Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, February 25, 2020

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/75/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5813206299
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miroslav Šepták
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:5813206299.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Miroslava Šeptáka
a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Romana Tichého, v spore žalobcov: 1/ G. U., nar.
XX.XX.XXXX, bytom V. XXX, 2/ D. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. XXX, 3/ E. U., nar. XX.XX.XXXX,
bytom V. XXX, 4/ E. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. XXXX, 5/ G. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. XXXX,
6/ X. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. XXX, 7/ X. E., r. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. XXX, 8/ H. U., nar.

XX.XX.XXXX, bytom V. XXXX, zastúpená opatrovníkom: G. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. č. XXXX,
9/ G. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. XXXX, 10/ N. O., r. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. XXX, všetci
žalobcovia právne zastúpení: JUDr. Peter Vevurka, advokát, so sídlom Ul. D. XXX/XX, XXX XX P., proti
žalovaným: 1/ U. Z., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom P. XXX, t. č. bytom H. č. XX, XXX XX J., okres A.,
Česká republika, 2/ D. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. XXX, 3/ N. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. XXX,
4/ G. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. XXX, žalovaný 4/ právne zastúpený: Mgr. Igor Palider, advokát, so

sídlom V. XXX, 5/ X. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom L., Z. XXX/XX, 6/ X. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom O.
XXX, 7/ D. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom L., Z. XXX/XX, 8/ G. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom L., Z. XXX/XX,
9/ D. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom L., Z. XXX/XX, žalovaný 9/ zastúpený splnomocneným zástupcom:
G. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom L., Z. XXX/XX, 10/ G. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom L., Z. XXX/XX, 11/
H. J., nar. XX. XX.XXXX, bytom L., Z. XXX/XX, 12/ N. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. XXX, 13/ L. H.,
r. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. XX, 14/ J. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. XXX, 15/ J. X., r. D., nar.

XX.XX.XXXX, bytom P. XXX, žalovaní 14/ a 15/ právne zastúpení: JUDr. Miroslav Bachynec, advokát
Advokátskej kancelárie XXX XX, E. č. XXX, o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po nebohej
D. U., nar. XX.XX.XXXX, zomrelej dňa XX.XX.XXXX, o odvolaní žalovaných 4/, 5/, 12/, 13/, 14/ a 15/
proti rozsudku Okresného súdu Námestovo č. k. 3C/67/2013-188 zo dňa 16. augusta 2018, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku III., ktorým určil, že do dedičstva po nebohej D. U.,

nar. XX.XX.XXXX, zomrelej dňa XX.XX.XXXX patria nehnuteľnosti bližšie špecifikované v predmetnom
výroku, ako aj v súvisiacich výrokoch o trovách konania (výroky IV. a V.) z r u š u j e a vec mu v tomto
rozsahu v r a c i ana ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Námestovo (ďalej aj „súd prvej inštancie“) zastavil konanie
v časti, v ktorej žalobcovia žiadali určiť, že do dedičstva po nebohej D. U., rod. Z., nar. XX.XX.XXXX,
zomrelej dňa XX.XX.XXXX patria 2/3 účasti k nehnuteľnostiam zapísaným v pkn protokole č. 381, k.

ú. P. pod AII r. č. 1 ako parc. č. 1632/1 o výmere 166 m2 - pastva, ktorej zodpovedajú KNC parcela
č. 1632/1 - orná pôda o výmere 142 m2 a KNC parcela č. 1632/4 - ostatné plochy o výmere 24 m2,
vedené na liste vlastníctva č. XXXX, k. ú. P., a pod A IV r. č. 14 k parc. č. 3508/1 o výmere 378 m2 -
lúka, ktorej v KN zodpovedajú KNC parcela č. 3508/1 - orná pôda o výmere 327 m2, KNC parcela č.
3508/3 - ostatné plochy o výmere 51 m2, vedené na liste vlastníctva XXXX, k. ú. P. (výrok I.), a to z
dôvodu čiastočného späťvzatia žaloby podľa § 144 a nasl. zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového

poriadku (ďalej len „CSP“). Za ďalšie zamietol žalobu žalobcov, a to v časti, v ktorej žiadali určiť, že do
dedičstva po nebohej D. U., rod. Z., nar. XX.XX.XXXX, zomrelej dňa XX.XX.XXXX patria 2/3 účasti knehnuteľnostiam zapísaným v pkn protokole č. 718, k. ú. P. pod AI r. č. 1, 2 ako parc. č. 18/3 o výmere
100 m2 - lúka a parc. č. 20/3 o výmere 97 m2 - lúka, pod AII r. č. 10 ako parc. č. 110/3 o výmere 203
m2 - lúka; zapísaným v pkn protokole č. 381, k. ú. P. pod AI r. č. 11 parc. č. 530, ktorej v KN zodpovedá

parc. č. 530 o výmere 272 m2 - pastva, pod AI r. č. 12 parc. č. 531/2, ktorej v KN zodpovedá parc. č.
531/2 o výmere 84 m2 - orná, 729 m2 - lúka, pod AI r. č. 13 parc. č. 532 o výmere 924 m2 - lúka, ktorej
v KN nehnuteľností zodpovedajú parc. č. 532/1 o výmere 704 m2 - lúka, pod AIII r. č. 7 parc. č. 3090/3
o výmere 692 m2 - roľa, ktorej v KN zodpovedajú parc. č. 3090/3 o výmere 628 m2 - orná, pastva o
výmere 64 m2, pod AIV r. č. 7 parc. č. 3484/2 o výmere 89 m2 - lúka, ktorej v KN zodpovedá parc. č.

3484/2 o výmere 89 m2 - lúka, pod AII r. č. 8 parc. č. 3090/5 o výmere 129 m2 - zastavané plochy, pod
AII r. č. 3 parc. č. 1636/2 o výmere 319 m2 - lúka, pod AII r. č. 20 parc. č. 2295/1 o výmere 1375 m2
- roľa (výrok II.). Ďalším výrokom určil, že do dedičstva po nebohej D. U., rod. Z., nar. XX.XX.XXXX,
zomrelej dňa XX.XX.XXXX patria 2/3 účasti k nehnuteľnostiam špecifikovaným vo výrokovej časti III.
napadnutého rozsudku (výrok III). Žalovaným 1/ - 13/ uložil povinnosť nahradiť žalobcom 1/ - 10/ v
rozsahu 81 %, ktoré budú vyčíslené v uznesení vydanom po právoplatnosti

