Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, May 27, 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/165/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2311201858
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Terézia Mecelová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2311201858.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Terézie Mecelovej a členiek

senátu JUDr. Gabriely Briškovej a JUDr. Silvie Hýbelovej, vo veci žalobcu: V. E., nar. XX. C. XXXX,
bytom Y. X. Y. XXX, zastúpeného: JAVOR - TOKÁR advokátska kancelária, s.r.o., Stará Vajnorská cesta
37, Bratislava, IČO: 36 264 750, proti žalovanému: K. Y., nar. X. C. XXXX, R. XXXX/A, R., zastúpenému
advokátom: Mgr. Matej Krajči, PhD., Záhradnícka 51, Bratislava - mestská časť Ružinov, o zaplatenie
16.596,96 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta z 9. apríla
2018 č. k. 25C/88/2011-457, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť

žalobcovi 16.596,96 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 16.596,96 eur od
2.2.2008 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

II. Žalobca má nárok voči žalovanému na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

III. Štát má voči žalovanému nárok na náhradu trov v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalobu zamietol, II. žalovanému priznal nárok na

náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že o výške trov bude rozhodnuté samostatným uznesením.
Právne svoje rozhodnutie vo veci samej odôvodnil ustanovením § 657, § 658 zákona č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník v znení neskorších prepisov (ďalej aj „Občiansky zákonník“ alebo len „O. z.“), §
187 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších prepisov (ďalej
len „CSP“).
Vecne dôvodil, že žalobca sa žalobou doručenou súdu 28.1.2011 domáhal voči žalovanému zaplatenia
16.596,96 eur spolu s 8,5 % ročným úrokom z omeškania od 2.2.2008 do zaplatenia a náhrady trov

konania, titulom zmluvy o pôžičke uzavretej medzi stranami sporu dňa 22.1.2008, na základe ktorej
žalobca poskytol žalovanému pôžičku, ktorú žalovaný nevrátil v dohodnutom termíne splatnosti do
2.2.2008.
Súd prvej inštancie po vykonaní dokazovania dospel k nasledovnému záveru. Pri zmluve o pôžičke
veriteľ prenecháva dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze. Pre platnosť zmluvy o pôžičke
sa nevyžaduje osobitná forma. Možno ju uzavrieť ústne, konkludentným prejavom, avšak musia byť
naplnené pojmové znaky zmluvy. Samotná písomná zmluva o pôžičke s textom, podľa ktorého v deň

podpísania zmluvy je zároveň potvrdením prevzatia pôžičky, nie je dôkazom o reálnom odovzdaní
pôžičky. Je to len jeden z možných dôkazov preukazujúcich vznik právneho vzťahu zo zmluvy o pôžičke.
Tento listinný dôkaz niekedy môže byť rozhodujúci na preukázanie právneho vzťahu, pokiaľ však nie
je spochybnený ostatnými dôkazmi a logickými tvrdeniami, ktoré odporujú tomuto listinnému dôkazu.Za dôkaz, ktorý spochybňuje predmetnú zmluvu o pôžičke (preukázateľne podpísanú oboma stranami
sporu) pokladal súd prvej inštancie zmluvu o pôžičke, z ktorej odvodzuje žalobca následnú zmluvu
o pôžičke (teda tú, ktorá je predmetom tohto konania), pretože bola sfalšovaná. Teda preukázateľne

nedošlo k uzavretiu reálnej pôžičky medzi žalobcom a žalovaným dňa 11.12.2007 na sumu 1.000.000
Sk. Nebol preto žiaden dôvod z titulu tejto pôžičky, aby žalovaný vracal pôžičku žalobcovi, dokonca
pred termínom splatnosti dňa 22.1.2008 (termín splatnosti bol 1.2.2008) a v ten deň si zároveň
požičiaval, na základe novej zmluvy o pôžičke polovicu z vrátenej sumy. Za ďalší dôkaz, ktorý vyvracia
reálne prenechaní peňazí žalobcom žalovanému bolo tvrdenie žalobcu o tom, že svedkom vrátenia

predchádzajúcej pôžičky 1.000.000 Sk a odovzdania pôžičky 500.000 Sk žalovanému boli svedkovia P.
a P., čo však ani jeden zo svedkov nepotvrdil. Svedkovia videli nejaké peniaze v obálke dňa 22.1.2008 v
kancelárii žalobcu, kde sa konalo v tom čase mimoriadne valné zhromaždenie spoločnej firmy žalobcu a
žalovaného, na ktorom žalovaný preukázateľne (viď. zápisnica z mimoriadneho valného zhromaždenia)
vyplatil žalobcovi za prevod obchodného podielu 150.000 Sk, čo potvrdila i výpoveď svedkyne P.,
ktorá vystavila príjmový pokladničný doklad. Nelogické bolo, že približne po roku splatnosti predmetnej

pôžičky, pri prevode vlastníctva k nehnuteľnosti mal žalobca vyplácať spoločnosti žalovaného približne
3.000.000 Sk, pričom žalovaný mu v tom čase mal už dlhovať približne rok 500.000 Sk, a nedošlo hoci
len o pokus započítať tento dlh, práve naopak, ešte žalovaný mienil odstúpiť od predmetnej zmluvy
z dôvodu, že žalobca mu nevyplatil celú kúpnu cenu. Zo strany žalobcu nedošlo ani len k pokusu o
prípadné započítanie dlhu. Súd nespochybnil, že medzi žalobcom a žalovaným dochádzalo viackrát k

posunu peňazí, pretože strany sporu spolu podnikali a následne si vyporiadavali spoločné podnikanie.
Súd prvej inštancie dospel k záveru, že v danom prípade nebolo preukázané odovzdanie sumy pôžičky
žalobcom žalovanému a preto žalobu ako nedôvodnú zamietol.
Rozhodnutieonárokunanáhradutrovkonaniaodôvodnilprávneust.§255ods.1CSP,vecneúspechom
v konaní žalovaného v plnom rozsahu.

2. Proti tomuto rozsudku podal v celom rozsahu včas odvolanie žalobca, s návrhom na jeho zmenu
vyhovením žalobe. Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym

skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil (§ 365 ods. 1 písm. b/, f/, h/ CSP). Súd prvej
inštancie mal za to, že samotné písomné znenie zmluvy o pôžičke, na ktorej dlžník zároveň výslovne
potvrdí prevzatie pôžičky, nie je dôkazom o reálnom odovzdaní pôžičky a je to len jeden z možných
dôkazov preukazujúcich vznik právneho vzťahu zo zmluvy o pôžičke. Uvedené konštatovanie je pre
žalobcu nezrozumiteľné, je vnútorne rozporné a navzájom si odporujúce. Práve nesporne pravý podpis

dlžníka na listine, na ktorej výslovne potvrdzuje prevzatie pôžičky je dôkazom o tejto skutočnosti. Koľko
dôkazov treba? Doručenka o prevzatí zásielky súdu podpísaná pravým podpisom adresáta o jej prevzatí
nie je dôkazom o tejto skutočnosti? Musia byť dve? Tri? Koľko? Poukázal na to, že názor žalobcu
potvrdzujeiodbornáliteratúraarozhodnutiasúdovvČeskejrepublike.Právnynázorsúduprvejinštancie
narúša princíp právnej istoty. Žalobca a žalovaný v konaní nepochybne pravými podpismi podpísali

