovéhostavu,nevykonanievšetkýchnavrhovanýchdôkazovalebonesprávnevyhodnotenie
niektorého dôkazu.

Čo sa týka dovolacej námietky, že odvolací súd rozhodol bez toho, aby vo veci nariadil pojednávanie,
k predmetnému najvyšší súd uvádza, že v čase verejného vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu

podľa § 214 ods. 1 O.s.p. platilo, že na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi
predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak a/ je potrebne´ zopakovať alebo doplniť
dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania, c/ ide o konanie
vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, d/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem. V
ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.).

Ustanovenie § 214 ods. 2 O.s.p. v znení zákona cˇ. 384/2008 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť 15. októbra
2008 a zákona cˇ. 388/2011 Z. z. s účinnosťou od 1. januára 2012, umožňovalo odvolaciemu súdu v
prípadoch, na ktoré sa nevzťahuje § 214 ods. 1 O.s.p., rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania. Aj
v prípadoch, v ktorých odvolací súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia odvolacieho pojednávania, je
povinný oznámiť miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej

päťdnípredjehovyhlásením(§156ods.3O.s.p.).Vdanomprípadenebolasplnenážiadnazpodmienok
podľa § 214 ods. 1 O.s.p., za ktorých je ústne odvolacie pojednávanie treba nariadiť. Pokiaľ ide o verejne
´ vyhlásenie napadnutého rozsudku, jeho miesto a čas, ako to vyplýva zo súdneho spisu (cˇ. l. 587), boli
zverejnene´ na úradnej tabuli tohto súdu 18. mája 2016, pričom boli dodržané podmienky ustanovenia §
156 ods. 3 O.s.p. Najvyšší súd dodáva, že vyhlásenie rozsudku je len verejne´ oboznámenie účastníkov

(teraz strán sporu) a ostatných osôb s výsledkom rozhodovania, ku ktorému súd po preskúmaní veci
dospel, v rámci ktorého už nie je priestor na prednes návrhov, námietok, a ani sa už nevykonáva
dokazovanie. Žalovanej tak nebolo ani týmto postupom porušené právo na spravodlivý súdny proces
v zmysle § 420 písm. f/ CSP.Vzhľadom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, že žalovaná neopodstatnene namieta, že jej
odvolací súd nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať jej patriace procesné práva

v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f/ CSP). Prípustnosť jej
dovolania z tohto ustanovenia preto nevyplýva.

Žalovaná prípustnosť podaného dovolania vyvodzuje aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, t. j., že
rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej sa odvolací súd odklonil

od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.

Pre procesnú situáciu, v ktorej § 421 ods. 1 písm. a/ CSP pripúšťa dovolanie, má mimoriadny význam
obsah pojmu „právna otázka“ a to, ako dovolateľ túto otázku zadefinuje a špecifikuje v dovolaní.
Otázkou relevantnou z hľadiska citovaného zákonného ustanovenia môže byť pritom len otázka
právna (teda v žiadnom prípade nie skutková otázka). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto

ustanovenia vyplýva, že môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad
Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku
procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení).

Pre právnu otázku, ktorú má na mysli § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, je charakteristický „odklon“ jej riešenia,

ktorý zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu teda o situáciu, v
ktorej sa už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej otázky, odvolací
súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu“. V zmysle
judikátu R 71/2018 patria do tohto pojmu predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu
publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Jeho

súčasťou je tiež prax vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho
súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané
(nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili.

Správnosť súdmi riešených skutkových otázok nemôže byť v dovolacom konaní podrobená meritórnemu

prieskumu, lebo dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP);
skutková okolnosť (t. j. skutková otázka, resp. riešenie skutkovej otázky) z hľadiska § 421 ods. 1 CSP
je irelevantná.

Z obsahu dovolania žalovanej odôvodneného § 421 ods. 1 písm. a/ CSP je zrejmé, že žalovaná

zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom (advokátom) nekonkretizovala právnu otázku, na riešení
ktorej založil odvolací súd svoje rozhodnutie a neoznačila žiadne konkrétne rozhodnutie, stanovisko,
judikátnajvyššiehosúdu(ustálenározhodovaciapraxdovolaciehosúdu)odzáverov,ktoréhosaodvolací
súd odklonil, ani nevysvetlila potrebu, aby dovolací súd takúto otázku vyriešil. V čom konkrétne sa
odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, resp. akú právnu otázku je

potrebné vyriešiť, dovolateľka neuviedla. Žalovaná vyjadrila len svoj nesúhlas s právnym posúdením a
postupom odvolacieho súdu. Argumentácia žalovanej o nesprávnosti skutkových záverov odvolacieho
súdu je preto neopodstatnená a nespôsobilá založiť prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a/
CSP. Samotné polemizovanie dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie
správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu právnej otázky,

významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 písm. a/ CSP (porovnaj rozhodnutia
najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 203/2016, 3 Cdo 6/2017, 3 Cdo 67/2017, 4 Cdo 95/2017, 7 Cdo
140/2017).

So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalovanej v časti, v ktorej namietala vady zmätočnosti

podľa § 420 písm. f/ CSP odmietol podľa § 447 písm. c/ CSP ako dovolanie, ktoré smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné a v časti, v ktorej namietala nesprávne právne
posúdenie veci v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, odmietol podľa § 447 písm. f/ CSP ako dovolanie,
v ktorom dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 CSP.

Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní neodôvodňuje (§ 451 ods. 3
veta druhá CSP).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.