Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, April 30, 2020

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Cob/113/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5616201130
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:5616201130.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny

Nemravovej, členov senátu JUDr. Róberta Bebčáka a JUDr. Martiny Brniakovej, v sporovej právnej veci
žalobcu: Východoslovenská distribučná, a.s., so sídlom Mlynská 31, 042 91 Košice, IČO: 36 599 361,
zastúpeného právnym zástupcom JUDr. Milošom Kvasňovským, advokátom, so sídlom Dunajská 32,
811 08 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 51 003 848, proti žalovanému: BIOLIPANY, s.r.o.,
so sídlom Priehradná 30/1690, 031 01 Liptovský Mikuláš, IČO: 44 631 634, zastúpenému právnym
zástupcom JUDr. Martinom Staroňom, advokátom, so sídlom K. XX, XXX XX B., v konaní o zaplatenie
162.190,80 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Liptovský

Mikuláš č.k. 9Cb/33/2016-195 zo dňa 14.11.2018, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 9Cb/33/2016-195 zo dňa 14.11.2018 p o t v r d z u j e .

Žalobca m á voči žalovanému n á r o k na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej aj len „okresný súd“) výrokom I. uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi 162.190,80 Eur s úrokom z omeškania 9 % ročne od 11.3.2015 do
zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku a výrokom II. priznal žalobcovi nárok na náhradu
trov konania od žalovaného v plnej výške, o výške trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti

rozhodnutia vyšším súdnym úradníkom súdu prvej inštancie.

2. S poukazom na § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka zák. č. 513/1991 Zb. (ďalej aj len „OBZ“), § 303
OBZ, § 306 ods. 1, 2 OBZ, § 340 ods. 1, 2 OBZ, § 369 ods. 2 OBZ, § 1
ods. 2 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z., § 3 ods. 1, 6 zák. č. 309/2009 Z.z. o podpore obnoviteľných
zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej
aj len „o podpore“, alebo aj „zák. č. 309/2009 Z.z.“), § 18e ods. 1 zák. č. 309/2009 Z.z., § 4 ods. 1

písm. b), c), d), ods. 2, 3 zák. č. 309/2009 Z.z. (znenie k 31.12.2013), § 4 ods. 1, 2, 3 zák. č. 309/2009
Z.z. (k 30.11.2014) okresný súd žalobe vyhovel. Zhodnotiac vykonané dôkazy jednotlivo i vo vzájomnej
súvislostimalokresnýsúdpreukázanénasledovné.PredmetomsporujezaplateniecenydielazoZmluvy
o dielo č. z-003/2013/CZ uzavretej dňa 4.11.2013 medzi „objednávateľom PAJU SR, s.r.o., so sídlom
Francisciho 4, Bratislava 811 04, IČO: 35 850 108 a zhotoviteľom Východoslovenská energetika, a.s.,
so sídlom Mlynská 31, Košice 042 91, IČO: 36 211 222. Dielo bolo vykonané (riadne ukončené a
odovzdané objednávateľovi dňa 19. 12. 2013. O odovzdávaní predmetu diela bola spísaná zápisnica.

Zhotoviteľ na zaplatenie ceny diela vystavil objednávateľovi faktúru - daňový doklad č. 7111314755 dňa
20. 12. 2013 so splatnosťou 3. 1. 2014 na sumu 162.190,80 EUR. Objednávateľ zhotoviteľovi nesplnil
peňažnú pohľadávku riadne a včas (ani v dodatočne poskytnutej lehote). Zmluvou o prevode častipodniku previedla Východoslovenská energetika, a.s. ku dňu 1. 1. 2014 časť svojho podniku na žalobcu,
vrátane pohľadávky voči objednávateľovi. Vyššie uvedené nebolo medzi stranami sporné.“

3. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že dňa 30.9.2014 došlo k uzavretiu
Dohody o usporiadaní vzájomných práv a zabezpečení záväzkov medzi Východoslovenská distribučná
a.s. (žalobca) (toho času Východoslovenská energetika Holding a.s.), objednávateľom PAJU SR, s.r.o.
a žalovaným. Objednávateľ spoločnosť PAJU SR, s.r.o. uznal pohľadávku žalobcu v celom rozsahu
(§ 323 ods. 1 OBZ) a zaviazal sa plniť najneskôr do 31.12.2014. Žalovaný vyhlásil, že v prípade, ak

PAJU SR, s.r.o. nesplní svoj záväzok riadne a včas, uspokojí pohľadávku žalobcu namiesto PAJU
SR, s.r.o. spôsobom v zmluve dohodnutým (§ 303 OBZ). Súčasne žalovaný uznal záväzok PAJU
SR, s.r.o. v celom rozsahu (vrátane príslušenstva). Medzi stranami nebolo sporné, že dlžník PAJU
SR, s.r.o. dlh nesplnil napriek predchádzajúcej výzve. Žalobca so žalovaným sa dohodli (článok
3.7), že uspokojenie vzájomných pohľadávok možno dosiahnuť aj započítaním. Na účely uspokojenia
zabezpečenej pohľadávky mal žalobca „oprávnenie pristúpiť“ k postupnému započítavaniu svojej

pohľadávky voči pohľadávkam žalovaného uplatňovanými voči žalobcovi (článok 3.8) na základe zmluvy
špecifikovanej v článku 2.3 dohody v rozsahu vo výške 20 % mesačne z podpory poskytovanej vo forme
doplatku a 20 % z podpory poskytovanej vo forme odberu elektriny za celú elektrinu na straty, a to až do
úplného uhradenia zabezpečovanej pohľadávky v prospech žalobcu. Žalovaný je v zmysle ustanovení
zákona č. 251/2012 Z.z. o energetike a zákona č. 309/2009 Z.z. o podpore obnoviteľných zdrojov

energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby výrobcom elektriny uplatňujúcim si podporu formou
stanovenou v zákone č. 309/2009 Z.z.. Za účelom úpravy vzájomných práv a povinností vzťahujúcich
sa na uplatňovanie podpory v zmysle osobitných predpisov uzavreli spoločnosti žalobca a žalovaný
Zmluvu č. OZE_560_2014 zo dňa 10.2.2014 o dodávke elektriny a doplatku za elektrinu vyrobenú z
obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnou kombinovanou výrobou a prevzatí zodpovednosti za

odchýlku (2.3). Vyššie uvedené nebolo medzi stranami sporné. Žalovaný namietal splatnosť pohľadávky
(predčasné podanie žaloby) vo vzťahu k článku 3.7. dohody. Započítanie bola možnosť uspokojenia
pohľadávky a žalobca mal oprávnenie, nie povinnosť pristúpiť k postupnému započítaniu. Preto obrana
žalovaného nebola, podľa okresného súdu, úspešná. Predpokladom započítania je navyše existencia
vzájomných pohľadávok a tie na strane žalovaného neboli preukázané (titulom doplatku za elektrinu

vyrobenú z obnoviteľných zdrojov, na ktoré žalovanému nevznikol nárok voči žalobcovi).

4. Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že keďže dlžník (objednávateľ) PAJU SR,
s.r.o. ani na písomnú výzvu žalobcu zo dňa 21.1.2015 svoj dlh nesplnil, vyzval žalobca písomne na
plnenie žalovaného (ručiteľa) listom zo dňa 25.2.2015 a žiadal plniť najneskôr do 7 dní od doručenia

výzvy na účet žalobcu (písomnú výzvu žalobca opakoval aj listom z 28.4.2015). Žalovaný žalobcovi
nezaplatil. Uvedené nebolo medzi stranami sporné. Žalovaný vzniesol námietku započítania titulom
náhrady škody 23.9.2016 (č.l. 35 - 45 spisu, prostriedok procesnej obrany podľa § 147 ods. 2 CSP za
bodkočiarkou). Žalovanému podľa jeho tvrdenia vznikla škoda v dôsledku odopretia podpory žalobcom
- majetková ujma vo výške 423.626 Eur, lebo bol nútený zastaviť výrobu (ušlý zisk 351.626 Eur a

náklady vynaložené na nevyhnutné udržiavanie technológie 72.000 Eur pre možnosť výroby v roku
2016). Okresný súd uviedol, že ku škode by došlo, iba ak by žalobca porušil povinnosť voči žalobcovi
(vyplývajúcu zo zákona napr. § 420 a nasl. OZ alebo záväzkového vzťahu § 373 a nasl. OBZ). Žalobca
však žiadnu povinnosť neporušil „(viď ods. 11. - 13. odôvodnenia rozsudku), preto nebola obrana
žalovaného úspešná.“

5. Žalovaný (vo vzťahu k započítacej námietke) sa bránil tým, že ako výrobca elektriny z obnoviteľných
zdrojov na základe potvrdenia Úradu pre reguláciu sieťových odvetví o splnení oznamovacej povinnosti
č. 0303/2014/E-PT prevádzkuje zariadenie, ktoré bolo uvedené do prevádzky 30.12.2013. „Je
poberateľom a) podpory vo forme odberu elektriny - výkupu zo strany prevádzkovateľa regionálnej

distribučnej - žalobcu siete za cenu energie na straty za kalendárny mesiac a b) doplatku k cene energie
na straty prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy - žalobcom na skutočné množstvo elektriny
vyrobenej za mesiac zníženú o vlastnú - technologickú spotrebu zariadenia. Žalobca poveril výkupom
Východoslovenskú energetiku, a.s. (§ 4 ods. 1 písm. b) zák. č. 309/2009 Z.z.). Medzi žalobcom a
žalovaným bola 10. 2. 2014 uzavretá Zmluva o dodávke elektriny a doplatku za elektrinu vyrobenú

z obnoviteľných zdrojov a prevzatí zodpovednosti za odchýlku, ktorú nahradila zmluva uzavretá 19.
11. 2014 medzi žalobcom, žalovaným a Východoslovenskou energetikou, a.s., predmetom ktorej bol
aj záväzok žalobcu poskytovať žalovanému doplatok a záväzok Východoslovenskej energetiky, a.s.
odoberať elektrinu od žalovaného a uhrádzať mu cenu elektriny na straty. Žalovaný má právo na výkupelektriny za cenu elektriny na straty schválenú pre žalovaného na rok 2015 vo výške 44,015 EUR/
MWh bez DPH (Úradom pre reguláciu sieťových odvetví č. 0008/2015/E zo dňa 27. 11. 2014). Žalovaný
má právo na doplatok (rozdiel medzi cenou elektriny určenou cenovým rozhodnutím úradu a cenou

elektriny na straty) s odkazom na § 7 ods. 14 vyhl. úradu č. 221/2013 Z.z. Bez kompenzácie oprávnených
nákladov žalovaný nie je schopný ekonomického prežitia. Cena určená pre stanovenie doplatku je v
zásade nemenná po dobu 15 rokov podpory (§ 6 ods. 3 z. č. 309/2009 Z.z.). Dňa 11. 2. 2014 vydal
úrad pre žalovaného cenové rozhodnutie č. 1838/2014/E-OZ, ktorým mu schválil cenu elektriny pre
stanovenie doplatku 149,87 EUR/MWh bez DPH. Úrad vychádzal z údajov v roku 2014 predložených

žalovaným (predpokladané množstvo elektriny vyrobené v zariadení 6.400 MWh). Podpora sa vzťahuje
na obdobie 15 rokov od uvedenia zariadenia do prevádzky t. j. do 29. 12. 2028. Žalovaný má právo
vyrábať a dodávať elektrinu do sústavy za celkovú cenu 149,87 EUR/MWh (na výkup elektriny na straty
44,015 EUR/MWh a doplatok 105,85 EUR/MWh *149,87 EUR/MWh - 44,015 EUR/MWh = 105,85 EUR/
MWh). Žalovaný popieral nesplnenie oznamovacej povinnosti tvrdenej žalobcom podľa § 4 ods. 2 písm.
c) zák. č. 309/2009 Z.z. (oznámené listom žalobcu 15. 12. 2014) vo vzťahu k novele zák. č. 382/2013