rozsudku (výrok IV.). Vo vzťahu k žalovaným 14/ a 15/ nepriznal právo na náhradu trov
konania žiadnej zo strán (výrok V.). V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žaloba žalobcov nebola
v časti týkajúcich sa nehnuteľností uvedených vo výrokovej časti II. rozsudku okresného súdu dôvodná
preto, lebo z vykonaného dokazovania vyplynulo, že právny predchodca žalovaných 1/ - 5/ nebohý U.
Z., nar. XX.XX.XXXX dňa 29.04.1993 podpísal darovaciu zmluvu, ktorou svojej sestre D. U., rod. Z.,

nar. XX.XX.XXXX, t. j. právnej predchodkyni žalobcov daroval nehnuteľnosti pozemky zapísané v pkn
protokole č. 718 a 381, k. ú. P., a to v podiele 2/3 účasti. Vklad predmetnej zmluvy bol pod č. V 1175/93,
pričom právne účinky vkladu nastali dňa 01.06.1993. Menovaný po uzavretí vyššie uvedenej darovacej
zmluvy uzatvoril ďalšiu, a to kúpnu dňa 14.05.1993 s manželmi D. - C. a J. (inak rodičia žalovanej 15/),
ktorej predmetom boli pozemky zapísané v pozemkovej knihe, a to v protokole č. 381, k. ú. P. ako parc.

č. 530 - pastva o výmere 372 m2, ako aj pozemky zapísané v protokole 78, a to parc. č. 18/3 - lúka o
výmere 100 m2, 20/3 - lúka o výmere 97 m2 a parc. č. 110/3 - lúka o výmere 203 m2. Uvedená kúpna
zmluva bola uzavretá vo forme notárskej zápisnice dňa 14.05.1993, pričom návrh na vklad bol podaný
dňa 19.05.1993, ku ktorému dňu aj nastali právne účinky vkladu, ktorý bol povolený dňa 15.12.1993.
Vychádzajúc z uvedeného - zisteného skutkového stavu, pri aplikácii ust. § 2 ods. 3 zák. č. 265/1992 Zb.

ozápisochvlastníckychainýchvecnýchprávknehnuteľnostiamúčinnéhood01.01.1993do31.12.1995,
okresný súd dospel k záveru, že pokiaľ právne účinky vkladu kúpnej zmluvy zo dňa 14.05.1993 nastali už
19. mája 1993, teda skôr ako právne účinky vkladu darovacej zmluvy zo dňa 29.04.1993, tak nebohý U.
Z. nemohol na svoju sestru platne previesť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktoré boli uvedené aj v
kúpnej zmluve zo dňa 14.05.1993, aj keď táto bola uzavretá neskôr ako darovacia zmluva. V konečnom

dôsledku uvedené bolo konštatované aj v rozhodnutiach vydaných v konaní vedenom OS Námestovo
pod sp. zn. 2C/6/2008. Z predmetných dôvodov súd prvej inštancie žalobu žalobcov v časti o určenie,
že do dedičstva po nebohej D. U. patria aj nehnuteľnosti špecifikované vo výrokovej časti II. rozsudku
okresného súdu, zamietol (výrok II. odvolaním nenapadnutý - pozn. odvolacieho súdu). Mal za to, že v
tejto časti konania žalovaní 1/ - 15/ neboli v spore pasívne legitimovaní k sporným parcelám. Navyše v

prípade žalovaných 14/ a 15/ bol aj ďalší dôvod pre zamietnutie, a síce ten, že títo parcelu
pkn. č. 110/3 previedli do vlastníctva ich zaťa J. X. a ich dcéry J. X., rod. D., a to darovacou zmluvou
zo dňa 26.04.1999. V ich prípade okresný súd konštatoval, že pokiaľ žalovaní 14/ a 15/ nehnuteľnosť
nadobudli platne od nebohého U. Z., tak potom ju mohli naďalej prevádzať na ďalšie osoby. V prípade
parcely č. 530 súd zistil, že táto je v súčasnosti stále vedená na matku žalovanej 15/ J. D., ktorá nebola

účastníčkou konania, čo bol tiež dôvod pre čiastočné zamietnutie žaloby. Súd prvej inštancie zamietol aj
žalobu týkajúcu sa pkn parciel zapísaných v protokole č. 381, k. ú. P. ako parc. č. 531/2, ako aj parc. č.
532, tiež parc. č. 3484/2 a 3090/3 (výrok II. odvolaním nenapadnutý - pozn. odvolacieho súdu) z dôvodu,
že tieto parcely v konaní vedenom na Okresnom súde Námestovo pod sp. zn. 2C 6/2008 pripadli na
základe rozhodnutia do vlastníctva právnej predchodkyni žalobcov D. U., rod. Z., pričom následne boli

predmetom dedičského konania po nej a pripadli do vlastníctva žalobcu 2/ D. U.. Z týchto skutočností
okresný súd vyvodil záver, že žalobca 2/ nemá v uvedenej časti sporu danú aktívnu vecnú legitimáciu
a ostatní žalobcovia nemajú naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Žalobu,
v ktorej žalobcovia žiadali určiť, že do dedičstva po nebohej D. U., rod. Z. patrí aj nehnuteľnosť parc.
PK č. 3090/5 o výmere 129 m2 zastavané plochy zapísaná v PK protokole č. 381, súd prvej inštancie

zamietol preto, lebo z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že táto parcela nebola predmetom
darovacej zmluvy zo dňa 29.04.1993 uzavretej medzi nebohým U. Z. a jeho sestrou nebohou D. U.,
rod. Z.. Z uvedeného vyvodil záver, že k tejto časti predmetu konania žalobcovia nemajú aktívnu vecnú
legitimáciu (nesvedčí im žiadne právo). Taktiež okresný súd zamietol žalobu aj v časti, v ktorej žalobcoviažiadali určiť, že do dedičstva po nebohej D. U., rod. Z. patrí aj PK parcela č. 1636/2
a č. 2295/1, obe zapísané v protokole č. 381 (výrok II. odvolaním nenapadnutý - pozn. odvolacieho
súdu) z dôvodu, že tieto parcely ešte matka, toho času už nebohých, súrodencov U. Z. a D. U., rod.

