Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, November 23, 2017

Súd: Okresný súd Galanta
Spisová značka: 17C/692/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2315224697
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 11. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marianna Hosťovecká

ECLI: ECLI:SK:OSGA:2017:2315224697.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Galanta, v konaní vedenom pred sudkyňou JUDr. Mariannou Hosťoveckou, v právnej veci

žalobcu: U. M., nar. XX. X. XXXX, trvale bytom XXX XX Š. č. XXX, t. č. Ú. a Ú., XXX XX G., T. XX/XXX, P.
X, zastúpeného advokátskou kanceláriou VIA LEGE, s.r.o., so sídlom 925 53 Pata, Veterná 1093, IČO:
36 866 415, proti žalovanej: P. T., nar. XX. X. XXXX, trvale bytom XXX XX Š.D. č. XXX, zastúpenej Mgr.
Štefanom Slováčikom, advokátom so sídlom 949 01 Nitra, Farská 34, o určenie vlastníckeho práva k
nehnuteľnostiam, o vrátenie daru a o nahradenie vyhlásenia vôle žalovanej, takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu zamieta.

Súdpriznávažalovanejvočižalobcovináhradutrovkonaniavovýške100%,oktorejvýškesúdrozhodne
samostatným uznesením podľa § 262 ods. 2 CSP.

o d ô v o d n e n i e :

1. Dňa 12. 11. 2015 bola súdu doručená žaloba žalobcu, na základe ktorej sa žalobca domáhal určenia
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, vrátenia daru a nahradenia vyhlásenia vôle žalovanej.

2. Svoju žalobu žalobca odôvodnil tým, že na základe Osvedčenia o dedičstve pod sp. zn. 8D/97/2011,
Dnot 159/2011 zo dňa 30. 1. 2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť 30. 1. 2012, nadobudol do výlučného
vlastníctvanehnuteľnostivkatastrálnomúzemíŠ.,evidovanéokresnýmT.,katastrálnyodbor,naLVčíslo

XXX ako pozemky parcely registra „N.“ číslo XXXX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere 628 m2,
číslo XXXX/X - záhrady o výmere 695 m2 a stavba - rodinný dom so súpisným číslom XXX postavený
na parcele číslo XXXX/X.

3. Žalobca dňa 4. 4. 2013 uzatvoril so žalovanou, v tom čas jeho manželkou, Darovaciu zmluvu, titulom
ktorej žalovaná ako jeho manželka nadobudla do výlučného vlastníctva vyššie uvedené predmetné
nehnuteľnosti. Katastrálny odbor povolil vklad vlastníckeho práva dňa 22. 4. 2013 pod X. XXXX/XXXX

- č. z. XXX/XXXX. Obsahom darovacej zmluvy bol aj osobný záväzok žalovanej poskytnúť žalobcovi v
nehnuteľnosti trvalé, bezplatné, ničím neobmedzené doživotné užívanie nehnuteľností.

4. Žalobca daroval žalovanej z dôvodu, že jej chcel oplatiť dôveru a lásku, ktorú pred momentom
darovania prejavovala žalovaná voči žalobcovi, kedy napriek hroziacemu uväzneniu žalobcu tohto
milovala a uisťovala ho, že naňho počká, až kým nebude prepustený z väzenia na slobodu. Žalobca
cítil lásku a veľkú mieru vďaky voči žalovanej a bol si istý, že mu žalovaná poskytne psychickú podporu,

bude ho vo väzení pravidelne navštevovať, a tak mu pomáhať prežiť ťažké životné obdobie vo väzení
a zároveň mu bude poskytovať perspektívu a prísľub šťastného rodinného života, spoločného domova
zriadeného v nehnuteľnostiach po jeho návrate z väzenia. Žalobca nastúpil dňa 9. 7. 2013 na výkon
trestu odňatia slobody, ktorý pretrváva dodnes. Žalovaná žalobcu spočiatku aj navštevovala. Avšakdňa 2. 6. 2015 doručila tunajšiemu súdu návrh na rozvod manželstva s odôvodnením, že žalobca je
vo výkone trestu odňatia slobody. Žalobca sa dozvedel, že žalovaná si do nehnuteľnosti nasťahovala
milenca, s ktorým v nehnuteľnosti žije a dokonca aj čaká dieťa. Uvedené konanie žalovanej žalobcu

veľmi ranilo, zasiahlo, žalobca pociťuje silnú citovú ujmu a veľké sklamanie zo správania žalovanej.
Tunajší súd manželstvo žalobcu a žalovanej aj rozviedol, dokonca žalovaná sa na pojednávaní dňa
9. 11. 2015 priznala k nevere. V júni 2015 navštívila žalovaná žalobcu s tým, že žiadala, aby s ňou
uzatvoril dohodu, na základe ktorej bude žalobca súhlasiť s predajom nehnuteľností. Žalobca s týmto
nesúhlasil. Žalovaná hrubo porušila dobré mravy vo vzťahu k žalobcovi, ako aj iným členom jeho rodiny.