zmluvu o pôžičke, na ktorej potvrdili reálne odovzdanie a prevzatie predmetu pôžičky v sume 500.000
Sk. Úplne inak súd postupoval pri vyhodnotení ďalších skutočností. Mal za to, že preukázateľne nedošlo
k uzatvoreniu reálnej pôžičky medzi žalobcom a žalovaným dňa 11.12.2007 na sumu 1.000.000 Sk. Ako
k tomuto záveru dospel, nie je zrejmé. Takýto záver je účelový a nemá oporu vo vykonanom dokazovaní.
Na jednej strane z originálu listiny s pravým podpisom a potvrdením prevzatia peňazí nemá súd

preukázaný vznik pôžičky, na strane druhej z kópie listiny s nepravým podpisom má za preukázané, že k
inej pôžičke v minulosti preukázateľne nedošlo. Pôžička v sume 1.000.000 Sk nebola predmetom tohto
konania. Žalobca uniesol dôkazné bremeno o reálnom odovzdaní peňažných prostriedkov pri uzatvorení
zmluvy o pôžičke na sumu 500.000 Sk, keď túto skutočnosť žalovaný svojim pravým odpisom na
tejto listine výslovne potvrdil. Na preukázanie uvedenej skutočnosti nebolo potrebné, aby ju dupľovane

potvrdili vypočutí svedkovia (P., P.).

3. Žalovaný navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Rozhodnutie súdu prvej
inštancie je v súlade s rozhodovacou praxou súdov. Zmluva o pôžičke je reálnym kontraktom a jedným
z elementárnych predpokladov, nevyhnutným k vzniku záväzku z tejto zmluvy, je reálne odovzdanie

finančných prostriedkov, ktoré majú tvoriť predmet pôžičky. Samotné „uzavretie“ alebo „podpísanie“
zmluvy o pôžičke ešte nemá za následok vznik právneho vzťahu z takejto zmluvy. Právny vzťah zo
zmluvy o pôžičke ako reálny kontrakt vznikne až po skutočnom odovzdaní predmetu pôžičky, t.j. keď
veriteľ predmet pôžičky reálne odovzdá dlžníkovi na voľné nakladanie. Bremeno tvrdenia o tom, žefinančné prostriedky tvoriace predmet pôžičky boli aj reálne odovzdané a predloženie alebo označenie
dôkazu o tejto skutočnosti, zaťažuje žalobcu. Žalobca v konaní pred súdom nepreukázal, že žalovanému
finančné prostriedky skutočne odovzdal (ani svedeckou výpoveďou, ani žiadnym listinným dôkazom

iným ako bola samotná zmluva). Ide o nedôvodný nárok. Žalovaný v čase údajného poskytnutia pôžičky
nebol na poskytnutie pôžičky odkázaný, nemal absolútne žiadny dôvod a ani neexistoval žiadny účel,
pre ktorý by si ako fyzická osoba dňa 22.1.2008 požičiaval od žalobcu peniaze. V predmetný deň práve
žalovaný na valnom zhromaždení spoločnosti LRL Profitech s.r.o., kde so žalobcom uzatvoril zmluvu
o prevode obchodných podielov, vyplatil žalobcovi peniaze za jeho obchodný podiel. S argumentáciou

žalobcu, že písomná zmluva o pôžičke zo dňa 11.12.2007 (údajne uzatvorená dňa 22.01.2008)
s textom v zmluve potvrdzujúcim prevzatie pôžičky a údajným podpisom žalovaného, potvrdzuje
prevzatie finančných prostriedkov - peňazí a je dôkazom o tejto skutočnosti, nesúhlasí. Iba samotná
formulácia textu zmluvy, bez preukázania skutočného odovzdania predmetu pôžičky (napr. osobitným
písomným potvrdením o prevzatí predmetu pôžičky, výpisom z bankového účtu, svedeckou výpoveďou),
nie je dôkazom o tom, že k faktickému odovzdaniu predmetu pôžičky skutočne aj došlo. Poukázal

na rozhodovaciu prax súdov, judikatúra (IV. ÚS 37/2013, rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republikysp.zn.2Cdo293/2008,4Cdo138/2009,3Cdo325/2009,4Cdo13/2009,niektorérozhodnutia
krajských súdov). Svedkyňa H. P. (asistentka žalobcu) uviedla, že odovzdanie peňazí si nepamätá.
Rovnako tak ani svedok R. P. svojou svedeckou výpoveďou tvrdenia žalobcu nepotvrdil. Nevidel, že by
si strany sporu nejaké financie odovzdávali jeden druhému. Nejaké zmluvy síce podpisovali, ale o čom

boli tieto zmluvy, uviesť nevedel. Žalovaný od počiatku pôžičku na 1.000.000 Sk poprel a tvrdil, že žiadnu
takú zmluvu so žalobcom ako fyzická osoba neuzavrel, čo potvrdili aj výsledky znaleckého dokazovania.

4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362
ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359

CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ
použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v
medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), po zopakovaní
dokazovania v potrebnom rozsahu (§ 385 ods. 1 CSP) a dospel k záveru, že v danej veci nie sú splnené
podmienky na potvrdenie, ani zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie, preto bolo potrebné ho zmeniť.

5. Pred pristúpením k veci samej, odvolací súd považuje za potrebné vysporiadať sa podrobne s
námietkou žalovaného k včasnosti odvolania žalobcu.

6. Podľa § 125 ods. 1 CSP podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej

podobe.

7. Podľa § 125 ods. 2 CSP podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie
podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe
autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie

sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva.

8. Z obsahu spisu je zrejmé, že žalobcovi (odvolateľovi) bol rozsudok súdu prvej inštancie doručený
prostredníctvom jeho právneho zástupcu dňa 22.5.2018 (č. l. 462), preto 15-dňová lehota na podanie
odvolania plynula do 6.6.2018 (streda). Odvolanie, ako podanie vo veci samej, bolo podané 6.6.2018 (v

posledný deň lehoty, e-mailom, č. l. 463 a nasl.) a následne bolo v súlade s § 125 ods. 2 CSP (riadne
a v lehote) doplnené v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu (č. l. 467 a nasl.).
Z uvedeného vyplýva, že odvolanie bolo žalobcom podané včas.

9. Pre úplnosť odvolací súd dopĺňa, že podaním uskutočneným v elektronickej podobe je možné

rozumieť dátovú správu, t. j. elektronické dáta, ktoré možno prenášať prostriedkami na elektronickú
komunikáciu a uchovávať na záznamových médiách, používaných pri spracovaní a prenose dát
elektronickou formou. Za elektronický dokument je potrebné považovať aj písomnosť, ktorá bola
pôvodne vyhotovená v listinnej podobe (a vlastnoručne podpísaná) a následne bola naskenovaná a
týmto spôsobom bol vyhotovený elektronický obraz listiny a bol odoslaný prostredníctvom elektronickej

pošty adresátovi. Nejde teda o písomnosť v listinnej podobe, ale o „kópiu“ takej listiny. Na účely súdneho
konania sa ďalej rozlišuje komunikácia prostredníctvom elektronickej pošty jednoduchou e-mailovou
správou bez autorizácie alebo autorizovanou správou. Autorizovanou správou sa pritom podľa § 23
zákona o e-Governmente rozumie správa so zaručeným elektronickým podpisom alebo zaručenouelektronickou pečaťou (porov. Števček, M., Ficová, S. Baricová, J. Mesiarkinová, S., Bajánková, J.,
Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, 448 s.).

10. Vo vzťahu k námietke žalovaného k totožnosti týchto podaní je potrebné dodať, že pokiaľ ide
o rozdielny dátum, uvedené nemôže viesť k záveru o rozdielnosti podaní, jednalo by sa o prílišný
formalizmus (obsahovo sú podania totožné).

