Uznesenie ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, May 29, 2013

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 3To/51/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6912010623
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alojz Palaj
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2013:6912010623.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Alojza Palaja a sudcov
JUDr. Jozefa Ryanta a JUDr. Slavoja Sendeckého, na verejnom zasadnutí dňa 29. mája 2013 prejednal
odvolanie obžalovaného O. C., proti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota z 05.12.2012, sp.zn.
3T 190/12 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. odvolanie obžalovaného O. C. z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súdu prvého stupňa bol obžalovaný O. C. uznaný za vinného z prečinu
usmrtenia podľa § 149 ods. 1 Tr. zák. na tom skutkovom základe, ako je uvedený vo výrokovej časti
napadnutého rozsudku.

Za to bol odsúdený podľa § 149 ods. 1 Tr. zák., s použitím § 36 písm. j) Tr. zák., § 38 ods. 2,3 Tr. zák. na

trest odňatia slobody vo výmere dvoch rokov a podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák. bol výkon tohto trestu
podmienečne odložený s tým, že podľa § 50 ods. 1 Tr. zák. bola určená skúšobná doba na dva roky.

Podľa § 61 ods. 1,2 Tr. zák., § 38 ods. 2,3 Tr. zák. obžalovanému bol uložený trest zákazu činnosti viesť
motorové vozidlá na 30 mesiacov.

Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. bola obžalovanému uložená povinnosť nahradiť poškodenej M. T. škodu
v sume 1.766,18 Eur a so zvyškom nároku bola podľa § 288 ods. 2 Tr. por. odkázaná na občiansko
súdne konanie.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie obžalovaný, a to už do zápisnice o hlavnom
pojednávaní po vyhlásení rozsudku, pretože sa necíti byť vinným z predmetného skutku a prečinu, i keď

mu je ľúto, čo sa stalo.

V písomnom odôvodnení odvolania napadol napadnutý rozsudok zvlášť preto, že bral v úvahu znalca
z odboru dopravy, L.. F., ktorý pri svojom znaleckom posudzovaní predmetného skutku vychádzal z
nesprávnych vstupných údajov, technicky neprijateľnej metóde získavania záverov a v prevažnej miere
sa tento posudok zakladá na predpokladoch. Bol pritom použitý nesprávny tvar vozidla, jeho nesprávne

rozmery, hmotnosť vozidla, ako aj cyklistu a bicykla, pritom znalec použil inú, staršiu modelovú radu
typu vozidiel, ktorá má iné parametre ako vozidlo obžalovaného. Znalec použil počítačový program pri
vypracovaní posudku, ktorý podľa jeho prepočtov je až na 97 % použitý v parametroch nesprávny, pritom
konkretizuje konkrétne údaje, v ktorých došlo k nesprávne použitým údajom. Tiež spochybnil nedostatok
analýzy pohybu cyklistu pred zrážkou, absenciu analýzy pohybu vozidla pred zrážkou, vzájomného
postavenia pred zrážkou, chýba analýza možnosti odvrátenia nehody zo strany cyklistu a v doplnku č.

1 posudku dochádza len k dopracovaniu pripomienok, v ktorých uvádza, že popis postavenia bicyklav momente nárazu tak, ako ho uvádza znalec L.. F. v jeho znaleckom posudku, nezodpovedá jeho
vyobrazeniu, ani zaisteným stopám, teda závery znaleckého posudku sú nesprávne.

Na druhej strane názor znalca z odboru cestnej dopravy L.. O., ktorý bol vypracovaný na podnet
obžalovaného, vychádza z odbornej literatúry Ústavu súdneho inžinierstva v Žiline, je jednoznačný a z
neho vyplýva, že išlo o náhle odbočenie cyklistu a je to preukázateľné.

Obdobne chybný, ako už bolo uvedené v doplnku č. 1 znaleckého posudku znalca L.. F., je aj jeho

druhý doplnok k posudku, ohľadom konečnej polohy bicykla a konečnej polohy poškodeného - cyklistu
a zásadný rozpor hodnotenia situácie len na základe predpokladov znalca. Pokiaľ ide o konečnú polohu
vozidla, vzhľadom k tomu, že nepoznáme presný priebeh brzdného spomalenia vozidla, nemôže určiť
ani čas začiatku reakcie vozidla, počiatočnú rýchlosť, ani rýchlosť v momente zrážky, vozidlo bolo totiž
vybavené systémom ABS, ktorý umožnil korekciu smeru vozidla aj pri maximálnom brzdení a teda nie je
pravdivé tvrdenie znalca, že smer brzdenia vozidla bol priamočiary. Tento znalec prispôsoboval a menil

