Rozsudok Judgement was issued on Sunday, May 24, 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 13Co/64/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8701899333
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 05. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Baran

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8701899333.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Barana a členov senátu

JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Mariany Muránskej v spore žalobcu: Z. Y.., so sídlom Y. X., B., R.: XX
XXX XXX, práv. zast. JUDr. Mikuláš Buzgó, advokát, so sídlom Štúrova 20, Košice proti žalovanému:
M. L. - W. X., so sídlom I.. M., Z., o náhradu škody s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Poprad č.k. 7C 1082/2001-663 zo dňa 02.07.2018 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu o náhradu škody, ktorú si uplatňoval

žalobca voči M. republike na skutkovom základe, kedy rozhodnutím bývalého T. úradu životného
prostredia v B. bolo rozhodnuté o umiestnení stavby, a to prízemného skladu na nakladacej rampe, kedy
v tomto konaní vlastník susednej stavby nebol účastníkom konania o umiestnení stavby a taktiež vlastník
nadstavby, teda skladu kusových zásielok, ktorého vlastníctvo bolo určené súdom nebol účastníkom
konania o umiestnení stavby, stavebného konania, ani konania o povolenie užívať stavbu. Účastníkom
týchto konaní mal byť z dôvodu, že povoľovanou stavbou došlo k zamedzeniu prístupu do objektu skladu
cez jedinú prístupovú cestu. Rovnako žalobca uviedol, že stavba R.. B. bola povolená ako dočasná

stavba, a to do 01.07.1999, pričom žalobca nemohol využiť svoje zákonné práva, čím utrpela bonita jeho
vlastníctva a on ako nájomca susednej nehnuteľnosti utrpel škodu v dôsledku potreby ďalších investícií.
Po uplynutí doby povolenia stavby príslušný stavebný úrad, a to O. drahový úrad, pobočka N., nevydal
rozhodnutie o odstránení stavby a z dôvodu jeho nečinnosti došlo ku škode na strane žalobcu. Súd prvej
inštancie konal o žalobe žalobcu, ktorou sa domáhal zaplatenia sumy 131.479,19 eur titulom nároku na
náhradu škody na ušlom zisku, a to za roky 1998, 1999 a 2000.

2. Súd prvej inštancie po vykonaní navrhovaných dôkazov zistil skutkový stav v tomto znení:

„Rozsudkom tunajšieho súdu 7C/556/1997-109 zo dňa 18.9.1998 súd určil, že výlučným vlastníkom
nehnuteľnosti a to skladu na parcele KN XXXX/X súpisné číslo XXXX, KN XXXX/XX č. súpisné XXXX,
na parcele KN č. s. XXXX/XX, č. súpisné X XXX, vedené na LV č. XXX k.ú. B., je M., štátny podnik. V
konaní žalobca vystupoval ako vedľajší účastník na strane M. , š.p. B.. Rozhodnutím T. úradu životného
prostredia v B. (viď čl. 4 spisu) bolo rozhodnúť o umiestnení stavby „sklad stavebného materiálu“ na

parcelu č. XXXX, k.ú. B., pre podnikateľa R.. B.(predtým parc. č. XXXX/X)

M., š.p. B. podaním zo dňa 14.12.1999 požiadal O. dráhový úrad o vydanie rozhodnutia o odstránení
stavby - predmetného skladu z dôvodu neprizvania do stavebného konania, keďže O. dráhový úradrozhodnutím č. XXX/XX - O./V-Rt zo dňa X.X.XXXX vydal povolenie na predmetnú stavbu. W. dopravy,
pôšt a telekomunikácií SR listom zo dňa 27.7.1999 (čl. 13 spisu) oznámilo právnemu zástupcovi žalobcu,
že jeho podnet prerokoval ako sťažnosť v zmysle zákona č. 152/1998 Z.z., kde zistil, že žalobca

nemal postavenie účatníka konania v územnom, stavebnom a kolaudačnom konaní preto sťažnosť voči
postupu Štátneho dráhového úradu N. považoval za neopodstatnenú.

O. dráhový úrad Z., pracovisko N. v stanovisku zo dňa 13.12.2000 č.j. XXXX/XX - O./Rt okrem iného
konštatoval, že aj KP N. si vyžiadala spisový materiál k podnetu Z.-landu zo dňa X.X.XXXX (na

odstránenie stavby) a konštatovala postup O. dráhového úradu N. bez pripomienok a námietok(viď čl.
551 spisu). S uvedeným stanoviskom sa stotožnila i Q. B. (viď dozorný denník VI GD XXXX/XX - čl.
553 spisu).

SvedokO.L.vosvojejvýpovedi(čl.164anasl.spisu)konštatoval,ževčasestavebnéhoakolaudačného
konania firmy Z. - land vystupoval len ako nájomca priestorov bývalého skladu kusových zásielok a

účastníkmi konania boli len E. a W. B..