Z.z. pod hrozbou sankcie za nesplnenie povinnosti výrobcu elektriny § 3 ods. 1 písm. b) a c) zák. č.
309/2009 Z.z. za neoznámenie predpokladaného množstva dodanej energie vždy k 15. 8. na nasledujúci
kalendárny rok, ktorou je strata nároku na podporu počas nasledujúceho kalendárneho roka. Úrad
zverejnil 9. 2. 2015 zoznam výrobcov elektriny, ktorí podľa úradu túto povinnosť nesplnili a stratili nárok
na podporu. Dôsledkom pre žalovaného bola strata nároku na podporu 105,85 EUR/MWh a 44,015

EUR/MWh. Obrana bola sčasti vyriešená nálezom ústavného súdu (ods. 12 odôvodnenia rozsudku).
Žalobca tvrdil splnenie oznamovacej povinnosti vzhľadom na prechodné ustanovenie § 18e ods. 1 zák.
č. 309/2009 Z.z. k novele zák. č. 382/2013 Z.z. s tým, že podmienky podpory pri zariadeniach uvedených
do prevádzky do 1. 1. 2014 ostali zachované. Preto nie je možné aplikovať novelizované znenie § 4 ods.
2 písm. c) zák. č. 309/2009 Z.z. a podmienky podpory ostali fixované podľa právnej úpravy platnej do

31. 12. 2013. Žiadosť o poskytnutie podpory (ako vyplýva z jej obsahu) žalovaný adresoval PDP 30. 1.
2014 (podpora za cenu na straty a doplatok) podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c) zák. č. 309/2009 Z.z. vrátane
podpory na rok 2015 (zaškrtol príslušné políčka) na celé obdobie podpory 2014 - 2028.“

6. Ústavný súd Slovenskej republiky Nálezom sp. zn. PL. ÚS 50/2015 z 22. 3. 2017 rozhodol vo veci

nesúladu § 4 ods. 3 zákona č. 309/2009 Z.z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej
kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 20
ods. 1 a 4 a s čl. 35 ods. 1 ústavy a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) tak, že návrhu nevyhovel. V odôvodnení
rozhodnutia (ktoré okresný súd považoval za relevantné k tomuto konaniu) uviedol, že novelizáciou

zákona o podpore došlo s účinnosťou od 1. januára 2014 „len“ k zmene, resp. rozšíreniu týchto právnych
dôsledkov. Priamym dôsledkom nesplnenia povinností ustanovených v § 4 ods. 2 zákona o podpore
je nielen strata práva na odber elektriny vyrobenej z obnoviteľných zdrojov energie prevádzkovateľom
regionálnej distribučnej sústavy, do ktorej je zariadenie výrobcu elektriny pripojené za cenu elektriny na
straty [právo ustanovené v § 4 ods. 1 písm. b) tohto zákona], ale aj práva ustanoveného v § 4 ods. 1

písm. c) tohto zákona, teda práva na tzv. doplatok, v zmysle § 6 ods. 1 písm. c) tohto zákona. Neplnenie
zákonom ustanovených povinností nemôže v právnom štáte požívať právnu ochranu.

7. Zohľadňujúc účel a ciele sledované napadnutou právnou úpravou, ústavný súd zastával názor, že
zavedenie nepravej retroaktivity prostredníctvom nového znenia § 4 ods. 3 zákona o podpore je z

hľadiska požiadaviek vyvoditeľných z čl. 1 ods. 1 ústavy z ústavného hľadiska nielen akceptovateľné,
ale aj žiaduce. Pre úplnosť ešte ústavný súd podotkol, že § 4 ods. 3 zákona o podpore OZ nemá
bezprostrednú väzbu na § 3 ods. 6 prvú vetu zákona o podpore, podľa ktorej sa podpora podľa odseku
1 písm. b), c) a d) vzťahuje na zariadenia výrobcu elektriny po dobu 15 rokov od času uvedenia
zariadenia do prevádzky alebo od roku rekonštrukcie alebo modernizácie technologickej časti zariadenia

výrobcu elektriny, na ktoré upozorňuje skupina poslancov vo svojom návrhu. Právne účinky uplatnenia
sankčného mechanizmu v § 4 ods. 3 zákona o podpore z dôvodu nesplnenia povinností v § 4 ods. 2
tohto zákona sa vzťahuje totiž len na príslušný kalendárny rok, pričom nárok v § 3 ods. 6 prvej vete
zákona o podpore (v ďalších kalendárnych rokoch) tým nie je dotknutý. Nemožnosť výrobcu elektriny
uplatniť si právo na podporu podľa § 4 ods. 3 zákona o podpore, ktorá má charakter súkromnoprávnej

sankcie, nemožno stotožňovať so sankciami ukladanými za protiprávne konanie, ako typický inštitút
verejného práva, ktorý je aj v zákone o podpore prítomný. Z normatívneho textu § 4 ods. 3 zákona o
podpore možno totiž podľa ústavného súdu zjavne vyvodiť, že nemožnosť uplatniť si právo na podporu
sa vzťahuje len „na nasledujúci kalendárny rok“ (rok po nesplnení niektorej z povinností podľa § 4 ods. 2tohto zákona). Napadnuté ustanovenie zákona o podpore je spôsobilé aj negatívne zasiahnuť do sféry
podnikaniavýrobcovelektrinyzOZE,avšakrozhodnehonemožnopovažovaťzatakéopatrenie,ktoréby
zasahovalo do podstaty základného práva na podnikanie. Plnenie povinností (v zásade oznamovacieho,

resp. informujúceho charakteru) výrobcami elektriny ako podnikateľských subjektov (§ 4 ods. 2 zákona o
podpore) tvorí súčasť výkonu ich podnikania, pričom tieto podnikateľské subjekty vstupujú do podnikania
(na trh) s vedomím, že v záujme presadenia sa na trhu a získania podpory podľa zákona o podpore je z
ich strany nevyhnutné, aby si dôsledne plnili povinnosti ustanovené v § 4 ods. 2 tohto zákona. Ide pritom
o povinnosti, ktoré ústavný súd považuje za legitímne aj s ohľadom na to, že vyplývajú zo špecifických

čŕt právnej regulácie v odvetví elektroenergetiky.

8. V odôvodnení okresný súd uviedol, že obrana žalovaného bola sčasti vyriešená nálezom ústavného
súdu (ods. 11 odôvodnenia rozsudku). Potvrdenie Úradu pre reguláciu sieťových odvetví o splnení
oznamovacej povinnosti č. 0303/2014/E-PT zo dňa 4.3.2014 bolo vydané žalovanému len vo vzťahu k
oprávneniu podnikať v energetike aj ako doklad (§ 6 ods. 4, 5 zákona č. 251/2012 Z.z.), že žalovaný

prevádzkuje zariadenie so začiatkom činnosti 30.12.2013. Rozhodnutie Úradu pre reguláciu sieťových
odvetví z 27.11.2014 č. 0008/2015/E č.s. 6650-2014-BA bolo vydané na návrh žalobcu a určuje zmenu
výšky tarify za prístup do distribučnej siete a distribúcie elektriny - Všeobecné podmienky vrátane ceny
elektriny na straty. Rozhodnutím č. 1838/2014/E-OZ, č.s. 1194-2014-BA Úrad pre reguláciu sieťových
odvetví z 11.2.2014 schválil pre žalovaného (regulovaný subjekt) pevnú cenu elektriny pre stanovenie

doplatku pre rok 2014. S tým, že platí aj na roky 2015 a 2016 (§ 44 ods. 1 zákona č. 250/2012
Z.z.), a to na základe návrhu žalovaného doručeného 29.1.2014 o schválenie ceny elektriny pre
stanovenie doplatku pre rok 2014 pre zariadenie žalovaného uvedené do prevádzky 30.12.2013 s
právom uplatňovať doplatok 15 rokov od uvedenia do prevádzky do 29.12.2028. Toto rozhodnutie však
nepreukazuje uplatnenie práva na podporu na rok 2015 u žalovaného do 15.8.2014, (čo žalobca oznámil

žalovanému listom z 15.12.2014 s poučením o možnosti uplatniť si právo na podporu pre rok 2016).
Žiadosť o poskytnutie podpory žalovaného z 20.12.2013 adresovaná žalovanému nie je žiadosťou podľa
zákona o podpore v znení účinnom od 1.1.2014, teda na rok 2015 (k 15. 8. 2014), svojím obsahom
je žiadosťou o poskytnutie podpory na rok 2014 z 10.12.2013, návrhom ceny výrobcu elektriny pre
roky 2014 - 2028 (bez diferenciácie za roky 2014-2028 v roku 2014), čo sa míňa s účelom zákona o

podpore v znení účinnom od 1.1.2014 (nález ústavného súdu ods. 12. odôvodnenia rozsudku). Žiadosť
má vzťah k uvedeniu zariadenia žalovaného do prevádzky 30.12.2013, hoci obsahuje údaje o objeme
výroby v roku 2013 (žiadna výroba) a predpoklad výroby na rok 2014, 2014 - 2028 (bez diferenciácie).
Zásielka žalovaného bola podaná na pošte 30.1.2014. Obsah zásielky tvrdený žalovaným nie je možné
spätne stotožniť. Nie je možné zamieňať, či nahrádzať úkony žalovaného vyplývajúce z plnenia rôznych

zákonných povinností, keďže ich účel je zo zákona rozdielny: 1./ oznamovacia povinnosť pri uvedení
zariadenia do prevádzky a 2./ povinnosť podľa § 4 ods. 2 zákona č. 309/2009 Z.z. žalovaný bol k
15.8.2014 povinný oznámiť žalobcovi predpokladané množstvo množstva dodanej elektriny v roku 2015
(pri zariadeniach výrobcu elektriny uvedených do prevádzky do 15. augusta 2014), inak žalovaný ako
výrobca elektriny s právom na podporu stratil nárok na podporu v kalendárnom roku 2015. Žalobca

nepreukázal riadne splnenie povinností podľa zákona na podporu v znení účinnom od 1.1.2014, preto
nemá, podľa okresného súdu, voči žalobcovi pohľadávku spôsobilú na započítanie. Žalobca tvrdil, že
4.2.2014 mu boli od žalovaného doručené návrhy zmlúv a preukazoval to knihou došlej pošty, kópiou
sprievodného listu žalovaného z 30.12.2013 a kópiou zmluvy o pripojení a vyjadrením (č.l. 120 -
126 spisu). „Vzhľadom na vyššie uvedené súd žalobe vyhovel a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť

žalobcovi istinu titulom ručiteľského záväzku za cenu diela s príslušenstvom t. j. úrokmi z omeškania,
ktoré neboli zmluvne dohodnuté, teda vyplývajú z právneho predpisu. Žalovaný nesplnil záväzok do 7
dní od doručenia výzvy žalobcu zo dňa 25. 2. 2015. Žalobca žiadal úrok z omeškania od 11. 3. 2015
do zaplatenia. Žalovaný neurobil sporným doručenie výzvy na plnenie.“ O trovách konania okresný súd
rozhodol podľa § 262 ods. 1, § 255 ods. 1 CSP.

9. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, z dôvodov podľa § 365 ods.
1 písm. e) CSP, nakoľko súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností; podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, pretože súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP,

pretože rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný
mal za to, že rozsudok súdu prvej inštancie vychádzal z nedostatočne zisteného skutkového stavu
veci, z nesprávneho zhodnotenia dôkazov a nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný trval
na tom, že žalobcom uplatňovaná pohľadávka vo výške 162.190,80 Eur z titulu ručiteľského záväzkuzanikla jednostranným započítaním voči splatnej pohľadávke žalovaného vo výške 423.626 Eur, ktorú
žalovaný eviduje voči žalobcovi titulom náhrady škody spôsobenej nezákonným odopretím podpory
výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie. Žalovaný teda naďalej trval na vznesenej námietke

započítania titulom náhrady škody. Žalovaný mal za to, že mu vznikla škoda v dôsledku odopretia
podpory žalobcom - majetková ujma vo výške 423.626,- Eur, nakoľko bol nútený zastaviť výrobu (ušlý
zisk 351.626,- Eur a náklady vynaložené na nevyhnutné udržiavanie technológie 72.000,- Eur pre
možnosť výroby v roku 2016). Žalovaný považoval odopretie podpory, ktoré žalobca učinil listom zo
dňa 15.12.2014, kedy žalovanému oznámil nemožnosť uplatnenia si podpory pre kalendárny rok 2015

z dôvodu údajného nesplnenia podmienok upravených v § 4 zákona č. 309/2009 Z.z., za nezákonné,
nakoľko žalovaný je toho názoru, že všetky podmienky nároku na podporu sa riadia zákonom o podpore
v znení do 31.12.2013 v súlade s § 18e ods. 1 zákona o podpore, keďže zariadenie žalovaného bolo
uvedené do prevádzky pred účinnosťou novely.

10. Žalovaný v odvolaní uviedol, že ako výrobca elektriny z obnoviteľných zdrojov energie, vyrába

elektrinu spaľovaním plynu vyrobeného termochemickým splynovaním biomasy v splynovacom
generátore v zariadení žalovaného ako výrobcu elektriny. Žalovaný teda prevádzkuje zariadenie -
prevádzku splynovania biomasy s celkovým inštalačným výkonom 0,91 MW na základe potvrdenia
Úradu pre reguláciu sieťových odvetví o splnení oznamovacej povinnosti č. 0303/2014/E-PT, pričom
predmetné zariadenie bolo uvedené do trvalej prevádzky dňa 30.12.2013. Žalovaný ako výrobca

elektriny z obnoviteľných zdrojov energie má počas celej doby podpory právo na výkup elektriny za
cenu elektriny na straty schválenú pre žalovaného Úradom pre reguláciu sieťových odvetví na rok
2015 vo výške 44,015 EUR/MWh bez DPH cenovým rozhodnutím č. 0008/2015/E zo dňa 27.11.2014
a má zároveň právo na doplatok, ktorý sa určuje ako rozdiel medzi cenou elektriny určenou cenovým
rozhodnutím úradu a cenou elektriny na straty) s odkazom na § 7 ods. 14 vyhl. úradu č. 221/2013

Z.z. Bez kompenzácie oprávnených nákladov žalovaný nie je schopný ekonomického prežitia. Cena
určená pre stanovenie doplatku je pre žalobcu v zásade nemenná po celú 15 - ročnú dobu podpory
(§ 6 ods. 3 zákona č. 309/2009 Z.z.). Dňa 11.02.2014 vydal úrad pre žalovaného cenové rozhodnutie
č. 1838/2014/E-OZ, ktorým mu schválil cenu elektriny pre stanovenie doplatku 149,87 Eur/MWh bez
DPH. Úrad vychádzal z údajov v roku 2014 predložených žalovaným, z ktorého vyplýva predpokladané

množstvoelektrinyvyrobenejvzariadenívobjeme6.400MWhročne.Podporasavzťahujenazariadenia
výrobcu elektriny po dobu 15 rokov od času uvedenia zariadenia do prevádzky, t.j. v prípade žalovaného
do 29.12.2028. „Žalovaný má teda právo vyrábať a dodávať elektrinu do sústavy za celkovú cenu 149,87
EUR/MWh (na výkup elektriny za cenu elektriny na straty za 44,015 EUR/MWh elektriny vyrobenej
z obnoviteľných zdrojov energie a dodanej do sústavy a na úhradu doplatku vo výške 105,85 EUR/

MWh elektriny vyrobenej z obnoviteľných zdrojov (149,87 EUR/MWh - 44,015 EUR/MWh = 105,85 EUR/
MWh). Žalovaný teda naďalej trvá na tom, že si splnil oznamovaciu povinnosť v súlade s ust. § 4 ods.
2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z., a teda podpora v podobe vyplácania doplatku (t.j. 105,85 EUR
za každú jednotku (MWh), na úhradu ktorého sa zaviazal žalobca, ako aj podpora v podobe výkupu
elektriny na straty za 44,015 EUR za každú jednotku (MWh) mu bola odopretá nezákonne.“

11. V odvolaní žalovaný zotrval na tom, že predmetnú oznamovaciu povinnosť si splnil zaslaním
žiadosti o poskytnutie podpory spolu s prílohami dňa 30.01.2014, ktorú adresoval žalobcovi ako
prevádzkovateľovi distribučnej sústavy a z obsahu ktorej jednoznačne vyplývalo, že žalovaný si voči
žalobcoviakoprevádzkovateľovidistribučnejsústavyuplatňujepodporuformouodberuelektrinyzacenu

elektriny na straty ako aj formou doplatku, t.j. podporu podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c) zákona o podpore
na obdobie nasledujúce po doručení Žiadosti o poskytnutie podpory, t.j. vrátane podpory na rok 2015,
čo je zrejmé „zo zaškrtnutia príslušných políčok priamo na rube predmetnej žiadosti“ ako aj z príloh k
žiadosti, ktoré sa odvolávajú na podporu na celé obdobie podpory náležiacej zariadeniu žalovaného, t. j.
na roky 2014 až 2028. Prílohou Žiadosti o poskytnutie podpory bol okrem iného aj dokument obsahujúci

tabuľku označenú ako Plánované údaje za rok 2015, z ktorej vyplývalo jednak množstvo elektriny, na
ktoré sa vzťahuje doplatok (QDOP) a tiež množstvo elektriny dodanej do distribučnej sústavy (Q.E) v
objemoch, ktoré žalovaný predpokladal pre rok 2015. Žalovaný mal teda za to, že si podporu formou
odberu za cenu elektriny na straty a formou doplatku pre rok 2015 uplatňoval. Predmetná žiadosť
spolu s prílohami obsahovala všetky relevantné skutočnosti, ktoré sa v zmysle § 4 ods. 2 písm. c)

zákona o podpore od výrobcu vyžadujú, a to jednak prejav vôle uplatnenia si podpory pre obdobie
príslušného roka a jednak oznámenie predpokladaného množstva dodanej elektriny v príslušnom roku.
Zákon č. 309/2009 Z.z. o podpore neukladá výrobcovi žiadnu osobitnú povinnosť predkladať žiadosti
o poskytnutie podpory (pre účely uzavierania zmluvy o výkone podpory), ktorú by bolo potrebné plniťpopri povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore. Žalovaný mal teda za to, že tvrdenie, že
žiadosťou o poskytnutie podpory sa plnila iná oznamovacia povinnosť, tak nemalo oporu v zákone. S
poukazom na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 306/2010 zo dňa 8.12.2010 zákon sa aj v tomto

prípade má interpretovať spôsobom, ktorý zohľadňuje účel a zmysel predmetnej zákonnej povinnosti
a vylučuje prílišný formalizmus. Účelom oznamovacích povinností vyplývajúcich z § 4 ods. 2 zákona
o podpore je získanie relevantných podkladov pre podanie kvalifikovaného cenového návrhu úradu,
resp. pre ustálenie nákladov kompenzovaných prevádzkovateľom distribučnej sústavy prostredníctvom
tarify za prevádzkovanie systému. Tieto údaje však žalobca získal od žalovaného práve zo žiadosti o

poskytnutie podpory zaslanej dňa 30.01.2014, ktorá predmetné údaje obsahovala. Zákon nestanovuje
žiadne požiadavky na formu splnenia oznamovacej povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o
podpore, preto splnil túto oznamovaciu povinnosť zaslaním Žiadosti o poskytnutie podpory spolu s
prílohami dňa 30.01.2014.

12. V odvolaní žalovaný namietal, že okresný súd v bode 10. napadnutého rozsudku uviedol, že ku

škode by došlo, iba ak by žalobca porušil povinnosť voči žalobcovi (vyplývajúcu zo zákona napr. § 420
a nasl. OZ alebo záväzkového vzťahu § 373 a nasl. OBZ). Žalobca však žiadnu povinnosť neporušil
(viď ods. 11. - 13. odôvodnenia rozsudku), preto nebola obrana žalovaného úspešná. Podľa žalovaného
nezákonné odopretie podpory na rok 2015 bol žalovaný nútený zastaviť prevádzku, čím mu vznikla
majetková ujma vo výške 423.626,- Eur. Škoda mu vznikla v podobe ušlého zisku a nákladov, ktoré

musel vynaložiť v dôsledku porušenia zákonnej povinnosti zo strany žalobcu. „Škoda v podobe ušlého
zisku bola vyčíslená ako rozdiel medzi očakávanými tržbami z výroby a dodávky elektriny za rok 2015 v
zmysle zákona č. 309/2009 Z.z. (t. j. cena elektriny na straty a doplatok) a „ušetrenými“ prevádzkovými
nákladmi za rok 2015, a to spolu vo výške 351.626,- EUR. Žalovanému vznikla zároveň škoda v podobe
vynaložených nákladov vo výške 72.000,- EUR, ktoré bol žalovaný v dôsledku porušenia zákonnej

povinnosti žalobcu nútený vynaložiť na nevyhnutné udržiavanie technológie pre možnosť nábehu v
roku 2016. Na základe danej skutočnosti vyzval žalovaný žalobcu na náhradu predmetnej škody, a
to výzvou zo dňa 21.05.2015.“ Žalovaný teda s poukazom § 306 ods. 2 Obchodného zákonníka a §
580 Občianskeho zákonníka listom zo dňa 04.06.2015 jednostranne započítal svoju pohľadávku titulom
náhrady škody spôsobenej nezákonným odopretím podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov,

ktorú eviduje voči žalobcovi, voči uplatňovanej pohľadávke žalobcu z titulu ručiteľského záväzku, ktorú
žalobca evidoval voči žalovanému. Týmto právnym úkonom započítavané pohľadávky zanikli v rozsahu,
v akom sa vzájomne kryli, t.j. pohľadávka žalobcu v celom rozsahu a pohľadávka žalovaného v rozsahu
162.190,80 Eur.