Z. odpredala právnemu predchodcovi žalovaných 12/ a 13/ J. H., a to v zmysle „Odpredajnej zmluvy zo
dňa 09.06.1960“ a „Dočasnej kúpnopredajnej zmluvy z roku 1958“. Spomínané parcely preto nemohli
byť predmetom právneho úkonu darovacej zmluvy zo dňa 29.04.1993. To, že právna predchodkyňa
žalobcov o tomto prevode musela mať vedomosť, vyplynulo aj z jej výpovede v konaní pod sp. zn.
2C 6/2018. Tak „dočasná kúpnopredajná zmluva“, ako aj „odpredajná zmluva“ boli uzavreté v období,

kedy platil na našom území zákon č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník, ktorý bol účinný v období od
01.01.1951 do 31.03.1964, kedy sa zápis do pozemkovej knihy vykonával dobrovoľne len na základe
návrhu zmluvných strán. Od 01.01.1957 do 31.03.1964 bol síce zavedený inštitút registrácie
zmlúv bývalým Štátnym notárstvom, ale v tomto období išlo iba o poplatkovú, nie obligatórnu registráciu,
ktorá bola zavedená od 01.04.1964. Pokiaľ tak právni predchodcovia žalovaných 12/ a 13/ užívali vyššie
uvedené nehnuteľnosti, a to PK parcelu č. 1636/2 a č. 2295/1 zapísané v PK protokole č. 381 pre k. ú. P.,

odvodzujúcu svoje vlastnícke právo na základe vyššie uvedených právnych titulov od roku 1958, resp.
1960, súd prvej inštancie dospel k záveru, že títo nadobudli vlastnícke právo k 2 parcelám vydržaním,
a to k 01.04.1983. V konaní pritom nebolo tvrdené, že by právni predchodcovia žalovaných 12/ a 13/,
prípadne neskôr žalovaní 12/ a 13/, boli v tejto držbe neoprávnení, naopak, z výpovede samotnej právnej
predchodkyne žalobcov vyplynulo, že táto o predaji pozemkov vedela a z uvádzaných dôvodov preto

okresný súd aj v tejto ďalšej časti žalobu žalobcov zamietol.
1.2. Ako posledným výrokom vo veci samej rozhodol súd prvej inštancie výrokom III., ktorým určil,
že do dedičstva po nebohej D. U., rod. Z. patria 2/3 účasti k nehnuteľnostiam presne špecifikovaným
vo výrokovej časti rozsudku. Vo vzťahu k predmetnému ako prvé uviedol, že vzhľadom na určovací
petit žaloby (§ 137 písm. c/ CSP) sa v prvom rade zaoberal tým, či existuje rozpor medzi tvrdeným

hmotnoprávnym stavom vlastníctva a formálnym stavom vykazovaným na listoch vlastníctva, ktoré
svedčí v prospech vlastníkov, ktorí sú na listoch vlastníctva evidovaní. Pokiaľ žalovaní 4/ tvrdil, že
žalobcovia nemajú na požadovanom určení naliehavý právny záujem s odôvodnením, že v petite
uvádzanénehnuteľnostisúdefinovanévstave,ktorýnezodpovedáplatnejúpraveKatastrálnehozákona,
konkrétne § 42 písm. c), z ktorého dôvodu sú nezapísateľné do príslušného registra katastra

nehnuteľností,okresnýsúdsastoutoobranounestotožnil,atojednakzdôvoduexistencierozporumedzi
tvrdeným hmotnoprávnym stavom vlastníctva a formálnym stavom vykazovaným na listoch vlastníctva
a tiež preto, lebo v danom konaní ide o nehnuteľnosti konkrétne definované, patriace do dedičstva po
poručiteľke a nie o konanie o určenie vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam. V danom prípade
s ohľadom na charakter samotného konania okresný súd dospel k záveru, že zvolený typ žaloby je

vhodným procesným nástrojom na ochranu práv žalobcov. Podľa presvedčenia súdu notár môže, a je
to aj bežná prax, prejednať aj majetok pozostávajúci z pozemnoknižných parciel, a teda z pozemkov
zobrazených v mape a v geometrickom pláne s vyznačením parcelného čísla, ktoré sú zapísané v
pozemnoknižných vložkách, ktoré boli vedené v pozemkovej knihe, ktorá slúži ako zdroj informácií aj
v prípade pozemkov, ktoré nie sú uvedené v majetkovej podstate listu vlastníctva, tzv. hluchom liste

vlastníctva. V konaní bolo zo správy Okresného úradu Námestovo zo dňa 21.06.2018 preukázané, že v
katastrálnomúzemíobceP.zatiaľnebolukončenýregisterobnovenejevidenciepozemkov.Až po
vyhláseníjehoplatnostibudenásledneprebiehaťzápislistín,ktorýjevsúčasnostiobmedzenýazapisujú
sa len listiny, ktorých predmetom sú parcely registra C evidované na katastrálnej mape, na
listoch vlastníctva v celosti, resp. stavby. Z vyššie uvedeného je tak zrejmé, že z dôvodu prebiehajúceho

ROEP-u kataster nezapíše na príslušný list vlastníctva iné ako KNC parcely, no na strane druhej však
podľa presvedčenia súdu prvej inštancie uvedená skutočnosť nebráni notárovi prejednať pozemky v
pozemnoknižnom stave v rámci dedičského konania s tým, že po ukončení ROEP-u a stavu „stop zápis“
si potom kataster preidentifikuje takéto pozemnoknižné parcely na stav po ROEP-e ako E-KN parcely.
V danom prípade teda určujúci pozitívny výrok súdu nebude mať konštitutívny charakter na zápis do

katastra nehnuteľností, akoby tomu bolo v prípade konania o určenie vlastníckeho práva. Pokiaľ ide o
vec samú, okresný súd vychádzal zo záverov už skončeného konania pod sp. zn. 2C 6/2018, v ktorom
bolo preukázané, že právna predchodkyňa žalobcov nebohá D. U., rod. Z. uzavrela so svojím bratom
nebohým U. Z. dňa 29.04.1993 darovaciu zmluvu, u ktorej právne účinky vkladu vznikli dňa 01.06.1993
a z obsahu ktorej nesporne vyplýva, že nebohej ako obdarovanej boli jej bratom darované 2/3 účasti na

nehnuteľnostiach uvedených vo výroku III. rozsudku, a preto súd prvej inštancie v uvedenej časti žalobe
vyhovel. Pozemky, ktoré boli predmetom daru, boli tiež zároveň dostatočne určité (ktorú skutočnosť
namietal žalovaný 3/), keďže boli dostatočne definované v podobe parcely s označeným parcelným
číslom, hranicou katastrálneho územia, hranicou druhu pozemku, a teda mali konkrétnu podobu častizemského povrchu v zmysle § 119 ods. 2 Občianskeho zákonníka ako vec nehnuteľná a samostatná
predmetu občianskoprávnych vzťahov, čo neodporovalo ani ust. § 48 ods. 1 zákona č. 266/1992 Zb.
o katastri nehnuteľností účinného od 01.01.1993 do 01.01.1996. Pokiaľ sa žalovaní bránili aj tým, že