Porušila sľub manželskej vernosti a to aj napriek tomu, že o možnom odsúdení žalobcu vedela pred
uzatvorením manželstva. Žalovaná žalobcovi nepomohla znášať ťažké životné okolnosti (uväznenie),
ani mu neposkytovala podporu počas trestu odňatia slobody, neudržiavala zázemie, respektíve aspoň
bývanie pre jeho návrat z väzenia. Všetko uvedené je konaním žalovanej, ktoré je nielen v príkrom
rozpore s dobrým mravmi, ale predstavuje aj porušenie zákonných povinností ako manželky v zmysle
§ 18 Zákona o rodine (ďalej len ZR). Žalovaná sa snažila zbaviť žalobcu možnosti v tejto nehnuteľnosti

bývať, pričom vie, že v týchto nehnuteľnostiach má hlásený trvalý pobyt a má k nim silný citový vzťah.
Dňa 12. 11. 2015 právny zástupca žalobcu osobne žalovanej doručil dva písomné dokumenty, a to
uplatnenie práva žalobcu na vrátenie daru voči žalovanej a návrh dohody o vrátení daru ako podklad
pre zápis vlastníckeho práva žalobcu k nehnuteľnostiam do katastra nehnuteľnosti. Žalovaná odmietla
predmetnú dohodu podpísať, nehnuteľnosti nevypratala a naďalej ich užíva spoločne aj s jej milencom.

5. Žalovaná sa k žalobe vyjadrila písomne, ktoré podanie bolo súdu doručené dňa 21. 3. 2016, v ktorom
uviedla, že so žalobou nesúhlasí. Nesúhlasí s tvrdeniami žalobcu, že sa k nemu alebo členom jeho
rodiny mala správať tak, že by hrubo porušovala dobré mravy. Nie je pravdou, že nepomáhala žalobcovi
znášať ťažké životné okolnosti súvisiace s jeho uväznením. Ťažkú životnú situáciu mu pomáhala

zmierniť pravidelnými návštevami v ústave na výkon trestu, materiálnym zabezpečením jeho osobných
potrieb, ako aj finančnou pomocou (pravidelné zasielanie peňažných prostriedkov, uhrádzanie súm za
právne služby obhajcu a podobne). Žalovaná počas celej doby trvania manželstva žalobcu aktívne
podporovala a pomáhala mu ako po finančnej, tak aj po emocionálnej stránke. Pod hrubým porušením
dobrých mravov zákonné ustanovenia predpokladajú porušenie dobrých mravov značnej intenzity alebo

ich sústavné porušovanie a to či už fyzickým násilím, hrubými urážkami, neposkytnutím podpory, alebo
potrebnej pomoci a podobne. Žalovaná sa voči žalobcovi nedopustila konania, ktoré by sa v zmysle
zákona dalo subsumovať pod hrubé porušenie dobrých mravov. Nový vzťah a rozvod manželstva so
žalobcom, ktorý je odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 10 rokov, nemožno vzhľadom na všetky
okolnosti považovať za dôvod na vrátenie daru v zmysle § 630 OZ. Dôvodom rozvodu manželstva

bolo práva odsúdenie žalobcu. Ďalej poukázala na to, že osoby vo VTOS musia posielať tzv. balíčenky
a navštívenky, teda pokiaľ chcú, aby im bol poslaný balík, alebo aby mali návštevu, musia o to vopred
požiadať a poukázala na to, že žalobca bol ten, ktorý žalovanej prestal balíčenky a navštívenky posielať,
tedaonsámsňouprestalkomunikovať.Dodoby,keďtietožalovanejposielal,žalovanáhonavštevovala,
posielala mu peniaze aj balíky. Žalovaná žiadala žalobu zamietnuť. Poukázala aj na darovaciu zmluvu,

na čl. V. druhý odsek, v ktorom je uvedené, že účelom darovacej zmluvy nebola len vďaka žalobcu za
lásku žalovanej, ako to žalobca v žalobe uviedol, ale aj tá skutočnosť, že žalovaná do tejto nehnuteľnosti
vložila finančné investície na prestavbu a rekonštrukciu predmetného rodinného domu. Je pravda,
že žalovaná sa snažila nehnuteľnosti predať, čo ako výlučná vlastníčka mohla urobiť aj bez súhlasu
žalobcu, napriek tomu žalobcu dotazovala o súhlas Vecné bremeno in persona nebolo zapísané ako

ťarcha na LV.

6. Nová právna úprava v ustanovení § 150 CSP zakotvuje tzv. povinnosť tvrdenia, teda procesnú
povinnosť,ktorejnesplneniejesankcionovanéprocesnýmiprostriedkami,predovšetkýmvoformerýchlej
straty sporu. Strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové

tvrdenia týkajúce sa sporu. Táto povinnosť tvrdenia sa vzťahuje na skutkové okolnosti súvisiace
s procesným útokom alebo procesnou obranou strany sporu a je koncepčným predpokladom tzv.
sudcovskej koncentrácie civilného sporového konania (§ 153 CSP). K žalobe je potrebné doložiť všetky
listinné dôkazy na preukázanie tvrdení uvedených v žalobe. Preto súd nemôže vyzývať (s poukazom na
dodržiavanie zásady kontradiktórnosti konania a rovnosti strán) stranu na preukázanie svojich tvrdení,

a pri svojom rozhodovaní v merite veci vychádza z toho, čo strana v konaní preukáže a to ku dňu, kedy
rozhoduje. Tu súd poukazuje aj na to, že na dôkazy predložené po vyhlásení rozsudku nie je možné
prihliadať.7. Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je ustanovenie § 150 CSP, podľa
ktorého účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Uvedené ustanovenie
stanovuje dôkaznú povinnosť strán sporu, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri

zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách sporu. Strana, ktorá neoznačila dôkazy potrebné
na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré
bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky
postihujú i tú stranu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných
dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany.

Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, pokiaľ je
určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je preukázané
(v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe
dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre stranu nepriaznivé rozhodnutie (Uznesenie NS SR sp. zn.
4Cdo13/2009z24.2.2010).Abystranamohlasplniťsvojuzákonnúpovinnosťoznačiťpotrebnédôkazy,
musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie

skutočností stranou, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je
úzka vzájomná väzba. Ak strana sporu nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska
hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti
tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú strana vôbec
netvrdila a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o

skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti
bude mať pre stranu sporu väčšinou za následok pre ňu nepriaznivé rozhodnutie. Zákon stranám sporu
ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností,
je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán. Táto norma
zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné

preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena (pozri aj rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/217/2007 z
27. 7. 2009).

8. Súd sa oboznámil s obsahom spisu a listinnými dôkazmi v ňom založených - Osvedčenia o dedičstve
pod sp. zn. 8D/97/2011, Dnot 159/2011 zo dňa 30. 1. 2012, LV č. XXX, Darovacia zmluva zo dňa

4. 4. 2013, výzva na vrátenie daru, spisy tunajšieho súdu pod sp. zn. 5C/388/2015, 26C/688/2015,
5C/685/2015, potvrdenie ÚVTOS a ÚVV z 25. 2. 2015, vyslúchol strany sporu, resp. sa oboznámil s
ich písomnými vyjadreniami, oboznámil sa s obsahom listov, ktoré si strany sporu navzájom adresovali
počas VTOS žalobcu, vyslúchol navrhnutých svedkov a zistil nasledovný skutkový a právny stav veci:

9. Žalobca a žalovaná uzatvorili manželstvo dňa XX. X. XXXX v Š., ktoré bolo zapísané v knihe
manželstiev matričného úradu Š. vo zväzku C., roč. XXXX, na strane XXX, pod poradovým číslom X.

10. Žalobca bol odsúdený podľa § 212 ods. 5, § 41 ods. 1, § 36 písm. j/, § 38 ods. 2, 3 Trestného zákona
na výkon trestu odňatia slobody s max. stupňom stráženia v trvaní 10 rokov, a to rozsudkom Krajského

súdu v Trnave pod sp. zn. 3To/89/2011 - 1230 zo dňa 2. 7. 2013 (na prvom stupni rozhodoval Okresný
súd Galanta dňa 23. 5. 2011 pod sp. zn. 1T/231/2008).

11. Z potvrdenia ÚVTOS a ÚVV z 25. 2. 2015 súd zistil, že žalobca sa nachádza vo výkone trestu odňatia
slobody so začiatkom výkonu trestu 9. 7. 2013, predpokladaný koniec výkonu trestu 23. 10. 2022.

12. Z obsahu spisov tunajšieho súdu súd zistil nasledovné skutočnosti:

- Sp. zn. 5C/388/2015 - rozsudkom zo dňa 9. 11. 2015, právoplatným dňa 23. 11. 2015, tunajší súd
rozviedol manželstvo strán sporu.

- Sp. zn. 26C/688/2015 - uznesením zo dňa 4. 12. 2015, právoplatným dňa 23. 5. 2016, tunajší
súd nariadil predbežné opatrenie, ktorým zakázal žalovanej nakladať s nehnuteľnosťami v kat. úz.
Š., evidovanými Okresným úradom T., kat. odbor na LV č. XXX ako pozemky, parcely registra "N."
parc. č. XXXX/X zastavané plochy a nádvoria o výmere 628 m2, parc. č. XXXX/X záhrady o výmere

695 m2 a ďalej ako stavby súp. č. XXX na parc. č. XXXX/X, popis stavby: rodinný dom, najmä aby
tieto nehnuteľnosti nescudzila, či už predajom, darovaním alebo iným prevodom, ani nezaťažila, či už
uzavretím nájomnej zmluvy, zriadením vecného bremena alebo iného záväzku vzťahujúceho sa na tieto
nehnuteľnosti.- Sp. zn. 5C/685/2015 - uznesením zo dňa 23. 11. 2015, právoplatným dňa 18. 12. 2015, tunajší súd
zamietol návrh žalobcu na nariadenie predbežného opatrenia. Žalobca sa svojím návrhom domáhal, aby

súd nariadil predbežné opatrenie, ktorým nariadi žalovanej zložiť do úschovy súdu peňažnú čiastku vo
výške 20 241,56 eura a nariadi zákaz nakladania a vrátenie osobného motorového vozidla značky N. R.,
EVČ: T., VIN: M.,číslo osvedčenia o evidencii vozidla: Z. XXXXXX a nákladného prívesu značky S. X.,
EVČ: T., VIN: F., číslo osvedčenia o evidencii: P. XXXXXX k rukám žalobcu alebo ním splnomocneného
zástupcu. Pre prípad, že by súd tomuto návrhu nevyhovel, alternatívne žalobca navrhol, aby súd nariadil

žalovanej zákaz nakladania s finančnými prostriedkami uloženými na jej bankovom účte vedenom v
Tatra banka, a.s. č. účtu: XXXXXXXXXX/XXXX a to vo výške 20 000,- eur až do momentu vrátenia
finančných prostriedkov vo výške 20 000,- eur k rukám žalobcu alebo do právoplatného rozhodnutia
vo veci samej a ďalej nariaďuje žalovanej zákaz nakladania a vrátenie osobného motorového vozidla
značky N. R., EVČ: T., VIN: M.,číslo osvedčenia o evidencii vozidla: Z. XXXXXX a nákladného prívesu
značky S. X., EVČ: T., VIN: F., číslo osvedčenia o evidencii: P. XXXXXX k rukám žalobcu alebo ním

splnomocneného zástupcu.