11. K rozhodnutiam, na ktoré sa žalovaný odvolával, odvolací súd dodáva, že z rozsudku Krajského

súdu v Bratislave zo 6.12.2017 sp. zn. 2S/32/2016 vyplýva posudzovanie včasnosti odvolania podľa §
19 ods. 1 Správneho poriadku a teda ide o iný procesný predpis ako v danom prípade (CSP), ktorý
obsahoval odlišnú právnu úpravu, preto nie je na mieste ním argumentovať. Čo sa týka rozhodnutia
Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 21.2.2017 sp. zn. 5CoP/7/2017, tu bolo odvolanie odmietnuté s
odôvodnením, že podaním doručeným súdu elektronicky bez zaručeného elektronického podpisu dňa
26.10.2016 (mailom) podal otec odvolanie, toto však nebolo v lehote doplnené. Následne v elektronickej

podobesautorizácioupodalotec(ďalšie)odvolanie(doplnenépodanie)dňa22.11.2016.Odvolacísúdtu
dospel k záveru, že je potrebné odvolanie otca, označené ako doloženie k odvolaniu zo dňa 22.11.2016,
odmietnuť ako oneskorene podané. Je zrejmé, že v danej prejednávanej veci (vzhľadom na odlišnú
procesnú situáciu) odkaz na toto rozhodnutie taktiež nebol na mieste.

12. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na právnom názore o
nepreukázaní vzniku záväzku žalovaného voči žalobcovi titulom zmluvy o pôžičke, keď žalobca v konaní
nepreukázal (neuniesol dôkazné bremeno) odovzdanie predmetu pôžičky (500.000 Sk) žalovanému.

13. Cieľom a úlohou odvolacieho konania je prieskum rozhodnutia a konania, ktoré rozhodnutiu

predchádzalo. Ide teda o preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia v konaní o predmete konania
tak, ako bol vymedzený v čase vydania napadnutého rozhodnutia.

14. Odvolací súd po preskúmavaní rozhodnutia súdu prvej inštancie konštatoval, že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie vykonané

prvoinštančným súdom zopakoval preto v potrebnom rozsahu (t. j. všetky dôkazy vykonané súdom prvej
inštancie s výnimkou výsluchu svedkov, znalca). Táto povinnosť odvolacieho súdu vyplýva z princípu
priamosti, ktorý v tomto prípade znamená, že odvolací súd nemôže dôkazy vykonané súdom prvej
inštancie sám len prehodnotiť. O nové hodnotenie dôkazov ide tam, kde odvolací súd má iný názor na
spoľahlivosť dôkazného prostriedku.

15. Ustanovenie § 150 CSP zakotvuje jednu zo základných procesných povinností strán sporu, a to
povinnosť tvrdiť. Stranu sporu zaťažuje bremeno tvrdenia (onus dicendi). Schopnosť strany sporu uniesť
bremeno tvrdenia spolu s dôkazným bremenom (onus probandi) je predpokladom pre úspech v spore.
Sporovékonaniesariadizásadouformálnejpravdy.Rozsudokvsporovomkonaní(vzásade)zodpovedá

tomu, čo strany sporu zhodne tvrdili (§ 186 ods. 2) a (v zásade) nezohľadňuje to, čo žiadna zo strán
sporu netvrdila.

16. Podľa § 384 ods. 1 až 3 CSP ak má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu zopakuje

sám. Odvolací súd môže doplniť dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov navrhnutých stranou, ak
ich nevykonal súd prvej inštancie, hoci ich strana navrhla. Odvolací súd môže doplniť dokazovanie za
podmienok uvedených v § 366.

17. Podľa § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli

uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú
procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť
nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

18. Zmysel dokazovania v odvolacom konaní je daný charakterom preskúmavacieho odvolacieho
konania, keď odvolací súd ako súd apelačný je zároveň súdom skutkovým. Právo odvolacieho súdu
vykonávať dokazovanie slúži odvolaciemu súdu na to, aby mohol preveriť správnosti skutkových zistení
a skutkového záveru súdu prvej inštancie.19. Je úlohou odvolateľa v odvolaní a protistrany vo vyjadrení k odvolaniu dokázať, že nové prostriedky
procesného útoku a nové prostriedky procesnej obrany, ktoré uvádzajú „až teraz“ (v tomto prípade najmä

na pojednávaniach odvolacieho súdu, teda ani nie vo vyjadrení k odvolaniu), nemohli v doterajšom
priebehu konania použiť bez svojej viny. Ak tento predpoklad úspešne nesplnia, na novoty nebude
môcť odvolací súd prihliadnuť. Na diskvalifikáciu novoty postačí aj opomenutie jej skoršieho uvedenia
zavinením z nedbalosti (Števček, M., Ficová, S. Baricová, J. Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič,
M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, 1244 s.).

20. Odvolací súd nemôže prihliadať na prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, ktoré boli v
konaní pred súdom prvej inštancie uplatnené v rozpore s princípom koncentrácie konania, ani prihliadať
na také dôkazy, ktoré boli vykonané v rozpore s týmto princípom, a to ani vtedy, ak by na nich súd
prvej inštancie založil svoje závery o skutkovom stave. Odvolací súd však môže doplniť dokazovanie
o ďalšie dôkazy, ak ich súd prvej inštancie z akéhokoľvek dôvodu (pri rešpektovaní koncentrácie

konania - § 153 a 154) nevykonal, hoci ich strana navrhla. Aby v tomto prípade odvolací súd mohol
dokazovanie doplniť, musia byť splnené tri zákonné podmienky: a/ strana navrhla v konaní pre súdom
prvej inštancie vykonanie určitého dôkazného prostriedku, b/ súd prvej inštancie navrhnutý dôkazný
prostriedok nevykonal a c/ strana navrhuje vykonanie toho istého dôkazného prostriedku aj v rámci
odvolacieho konania.

21.Obranažalovanéhopredsúdomprvejinštanciespočívalavnasledovnom.Vodporeprotiplatobnému
rozkazu (č. l. 16) žalovaný namietal absenciu vôle a uviedol, že zmluvu o pôžičke neuzavrel a poprel
podpis na predmetnej zmluve o pôžičke. Poukázal na antidatovanie zmluvy. Na pojednávaní 6.5.2011 (č.
l.37anasl.)predsúdomprvejinštanciežalovanýuviedol,žesinepamätáuzavretiezmlúvpôžičiekmedzi