V znaleckom posudku č. X/XXXX vypracovaného znalcom R.. W. J., z oblasti ekonómia a manažment
(čl. 268 a nasl. spisu) znalec konštatoval, že či bude možné hovoriť v súvislosti so znížením zisku
žalobcu aj o škode, záleží od vyriešenia právnej otázky, či sa preukáže právne pochybenie, porušenie

zákonných povinností žalovaného v procese schvaľovania stavebného povolenia a predmetu činnosti,
rozhodovania o predĺžení nájomnej zmluvy R.. B. a bude takého charakteru, intenzity a významu, pre
ktorý by bolo možné rozhodnúť o nezákonnosti stavby, resp. predĺženia predmetnej nájomnej zmluvy
medzi žalovaným a R.. B.. V opačnom prípade, pri nepreukázaní procesného pochybenia zo strany
žalovaného, zrejme nebude možné považovať zníženie zisku žalobcu za škodu, ale iba za dôsledok

vzniklej a legálne existujúcej konkurencie.
V konečných dôsledkoch je možné konštatovať, že zo strany žalobcu doposiaľ nedošlo k riadnemu a
komplexnému vyčísleniu hodnoty straty na zisku, ktorý by mohol byť následne po vyriešení právnych
otázok súvisiacich so sporom považovaný za výšku škody.
V súčasnom stave vývoj a sporu, keď ani sám žalobca ešte presne nevyčíslil žalovanú škodu, sa nejaví

účelné vyčíslenie škody znalcom, naviac, keď ešte nie je súdom rozhodnuté, či ide o straty žalobcu z
prirodzeného konkurenčného správania súťažiacich subjektov, alebo o vymáhateľnú škodu, spôsobenú
žalovaným.

Svedkyňa W.. F. F. z L. v B. potvrdila, že povolenú stavbu „sklad stavebného materiálu“ zmenil O. v

kolaudačnom rozhodnutí č.j. XXX/XX - O./U-Rt zo dňa X.X.XXXX na „sklad a predajňa stavebného
materiálu“, pričom konštatovala, že predmetná stavba nevyhovuje zákonným požiadavkám nielen na
predajňu, ale ani ako pracovisko.“

3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil v zmysle ustanovení § 18, § 2 Zákona č. 58/1969 Zb., §

415, § 442 Občianskeho zákonníka, pričom dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Poukázal na
to, že Štátny drahový úrad na základe žiadosti R.. B. povolil predmetnú stavbu a vydal aj užívacie
povolenie na túto stavbu po uskutočnenom kolaudačnom konaní. Bola povolená ako dočasná po dobu
trvania nájomnej zmluvy medzi R.. B. a E. M. republiky, pričom v čase správnych konaní o vydanie
stavebného povolenia, kolaudačného rozhodnutia, teda v rokoch 1994 - 1996 boli vlastníkom stavby E.

M. republiky a ich vlastníctvo nebolo v tomto čase spochybnené. Žalobca sa stal nájomcom skladu č.
801 na základe nájomnej zmluvy z roku 1996, ktorú uzavrel so E. M. republiky. Napriek jeho sťažnostiam
B. M. republiky po preskúmaní administratívnych spisov nenapadla a ani jedno z týchto rozhodnutí
nebolo zrušené z dôvodu ich nezákonnosti. To, že L. úrad verejného zdravotníctva v B. vydal nesúhlasné
stanovisko vo veci užívania skladu a predajne materiálu, nie je vo veci relevantné a vo veci je relevantné

rozhodnutie E. zdravotného úradu Z., E. obvodného hygienika v E. z roku 1996, ktoré doposiaľ nebolo
spochybnené, preto mu patrí prezumpcia správnosti. V zmysle § 59 ods. 1 Zákona č. 50/1976 zbierky
boli účastníkmi stavebného konania stavebník ako aj organizácia, či občania, ktorí mali vlastnícke právo
a iné právo k susedným pozemkom alebo stavbám. V čase vydania stavebného povolenia M. a.s. nebola
vlastníkom, ale nemala iné práva k susedným pozemkom a stavbám. V zmysle citovaného zákona je

účastníkom kolaudačného konania stavebník či užívateľ, ak v čase konania je známy, pričom žalobca
ako nájomca skladu nespĺňal podmienky účastníctva v rámci kolaudačného konania a tento nepodal ani
voči žiadnemu z predmetných rozhodnutí odvolanie, ako aj mimoriadny opravný prostriedok.4. Nakoľko stavebné povolenia, kolaudačné rozhodnutie neboli zrušené ani zmenené, neboli splnené
podmienky v zmysle § 3 a § 4 Zákona č. 58/69 pre uplatnenie nároku na náhradu škody z titulu
nezákonného rozhodnutia či nesprávneho úradného postupu.

5. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP.