sa stali vlastníkmi sporných nehnuteľností na základe dobromyseľného nadobudnutia pozostalosti v
dedičskom konaní po nebohom U. Z. pod sp. zn. D 328/97, prípadne po jeho dcére G. J., ale aj duplicitne
nadobúdacím titulom, a to vydržaním po uplynutí 10-ročnej lehoty, ktorá uplynula dňa 01.12.2008, s
predmetnýmnázoromsaokresnýsúdnestotožnil,majúczato,žeprávnapredchodkyňažalobcovnebola
nedbalá pri uplatňovaní svojho vlastníckeho práva, a preto niet dôvodu, aby jej nebola poskytnutá

riadna ochrana. Je síce možné súhlasiť so záverom vyplývajúcim z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn.
549/2015-33 zo dňa 16.03.2016, a teda, „že nadobúdateľovi vlastníckeho práva, pokiaľ toto nadobudol
v dobrej viere, musí byť poskytnutá široká ochrana, pretože v opačnom prípade by si nikdy nemohol
byť istý svojím vlastníctvom“, ako aj, „že vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník, než nadobúdateľ v
dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu
sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní“,

avšak v danom prípade mal okresný súd za to, že tento nález nie je možné aplikovať na skutkové
okolnosti tohto konania. Z týchto vyplýva, že nebohý U. Z. platne uzavrel s nebohou sestrou D. darovaciu
zmluvu dňa 29.04.1993. Táto zmluva bola riadne predložená katastrálnemu úradu na vkladové konanie.
Napriek tomu, že bola zavkladovaná, nebola zapísaná do príslušných listov vlastníctva, aby sa tým stala
záväzným a hodnoverným údajom katastra. Z listinných dokladov založených v spise vyplynulo, že D.

U. bola vyrubená daň z darovania. Tiež menovaná mala snahu upraviť dedičstvo po svojich rodičoch už
rok pred uzavretím darovacej zmluvy s bratom, keď táto v zákonnej lehote podala návrh na vyrovnanie
dedičských podielov. Už vtedy žiadala rozdeliť dedičstvo medzi všetkých dedičov rovnakým dielom.
Nakoniec D. U. potom, ako sa dozvedela, že nie je zapísaná na príslušných listoch vlastníctva, sa
obrátila na vtedajší Okresný úrad v Námestove, katastrálny odbor listom, ktorým žiadala opravu chyby v

katastrálnomoperáte.Okresnýúradjejžiadostivyhovel,viďrozhodnutie podX5/1999.Proti
tomuto rozhodnutiu však bolo podané odvolanie, z ktorého dôvodu Krajský úrad v Žiline rozhodnutím
zo dňa 24.01.2000 predmetné rozhodnutie Okresného úradu Námestovo zrušil a účastníkov odkázal
na občianskoprávne konanie. Z uvedeného súd prvej inštancie vyvodil záver, že ak právni nástupcovia
po nebohom U. Z. nevedeli, že ich otec uzavrel darovaciu zmluvu v roku 1993 so svojou sestrou na

časť nehnuteľností, ktoré boli predmetom dedičstva po ňom a tieto nadobudli v dobrej viere v rámci
dedičského konania, začala im plynúť od tohto obdobia vydržacia lehota, ktorá by inak musela byť 10-
ročná a nepretržitá a pri ktorej by museli byť držiteľmi dobromyseľnými. Okresný súd mal za to, že u
žalovaných došlo k pretrhnutiu vydržacej doby potom, ako títo obdržali rozhodnutie Okresného úradu
Námestovo zo dňa 28. októbra 1999 X 5/1999, prípadne došlo k prerušeniu vydržacej lehoty dňom, keď

žalovaní podali odvolanie proti rozhodnutiu, a teda 8. novembrom 1999.
1.3. O nároku na náhradu trov konania okresný súd rozhodol podľa pomeru úspechu a neúspechu
tej-ktorej strany v konaní. Konštatoval, že žalobcovia boli v konaní o určenie, že nehnuteľnosti patria
do dedičstva, úspešní v rozsahu k 101 parcelám, a naopak, neúspešní k 13 parcelám (z toho 11
zamietnutých a k 2 parcelám zobrali žalobu späť po začatí konania). Z uvedeného vyplýva, že žalobcovia

v spore neboli neúspešní v podstatnej miere, a to vzhľadom na celkový počet žalovaných parciel (114).
Podľa pomeru úspechu a neúspechu tej-ktorej strany súd prvej inštancie vyvodil záver, že žalovaní 1/
- 13/ sú povinní nahradiť trovy konania žalobcom v rozsahu 81 %. V prípade žalovaných 14/ a 15/ títo
boli neúspešní len v rozsahu jednej pk parcely č. 89/3, ktorú previedla G. J. na žalovaných 14/ a 15/,
ale úspešní boli v prípade pk parcely č. 110/3, ktorú dostali od svojich rodičov, manželov D. (v ostatných

pk parcelách neboli pasívne vecne legitimovaní), a preto ich pomer úspechu, ako aj neúspechu bol
rovnaký. Súd prvej inštancie preto v prípade žalovaných 14/ a 15/ rozhodol tak, že náhradu trov konania
vo vzťahu k nim nepriznal žiadnej zo strán.

2. Proti uvedenému rozsudku podali odvolanie žalovaní 4/, 5/, 12/, 13/, 14/ a 15/.

3. Žalovaný 4/ podal odvolanie proti výrokom III. a IV., a to z dôvodov podľa § 365 ods.
1 písm. f) a h) CSP. Súdu prvej inštancie vytýkal, že na základe vykonaných dôkazov dospel k
nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávne právne posúdenie veci. V bližších podrobnostiach
uviedol, že okresný súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam preto, lebo nesprávne vyhodnotil

jednotlivé svedecké výpovede a ďalšie dôkazy, a to úplne v neprospech žalovaných 1/ - 11/, čím
nerešpektoval princípy všeobecnej spravodlivosti zakotvené v § 3 Občianskeho zákonníka, ako aj v čl. 4
ods. 2 CSP. Zároveň predmetným postupom súd porušil zásadu voľného hodnotenia dôkazov. Za ďalšie
okresný súd nesprávne vyhodnotil splnenie podmienky naliehavého právneho záujmu na požadovanomurčení na strane žalobcov 1/ - 10/ v zmysle § 137 písm. c) CSP. Pretože predmetom
sporu boli nehnuteľnosti fakticky nezapísateľné v katastri, keďže neboli dostatočne určito a zrozumiteľne
vymedzené. V nadväznosti na uvedené žalovaný 4/ poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu SR,

konkrétnerozhodnutiesp.zn.8Sžo408/2009,vktoromsakonštatuje,ženiejedostatočnélenoznačenie
nehnuteľnostisúdajmizpozemkovejknihy.Fakt,ženotármôžeprejednaťaodovzdaťdedičompozemky
v pozemnokničnom stave, neznamená, že tento postup si môže dovoliť s prihliadnutím na platný Zákon
o katastri nehnuteľností súd. Vzhľadom na okolnosti prípadu malo dôjsť k podobnému posúdeniu ako
veci sp. zn. 2C 6/2008 vedenej na Okresnom súde Námestovo, teda ku konštatovaniu,

