Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 29, 2020

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/236/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6118237355
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:6118237355.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róbert Urbana a

sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci žalobcu U. P., nar. XX.X.XXXX,
bytom U., A. M. XX, právne zastúpeného AK JUDr. Miriam Podhradská, s.r.o., so sídlom Martin, Ambra
Pietra 10645/17, proti žalovanej Mgr. U. X., nar. XX.X.XXXX, bytom K., V. XXXX/X, právne zastúpenej
Advokátska kancelária SLAMKA & Partners s.r.o., so sídlom Dolný Kubín, Radlinského 1735/29, o
zaplatenie 55.400 eur s príslušenstvom, na základe odvolania žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Žilina č. k. 41C/43/2018-261 zo dňa 16. mája 2019 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žalovaná m á voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu zamietol v celom rozsahu. Konštatoval, že na základe
vykonaného dokazovania nebolo pochybností o danosti vôle na strane žalovanej požičať si od žalobcu
finančné prostriedky. Popri svedeckých výpovediach (U. P., E. B.) a výbere finančnej hotovosti vo výške
14.000eurpriamožalovanoujejvôľauzavrieťsožalobcomzmluvuopôžičkezaúčelomkúpydotknutého
bytu bola preukázaná aj vlastnou výpoveďou žalovanej. Žalovaná výslovne uviedla, že byt kúpila a
do budúcna mala záujem si ho nechať, pričom nad inou alternatívou ani neuvažovala. Okresný súd v

tejto spojitosti doplnil, že súvisiace tvrdenia žalovanej (ktorá akúkoľvek pôžičku od žalobcu popierala)
boli nesúrodé a priam navzájom si odporujúce. Nadväzne uzavrel, že žalovaná nadobudla do svojho
vlastníctva byt za finančné prostriedky žalobcu, tieto mu nevrátila a byt si ponechala.
2. V otázkach zmluvy o pôžičke okresný súd zdôraznil, že táto musí obsahovať aj konkrétnu výšku
požičaných prostriedkov. Zároveň, nakoľko ide o reálnu zmluvu, vyžaduje sa i skutočné odovzdanie
predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi; pretože dokiaľ k odovzdaniu vecí nedôjde, medzi zmluvnými
stranami vzťah z pôžičky nevznikne. Okresný súd uviedol, že strany sa na pôžičke dohodli cca dva

týždne pred dražbou dotknutého bytu, nedohodli sa však na jej konkrétnej výške. Až následne došlo
k reálnemu odovzdaniu finančných prostriedkov, a to vo výške 5.000 eur a 41.400 eur (spolu 46.400
eur), čo je však o 9.000 eur menej než žalobcom uplatňovaný (z titulu tvrdenej zmluvy o pôžičke) nárok
55.400 eur. Za daného stavu okresný súd konštatoval, že hoci bola preukázaná vôľa žalovanej požičať si
finančné prostriedky od žalobcu na kúpu bytu a bolo tiež preukázané vybratie žalovanou dňa 30.9.2013
z účtu žalobcu sumy 14.000 eur za účelom dražobnej zábezpeky (tá však činila len 5.000 eur); účel
vybratia naviac sumy 9.000 eur preukázaný nebol. Uvedená neurčitosť nemohla byť konvalidovaná ani

následným zaplatením ceny vydraženého bytu. Okresný súd zhrnul, že strany sporu sa dohodli na určení
predmetupôžičky(peniaze),naprenechaní,resp.reálnomodovzdanípredmetupôžičky,akoajnalehote
splatnosti, avšak z dôvodu absencie dohody o konkrétnej výške pôžičky ide o neurčitý, a preto neplatný
právny úkon.3. Nad rámec posúdenia odvíjajúceho sa bezprostredne od skutkových tvrdení žalobcu okresný súd
uviedol,ževec/zmluvnývzťahstránnebolomožnéposúdiťakozmluvuoúvere,lebotúmôžeuzavrieťlen
osoba, ktorej predmetom činnosti je poskytovanie úverov; čo v osobe žalobcu splnené nie je. Pokiaľ by