6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie bolo podané odvolanie zo strany žalobcu s poukazom na
skutočnosť, že súd prvej inštancie nevykonal dôkazy, ktoré je potrebné vykonať, dospel k nesprávnemu

skutkovému zisteniu a skutkový stav nedostatočne právne posúdil. Rovnako porušil svojím procesným
postupom práva žalobcu do takej miery, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, nakoľko
na pojednávaní dňa 01.06.2018 neumožnil štatutárnemu zástupcovi žalobcu predniesť záverečnú
reč, a preto žalobca nemohol doplniť podanie svojho advokáta. Namietol, že žalovaný konajúci
prostredníctvom svojich zložiek nesprávne konali a priznali Ing. B. nároky, na ktoré nemal právo, teda
užívať predmetnú stavbu a nekonali po 01.07.1999 vtedy, keď konať mali. Uzavretím novej nájomnej

zmluvy medzi E. a R.. B. po 01.07.1999 z 28.12.1999 sa zlegalizoval nezákonný stav a vytvoreným
nekalým, konkurenčným prostredím vznikla žalobcovi škoda. V tejto súvislosti závery vyšetrovania
orgánov Prokuratúry nie sú relevantné, hoci šetrili podnety žalobcu z roku 1999. Tieto skutočnosti
nezazneli v záverečnej reči právneho zástupcu žalobcu a neboli umožnené predniesť žalobcovi cestou
jeho štatutárneho zástupcu. Rovnako namietol zamietnutie návrhu na vykonanie ohliadky na mieste

samom, ktorý vykonali aj predošlí zákonní sudcovia.

7. Žalobca namietol tiež nedostatočné oboznámenie sa s matériou súdneho spisu, a to, že súd pristúpil
k veľmi strohému ani nedostatočnému odôvodneniu svojho rozhodnutia. Svojím konaním súd prvej
inštancie nesprávne usporiadal dôkazy, nevykonal dôsledne hodnotenie dôkazov, a preto zistil zle

skutkový stav. Jednotlivé dôkazy mal rešpektovať, nie dezinterpretovať, pričom nesprávne uviedol to,
že žalobca zavádzal, teda klamal súd prvej inštancie. Nie je pravdou to, že ako uvádza súd prvej
inštancie v bode 21 v čase vydania stavebného povolenia SAD štátny podnik B. ani žalobca nemali
vlastnícke a iné práva k susedným pozemkom, nakoľko právny predchodca M. štátny podnik bol
správcom susedných stavieb. L. súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil výpoveď svedka L. pred

súdom a žalobca poukázal na to, že už v roku 1999 žiadal o prerušenie stavebného konania, no
nemal vedomosti o kolaudácii dočasnej stavby R.. B., pričom žalobca sa dozvedel o kolaudácii stavby
dodatočne, nakoľko nebol účastníkom konania z dôvodu neúspešnosti jeho podaní O. drahovému
úradu. Súd prvej inštancie nevenoval pozornosť zisteniu, že zo strany E. nedošlo k informovanosti
o zmene vyvolávajúcej zmenu okruhu účastníkov stavebného konania, a preto neboli do stavebného

konania prizvaní M., š.p., respektíve žalobca. B. samotnej ohliadke na mieste samom by bolo zrejmé,
že pripustením novej stavby by sa obmedzila funkčnosť objektu užívaného žalobcom, už len z dôvodu
existencii jedinej prístupovej cesty, ktorej užívanie obmedzovalo žalobcu v užívaní jeho priestorov. Súd
nijakým spôsobom neodôvodnil, prečo považuje výpoveď svedkyne z L. úradu verejného zdravia v B.
za irelevantnú a namietol to, že ak by zložky žalovaného konali v zmysle zákona, dočasná stavba

stavebníka R.. B. mala byť odstránená, čím by nedošlo k škode v rozsahu v akom ju žalobca uplatňuje v
tomto konaní. Súd prvej inštancie sa nezaoberal objektívnou zodpovednosťou zložiek žalovaného podľa
§ 18 a § 19 Zákona č. 58/69 Zbierky v spojení s nesprávnym úradným postupom, ktorého výsledkom
je aj nevydanie rozhodnutia na odstránenie dočasnej stavby, ktorá po 01.07.1999 nebola legálna, preto
žalovaný zodpovedá za škodu, ktorá vznikla žalobcovi.

8. Žalobca uviedol, že podľa zmluvy o prenájme zložišťa nájomca mohol využívať XXXmX plochy
na provizórny sklad stavebného materiálu a podľa nájomnej zmluvy z roku 1999 mohol pôvodný
vlastník stavby okrem pozemku pod stavbou skladu užívať aj XXXmX nesplnenej plochy, čo je jedná
prístupová cesta do predajne žalobcu. Novou zmluvou teda E. M. republiky pôvodnému vlastníkovi

stavby zlegalizovali nelegálny predmet činnosti ako aj dovtedy nezazmluvnenú časť spevnenej plochy.
Z týchto dôvodov R.. B. požiadal pred uplynutím doby nájmu dočasnej doby nájmu a doby dočasnej
stavby o uzavretie novej zmluvy, nakoľko sa menila v predmete zmluvy prenajatá plocha a legalizoval sa
aj ďalší predmet nájmu. Preto išlo o uzavretie novej zmluvy a nie o predĺženie existujúcej zmluvy ako k
tomu nesprávne výkladom dospela Q.. Skutočnosť, že žalobca nebol účastníkom konania, nie je možné