žalobcom a žalovaným ako fyzickou osobou. Takúto možnosť však pripustil s tým, že si to nepamätá.
Rovnako si nepamätal pôžičku na sumu 1.000.000 Sk a pokiaľ k tomu došlo, peniaze určite vrátil. Na
predmetnom pojednávaní žalovaný už pripustil, že by sa mohlo jednať o jeho podpis na zmluve. Uviedol,
že dňa 22.1.2008 si od žalobcu rozhodne žiadne financie nepožičal a v následnom období takisto
nie. V následnom písomnom vyjadrení z 11.6.2013, 11.10.2013 (č. l. 205, 226) žalovaný reaguje na

znalecký posudok a vyjadruje sa k jeho obsahu. Na pojednávaní 16.12.2013 (č. l. 237 a nasl.) žalovaný
prostredníctvomsvojhoprávnehozástupcuuviedoladalknahliadnutiusúduznalecképosudkyznalcovv
iných konaniach, kde bolo konštatované, že nie je možné zistiť, či listiny (jednalo sa o uznanie záväzkov)
podpísal žalovaný. Na pojednávaní dňa 9.4.2018 žalovaný opakovane uviedol, že ako súkromná osoba
si peniaze od žalovaného nepožičal. Nevie o tom, že by takú zmluvu podpísal. Keď si posúvali peniaze,

bolo to z dôvodu posunu financií v rámci firmy. V rámci záverečného vyjadrenia (záverečné vyjadrenie
založené v spise i v písomnej forme, č. l. 449) na pojednávaní dňa 9.4.2018 bolo uvedené okrem iného,
že v konaní nebolo preukázané odovzdanie pôžičky v sume 1 milión Sk. Bolo preukázané falšovanie
zmluvy na sumu 1 milión Sk. Nelogické je tvrdenie žalobcu, že v tej istý deň vrátil žalovaný
žalobcovi 1 milión Sk a on mu následne požičal 500.000 Sk s rovnakou lehotou splatnosti. Jediné

peniaze, ktoré dňa 22.1.2008 žalovaný žalobcovi priniesol bolo 150.000 Sk za prevod obchodného
podielu.Textzmluvy(bezpríjmovéhodokladu,písomnéhopotvrdeniaoodovzdaní,svedeckejvýpovede,
alebo bez výpisu z bankového účtu) nepreukazuje, že došlo k reálnemu odovzdaniu predmetu pôžičky.
Žalobca teda neuniesol dôkazné bremeno.

22. Pri neúplnej apelácii je rozsah vykonávania dokazovania v zásade viazaný na odvolacie návrhy
(odvolanie a vyjadrenie k odvolaniu).
V danom prípade, s poukazom na vyššie uvedené, na nové skutkové tvrdenia žalovaného (o možnom
podstrčení zmluvy o pôžičke, tvrdenia týkajúce sa solventnosti žalobcu, resp. tvrdenie o tom, že
žalovaný peniaze nepotreboval) a na všetky listiny predložené v rámci odvolacieho konania (až na

pojednávaniach) odvolací súd neprihliadal, pretože neboli splnené podmienky podľa § 366 CSP, keď
tieto mohli byť uplatnené pred súdom prvej inštancie a navyše (s výnimkou tvrdenia o tom, že žalovaný
peniaze nepotreboval) ani v rámci odvolacieho konania neboli uplatnené včas, t. j. vo vyjadrení
žalovaného k odvolaniu žalobcu. Súčasne sa nejednalo ani o dôkazy navrhnuté stranou, ktoré by súd
napriek návrhu žalovaného nevykonal. Návrh na doplnenie dokazovania týmito listinami bol odvolací

súdom zamietnutý.
Zároveň je potrebné dodať, že neobstojí argument žalovaného o tom, že žalovaný ďalšie dôkazy
nenavrhoval a neuvádzal ďalšie skutkové tvrdenia vzhľadom na právny názor súdu prvej inštancie. Nie
je zrejmé, z čoho si žalovaný vyvodil právny názor súdu prvej inštancie (znejúci v jeho prospech), keďz obsahu spisu nevyplýva, že na pojednávaní 15.4.2011 (č. l. 30 a nasl.), 6.5.2011 (č. l. 37 a nasl.),
17.6.2011 (č. l. 58 a nasl.), 16.11.2012 (č. l. 178 a nasl.), 22.4.2013 (č. l. 190 a nasl.), 31.10.2013 (č.
l. 231 a nasl.), 16.12.2013 (č. l. 237 a nasl.), 20.3.2017 (č. l. 351 a nasl.), 15.1.2018 (č. l. 425 a nasl.),

9.4.2018 (č. l. 454 a nasl.), by súd prvej inštancie využil svoje právo podľa § 100 ods. 1 zákona 99/1963
Zb. Občiansky súdny poriadok účinný do 30.6.2016 (ďalej len „O.s.p.“) a uviedol účastníkom konania
(teraz strany sporu), ako sa mu na základe doteraz tvrdených a preukazovaných skutočností javí právne
posúdenie veci (čo ani nebola povinnosť súdu), alebo že by nad rámec § 181 ods. 2 CSP (keď konanie
už prebiehalo, teda úkony podľa § 181 ods. 1 CSP boli vykonané oveľa skôr) po účinnosti CSP uvádzal

predbežné právne posúdenie veci.
Na pojednávaní dňa 15.1.2018 súd prvej inštancie len uviedol, že má pochybnosti o odovzdaní predmetu
pôžičky (500.000 Sk) a bude musieť opätovne vypočuť strany sporu. Z toho je zrejmé, že súd prvej
inštancie v priebehu konania nikdy neuviedol, že žalobu považuje za nedôvodnú (napr. pre neunesenie
dôkazného bremena o odovzdaní predmetu pôžičky). Predbežné právne posúdenie veci o nedôvodnej
žalobe zo spisu teda nevyplýva. Nedostatok procesnej obrany žalovaného pred súdom prvej inštancie

nemožno zhojiť doplnením skutkových tvrdení v odvolacom konaní a predkladaním nových dôkazov.
Nemožno ani prenášať procesnú aktivitu zo strany sporu na súd.

23. Civilný sporový poriadok prispel k efektívnemu a rýchlemu konaniu, pričom CSP zvýšil i požiadavky
naprocesnúaktivitusporovýchstrán,astýmspojenúprocesnúzodpovednosťsosankčnýmidôsledkami

v prípadoch procesnej pasivity, ktorou je aj porušenie povinnosti tvrdenia. Došlo k prehĺbeniu sporovosti
konania upraveného v CSP (porov. dôvodová správa k CSP). Skutkové tvrdenia a dôkazy je preto
potrebné uplatňovať včas, najlepšie pri prvom úkone a nenechávať si ich takpovediac „v zálohe“, pretože
strana tým riskuje, že súd na dôkaz, ktorý nebol predložený včas nebude (nebude môcť) prihliadať.

24. Po zopakovaní dokazovania odvolací súd zistil nasledovné.

25. Z písomnej zmluvy o pôžičke v spodnej časti datovanej dňa 11.12.2007, v texte dňa 22.1.2008
(ďalej len „zmluva zo dňa 22.1.2008“) vyplýva, že zmluvu uzatvárali žalobca ako veriteľ a žalovaný ako
dlžník. Predmetom zmluvy bola peňažná pôžička v sume 500.000 Sk. Podľa článku II zmluvy, dlžník

dňa 22.1.2008 pri podpise zmluvy potvrdil prevzatie pôžičky v sume 500.000 Sk a súčasne sa zaviazal
uvedenú sumu veriteľovi osobne vrátiť do 1.2.2008.

26. Sporným medzi stranami sporu bolo uzavretie tejto zmluvy, podpis žalovaného, odovzdanie sumy
pôžičky.

27. Podľa znaleckého posudku č. 148/2012 Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline
z 31.5.2012, pri analýze originálu zmluvy neboli zistené žiadne znaky nasvedčujúce technickému
falšovaniu podpisu žalovaného na zmluve z 22.1.2008, podpis žalovaného je výsledkom autentického
pisárskeho prejavu konkrétnej osoby a teda je pravým podpisom žalovaného.

28. Mgr. Mária Zelenková v odbornom stanovisku znalca zo dňa 6.2.2014 uviedla, že dôkazovú časť
znaleckého posudku č. 148/2012 hodnotí ako preskúmateľnú. Zistenia znalca sú podopreté konkrétnymi
dôkazmi, ku ktorým nemá žiadne pripomienky. Navrhla upustiť od písmoznaleckého skúmania (analýzy,
porovnania znakov sporných, porovnávacích podpisov) a zvážiť znalecké dokazovanie znalcom z

odboru kriminalistika, odvetvie grafická diagnostika, ktorého cieľom by mala byť analýza sporných
písomností a odborný popis ich spôsobu vyhotovenia vrátane všetkých sporných podpisov.

