Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, June 19, 2020

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 10Ek/659/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120272627
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 06. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Holecová
ECLI: ECLI:SK:OSBB:2020:6120272627.2

Uznesenie

Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: PROFI CREDIT Slovakia, s. r. o., so
sídlom: Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, právne zast.: JUDr. Pavol Pospecha, advokát,
so sídlom Lichnerova 23, 901 03 Senec, proti povinnému 1/: M. L., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom: F. K.
XXX, XXX XX F. K., a povinnému X/: M. L., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom: F. K. XXX, XXX XX F. K.,
o vymoženie 240,70 EUR s prísl., zmluvnej pokuty, trov pôvodného konania a trov exekúcie, o návrhu

oprávneného na vykonanie exekúcie, o sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská
Bystrica sp. zn. 10Ek/659/2020 zo dňa 29. mája 2020, takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 10Ek/659/2020 zo dňa
29. mája 2020 zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 10Ek/659/2020 zo dňa 29. mája

2020 vydaným vyšším súdnym úradníkom súd návrh oprávneného na vykonanie exekúcie zamietol.

2. Vychádzal zo zistenia, že oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie zo dňa 28.03.2020 domáhal
od povinných vymoženia 240,70 Eur s prísl., na základe exekučného titulu - Rozhodcovský rozsudok č.k.
RK-PC-536/15-MK zo dňa 25.11.2015 (ďalej len ako „exekučný titul“), ktorý vydal Stály rozhodcovský
súd Victoria Arbiter, so sídlom Framborská 3605, 010 01 Žilina, zriadený záujmovým združením

právnických osôb Združenie zriaďovateľov Stáleho rozhodcovského súdu Victoria Arbiter, záujmové
združenie právnických osôb, so sídlom: Vojtecha Tvrdého 793/21, 010 01 Žilina, IČO: 45 745 757,
zapísaného do registra záujmových združení právnických osôb vedenom na Okresnom úrade Žilina
pod číslom OVVS/ZZ PO-5/15 (ďalej len ako „Stály rozhodcovský súd“) v konaní pred rozhodcom
JUDr. Michalom Krnáčom. Exekučný titul nadobudol právoplatnosť dňa 13.04.2016 a vykonateľnosť
dňa 19.04.2016. Oprávnený spolu s návrhom na vykonanie exekúcie zo dňa 28.03.2020 predložil

súdu exekučný titul, Rozhodcovskú zmluvu uzavretú s povinným 1/ ako dlžníkom č. 8500037089 zo
dňa 11.12.2013 (ďalej ako „rozhodcovská zmluva“), Rozhodcovskú zmluvu uzavretú s povinným 2/
ako spoludlžníkom, č. 8500037089 zo dňa 11.12.2013 (ďalej ako „rozhodcovská zmluva“), Zmluvu
o revolvingovom úvere č. 8500037089 zo dňa 11.12.2013 (ďalej ako „Zmluva o úvere“), Zmluvné
dojednania Zmluvy o revolvingovom úvere spoločnosti PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., platné od júla
2013. Súd pri rozhodovaní o návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie vychádzal z uvedených

dokumentov predložených súdu v elektronickej podobe. Vzhľadom na povahu účastníkov zmluvy o
úvere súd posúdil predmetný zmluvný vzťah ako spotrebiteľský podľa § 52 a nasl. zákona č. 40/1964
Zb. Občiansky zákonník (ďalej len ako „Občiansky zákonník“), keďže oprávnený pri uzatváraní tejto
zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a uzavrel predmetnú zmluvu s povinným
1/ a povinným 2/, ktorí sú fyzickými osobami - nepodnikateľmi (povinný je označený identifikačnými
znakmi typickými pre fyzické osoby - nepodnikateľov, t.j. menom, priezviskom, bydliskom, rodným

číslom). Ďalej pripomenul, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný
titul rozsudok stáleho rozhodcovského súdu vydaného v spotrebiteľskom spore, je exekučný súdoprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či sú kumulatívne splnené všetky podmienky ustanovené
v § 53 ods. 3 písm. f) Exekučného poriadku, t.j. či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodca zapísaný
v zozname rozhodcov oprávnených rozhodovať spotrebiteľské spory, či rozhodcovský rozsudok bol

vydaný pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý v čase spotrebiteľského rozhodcovského konania
mal povolenie rozhodovať spotrebiteľské spory, ako aj to, či spotrebiteľská rozhodcovská zmluva a
rozhodcovský rozsudok spĺňajú podmienky podľa osobitných predpisov, a či rozhodcovské rozhodnutie
spĺňa náležitosti podľa osobitného predpisu. Ak súd dospeje k záveru, že nie je splnená čo i len
jedna z vyššie uvedených podmienok, návrh oprávneného na vykonanie exekúcie zamietne. Táto

preskúmavacia fáza exekučného súdu spočíva v tom, že v prípade, ak sa exekúcia má vykonať na
podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v spotrebiteľskom spore, exekučný súd má zákonnú
povinnosť preskúmať náležitosti spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy podľa zákona č. 335/2014 Z.z.
o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
o SRK“), t.j. aj to, či spotrebiteľský rozhodcovský rozsudok bol vydaný orgánom s právomocou na
jeho vydanie. Exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť nielen to, či spotrebiteľská rozhodcovská

zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to, či bola uzavretá platne. Iba platná
spotrebiteľská rozhodcovská zmluva môže totiž založiť právomoc stáleho rozhodcovského súdu na
jej základe určitú vec prejednať a rozhodnúť. Za týmto účelom súd preskúmal rozhodcovskú zmluvu
uzavretú medzi povinným 1/ a oprávneným a povinným 2/ a oprávneným v totožnom znení, podľa ktorej:
„Akékoľvek spory, nezrovnalosti alebo nároky medzi zmluvnými stranami vyplývajúce alebo súvisiace s

ustanoveniami Zmluvy o RÚ, s porušením, ukončením či neplatnosťou Zmluvy o RÚ budú riešené cestou
príslušného súdu v súdnom konaní alebo v rozhodcovskom konaní pred niektorým z nasledujúcich
stálych rozhodcovských súdov podľa rokovacieho poriadku týchto stálych rozhodcovských súdov: a.
Rozhodcovský súd v Bratislave, sídlom Ventúrska 14, Bratislava, zriadený spoločnosťou Sdružení
rozhodců a. s., IČ: 63 49 66 58, so sídlom v Českej republike, Brno, Příkop 8, zapísaná v obchodnom

registrivedenomKrajskýmsúdomvBrne,spisováznačkaB5825(www.rvbs.sk).b.Slovenskýarbitrážny
súd zriadený Slovak arbitration court, s.r.o., IČO: 44 130 481, so sídlom Krížna 56, 821 08 Bratislava,
zapísaná v obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, oddiel. Sro, vložka č. 52189/B. c. Victoria
rozhodcovský súd v Žiline, zriadený spoločnosťou Victoria legal arbiter, s.r.o., so sídlom Vojtecha
Tvrdého 793/21, 010 01 Žilina, IČO: 44 826 460, zapísaný v Obchodnom registri Okresného súdu

