Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, April 28, 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/207/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2513206740
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2513206740.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a členiek senátu: Mgr.

Renáta Gavalcová a JUDr. Bibiána Ťažiarová, v právnej veci žalobcov: 1. S. H., nar. XX.XX.XXXX, trvalo
bytom A. XXX/XXX, Y., 2. P. H., rod. J., nar. XX.XX.XXXX, trvalo bytom A. XXX/XXX, Y., proti žalovaným:
1. O. H., nar. XX.XX.XXXX, trvalo bytom A. XXX/XXX, Y., 2. Všeobecná úverová banka, a.s., IČO 31 320
155, so sídlom Mlynské nivy 1, Bratislava, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a o určenie
neplatnosti záložnej zmluvy, na odvolanie žalobcov 1 a 2 a žalovaného 1 proti rozsudku Okresného súdu
Piešťany č.k. 4C/143/2013-212 zo dňa 14.06.2019, a návrhu žalobcov 1 a 2 na zmenu žaloby, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd návrh žalobcov 1 a 2 na zmenu žaloby z a m i e t a.

II. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. a IV. p o t v r d z u j e .

III. Žalobcom 1 a 2 sa voči žalovanému 1 v časti určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam
nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

IV. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II., III. a V. r u š í a vec mu v r a c i a na

ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. určil, že A) bezpodielovými spoluvlastníkmi
rodinného domu súpisné č. XXX (postaveného na pozemku parc. č. 709/2), nachádzajúceho sa v kat.
úz. Y., zapísaného na liste vlastníctva č. XXXX pre obec a kat. úz. Y. sú žalobca v 1. rade S. H., rod. H.,
nar. XX.XX.XXXX, r. č. XXXXXX/XXXX, občan SR, trvalo bytom A. XXX/XXX, XXX XX Y. a žalobkyňa
v 2. rade P. H., rod. J., nar. XX.XX.XXXX, r. č. XXXXXX/XXXX, občianka SR, trvalo bytom A. XXX/
XXX, XXX XX Y., B) výlučnou vlastníčkou pozemku - parcely registra "C" č. 709/2, zastavané plochy a
nádvoria o výmere 533 m2, nachádzajúceho sa v kat. úz. Y., zapísaného na liste vlastníctva č. XXXX pre

obec a kat. úz. Y. je žalobkyňa v 2. rade P. H., rod. J., nar. XX.XX.XXXX, r. č. XXXXXX/XXXX, občianka
SR, trvalo bytom A. XXX/XXX, XXX XX Y.. Vo výroku II. súd zamietol žalobu o určenie, že Zmluva o
zriadení záložného práva k nehnuteľnosti reg. č. 001/124290/08-001/000, uzatvorená dňa 05.08.2008
v zmysle § 151 až § 151md zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník medzi žalovanou v 2. rade
Všeobecnou úverovou bankou, a.s., IČO 31 320 155, Mlynské Nivy 1, 829 90 Bratislava, Obchodných
register Okresného súdu Bratislava 1, Oddiel, Sa, Vl. č. 341/B ako záložným veriteľom a spoločnosťou
Finance plus, s.r.o., IČO 36 809 454, Chotárna 250/55, 911 05 Trenčín, Obchodný register Okresného

súdu Trenčín, vložka 18074/R, odd. Sro, ako záložcom, ktorej vklad bol povolený Rozhodnutím Správy
katastra Piešťany o povolení vkladu V 22972008, účinným dňom 07.08.2008 - VZ-236/2008, 238/08,
na základe ktorej bolo zriadené záložné právo na nehnuteľnostiach nachádzajúcich sa v kat. úz. Y.,
obec Y., okres Piešťany, Správa katastra Piešťany, zapísané na liste vlastníctva č. XXXX pre obec akat. úz. Y. je neplatná od samého počiatku. Vo výroku III. súd zrušil predbežné opatrenie nariadené
Okresným súdom Piešťany uznesením č. k. 4C/143/2013-61 zo dňa 30.05.2013. Vo výroku IV. rozhodol,
že spoločne a nerozdielne oprávnení žalobcovia v 1. a v 2. rade majú proti žalovanému v 1. rade

nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%; o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej
inštancie samostatným uznesením. Vo výroku V. rozhodol, že žalovaná v 2. rade má proti spoločne a
nerozdielne zaviazaným žalobcom v 1. a v 2. rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%; o
výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne citáciou ust. § 132, § 553 ods. 1 a 2, § 39
Obč. zákonníka, § 137, § 335 ods. 1 CSP. Vecne argumentoval tým, že žalobcovia ako dlžníci so
spoločnosťou Finance plus uzatvorili dňa 08.10.2007 Zmluvu o úvere 0005/2007, predmetom ktorej
bolo poskytnutie úveru vo výške 1 500 000,- Sk (= 49 790,88 eura); žalobcovia sa zaviazali vrátiť
spoločnosti Finance plus celkovú sumu 2 220 000,- Sk (= 73 690,50 eura) v 11-tich splátkach vo
po 60 000,- Sk (= 1 991,64 eura) mesačne od 08.11.2007 a 12-ta splátka mala byť v sume 1 560