29. Znalecký posudok Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného zboru Bratislava č. ČES:
PPZ-KEU-BA-EXP-2017/8112 z 31.7.2017 potvrdil, že v zmluve z 22.1.2008 neboli zistené stopy po

pozmeňovaní a odstraňovaní, respektíve doplňovaní častí textu a bolo konštatované, že zmluva bola
vyhotovená ako celok, t. j. vytlačená v jednom kroku a podpísaná.

30. Podľa zmluvy o pôžičke uzavretej 30.3.2006 žalobca poskytol žalovanému dňa 30.3.2006 pôžičku v
sume 200.000 Sk v hotovosti s dohodnutým dátumom splatnosti do 14.4.2006 a podľa zmluvy o pôžičke

uzavretej 11.12.2007 žalobca poskytol žalovanému dňa 11.12.2007 pôžičku v sume 1.000.000 Sk v
hotovosti s dátumom splatnosti do 1.2.2008.

31. Rovnako i pri týchto zmluvách bolo sporné ich uzavretie, odovzdanie peňazí a podpis žalovaného.32. Podľa znaleckého posudku č. 148/2012 Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline,
pri analýze originálu zmluvy zo dňa 30.6.2006 neboli zistené žiadne znaky nasvedčujúce technickému

falšovaniu podpisu žalovaného na tejto zmluve, podpis žalovaného je výsledkom autentického
pisárskeho prejavu konkrétnej osoby a teda je pravým podpisom žalovaného. Bolo však zistené, že
zmluva o pôžičke na sumu 1.000.000 Sk zo dňa 11.12.2007 bola falšovaná. Rovnaký záver o falšovaní
tejto zmluvy vyplynul i zo znaleckého posudku Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného
zboru Bratislava č. ČES: PPZ-KEU-BA-EXP-2017/8112 z 31.7.2017.

33. Podľa zápisnice z rokovania mimoriadneho valného zhromaždenia obchodnej spoločnosti LRL
PROFITECH, s.r.o., ktoré sa konalo dňa 22.1.2008 v sídle spoločnosti (v Šintave) za prítomnosti
spoločníkov žalobcu a žalovaného, spoločníci prerokovali prevod obchodného podielu spoločníka V. E.
na spoločníka K. Y. (obchodný podiel spoločníka V. E. vo výške 100.000 Sk odkúpil spoločník K. Y. za
150.000 Sk).

34. Dňa 21.1.2009 spoločnosť LRL PROFITECH, s.r.o. ako predávajúca uzavrela so žalobcom ako
kupujúcim zmluvu o prevode vlastníctva bytu a nebytového priestoru. Predmetom zmluvy bol prevod
nehnuteľností v k. ú. R. (byt a nebytový priestor) za dohodnutú kúpnu cenu vo výške uvedenej v článku
VI (kúpna cena za nebytový priestor v sume 1.560.517 Sk a za byt v sume 1.435.065,10 Sk). Kupujúci

(žalobca) nezaplatil kúpnu cenu v plnej výške.

35. Žalobca pred odvolacím súdom (opakovanie dokazovania výsluchom strany) poukázal na to, že kto
by podpísal zmluvu, keby peniaze neprevzal. Peniaze boli v obálke, asistentka priniesla zmluvy, ktoré sa
podpísali, potom sa rozišli. Peniaze žalovaný prevzal. Na otázky právneho zástupcu žalovaného uviedol,

že presne si nepamätá, kedy a kde došlo k podpísaniu zmluvy na sumu 1 milión Sk, väčšinou sa tieto
veci riešili v bývalej kancelárii spoločnosti. Zmlúv bolo strašne veľa. K odovzdaniu peňazí (1 milión Sk)
došlo pri podpise zmluvy, nikto by nepodpísal potvrdenie, keby peniaze skutočne neprevzal. Väčšinou
sa vypisoval doklad a v prípade, že sa peniaze vrátili, zmluva sa roztrhala. Žalobca neriešil, na aký účel
si žalovaný požičiaval 1 milión Sk, žalovaný došiel a žalobca mu peniaze požičal. Či to bolo v podnikaní,

alebo to potreboval osobne, nikdy sa ho na to nepýtal. K falšovaniu zmluvy na 1 milión Sk uviedol,
že písomné doklady zakladala asistentka, nevie vysvetliť, ako sa to mohlo stať. Žalovaný 1 milión Sk
vrátil žalovanému na dvakrát, bolo o tom vystavené potvrdenie. Žalobca a žalovaný postupovali vždy
podľa zmluvy, niekedy žalovaný vrátil peniaze aj skôr, ale peniaze vždy vrátil. Zmluva na 500.000 Sk sa
podpísala, vznikla však chyba pri dátume (v počítači sa to prenieslo a chybu si nevšimli).

36. Žalovaný pred odvolacím súdom (opakovanie dokazovania výsluchom strany) uviedol, že
so žalobcom začali podnikať v nejakom období. Prevádzkovali požičovňu, chceli expandovať v
stavebníctve. Robili spoločne stavbu. Ako fyzickej osobe mu nikdy žalobca peniaze nepožičiaval.
Peniaze sa delili, každý podnikal aj samostatne. Keď sa dávali peniaze, vždy sa to robilo na nejakej akcii,

valnom zhromaždení, kde sa spolu dohodli. Na otázku právneho zástupcu, či žalovaný dňa 21.2.2008 od
žalobcu prevzal 500.000 Sk uviedol, že to určite nie, ako fyzická osoba určite nie. K podpisu na zmluve,
ktorého pravosť konštatoval znalec dodal, že stále sa niečo podpisovalo, mohol mu to podstrčiť. Žalobca
mu v živote nepožičal peniaze na súkromné účely ako fyzickej osobe.

37. Odvolací súd neopakoval dokazovanie výsluchom svedkov (H. P., R. P.) a to z dôvodu, že na tom
strany sporu netrvali, pričom odvolací súd nepovažoval za potrebné pre svoje rozhodnutie opakovať
dokazovanie v takomto rozsahu (t. j. i výsluchom svedkov, ktorí neboli svedkami odovzdania pôžičky,
ktorá je predmetom tohto sporu, príp. si to nepamätali).
Navyše sa poznamenáva, že z judikatúry vyplýva odvolaciemu súdu povinnosť, v prípade, že sa

chce odchýliť od skutkových zistení súdu prvej inštancie, v potrebnom rozsahu dokazovanie opakovať
a zadovážiť si tak rovnocenný podklad pre odlišné hodnotenie dôkazov. Judikatúra však zväčša
vychádzala v týchto prípadoch zo stavu, keď odvolací súd dokazovanie nezopakoval vôbec, alebo len
v minimálnom rozsahu.
Je však otázne, či odvolací súd má vôbec možnosť v niektorých prípadoch zabezpečiť si pokiaľ ide

o výsluchy svedkov rovnocenný podklad pre svoje rozhodnutie. Je totiž prirodzené, že s odstupom
času (keď konanie pred súdom prvej inštancie trvá niekoľko rokov, v tomto prípade sa konanie začalo
v januári 2011) si svedkovia nepamätajú na podrobnosti, resp. si už vôbec na predmetné skutočnosti
nespomínajú (pôsobilo by totiž nedôveryhodne, keby si svedok po 10 rokoch pamätal viac ako pred10 rokmi). Prípadne môže nastať situácia, že svedkovia už nežijú, čo by pri takomto právnom názore
znamenalo automatickú nemožnosť zmeny rozhodnutia odvolacím súdom.