13. Zodpovedá pravde, že žalobca na základe Osvedčenia o dedičstve pod sp. zn. 8D/97/2011, Dnot
159/2011 zo dňa 30. 1. 2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť 30. 1. 2012, nadobudol do výlučného
vlastníctvanehnuteľnostivkatastrálnomúzemíŠ.,evidovanéokresnýmT.,katastrálnyodbor,naLVčíslo

XXX ako pozemky parcely registra "N.“ číslo XXXX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere 628 m2,
číslo XXXX/X - záhrady o výmere 695 m2 a stavba - rodinný dom so súpisným číslom XXX postavený
na parcele číslo XXXX/X.

14. Zodpovedá pravde, že žalobca dňa 4. 4. 2013 uzatvoril so žalovanou, v tom čas jeho manželkou,

Darovaciu zmluvu, titulom ktorej žalovaná ako jeho manželka nadobudla do výlučného vlastníctva vyššie
uvedené predmetné nehnuteľnosti. Katastrálny odbor povolil vklad vlastníckeho práva dňa 22. 4. 2013
pod X. XXXX/XXXX - č. z. XXX/XXXX.

15. Darovacia zmluva, ako bola súdu predložená (č. l. 144, 145 spisu), v článku V ods. 2 uvádza:

„Účastníci zmluvy vyhlásili, že účelom tejto darovacej zmluvy je aj tá právna skutočnosť, že obdarovaná
do časti predmetu tejto darovacej zmluvy, teda do stavby rodinného domu so súpisným číslom
XXX, vložila finančné investície, na prestavbu a rekonštrukciu predmetného rodinného domu, takže
nadobudnutím vlastníctva k predmetnému rodinnému domu právo na vrátenie takto vložených investícií
do rodinného domu zaniká.“. V článku IV darovacej zmluvy je jednoznačne uvedené: „Žalovaná sa

zaväzuje žalobcovi poskytovať v predmete daru, t. j. v rodinnom dome so súpisným číslo XXX, trvalé,
bezplatné, ničím neobmedzené bývanie a doživotné užívanie, avšak tento záväzok nemá povahu
vecného bremena.“. Z listu vlastníctva číslo XXX súd zistil, že v časti „Ťarchy“ nie je uvedený žiaden
zápis o vecnom bremene in personam.

16. Výsluch svedkov (matka žalobcu a rodinní priatelia) preukázal súdu práve funkčnosť vzťahu strán
sporu, ich lásku a súdu nepreukázali, že by sa žalovaná voči žalobcovi správala nevhodne, v rozpore
s dobrými mravmi.

17. Dobré vzťahy medzi stranami sporu jednoznačne preukázala aj vzájomná písomná komunikácia

medzi nimi počas výkonu trestu odňatia slobody žalobcu. Strany sa v listoch oslovovali veľmi milo,
vyznávali si lásku, vzájomnú podporu, písali si, ako si chýbajú, riešili spolu konkrétne problémy. Z týchto
listov nevyplývajú žiadne vážne rozpory medzi nimi a už vôbec nie správanie žalovanej voči žalobcovi
v rozpore s dobrými mravmi.

18. Podľa § 628 ods. 1 a 2 zák. č. 40/1964 Zb. občiansky zákonník (ďalej len OZ), (1) Darovacou zmluvou
darca niečo bezplatne prenecháva alebo sľubuje obdarovanému a ten dar alebo sľub prijíma.
(2) Darovacia zmluva musí byť písomná, ak je predmetom daru nehnuteľnosť, a pri hnuteľnej veci, ak
nedôjde k odovzdaniu a prevzatiu veci pri darovaní.

Podľa § 630 OZ, Darca sa môže domáhať vrátenia daru, ak sa obdarovaný správa k nemu alebo členom
jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy.Podľa § 3 ods. 1 OZ, Výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez
právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými
mravmi.

19. Predmetom daru môže byť čokoľvek, za predpokladu, že ide o vec (pokiaľ to jej povaha pripúšťa),
práva alebo iné majetkové hodnoty. Majetkovými hodnotami treba rozumieť majetkovú hodnotu z
hospodárskeho hľadiska. V tomto zmysle preto predmetom darovania môže byť nielen hmotná vec,
ale aj pohľadávka, právo (napr. vecné bremeno, know-how a pod.). Darovaciu zmluvu charakterizuje

jej bezplatnosť. Bezplatnosťou treba rozumieť, že za poskytnuté (sľúbené) plnenie obdarovaný nie je
povinný poskytnúť darcovi nejaké iné majetkové plnenie.

20. Ustanovenie § 630 OZ umožňuje osobitný spôsob zániku právneho vzťahu, ktorý môže darca vyvolať
tým, že jednostranným úkonom vyzve obdarovaného na vrátenie daru. Darca tak môže urobiť vtedy, keď
sa obdarovaný správa k nemu alebo členom jeho rodiny spôsobom hrubo porušujúcim dobré mravy.