sa malo jednať o nejakú inominátnu zmluvu (§ 51 Obč. zák.), bolo povinnosťou strán konkrétne vymedziť
skutkové tvrdenia, resp. konkrétne uviesť, o akú inominátnu zmluvu by malo ísť. Východiskovo síce platí
zásada „súd pozná právo“, to však neznamená, že súd má nahrádzať procesnú aktivitu strán.
4. Pokiaľ teda bolo preukázané poskytnutie prostriedkov z titulu neplatnej zmluvy o pôžičke, žalobca plnil
žalovanej bez právneho dôvodu, resp. na základe neplatného právneho úkonu (§ 451 Obč. zák.). Na

strane žalovanej tak došlo k bezdôvodnému obohateniu na úkor žalobcu. Okresný súd konštatoval, že
bezdôvodné obohatenie získané z absolútne neplatného právneho úkonu vzniká spravidla od samého
vzniku právneho úkonu. Vzhľadom na žalovanou vznesenú námietku premlčania ustálil, že subjektívna
premlčacia lehota začala plynúť nasledujúci deň po poskytnutí finančných prostriedkov; t.j. 1.10.2013 a
10.10.2013, čiže uplynula dňa 1.10.2015 resp. 10.10.2015. Z dôvodu uplynutia subjektívnej (dvojročnej)
premlčacej lehoty (žaloba bola podaná 29.5.2018) nebolo potrebné posudzovať, či išlo o úmyselné

bezdôvodné obohatenie; t.j. či objektívna premlčacia lehota bola trojročná alebo desaťročná. Okresný
súd súčasne ustálil, že nešlo o synalagmatický záväzok, keďže žalovaná vo vzťahu k žalobcovi nič (na
základe neplatnej zmluve o pôžičke) neplnila; nemožno preto hovoriť ani o vzájomnej povinnosti strán
vrátiť si plnenia.
5. Len pre úplnosť doplnil, že v otázke vlastníctva prostriedkov na účte je rozhodné, kto je majiteľom

účtu (v súdenej veci žalobca), a teda z koho prostriedkov si žalovaná preukázateľne kupovala byt do
svojho vlastníctva. O trovách konania rozhodol okresný súd tak, že v spore plne úspešná žalovaná má
podľa § 255 ods. 1 CSP voči žalobcovi nárok na ich náhradu v rozsahu 100%.

6. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa alternatívne

domáhal jeho zmeny tak, že žalobe bude v celom rozsahu vyhovené, alebo jeho zrušenia a vrátenia veci
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Prvotne namietal arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia, ktorého
odôvodnenie je vnútorne rozporné najmä vzhľadom na argumentáciu okresného súdu o preukázaní
uzavretia zmluvy o pôžičke a súčasné jeho konštatovanie o absolútnej neplatnosti predmetnej zmluvy.
7. Žalobca mal za to, že okresný súd nesprávne vyhodnotil, že k uzavretiu zmluvy o pôžičke došlo v

okamihu prvého jednania medzi žalobcom a žalovanou. Jednania medzi stranami prebiehali postupne,
pričom k samotnému uzavretiu zmluvy došlo až po dražbe, kedy už bolo jasné, že nehnuteľnosť
bola vydražená a aká bude suma poskytnutých prostriedkov. Žalovaná vtedy zatelefonovala žalobcovi
a požiadala o konkrétnu sumu prostriedkov; s čím žalobca vyslovil súhlas, ktorým momentom došlo
k uzavretiu ústnej zmluvy o pôžičke. Táto zmluva bola aj riadne naplnená poskytnutím prostriedkov

vo výške 55.400 eur. V širších súvislostiach odvolateľ poukazoval na povinnosť všeobecného súdu
uprednostniť výklad vedúci k platnosti právneho úkonu pred jeho „zneplatnením“ (napr. nález Ústavného
súdu SR sp. zn. I. ÚS 640/2014 zo dňa 1.4.2015). Tvrdil, že predmetná zmluva o pôžičke spĺňala všetky
zákonom požadované náležitosti, na ktorých sa strany dohodli pred poskytnutím prostriedkov a zmluva
bola naplnená reálnym poskytnutím prostriedkov.