odstrániť novým rozhodnutím stavebného úradu a táto skutočnosť spolu s tým, že úrad žalovaného
nekonal keď konať mal, zakladajú zodpovednosť žalovaného za škodu, ktorá vznikla žalobcovi. Rovnako
žalobca nesúhlasil s bodom č. 10 rozhodnutia, podľa ktorého nedošlo k riadnemu a komplexnému
vyčísleniu hodnoty straty na zisku, pričom nie je zrejmé, prečo súd prvej inštancie žalobcom predloženévýpočty straty na zisku spolu s prílohami nepovažoval za riadne a komplexné a toto z jeho odôvodnenia
nie je možné zistiť. Rovnako ako sa súd nezaoberal ušlým ziskom, tak sa nezaoberal aj majetkovou
škodou vo forme straty očakávaného výnosu ako to vyplýva z rozhodnutí vyšších súdnych autorít. Z

týchto dôvodov žalobca navrhol zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

9. Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril napriek výzve súdu prvej inštancie.

10. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) v zmysle zásad uvedených v § 470 ods. 1 a
2 CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal rozsudok v napadnutej časti, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§
385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského
súdu v Prešove a na jeho webovej stránke, najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie nie

je dôvodné.

11. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal

suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

12. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav

správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

13. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností prijal
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdom
prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP) .

14. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je konzistentné a jednoznačnými argumentmi podporil záver, ku
ktorému dospel, pričom k celkovej presvedčivosti rozhodnutia súdu prvej inštancie možno uviesť, že
premisy zvolené v rozhodnuté, ako aj závery, na základe ktorých k týmto dospel, sú pre nielen právnickú,
ale aj laickú verejnosť prijateľné a racionálne; zároveň aj spravodlivé a presvedčivé. Právne závery sú
v súlade s vykonanými skutkovými zisteniami a celkovo možno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie,

pokiaľ sa týka rozsahu jeho odôvodnenia je v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ale aj čl. 6 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

15. K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že v konaní pred
súdom prvej inštancie bolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie nevyhnutné pre posúdenie

predmetnej sporovej veci. Z uvedeného vychádzal aj odvolací súd v zmysle ust. § 383 C.s.p.. Odvolací
súd na tomto mieste zdôrazňuje, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní
jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda
spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej
veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne

normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z
najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre
rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti
tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť
v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje

aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný
postoj strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať
návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné
na všetky uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobomreagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v
ktorom strana sporu uplatňuje svoje nárok alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného
procesu. Z obsahu spisu mal odvolací súd za preukázané, že táto odvolacia námietka naplnená nebola.

16. K námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce

aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Ani táto
odvolacia námietka nebola naplnená.

17. Vzhľadom na čas vzniku žalobcom tvrdenej škody, bolo potrebné danú vec v zmysle ustanovenia
§ 27 ods. 2 (prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. júla 2004) zákona č. 514/2003 Z.z. o

zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, posúdiť
podľa zákona č. 58/1959 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho
nesprávnym úradným postupom, tak ako to súd prvej inštancie správne aj urobil.

18. Podľa § 1 ods. 1, prvá veta zákona č. 58/1969 Zb. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným

rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom
konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o
rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len štátny
orgán). Podľa § 1 ods. 2 tohto zákona zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť. Z ustanovenia
§4ods.1zákonavyplýva,ženároknanáhraduškodynemožnouplatniť,dokiaľprávoplatnérozhodnutie,

ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím tohto orgánu je
súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný. Podľa § 4 ods. 2 zákona ako výnimku z ustanovenia odseku
1 možno uplatniť nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím vykonateľným bez
ohľadu na jeho právoplatnosť, ak toto rozhodnutie bolo na základe opravného prostriedku (§ 3) zrušené
alebo zmenené.

19. Podľa § 18 ods. 1 zákona štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych orgánov
a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym úradným postupom tých, ktorí
tieto úlohy plnia. Podľa § 18 ods. 2 zákona zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