38. Nakoľko však žalovaný žiadal prečítanie zápisníc o výpovedí svedkov pred súdom prvej inštancie
odvolacím súdom (nejde o opakovanie dokazovania výsluchmi svedkov), odvolací súd uvádza
nasledovné.

39. Svedkyňa H. P. (dňa 17.6.2011) pred súdom (prvej inštancie) uviedla, že od roku 2006 pracovala ako

asistentka vo firme u žalobcu. Vedľa žalobcu mala kanceláriu a tu sa nachádzala i centrálna tlačiareň.
Pokiaľ žalobca dal príkaz z počítača vytlačiť isté písomnosti, tieto boli vytlačené v jej kancelárii. Toto sa
stalo aj v prípade pôžičky na 500.000 Sk. Z predmetného výtlačku vyhotovila dve fotokópie a zobrala
ich do kancelárie žalobcu, ktorému tieto listiny odovzdala. Nevie, ktorý deň to bol, ale bolo to po valnom
zhromaždení firmy LRL PROFITECH, s.r.o., ktoré sa konalo ráno. Keď vošla do kancelárie videla, že za
jedným stolom sedeli žalobca, žalovaný a pán P.. Pred žalobcom videla obálku, z ktorej trčali peniaze.

Vedela, že žalobca na tomto valnom zhromaždení predával svoj obchodný podiel žalovanému a preto
vypisovala pre žalobcu príjmový pokladničný doklad na sumu 150.000 Sk. Odovzdanie peňazí však
nevidela, respektíve si to nepamätá.

40. Svedok R. P. (dňa 17.6.2011) pred súdom (prvej inštancie) uviedol, že strany sporu boli jeho

spoločníkmi vo firme LRL PROFITECH, s.r.o., z ktorej vystúpil niekedy v roku 2007. Vedel o tom, že
medzižalobcomažalovanýmbolipožičiavanépeniazedvaalebotrikrát.Očitýmsvedkomtýchtopôžičiek
však nebol. Síce podpisovali nejaké zmluvy, aké konkrétne uviesť nevedel. Nepamätal si, že by mu
niekto povedal, že žalobca požičal žalovanému 500.000 Sk, ani to, že by v deň valného zhromaždenia
dňa 22.1.2008 dlhoval žalovaný žalobcovi nejaké peniaze.

41. Odvolací súd neopakoval dokazovanie i z dôvodu hospodárnosti, keď toto nepovažoval navyše
ani za potrebné, výsluchom znalca (v súvislosti so znaleckým posudkom č. 148/2012 Ústavu súdneho
inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline z 31.5.2012), ktorý na závere znaleckého posudku o pravosti
podpisu žalovaného na zmluve zo dňa 22.1.2008 zotrval. Žalovaný v rámci konania pred súdom prvej

inštancie uvedený záver znaleckého posudku nevyvrátil.

42. Pokiaľ ide o listiny (uznanie záväzkov, nájomná zmluva), ktoré boli predložené žalovaným súdu
prvej inštancie na preukázanie, že žalobca je „chronický falšovateľ“, tieto odvolací súd z tohto pohľadu
nemohol hodnotiť, pretože ide o posúdenie skutočností, na ktoré treba vedecké poznatky.

43. Podľa § 657 Občianskeho zákonníka, zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené
podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého
druhu.

44. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že pre uzavretie dohody o pôžičke sa nevyžaduje
písomná forma, takže táto zmluva môže byť uzavretá i ústne alebo konkludentným spôsobom.
Podstatnou náležitosťou obsahu takejto dohody je okrem označenia zmluvných strán, predovšetkým
určenie predmetu pôžičky; z obsahu zmluvy musí vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého
druhu (peňazí). Keďže táto zmluva je reálnou zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon vyžaduje

i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi (porov. rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 15. decembra 2009 sp. zn. 2 Cdo 293/2008).

45. V spore o vrátenie požičanej peňažnej čiastky má žalobca bremeno tvrdenia, že so žalovaným
dlžníkom uzavrel zmluvu o pôžičke, že mu poskytol finančné prostriedky a že žalovaný dlh riadne a

včasnezaplatil.Aksútietoskutočnostipreukázané,veriteľuniesoldôkaznébremeno.Dôkaznébremeno
ohľadne existencie právnej skutočnosti, ktorá mala za následok zánik dlhu, zaťažuje dlžníka.

46. Z hľadiska preukázania odovzdania vecí (peňazí) niektoré všeobecné súdy stanovili, že vyhlásenie
dlžníka v písomnej zmluve o pôžičke, podľa ktorého veci (peniaze) prebral, nie je postačujúce (rozsudok

Krajského súdu v Nitre sp. zn. 25Co/289/2012, ústavná sťažnosť bola odmietnutá uznesením Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 37/2013). Zastáva sa však i názor, že nároky veriteľa
zakladajúce sa na jasne prejavenej vôli zmluvných strán v písomnej zmluve o pôžičke, vrátane
prehlásenia dlžníka o prevzatí predmetu pôžičky, by mali požívať právnu ochranu. Najmä pri pôžičkevecí a peňazí odovzdávaných v hotovosti je písomné potvrdenie dlžníka najčastejším a najjednoduchším
dôkazom, ktorý si starostlivé zmluvné strany môžu zadovážiť (porov. Števček, M., Dulak, A., Bajánková,
J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník II. § 451 ? 880. 2. vydanie.

Komentár. Praha: C. H. Beck, 2015, 2281 s., rovnaký názor zaujal Najvyšší súd Českej republiky v
rozhodnutí pod sp. zn. 33 Cdo 2547/2011, podobne nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I.
ÚS 2061/08).

47. Pokiaľ ide o argument žalovaného, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je v súlade s ustálenou

rozhodovacou praxou, odvolací súd uvádza, že nespochybňuje a ani sa neodkláňa od ustálenej
súdnej praxe (stotožňuje sa s ňou), ktorá je jednotná v tom, že zmluva o pôžičke je reálnou zmluvou
(kontraktom), k jej uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom
dlžníkovi, pričom dôkazné bremeno o tom je na žalobcovi.

48. Zmluva o pôžičke má charakter reálnej (nielen konsenzuálnej) zmluvy. To znamená, že k vzniku

právneho vzťahu k pôžičke je potrebné odovzdanie veci dlžníkovi. Ak sa tak nestane, medzi zmluvnými
stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 30.6.2010 sp. zn. 3 Cdo 325/2009), a to aj keby všetky náležitosti tohto právneho úkonu (vrátane
náležitostí vôle) boli dané. V prejednávanej veci bolo preto pre posúdenie otázky platnosti zmluvy o
pôžičke nevyhnutné zistiť, či došlo k jej poskytnutiu - odovzdaniu peňazí. Dôkazné bremeno spočívalo

na žalujúcom veriteľovi. V spore o vrátenie požičanej sumy má teda veriteľ bremeno tvrdenia, že so
žalovaným dlžníkom uzavrel zmluvu o pôžičke, žalovanému poskytol finančné prostriedky a žalovaný
nezaplatil dlh riadne a včas. Túto skutočnosť môže veriteľ preukázať písomnou zmluvou o pôžičke alebo
dlžobným úpisom, ktorým sa dlžník zaviazal na majetkové plnenie druhovo určených vecí, spravidla
peňazí. Ak veriteľ nemá takúto písomnosť k dispozícii alebo ak je písomný doklad neúplný (chýbajú

mu podstatné náležitosti), musí poskytnutie pôžičky preukázať inými dôkaznými prostriedkami (napr.
svedkami). Ak sú tieto skutočnosti preukázané, potom veriteľ uniesol dôkazné bremeno (porov. rozsudok
Najvyššieho súdu Českej republiky zo 16.1.2002 sp. zn. 25 Cdo 98/2000). Zaviazanie dlžníka na plnenie
súdom bude teda závisieť od úspechu dokazovania. Na druhej strane, i v prípade existencie listín
preukazujúcich poskytnutie pôžičky môže dlžník v spore namietať neexistenciu dlhu alebo jej výšku.