8. Žalobca namietal tiež záver, že súd nemôže sám z vlastnej činnosti bez konkrétnych skutkových
tvrdení posudzovať, o akú konkrétnu - osobitne neupravenú - zmluvu (§ 51 Obč. zák.) by sa malo jednať.
Uvedený prístup okresného súdu nenapĺňa zásadu iura novit curia a ani princíp preferencie platnosti
právneho úkonu pred jeho neplatnosťou. Pokiaľ okresný súd vyhodnotil zmluvu o pôžičke ako absolútne
neplatný právny úkon, mal skúmať, či v prípade zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovanou nejde

o iný, nepomenovaný zmluvný vzťah. Podľa odvolateľa na základe dohodnutých náležitostí by sa dala
takáto zmluva označiť ako zmluva o návratnom finančnom príspevku k zabezpečeniu bývania alebo
zmluva o poskytnutí služieb pri nadobudnutí nehnuteľnosti.
9. V súvislosti s výškou výberu finančných prostriedkov žalovanou dňa 30.9.2013 (14.000 eur) za
účelom dražobnej zábezpeky (ktorá však predstavovala len čiastku 5.000 eur) odvolateľ argumentoval

tým, že štandardne po nadobudnutí nehnuteľnosti si ju nový vlastník zrekonštruuje. Podľa neho bolo
preukázané poskytnutie 9.000 eur žalovanej nad rámec kúpnej ceny dotknutého bytu za účelom
jeho úprav potrebných na nasťahovanie. Napokon žalobca nesúhlasil s ustálením začiatku plynutia
subjektívnej premlčacej lehoty na prípadné vydanie bezdôvodného obohatenia, nakoľko deň po
poskytnutí prostriedkov nemal vedomosť o bezdôvodnom obohatení. Zopakoval, že z postoja žalovanej

je zrejmé, že jej konanie (smerujúce k nevráteniu poskytnutých prostriedkov) bolo účelové a úmyselné, s
čím sa mal taktiež okresný súd zaoberať v spojitosti s plynutím objektívnej premlčacej lehoty na vydanie
bezdôvodného obohatenia.10. Žalovaná sa stotožňovala so závermi okresného súdu a žiadala napadnutý rozsudok potvrdiť.
Tvrdenia žalobcu o uzatvorení zmluvy o pôžičke po vykonaní dražby, ktoré nemajú ani oporu v
dokazovaní, označila za účelové. Zdôrazňovala, že pokiaľ prejavená vôľa zmluvných strán napĺňa znaky

pomenovanej zmluvy, nemôže súd taký úkon posudzovať podľa iných než príslušných ustanovení len
preto,ženebolasplnenániektorázpodmienokkonkrétnej/pomenovanejzmluvy.Vsúvislostistvrdeniami
protistrany o údajnej rekonštrukcii žalovaná uviedla, že ich vyvracia tá skutočnosť, že dotknutý byt bol
po nadobudnutí žalovanou prenechaný do bezodplatného užívania spol. Alpia Real, s.r.o., ktorá ho
zasa prenajímala ďalšej osobe. K otázke premlčania doplnila, že pri posudzovaní jeho plynutia nie je

relevantné, kedy sa oprávnený subjekt dozvedel, ako možno jeho nárok právne kvalifikovať.

11. Žalobca v následnej reakcii zotrval na podanom odvolaní, vrátane súvisiacej argumentácie, ktorej
podstatnéčastiviac-menejzopakoval. Konštatoval,žežalovanápreberáargumentáciuokresnéhosúdu,
hoci sama v priebehu sporu tvrdila niečo úplne odlišné.
12. Taktiež žalovaná v rámci dupliky zotrvala na svojich dovtedajších postojoch prezentovaných v

odvolacom štádiu konania.

13. Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov vymedzených v odvolaní (§
379 a § 380 ods. 1 CSP) a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario v spojení s § 219 ods.
3 CSP) rozsudok okresného súdu potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.

14. Námietka odvolateľa o vnútornom nesúlade odôvodnenia napadnutého rozsudku (a z toho titulu -
až - jeho arbitrárnosti) nie je dôvodná. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia je nutné vždy vnímať v jeho
celkovom kontexte, a nie len - čiastočne i účelovo - vytrhávať dielčie časti, resp. konštatovania. Okresný
súd síce jednoznačne vyslovil, že vôľa zmluvných/ /sporových strán smerovala k uzavretiu zmluvy o

pôžičke a došlo aj k poskytnutiu prostriedkov žalobcom v prospech žalovanej; čo však bez ďalšieho
neznamená platné uzavretie zmluvy o pôžičke. Z odôvodnenia rozsudku je totiž zároveň dostatočne
zrejmé, že dotknutý zmluvný proces okresný súd nevyhodnotil (pre neurčitosť v otázke vymedzenia,
resp. dojednania konkrétnej výšky pôžičky) ako platne zavŕšený; z ktorého titulu ide o neplatný právny
úkon. Následne predmetné plnenie (z neplatného právneho úkonu) posudzoval prostredníctvom inštitútu

bezdôvodného obohatenia.

15. Zodpovedá dôkaznej situácii konštatovanie okresného súdu (bod 51. odôvodnenia napadnutého
rozsudku), že bolo preukázaná vôľa strán uzavrieť zmluvu o pôžičke (zjednodušene ich dohoda o
tom, že žalobca požičia finančné prostriedky žalovanej), ale nebolo preukázané, že by sa strany sporu

dohodli na konkrétnej výške pôžičky. Sám žalobca na pojednávaní dňa 18.3.2019 na výslovnú otázku
konajúceho súdu (zákonnej sudkyne), či sa v čase uzavretia zmluvy strany dohodli na konkrétnej sume/
výške pôžičky, jednoznačne odpovedal: „Nie“.
16. Záver o nedohodnutí konkrétnej výšky pôžičky je zrejmý aj zo súm, ktoré boli vybraté, resp. zaslané
z účtu žalobcu. Pred dražbou bolo z tohto účtu vybratých žalovanou 14.000 eur, hoci výška dražobnej

zábezpeky činila iba 5.000 eur. Dotknutý byt bol vydražený za 46.400 eur, v ktorej súvislosti bola z účtu
žalobcu ním poukázaná suma 41.400 eur. Rozdiel (9.000 eur) medzi sumou zaplatenou za predmetný
byt v súvislosti s dražbou (46.400 eur) a medzi žalobcom tvrdenou výškou pôžičky (55.400 eur) žalobca
v priebehu celého konania dostatočne a predovšetkým skutkovo vierohodne nevysvetlil.
17. Žiadny dôkaz (mimo vlastného - navyše veľmi nekonkrétneho - vyjadrenia žalobcu) nepodporuje

jeho tvrdenie o údajnom dojednaní účelu použitia čiastky 9.000 eur na rekonštrukciu dotknutého bytu;
a tým o výške pôžičky 55.400 eur. Svedecké výpovede potvrdzujú len výšku prostriedkov vybratých,
resp. zaslaných z účtu žalobcu. Dokonca aj vyjadrenia samotného žalobcu sú značne všeobecné bez
vymedzenia konkrétnych skutkových okolností. Pokiaľ práve suma 9.000 eur mala predstavovať časť
pôžičky určenú na rekonštrukciu, bolo možné ju medzi stranami jednoznačne vymedziť už v čase

pred dražbou. Tomu by zodpovedalo aj vybratie z osobného účtu žalobcu nielen sumy nevyhnutnej na
dražobnú zábezpeku (5.000 eur), ale tiež sumy prevyšujúcej ju o - presne - 9.000 eur. Na druhej strane
nebol dôvod vyberať už pred dražbou (t.j. v čase, keď nebolo isté, či vydražiteľkou bude žalovaná) hneď
aj sumu, ktorá by mala slúžiť na rekonštrukciu na dražbe nadobudnutého bytu.