Formuláciu, že obdarovaný sa "správa", nemožno vysvetľovať tak, že porušovanie dobrých mravov musí
trvať ešte aj v čase výzvy na vrátenie daru. Darca sa preto môže domáhať vrátenia daru aj v prípade, keď
rušivý stav už netrvá, ale k porušeniu dobrých mravov došlo v minulosti. Uvedené zákonné ustanovenie
za právne relevantné považuje len také správanie obdarovaného, ktoré sa objektívne prejavilo. Pritom
nie je rozhodujúci subjektívny pocit a úsudok darcu (R 61/1997).

21. K zániku darovacieho vzťahu podľa § 630 OZ dochádza na základe jednostranného právneho
úkonu darcu voči obdarovanému, ktorý hrubo porušil dobré mravy svojím správaním voči darcovi
alebo voči členom jeho rodiny. Hrubým porušením dobrých mravov sa rozumie ich porušenie značnej
intenzity alebo ich sústavné porušovanie. Právo darcu domáhať sa vrátenia daru nevzniká pri prostej

nevďačnosti obdarovaného voči darcovi, ani pri menej významnom porušení dobrých mravov zo strany
obdarovaného. Za hrubé porušenie dobrých mravov obdarovaným nemožno považovať napr. predaj
darovanej veci cudzej osobe alebo nenavštevovanie darcu pri príležitosti sviatkov a jeho životných jubileí
(R 31/1999).

22. Ustanovenie § 3 OZ má v oblasti občianskeho práva závažný interpretačný i aplikačný dosah. Ide
predovšetkýmoustanoveniazakazujúcetakývýkonprávapovinností,ktorýbybolvrozporespravidlami
demokratickej spoločnosti a jej morálky, s princípmi právneho štátu a občianskej spolupatričnosti. Ak
sa tieto zásady premietnu do vzájomného vzťahu subjektov občianskeho práva, ide o elementárnu
slušnosť, vzájomné rešpektovanie sa a potrebnú mieru tolerancie, a to všetko v spoločensky vhodnej

miere a únosnosti. Konkrétne posúdenie individuálneho prípadu v uvedenom význame umožní
objektivizovať hodnotenie z hľadiska interpretačného pokynu obsiahnutého v ustanovení odseku 1.
Definícia dobrých mravov nie je nikde normatívne upravená. Pojmom dobré mravy možno rozumieť
pravidlá morálneho charakteru, aj keď za určitých okolností môžu nadobudnúť povahu právnej normy.
Prenikajú celým právnym poriadkom. Občiansky zákonník v tejto súvislosti používa viacero pružných

pojmov (napr. "zneužitie práva", "verejný záujem", "obohatenie", "dobromyseľnosť", "keď právo možno
vykonať po prvýkrát", "núdza" atď.).

23. Podľa ustálenej súdnej praxe (viď napr. R 88/1998, R 31/1999, R 61/1997) k zániku darovacieho
vzťahu podľa citovaného ustanovenia dochádza na základe dvoch po sebe nasledujúcich právnych

skutočnostiach: a) hrubého porušenia dobrých mravov správaním sa obdarovaného voči darcovi alebo
členom jeho rodiny a b) jednostranného právneho úkonu darcu adresovaného obdarovanému. Dobré
mravy (boni mores) patria k zásadám súkromného práva, bývajú užívané ako kritérium obmedzujúce
subjektívne práva v ich obsahu alebo častejšie obmedzujúce výkon subjektívnych práv. Dobré mravy
hoci sú zákonným pojmom, a teda majú funkciu normotvornú, nie sú zákonom definované. Ich

obsah spočíva vo všeobecne platných normách morálky, pri ktorých je daný všeobecný záujem ich
rešpektovania.

24. Predpokladom úspešného uplatnenia práva darcu nie je akékoľvek nevhodné správanie
obdarovaného alebo len jeho samotná nevďačnosť, ale také správanie sa, ktoré s ohľadom na všetky

okolnosti konkrétneho prípadu možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Ide buď o
porušenie značnej intenzity alebo porušovanie sústavné, alebo aj neposkytnutie potrebnej pomoci
darcovi alebo iným osobám, ktorá povinnosť vyplýva buď z právnych noriem (napr. Zákona o rodine)
alebo zo zmluvného vzťahu (lex contractus), pričom tieto osoby patria k členom rodiny darcu.25. Negatívne správanie sa obdarovaného k darcovi, alebo jeho rodine, ktoré treba posudzovať
ako správanie sa v rozpore s dobrými mravmi, sa musí prejavovať objektívne. Zachovanie dobrých

vzťahov je vecou vzájomnej tolerancie účastníkov. Nie je možné považovať správanie sa jedného
účastníka k druhému za konanie v rozpore s dobrými mravmi, keď tento druhý účastník svojím konaním
takéto správanie vyvoláva. V takom prípade len všeobecne možno konštatovať, že ide o ich spôsob
komunikácie.