Žilina,oddiel:Sro,vložkač.53057/L(www.rozhodcovskysud.org).d.Rozhodcovskýsúdnydvorzriadený
pri spoločnosti Arbitration Tribunal, s.r.o., so sídlom Pribinova 30, 811 09 Bratislava, IČO: 44 455
453, zapísaná v Obchodnom registri vedenom Okresným súdom Bratislava I. oddiel Sro, vložka č.
55026/B (www.rozhodcovskysudnydvor.sk). Výber rozhodcovského súdu, ktorý bude oprávnený vec
prejednať a rozhodnúť spočíva na zmluvnej strane podávajúcej žalobný návrh.“ Súd ďalej v konaní

zistil, že rozhodcovské zmluvy boli uzavreté na osobitnej listine v rovnaký deň ako zmluva o úvere.
Skutočnosť, že tieto zmluvy boli uzatvorené v ten istý deň, podľa súdu preukazuje, že oprávnený už
na začiatku zmluvného vzťahu využil postavenie povinných ako spotrebiteľov, ktorí sa v čase uzavretia
zmluvy v porovnaní s dodávateľom (oprávneným), nachádzali v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide
o vyjednávaciu silu, ako aj úroveň informovanosti, a táto situácia ich viedla k pristúpeniu na podmienky

vopred pripravených dodávateľom (oprávneným) bez toho, aby mohli podstatným spôsobom ovplyvniť
ich obsah, respektíve poznať ich zmysel. Posudzované rozhodcovské zmluvy súd považoval za zmluvy
uzatvorenémedzioprávnenýmapovinnýmivtypizovanejformulárovejpodobe,ktorúoprávnenýpoužíva
s vopred neurčitým počtom spotrebiteľov v zmluvných vzťahoch. To, že nejde o dvojstranne vyjednanú
podmienku vyplýva podľa názoru súdu aj zo samotnej konštrukcie rozhodcovskej zmluvy. Povinní

jej obsah reálne nemohli ovplyvniť, dopĺňali sa len ich osobné údaje. Nakoľko boli rozhodcovské
zmluvy navrhnuté vopred, teda ide o predbežne formulované štandardné zmluvy, ktorých podstatu
povinní ako spotrebitelia nemohli reálne ovplyvniť, nemožno považovať takéto rozhodcovské zmluvy za
individuálne dojednané. Z predložených listín podľa súdu nevyplýva, že by si uzavretie rozhodcovskej
zmluvy v takomto znení vymienili povinní a vzhľadom na charakter spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy

nemožno ani dospieť k záveru, že by povinní mali možnosť do obsahu tejto zmluvy akýmkoľvek
spôsobom zasahovať, teda že by povinní napríklad mali možnosť ovplyvniť výber rozhodcovského
súdu, ktorý by prejednal spotrebiteľský spor, alebo vybrať miesto rozhodcovského konania, určiť spôsob
rozhodcovského konania, a podobne. Zoznam rozhodcovských súdov uvedených v rozhodcovskej
zmluve v bode 5. je určený oprávneným vopred bez toho, aby povinní akýmkoľvek spôsobom mohli určiť

iný stály rozhodcovský súd, resp. výslovne vylúčiť niektorý z uvedených rozhodcovských súdov alebo
všetky, a ponechať právomoc na rozhodnutie vo veci výlučne na všeobecný súd. Na základe uvedeného
súd považoval takúto zmluvnú podmienku za vynútenú a nekalú zo strany oprávneného. Oprávnený
mohol na základe rozhodcovskej zmluvy vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému súdu, ktoréhosám určil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Povinní týmto stratili právo brániť sa voči nárokom
veriteľa na všeobecnom súde v mieste svojho bydliska. V súlade s ustanoveniami rozhodcovskej zmluvy
spočíval výber rozhodcovského súdu na zmluvnej strane podávajúcej žalobný návrh. Sám veriteľ, ktorý

zostavil znenie rozhodcovskej zmluvy vo svojej vopred pripravenej formulárovej podobe, jednostranne
určil, komu, resp. ktorému rozhodcovskému súdu, bude vec predložená. Vychádzajúc z komplexnej
úpravy rozhodcovskej zmluvy je potom potrebné túto považovať v celosti za neprijateľnú, spôsobujúcu
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a to
aj v nadväznosti na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (C-240/98 až C-244/98, C-40/08,

C-473/00, C-243/08, C-168/05). Rozhodcovskú zmluvu preto súd vyhodnotil ako nekalú, postihnutú
sankciou absolútnej neplatnosti v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka platnom a účinnom v
rozhodnom období. Svoj názor o neprimeranej povahe predmetnej rozhodcovskej zmluvy súd opiera
aj o stanovisko Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo dňa 04.06.2009 Pannon GSM Zrt. proti
Erzsébet Sustikné Győrfi bod 40, v ktorom Súdny dvor konštatuje, že vopred stanovená podmienka v
zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle smernice (93/13/EHS), ktorá nebola

individuálne dohodnutá, a ktorá priznáva právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v
obvode ktorého sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, spĺňa všetky podmienky, aby mohla byť
z hľadiska smernice 93/13/EHS kvalifikovaná ako nekalá. Teda podľa stanoviska Súdneho dvora spĺňa
v zmysle smernice všetky podmienky „nekalosti“ už len dojednanie, že príslušným na riešenie sporov zo
spotrebiteľskej zmluvy je všeobecný súd, v obvode ktorého má dodávateľ sídlo, a teda nie všeobecný

zákonný súd spotrebiteľa. V rozhodovanej veci na základe dodávateľom vopred stanoveného obsahu
rozhodcovskej zmluvy nielenže nerozhodoval všeobecný súd, ale rozhodoval rozhodcovský súd vopred
určený dodávateľom na zmluvnom formulári. Z obsahu priložených príloh k návrhu nevyplýva, že by v
rámci kontraktácie došlo k naplneniu zákona, a že by s odbornou starostlivosťou príslušný zamestnanec
oprávneného najprv poučil povinných a nechal im priestor na rozhodnutie a voľbu. Predtlačené poučenie

oprávneného v rozhodcovskej zmluve exekučný súd nepovažoval za kvalifikované vysvetlenie vážnych
dôsledkov takéhoto konania. Vo vzťahu k bodu 7. rozhodcovskej zmluvy, v zmysle ktorého mali
povinní právo od zmluvy jednostranne odstúpiť, aj bez uvedenia dôvodu, do 14 kalendárnych dní od
jej doručenia, súd uviedol, že od zmluvy možno odstúpiť len v prípade, že je platná. Od absolútne
neplatnej zmluvy sa odstúpiť nedá. Ak je zmluva od začiatku neplatná ex tunc, nie sú splnené zákonné

podmienky na dodatočné zrušenie zmluvy. Taktiež súd poukázal na to, že rozhodcovská zmluva sa
nestáva individuálne dohodnutou len tým, že spotrebiteľ má v úzkej časovej lehote hneď po jej podpise
právo od tejto zmluvy odstúpiť. Uvedené tiež nemení nič na neprijateľnom charaktere rozhodcovskej
zmluvy, keď v posudzovanom prípade bola spotrebiteľovi v konečnom dôsledku odopretá možnosť
brániť svoje práva pred všeobecným súdom vo všetkých prípadoch, ak dodávateľ podá voči nemu