svoje údaje a závery aj pokiaľ ide o dostatočný odstup vozidla od cyklistu, čo je neurčitý výraz. Uplatňuje
sa na každú situáciu individuálne, podľa toho, koľko žalobca potrebuje. U L.. F. sa v každom doplnenom
posudkumenídostatočnýodstupmotorovéhovozidlaodcyklistu,pritomvovýpovedi16.04.2012uviedol,
že k nehode nedošlo pre nedodržanie bočného odstupu, ale preto, že vodič nemal dostatočný čas na
reakciu, aby zabránil stretu. Vodič už nemohol reagovať na vzniknutú situáciu.

V ďalšom poukazuje na vykonané dokazovanie znalcom z odboru cestnej dopravy L.. O., ktorý dopĺňa
do znaleckého posudku známe a aktuálne údaje a tento znalecký posudok spochybňuje spoľahlivosť
znaleckého posudku pribratého v konaní orgánmi činnými v trestnom konaní, poukazujúc na konkrétne
závery tohto znalca. Znalec L.. O. nepočíta s priamočiarou jazdou vozidla pri brzdení, nakoľko dobre

pozná techniku brzdenia s ABS systémom a určite vozidlo nebolo brzdené v tvare priamky. Jeho
výpočty sú odbornejšie a vzhľadom na použité vstupné parametre aj dôveryhodnejšie. Je čudné, že súd
akceptoval záver znaleckého posudku, ktorý nekorešponduje so zaistenými stopami.

V závere konštatuje, že tomu všetkému, teda stretu s bicyklistom, nemohol on zabrániť, cíti sa byť

potrestaný už tým, že došlo k usmrteniu pána T., toto bremeno ťažko znášal, a preto zanechal pôvodné
zamestnanie, cíti sa byť bezmocným, vracajú sa mu spomienky na túto udalosť.

Krajský súd na základe odvolania obžalovaného preskúmal v zmysle ust. § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť
a odôvodnenosť všetkých výrokov napadnutého rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré

predchádzalo napadnutému rozsudku, a zistil, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné.

V úvode treba konštatovať, že súd prvého stupňa vykonal na hlavnom pojednávaní všetky dostupné
dôkazné prostriedky v záujme ustálenia skutočného stavu veci, a to pri plnom rešpektovaní
všetkých základných zásad trestného konania pri vykonávaní dôkazov. V dôvodovej časti písomného

odôvodnenia rozsudku súd prvého stupňa v súlade s ust. § 168 ods. 1 Tr. por. vyložil, ktoré skutočnosti
mal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové a právne závery a akými úvahami sa spravoval
pri hodnotení dôkazov jednotlivo i v ich súhrne.

Je zrejmé, že súd prvého stupňa bral v úvahu všetky priame a nepriame dôkazy, tieto vyhodnotil v súlade

s ust. § 2 ods. 12 Tr. por. na základe zásad správneho myslenia a vnútorného presvedčenia a takéto
dôkazy, ich hodnotenie, vedie aj odvolací súd k jednoznačnému záveru, že obžalovaný je páchateľom
predmetného skutku, a to tak, ako je ustálený v napadnutom rozsudku vo výroku o vine.

S prihliadnutím na tú skutočnosť, že súd prvého stupňa dostatočne obsiahlo a zrozumiteľne vysvetlil

v odôvodnení písomného vyhotovenia rozsudku svoje myšlienkové pochody pri hodnotení dôkazov
jednotlivo i v ich súhrne v súlade s ust. § 2 ods. 12 Tr. por. a potom § 168 ods. 1 Tr. por. tieto si odvolací
súd osvojil, stotožňuje sa s nimi, a preto v ďalšom iba poukazuje na takéto hodnotenie dôkazov.