26. Akékoľvek nevhodné správanie sa obdarovaného, ani menej významné porušenie dobrých mravov,
ešte nezakladá darcovi právo domáhať sa vrátenia daru. Predpokladom úspešnej požiadavky na
vrátenie daru je len také správanie sa obdarovaného, ktoré s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho
prípadu možno hodnotiť ako hrubé porušenie dobrých mravov, t.j. také správanie sa, ktoré s ohľadom
na všetky okolnosti konkrétneho prípadu možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Pri
posudzovaní, či určité konkrétne správanie sa obdarovaného možno považovať za hrubé porušenie

dobrých mravov, treba pritom vychádzať z princípu vzájomnosti. To znamená, že treba brať do úvahy a
hodnotiť aj správanie sa darcu, zistiť, či tento sám sa nespráva voči obdarovanému v rozpore s dobrými
mravmi a či práve jeho správanie sa nie je príčinou nevhodného správania sa obdarovaného voči nemu
alebo členom jeho rodiny. V kladnom prípade by sa totiž nemohol darca úspešne domáhať vrátenia
daru, lebo reakciu obdarovaného, i keby bola taktiež nevhodná, nebolo by možné kvalifikovať ako hrubé

porušenie dobrých mravov. Išlo by v takom prípade o spoločensky nežiaducu vzájomnú komunikáciu
medzi darcom a obdarovaným, ktorú by sotva bolo možné charakterizovať ako hrubé porušenie dobrých
mravov zo strany obdarovaného. Výnimkou by bolo iba také správanie sa obdarovaného, ktoré by bolo
v zrejmom nepomere k správaniu sa samotného darcu.

27. Súd poukazuje aj na to, že pri posudzovaní konkrétneho správania sa treba vychádzať z toho, či
ide o porušenie dosahujúce značnú intenzitu alebo ide o porušovanie sústavné, ktoré svojím trvaním,
priebehom, váhou a pôsobením nadobudlo povahu hrubého porušenia. Toto negatívne správanie sa
musí prejavovať objektívne, nepostačuje iba subjektívny pocit a úsudok darcu.

28. Z uvedeného vyplýva, že predpokladom úspešného uplatnenia práva darcu na vrátenie daru nie je
akékoľvek nevhodné správanie sa obdarovaného alebo len samotná jeho nevďačnosť.

29. Vzhľadom na vyššie uvedené a na vykonané dokazovanie súd dospel k jednoznačnému záveru,
že vzťahy medzi stranami sporu nie sú po darovaní vážne narušené. Ak žalobca poukazuje na to, že

žalovaná porušila sľub vernosti (§ 18 ZR) počas jeho výkonu trestu odňatia slobody, súd vzájomne musí
poukázať na to, že výlučne zo zavinenia žalobcu došlo k tomu, že bol odsúdený na výkon trestu odňatia
slobody v trvaní 10 rokov, a teda ani on nesplnil povinnosť podľa § 18 ZR, konkrétne, že ,manželia
sú povinní žiť spolu, vzájomne rešpektovať svoju dôstojnosť, pomáhať si, starať sa spoločne o deti a
vytvárať zdravé rodinné prostredie. Súd zároveň poukazuje aj na vek žalovanej, ktorá bola dovtedy

bezdetná a jej počínanie je možné považovať len za logický krok, vzhľadom na to, že túžila po dieťati
(čo jej nikto nemôže zazlievať), ktoré však vzhľadom na výkon trestu odňatia slobody žalobcu nemohla
so žalobcom splodiť. Spoločnosť v dnešnej dobe akceptuje neveru v manželstve, a preto túto nie je
možné považovať za správanie, ktoré by hrubo porušovalo dobré mravy (s prihliadnutím na dlhoročné
odsúdenie žalobcu). Je možné, že žalobca pociťuje toto konanie žalovanej ako jeho zradu, objektívne

však takéto konanie nie je dôvodom pre vrátenie daru pod § 630 OZ.

30. V právnom štáte, ktorým Slovenská republika nepochybne je, nie je možné žalovanú, ako výlučnú
vlastníčku nehnuteľností zapísaných na LV číslo XXX pre katastrálne území Š., obmedzovať vo výkone
jej vlastníckeho práva, a teda pokiaľ je výlučnou vlastníčkou týchto nehnuteľností, má právo s nimi

akýmkoľvek spôsobom nakladať, t. j. predať ich, prenajať, zaťažiť, darovať a podobne. Ako výlučná
vlastníčka má žalovaná zároveň právo poskytnúť bývanie v tejto nehnuteľnosti každému človeku,
ktorého uzná za vhodného.

31. Súd svoje rozhodnutie opiera aj o Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 616/2015 z 10.

12. 2015 (Právo darcu domáhať sa vrátenia daru vzniká darcovi okamihom správania obdarovaného,
ktoré naplňuje znaky uvedené v § 630 Občianskeho zákonníka. K platnosti právneho úkonu darcu
smerujúceho k vráteniu daru je z hľadiska jeho určitosti nevyhnutné, aby v ňom darca celkom zreteľne
a jednoznačne uviedol tie konkrétne skutočnosti, v ktorých vidí hrubé porušenie dobrých mravovobdarovaným voči nemu alebo členom jeho rodiny. Úkon darcu smerujúci k vráteniu daru môže byť
obsiahnutý priamo v žalobe; aj v nej musí však žalobca dostatočne presne, určito a konkrétne opísať
skutkové okolnosti, z ktorých vyvodzuje opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku. Právne účinky

jednostranného právneho úkonu darcu (pokiaľ sú splnené podmienky vyplývajúce z § 630 Občianskeho
zákonníka) nastanú v takom prípade ex nunc momentom doručenia výzvy darcu obdarovanému, resp.
doručenia žaloby obdarovanému. Skutkové okolnosti uvedené darcom vo výzve alebo v žalobe sú
potom predmetom dokazovania a tiež posudzovania z hľadiska, či došlo k naplneniu predpokladov, za
ktorých sa darca môže domáhať vrátenia daru (§ 630 Občianskeho zákonníka). Je na súde, aby v oboch