žalobu na rozhodcovskom súde. Rozhodcovskú zmluvu uzavretú medzi oprávneným a povinným 1/
ako aj rozhodcovskú zmluvu uzavretú medzi oprávneným a povinným 2/ preto súd vyhodnotil ako
nekalú, postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti v zmysle ustanovenia § 53 ods. 5 Občianskeho
zákonníka.Akvurčitejvecinedošlokuzatvoreniuplatnejrozhodcovskejzmluvy,nemoholsporprejednať
rozhodcovský súd a vydať rozhodcovský rozsudok. Takto vydaný rozsudok nie je vykonateľný a nemôže

byť ani exekučným titulom, pretože nie je spôsobilý byť podkladom pre nútený výkon rozhodnutia.
Podľa záverov súdu tak rozhodnutie predložené v tomto exekučnom konaní ako exekučný titul nespĺňa
náležitosti vykonateľného rozhodnutia, pretože ho vydal orgán, ktorý nemal právomoc vo veci konať
a rozhodovať. Rozhodcovský rozsudok je materiálne nevykonateľný, preto súd návrh oprávneného na
vykonanie exekúcie zamietol v celom rozsahu podľa § 53 ods. 3 písm. f) bod 4. Exekučného poriadku.

3. Proti vyššie uvedenému rozhodnutiu podal oprávnený sťažnosť, v ktorej navrhol, aby súd napadnuté
uznesenie zrušil a vydal súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie.

4. V odôvodnení sťažnosti uviedol, že v uznesení sp. zn. 6 M Cdo 9/2012 Najvyšší súd SR zaujal

právny názor, podľa ktorého návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy/doložky musí dodávateľ predložiť
spotrebiteľovi takým spôsobom, aby z neho bolo dostatočne zrejmé, že sa mu poskytuje možnosť
voľby prijať alebo neprijať návrh na riešenie prípadných sporov výlučne v rozhodcovskom konaní a
aby bolo z neho tiež zrejmé, že mu boli poskytnuté aj jasné a zrozumiteľné informácie, čo znamená
riešenie sporov v rozhodcovskom konaní, v opačnom prípade je takáto rozhodcovská doložka/zmluva

neprijateľnou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve. Skoršia rozhodovacia prax Najvyššieho súdu SR
teda vyžadovala, aby rozhodcovská zmluva či doložka a) spotrebiteľa informoval o tejto rozhodcovskej
doložke/zmluve, o jej obsahu a význame, b) spotrebiteľ mal možnosť ovplyvniť jej obsah, c) spotrebiteľ
nepochybne prejavil samostatným úkonom vôľu byť viazaný rozhodcovskou doložkou/zmluvou. Podľanázoru oprávneného rozhodcovská zmluva a proces jej uzatvárania v prejednávanej veci spĺňajú
všetky podmienky uvedené pod písm. a), b) c). Napriek tomu, že v tom čase platné znenie zákona č.
244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní nevyžadovalo v čase uzavretia rozhodcovskej zmluvy poučenie

spotrebiteľa zo strany veriteľa o dôsledkoch uzatvorenia rozhodcovskej zmluvy, veriteľ nad rámec
zákona povinného poučil, a to v rozsahu dostačujúcom aj podľa neskoršieho zákona č. 335/2014 Z.z.
o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní. Oprávnený nad rámec zákona poučil povinného o priebehu
konania pred rozhodcovským súdom, o rozhodnutí rozhodcovského súdu, trovách rozhodcovského
konania ako aj o opravných prostriedkoch. Povinný bol dostatočne poučený o tom, čo uzavretie

rozhodcovskej zmluvy znamená a aké dôsledky z tohto úkonu vyplývajú. Konanie povinného podľa
názoruoprávnenéhojednoznačneznamenájehovôľubyťviazanýprávnymúkonom,naktorýpripojilsvoj
podpis, a to s takým obsahom, v akom mu bol predložený. Ďalej zdôraznil, že predmetná rozhodcovská
zmluva nebola nikdy podmienkou uzavretia zmluvy o revolvingovom úvere. Je samostatným právnym
úkonom, na samostatnej listine, oddelenej od hlavnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorej uzavretie bolo pre
spotrebiteľa možnosťou ale nie povinnosťou. To vyplýva z bodu 2. rozhodcovskej zmluvy, ale aj z práva

na jednostranné odstúpenie od nej bez akýchkoľvek ďalších podmienok či následkov vo vzťahu k hlavnej
zmluve, čo sám povinný nevyužil. Pri odstúpení od rozhodcovskej zmluvy by bez ohľadu na nesúhlas
- súhlas veriteľa došlo k jej zániku a to bez vplyvu na ďalšie trvanie zmluvy o revolvingovom úvere.
Povinný teda mohol nepristúpiť na uzavretie rozhodcovskej zmluvy resp. aj jednostranne dosiahnuť
zánik takejto dohody a to v oboch prípadoch bez vplyvu na uzavretie, resp. existenciu (hlavnej) zmluvy

o revolvingovom úvere. Je nesporným, že vlastným úkonom mohol ovplyvniť existenciu rozhodcovskej
zmluvy a teda aj obsah vzájomného vzťahu s oprávneným. Rozhodcovská zmluva je samostatným
právnym úkonom a nie je súčasťou zmluvy o revolvingovom úvere. Rozhodcovská zmluva spĺňa preto
charakter individuálneho ustanovenia a nemôže byť preto (resp. jej časť) neprijateľnou podmienkou.
Povinný ako spotrebiteľ nepochybne prejavil samostatným úkonom vôľu byť viazaný rozhodcovskou

zmluvou, nakoľko táto nebola súčasťou hlavnej zmluvy, bola mu predložená na podpis na samostatnej,
oddelenej listine, pričom vyžadovalo sa spotrebiteľovo aktívne konanie (teda nestačilo nekonanie) na
uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy, teda musel byť výslovne daný jeho súhlas, pričom tento nebol
získaný ľsťou či nejasnou formuláciou zmluvy, napr. podpisom celej spotrebiteľskej zmluvy, v ktorej je
doložka včlenená, či potrebou, v rozpore so zmluvnými zvyklosťami, vyjadriť nesúhlas, nakoľko súhlas

by sa predpokladal. Medzi účastníkmi uzavretá rozhodcovská zmluva popri tom, že je individuálnym
dojednaním, nespĺňa ani definíciu neprijateľnej podmienky podľa § 53 ods. 1 resp. ods. 4 písm.
r) Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia rozhodcovskej zmluvy. Zároveň je v
súlade aj s vyššie spomenutým rozhodnutím Najvyššieho súdu SR. Podľa ust. § 53 ods. 4 písm. r)
za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré

vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil
výlučne v rozhodcovskom konaní. Aj z tohto ustanovenia vyplýva, že rozhodcovská zmluva nikdy nie
je neprijateľnou podmienkou. Neprijateľným môže byť len také ustanovenie, ktoré by spotrebiteľovi
nedávalo možnosť na výber pri podaní jeho žaloby. V prípade rozhodcovskej zmluvy je, vzhľadom na
ustanoveniebodu3a5,vylúčenésplneniepodmienkypodľa§53ods.4písm.r)Občianskehozákonníka

a teda rozhodcovská zmluva ani žiadnu neprijateľnú podmienku neobsahuje a ani sama takouto
podmienkou nie je. Na tomto mieste vzniká tiež pochybnosť o dôvodoch, pre ktoré bod 3 v rozhodcovskej
zmluve bol zo strany exekučného súdu opomenutý. Z formulácie v rozhodcovskej zmluve vyplýva, že
spory zo zmluvy o revolvingovom úvere môžu byť riešené buď v konaní pred všeobecným súdom
alebo pred rozhodcovským súdom. Zmluva neobsahuje povinnosť postupovať výlučne prostredníctvom

rozhodcovského konania pri riešení sporov, nezrovnalostí, nárokov medzi zmluvnými stranami atď.
Z jej obsahu je zrejmé aj to, že konanie pred rozhodcovským súdom je len alternatívne, a teda sa
nevyžaduje od spotrebiteľa, aby postupoval len pred arbitrážou. Spotrebiteľ a dodávateľ nie sú nijako
limitovaní pri podaní žaloby. K rovnakým záverom dospeli vo svojich rozhodnutiach v obdobných veciach
aj Krajský súd v Banskej Bystrici v konaní sp. zn. 17CoE/919/2015, či v konaní sp. zn. 43CoE/372/2013,

alebo Krajský súd v Bratislave v konaní sp. zn. 21CoE/211/2016, či Najvyšší súd SR v konaní sp. zn.
3Cdo/80/2017. Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že rozhodcovská zmluva uzatvorená medzi povinným
a oprávneným nie je nekalá a teda nemôže byť postihnutá sankciou absolútnej neplatnosti. Opačný
právny názor je v rozpore s vyššie uvedenou súdnou praxou a skutkovým a právnym stavom veci,
popísaným v sťažnosti. A nakoľko súd nedostatok právomoci rozhodcovského súdu neodôvodnil inými

vadami, tak potom rozhodnutie vydané rozhodcovským súdom spĺňa náležitosti riadneho spôsobilého
exekučného titulu a nejde o nulitný právny akt.5. Podľa § 202 ods. 1 druhá veta zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(ďalej len „Exekučný poriadok“), sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie,
proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.

6. Podľa § 200 Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného
sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku,
prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.

7. Podľa § 239 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalejlen„CSP“),protiuzneseniusúduprvejinštancievydanémusúdnymúradníkom,ktorétrebadoručiť,
je prípustná sťažnosť. V zmysle ods. 2 uvedeného ustanovenia, sťažnosť len proti dôvodom uznesenia
nie je prípustná.

8. Podľa § 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.

9. V zmysle § 202 ods. 2 Exekučného poriadku, písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta
sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca
stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.

10. Súd (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku), po zistení, že sťažnosť bola podaná včas, oprávnenou
osobou - účastníkom konania, v ktorého neprospech bolo uznesenie vydané, proti rozhodnutiu, proti
ktorému je sťažnosť prípustná, po skonštatovaní, že sťažnosť má zákonom predpísané náležitosti,
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi sťažnosti a postupom bez
nariadeniapojednávania(§202ods.1Exekučnéhoporiadku)dospelkzáveru,žesťažnosťoprávneného

nie je dôvodná. Súd sa plne stotožnil s odôvodnením napadnutého uznesenia a v podrobnostiach naň
preto odkazuje. Z obsahu súdneho spisu mal sťažnostný súd potvrdený skutkový stav tak, ako ho zistil
aj súd v napadnutom uznesení a z takto zisteného skutkového stavu vyvodil i správny právny záver.
Odôvodnenie napadnutého uznesenia poskytuje dostatočný podklad pre prijaté rozhodnutie, pričom
poskytuje primeranú odpoveď aj na oprávneným uplatnené dôvody sťažnosti. Písomné vyhotovenie

uznesenia tak nemusí obsahovať odôvodnenie (§ 202 ods. 3 Exekučného poriadku).

11. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu v napadnutom rozhodnutí sťažnostný súd dopĺňa, že
rozhodujúcou právnou otázkou, ktorou bolo potrebné sa v konaní zaoberať, bola otázka platnosti
rozhodcovskej zmluvy uzavretej medzi oprávneným a povinnými (v rovnakom znení s každým z

povinných zvlášť) zakladajúca právomoc rozhodcovského súdu vydať exekučný titul. Súd na úvod
pripomína, že ochranu autonómie vôle považuje za elementárnu podmienku fungovania materiálneho
právneho štátu. V intenciách tohto názoru je potom potrebné uzavrieť, že vo všeobecnosti platí,
že strany rozhodcovskej zmluvy sa dobrovoľne a vedome vzdávajú svojho práva na prejednanie
svojej veci nezávislým a nestranným súdom. Rozhodcovské konanie je druhom civilného procesu.

Právomoc rozhodcu prejednať a rozhodnúť spor sa zakladá na zhodnej vôli sporových strán, prejavenej
v rozhodcovskej zmluve. Touto procesnou dohodou strany derogujú právomoc súdu a zakladajú
právomoc rozhodcu. Právny poriadok v súlade so zásadou autonómie vôle slobodne prejavenú vôľu
strán smerujúcu k prejednaniu a rozhodnutiu sporu rozhodcom rešpektuje, to však na strane druhej
neznamená, že by účelom rozhodcovského konania malo byť vylúčenie či zníženie úrovne ochrany,

ktorá by bola stranám poskytovaná v civilnom súdnom konaní. Ochrana autonómie vôle nemôže byť
absolútna ani tam, kde existuje iné základné právo jednotlivca alebo ústavný princíp či iný ústavne
aprobovaný verejný záujem, ktorý je spôsobilý autonómiu vôle proporcionálne obmedziť. Vo vzťahu k
posudzovaniu otázky platnosti rozhodcovskej zmluvy je potrebné zdôrazniť, že rozhodcovské konanie
nie je nachádzaním práva, ale dotváraním záväzkového vzťahu zmluvných strán. V rozhodcovskom

konaní dochádza k urovnaniu vzájomných vzťahov, ktoré sa uskutočňuje v prítomnosti rozhodcu ako
zástupcu strán sporu, ktoré na neho delegovali svoju vôľu. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že
rozhodcovské konanie nie je konaním súdneho typu a rozhodcovský súd nie je orgánom verejnej moci.
Tento záver sa potom odráža v celkovo prísnejšom nahliadaní na rozhodcovské zmluvy a ich náležitosti.