000,- Sk (= 51 782,51 eura), teda žalovaní mali vrátiť uvedenej spoločnosti 1,48 násobok požičanej
sumy. Súd ustálil, že Zmluva o úvere č. 0005/2007 zo dňa 08.10.2007 je absolútne neplatným právnym
úkonom, lebo svojim obsahom a účelom sa priečila dobrým mravom. Vzhľadom na výšku požičanej
sumy 1 500 000,- Sk (= 49 790,88 eura) a splatnosť 12 mesiacov celkovej sumy úveru 2 220 000,-
Sk (= 73 690,50 eura) veriteľovi - spoločnosti Finance plus (resp. osobe za túto spoločnosť konajúcu)

muselo byť zrejmé, že dlžníci s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou nebudú schopní riadne
a včas vrátiť poskytnutý úver navýšený o 48% ročne (t. j. o sumu 720 000,- Sk/23 899,62 eura).
Vnímajúc realitu skutkových zistení súdeného sporu, že obdobné sumy poskytnuté bankami boli a
sú poskytované fyzickým osobám na dobu zjavne ďaleko presahujúcu ako v zmluve uvedených 12
mesiacov. Vrátenie poskytnutej sumy veriteľom bolo zabezpečené v deň uzavretia zmluvy o úvere

(daň 08.10.2007) Zmluvou o zabezpečení záväzku prevodom práva. Z obsahu zmluvy a zmluvných
podmienok (určených veriteľom) je zrejmé, že spoločnosť Finance plus ako veriteľ nemala záujem
na splatení jej peňažnej pohľadávky žalobcami, zmluvné podmienky celkom jednoznačne smerovali
(titulom zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva) k získaniu vlastníckeho práva k predmetným
nehnuteľnostiam. Existencia nápadne nevýhodných podmienok (splatnosť 12 mesiacov, zabezpečenie

záväzku prevodom práva) je preukázaná. Práve veriteľ určil, že nesplnením 12-tej splátky nastane
právna skutočnosť, podľa ktorej sa označená spoločnosť stala ku dňu 09.10.2007 na podklade
zabezpečenia záväzku prevodom práva aj vlastníkom týchto nehnuteľností, ktoré boli na tento účel
dlžníkmi poskytnuté. Tu súd zdôrazňuje, že zmluva o úvere bola podpísaná zmluvnými stranami dňa
08.10.2007, teda okamih, kedy sa podľa zmluvy stane veriteľ vlastníkom nehnuteľností nastal spätne,

deň po dni podpisu zmluvy, ak nastane okolnosť, že dlžníci si (neskôr) nesplnia svoje záväzkové
vzťahy. Z uvedeného súd uzatvára, že dohoda o frekvencii splátok (12 mesačných splátok) a čas
vzniku vlastníckeho práva spätne ku dňu nasledujúcemu po podpise zmluvy, považuje za hrubý rozpor
s dobrými mravmi. Tiež je potrebné zdôrazniť, že síce predmetom primárneho záväzkového vzťahu bola
zmluva o úvere, no bola poskytnutá fyzickým osobám a predmetom zabezpečovacieho prevodu práva

ako jediného zabezpečenia plnenia zo zmluvy o úvere boli nehnuteľnosti slúžiace žalobcom na bývanie
(uvedené zistenie je aktuálne i v čase vyhlásenia tohto rozsudku). Súd teda uzatvára, že spoločnosť
Finance plus sa titulom zabezpečovacieho prevodu práva nestala vlastníkom nehnuteľností a nemohla
potom dňa 05.08.2008 na podklade Kúpnej zmluvy previesť vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam
na žalovaného v 1. rade. Právna úprava zabezpečovacieho prevodu práva účinná do 31.12.2007 pre

zmluvu o zabezpečovacom prevode práva neustanovovala žiadne zvláštne obsahové náležitosti, avšak i
takátozmluvamuselavyhovovaťvšeobecnýmpožiadavkámnazáväzkovéprávnevzťahy,najmämusela
byť dostatočne určitá. Súd ďalej zastáva názor, že v zmluve o zabezpečovacom prevode práva zo dňa
08.10.2007 absentujú podstatné náležitosti viažuce sa k predmetu tohto právneho úkonu z hľadiska
určenia spôsobu, ktorým by sa mala naplniť uhradzovacia funkcia zabezpečovacieho prevodu práva,

resp. akým spôsobom sa má vykonať speňaženie práva prevedeného zabezpečovacím prevodom a v
akom rozsahu majú dlžníci právo na vyplatenie rozdielu. Okrem toho v tomto právnom úkone chýba
ďalšia podstatná náležitosť, ktorou je ocenenie nehnuteľností tvoriacich predmet zabezpečovacieho
prevodu práva. Nikto nemôže na iného previesť viac práv, ako sám má, z čoho v súdenom spore
(vzhľadom na zhora uvedené) vyplýva záver, že v súčasnosti zapísaný vlastník (t. j. žalovaný v 1.