že žaloba žalobcov je zaťažená neurčitosťou pre nesprávne označenie sporných pozemkov. Súd prvej
inštancie nesprávne vyhodnotil aj skutočnosť týkajúcu sa pasivity právnej predchodkyne žalobcov D.
U., keď táto si nepreverila stav, či je v katastri zapísaná a na jej meno evidovaná darovacia zmluva V
1175/93, ktorou mala získať 2/3 účasti v pozemkoch zapísaných v pozemnoknižných protokoloch č. 718
a 381 v k. ú. P.. Podľa presvedčenia žalovaného došlo k uplynutiu 10-ročnej vydržacej lehoty a súd
mal túto skutočnosť zohľadniť pri rozhodovaní vo veci samej. Princíp dobrej viery chrániaci účastníkov

súkromnoprávnych vzťahov je jedným z kľúčových prejavov princípu právnej istoty odvíjajúceho sa
od princípu právneho štátu. Nadobúdateľovi vlastníckeho práva, pokiaľ toto právo nadobudol v dobrej
viere, musí byť poskytovaná široká ochrana, pretože v opačnom prípade by si nikdy nemohol byť istý
svojím vlastníctvom, čo by bolo v rozpore s poňatím materiálneho právneho štátu (porovnaj R 14/2009).
Napokon žalovaný 4/ poukázal aj na iné rozhodnutia Ústavného súdu SR II. ÚS 165/2011, tiež nálezy

Ústavného súdu ČR III. ÚS 415/2015, III. ÚS 247/14, napokon nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS
549/2015 zo dňa 16.03.2016, ktorý sa zaoberá kolíziou základných práv pri nadobúdaní vlastníckeho
práva, uzatvára, že vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože
tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na
list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom katastrálnom konaní. V závere podaného

odvolania ešte vyslovil nesúhlas s rozhodnutím o trovách konania, ktorý označil voči žalovaným za
neprimerane prísny a nezákonný. Súd mal vziať do úvahy, že žalovaný nijakým spôsobom nezavinil
skutočnosť, že darovacia zmluva V 1175/93 nebola zaevidovaná od roku 1993 v katastri. Podrobne a v
čase, keď preberali pozostalosť po zomrelom U. Z. v konaní sp. zn. D 328/97 v roku 1998, tak lustrum
z katastra preukázala, že označené nehnuteľnosti sú evidované v katastri na meno nebohého otca U.

Z.. Súd mal preto skúmať aj možnosti aplikácie § 257 CSP, či teda v konaní existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa, pre ktoré nemusí náhradu trov konania inak úspešnej strane celkom alebo sčasti
priznať. Žalovaný 4/ žiadal, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu v napadnutých výrokoch zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

4. Žalovaný 5/ taktiež podal odvolanie z dôvodu nesprávnych skutkových zistení a nesprávneho
právneho posúdenia. Navyše namietal aj to, že okresný súd mu svojím nesprávnym procesným
postupomznemožnil,abyuskutočňovaljemupatriaceprocesnéprávavtakejmiere,žedošlokporušeniu
práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. c/ CSP). V bližších podrobnostiach uviedol, že okresný
súd pri svojom rozhodovaní nezohľadnil závery vyplývajúce z právoplatne skončenej veci sp. zn. 2C

6/2008, v ktorej sa Okresný súd Námestovo vyjadril k darovacej zmluve zo dňa 29.04.1993. Tiež
poukázal na to, že predmetom konania boli nehnuteľnosti, ktoré nie sú spôsobilé na zápis do katastra
nehnuteľností. Pritom okresný súd bol informovaný o prebiehajúcom konaní ROEP, ktorého zmyslom
je sústrediť, pokiaľ možno, všetky údaje o pozemkoch a o právnych vzťahoch k nim v katastrálnom
území,abypozapísanídokatastranehnuteľnostímohlibyťvyužívanéakoúdajekatastra.Vpredmetnom

konaní sa navyše žalobcovia domáhajú „rovnakej skutkovej podstaty“, ako tomu bolo v konaní pod sp.
zn. 2C 6/2008, avšak neopodstatnene, keďže medzičasom už bolo skončené dedičské konanie sp. zn.
7D 254/2012. V závere podaného odvolania žalovaný 5/ ešte nesúhlasil ani s rozhodnutím o trovách
konania. Žiadal odvolací súd, aby rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie.

5. Žalovaní 12/ a 13/ tiež podali odvolanie proti výrokom III. a IV., a to z rovnakých dôvodov ako
žalovaný 4/, a síce preto, lebo súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a pre nesprávne právne posúdenie veci. V bližších podrobnostiach uviedli, že okresný súd
priznal žalobcom uplatnený nárok na zaradenie do dedičstva aj z pozemkov z protokolu

č. 381, k. ú. P. vedených pod AII r. č. 3, 38-12, 9-25 v 2/3 účasti, ktoré kúpou a následnou oprávnenou
držbou získal ich právny predchodca J. H.. V tejto súvislosti súd nesprávne vyhodnotil uzavretú kúpnu
zmluvu V 423/95 z 09.03.1995, ktorou sporné pozemky získali žalovaní 12/ a 13/. Pokiaľ súd priznal
právnemu predchodcovi žalovaných 12/ a 13/ J. H. oprávnenú držbu a vlastníctvo k dvom pozemkomz protokolu č. 381, k. ú. P., a to k parcelám pkn č. 1636/2 a 2295/1 (viď výrok II. - pozn. odvolacieho
súdu) z dôvodu, že tieto parcely mu patria na základe vydržania, na základe dočasnej kúpnopredajnej
zmluvy z roku 1958 nelogicky vyznieva záver, že mu nemá patriť vlastnícke právo k ďalším 11 pozemkom

z toho istého protokolu, ktorý nadobudol tou istou kúpnopredajnou zmluvou. Správny je ten záver,
že J. H. k XX.XX.XXXX nadobudol vlastnícke právo vydržaním ku všetkým pozemkom, ktoré boli
predmetom predchádzajúcich právnych úkonov, a preto nemohla právna predchodkyňa žalobcov D. U.,
rod. Z. predmetné pozemky získať darovacou zmluvou V 1175/93. Z uvedeného vyplýva aj neexistencia
naliehavéhoprávnehozáujmužalobcov napožadovanomurčenívuvádzanomrozsahu11parciel.