20. Zákon č. 58/1959 Zb. teda rozlišuje dve základné formy objektívnej zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú v súvislosti s výkonom štátnej moci štátnymi a inými poverenými orgánmi. Nevyhnutnou
podmienkou zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím podľa § 1-17 zákona
(špecifickou súčasťou je zodpovednosť za škodu nezákonným rozhodnutím o väzbe a treste) je
existencia rozhodnutia, ktorým v konkrétnej veci štátny orgán aplikuje pravidlo právnej normy na

ním posudzovaný prípad a rozhoduje tak o právach a povinnostiach individuálnych subjektov. Podľa
ustanovenia § 4 zákona je nevyhnutnou podmienkou zodpovednosti štátu, aby bolo právoplatné alebo
bez ohľadu na právoplatnosť vykonateľné rozhodnutie ako nezákonné zrušené či zmenené. Vznik
zodpovednosti štátu podľa prvej hlavy prvej časti zákona č 59/1969 Zb. teda predpokladá zistenie,
že rozhodnutie bolo nezákonné a odstránenie (zrušenie) nezákonného rozhodnutia, lebo inak by sa

súčasnou existenciou nezákonného rozhodnutia a rozhodnutia priznávajúceho zodpovednostný nárok
na základe jeho nezákonnosti vytvoril nekonsolidovaný právny stav. Rozhodnutie vydané vo veci
nezákonnosti rozhodnutia príslušným orgánom je pre súd rozhodujúci o náhrade škody záväzné (§
4 ods.1), a tento súd musí vychádzať zo zistenia nezákonnosti príslušným orgánom, resp., musí sa
držať jeho výroku, že napadnuté rozhodnutie nie je nezákonné. Súd rozhodujúci o zodpovednosti

štátu nemôže sám otázku jeho nezákonnosti v žiadnom smere preskúmavať. Túto skutočnosť správne
zdôraznil vo svojom odôvodnení súd prvej inštancie.

21. Tento záver vyplýva aj z rozhodnutí Ústavného súdu SR či Najvyššieho súdu SR, z ktorých vyplýva:

NÁLEZ
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II ÚS 145/2019 z 30.1.2020„Pokiaľ ide o zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, tu zákon z dôvodu potreby
prelomenia prezumpcie správnosti individuálnych správnych aktov predpokladá a vyžaduje vyslovenie
nezákonnosti rozhodnutia na to povolaným orgánom v rámci inštančného postupu (napr. nadriadený

správny orgán rozhodujúci o riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkoch, správny súd, ústavný
súd). Z dôvodu oddelenosti súdnej a výkonnej moci vyjadrenej v rozdielnych právomociach orgánov
oboch sústav verejnej moci nie je okresný súd rozhodujúci o náhrade škody oprávnený ani ako
prejudiciálnu otázku skúmať zákonnosť právoplatného administratívneho rozhodnutia, a o to menej
preskúmavať jeho vecnú správnosť - či boli splnené hmotné podmienky podľa osobitných predpisov

pre vydanie administratívneho aktu. Kompetenciu preskúmať zákonnosť správneho aktu má spomedzi
orgánov súdnej moci len a výlučne správny súd na základe správnej žaloby za presne špecifikovaných
zákonných podmienok. Prípadné nesplnenie zákonných predpokladov hmotnej povahy pre vydanie
individuálneho správneho aktu však ani správny súd neskúma vecne (či boli alebo neboli splnené, čo by
nahrádzalo činnosť správnych orgánov), ale len vo väzbe na zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia a
postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal, čo je prejavom oddelenosti sústav a rešpektovania právomoci

orgánu výkonnej moci. Inými slovami, v prípadoch, ak je postup zavŕšený vydaním rozhodnutia, je
konzumovaný rozhodnutím, preto je nevyhnutné napadnúť rozhodnutie, v rámci ktorého účastník môže
namietať aj prípadný nezákonný postup, ktorým odôvodní nezákonnosť rozhodnutia a ktorý nevyhnutne
musí mať v ňom odraz (spôsobuje nezákonnosť rozhodnutia).

Otázku nezákonnosti rozhodnutia nemožno riešiť ako predbežnú otázku bez toho, aby toto rozhodnutie
pre nezákonnosť bolo predtým zrušené príslušným orgánom (R 35/1977)“.

22. Druhá forma objektívnej zodpovednosti štátu (§ 18-19 zákona) je spojená s nesprávnym úradným
postupom, ktorým je porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre postup štátneho orgánu

pri jeho činnosti. Ide spravidla o postup, ktorý s rozhodovacou činnosťou nesúvisí. I keď podľa
uvedených ustanovení nie je vylúčená zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom vykonávaným v rámci činnosti rozhodovacej, je pre túto formu zodpovednosti určujúce,
že úkony tzv. úradného postupu samy o sebe k vydaniu rozhodnutia nevedú a ak je rozhodnutie
vydané, bezprostredne sa v jeho obsahu neodrazí. Z tohto hľadiska je nesprávnym úradným postupom

súvisiacim s rozhodovacou činnosťou napr. nevydanie či oneskorené vydanie rozhodnutia, prípadne iná
nečinnosť štátneho orgánu či iné vady v spôsobe vedenia konania. Štát podľa uvedených ustanovení
zodpovedá za predpokladu, že poškodenému vznikla škoda, ktorá je v príčinnej súvislosti s takým
chybným postupom, teda ak je neprávnym postup orgánu štátu so vznikom škody vo vzťahu príčiny a
následku.