13. V odvolaní žalovaný namietal závery okresného súdu v bode 13. napadnutého rozsudku, zotrval
na stanovisku, že žalobca nezákonne odňal žalovanému podporu, nakoľko oznamovaciu povinnosť
za účelom uplatnenia podpory si žalovaný riadne voči žalobcovi splnil, a to zaslaním žiadosti o
poskytnutie podpory spolu s prílohami, s uvedením relevantných údajov vyžadovaných zákonom dňa
30.01.2014. Keďže žalovaný mal nárok na plnohodnotnú podporu výroby elektriny z obnoviteľných

zdrojov energie, a to na základe podmienok vyplývajúcich zo zákona o podpore a zmluvy uzatvorenej
so žalobcom a Východoslovenskou energetikou, a.s., avšak táto mu bola jednostranne a podľa názoru
žalovaného nezákonne odopretá, žalovanému vznikla majetková ujma vo výške 423.626,- Eur. Žalovaný
bol preto oprávnený jednostranne započítať svoju pohľadávku z titulu náhrady škody spôsobenej
nezákonným odopretím podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie voči uplatňovanej

pohľadávke žalobcu z titulu ručiteľského záväzku, a tým žalobcom uplatňovaná pohľadávka vo
výške 162.190,80,- Eur z titulu ručiteľského záväzku zanikla jednostranným započítaním voči splatnej
pohľadávke žalovaného vo výške 423.626,- Eur, ktorú žalovaný evidoval voči žalobcovi titulom náhrady
škody spôsobenej nezákonným odopretím podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov. Navrhol,
aby odvolací súd rozhodol tak, že žalobu zamietne alebo alternatívne, aby odvolací súd v zmysle § 389

CSP napadnutý rozsudok zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

14. K doručenému odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca. Pre posúdenie platnosti
započítania žalovaného bolo prioritne nevyhnutné posúdiť existenciu započítavanej pohľadávky
žalovaného a jej platnosť. Žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie nepreukázal žiadnu zo

zákonom požadovaných podmienok úspešného uplatnenia náhrady škody. Zo strany žalovaného
nebola preukázaná samotná existencia škody, rovnako ako ani porušenie zákonnej alebo zmluvnej
povinnosti žalobcom, ako správne konštatoval aj súd prvej inštancie a už vôbec nie kauzálny nexus
medzi žalovaným vyčíslenou údajnou škodou a konaním žalobcu. Základným predpokladom na vznikzodpovednosti žalobcu za údajnú žalovaným vyčíslenú škodu, je samotná existencia škody. Počas
obdobia 01.09.2014 - 30.09.2016 žalovaný svoje zariadenie vôbec neprevádzkoval, a teda nevznikali
mu žiadne náklady na prevádzku zariadenia a rovnako ani žiaden nárok na podporu formou doplatku

ani formou odberu elektriny za cenu na straty, nakoľko v uvedenom období, do ktorého je zahrnuté aj
celé obdobie roku 2015, žalovaný žiadnu elektrinu nevyrábal. Potom bez ohľadu na to, či žalovaný splnil
všetky svoje zákonom stanovené povinnosti na priznanie podpory podľa § 4 ods. 1 písm. b) a c) zákona
o OZE pre rok 2015, nie je možné, aby žalovanému za obdobie 01.09.2014 - 30.09.2016, akýkoľvek
nárok na podporu vôbec vznikol, nakoľko zariadenie žalovaného v danom období nebolo v prevádzke,

a teda nebol naplnený základný predpoklad na vznik nároku na podporu v zmysle zákona o OZE, a
teda výroba elektriny z obnoviteľných zdrojov energie, na ktorú sa podpora zákonom o OZE poskytuje.
Žiadna pohľadávka žalovaného, z titulu nároku na podporu podľa § 4 ods. 1 písm. b) a c) zákona o
OZE, za jednotlivé kalendárne mesiace v roku 2015, z uvedeného dôvodu nemohla vzniknúť, rovnako
ako nemohla vzniknúť ani žiadna škoda v majetkovej sfére žalovaného. „Ako uvádza sám žalovaný vo
svojom vyjadrení zo dňa 20.09.2016, žalobca skutočnosť o nemožnosti uplatnenia nároku žalovaného

na podporu za vyrobenú elektrinu v jednotlivých kalendárnych mesiacoch roku 2015 oznámil žalobcovi
až oznámením zo dňa 15.12.2014, dovoľujeme si však zdôrazniť, že zariadenie žalovaného nevyrábalo
elektrinu už od 01.09.2014, t.j. viac ako tri mesiace predtým, než sa žalovaný o nesplnení predpokladov
pre nadobudnutie podpory na rok 2015 vôbec dozvedel.“ Neexistovala, podľa žalobcu, žiadna príčinná
súvislosť medzi odstavením výrobného zariadenia žalovaného a neposkytnutím podpory žalovanému

zo strany žalobcu za vyrobenú a dodanú elektrinu v jednotlivých kalendárnych mesiacoch roku 2015.
Výrobné zariadenie žalobcu bolo odstavené a nevyrábalo žiadnu elektrinu od 01.09.2014, a to napriek
skutočnosti, že v roku 2014 žalovanému bola podpora za vyrobenú a dodanú elektrinu v zmysle § 4
ods. 1 písm. b) a c) zákona o OZE zo strany žalobcu poskytovaná. Neposkytnutie podpory, z dôvodu
nesplnenia povinnosti žalovaného v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE sa v zmysle § 4 ods.

3 zákona o OZE, vzťahovalo len na rok 2015, avšak žalovaný naďalej nevyrábal elektrinu vo svojom
zariadení takmer ani v priebehu celého roku 2016. Zariadenie žalovaného nenabehlo do prevádzky
dňom 01.01.2016, kedy už žalovanému v prípade splnenia všetkých zákonom stanovených povinností v
roku2015,mohlabyťzostranyžalobcuposkytovanápodpora,aležalovanýbezdôvodneneprevádzkoval
svoje zariadenie a nevyrábal v ňom žiadnu elektrinu až do 30.09.2016. Nebolo dôvodné, podľa žalobcu,

tvrdenie žalovaného, že náklady vzniknuté z dôvodu odstávky zariadenia, náklady spojené s jeho
údržbou, ani ušlý zisk z titulu nenadobudnutia podpory v zmysle § 4 ods. 1 písm. b) a c) zákona o
OZE, vznikli z dôvodu uplatnenia zákonom zakotvenej sankcie v zmysle § 4 ods. 3 zákona o OZE.
Zariadenie žalovaného bolo žalobcom dobrovoľne odstavené a nebola v ňom vyrábaná žiadna elektrina
štyri mesiace pred nastúpením zákonom predpokladaných následkov riadneho a včasného nesplnenia

povinností žalobcu v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE (od 01.09.2014) a rovnako zariadenie
žalovaného dobrovoľne nebolo žalovaným uvedené naspäť do prevádzky a nebola v ňom vyrábaná
žiadna elektrina ani ďalších deväť mesiacov po uplynutí zákonom predpokladaných následkov riadneho
a včasného nesplnenia povinností žalobcu v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE (do 30.09.2016).
Medzi uvedenými skutočnosťami nebola žiadna príčinnú súvislosť.

15. Vo svojom vyjadrení žalobca uviedol, že podmienkou vzniku nároku žalovaného na podporu za
elektrinu vyrobenú v jeho zariadení v zmysle § 3 ods. 1 písm. b) a c) zákona o OZE pre nasledujúci
kalendárny rok, ak by túto v danom kalendárnom roku vyrábal, je splnenie povinnosti žalovaným voči
žalobcovi v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE, ktoré žalovanému ako výrobcovi elektriny s

právom na podporu ukladá povinnosť oznámiť Úradu pre reguláciu sieťových odvetvia žalobcovi ako
prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c)
zákona o OZE, vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny, vždy k 15. augustu na nasledujúci
kalendárny rok. Podľa § 4 ods. 3 zákona o OZE výrobca elektriny s právom na podporu, ktorý nesplní
povinnosti podľa odseku 2, si nemôže na elektrinu vyrobenú v danom zariadení na výrobu elektriny

uplatniť právo podľa odseku 1 písm. b) a c) na nasledujúci kalendárny rok. Práva a povinnosti výrobcov
(vrátane žalovaného) sú zakotvené priamo zákonom, na ktorú skutočnosť poukazuje vo svojom náleze
sp.zn. PL. ÚS 50/2015 aj Ústavný súd Slovenskej republiky. Z § 4 ods. 3 zákona o OZE, dôvodovej
správy k zákonu o OZE a v ňom rozoberanému verejnému záujmu sledovanému zákonom o OZE
ako aj Nálezu Ústavného súdu Slovenskej repzbliky, sp.zn.: PL. ÚS 50/2015, je zrejmé, že žalobca a

rovnako ani žalovaný nemajú možnosť vyhnúť sa plneniu zákonom o OZE stanovených povinností a
rovnako nemajú ani možnosť vylúčiť zákonom o OZE predpokladaný následok obsiahnutý v § 4 ods. 3
zákona o OZE, ktorý priamo ex lege vylučuje, v prípade nesplnenia zákonom stanovených povinností
výrobcu v zmysle § 4 ods. 2 zákona o OZE, možnosť výrobcu uplatniť si právo na podporu v zmysle§ 4 ods. 1 písm. b) a c) zákona o OZE na nasledujúci kalendárny rok. Uplatnenie podpory žalobcom
a poskytnutie podpory žalobcom žalovanému napriek nesplneniu zákonom stanovených povinností
žalovaného v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE by teda bolo konaním v priamom rozpore nielen

so zákonným zákazom obsiahnutým v § 4 ods. 3 zákona o OZE, ale aj s článkom 2 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky. Zakotvením obligatórnych povinností v § 4 ods. 2 zákona o OZE ako aj zakotvením
následnej obligatórnej sankcie v § 4 ods. 3 zákona o OZE zákonodarca jednoznačne prejavil záujem
na tom, aby zákonom stanovené povinnosti výrobcom s právom na podporu, boli zo strany výrobcov aj
reálne dodržiavané. Žalovaný si v dôsledku vlastnej nedbanlivosti svoju zákonom stanovenú povinnosť v

zmysle§4ods.2písm.c)zákonaoOZEvzákonomstanovenejlehotenesplnil,pretomuvdôsledkujeho
vlastnej pasivity nárok na uplatnenie podpory na elektrinu vyrobenú v zariadení žalovaného v zmysle
§ 3 ods. 1 písm. b) a c) zákona o OZE v jednotlivých kalendárnych mesiacoch kalendárneho roku
2015 nevznikol, z ktorého dôvodu je žalovaným započítavaná pohľadávka, neexistujúcou pohľadávkou.
Vzniknutá situácia a strata nároku žalobcu na uplatnenie podpory v roku 2015 nenastala následkom
zavinenia žalobcu ani porušením jeho právnej povinnosti, ale práve naopak, následkom nedbanlivosti

samotného žalovaného, spočívajúcej v tom, že tento v zákonom stanovenej lehote nepredložil žalobcovi
predpokladanú charakteristiku svojej dodávky na nasledujúci kalendárny rok a neoznámil uplatnenie
si podpory na nasledujúci kalendárny rok. K odňatiu podpory žalovaného na rok 2015 nedošlo listom
žalobcu zo dňa 15.12.2014, ako to nesprávne konštatuje žalovaný vo svojom odvolaní, ale priamo
zákonom ex lege. Oznámenie žalobcu zo dňa 15.12.2014 uskutočnené vo forme listu zaslaného

žalovanému a ostatným výrobcom elektriny s právom na podporu, ktorí si nesplnili svoje zákonom
stanovené povinnosti v zmysle dispozície právnej normy obsiahnutej v § 4 ods. 3 zákona o OZE
autoritatívne nezasahuje do právnej sféry fyzických alebo právnických osôb, ale toto len informatívne
konštatuje existenciu zákonom predpokladaných skutočností. Predmetné oznámenie žalobcu je len
prejavom vôle jedného z účastníkov obchodno-právneho vzťahu, v ktorom tento iného účastníka

obchodno-právneho vzťahu informuje, že nie sú splnené zákonom stanovené podmienky pre reálne
nadobudnutie podpory v zmysle § 4 ods. 1 písm. b) a c) zákona o OZE. Ustanovenie § 4 ods. 3 zákona
o OZE nepredpokladá žiadne autoritatívne rozhodovanie zo strany žalobcu ani zo strany žiadneho
správneho orgánu, v rámci ktorého by tento výrobcovi elektriny priznal, resp. nepriznal podporu.