V danom prípade mal teda súd akceptovať právny stav všetkých parciel prevedených na J. H. v roku
1958 a 1960. Vlastnícke právo k predmetným pozemkom získali žalovaní 12/ aj 13/ aj na základe ďalšej
kúpnej zmluvy V 423/95 zo dňa 21. marca 1995. Aj žalovaní 12/ a 13/ vytýkali súdu prvej inštancie, že
nesprávnevyhodnotilotázkuurčitostiazrozumiteľnostiuplatnenejžaloby.Neúplnéoznačeniepozemkov
v žalobe ako jednotlivých pkn parciel, aj pokiaľ ide o určenie, že patria do dedičstva, vytvára prekážku
nedostatku určitosti žaloby. Okresný súd mal z uvedených dôvodov žalobcu v celom rozsahu zamietnuť.

Výrok o priznaní náhrady trov konania žalobcom 1/ - 10/ v rozsahu 81 % označili žalovaní 12/ a 13/ za
arbitrárny a náležite neodôvodnený. Vzhľadom na okolnosti prípadu (viď prevody pozemkov v rokoch
1958 a 1960 a existenciu oprávnenej držby) sa mal súd venovať skúmaniu aplikácie § 257 CSP. Žalovaní
12/ a 13/ odvolací súd žiadali, aby rozsudok okresného súdu vo výrokoch III. a IV. zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

6.1. Žalovaní 14/ a 15/ podali odvolanie proti výroku III. rozsudku okresného súdu v časti, v ktorej súd
určil, že do dedičstva po nebohej D. U., rod. Z. patria 2/3 účasti v pozemku zapísanom v pkn protokole
č. 381, k. ú. P. r. č. 1 parc. č. 89/3 lúka o výmere 1557 m2 a tiež proti výroku V. Odvolanie podali
z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Obdobne ako predchádzajúci odvolatelia vyslovili

presvedčenie, že predmetom výroku rozsudku sú nehnuteľnosti, ktoré podľa Katastrálneho zákona nie
sú zapísateľné v katastri. V tomto smere sa okresný súd tiež nedôsledne oboznámil s rozhodnutím
odvolacieho súdu vo veci sp. zn. 2C 6/2008. Povinnosťou súdu prvej inštancie bolo počas platnosti
OSP, resp. počas platnosti CSP vyzvať žalobcov na predloženie identifikácie pozemkov s cieľom upraviť
petit žalobného návrhu tak, aby bol zapísateľný a vykonateľný. Okresný súd sa taktiež nespravoval

judikatúrou ústavného súdu, v zmysle ktorej je dobrú vieru nadobúdateľa, ktorý nadobudol vlastnícke
právo k nehnuteľnostiam, súd povinný dôsledne posúdiť s ohľadom na individuálne okolnosti každého
prípadu. V danom prípade žalovaní 14/ a 15/ nadobudli pozemok parc. č. 89/3 titulom kúpnej zmluvy V
395/1999 v dobrej viere, v ktorej stále sú, keďže kúpna zmluva bola riadnym spôsobom zavkladovaná
na príslušnom katastri. Okresný súd sa taktiež nezaoberal významom a následkami konania o obnove

evidencie niektorých pozemkov a právnych vzťahov k nim podľa zákona č. 180/95 Z. z. v k. ú. P.. Je
zrejmé, že ak žalobcovia, ktorí sa domáhajú určenia, že do dedičstva po ich právnej predchodkyni patria
spoluvlastnícke podiely v pozemkoch podľa výroku napadnutého rozsudku, tak ich povinnosťou bolo
vzniesť námietky voči zápisu v ROEP-e, ak sa cítili spoluvlastníkmi pozemkov. Podstatnou skutočnosťou
pre súd prvej inštancie bolo, že žalobný návrh bol podaný k pozemku podľa pkn č. 89/3 lúka o výmere

1557 m2, ktorý pozemok druh „lúka“ a výmera 1557 m2 v k. ú. P. neexistuje. Žalovaní 14/ a 15/ odvolací
súd žiadali, aby rozsudok okresného súdu v napadnutom rozsahu zmenil tak, že žalobný návrh v časti
týkajúcej sa pkn protokolu č. 381, k. ú. P., parc. č. 89/3 lúka o výmere 157 m2 zamietne.
6.2. Na argumentácii, že stav podľa pozemkovoknižného stavu je podľa doterajšej súdnej praxe bez
toho, aby bola vykonaná identifikácia parciel stavu EKN nespôsobilí na rozhodnutie v

dedičskom konaní, zotrvali žalovaní 14/ a 15/ aj vo svojom vyjadrení zo dňa 19.11.2018. V tomto smere
preto súhlasili s argumentmi prezentovanými ostatnými odvolateľmi. Povinnosťou súdu prvej inštancie
bolopočasplatnostiOSP,ajpočasplatnostiCSP,vyzvaťžalobcovnapredloženieidentifikáciepozemkov
a upraviť petit žalobného návrhu tak, aby bol zapísateľný a vykonateľný. Pravdou je i to, že okresný súd
sa pri svojom rozhodovaní neriadil judikatúrou ústavného súdu o dobrej viere nadobúdateľa v súvislosti

s vydržaním nehnuteľností. Napokon okresný súd prehliadol pri rozhodovaní, že predmetom žalobného
návrhu a jeho zmeny boli nehnuteľnosti pozemky podľa údajov v pozemkovej knihe, ktoré vychádzajú zo
stavu zaznamenaného pred mnohými desaťročiami a v súčasnosti nezodpovedajú skutočnému stavu,
v pkn stave už neexistujú, nie sú reálnymi pozemkami, a preto nerozhodol správne.