Reagujúc na odvolanie obžalovaného, ako aj odôvodnenie napadnutého rozsudku, odvolací súd

považuje za potrebné iba zdôrazniť, že aj bez znaleckého dokazovania, len zo samotnej dokumentácie
z miesta činu pri ohliadke dopravnou políciou, plánu z miesta nehody, fotodokumentáciou a zo samotnej
výpovede obžalovaného možno ustáliť skutkový stav tak, ako ustálil súd prvého stupňa, a to aj v
podstate bez znaleckého dokazovania. Je nesporné, že obžalovaný bezprostredne po nehode oznámilpríslušnému policajtovi, ktorý bol vo veci vypočutý ako svedok, O.. R. N., že po príchode na miesto
dopravnej nehody zaregistroval ihneď, že ide o tragédiu, ktorú zdokumentoval a snažil sa získať
informácie od obžalovaného. V rámci toho obžalovaný uviedol, že videl na obrazovke toho cyklistu,

ktorého obchádzal a asi šiel v tesnej blízkosti a zachytil ho.

Tomu zodpovedá aj samotná výpoveď obžalovaného v prípravnom konaní, resp. na hlavnom
pojednávaní, že manéver predbiehania poškodeného začal vtedy, keď bol za ním asi 3 metre
a už z tohto údaju je možné, že tento manéver bol zjavne započatý oneskorene, v dôsledku

nepozornosti obžalovaného, pretože pre zachovanie správneho odstupu v takejto vzdialenosti za
bicyklom poškodeného, musel by ho obchádzať v oblúku s veľkým polomerom, tým aj dostatočnou
vzdialenosťou od cyklistu, aby ho nezachytil, resp., aby zachoval dostatočnú vzdialenosť. Neobstojí
tvrdenie obžalovaného, že bezpečná vzdialenosť, resp. odstup od cyklistu je len všeobecnou
nekonkrétnou kategóriou a orgány činné v trestnom konaní si ju prispôsobujú podľa potreby, resp. táto
vzdialenosť sa musí posudzovať podľa konkrétneho prípadu. Sám tým navádza odvolací súd na úvahu

a presvedčenie, že obžalovaný musí počítať pre cyklistu s určitým koridorom, za ktorý sa považuje
asi 60 cm, pretože pri šlapaní do pedálov cyklista sa nakláňa (pokiaľ nejde o profesionála - pretekára
a podobne), zvlášť pri nízkej rýchlosti. Okrem toho musí počítať s takým odstupom, aby v prípade
predchádzania alebo obchádzania cyklistu i v prípade jeho spadnutia na cestu do strany, z ktorej je
predchádzaný motorovým vozidlom, nedošlo k jeho zasiahnutiu. Treba brať v úvahu výšku bicykla

a výšku tela nachádzajúceho sa nad bicyklom u cyklistu, po spočítaní u dospelého človeka zrejme
nemožno počítať, okrem výnimočných prípadov, s menším odstupom ako 1,5 m, ktorý naznačuje vo
svojom znaleckom posudku čiastočne aj znalec z odboru cestnej dopravy L.. F.. Je treba brať v úvahu, že
obžalovanému nebránilo nič v tom, aby dokonca poškodeného predbiehal prechodom do protismerného
jazdného pruhu, pretože podľa jeho výpovede v prípravnom konaní, ale aj výpovedí ďalších svedkov,

v čase pred a po strete bezprostredne neprechádzalo okolo žiadne iné motorové vozidlo. Túto teóriu
potvrdzuje aj svedkyňa M. G., ktorá tiež uviedla, že poškodený sa pohyboval na bicykli pomaly, kolísavo,
i keď potom samotnú zrážku nevidela. Vie o tom, že poškodený bol chorý a pohyboval sa neisto aj
pešo a jeho jazda na bicykli bola vždy neistá. To odporuje tvrdeniu obžalovaného, že nezistil, že by
sa obžalovaný pohyboval s určitými odklonmi zo svojho koridoru, keď je vylúčené, že sa pohyboval

rýchlo a tiež, že by mal dôvod náhle odbočiť doľava, teda do jazdnej dráhy obžalovaného. Pri náhlom
odbočení, pri pohľade na výpoveď obžalovaného, že odbočoval bezprostredne, keď bol za cyklistom,
tohto obchádzal a ani nezaregistroval, že ho zachytil, myslel si najprv, že zrazil holuba, ktorý mu
narazil do okna, vyplýva jednoznačne nepozornosť a tiež nedostatočný bočný odstup obžalovaného pri
predchádzaní poškodeného cyklistu.

Následne potom odvolací súd, pokiaľ berie v úvahu znalecké dokazovanie oboma znalcami,
jednoznačne z neho vyplýva, že závery znaleckého posudku znalca L.. P. F., v zmysle tých doplnkov
písomných, či ústnych, v porovnaní so znaleckým posudkom znalca L.. A. O., je presvedčivý,
vôbec neboli spochybnené závery tohto znalca, nakoniec teória príčiny vzniku dopravnej nehody je

najpresnejšia z troch teórii L.. A. O. práve tá, ktorú ustálil za najpravdepodobnejšiu znalec L.. P. F., pritom
ostatné dve alternatívny nemajú logiku a sú v rozpore aj so zaistenými stopami na mieste činu.