Dôkazné bremeno o existencii právnej skutočnosti, ktorá mala za následok zánik dlhu celkom alebo
sčasti, spočíva na dlžníkovi (porov. rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 7 Co 341/2017).

49. Odvolací súd zastáva názor, že písomná zmluva o pôžičke s prehlásením dlžníka o prevzatí
predmetu pôžičky, by mali požívať právnu ochranu. Práve písomné potvrdenie dlžníka je dôkazom, ktorý

si starostlivé zmluvné strany mohli zadovážiť.

50. Odvolací súd vychádzajúc zo zmluvy o pôžičke z 22.1.2008 (nezrovnalosť v dátume vyhodnotil ako
chybu v písaní a to v kontexte a na ostatný text zmluvy) má za preukázané, že k odovzdaniu predmetu
pôžičky (500.000 Sk) došlo. Hoci žalovaný túto skutočnosť poprel, namietajúc i podpis na zmluve, zo

znaleckého dokazovania vyplynulo, že predmetnú zmluvu o pôžičke (obsahujúcu prehlásenie o prevzatí
predmetu pôžičky) žalovaný podpísal.

51. Dôkazné bremeno v spore nepredstavuje statický prvok, ale nasleduje konkrétny priebeh
kontradiktórneho sporu, pri ktorom procesné strany procesne útočia alebo sa procesne bránia. Možno

teda konštatovať, že v spore stíha dôkazné bremeno obe sporové strany, hoci nie v rovnakom rozsahu.

52. Ak zmluva o pôžičke obsahuje vyhlásenie dlžníka, že prevzatie pôžičky od veriteľa potvrdzuje svojím
podpisom na zmluve (že ide o podpis žalovaného v konaní preukázané bolo), odporuje pravidlám
logického myslenia uveriť bez ďalšieho obrane dlžníka, že predmet pôžičky od veriteľa neprevzal,

resp. vyvodzovať, že zmluva o pôžičke opatrená podpismi účastníkov nie je dostatočným dôkazom.
Účastníkom občianskoprávnych zmluvných vzťahov by malo byť naopak umožnené spoľahnúť sa na to,
že celkom zrejmý obsah ich zmluvných dohôd nemožno vyvrátiť na základe jeho jednoduchého popretia
zo strany účastníka, ktorý nechce niesť následky porušenia povinnosti zo zmluvného vzťahu (porov.
rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 21.6.2012 sp. zn. 33 Cdo 2547/2011).

53.Obranažalovaného,žesipôžičkynepamätá,tvrdeniaofalšovaníinýchlistínžalobcom,posunpeňazí
len v rámci firmy, podľa žalovaného nelogickosť tvrdení žalobcu, nevyvracajú vyššie uvedené. Žalovaný
pred súdom prvej inštancie totiž žiadnym logickým spôsobom nevysvetlil, prečo by predmetnú zmluvuo pôžičke (prehľadný text na papieri formátu A4) podpísal a potvrdil prevzatie pôžičky v sume 500.000
Sk, keby sa tak nestalo (následnú argumentáciu v odvolacom konaní nebolo možné zohľadniť z dôvodu,
ktorý odvolací súd už vyššie bližšie špecifikoval).

54. Strana sporu má povinnosť predložiť skutkové tvrdenia pravdivo a úplne. Je však zrejmé, že v
každom spore, v ktorom sú skutkové tvrdenia medzi stranami sporné, porušila túto povinnosť jedna
zo strán. V tejto súvislosti nie je rozhodné, či strana sporu úmyselne klamala (tvrdenia boli nepravdivé
objektívne aj subjektívne), alebo či bola presvedčená o pravdivosti toho, čo tvrdila (tvrdenia boli

nepravdivé objektívne). Úmyselné predkladanie nepravdivých tvrdení môže vyústiť do toho, že súd pri
hodnotení dôkazov zohľadní nízku vierohodnosť strany sporu (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J.,
Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.
H. Beck, 2016, 570 s.).

55. Tu je na mieste uviesť, že niektoré tvrdenia uvádzané stranami sporu v konaní neboli preukázané,

resp. boli nepravdivé, a to rovnako v prípade žalobcu (napr. v súvislosti so zmluvou, ktorá bola na
základe znaleckého dokazovania vyhodnotená ako falošná), ako aj v prípade žalovaného (znaleckým
dokazovaním bolo vyvrátené tvrdenie žalovaného o tom, že podpis na zmluve nie je jeho). Preto
vierohodnosť strany sporu nemôže byť zohľadnená len v neprospech jednej strany.

56. Skutočnosť, že zmluva o pôžičke na sumu 1.000.000 Sk (ktorá pôžička nebola predmetom tohto
konania) bola falšovaná, nie je v danej veci právne významná. Skúmanie odovzdania sumy 1.000.000
Sk nebolo predmetom dokazovania pred súdom prvej inštancie (dokazovanie bolo zamerané výlučne na
posudzovanie tejto listiny a podpisu na nej). Uvedené by bolo podstatné a významné najmä vtedy, ak by
obrana žalovaného spočívala v tvrdení o insolvencii veriteľa (ak by prichádzala do úvahy výplata pôžičky

len z tejto vrátenej sumy), čo sa však v konaní pred súdom prvej inštancie netvrdilo a dokazovanie pred
súdom prvej inštancie bolo zamerané na základe návrhov strán na preukazovanie iných skutočností.
Sám žalovaný však aj pred odvolacím súdom potvrdil „posuny“ peňazí medzi stranami sporu s tým, že
žalovaný pri týchto úkonoch nevystupoval ale ako fyzická osoba. Jednou z novôt v odvolacom konaní
bola tvrdená insolvencia žalobcu (čo na druhej strane vylučuje tvrdenie žalovaného o posunoch peňazí),

pretože ale neboli splnené zákonné podmienky na jej posudzovanie, odvolací súd sa týmto nezaoberal
(nie z dôvodu opomenutia, ako sa žalovaný mylne domnieva) a za týmto účelom doplnenie dokazovania
nepripustil.

57. Pokiaľ ide o rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 15. decembra 2009 sp. zn. 2

Cdo 293/2008, na ktorý žalovaný poukazuje je potrebné uviesť, že neúspech žalobcu v tom danom
prípade pramenil aj z nesolventnosti žalobcu, ktorý sumou pôžičky nedisponoval a navyše sa voči
žalovanému dopustil trestného činu vydierania a trestného činu porušovania domovej slobody, za ktoré
bol právoplatne odsúdený. Je zrejmé, že v tejto veci boli iné podstatné okolnosti, ktoré prispeli k záveru
súdu o neunesení dôkazného bremena žalobcom.