12. Súd pri posudzovaní daného prípadu vychádzal zo skutočnosti (ktorú nespochybnil ani oprávnený),
že oprávnený ako veriteľ s povinným 1/ ako dlžníkom a povinným 2/ ako spoludlžníkom uzatvorili zmluvu
o revolvingovom úvere a rovnakého dňa oprávnený samostatne s povinným 1/ a samostatne s povinným
2/ uzavreli aj rozhodcovskú zmluvu, obe v rovnakom znení. Nie je pochýb o tom, že v predmetnýchzmluvách na strane jednej vystupoval oprávnený v postavení dodávateľa konajúceho v rámci svojej
obchodnej činnosti alebo podnikateľskej činnosti a na strane druhej povinní v pozícii spotrebiteľov (§ 52
ods. 3, 4 Občianskeho zákonníka). Preto je potrebné na problematiku uzavretej rozhodcovskej zmluvy

medzi oprávneným a povinnými nahliadať primárne z pohľadu práva na ochranu spotrebiteľa.

13. Ochrana spotrebiteľa je v slovenskom právnom poriadku prioritne upravená v § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka.

14. Podľa § 52 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia
dotknutýchzmlúv(ďalejlen„Občianskyzákonník“),spotrebiteľskouzmluvoujekaždázmluvabezohľadu
na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

15. Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky
iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to

na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých
obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

16. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia,
ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú
hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne
a zrozumiteľne, alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

17. Podľa § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka, za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa

nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol
ovplyvniť ich obsah.

18. Podľa § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia
dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.

19. Podľa § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou
sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred
vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon alebo osobitné predpisy na ochranu spotrebiteľa priznávajú,
alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

20. Podľa § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí
výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

21. Napriek tomu, že v ustanovení § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka dojednanie rozhodcovskej

doložky/zmluvy nie je súčasťou exemplifikatívneho výpočtu neprijateľných podmienok uvedených v
spotrebiteľských zmluvách, je potrebné skúmať, či s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu nemôže
byť za takú považovaná. Súd pripomína, že 21.04.1993 bola publikovaná v Úradnom vestníku L 095
Smernicač.93/13/ESonekalýchpodmienkachvspotrebiteľskýchzmluvách(ďalejlen„Smernica“),ktorá
bola prijatá s cieľom zvýšiť ochranu spotrebiteľa pred neprimeranými podmienkami v spotrebiteľských

zmluvách. Napriek skutočnosti, že táto Smernica nemá priamy účinok, je základným vodítkom
eurokonformného výkladu slovenských právnych predpisov v oblasti spotrebiteľských zmlúv.

22. Podľa § čl. 3 bod 1 Smernice rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách (ďalej len „Smernica“), zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá, sa považuje

za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery, spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. V zmysle § čl. 3 bod 2 Smernice,
podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto
nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou
zmluvou.Skutočnosť,ženiektoréaspektypodmienkyalebojednašpecifickápodmienkaboliindividuálne

dohodnuté, nevylučuje aplikáciu tohto článku na zvyšok zmluvy, ak celkové hodnotenie zmluvy
naznačuje, že aj napriek tomu ide o predbežne formulovanú štandardnú zmluvu. Keď predajca alebo
dodávateľ vznesie námietku, že štandardná podmienka bola individuálne dohodnutá, musí o tom podať
dôkaz. Podľa čl. 6 ods. 1 Smernice, členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluváchuzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva,
neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany,
ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.

23. Samotné dojednanie rozhodcovskej doložky prípadne rozhodcovskej zmluvy ako súčasť
spotrebiteľskejzmluvyjemožnépripustiť,resp.niejemožnétakétodojednaniepovažovať(bezďalšieho)
za neprimeranú podmienku v zmysle Smernice. Uzavretie rozhodcovskej zmluvy je však možné pripustiť
iba za predpokladu, že jej obsah bude účastníkom konania garantovať rovnaké zaobchádzanie, čo vo

vzťahu podnikateľ - spotrebiteľ znamená zvýšenú ochranu slabšej strany, teda spotrebiteľa. K záveru
o prípadnej neplatnosti takejto rozhodcovskej zmluvy je možné dospieť na základe individuálneho
posúdenia formulácie jej obsahu vrátane okolností, za akých k uzavretiu doložky došlo. V tejto súvislosti
je potrebné ďalej doplniť, že ustanovenia spotrebiteľských zmlúv alebo zmluvných podmienok, ktoré
sú formulárovo predtlačené a neumožňujú jednoznačne slabšej strane (spotrebiteľovi) ich modifikáciu,
v sebe skrývajú možnosť vyvolania nepriaznivých následkov na strane spotrebiteľa. Na tomto závere

nemôže nič zmeniť ani skutočnosť, že spotrebiteľ zmluvu podpísal a s podmienkami zmluvy súhlasil. V
prípade, keď je predmetom rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského právneho vzťahu, princíp
„vigilantibus iura scripta sunt“ alebo aj „práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje práva“ v
konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa (napr.
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 1/2012 z 21. marca 2012). Ochrana spotrebiteľov,

ktorú zabezpečuje legislatíva európskej únie a členských štátov, má za cieľ nad rámec základných
zásad súkromného práva ako autonómia zmluvných strán či pacta sunt servanda, zvýšiť ochranu
záujmov spotrebiteľov, a to z dôvodu potreby ochrany týchto subjektov pred „silnejšími“ subjektmi.
Dôvody takejto úpravy je potrebné hľadať v konaní a najmä postavení priemerného spotrebiteľa, ktorý
vstupuje do právnych vzťahov najmä pre aktuálnu potrebu uspokojenia svojich spotrebiteľských potrieb.

Spotrebiteľ sa však v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení pokiaľ ide o
vyjednávaciu silu ako aj úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky
pripravené vopred dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (pozri napr. rozsudok z
27. júna 2000, Oceáno Grupo Editorial a SalvatEditores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s I-4941, bod
25, ako aj z 26. októbra 2006, Mostazo Claro,C-168/05, Zb. s I-10421, bod 25). Preto sa iná kvalita

bdelosti v procese kontraktácie vyžaduje od subjektu - zmluvnej strany „nespotrebiteľa“, a iná kvalita
bdelosti sa vyžaduje od spotrebiteľa. Súdnu ochranu tak nemožno uprieť ani menej bdelému, či skoro
pasívnemu až ľahostajnému spotrebiteľovi. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania,
ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy
podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný

skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy z úradnej povinnosti a v prípade zisteného
nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom (napr. Uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5 Cdo 230/2011 zo dňa 18. septembra 2012, publikované
pod R 68/2013, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 ECdo 16/2013 zo dňa
30.09.2013, sp. zn. 8 ECdo 3/2013 zo dňa 27.11.2013).