23. Pokiaľ ale orgán štátu zisťuje podmienky a predpoklady pre vydanie rozhodnutia, za tým účelom
zhromažďuje podklady (dôkazy), hodnotí zistené skutočnosti, tieto právne posudzuje a pod., ide o
činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia; prípadné nesprávnosti či vady pri zisťovaní podkladov
a pri ich posudzovaní sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia a z hľadiska zodpovednosti štátu

môžu byť hodnotené len podľa § 1 - 17 zákona č. 58/1959 Zb. Za nesprávny úradný postup v zmysle
§ 18 uvedeného zákona teda nie je možné považovať pochybenie a nedostatky spočívajúce v tom, že
štátny orgán pred svojím rozhodnutím nesprávne vyhodnotil podmienky jeho vydania a že v dôsledku
toho je ním vydané rozhodnutie nesprávne a nemalo byť vydané, prípadne že malo byť vydané v inej
podobe či za iných okolností.

24. V posudzovanej veci žalobcom vytýkaný postup Štátneho dráhového úradu vyústil do prijatia
rozhodnutia o povolení stavby. Chybné posúdenie predpokladov a podmienok povolenia stavby teda
nepredstavuje nesprávny úradný postup, ale mohla by spôsobiť potencionálne nesprávnosť samotného
rozhodnutia. V posudzovanej veci však žalobca ani netvrdil, že by rozhodnutie bolo zrušené. V konaní

nebol zistený ani prípad osobitného zreteľa podľa § 3 veta prvá citovaného zákona aj keď žalobca nebol
účastník správneho konania, súd dospel k záveru, že podľa zisteného skutkového stavu ani ním tvrdené
postavenie mu nesvedčalo.

25. Relevantnou skutočnosťou vyplývajúcou z obsahu dôkazov je to, že v čase vydania kolaudačného

rozhodnutia /7.5.1996/ o povolení užívať stavbu - Sklad a predajňa stavebného materiálu pre R.. B.
nebol vlastníkom susedného objektu M. š.p., ktorý podal v roku 1997 žalobu o určenie vlastníckeho
práva k skladu č. XXX pod sp.zn. 7 C XXX/XXXX a vlastnícke právo mu bolo potvrdené až rozhodnutímodvolacieho súdu z 7.4.1999. Je nepochybné, že O. dráhový úrad konal v zmysle platnej legislatívy s
účastníkmi v správnom konaní, ktorí boli známi v čase konania.

26. Odvolací súd už vyššie uviedol, že vznik zodpovednosti štátu podľa prvej hlavy prvej časti zákona
č. 59/1969 Zb. predpokladá zistenie, že rozhodnutie, z ktorého vznikla škoda, príslušný orgán zrušil
pre nezákonnosť, lebo inak by sa súčasnou existenciou nezákonného rozhodnutia a rozhodnutia
priznávajúceho zodpovednostný nárok na základe jeho nezákonnosti, vytvoril nekonsolidovaný právny
stav. Konaniu o zodpovednostnom nároku musí teda predchádzať konanie sledujúce zistenie

nezákonnosti a zrušenie nezákonného rozhodnutia. Požiadavka, aby nezákonné rozhodnutie zrušil
príslušný orgán, je prelomená len výnimkou uvedenou v ustanovení § 4 ods. 2 zákona č. 58/1969
Zb., podľa ktorého ako výnimku z ustanovenia odseku 1 (nárok na náhradu škody nemožno uplatniť,
dokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný
orgán)možnouplatniťnároknanáhraduškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutímvykonateľnýmbez
ohľadu na jeho právoplatnosť, ak toto rozhodnutie bolo na základe opravného prostriedku zrušené alebo

zmenené. O takú výnimku ale v danej veci nejde, vzhľadom skonštatovaný správny postup štátneho
dráhového úradu, ktorý vychádzal zo stavu v čase vydania svojho rozhodnutia.

27. § 88 zákona č. 50/1976 Zb.
(1)

Stavebný úrad nariadi vlastníkovi stavby odstránenie
a)závadnej stavby ohrozujúcej život alebo zdravie osôb, pokiaľ ju nemožno hospodárne opraviť,

b)stavby postavenej bez stavebného povolenia alebo v rozpore s ním alebo bez písomného oznámenia
stavebného úradu podľa § 57 ods. 2 pri stavbách, ktoré treba ohlásiť; odstránenie stavby sa nenariadi

iba v prípadoch, keď dodatočné povolenie stavby nie je v rozpore s verejnými záujmami,

c)stavby, na ktorú bolo zrušené stavebné povolenie (§ 102 ods. 3),

d)dočasnej stavby, pri ktorej uplynul určený čas jej trvania alebo pominul účel, na ktorý bola zriadená.