7. Žalobcovia v podanom vyjadrení k odvolaniam žalovaných uviedli, že rozsudok okresného súdu
je vecne správny, a preto ho žiadali potvrdiť, stotožňujúc sa s jeho dôvodmi. To platí aj vo vzťahu k
rozhodnutiu o trovách konania. Napadnuté rozhodnutie podľa ich presvedčenia vychádza zo správne
zisteného skutkového stavu a správneho právneho posúdenia. Zdôraznili, že predmetom konania nieje žaloba o určenie vlastníckeho práva, ale žaloba o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva,
a preto petit tak, ako ho formulovali žalobcovia, je prípustný a správny. Ide o žalobu podľa § 137
CSP, ktorá sleduje ochranu vlastníckeho práva. Nedôvodná je preto námietka týkajúca sa neexistencie

naliehavého právneho záujmu. Konania o určenie, že vec patrí do dedičstva, sú na všeobecných súdoch
bežné, súdna prax vyriešila otázku posudzovania naliehavého právneho záujmu dedičov v takýchto
konaniach, a preto žalobcovia majú naliehavý právny záujem na požadovanom určení. S touto otázkou
sa dostatočným spôsobom vysporiadal aj okresný súd v dôvodoch svojho rozhodnutia. Na podporu
správnostisvojejargumentáciežalobcoviapoukázaliaj naviacerérozhodnutiaNajvyššiehosúdu

SR (sp. zn. 3Cdo 44/2008, sp. zn. 5Cdo 147/2007, sp. zn. 1Cdo 43/2007 a sp. zn. 3Cdo 25/2007). Pokiaľ
ide o argumentáciu o nedôvodnosti žaloby pre vydržanie sporných nehnuteľností, žalobcovia poukázali
na to, že strata dobrej viery držiteľa a veci nastane okamihom, keď sa mu stáli známe skutočnosti, ktoré
z hľadiska objektívneho posudzovania museli u neho dôvodne vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec
patrí. V nadväznosti na uvedené poukázali na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 27/2005,
v zmysle ktorého k strate dobrej viery držiteľa môže dôjsť tiež právoplatným rozhodnutím súdu, ktorým

sa ukladá držiteľovi povinnosť vydať vec vlastníkovi, prípadne ktorým sa určuje, že vlastníkom veci je
iná osoba než držiteľ (obdobne rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo 400/2012). V danom
prípade podľa žalobcov je nesporné, že žalovaní nemohli byť dobromyseľní na základe nimi tvrdených
nadobúdacích titulov, a to rozhodnutia o dedičstve po nebohom U. Z. ani na základe kúpnych zmlúv
uzavretých po rozhodnutí o vklade darovacej zmluvy uzatvorenej U. Z. ako darcom a D.

U. ako obdarovanou V 1175/93, ktorej vklad bol povolený dňa 01.06.1993, keď už k rozhodnutiu správy
katastra X 5/1999 zo dňa 28.10.1999 museli vedieť, že spoluvlastnícky podiel 2/3 účasti k sporným
nehnuteľnostiam im nepatrí, ale je vlastníctvom právnej predchodkyne žalobcov. Takúto vedomosť
museli mať aj z konania vedeného na Okresnom súde Dolný Kubín sp. zn. 2C 6/2000. Touto žalobou
sa domáhala žalobkyňa D. U., právna predchodkyňa žalobcov, okrem iného, aj vyslovenia neplatnosti

kúpnej zmluvy V 423/95 a kúpnej zmluvy pod V 395/99. Na tieto kúpne zmluvy sa potom vzťahuje jedna
zo základných zásad súkromného práva, a to zásada, že nikto nemôže previesť viac práva, než má sám.
Táto zásada chráni vlastnícke právo skutočného vlastníka. Jej uplatnenie znamená, že platne nemôže
nadobudnúť vlastnícke právo od vlastníka, ktorý toto právo už predtým previedol na iného.

8. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok okresného súdu
na základe odvolania žalovaných v rozsahu a z dôvodov daných ustanoveniami § 379, § 380 CSP a bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) dospel k záveru, že rozhodnutie
súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti (výrok III. a súvisiace výroky IV. a V.) zrušiť a vec
vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V zostávajúcej časti (výroky I. a II.)

zostáva rozhodnutie súdu prvej inštancie nedotknuté, keďže nebolo napadnuté odvolaním.

9. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že v danom prípade sa žalobcovia podanou žalobou
domáhajú určenia, že nehnuteľnosti, bližšie špecifikované v petite ich návrhu, patria do dedičstva po
nebohej D. U., nar. XX.XX.XXXX, zomr. dňa XX.XX.XXXX, a to s odôvodnením, že nebohá predmetné

nehnuteľnosti získala do svojho vlastníctva na základe darovacej zmluvy zo dňa 29.04.1993 od svojho
brataU.Z.,tohočasuužtiežnebohého,ktorábolavkladovanádňom01.06.1993podV1175/93(č.l.21a
nasl. spisu). Nedopatrením však predmet prevodu, a to viaceré pozemnoknižné parcely neboli zapísané
na príslušné listy vlastníctva, a tak sa stalo (v spojitosti s ďalšími právnymi úkonmi), že je spochybnené
to, kto je vlastníkom týchto žalobným petitom vymedzených nehnuteľností. Navyše niektoré z nich

boli predmetom ďalšieho prevodu medzi nebohým bratom darkyne a ďalšími tretími osobami (ide o
nehnuteľnosti špecifikované vo výroku II. napadnutého rozsudku - odvolaním nenapadnutého).

10. Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie žalobe žalobcov v prevažnej časti vyhovel, majúc
za to, že títo majú jednak naliehavý právny záujem na požadovanom určení, a to s poukazom

na okolnosti skutkovo nimi vymedzené a taktiež dospel k záveru, že žaloba je čiastočne dôvodná,
pretože k prevodu nehnuteľností medzi právnymi predchodcami strán sporu skutočne došlo, čím sa ich
vlastníčkou stala D. U., avšak tieto nehnuteľnosti doposiaľ neboli predmetom dedičského konania po
nebohej obdarovanej. V tom, že predmet konania nie je vymedzený údajmi či už registra KNC, resp.
KNE katastra nehnuteľností, okresný súd nevidel vadu podania, pretože mal za to, že ním vyhlásené

rozhodnutie sa nezapíše priamo do katastra nehnuteľností a bude slúžiť len ako podklad pre to, aby
súdny komisár mohol v dedičskom konaní ustáliť rozsah majetku poručiteľky. Po následnej identifikácii
a po skončení dedičského konania bude už možné parcely podľa výsledku konania zapísať do katastra
nehnuteľností na toho-ktorého nadobúdateľa.11. Žalovaní 4/, 5/, 12/ - 15/ (tiež „odvolatelia“) vo svojej odvolacej argumentácii zhodne namietali
nesprávne skutkové a právne závery, ktoré predovšetkým videli v tom, že súd prvej inštancie nesprávne