16. Žalobca vo svojom vyjadrení uviedol, že podstatnou otázkou pre posúdenie existencie pohľadávky
žalovaného bolo tiež preukázanie splnenia povinnosti žalovaného v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona
o OZE voči žalobcovi a voči ÚRSO. Súd prvej inštancie v bodoch 11.-13. napadnutého rozsudku
správne, podľa žalobcu, konštatoval, že žalovaný v celom konaní pred súdom prvej inštancie žiadnym
relevantným spôsobom nepreukázal splnenie svojej oznamovacej povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm.

c) zákona o OZE. Zo strany žalovaného nebolo v zákonom stanovenej lehote žalobcovi doručené
žiadne podanie, ktoré by bolo splnením povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE.
Splnenie oznamovacej povinnosti žalovaným v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE nie je možné
nahradiť svojvoľnou argumentáciou žalovaného o zaslaní cenového rozhodnutia, žiadosti o poskytnutie
podpory vyžadovanej v zmysle prevádzkového poriadku žalobcu na uzatvorenie zmluvy o dodávke

elektriny ako ani žiadnych iných dokumentov, na ktoré žalovaný účelovo poukazuje. Všetky dokumenty,
na ktoré žalovaný odkazuje ako správne, podľa žalobcu, konštatuje súd prvej inštancie v bode 13.
napadnutého rozsudku, sú dokumenty, ktoré majú vzťah k uvedeniu zariadenia žalobcu do prevádzky
a uzatvoreniu základných zmluvných vzťahov súvisiacich na úseku elektroenergetiky s prevádzkou
zariadenia. Ako správne vyhodnotil súd prvej inštancie, žiaden z takýchto dokumentov nie je možné

považovať za nahradenie splnenia povinnosti žalovaného v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE.
Cenové rozhodnutie ÚRSO, ktorým bola žalobcovi schválená cena elektriny pre stanovenie doplatku,
sa v zmysle § 14 ods. 4 zákona o regulácii v sieťových odvetviach výrobcovi elektriny z obnoviteľných
zdrojov energií vydáva na obdobie celej dĺžky podpory doplatkom podľa zákona OZE, pričom podpora
elektriny doplatkom sa v zmysle § 3 ods. 6 zákona o OZE vzťahuje na zariadenia výrobcu elektriny

po dobu 15 rokov od času uvedenia zariadenia do prevádzky alebo od roku rekonštrukcie alebo
modernizácie technologickej časti zariadenia výrobcu elektriny. Ako zdôraznil aj Ústavný súd Slovenskej
republiky § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE stanovuje nie jednorazovú, ale opakovanú oznamovaciu
povinnosťvýrobcu„vždyktermínu15.augustnanasledujúcikalendárnyrok“,zčohojezrejmápovinnosť
výrobcu plniť si oznamovaciu povinnosť každoročne vždy k 15. augustu príslušného kalendárneho

roka, tzn. že predmetné ustanovenie si vyžaduje určitú pravidelnosť a každoročné opakované plnenie
si oznamovacích povinností zo strany výrobcu. Ústavný súd Slovenskej republiky vedel, že existujú
rôzne iné dokumenty, ktoré sú zo strany výrobcov predkladané prevádzkovateľom distribučných sústav,
a taktiež mal vedomosť, že súčasťou argumentácie výrobcov v sporoch týkajúcich sa plnenia svojejoznamovacej povinnosti je okrem iného aj skutočnosť, že výrobcovia považujú svoju oznamovaciu
povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE za splnenú už len samotným predložením iných
dokumentov prevádzkovateľom distribučných sústav. Žalobca ozrejmil rozdiel a vzájomný vzťah medzi

právom na podporu podľa § 3 ods. 6 zákona o OZE a nárokom na reálne nadobudnutie podpory v
každom kalendárnom roku, počas ktorého je dotknutému výrobcovi právo na podporu priznané, ku
ktorého úspešnosti musí byť zo strany výrobcu elektriny preukázané dodržiavanie a riadne plnenie
všetkých zákonom zakotvených povinností. Z gramatickej formulácie § 4 ods. 3 zákona o OZE je
zrejmé, že sa nejedná o zánik práva na podporu, ale naopak, ako správne konštatuje aj sám žalobca

vo svojom odvolaní, o dočasnú nemožnosť uplatniť si nárok na reálne nadobudnutie podpory ako
dôsledok nesplnenia niektorej zo zákonom uložených povinností. Žalobca bol povinný si svoju zákonom
stanovenú povinnosť riadne a v zákonom stanovenom termíne (t.j. do 15.08.2014) splniť. Predmetná
argumentácia žalovaného bola predmetom preskúmavania zo strany Okresného súdu Košice I, ktorý
sa s ňou vo svojej predchádzajúcej aplikačnej praxi už dostatočne vysporiadal vo svojich rozsudkoch:
pod sp.zn. 26Cb/128/2015, sp.zn. 30Cb/200/2015, sp.zn. 26Cb/l6/2016, sp.zn. 30Cb/218/2015, sp.zn.

33Cb/101/2015, sp.zn. 31Cb/170/2015, sp.zn. 26Cb/112/2015 „s obdobným skutkovým základom ako
aj obdobnou argumentáciou ako v tomto spore, kde Okresný súd Košice I jednoznačne rozhodol,
že prevažná väčšina žalovaným uplatnených argumentov, vrátane argumentu žalovaného o splnení
povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE zaslaním rôznych iných dokumentov, z ktorých
vyplývajú alebo v ktorých sú obsiahnuté údaje, ktoré majú byť aj predmetom plnenia povinnosti v

zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE, už bola zodpovedaná zo strany samotného Ústavného súdu
Slovenskej republiky a žalobu výrobcu zamietol ako nedôvodnú s odôvodnením, že zo strany výrobcu
nebolo v predmetnom konaní, obdobne ako v tomto konaní, preukázané splnenie povinnosti v zmysle
§ 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE v zákonom stanovenom termíne.“

17. Vo svojom vyjadrení žalobca uviedol, že žalovaný napáda rozsudok súdu prvej inštancie tiež z
dôvoduúdajnejnesprávnejaplikácieúčinkov§4ods.3zákonaoOZEanesprávnehovýkladuaaplikácie
prechodného ustanovenia § 18e ods. 1 zákona o OZE. Výklad aplikovaný súdom prvej inštancie je
správny a právne súladný a tento v plnom rozsahu zohľadňuje závery Nálezu Ústavného súdu SR,
sp.zn. PL. ÚS 50/2015. Cieľom prechodného § 18e ods. 1 zákona o OZE bolo zakotviť nemennosť

podmienok vzniku práva na podporu (bližšie definovaných v § 3 zákona o OZE) pre subjekty, ktorých
zariadenia boli uvedené do prevádzky pred 01.01.2014 z dôvodu zachovania právnej istoty, stability,
ochrany už nadobudnutých práv a dodržania zásady zákazu retroaktivity. Novelou zákona o OZE s
účinnosťou od 01.01.2014 došlo len k zmene resp. rozšíreniu právnych následkov nesplnenia niektorých
zákonom o OZE stanovených povinností zo strany tých výrobcov, ktorí majú priznané právo na podporu,

pričom povinnosti, ktorých sa novela týka, nie sú pre žalovaného nové, a tieto boli žalovanému riadne
známe už pred nadobudnutím účinnosti predmetnej novely. Otázkou účinkov predmetnej novely vrátane
ustanovenia § 4 ods. 3 zákona o OZE sa zaoberal, ako už bolo v konaní pred súdom prvej inštancie
uvedené,ajÚstavnýsúdSRvosvojomnálezevovecisp.zn.:PL.ÚS50/2015,pričomdospelkzáveru,že
sa jedná o nepravú retroaktivitu. Ústavný súd Slovenskej republiky v citovanom náleze bez akýchkoľvek

pochybností v nadväznosti na vymedzenie predmetu a účelu zákona o OZE konštatuje, že v § 3 sú
ustanovené (okrem iného) spôsoby a podmienky podpory výroby elektriny z OZE a v § 4 sú ustanovené
práva a povinnosti výrobcov elektriny. Z gramatickej formulácie § 4 ods. 3 zákona o OZE je zrejmé, že pri
aplikácii právneho následku nesplnenia povinností obsiahnutých v § 4 os. 2 zákona o OZE sa nejedná
o zánik práva výrobcu na podporu, ale naopak, o dočasnú nemožnosť výrobcu reálne nadobudnúť

podporu v nasledujúcom kalendárnom roku. Z § 4 ods. 3 zákona o OZE je jednoznačne zrejmé, že
právny následok nesplnenia niektorej zo zákonom explicitne stanovených povinností, obsiahnutý v § 4
ods. 3 zákona o OZE, sa má vzťahovať nie len na zariadenia výrobcov elektriny uvedené do prevádzky
od účinnosti predmetnej novely, t.j. 01.01.2014, ale na všetky zariadenia výrobcov elektriny, teda aj
na tie, ktoré boli uvedené do prevádzky pred nadobudnutím účinnosti predmetnej novely, a teda aj na

samotného žalobcu. Argumentáciu žalovaného v súvislosti s výkladom § 18e ods. 1 zákona o OZE
žalobca považoval za absolútne účelovú a irelevantnú a rovnako tak aj akékoľvek napádanie rozsudku
súdu prvej inštancie z uvedeného dôvodu považujeme za absolútne bezpredmetné.

18. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý považoval vyjadrenie žalobcu k odvolaniu

žalovaného za právne argumentačne nesprávne. Žalovaný zotrval na tom, že žalobcom uplatňovaná
pohľadávka vo výške 162.190,80 Eur z titulu ručiteľského záväzku zanikla jednostranným započítaním
voči splatnej pohľadávke žalovaného vo výške 423.626,- Eur, ktorú žalovaný eviduje voči žalobcovi
titulom náhrady škody spôsobenej nezákonným odopretím podpory výroby elektriny z obnoviteľnýchzdrojov energie. Žalovaný teda naďalej trvá na vznesenej námietke započítania titulom náhrady škody.
Žalovaný mal za to, že mu vznikla škoda v dôsledku odopretia podpory žalobcom - majetková ujma vo
výške 423.626,- Eur, nakoľko bol nútený zastaviť výrobu (ušlý zisk 351.626,- Eur a náklady vynaložené

na nevyhnutné udržiavanie technológie 72.000,- Eur pre možnosť výroby v roku 2016). Odopretie
podpory, ktoré žalobca učinil listom zo dňa 15.12.2014, kedy žalovanému oznámil nemožnosť uplatnenia
si podpory pre kalendárny rok 2015 z dôvodu údajného nesplnenia podmienok upravených v § 4 zákona
č. 309/2009 Z.z. považoval žalovaný za nezákonné, pretože všetky podmienky nároku na podporu sa
riadia zákonom o podpore v znení do 31.12.2013 v súlade s § 18e ods. 1 zákona o podpore, keďže

zariadenie žalovaného bolo uvedené do prevádzky pred účinnosťou novely. Oznamovaciu povinnosť
voči úradu a prevádzkovateľovi distribučnej sústavy, teda žalobcovi, vyplývajúcu z § 4 ods. 2 písm.
c) zákona o podpore si žalovaný splnil tak, akoby sa táto povinnosť na žalovaného v celom rozsahu
vzťahovala.Žalovanýakovýrobcaelektrinyzobnoviteľnýchzdrojovenergievyrábaelektrinuspaľovaním
plynu vyrobeného termochemickým splynovaním biomasy v splynovačom generátore v zariadení
žalovaného ako výrobcu elektriny. Žalovaný teda prevádzkuje zariadenie - prevádzku splynovania

biomasy s celkovým inštalačným výkonom 0,91 MW na základe potvrdenia Úradu pre reguláciu
sieťových odvetví o splnení oznamovacej povinnosti č. 0303/2014/E-PT, pričom predmetné zariadenie
bolo uvedené do trvalej prevádzky dňa 30.12.2013. Žalovaný ako výrobca elektriny z obnoviteľných
zdrojov energie má počas celej doby podpory právo na výkup elektriny za cenu elektriny na straty
schválenú pre žalovaného Úradom pre reguláciu sieťových odvetví na rok 2015 vo výške 44,015 Eur/