28. Rovnaký záver platí aj o namietanom postupe žalovaného vo forme nekonania po uplynutí doby na
povolenie užívania stavby, nakoľko Štátny dráhový úrad vydal povolenie na začatie prevádzky / užívacie
povolenie/ dňa 7.5.1996 a to na dobu trvania nájomnej zmluvy s E., ako to vyplýva z bodu 4 rozhodnutia /
č.l. 10 spisu/ pričom nájomný vzťah medzi E. a R.. B. trval neprerušene počas celého obdobia rokov

1998 až 2000 za ktorý žalobca uplatňuje náhradu škody a to podľa nájomných zmlúv z roku 1994 a z
28.12.1999. Z uvedeného je zrejmé, že stavba bola povolená, nakoľko nájomný vzťah trval neprerušene
aj s poukazom na ust. § 676 ods.2 OZ, keď po 1.7.1999 nebol podaný návrh na vypratanie veci zo strany
prenajímateľa teda E. a následne bola uzavretá nová nájomná zmluva z 28.12.1999. Štátny dráhový
úrad preto nepochybne nekonal v rozpore so zákonom.

29. K tejto otázke sa vyjadril aj Ústavný súd SR z ktorého rozhodnutia možno zistiť, že: Na nezákonnosti
nemožno stavať zákonnosť, in concreto na nesprávnom a nezákonnom úradnom postupe nie je
možné postaviť zákonné rozhodnutie. Ak je nesprávny úradný postup zavŕšený rozhodnutím, tak toto
rozhodnutie by v prvom rade nebolo možné považovať za zákonné, a teda by nebolo možné ponechať

ho bez povšimnutia a domáhať sa nároku na náhradu škody len z titulu jemu predchádzajúceho
nesprávneho postupu, pretože by tým bol nastolený neúnosný a nezákonný stav, keď by postupom
orgánu verejnej moci poškodený subjekt síce akceptoval a riadil sa z nezákonného postupu vzídeným
rozhodnutím, avšak súčasne by spochybňoval zákonnosť jemu predchádzajúceho postupu. (Uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 327/2018 z 19. septembra 2018)

30. Z rozhodovacej praxe súdov Slovenskej republiky vyplýva, že bez ohľadu na skutkové okolnosti
individuálnej právnej veci, nezákonné rozhodnutie orgánu štátu alebo orgánu verejnej moci alebo
jeho nesprávny úradný postup, prípadne protiprávny úkon, musí byť priamou, bezprostrednou a
nesprostredkovanou príčinou škody, pričom nestačí, ak je iba sprostredkovanou príčinnou škody.

Nezákonné rozhodnutie orgánu štátu alebo orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávny úradný postup
môže mať za následok vznik zodpovednosti za škodu len vo vzťahu k takej škode, ktorá bola priamo a
nesprostredkovanespôsobenáprávetýmtorozhodnutímalebopostupom.Zodpovednosťvšaknemožno
robiť závislou na neobmedzenej kauzalite, keďže atribútom príčinnej súvislosti je priamosť pôsobeniapríčin, následok, pri ktorej príčina priamo predchádza následku a vyvoláva ho. Skutočnosť, že vzťah
medzi príčinnou a jej následkom musí byť bezpečne preukázaný a bezprostredný konštatoval Ústavný
súd Slovenskej republiky v náleze sp.zn. I.ÚS/177/08.

31. Nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup môže byť významným článkom v reťazci
príčin a následkov, a napriek tomu nemusí byť daná zodpovednosť žalovaného za škodu spôsobenú
týmto nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym postupom orgánu verejnej moci. Žalobca musí
preukázať v konaní existenciu podmienok zodpovednosti žalovaného za škodu, vrátane existencie

príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním a škodou a nie žalovaný musí preukázať, že za škodu
nezodpovedá.

32. K odvolacej námietke nevykonania ďalšej ohliadky na mieste samom odvolací súd uvádza, že táto
nie je dôvodná.

33. Dokazovanie je časť občianskeho súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné
na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje i právomoc
posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí
dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v občianskom súdnom konaní nie je povinný vykonať všetky
navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v

rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 185 CSP), nie účastníkov konania. Ak teda
súd prvej inštancie odmietol vykonať navrhnuté dôkazy s odôvodnením, že by sa nimi mali preukázať
skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúvisia, konal v rámci svojej právomoci.

34.Vzmyslečl.6ods.1Dohovoruoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôdjednousovšeobecných

zárukspravodlivéhoprejednaniavecipredsúdomjezásada„rovnostizbraní“.Tátozásadazabezpečuje,
aby v súdnom konaní mali jeho účastníci rovnaké postavenie. „Rovnosť zbraní“ spočívajúca v rovnakom
postavení účastníkov súdneho konania sa prejavuje v procesnoprávnom postavení účastníkov konania,
v spôsobe a rozsahu dokazovania a v iných oblastiach spojených so súdnym uplatňovaním práva.
Zachovanie „rovnosti zbraní“ z pohľadu spôsobu a rozsahu vykonávaného dokazovania sa týka aj

oprávneniaúčastníkovkonanianavrhovaťdôkazy.Možnosťnavrhovaniadôkazovjespojenásprincípom
dôkazného bremena, ktorého úspešnosť sa v súdnom spore viaže na schopnosť predložiť adekvátne
dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Výber dôkazných prostriedkov je na vôli účastníka konania, no o
tom, ktoré z navrhovaných dôkazov budú vykonané a ktoré nie, rozhoduje súd podľa svojej voľnej úvahy.
Obsahom záruky na spravodlivý súdny proces z pohľadu oprávnenia navrhovať dôkazy je limitovanie