Neobstojí ani teória, že znalec L.. F. použil nesprávne údaje z pohľadu použitého počítačového
programu, ktorý je podľa jeho názoru zastaralý a dosadil do neho aj nesprávne údaje. Pri akceptovaní

takejto teórie by bolo potom možné v čase aktualizácie toho - ktorého programu, používaného znalcom
i z odboru cestnej dopravy, spochybniť všetky predchádzajúce znalecké posudky a ich závery pri použití
starších počítačových programov.

Z týchto dôvodov, ako aj dôvodov uvedených v napadnutom rozsudku, potom v súhrne odvolací súd

považuje napadnutý rozsudok vo výroku o vine za zákonný, vrátane právneho posúdenia predmetného
skutku v zmysle ust. § 149 ods. 1 Tr. zák., pretože obžalovaný inému z nedbanlivosti spôsobil smrť, a
to konaním v zmysle výrokovej časti rozsudku súdu prvého stupňa.

Podľa § 4 ods. 1 písm. c) Zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke, vodič je povinný

venovať sa plne vedeniu vozidla a sledovať situáciu v cestnej premávke.

Podľa § 4 ods. 1 písm. e) Zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke vodič je povinnýdbať na zvýšenú opatrnosť voči cyklistom a chodcom, najmä deťom, osobám so zdravotným
postihnutím, osobitne voči osobám, ktoré používajú bielu palicu, a starým osobám.

Podľa § 15 ods. 3 Zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke, vodič nesmie pri predchádzaní ohroziť
ani obmedziť vodiča vozidla, pred ktoré sa po predídení zaraďuje; pritom je povinný dávať znamenie o
zmene smeru jazdy. Pri predchádzaní musí zachovávať dostatočný bočný odstup od predchádzaného
vozidla.

Z vykonaného dokazovania a ustáleného skutkového stavu je zrejmé, že obžalovaný v kritickom čase
viedol motorové vozidlo a správal sa v rozpore s citovanými ustanoveniami Zákona č. 8/2009 Z.z. o
cestnej premávke, čo malo za následok vznik kolízie s cyklistom s nenapraviteľnými následkami.

Odvolací súd nezistil pochybenie ani vo výroku o treste, pretože súd prvého stupňa uložil obžalovanému
trest zodpovedajúci všetkým zákonným hľadiskám ust. § 34 ods. 1,4 Tr. zák., a to aj z pohľadu

individuálnej a generálnej prevencie, s prihliadnutím na prevahu poľahčujúcich okolností a ukladania
trestu v súlade s ust. § 38 ods. 3 Tr. zák. pri úprave trestnej sadzby v prospech obžalovaného a uložil
mu potom trest podmienečný s dlhšou skúšobnou dobou. Za týchto podmienok aj trest zákazu činnosti
v primeranej dobe z pohľadu dôležitosti ustanovení, ktoré boli porušené obžalovaným v rámci konania
pri dopravnej nehode, ktorou spôsobil smrť poškodeného, ktorý sa zjavne zreteľa hodným spôsobom

na vzniku dopravnej kolízie nepodieľal. V súvislosti s vedením motorového vozidla teda obžalovaný
spôsobilnenapraviteľnýnásledok,ajkeďnedbanlivostnýmkonaním,pretovýmeratrestuzákazučinnosti
je primeraná tejto skutočnosti a ostatným okolnostiam prípadu.

Žiadne pochybenie nevyplýva ani z výroku o náhrade škody prvostupňového súdu, keď uložil

obžalovanému povinnosť nahradiť škodu poškodenej M. T., ako pozostalej po poškodenom, ktorá jej
vznikla v dôsledku konania obžalovaného, a to v sume, ktorá bola nesporne preukázaná, v spornej
časti poškodenú odkázal s nárokmi na občiansko súdne konanie, pretože dokazovanie v tomto smere
presahovalo rámec potrieb trestného konania a zrejme by ho značne aj pretiahlo.

Z týchto dôvodov potom odvolací súd považuje napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v celom
rozsahu za zákonný a preto odvolanie obžalovaného O. C. ako nedôvodné zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.