MWh bez DPH cenovým rozhodnutím č. 0008/2015/E zo dňa 27.11.2014. Podľa žalovaného má zároveň
právo na doplatok, ktorý sa určuje ako rozdiel medzi cenou elektriny určenou cenovým rozhodnutím
úradu a cenou elektriny na straty) s odkazom na § 7 ods. 14 vyhl. úradu č. 221/2013 Z.z. Bez
kompenzácie oprávnených nákladov žalovaný nie je schopný ekonomického prežitia. Cena určená pre
stanovenie doplatku je pre žalobcu v zásade nemenná po celú 15 - ročnú dobu podpory (§ 6 ods. 3

zákona č. 309/2009 Z.z.). Dňa 11.02.2014 vydal úrad pre žalovaného cenové rozhodnutie č. 1838/2014/
E-OZ, ktorým mu schválil cenu elektriny pre stanovenie doplatku 149,87 Eur/MWh bez DPH. „Úrad
vychádzal z údajov v roku 2014 predložených žalovaným, z ktorého vyplýva predpokladané množstvo
elektriny vyrobenej v zariadení v objeme 6.400 MWh ročne. Podpora sa vzťahuje na zariadenia výrobcu
elektriny po dobu 15 rokov od času uvedenia zariadenia do prevádzky, t. j. v prípade žalovaného do

29.12.2028. Žalovaný má teda právo vyrábať a dodávať elektrinu do sústavy za celkovú cenu 149,87
EUR/MWh (na výkup elektriny za cenu elektriny na straty za 44,015 EUR/MWh elektriny vyrobenej
z obnoviteľných zdrojov energie a dodanej do sústavy a na úhradu doplatku vo výške 105,85 EUR/
MWh elektriny vyrobenej z obnoviteľných zdrojov (149,87 EUR/MWh - 44,015 EUR/MWh = 105,85 EUR/
MWh). Žalovaný teda naďalej trvá na tom, že si splnil oznamovaciu povinnosť v súlade s ust. § 4 ods.

2 písm. c/ zákona č. 309/2009 Z.z., a teda podpora v podobe vyplácania doplatku (t.j. 105,85,-EUR
za každú jednotku (MWh)), na úhradu ktorého sa zaviazal žalobca, ako aj podpora v podobe výkupu
elektriny na straty za 44,015,- EUR za každú jednotku (MWh) mu bola odopretá nezákonne.“

19. Žalovaný vo svojom vyjadrení uviedol, že trvá na to, že predmetnú oznamovaciu povinnosť si splnil

zaslaním Žiadosti o poskytnutie podpory spolu s prílohami dňa 30.01.2014, ktorú adresoval žalobcovi
ako prevádzkovateľovi distribučnej sústavy a z obsahu ktorej jednoznačne vyplýva, že žalovaný si voči
žalobcovi ako prevádzkovateľovi distribučnej sústavy uplatňuje podporu formou odberu elektriny za
cenu elektriny na straty ako aj formou doplatku, t.j. podporu podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c) zákona
o podpore na obdobie nasledujúce po doručení Žiadosti o poskytnutie podpory, t.j. vrátane podpory

na rok 2015. Uvedené bolo podľa žalovaného zrejmé zo zaškrtnutia príslušných políčok priamo na
rube predmetnej žiadosti ako aj príloh k žiadosti, ktoré sa odvolávajú na podporu na celé obdobie
podpory náležiacej zariadeniu žalovaného, t.j. na roky 2014 až 2028. Prílohou Žiadosti o poskytnutie
podpory bol okrem iného aj dokument obsahujúci tabuľku označenú ako Plánované údaje za rok
2015, z ktorej vyplývalo jednak množstvo elektriny, na ktoré sa vzťahuje doplatok (QDOP) a tiež

množstvo elektriny dodanej do distribučnej sústavy (Q.E) v objemoch, ktoré žalovaný predpokladal
pre rok 2015. Žalovaný mal teda za to, že si podporu formou odberu za cenu elektriny na straty a
formou doplatku pre rok 2015 uplatňoval. Žalovaný mal za to, že predmetná žiadosť spolu s prílohami
obsahuje všetky relevantné skutočnosti, ktoré sa v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore
od výrobcu vyžadujú, a to jednak prejav vôle uplatnenia si podpory pre obdobie príslušného roka a

jednak oznámenie predpokladaného množstva dodanej elektriny v príslušnom roku. Podľa žalovaného
zákon č. 309/2009 Z.z. o podpore neukladá výrobcovi žiadnu osobitnú povinnosť predkladať žiadosti
o poskytnutie podpory (pre účely uzavierania zmluvy o výkone podpory), ktorú by bolo potrebné plniť
popri povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore. Žalovaný má teda za to, že tvrdenie,že žiadosťou o poskytnutie podpory sa teda plnila iná oznamovacia povinnosť, tak nemá oporu v
zákone. Žalovaný mal za to, že účelom oznamovacích povinností vyplývajúcich z § 4 ods. 2 zákona
o podpore je získanie relevantných podkladov pre podanie kvalifikovaného cenového návrhu úradu,

resp. pre ustálenie nákladov kompenzovaných prevádzkovateľom distribučnej sústavy prostredníctvom
tarify za prevádzkovanie systému. Podľa žalovaného pre nezákonné odopretie podpory na rok 2015 bol
žalovaný nútený zastaviť prevádzku, čím mu vznikla majetková ujma vo výške 423.626,- Eur. Škoda
mu vznikla v podobe ušlého zisku a nákladov, ktoré musel vynaložiť v dôsledku porušenia zákonnej
povinnosti zo strany žalobcu. Žalovaný teda s poukazom na § 306 ods. 2 Obchodného zákonníka a §

580 Občianskeho zákonníka listom zo dňa 04.06.2015 jednostranne započítal svoju pohľadávku titulom
náhrady škody spôsobenej nezákonným odopretím podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov,
ktorú eviduje voči žalobcovi, voči uplatňovanej pohľadávke žalobcu z titulu ručiteľského záväzku, ktorú
žalobca evidoval voči žalovanému. Žalovaný teda trvá na tom, že týmto právnym úkonom započítavané
pohľadávky zanikli v rozsahu, v akom sa vzájomne kryli, t.j. pohľadávka žalobcu v celom rozsahu a
pohľadávka žalovaného v rozsahu 162.190,80,- Eur. Poukázal na bod 13. napadnutého rozsudku súdu

prvej inštancie a uviedol, že s týmito závermi súdu prvej inštancie žalovaný nesúhlasí, že žalobca
nezákonne odňal žalovanému podporu, nakoľko oznamovaciu povinnosť za účelom uplatnenia podpory
si žalovaný riadne voči žalobcovi splnil, a to zaslaním žiadosti o poskytnutie podpory spolu s prílohami
s uvedením relevantných údajov vyžadovaných zákonom dňa 30.01.2014 a tým, že mu žalobcom
jednostranne a podľa žalovaného aj nezákonne odopretá, žalovanému vznikla majetková ujma vo výške

423.626,- Eur. Žalovaný tak bol oprávnený jednostranne započítať svoju pohľadávku z titulu náhrady
škody spôsobenej nezákonným odopretím podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie
voči uplatňovanej pohľadávke žalobcu z titulu ručiteľského záväzku, a tým žalobcom uplatňovaná
pohľadávka vo výške 162.190,80,- Eur z titulu ručiteľského záväzku zanikla jednostranným započítaním
voči splatnej pohľadávke žalovaného vo výške 423.626,- Eur, ktorú žalovaný evidoval voči žalobcovi

titulom náhrady škody spôsobenej nezákonným odopretím podpory výroby elektriny z obnoviteľných
zdrojov. Žiadal, aby odvolací súd v zmysle § 388 CSP napadnutý rozsudok zmenil a rozhodol tak, že
žalobu zamieta a žalobcu zaväzuje nahradiť žalovanému trovy prvoinštančného a odvolacieho konania,
alternatívne, aby odvolací súd v zmysle § 389 CSP napadnutý rozsudok zrušil a vrátil mu vec na ďalšie
konanie.

20. K doručenému vyjadreniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca, v rozsiahlom vyjadrení, ktoré
bolo obsahovo zhodné s jeho predchádzajúcim vyjadrením k odvolaniu žalovaného (uvedené vyššie),
pričomzotrvalnastanovisku,žesargumentácioužalovanéhovodvolaníaanivjehovyjadrenínesúhlasil
a túto nepovažoval za správnu. V plnom rozsahu sa stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie

vyjadreným v odôvodnení napadnutého rozsudku.

21. Vyjadrenie žalobcu bolo doručené právnemu zástupcovi žalovaného dňa 16.05.2019, ktorý sa k
momentu rozhodovania odvolacieho súdu už nevyjadril (č.l. 278 rub spisu).

22. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) postupom v medziach podľa § 379 ods.
1 CSP, 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania s odkazom na § 385 ods. 1 CSP a contrario a
verejným vyhlásením rozsudku za splnenia podmienok podľa § 219 ods. 1, 3 CSP v spojení s § 378 ods.
1 CSP, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správne
rozhodnutie.

23. Podľa § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia
o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo
podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi
stranami vyplýva z osobitného predpisu.

24. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

25. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

26.Podľa§387ods.2CSP,Aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.27. Krajský súd uvádza, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola vyššie citovaná právna
úprava. Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalobca vymedzil v odvolaní a ktoré mali

väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci podľa výsledkov dokazovania v prvoinštančnom konaní
(§ 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP), krajský súd nezistil opodstatnenosť podaného odvolania žalovaného.
Okresný súd vykonal v intenciách návrhov sporových strán dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil
správne skutkové zistenia a rovnako správne vec právne posúdil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej
správnosti napadnutého meritórneho výroku rozsudku okresného súdu, ktorým bolo žalobe v celom

rozsahu vyhovené a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku okresným
súdom k tomuto meritórnemu výroku napadnutého rozsudku, krajský súd za aplikácie § 387 ods. 2 CSP
odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu v predmetnej časti. Z titulu aplikácie
§ 387 ods. 2 CSP v spojení so závermi v uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV.
ÚS 350/09 a v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 Cdo 170/2005, pri potvrdení
rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval

tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a
rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08,
IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať cez ust. § 387 ods. 2 CSP (do 30.06.2016 išlo o § 219
ods. 2 OSP) na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade sa
odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.

28. Odvolací súd uvádza, že v rámci danom odvolaním žalovaného, preskúmal postup v prvoinštančnom
konaní a odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu, pričom konštatoval, že napadnutý rozsudok
v rovine odôvodnenia je koherentný so zákonnou úpravou správne aplikovanou a interpretovanou
okresným súdom na zistený skutkový stav, ako vyplynul z dokazovania dostatočne vykonaného pre

možnosť rozhodnutia vo veci v napadnutom rozsudku, pričom okresný súd poskytol odpoveď na
všetky kľúčové otázky sporovej právnej veci, preto nemal priestor odvolací súd pre iný záver v rámci
odvolacieho konania limitovaného rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaného, než aby napadnutý
rozsudok okresného súdu ako vecne správne rozhodnutie napriek odvolacím námietkam žalovaného,
vyjadreným vo včas podanom odvolaní zo dňa 11.01.2019 (č.l. 211 spisu) potvrdil podľa § 387 ods. 1,

2 CSP. Odvolací súd zvýrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkomkonania,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam,prípadnedostatočneobjasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového,
ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na
záver o tom, že z aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III.

ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj len „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje,
že čl. 6 ods. 1 Dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že
sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa
môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie,
vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu.

Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre
rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa však špecifická odpoveď práve na tento argument (napr. Nález
Ústavného súdu SR č.k. IV. ÚS 345/2012-30 zo dňa 26.11.2012), uvedené kritériá pre dostatočné
odôvodnenie napadnutý rozsudok splnil.