24. Súd z predložených dôkazných prostriedkov zistil, že medzi oprávneným ako veriteľom a povinným
1/ ako dlžníkom a povinným 2/ ako spoludlžníkom bola dňa 11. 12. 2013 uzatvorená zmluva o
revolvingovom úvere č. 8500037089. Súčasne bola medzi oprávneným a povinným 1/ a oprávneným a
povinným 2/ uzatvorená dňa 11. 12. 2013 pod rovnakým číslom 8500037089 aj rozhodcovská zmluva

(s každým z nich v rovnakom znení). V danom prípade ani sťažnostný súd nemohol prehliadnuť, že
rozhodcovská zmluva bola spísaná na predpísanom tlačive, formulárovým spôsobom, ktorého obsah
nemohli povinní ovplyvniť a teda boli nútení sa jeho obsahu podriadiť. Konštatované zmluvy podpísali
povinní dňa 05. 12. 2013 v Ipeľskom Podhradí a až následne tieto zmluvy podpísal oprávnený dňa 11.
12. 2013 v Bratislave. Z časového hľadiska je teda zrejmé, že rozhodcovská zmluva bola povinným ako

spotrebiteľom predložená spolu so zmluvou o revolvingovom úvere, v čase tzv. „zníženej bdelosti“, keď
ich prvotným zámerom bolo požičať si finančné prostriedky, nie dohodnúť spôsob riešenia prípadných
sporov. Predmetnú rozhodcovskú zmluvu aj zmluvu o revolvingovom úvere podpísali ako viacero spolu
súvisiacich a vopred pripravených dokumentov, označených jedným číslom a podpísaných v jeden
deň. Preto napriek skutočnosti, že rozhodcovská doložka je vedená ako samostatná rozhodcovská

zmluva, ide len o zmluvné dojednanie tvoriace súčasť úverovej zmluvy, ktorá má formulárový charakter
a ktorej obsah povinní nemohli nijako ovplyvniť, preto ju v zmysle § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka
nemožno považovať za individuálne dojednanú. Ani skutočnosť, že vo formulári rozhodcovskej zmluvy
je uvedené, že uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy nie je podmienkou uzatvorenia zmluvy o úvere a jeposkytnutá možnosť na odstúpenie od zmluvy, nepreukazuje individuálne dojednanie rozhodcovskej
zmluvy a nie je ani dostatočným dôkazom toho, že by aj v skutočnosti stačilo iba podpísanie jednej z
listín, ktoré spotrebiteľom boli na podpis predložené, keďže finančné prostriedky mali byť poskytnuté až

v deň nadobudnutia účinnosti zmluvy, teda až po tom, ako zmluvu podpíše oprávnený (k čomu došlo
až po podpise zmlúv povinnými). Súd nevidí v danom prípade dôvod odkloniť sa už od ustálenej súdnej
praxe, že kvalifikačným kritériom pre záver, že nejde o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku,
je stav, že zmluvné podmienky boli vopred pripravené a nebolo možné meniť ich obsah, čo je daný
prípad. Súdna kontrola totiž dopadá aj na stav, že zmluvný vzťah bol vyjadrený v samostatných

listinách. Niet dôvodu vylúčiť súdnu kontrolu formulárovej zmluvy len preto, že je na samostatnej
listine a nebola hodnoverne preukázaná vôľa spotrebiteľa individuálne vyjednať, aby prípadné spory
riešil rozhodca. Podstatou individuálne nevyjednanej zmluvnej klauzuly je skutočnosť, že bola vopred
dodávateľom naformulovaná, bez možnosti zmeniť jej obsah (z uznesenia Krajského súdu v Trenčíne
č.k. 18C/308/2014-73 zo dňa 14. marca 2016). Aby bolo možné dospieť k záveru, že si spotrebiteľ
rozhodcovskú zmluvu individuálne vyjednal, potom by muselo platiť, že si individuálne vyjednal

predloženie sporu na rozhodnutie rozhodcovskému súdu, konkrétny rozhodcovský súd, či podmienky
arbitráže, čo však oprávnený nepreukázal. Sťažnostnému súdu je na viac z jeho činnosti známe,
že oprávnený predkladal spotrebiteľom na podpis rozhodcovské zmluvy v určitom časovom období
vždy v rovnakom znení. Súd rešpektuje proces tvorby zmluvy ustanovený v Občianskom zákonníku,
avšak za nevhodné považuje predkladanie rozhodcovskej zmluvy (doložky) spotrebiteľom za stavu, keď

nepoznajú pravidlá arbitráže a prirodzene tak rozhodcovskej zmluve (doložke) nevenujú dostatočnú
pozornosť. Oprávnený zneužíva podpísanie rozhodcovskej zmluvy s príslušným poučením povinnými
k neprípustným záverom o individuálnom vyjednaní tejto zmluvy povinnými, pričom ale uzavretie
rozhodcovskej zmluvy na samostatnom liste papiera a poučenie o priebehu konania na rozhodcovskom
súde pre tento záver nemôžu stačiť. Súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že arbitráž v spotrebiteľských

veciach môže fungovať ako efektívny prostriedok ochrany, ale len za zrozumiteľných pravidiel, teda pri
súčasnom splnení podmienky, že spotrebiteľ rozumie charakteru a následkom rozhodcovského konania.
Súd preto uzatvára, že zo žiadneho dôkazu nebola hodnoverne preukázaná vôľa povinných individuálne
vyjednať, aby prípadné spory riešil rozhodcovský súd, ani skutočnosť, že povinní boli informovaní o
možnosti voľby medzi riešením sporov „štátnym“ alebo rozhodcovským súdom a o dôsledkoch tejto

voľby v podobe vzdania sa prejednania veci pred štátnym súdom, vzdania sa odvolacieho konania
a pod., pričom práve tieto informácie by boli pre nich podstatné, súčasne akcentujúc, že popísanie
priebehu rozhodcovského konania v predloženej rozhodcovskej zmluve ani sťažnostný súd nepovažuje
za dostatočné poučenie o dôsledkoch tejto voľby. Občiansky zákonník v ustanovení § 53 ods. 2 za
individuálne dojednané zmluvné ustanovenia nepovažuje také, s ktorými síce mal spotrebiteľ možnosť

oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah, pričom v prípade nepreukázania
opaku zo strany dodávateľa zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom
sa nepovažujú za individuálne dojednané (§ 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Sťažnostný súd v
súlade s predchádzajúcim výkladom preto potvrdzuje správnosť právneho záveru súdu vyjadrenom v
preskúmavanom rozhodnutí, že rozhodcovská zmluva v danom prípade nebola s povinnými individuálne

dojednaná.