18. Odvolateľ (minimálne) naznačuje, že všeobecne akceptovaná a napríklad aj Ústavným súdom
SR zdôrazňovaná požiadavka potreby preferencie interpretácie určitého právneho úkonu ako úkonu
platného pred konštatovaním neplatnosti takéhoto právneho úkonu, by mala viesť až „prehliadaniu“zrejmých nedostatkov náležitostí konkrétneho posudzovaného právneho úkonu. Takýto prístup k
danej téze sa vyznačuje nemalou mierou subjektivizmu žalobcu podmienenou jeho snahou dosiahnuť
úspech v prebiehajúcom spore. Prejednávaný prípad v otázke určitosti výšky pôžičky nie je hraničným

v tom zmysle, že by umožňoval dvojaké riešenie. Inými slovami, že by prichádzalo do úvahy
tak konštatovanie neplatnosti predmetného právneho úkonu (pre nedostatok jeho určitosti), ako aj
eventualita konštatovania (za nemalého - ale ešte akceptovateľného - zníženia nárokov na vymedzenie
konkrétneho predmetu plnenia) jeho platnosti. Vzhľadom na okolnosti súdenej veci - prejavenie vôle
strán uzavrieť zmluvu o pôžičke v čase pred samotným poskytnutím prostriedkov, tvrdená náväznosť

poskytnutých prostriedkov na vydraženú cenu, reálne poskytnutie prostriedkov vo výške presahujúcej
vydraženú cenu bez relevantného vysvetlenia - by totiž ustálenie platnosti zmluvy o pôžičke bolo výrazne
za rozumnou mierou ambície „nezneplatňovať“ právne úkony.

19. Obdobne tendenčne interpretuje odvolateľ zásadu súd pozná právo (iura novit curia). V jeho podaní
táto zásada znamená, že pokiaľ sa žalobca obráti na súd so žalobou o zaplatenie, je povinnosťou súdu

nielen doslova vyhľadať a aplikovať také právne normy, podľa ktorých by bolo možné žalobe vyhovieť,
ale aj vymedziť každému prípadu vlastné jedinečné skutkové okolnosti. Takýto prístup - prioritne z
hľadiska ústavného princípu rovnosti strán - je neudržateľný. Žalobca po celý čas trvania sporu, vrátane
odvolacieho konania, skutkovo jednoznačne argumentuje tvrdeniami o uzavretí zmluvy o pôžičke. Ak
sa domnieval, že by (hoci i subsidiárne) mohlo ísť aj o iný - nepomenovaný - typ zmluvy, bol povinný

vymedziť/tvrdiťkonkrétneprávaapovinnostizmluvnýchstrán,ktorébymalitvoriťobsahtakejtozmluvy;a
nielenoznačiť/uviesťinépomenovanieprezmluvuopôžičkebezzmenyjej(zákonompredpokladaného)
obsahu.
20. Pre úplnosť je vhodné doplniť, že okresný súd sa neuspokojil iba so záverom o neplatnosti zmluvy
o pôžičke, ale vzťah strán skúmal a vyhodnotil i z hľadiska jeho eventuality ako zmluvy o úvere (bod 52.

odôvodnenia napadnutého rozsudku). Dotknuté závery neboli žalobcom v odvolaní spochybnené.