tejto voľnej úvahy súdu. Týmto limitom je požiadavka, aby nevykonanie navrhnutých dôkazov alebo
vykonanie iných dôkazov nepostavilo účastníka konania do jasne nevýhodnejšej pozície v porovnaní
s jeho odporcom v súdnom spore (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Feldbrugge
c. Holandsko z roku 1986). V súvislosti s rozhodnutím súdu, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná a
ktoré nie, to teda znamená, že účastník konania nesmie byť týmto rozhodnutím znevýhodnený oproti

druhému účastníkovi. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky nevykonanie účastníkom
navrhnutého dôkazu môže byť porušením základného práva na spravodlivé súdne konanie dokonca
aj bez priamej spojitosti s porušením zásady „rovnosti zbraní“. Ústavný súd Slovenskej republiky vo
svojom náleze z 26. januára 2010 sp. zn. III. ÚS 332/09 vyslovil názor, že nevykonanie navrhovaného
dôkazu, ak tento mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz vykonaných dôkazov

nemožno bezpečne ustáliť, je porušením práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky. Nakoľko skutkový stav bol pre rozhodnutie vo veci ustálený ako dôvodný
je nepochybne nutné zhodnotiť postup súdu prvej inštancie, keď nevykonal ďalšiu ohliadku aj s
prihliadnutím na skutočnosť, že vo veci už boli vykonané dve ohliadky na mieste samom, a to 3.11.2006 /
č.l 232- 233 spisu/ a 24.4.2013 / č.l. 539- 540 spisu/ ako procesne správny.

35. K námietke porušenia práva na spravodlivý proces žalobcu neumožnením záverečného vyjadrenia
štatutára žalobcu uvádza odvolací súd, že ani táto nie je dôvodná.

36. Právo na spravodlivý proces je veľmi široko koncipovaný pojem, pričom medzi jeho zložky možno

zaradiť práva ako prístup k súdu, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu,
právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na poučenie o procesných právach, právo
navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, ako aj ďalšie iné. Porušenie akéhokoľvek čiastkového práva
strany sporu postupom súdu predstavuje pochybenie zo strany súdu. O porušenie práva na spravodlivýproces zo strany súdu však ide len vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci realizáciu
práv strany sporu dosiahne takú intenzitu, ktorá jednoznačne odôvodní záver, že celé konanie sa javí
ako nespravodlivé. Konkrétne konanie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého konania. S

prihliadnutím na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že namietané konanie súdu nenapĺňa znaky
porušenia práva odvolateľa na spravodlivý proces aj s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti.

37. Všetky skutočnosti, ktoré mali vyplynúť z tejto reči štatutárneho zástupcu boli opakovane v konaní
prednášané a súd sa s nimi vyporiadal.

38. Rovnako nemožno konštatovať, že by rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo nedostatočne
odôvodnené, aj keď ide o pomerne stručné rozhodnutie, nakoľko súd prvej inštancie v zmysle § 220 ods.
2 C.s.p. uviedol, ktoré okolnosti vzal za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal , z čoho
vyplýva, že toto rozhodnutie ako celok z hľadiska jeho faktickej výpovednej hodnoty spĺňa náležitosti
uvedené v § 220 ods.2 Csp vzťahujúce sa na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, čím neboli porušené

práva žalobcu na spravodlivý proces.

39. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto
súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,

bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Zodpovedané majú byť len tie otázky, ktoré majú pre vec
zásadný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. (Ruiz Torija c. Španielsko z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č.
303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998. Ústavný súd

SR vyslovil, že :“súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
askutkovorelevantnéotázkysúvisiacespredmetomsúdnejochrany,t.j.suplatnenímnárokovaobranou
proti takému uplatneniu“. (porovnaj IV. ÚS 115/03). S poukazom na uvedené odvolací súd nepovažoval
za potrebné sa vyjadrovať k ostatným dôvodom odvolania, nakoľko tieto sú pre rozhodnutie v merite

veci bez významu.

40.Otrováchodvolaciehokonaniarozhodolodvolacísúdpodľaustanovenia§255ods.1C.s.p.vspojení
s ustanovením § 396 ods.1 C.s.p. tak, že stranám sporu nebol priznaný nárok náhrady trov odvolacieho
konania. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, ktorému však zo spisu žiadne preukázateľné trovy

odvolacieho konania nevyplývajú, ani si ich neuplatnil. V odvolacom konaní neúspešnému žalobcovi
nemohla byť priznaná náhrada trov odvolacieho konania. Súd preto vyslovil, že stranám sporu nárok na
náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Správnosť takého rozhodnutia vyplýva aj z rozhodnutia
NS SR sp. zn. 6Cdo/544/2015.

41. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).