25. K obsahu rozhodcovskej zmluvy je potrebné dodať, že jej účastníci mali na výber, či spory zo
zmluvy o úvere budú riešiť v konaní pred všeobecným súdom alebo určenými rozhodcovskými súdmi.
Súd nemal z predložených listín za preukázané, že povinní aktívne jednali o spôsobe vyriešenia

prípadných sporov a ani o výbere rozhodcovského súdu, t.j. že by sa podieľali na vzniku zmluvy,
a to práve z dôvodu, že im bola predložená zjavne formulárová zmluva. Vzhľadom na skutočnosť,
že povinným bolo znenie rozhodcovskej zmluvy predložené na formulári, jednalo sa o oprávneným
vopred nastavené pravidlá v otázke určenia konkrétnych rozhodcov bez akejkoľvek možnosti povinných
podieľať sa na obsahu takejto rozhodcovskej zmluvy. Hoci je v danom prípade uzatvorená rozhodcovská

zmluva tzv. nevýhradnou rozhodcovskou zmluvou, jej praktickým dôsledkom je to, že povinným bola
odopretá možnosť brániť svoje práva pred súdom. Alternatíva, že z rozhodcovskej zmluvy vyplýva aj
možnosť riešiť spor pred príslušným súdom v súdnom konaní neodstraňuje značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinných, pretože možnosť výberu poskytuje
spotrebiteľovi len pre prípad záujmu jeho samotného viesť spor, teda ak sa rozhodne sám stať žalobcom

a niečo od svojho zmluvného partnera požadovať. Vychádzajúc však z povahy samotnej zmluvy o
revolvingovom úvere je zrejmé, že subjektom, ktorý bude mať v konečnom dôsledku právo voľby
medzi rozhodcovským súdom alebo príslušným súdom bude mať v konečnom dôsledku takmer vždy
dodávateľ (oprávnený), nakoľko miera jeho práv voči druhej zmluvnej strane zabezpečuje takmer úplnúdominanciu v tomto zmluvnom vzťahu a minimalizuje dôvody na podanie žaloby zo strany povinných,
keďže dominantnou je v tomto prípade ich povinnosť splácať poskytnutý úver. Možnosť iniciovania
sporu z uzavretých zmlúv zo strany povinných tak súd považuje len za teoretickú, resp. formálnu.

Voľba súdu sa v posudzovanom prípade pre povinných stala iluzórnou (porovnaj uznesenie Krajského
súd v Trenčíne č.k. 18C/308/2014-73 zo dňa 14. marca 2016). O nevyváženú zmluvnú podmienku ide
preto aj vtedy, ak spotrebiteľ nemá možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a všeobecným súdom, ak
túto možnosť skôr využije dodávateľ. Z pohľadu spotrebiteľa je totiž rovnocenné, či mu riešenie jeho
sporov prostredníctvom rozhodcovského konania vnúti štandardná zmluvná klauzula alebo dodávateľ

podaním žaloby na rozhodcovskom súde. Je zároveň nesporné, že ust. § 53 ods. 4 Občianskeho
zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere len demonštratívne vymenováva niektoré
neprijateľné podmienky, posúdenie charakteru zmluvnej podmienky, ktorá nie je obsiahnutá v tomto
zákonnom ustanovení, je preto vždy na úvahe súdu. Rozhodcovská zmluva na viac v danom prípade
delegovala právomoc na rozhodcovský súd, ďaleko od miesta bydliska povinných (Ipelské Predmostie).
To im preukázateľne sťažilo prístup k súdu. Vychádzajúc z obsahu rozhodcovskej zmluvy o týchto

následkoch povinní zo strany oprávneného poučení neboli. Rozhodcovská zmluva preto z hľadiska
svojho obsahu v kontexte s okolnosťami jej dojednania spadá do kategórie podmienok, ktoré majú
za cieľ alebo účinok vylúčiť alebo zabrániť právu povinného 1/ a povinného 2/ ako spotrebiteľa na
prístup k súdu. Takáto vopred neprerokovaná rozhodcovská zmluva, ktorá delegovala právomoc na
rozhodcovský súd, ďaleko od miesta bydliska povinných, sa preto potrebné považovať za nečestnú

(analogicky spojené prípady C-240/98 až C-244/98). Všetky tieto skutočnosti boli prítomné už v čase
uzavretia rozhodcovskej zmluvy a založili tak jej absolútnu neplatnosť. Rozhodcovská zmluva v tejto
konkrétnej veci aj podľa sťažnostného súdu napĺňa znaky neprimeranej podmienky, pretože vyvoláva
nerovnováhu medzi účastníkmi konania a táto nerovnováha dosahuje zvýšenú disproporčnú intenzitu a
vo svojom dôsledku viedla k značnej procesnej nevýhode na strane povinných.

26. V reakcii na obsah sťažnosti oprávneného súd ďalej uvádza, že súdny dvor v prejednávaných
spotrebiteľských veciach opakovane konštatoval existenciu rizika, že spotrebiteľ nedokáže poukázať
na nekalú podmienku. Pokiaľ spotrebiteľ nevie z dôvodu neinformovanosti identifikovať rozhodcovskú
zmluvu ako nekalú vo svojich dôsledkoch, nemá dôvod ani v stanovenej lehote od takejto

zmluvy odstúpiť. Právo, ktoré by neumožňovalo zbaviť neinformovaného spotrebiteľa účinkov nekalej
rozhodcovskej doložky len preto, že od nej neodstúpil a pritom nebol zastúpený v rámci kontraktácie
advokátom, by odporovalo zásade efektivity únijného práva a vôbec zmyslu ochrany spotrebiteľa.

27. Čo sa týka argumentácie oprávneného poukázaním na rôzne rozhodnutia súdov, k tomuto

súd poznamenáva, že ide o rozhodnutia záväzné len v tých konkrétnych konaniach, v ktorých sa
rozhodovalo, pričom judikatúra krajských súdov nie je v Slovenskej republike záväzným prameňom
práva.Žiadenprávnypredpisexplicitneneukladávšeobecnémusúdupovinnosťbyťviazanýakýmkoľvek
rozhodnutím súdu v inej veci (k tomu porovnaj najmä § 193 CSP). Súdne rozhodnutie (judikát) nie
je prameňom práva, je len zdrojom argumentačnej sily pre zabezpečenie ústavne súladnej aplikácie

a interpretácie právnych noriem. V tejto súvislosti preto sťažnostný súd poukazuje na uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 371/2018-43 zo dňa 20. júna 2018, ktorého závery
nasvedčujú práve správnosti preskúmavaného rozhodnutia, ako aj záverov prijatých sťažnostným
súdom.