21. Nad bezprostredný rámec odvolacieho konania krajský súd dodáva, že i v prípade posudzovania
zmluvy medzi stranami ako zmluvy o návratnom finančnom príspevku k zabezpečeniu bývania
alebo zmluvy o poskytnutí služieb pri nadobudnutí nehnuteľností (ktoré pomenovanie dáva do

úvahy odvolateľ) by požiadavke určitosti právneho úkonu zodpovedalo dojednanie konkrétnej výšky
návratného príspevku, resp. ceny služby poskytnutej pri nadobudnutí nehnuteľnosti/bytu. Vzhľadom
na vyššie ustálenú neexistenciu dojednania o výške pôžičky by teda ani tieto - Občianskym
zákonníkom nepomenované - zmluvy nemohli byť platné a určujúcim by bolo posúdenie nároku žalobcu
prostredníctvom inštitútu bezdôvodného obohatenia.

22. K odvolacej námietke žalobcu ohľadne premlčania a jeho vedomosti (ako veriteľa) o bezdôvodnom
obohatení je nutné východiskovo uviesť, že absolútna neplatnosť právneho úkonu nenastáva
rozhodnutím súdu (rozsudok nemá konštitutívny charakter), ale táto neplatnosť je daná od počiatku
právneho úkonu. Pre začiatok plynutia (subjektívnej) premlčacej lehoty pre uplatnenie nároku na

vydanie bezdôvodného obohatenia tak nie je podstatné, kedy sa veriteľ (v súdenej veci žalobca)
dozvie právnu kvalifikáciu ním tvrdeného nároku. Významným je okamih, kedy sa dozvie o všetkých
rozhodných skutkových okolnostiach; o nich mal žalobca vedomosť bezprostredne po poskytnutí
finančných prostriedkov žalovanej. V širších právnych súvislostiach a úvahách odvolací súd odkazuje i
na bod 57. odôvodnenia napadnutého rozsudku.

23. V nadväznosti na (správny) záver okresného súdu o uplynutí subjektívnej premlčacej lehoty; resp. o
uplatnení žalobcom nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia až po jej uplynutí, je bezpredmetnou
jeho odvolacia námietka, že okresný súd mal skúmať úmysel žalovanej nevrátiť poskytnuté prostriedky.
Pokiaľ totiž oprávnený subjekt/veriteľ zmešká subjektívnu premlčaciu lehotu, je právne irelevantné, či

objektívna premlčacia lehota ešte (ďalej) plynie alebo už uplynula. Inými slovami, ak (márne) uplynie
subjektívna dvojročná premlčacia lehota, je bezpredmetné, či objektívna lehota bola/je trojročná alebo
desaťročná.

24. Nakoľko odvolacie námietky vymedzené žalobcom, ktorými je odvolací súd viazaný, neboli dôvodné

a odvolací súd nezistil ani nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré prihliada z úradnej povinnosti
(§ 380 ods. 2 CSP), napadnutý rozsudok vo veci samej potvrdil ako vecne správny.25. Žalobca síce odvolaním výslovne napadol aj výrok rozsudku okresného súdu o trovách
prvoinštančného konania, ale výlučne v súvislosti s ním tvrdenou nesprávnosťou meritórneho
rozhodnutia (zamietnutím žaloby). Nadväzne, potvrdenie rozhodnutia vo veci samej zakladá vecnú

správnosť (i pre viazanosť odvolacieho súdu konkrétnymi odvolacími dôvodmi - § 380 ods. 1 CSP) aj
od neho závislého výroku o náhrade trov konania. Len na okraj odvolací súd dopĺňa, že okresný súd
náležite aplikoval zásadu úspechu v spore (§ 255 ods. 1 CSP).

26. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396

ods. 1 CSP. Odvolateľ - žalobca nebol v tomto štádiu konania (vôbec) úspešný, preto má žalovaná voči
nemu nárok na náhradu trov odvolacieho konania v (plnom) rozsahu - 100%.
27. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku j e p r í p u s t n é dovolanie z dôvodov vymedzených v § 420 a § 421 CSP.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, v lehote dvoch mesiacov

od doručenia tohto rozhodnutia na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom a dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch vymedzených v § 429 ods. 2 CSP.