29.Zaaplikácie§387ods.2CSPodvolacísúdnazdôraznenievecnejsprávnostinapadnutéhorozsudku
súdu prvej inštancie považuje za potrebné uviesť nasledovné. Z obsahu podaného odvolania vyplýva,
že ťažiskové odvolacie dôvody, ktorými sa odvolací súd mohol zaoberať, spočívali v rovine právneho
posúdenia veci, pričom žalovaný mal odlišné nazeranie na právne hodnotenie skutkového stavu,

zisteného pred súdom prvej inštancie, než ktoré tvorilo základ meritórneho rozhodnutia. Okresný súd sa
pritom zaoberal a dal relevantnú odpoveď na všetky skutkové a právne otázky potrebné pre rozhodnutie
vo veci samej. Cez odvolacie dôvody žalovaného nemal odvolací súd priestor pre iné hodnotenie, než
ktoré vykonal okresný súd, pričom neboli zistené dôvody pre zmenu, či zrušenie napadnutého rozsudku
súdu prvej inštancie.

30. K námietke žalovaného o nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd dopĺňa, že pod vecou je
potrebné rozumieť predmet konania a s ním súvisiace prejudiciálne otázky. Pod nesprávnym právnym
posúdením veci treba rozumieť pochybenie súdu spočívajúce v tom, že na zistený skutkový stavneaplikoval príslušnú právnu normu alebo aplikoval nesprávnu právnu normu, alebo aplikoval síce
správnu právnu normu, ale jej obsah interpretoval nesprávne, alebo právnu normu síce interpretoval
správne, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval. V danom prípade však napadnuté

rozhodnutie súdu prvej inštancie nevychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Okresný súd
vo vzťahu k posúdeniu uplatňovaného nároku žalobcu správne aplikoval a interpretoval právne normy,
citované v odôvodnení napadnutého rozsudku, a pokiaľ dospel k záveru o dôvodnosti žaloby, tak
odvolací súd sa s týmito závermi a dôvodmi prijatia týchto záverov tak, ako dostatočne vysvetlil okresný
súd v napadnutom rozsudku stotožnil. V konečnom dôsledku teda žalovaný neuniesol svoje dôkazné

bremeno o tom, že došlo k zániku žalobcom uplatneného nároku, v dôsledku ním vznesenej námietky
započítania titulom náhrady škody voči žalobcom uplatnenému nároku. Z tohto relevantného záveru
potom okresný súd vecne správne rozhodol, ak žalobe žalobcu vyhovel a odvolací súd predmetné
rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil za aplikácie § 387 ods. 1, 2 CSP. Pre úplnosť a aj vo všeobecnej
rovine považuje odvolací súd za vhodné k otázke dôkazného bremena uviesť, že nepochybne dôkazné
bremeno v danom sporovom konaní bolo primárne na žalobcovi a pri obrane na strane žalovaného

procesno-právnym následkom (ne)unesenia dôkazného bremena sporovej strany je jej (ne)úspech
v spore. Pod vyhodnotením dôkazov je treba rozumieť aj zhodnotenie absencie dôkazov (vedúce
k neuneseniu dôkazného bremena). Ak súd rozhoduje k situácii dôkaznej núdze, bude v dôsledku
absencie dôkazov ako takej (napríklad neexistencia, strata, zničenie listín, úmrtie svedka) alebo v
dôsledku ich neoznačenia, nedoloženia sporovou stranou, neúspech sa pričíta tej strane sporu, na ktorej

leží podľa predpisov hmotného práva dôkazné bremeno. Zodpovednosť a preukázanie skutočností,
ktoré musí sporová strana preukázať, zásadne určuje hmotno-právna norma, ktorá je na sporový vzťah
aplikovaná. Z nej potom vyplýva i to, kto je nositeľom dôkazného bremena, teda ktorá zo sporových strán
je povinná stanovený okruh skutočností preukázať (k tomu obdobne uznesenie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 1Cdo 78/2010 zo dňa 23. mája 2012). Uvedené platí i v prípade, že dôkazy nie sú produkované

v predpísanom procesnom štádiu prvoinštančného konania.

31. Odvolací súd dodáva, že každý, kto sa domáha svojho nároku na súde v civilnom sporovom
konaní, si musí byť vedomý, že súd rozhoduje na základe skutkového stavu veci tak, ako vyplynie z
vykonaného dokazovania (§ 150 CSP, § 215 CSP), pričom právo na prístup k súdu, právo na súdnu

ochranu nemožno stotožňovať s právom na úspech v konaní. Nosným dôvodom rozhodnutia okresného
súdu bolo konštatovanie okresného súdu, že predmetom sporu bolo zaplatenie ceny diela zo Zmluvy
o dielo č. z-003/2013/CZ, uzatvorenej dňa 04.11.2013 medzi „PAJU SR, s.r.o., so sídlom Francisciho
4, Bratislava 811 04, IČO: 35 850 108 a zhotoviteľom Východoslovenská energetika, a.s., so sídlom
Mlynská 31, Košice 042 91, IČO: 36 211 222. Dielo bolo vykonané (riadne ukončené a odovzdané

objednávateľovi dňa 19. 12. 2013. O odovzdávaní predmetu diela bola spísaná zápisnica. Zhotoviteľ
na zaplatenie ceny diela vystavil objednávateľovi faktúru - daňový doklad č. 7111314755 dňa 20. 12.
2013 so splatnosťou 3. 1. 2014 na sumu 162.190,80 EUR. Objednávateľ zhotoviteľovi nesplnil peňažnú
pohľadávku riadne a včas (ani v dodatočne poskytnutej lehote). Zmluvou o prevode časti podniku
previedla Východoslovenská energetika, a.s. ku dňu 1. 1. 2014 časť svojho podniku na žalobcu, vrátane

pohľadávky voči objednávateľovi. Vyššie uvedené nebolo medzi stranami sporné“. (č.l. 203 spisu) ...
„Dňa 30.9.2014 došlo k uzavretiu Dohody o usporiadaní vzájomných práv a zabezpečení záväzkov
medzi Východoslovenskou distribučnou, a.s. (žalobca), objednávateľom PAJU SR, s.r.o. a žalovaným.
Objednávateľ spoločnosť PAJU SR, s.r.o. uznal pohľadávku žalobcu v celom rozsahu (§ 323 ods. 1
OBZ) a zaviazal sa plniť najneskôr do 31. 12. 2014. Žalovaný vyhlásil, že v prípade ak spoločnosť

PAJU SR, s.r.o. nesplní svoj záväzok riadne a včas, uspokojí pohľadávku žalobcu namiesto spoločnosti
PAJU SR, s.r.o. spôsobom v zmluve dohodnutým (§ 303 OBZ). Súčasne žalovaný uznal záväzok
spoločnosti PAJU SR, s.r.o. v celom rozsahu (vrátane príslušenstva)“ (č.l. 203 spisu). Medzi stranami
teda nebolo sporné, že dlžník PAJU SR, s.r.o. dlh nesplnil napriek predchádzajúcej výzve, pričom
žalobcasožalovanýmsadohodli(článok3.7),žeuspokojenievzájomnýchpohľadávokmožnodosiahnuť

aj započítaním. Na účely uspokojenia zabezpečenej pohľadávky mal žalobca „oprávnenie pristúpiť“. Z
uvedeného znenia článku zmluvy teda vyplýva, že započítanie bola možnosť uspokojenia pohľadávky,
nie jeho povinnosť. Predpokladom započítania je existencia vzájomných pohľadávok, ktorú okresný
súd vzhľadom na započítací úkon zo strany žalovaného skúmal. Žalovaný vzniesol v rámci konania
námietku započítania titulom náhrady škody 23.9.2016 (č.l. 36 spisu). Žalovanému vznikla podľa jeho

tvrdenia škoda v dôsledku odopretia podpory žalobcom - majetková ujma vo výške 423.626 Eur, lebo
bol nútený zastaviť výrobu (ušlý zisk 351.626 Eur a náklady vynaložené na nevyhnutné udržiavanie
technológie 72.000 Eur pre možnosť výroby v roku 2016). Žalovaný v rámci podaného odvolania zotrval
na argumentácii, že žalobcom uplatňovaná pohľadávka vo výške 162.190,80 Eur z titulu ručiteľskéhozáväzku zanikla jednostranným započítaním voči splatnej pohľadávke žalovaného vo výške 423.626
Eur. Žalovaný zotrval na námietke započítania titulom náhrady škody, pričom škoda mu mala vzniknúť
v dôsledku odopretia podpory žalobcom, nakoľko bol nútený zastaviť výrobu. Odopretie podpory, ktoré

žalobca učinil listom zo dňa 15.12.2014, kedy oznámil žalovanému nemožnosť uplatnenia si podpory
pre rok 2015 z dôvodu údajného nesplnenia podmienok upravených v § 4 zákona č. 309/2009 Z.z.
žalovaný považoval za nezákonné, nakoľko všetky podmienky nároku na podporu sa riadia zákonom
o podpore v znení do 31.12.2013, v súlade s § 18 ods. 1 zákona o podpore. V súlade s § 18
ods. 1 zákona o podpore, keďže zariadenie žalovaného bolo uvedené do prevádzky pred účinnosťou

novely, žalovaný mal za to, že splnil povinnosť vyplývajúcu mu z § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore.
Zdôraznil v odvolaní, že prevádzkuje zariadenie, prevádzku spaľovania biomasy s celkovým inštalačným
výkonom 0,91 MW na základe Potvrdenia Úradu pre reguláciu sieťových odvetví o splnení oznamovacej
povinnosti č. 0303/2014/E-PT, pričom predmetné zariadenie bolo uvedené do trvalej prevádzky dňa
30.12.2013. Zdôraznil žalovaný, že má právo na doplatok, ktorý sa určuje ako rozdiel ceny medzi
cenou elektriny, určenou cenovým rozhodnutím a cenou elektriny za straty. Žalovaný má teda právo

vyrábať a dodávať elektrinu do sústavy za celkovú cenu 149,87 Eur/MWh. Žalovaný trval na tom, že
predmetnú oznamovaciu povinnosť si splnil zaslaním žiadosti o poskytnutie podpory spolu s prílohami
dňa 30.01.2014, ktorú adresoval žalobcovi ako prevádzkovateľovi distribučnej sústavy a z obsahu
ktorej jednoznačne vyplýva, že žalovaný si voči žalobcovi ako prevádzkovateľovi distribučnej sústavy
uplatňuje podporu formou odberu elektriny za cenu elektriny na straty, ako aj formu doplatku, t.j. podporu

podľa § 3 ods. 1 písm. b), c) zákona o podpore. Žalovaný v rámci podaného odvolania spochybňoval
závery okresného súdu, vo vzťahu k vyhodnoteniu jeho jednostranného započítania titulom náhrady
škody, spôsobenej nezákonným odopretím podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov, ktorý
eviduje žalovaný voči žalobcovi v uplatňovanej pohľadávke z titulu ručiteľského záväzku. Zotrval na
argumentácii, že pohľadávky zanikli. V tomto smere odvolací súd vo väzbe na odvolacie dôvody