vyhodnotil otázku naliehavého právneho záujmu žalobcov na
požadovanom určení a tiež to, že nesprávne vyhodnotil otázku určitosti a zrozumiteľnosti uplatnenej
žaloby. Žalovaní 12/ a 13/ osobitne poukázali na nepresvedčivosť dôvodov napadnutého rozhodnutia
vo vzťahu k prevodu nehnuteľností, ktoré boli predmetom „Odpredajnej zmluvy zo dňa 09.06.1960“ a
„Dočasnej kúpnopredajnej zmluvy z roku 1958“ (č. l. 46 a 47 spisu), keď súd prvej inštancie na jednej

strane správne konštatuje, že dva pozemky z predmetných právnych úkonov nemôžu patriť do dedičstva
po nebohej (konkrétne parcela 1636/2 a 2295/1 - pozn. odvolacieho súdu), pretože už predtým došlo
k ich vydržaniu právnym predchodcom žalovaných 12/ a 13/ J. H. (bližšie viď bod 11. a 12. rozsudku
okresného súdu). Ak je uvedené pravdivé a podľa žalovaných 12/ a 13/ aj správne, tak potom na druhej
strane je otázne, prečo taký istý záver nezaujal súd prvej inštancie aj k zostávajúcim pozemkom, ktoré
boli predmetom dávnych právnych úkonov.

12. Ako prvou otázkou sa odvolací súd zaoberal otázkou naliehavého právneho záujmu na
požadovanom určení, pretože pri neexistencii takéhoto záujmu je potrebné žalobu žalobcov zamietnuť,
a to bez toho, aby sa súd vôbec zaoberal vecnou stránkou prejednávaného prípadu (viď uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 111/2008 zo dňa 30. júna 2009). Podľa výkladu podávaného

ustálenou súdnou praxou je naliehavý právny záujem daný najmä tam, kde by bez požadovaného
určenia bolo právo žalobcu ohrozené alebo by sa jeho postavenie stalo neistým.

13. V danom prípade, vyhodnotiac okolnosti sporu, toho, čo tvrdili žalobcovia a čím preukazovali
svoj naliehavý právny záujem, odvolací súd dospel k záveru, že tento je daný, pretože podaná žaloba

je vhodne zvoleným nástrojom na ochranu žalobcov tvrdených porušených práv. Na jej podklade
môže súd vyhlásiť rozsudok, ktorý bude slúžiť ako podklad k prejednaniu nehnuteľností v dedičskom
konaní a až rozhodnutie vydané v tomto (dedičskom) konaní bude spôsobilým na zápis do katastra
nehnuteľností, čím žalobcovia odstránia stav svoj právnej neistoty, ktorý pretrváva od toho času, ako
nebohá zomrela a nehnuteľnosti, ktoré nadobudla na základe darovacej zmluvy (ktorá bola riadne

zavkladovaná), doposiaľ neboli prejednané na do úvahu prichádzajúcich dedičov a títo sa preto nestali
ich vlastníkmi. Z uvedeného vyplýva, že otázku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení
súd prvej inštancie vyriešil správne.

14. Pokiaľ ide o námietku odvolateľov o neurčitosti žalovaného petitu, odvolací súd sa ich

argumentáciou v celom rozsahu stotožnil. Aj keď súd prvej inštancie má pravdu v tom, že rozhodnutie v
spore „o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva“, sa priamo nezapisuje do katastra nehnuteľností
a slúžia len ako podklad v nadväzujúcom dedičskom konaní, tak je potrebné podľa názoru odvolacieho
súdu, aby aj nehnuteľnosti, ktoré majú byť zaradené do dedičstva po nebohom, boli v sporovom
konaní riadne vymedzené. Pod riadnym vymedzením je pritom potrebné rozumieť to, že nehnuteľnosť

musí byť vymedzená parcelným číslom, ale aj ďalšími nevyhnutnými identifikačnými údajmi. V tomto
smere odvolací súd v podrobnostiach poukazuje na závery už vyslovené v predchádzajúcom konaní vo
veci sp. zn. 6Co 140/2010, v ktorom krajský súd uviedol, že ak predmetom petitu návrhu je nehnuteľnosť
(pozemok), nie je postačujúce, aby bola označená len podľa údajov v pozemkovej knihe, pretože
tieto údaje (parcelné číslo, druh pozemku, jeho výmera) vychádzajú zo stavu, ktorý bol zaznamenaný

pred mnohými desaťročiami, resp. storočiami. Pozemnoknižná parcela teda nezodpovedá vymedzeniu
parcely podľa § 3 ods. 3 a ani vymedzeniu pozemku podľa § 3 ods. 1 zák. č. 162/1995 Z. z. o katastri
nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (bližšie str. 6 a 7 rozsudku
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6Co 140/2010 zo dňa 29.11.2010, obdobne tiež rozsudok Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 8 Sžo 408/2009 zo dňa 18.02.2010).

15. Z vyššie uvedeného vyplýva, že žaloba žalobcov už od samého počiatku trpí vadami, ktorá
skutočnosť podmieňovala postup súdu aktuálne podľa § 123 CSP. Súd prvej inštancie mal vyzvať
žalobcov na upresnenie petitu žaloby, a keďže takto nepostupoval - vec prejednal a rozhodol, jeho
konanie je postihnuté vadou, na ktorú odvolací súd musel prihliadnuť ex offo a ktorá sa týka nedostatku

procesnej podmienky konania. Odvolací súd preto musel už len z uvedeného dôvodu rozhodnutie
okresného súdu v napadnutej časti podľa § 389 ods. 1 písm. a/ CSP zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP). V ďalšom konaní bude povinnosťou súdu prvej inštancie
odstrániť vytýkané nedostatky. Taktiež bude potrebné, a to v prípade, ak dospeje opätovne k záveruo dôvodnosti podanej žaloby, aby v dôvodoch napadnutého rozhodnutia zrozumiteľne uviedol, prečo
neakceptovalprivšetkýchparcelách,ktorébolipredmetomprevodovzroku1958,žesatitulomvydržania
nedostali do vlastníctva právneho predchodcu žalovaných 12/ a 13/. Túto ich námietku odvolací súd

považoval za zásadnú, a preto bude povinnosťou okresného súdu sa k nej aj vyjadriť. Rovnako to
isté platí o námietke odvolateľov o neplatnosti darovacej zmluvy zo dňa 29.04.1993 z nimi tvrdených
dôvodov.

16. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd

prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP). V ďalšom konaní
súd prvej inštancie odstráni všetky vyššie uvedené nedostatky a opätovne rozhodne. Vo svojom novom
rozhodnutí súd prvej inštancie podľa § 396 ods. 1, 3 CSP a § 262 ods. 1 CSP rozhodne aj o náhrade
trov tohto odvolacieho konania.

17. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa

rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou
organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania. (§ 430 CSP)