58. V rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. januára 2011 sp. zn. 4 Cdo 138/2009,
na ktorý žalovaný taktiež poukazuje, dovolací súd potvrdil správnosť záveru o neunesení dôkazného
bremena žalobcom, keď sa mu nepodarilo nepreukázať, že by v čase uzavretia zmluvy vlastnil sumu
cca 3.000.000 Sk a že by peniaze žalovanej reálne poskytol, pričom viacerí z najbližších príbuzných

žalobcu sa vyjadrili, že v rodine žalobcu vysoké sumy peňazí nebývali. V danom prípade sa teda taktiež
jednalo o inú situáciu, naviac predmetom nebolo posudzovanie potvrdenia o odovzdaní peňazí (či takýto
dôkaz by bol postačujúci, resp. za akých podmienok).

59. K uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. februára 2010 sp. zn. 4 Cdo 13/2009 sa

dodáva, že toto riešilo otázku dôkazného bremena v súvislosti s vrátením pôžičky (bolo povinnosťou
žalovaného preukázať pravosť predloženej listiny, teda to, že potvrdenie o vrátení pôžičky v celom
rozsahu bolo skutočne vystavené žalobcom).

60. Z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. júna 2010 sp. zn. 3

Cdo 325/2009 vyplýva, že predmetom konania bolo určenie neplatnosti zmluvy o pôžičke, na základe
ktorej mali žalovaní 1/, 2/ požičať žalobkyni finančné prostriedky. Z dokazovania vyplynulo, že peniaze
si v skutočnosti požičal syn žalobkyne, preto bola určená neplatnosť tejto zmluvy (medzi účastníkmi
konania teda nevznikol právny vzťah zo zmluvy o pôžičke). Rovnako je teda potrebné skonštatovať,že sa nejedná o skutkovo a právne obdobný prípad a ani to, že by sa odvolací súd odchýlil vo svojom
závere od tohto, resp. vyššie uvedených rozhodnutí dovolacieho súdu.

61. Argumentácia žalovaného vo vzťahu k možnosti započítania pohľadávky taktiež nebola relevantná,
keď v prípade pôžičky išlo o vzťah medzi žalobcom a žalovaným a pri kúpnej zmluve zo dňa
21.1.2009sajednaloovzťahmedzispoločnosťouLRLPROFITECH,s.r.o.akopredávajúcouažalobcom
ako kupujúcim. Na započítanie je potrebné, aby veriteľ a dlžník mali vzájomné pohľadávky (§ 580
Občianskeho zákonníka).

62. Po zopakovaní dokazovania v potrebnom rozsahu, odvolací súd dospel k záveru s poukazom
na vyššie uvedené, že žaloba bola podaná dôvodne. Žalobca uniesol dôkazné bremeno a preukázal
odovzdanie predmetu pôžičky (vychádzajúc z písomného vyhlásenia žalovaného o prevzatí pôžičky za
situácie, keď obrana žalovaného nebola dostatočná a včasná v tom smere, že by preukázala opak, resp.
že by logicky spochybnila tento dôkaz s vysvetlením podpisu zmluvy žalovaným, ktorého pravosť bola

preukázaná znaleckým dokazovaním), teda hotovosti 500.000 Sk, t. j. 16.596,96 eur, pričom žalovaný v
lehote splatnosti pôžičku žalobcovi nesplatil a s plnením sa dostal do omeškania. Pri rozhodnutí odvolací
súd vychádzal a rešpektoval judikatúru (od tejto sa neodchýlil), súčasne prihliadajúc na konkrétne
okolnosti tohto prejednávaného prípadu. Dodáva sa, že za ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších
súdnych autorít nie je možné považovať rozhodnutia krajských súdov.

63. Podľa § 517 ods. 1 veta prvá a ods. 2 Občianskeho zákonníka, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas
nesplní, je v omeškaní. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od
dlžníkapopriplneníúrokyzomeškania,akniejepodľatohtozákonapovinnýplatiťpoplatokzomeškania;
výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

64. Podľa § 3 ods. 1 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú
niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu omeškania (ďalej len „nariadenie
vlády“) výška úrokov z omeškania je dvojnásobok diskontnej sadzby určenej Národnou bankou
Slovenska platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

65. V dôsledku omeškania žalovaného s plnením peňažného dlhu žalobcovi vznikol nárok na úrok z
omeškania vo výške 8,5 % ročne (dvojnásobok diskontnej sadzby NBS; 4,25 % x 2) zo sumy 16.596,96
eur od 2.2.2008 do zaplatenia (t. j. od nasledujúceho dňa po splatnosti pôžičky).

66. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388
CSP zmenil tak, že žalobe vyhovel v plnom rozsahu (výrok I. rozhodnutia).

67. V závere odvolací súd dodáva, že v prípade, ak sa v odôvodnení nezaoberal konkrétnou námietkou
sporovej strany, urobil tak preto, že daný argument a taktiež odpoveď naň nepovažoval pre rozhodnutie

v danej veci za rozhodujúce (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.12, §
29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája
1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

68. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj

na odvolacie konanie.
Podľa § 396 ods. 2 CSP ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov
konania na súde prvej inštancie.
Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,

ktorým sa konanie končí.
Podľa čl. 4 ods. 1 a 2 CSP ak sa právna vec nedá prejednať a rozhodnúť na základe výslovného
ustanovenia tohto zákona, právna vec sa posúdi podľa ustanovenia tohto alebo iného zákona, ktoré
upravuje právnu vec čo do obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej právnej veci. Ak takého ustanovenia
niet, súd prejedná a rozhodne právnu vec podľa normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom, a

to s prihliadnutím na princípy všeobecnej spravodlivosti a princípy, na ktorých spočíva tento zákon, tak,
aby výsledkom bolo rozumné usporiadanie procesných vzťahov zohľadňujúce stav a poznatky právnej
náuky a ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít.69. O nároku na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa §
255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1, 2 CSP tak, že procesne plne úspešnému
žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania (prvoinštančného a odvolacieho) v plnom rozsahu z

dôvodu úspechu vo veci, voči neúspešnému žalovanému (výrok II. rozhodnutia).

70. Súčasne bolo potrebné rozhodnúť i o trovách štátu, keď uznesením z 5.6.2012 č. k. 25C/88/2011-165
súdprvejinštanciepriznalznalečnéznalcovivsume1.179,71eur,ztohosuma797,71eurbolavyplatená
zo štátnych rozpočtových prostriedkov.

71. Štátu patrí náhrada trov, ktoré skutočne vynaložil v súlade s v danom čase platnou procesnou
normou, ustanovením § 148 OSP, podľa ktorej mu ex lege vznikol nárok na ich náhradu, a to napriek
tomu, že nová procesná úprava CSP analogické ustanovenie neobsahuje. Aplikáciou základného
princípu uvedeného v čl. 4 ods. 2 CSP s použitím ustanovenia § 253 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením
§ 255 ods. 1 CSP a § 470 ods. 2 CSP je možné štátu náhradu trov konania voči neúspešnej strane

sporu priznať aj za právnej úpravy Civilného sporového poriadku (porov. uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 31. júla 2018, sp. zn. 4 Obo 3/2018, publikované v Zbierke stanovísk
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov, č. 9/2018).

72. Z dôvodu, že v konaní vznikli štátu trovy, odvolací súd rozhodol o nich v zmysle vyššie uvedených

zákonných ustanovení tak, že štátu priznal nárok na ich náhradu voči neúspešnej strane, t. j. voči
žalovanému (výrok III. rozhodnutia).

73. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým
sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

74. Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený

sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý

výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a/ a b/. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie.Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej

zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.