žalovaného poukazuje primárne na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu, v ktorom už
okresný súd konštatoval vo vzťahu k tvrdeniu žalovaného, že k naplneniu zákonných požiadaviek malo
dôjsť žiadosťou o poskytnutie podpory žalovaného z 20.12.2013, že táto nie je žiadosťou podľa zákona o
podpore, ktorý bol účinný od 01.01.2014, teda na rok 2015, že ide o žiadosť o poskytnutie podpory na rok
2014 a že predmetná žiadosť má vzťah k uvedeniu zariadenia žalovaného do prevádzky 30.12.2013 a

obsahuje údaje o výrobe z roku 2013. Ak okresný súd konštatoval, že obsah zásielky tvrdený žalovaným
nie je možné spätne stotožniť, tak odvolací súd sa s týmto záverom ako s vecne správnym vzhľadom
na výsledky vykonaného dokazovania stotožnil. Tiež odvolací súd súhlasí so závermi okresného súdu,
že nie je možné zamieňať, či nahrádzať úkony žalovaného, vyplývajúce z plnenia rôznych zákonných
povinností, keďže ich účel je zo zákona rozdielny. Oznamovacia povinnosť pri uvedení zariadenia do

prevádzky a povinnosť podľa § 4 ods. 2 zákona č. 309/2009 Z.z., kedy bol žalovaný k 15.08.2014
povinný oznámiť žalobcovi predpokladané množstvo dodanej elektriny v roku 2015. Žalovaný podľa
okresného súdu nepreukázal riadne splnenie povinnosti podľa zákona na podporu, preto nemal voči
žalobcovi pohľadávku spôsobilú na započítanie. V rozsahu tejto odvolacej argumentácie sa odvolací
súd oboznámil s odôvodnením napadnutého rozsudku okresného súdu a konštatuje, že nebol dôvod

na odklon od záverov okresného súdu, konštatovaných najmä v bode 13. napadnutého rozsudku. Po
oboznámení sa so žiadosťou, ktorú žalovaný doručil žalobcovi, tak ako je žurnalizovaná na č.l. 67,
68 spisu, vzhľadom na jej obsahové náležitosti ako i prílohy od 69 až 83 spisu, nie je možné ani
odvolacím súdom konštatovať iné závery, než tie, ktoré boli vyslovené okresným súdom, je zrejmé,
najmä z č.l. 68 spisu, že ide o žiadosť v zmysle § 3 zákona č. 309/2009 Z.z. (uvedenie v strednej časti)

a podanie je datované s uvedením 10.12.2013. Ak okresný súd vo vzťahu k tejto žiadosti o poskytnutie
podpory konštatoval, že nie je ňou splnenie povinností stanovených v § 4 ods. 2 zákona o podpore,
tak vzhľadom na samotné obsahové znenie tejto žiadosti sa odvolací súd s týmito závermi okresného
súdu stotožnil. V podrobnostiach sa i v tejto časti poukazuje na dostatočné odôvodnenie napadnutého
rozsudku okresného súdu.

32. Preskúmaním veci v intenciách odvolateľom vymedzených odvolacích dôvodov odvolací súd
nezistil ich opodstatnenosť. Okresný súd sa dostatočne zaoberal v napadnutom rozsudku aj otázkou
interpretácie ustanovenia § 18e ods. 1 zákona o podpore OZE. K týmto súdom prvej inštancie správne
uvedeným dôvodom v rámci právneho posúdenia veci, odvolací súd k odvolacím dôvodom žalobcu len

zvýrazňuje, že ak sa Ústavný súd Slovenskej republiky v žalobcom poukazovanom Náleze č.k. PL. ÚS
50/2015-148 z 22. marca 2017 výslovne nezaoberal výkladom pojmu „podmienky podpory“ v zmysle
prechodných ustanovení novely zákona, ktorá sankciu zaviedla, neznamená to, že sa citovaný nález
ústavného súdu a v ňom uvedené závery predmetnej právnej otázky vôbec nedotýkajú. Odvolací súdzhodne so súdom prvej inštancie poukazuje na to, že ústavný súd v dotknutom náleze vyslovil, aj pre
danú posudzovanú vec relevantný názor, že v prípade § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE v znení od
01.01.2014 ide o novo zavedenú sankciu, ktorá sa viaže na povinnosti výrobcov rovnako upravené v

zákone [§ 4 ods. 2 písm. c)] aj pred 01.01.2014. Inak povedané, ak by bol názoru, že nejde o sankciu
viazanú na nesplnenie povinností, ale na nedodržanie podmienok podpory, nevyhnutne by to muselo
mať odraz v priamom zaoberaní sa § 18e ods. 1 zákona o podpore OZE. Ak tomu tak nebolo, potom
a contrario aj z tohto dôvodu bolo možné okresným súdom vyvodiť tie závery, ktoré, opierajúc sa aj o
predmetný nález, dôvodne viedli k aplikácii a interpretácii § 4 ods. 3 cit. zákona pri posúdení žalovaným

uplatnenéhonárokuzarok2015vočižalobcovivyjadrenejvnapadnutomrozsudku.Odvolacísúdvtomto
smere uvádza, že § 3 zákona o podpore upravuje spôsob a podmienky podpory výroby elektriny, teda
upravuje, aké podmienky podpory výroby musia byť splnené a nemožno ho zamieňať s § 4 zákona o
podpore, ktorý stanovuje práva a povinnosti výrobcu elektriny. Výrobca elektriny, ktorý spĺňa podmienky
podľa zákona o podpore, následne má určité práva a povinnosti uložené v § 4 zákona o podpore, a
pokiaľ ich neplní, je od 01.01.2014 sankcia - strata práva na podporu na nasledujúci kalendárny rok.

Odvolací súd v zhode s okresným súdom poukazuje na odôvodnenie Nálezu Ústavného súdu SR č.k.
PL 50/2015-148 zo dňa 22. marca 2017.

33. Napokon odvolací súd k argumentácii žalovaného v odvolaní podporne a primerane poukazuje i na
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.11.2010, sp. zn. 5 Cdo 218/2010, v zmysle

ktorého do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný
súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na
spravodlivýsúdnyprocesneznamenáaniprávonato,abybolúčastníkkonaniapredvšeobecnýmsúdom
úspešný, teda, aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do
obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny

procespodľačl.6ods.1Dohovoruoochraneľudskýchprávaslobôdnepatríaniprávoúčastníkakonania
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním
navrhnutého spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali
alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS
3/97, II. ÚS 251/03). Odvolací súd k tomu poznamenáva, že pod pojmom účastník konania je v civilnom

sporovom súdnom konaní potrebné (od 01.07.2016) rozumieť sporovú stranu (žalobca, žalovaný).

34.Rozhodnutieokresnéhosúduvrovinedokazovaniaazistenéhoskutkovéhostavu,napriekodvolacím
námietkam žalovaného, bolo vecne správne aj s poukazom na Nález Ústavného súdu SR sp. zn.
I. ÚS 350/08, podľa ktorého ...„dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých

fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým
navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd
rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej
právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak
rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu

dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu
podstaty prejednávanej veci nie je relevantný.“. Odvolací súd nezistil taký postup okresného súdu, ktorý
by znamenal vybočenie z kritérií vyššie uvedeného hodnotenia dôkazov.

35. S námietkou nesprávnych skutkových zistení súvisí tiež otázka právneho posúdenia veci okresným

súdom. K námietke odvolateľa o nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že právnym
posudzovaním veci súd neporušuje žiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné
práva účastníka. Nesprávnym právnym posúdením sa rozumie subsumovanie skutkového stavu pod
normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také predpoklady, aké
vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne spočíva v tom,

že súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne
interpretoval, a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne
aplikoval (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 M Cdo 4/2009). Takú
vadu napadnutého rozhodnutia v posudzovanej veci odvolací súd nezistil a konštatuje, že rozhodnutie
okresného súdu sa opiera o tvrdenia a relevantné dôkazy produkované stranami v prvoinštančnom

konaní a vychádza zo správne aplikovaných a interpretovaných právnych noriem na dostatočne a
správne zistený skutkový stav veci.36. Krajský súd vzhľadom k rozsahu odvolania žalovaného poukazuje na § 379, § 380 ods. 1 CSP,
keď základom pre konanie a rozhodovanie krajského súdu sú odvolacie dôvody žalovaného v tejto
veci vyjadrené v ňom podanom odvolaní. Pokiaľ žalovaný nevykvalifikoval iné odvolacie dôvody než

tie, ktoré boli obsiahnuté v podanom odvolaní, tak následne potom ani krajský súd v rámci svojho
konania a rozhodovania nemohol posudzovať rozsudok okresného súdu a v ňom obsiahnuté závery, ak
sa tieto nestali predmetom odvolania žalobkyne. Inými slovami, ak žalovaný v odvolaní nerozporoval
iné skutočnosti, závery prijaté okresným súdom, tak potom ani krajský súd nemal daný zákonný
priestor k tomu, aby pri absencii takýchto odvolacích dôvodov žalovaného podrobil posudzovaniu

odvolaním nenapadnuté závery okresného súdu. Ak nie je odvolateľom vyjadrený odvolací dôvod,
potom ani krajský súd nemá daný zákonný podklad, aby vyjadril závery k rozhodnutiu súdu prvej
inštancie. Vždy je to tá strana sporu, ktorá podáva odvolanie, ktorá odvolacími dôvodmi vymedzuje,
čo v záveroch prijatého napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie rozporuje a len to sa môže stať
predmetom zhodnocovania zo strany odvolacieho súdu. Ak sú súdom prvej inštancie prijaté závery,
ktoré v podanom odvolaní odvolateľ nerozporuje, tak zákonite tieto bez ďalšieho sa nemôžu stať ani

predmetom vyhodnocovania odvolacím súdom, pretože k tomu, ako uviedol krajský súd, už nie je
zákonný priestor, ak v zmysle § 380 ods. 1 CSP je odvolací súd odvolacími dôvodmi viazaný a súčasne
sa nejedná o žiadnu z právnych situácií vyjadrených pod písm. a), b), c) § 379 CSP.

37. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti prijaté závery odvolacieho súdu, vo väzbe na

odvolacie dôvody žalovaného, ktoré boli vyššie vyhodnotené odvolacím súdom, a to i na dotvrdenie
správnosti primárnych nosných záverov okresného súdu, neboli odvolacím súdom potom už osobitne
vyhodnocované ostatné odvolacie dôvody žalovaného, a to z dôvodu postupu odvolacieho súdu
cez úpravu v § 387 ods. 1, 2 CSP, keďže okresný súd dal už relevantnú odpoveď na ne v rámci
prvoinštančného konania ako na kľúčové otázky žalovaného, ktoré následne položil i v odvolacom

konaní, pričom odvolací súd nemal dôvod sa od prijatých záverov okresného súdu v týchto rovinách
odkloniť. „Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,
ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho),
ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z

tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS
209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6
ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje,
aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť
podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z

čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP
teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola
daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra
1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B;

Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998) (Nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 345/2012-30 zo dňa 26.11.2012).

38. Vo väzbe k zhodnoteniam uvedeným odvolacím súdom sa poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, podľa ktorého ...„odvolací súd, ktorý sa stotožňuje so

závermi okresného súdu, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval správnosť
dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu“.

39. Z dôkaznej situácie v prvoinštančnom konaní vo väzbe na vyvodené závery tak okresného ako i
krajského súdu bolo v odvolacom konaní rozhodnuté o potvrdení napadnutého rozsudku okresného

súdu, ktorým okresný súd žalobe vyhovel a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu titulom
ručiteľského záväzku za cenu diela s príslušenstvom, t. j. úrokmi z omeškania, ktoré neboli zmluvne
dohodnuté, teda vyplývajú z právneho predpisu ako vo výroku o trovách prvoinštančného konania (§
387 ods. 1, 2 CSP).

40. O náhrade trov tohto odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP, podľa ktorého
ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie, v spojení
s § 255 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol plne úspešný žalobca, preto mu bola
výrokom priznaná plná náhrada odvolacích trov.41. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

42. Toto rozhodnutie prijal odvolací súd v senáte pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie
a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.
Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej

alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k
vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva
táto vada.

Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo

alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia.Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania
pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.

Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného

dovolania.