prípadoch skutkovo a právne vyhodnotil, či sa doručením výzvy alebo žaloby obdarovanému obnovilo
vlastníctvo darcu.), Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 72/2008 z 30. 6. 2008 (Negatívne
správanie sa obdarovaného k darcovi, alebo jeho rodine, ktoré treba posudzovať ako správanie sa
v rozpore s dobrými mravmi, sa musí prejavovať objektívne. Zachovanie dobrých vzťahov je vecou
vzájomnej tolerancie účastníkov. Nie je možné považovať správania sa jedného účastníka k druhému
za konanie v rozpore s dobrými mravmi, keď tento druhý účastník svojím konaním takéto správanie

vyvoláva. V takom prípade len všeobecne možno konštatovať, že ide o ich spôsob komunikácie.
Akékoľvek nevhodné správanie sa obdarovaného, ani menej významné porušenie dobrých mravov, ešte
nezakladá darcovi právo domáhať sa vrátenia daru. Predpokladom úspešnej požiadavky na vrátenie
daru je len také správanie sa obdarovaného, ktoré s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu
možno hodnotiť ako hrubé porušenie dobrých mravov, t. j. také správanie sa, ktoré s ohľadom na

všetky okolnosti konkrétneho prípadu možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Pri
posudzovaní, či určité konkrétne správanie sa obdarovaného možno považovať za hrubé porušenie
dobrých mravov, treba pritom vychádzať z princípu vzájomnosti. To znamená, že treba brať do úvahy a
hodnotiť aj správanie sa darcu, zistiť, či tento sám sa nespráva voči obdarovanému v rozpore s dobrými
mravmi a či práve jeho správanie sa nie je príčinou nevhodného správania sa obdarovaného voči nemu

alebo členom jeho rodiny. V kladnom prípade by sa totiž nemohol darca úspešne domáhať vrátenia
daru, lebo reakciu obdarovaného, i keby bola taktiež nevhodná, nebolo by možné kvalifikovať ako hrubé
porušenie dobrých mravov. Išlo by v takom prípade o spoločensky nežiaducu vzájomnú komunikáciu
medzi darcom a obdarovaným, ktorú by sotva bolo možné charakterizovať ako hrubé porušenie dobrých
mravov zo strany obdarovaného. Výnimkou by bolo iba také správanie sa obdarovaného, ktoré by bolo

v zrejmom nepomere k správaniu sa samotného darcu.), Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 24. 11.
1994, sp.zn. 3Cdo 130/1994 (Zákonné ustanovenie za právne relevantné považuje len také správanie
sa obdarovaného, ktoré sa objektívne prejavilo. Pritom nie je rozhodujúci subjektívny pocit a úsudok
darcu.).

32. Keďže žalobca neuniesol dôkazné bremeno podľa § 150 CSP, a to ani bremeno tvrdenia a
ani bremeno dôkazu, nemôže sa potom platne domáhať vrátenia daru, nakoľko konanie žalovanej
ho k takémuto postupu neoprávňuje. V zmysle vyššie uvedených rozhodnutí Najvyššieho súdu SR
jednoznačne musia byť kumulatívne splnené 2 podmienky pre postup podľa § 630 občianskeho
zákonníka (ako sú uvedené v bode 23. tohto odôvodenia) - t. j. také správanie sa žalovanej voči

žalobcovi, ktoré s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu možno kvalifikovať ako hrubé
porušenie dobrých mravov a následne na to určitý, zrozumiteľný jednostranný právny úkon darcu
smerujúci k vráteniu daru. Hoci žalobca vyzval žalovanú na vrátenie daru, a teda vykonal potrebný
právny úkon, nebola splnená prvá podmienka platnosti takéhoto právneho úkonu, a teda preukázanie
správania žalovanej, ktoré možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov.

33. Vzhľadom ku skutkovým okolnostiam celého prejednávaného prípadu, súd musí poukázať aj na
ďalšie myšlienkové pochody, ktoré mohli byť dôvodom na uzatvorenie darovacej zmluvy. Vzhľadom na
trestnú činnosť žalobcu jej možné domnievať sa, že jedným z dôvodov uzatvorenia darovacej zmluvy
mohlo byť aj to, že žalobca sa chcel vyhnúť prípadnej exekúcii svojho majetku, pokiaľ by ho trestný súd

zaviazal na náhradu škody. Tieto dôvody, samozrejme, súd nemal za preukázané, no aj napriek tomu
mohli byť reálne, darovacia zmluva totižto bola uzatvorená len 3 mesiace pred rozhodnutím v trestnej
veci.

34. S poukazom na nález Ústavného súdu SR pod číslom konania I. ÚS 38/2013 - 50 zo dňa 24. 10.

2013 súd konštatuje, že k odňatiu možnosti konať pred súdom nedochádza ani údajným porušením
zásady kontradiktórnosti ako základnej súčasti práva na spravodlivý proces. Táto zásada znamená, že
obom stranám konania musí byť daná možnosť zoznámiť sa so stanoviskami a dôkazmi predloženými
súdu s cieľom ovplyvniť jeho rozhodnutie - či už protistranou alebo na konaní nezúčastneným subjektom,od ktorého si prípadne súd takéto vyjadrenie alebo dôkaz môže vyžiadať - a vyjadriť sa k nim (porovnaj
Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1.
Vydání. Praha : C. H. Beck, 2012, s. 740). Kontradiktórnosť je prenos dôkazného bremena zo súdu

na účastníkov sporu, resp. rokovací spôsob súdneho procesu. Právo na kontradiktórny proces nemá
absolútny charakter a jeho rozsah sa môže líšiť najmä v závislosti na zvláštnostiach daného konania.