28. Každý prípad je nutné posudzovať individuálne s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu a
predovšetkým v kontexte všetkých okolností signalizujúcich, že zo strany poskytovateľa úveru dochádza
síce z formálneho hľadiska k právne bezvadným právnym úkonom, ktoré však vo svojej vzájomnej
súvislosti a s ohľadom na časovú nadväznosť fakticky vedú k sťaženiu či dokonca k upretiu práva
druhého účastníka na riadnu a efektívnu súdnu ochranu. Konanie in fraudem legis predstavuje postup,

keď sa niekto správa formálne podľa práva, ale tak, aby zámerne dosiahol výsledok právnou normou
zakázaný alebo nepredvídaný a nežiaduci (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS
314/07 zo dňa 16. 12. 2008). Súd na zistený skutkový stav aplikoval súvisiace právne predpisy v súlade
s únijným výkladom spotrebiteľského práva v záujme zistenia, či sa v danom prípade oprávnený naoko
právne súladným spôsobom nesnaží obísť zákonné ustanovenia slúžiace ochrane spotrebiteľa ako

slabšej strany záväzkového vzťahu pred nekalými zmluvnými podmienkami. Podľa ustálenej judikatúry
systém ochrany zavedený smernicou 93/13 vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s
predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu,
ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopredpredajcom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudky z 27. júna 2000, Océano Grupo Editorial
a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s. I-4941, bod 25, ako aj z 26. októbra 2006, Mostaza
Claro, C-168/05, Zb. s. I-10421, bod 25).Vzhľadom na túto situáciu znevýhodneného postavenia

článok 6 ods. 1 smernice 93/13 stanovuje, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné. Ako
vyplýva z judikatúry, ide o kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy,
ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá
medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť (rozsudky Mostaza Claro, už citovaný, bod 36, a zo 4. júna
2009, Pannon GSM, C-243/08, Zb. s. I-4713, bod 25). S cieľom zabezpečiť úroveň ochrany, ktorú

chce smernica 93/13 dosiahnuť, Súdny dvor viackrát zdôraznil, že nerovný stav medzi spotrebiteľom a
predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu
k samotným účastníkom zmluvy (rozsudky Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, Mostaza Claro,
Asturcom Telecomunicaciones, C-40/08, Zb. s. I-9579). Vo svetle týchto zásad Súdny dvor rozhodol, že
vnútroštátny súd má aj bez návrhu posudzovať nekalú povahu zmluvnej podmienky (rozsudok Asturcom
Telecomunicaciones). Možnosť súdu skúmať aj bez návrhu nekalú povahu podmienky predstavuje

prostriedok vhodný na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 smernice 93/13, teda zabránenie
tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a zároveň na dosiahnutie cieľa
stanoveného v článku 7 tejto smernice, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok
smerujúcikukončeniupoužívanianekalýchpodmienokvzmluváchuzavretýchsospotrebiteľmizostrany
predajcov alebo dodávateľov (rozsudky z 21. novembra 2002, Cofidis, C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 32,

a Mostaza Claro, bod 27). Táto možnosť priznaná súdu sa považuje za nevyhnutnú na zabezpečenie
účinnejochranyspotrebiteľa,najmäsohľadomnanezanedbateľnénebezpečenstvo,žetentospotrebiteľ
o svojich právach nevie, alebo má ťažkosti s ich uplatnením (rozsudky Cofidis, bod 33, ako aj Mostaza
Claro, bod 28).

29. Súd v súlade s predchádzajúcom výkladom dospel k záveru, že rozhodcovská zmluva je
neprijateľnou zmluvnou podmienkou, nebola povinnými osobitne (individuálne) vyjednaná a bola
oprávneným pripravená ako súčasť ďalšej vopred pripravenej zmluvy, ktorej predmetom bola primárne
dohoda strán na poskytnutí úveru a nie dojednanie rozhodcovskej zmluvy. Zmluvná podmienka
núti povinných neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu vo všetkých prípadoch, ak sa

oprávnený bude voči nim domáhať svojich práv pred rozhodcovským súdom a delegovala právomoc
na rozhodcovský súd, ktorý je na viac ďaleko od miesta bydliska povinných, čím preukázateľne došlo
k zhoršeniu ich procesného postavenia. Vychádzajúc z rozhodcovskej zmluvy je zrejmé, že oprávnený
už od počiatku sleduje jej koncipovaním riešenie prípadných sporov na rozhodcovskom súde, ktorý
sám určí a ktorý sa nachádza vo veľkej vzdialenosti od bydliska povinného, pričom aj v zmysle

judikatúry Súdneho dvora je pravidlom, že sporové konanie v spotrebiteľských veciach vyvoláva práve
podnikateľ. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti súd dospel k záveru, že predmetnú rozhodcovskú
zmluvu uzavretú v rovnako znení medzi oprávneným a povinným 1/ a oprávneným a povinným 2/
posúdil vyšší súdny úradník správne ako neprijateľnú podmienku spotrebiteľskej zmluvy v zmysle §
53 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvorenia zmluvy, pretože spôsobila značnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinného (spotrebiteľa),
poukazujúc aj na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (C-240/98 až C-244/98, C-40/08, C-473/00,
C-243/08,C-168/05). Rozhodcovskú zmluvu preto súd v napadnutom uznesení správne vyhodnotil ako
nekalú, postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka. Ak
súd dospeje k záveru, že rozhodcovská zmluva je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, je v zmysle §

53 ods. 5 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, neplatná. Následkom
zistenej absolútnej neplatnosti rozhodcovskej zmluvy je skutočnosť, že rozhodcovský súd vôbec nemal
právomoc rozhodovať daný spor. Exekučný titul, vydaný orgánom, ktorý nemal právomoc na jeho
vydanie, považuje právna teória i súdna prax za rozhodnutie zdanlivé, ničotné (nulitné - paakt), teda
z právneho hľadiska za neexistujúce a nikoho nezaväzujúce. Na nulitný akt sa hľadí tak, akoby

neexistoval. Takýto exekučný titul je potom v rozpore s ustanoveniami Exekučného poriadku (§ 45 ods.
2 písm. d/ Exekučného poriadku) a preto návrhu na vykonanie exekúcie, ktorým sa navrhuje vykonanie
exekúcie na základe nespôsobilého exekučného titulu, nebolo možné vyhovieť. Správne potom súd
návrh oprávneného na vykonanie exekúcie zamietol v celom rozsahu podľa § 53 ods. 3 písm. f) bod 4.
Exekučného poriadku, podľa ktorého súd návrh na vykonanie exekúcie zamietne, ak sa exekúcia má

vykonať na podklade rozhodcovského rozhodnutia v spotrebiteľskom spore a rozhodcovské rozhodnutie
nespĺňa náležitosti podľa osobitného predpisu alebo nie je vykonateľné. Z uvedených dôvodov súd
sťažnosť oprávneného podľa § 250 ods. 1 CSP ako nedôvodnú zamietol. Keďže do vydania poverenia
na vykonanie exekúcie je účastníkom konania len oprávnený (§ 35 ods. 1 Exekučného poriadku), nebolomedzi kým rozhodnúť o náhrade trov tohto konania a preto výrok o trovách konania súd v danom prípade
považoval za nadbytočný (k tomu porovnaj napr. uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 28. 02.
2017, sp. zn. 17Co/38/2017).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné (§ 202 ods. 3 Exekučného poriadku, § 355 ods. 2
CSP).

Proti tomuto uzneseniu dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora nie je prípustné (§ 202 ods.
4 Exekučného poriadku).