35. Súd ďalej uvádza, že v prípade, ak sa v odôvodnení nezaoberal konkrétnou námietkou účastníkov
konania, urobil tak preto, že daný argument a taktiež odpoveď naň nepovažoval pre rozhodnutie za

rozhodujúce (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.12, § 29; Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins
c. Francúzsko z 19. februára 1998).

36. V závere dáva súd žalobcovi do pozornosti, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudskýchprávaslobôdnepatrídožadovaťsanímnavrhnutéhospôsobuhodnoteniavykonanýchdôkazov
(I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov,
ktorý predkladá strana sporu (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

37. Súd v krátkosti poukazuje aj na to, že aj napriek návrhu žalobcu o jeho predvedenie na pojednávanie,

ho súd nedal predviesť s odôvodnením, že bol jednak právne zastúpený a jednak po každom
pojednávaní mu prostredníctvom jeho právneho zástupcu bola doručovaná zápisnica z pojednávania a
žalobca sa mal možnosť k tejto zápisnici a ku skutočnostiam v nej uvedených vyjadriť, čo zakaždým aj
urobil. Preto mu takýmto postupom nemohla byť odňatá možnosť konať pred súdom.

38. Súd na poslednom pojednávaní konanom dňa 23. 11. 2017 zamietol návrh žalobcu na doplnenie
dokazovania (žalovanú zaviazať predložiť kúpnu zmluvu zo dňa 16. 8. 2013, ktorú uzatvorila ako
splnomocnená zástupkyňa na strane predávajúceho s kupujúcimi I. L. a manž. R. L., na nehnuteľnosti
v kat. území Š.D. LV č. XXX, ktoré boli vo výlučnom vlastníctve žalobcu za kúpnu cenu 50 000,- eur a
zároveň na predloženie výpisu z účtu, na ktorý táto kúpna cena mala byť poukázaná, pravdepodobne sa

jedná o účet žalovanej vedený v Tatra banke, a.s., č. účtu XXXXXXXXXX/XXXX a na preukázanie, ako
bolo naložené s týmito peniazmi) najmä s poukazom na to, že žalobca mal kedykoľvek možnosť počas
dvoch rokov navrhnúť vykonanie takéhoto dôkazu. Ďalšie odročenie pojednávania pre vykonanie tohto
dôkazu by bolo nehospodárne, neúčelné, navyše právny zástupca žalobcu nevedel zdôvodniť, prečo
tento dôkaz nenavrhli vykonať už skôr, napr. priamo v žalobe, či na prvom pojednávaní nariadenom

vo veci. Súd však poukazuje na rozhodnutie tunajšieho súdu uvedené v bode 11 tohto odôvodnenia,
konkrétne s poukazom na rozhodnutie v spisovej značke 5C/685/2015, v ktorom bol žalobca neúspešný.
Okrem toho, vykonanie takéhoto dôkazu nemohlo preukázať nejaké tvrdenia žalobcu, keďže žalobca
počas celého konania sa o predaji hnuteľností z LV číslo 790 zmieňoval len veľmi okrajovo, pre
objasnenie toho, čo on zdedil a ako naložil s dedičstvom, tieto skutkové tvrdenia však nedával do súvisu

so správaním žalovanej voči žalobcovi.

39. Na základe uvedeného súd rozhodol tak, ako to vyplýva z enunciátu rozsudku a žalobu ako
nedôvodnú v celom rozsahu zamietol (výrok prvý), nakolko neexistujú dôvody pre postup podľa § 630
OZ, a potom, nie je možné určiť, že žalobca je výlučným vlastníkom nehnuteľností. Tretí výrok, ako

ho žalobca požadoval vo svojom žalobnom petite, je nadbytočný; ak by súd určil výlučné vlastníctvo
žalobcu k nehnuteľnostiam, toto by potom bolo zapísané aj na LV č. 654, preto nie je dôvod nahrádzať
prejav vôle žalovanej na vrátenie daru (určovací petit vylučuje nahradenie prejavu vôle).

40. O trovách konania súd rozhodol výrokom druhým v súlade s ustanovením § 255 ods. 1 CSP.

V sporových konaniach sa ohľadom náhrady trov konania uplatňuje tzv. zásada úspechu. Úspech vo
veci sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku rozhodnutia, ktorým sa vo veci rozhodlo.
Žalovaná mala v konaní plný úspech a má preto nárok na náhradu trov konania v plnej výške, t.j. 100
% proti neúspešnej strane sporu - žalobcovi.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku je prípustné podať odvolanie a to v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na
súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje (§ 362 ods. 1 CSP). Odvolanie môže podať strana, v ktorej
neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP).

Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 CSP) uvedie, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje
za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie odvolania. Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistenýskutkovýstavneobstojí,pretožesúprípustnéďalšieprostriedkyprocesnejobranyaleboďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 371 CSP žalobu nemožno v odvolacom konaní meniť.

Podľa § 372 CSP v odvolacom konaní nemožno uplatniť práva voči žalobcovi vzájomnou žalobou.