rade) rodinného domu súp. č. XXX (postaveného na pozemku parc. reg. "C" č. 709/2), nachádzajúceho
sa v kat. úz. Y. a pozemku - parc. reg. "C" č. 709/2, na ktorom je predmetný dom postavený (obe
nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX pre obec a kat. úz. Y.) nie je vlastníkom týchto nehnuteľností.
Naopak, bezpodielovými vlastníkmi rodinného domu súp. č. XXX sú žalobcovia v 1. a v 2. rade apozemok - parc. reg. "C" č. 709/2 je vo výlučnom vlastníctve žalobkyne v 2. rade. Vo svetle uvedených
skutkových zistení a právnej argumentácie súd teda rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku I. tohto
rozsudku.

3. Dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ktorý stanovil
nové podmienky prípustnosti určovacej žaloby. Podľa ust. § 137 písm. c/ CSP je zakotvené, že žalobou
sa možno domáhať určenia, či tu právo je alebo nie, ak je na tom naliehavý právny záujem. Žalobcovia
sa nedomáhali určenia, či tu záložné právo je alebo nie je. Žiadali určiť neplatnosť právneho úkonu a

takáto žaloba spadá pod ustanovenie § 137 písm. d/ CSP, v zmysle ktorého žalobou možno požadovať,
aby súd rozhodol o určení právnej skutočnosti (medzi právne skutočnosti patrí podľa § 2 ods. 1 OZ aj
právny úkon, jeho platnosť alebo neplatnosť), avšak len za predpokladu, že to vyplýva z osobitného
predpisu. Z osobitného predpisu musí teda vyplývať oprávnenie subjektu podať žalobu o určenie
neplatnosti právneho úkonu. Žalobcovia ani netvrdili, ktorá právna norma umožňuje určenie neplatnosti
predmetného právneho úkonu a ani nemohli, keďže ku dňu vyhlásenia rozsudku neexistoval takýto

právny predpis, ktorý by výslovne pripúšťal žalobu o určenie neplatnosti zmluvy o zriadení záložného
práva. Bolo na žalobcoch, aby od účinnosti novej zákonnej úpravy v záujme dosiahnutia úspechu
upravili žalobu tak, aby zodpovedala požiadavkám stanoveným v ustanoveniach § 137 písm. c/ a d/
CSP. Podľa právneho názoru súdu žalobcovia nemajú naliehavý právny záujem na určení neplatnosti
napádaných ustanovení záložnej zmluvy. V danom prípade teda nebol žalobcami preukázaný naliehavý

právny záujem na určovacom žalobnom petite v zmysle OSP účinného do 30.06.2016) a nie je
daná ani procesná prípustnosť žaloby o určenie právnej skutočnosti podľa ust. § 137 písm. d/ CSP.
Medzi stranami sporu musí existovať aktuálny stav objektívnej neistoty, ktorý je ohrozením právneho
postavenia žalobcov a ktorý nemožno odstrániť iným právnym prostriedkom. Z uvedeného teda vyplýva,
že naliehavý právny záujem na určení je daný vtedy, ak je aktuálny stav objektívnej právnej neistoty

medzi žalobcami a žalovanými (tu žalovanou v 2. rade), ktorý je ohrozením právneho postavenia
žalobcov a ktorý možno týmto právnym prostriedkom odstrániť. Pokiaľ na základe záložnej zmluvy bolo
záložné právo vložené do katastra nehnuteľností, právna otázka, či záložná zmluva je alebo nie je
platným právnym úkonom predstavuje iba vyriešenie predbežnej otázky vo vzťahu k posúdeniu, či na
nehnuteľnostiach žalobcov (ako záložcov) viazne v prospech záložného veriteľa záložné právo. Teda

na určení neplatnosti záložnej zmluvy nie je daný naliehavý právny záujem, nakoľko stav ohrozenia
práva žalobcov alebo neistotu v ich právnom postavení možno odstrániť len určením, či tu je alebo nie je
záložné právo. Žalobcovia preto nemali naliehavý právny záujem v zmysle § 80 písm. c/ OSP (v znení
účinnom do 30.06.2016) na nimi požadovanom určení. Ako bolo vyššie konštatované, s účinnosťou
od 01.07.2016 nadobudol účinnosť nový procesný predpis - zákon č. 160/2015Z.z. Civilný sporový

poriadok, ktorý v ust. § 137 písm. c/ pripúšťa žalobu na určenie, či tu právo je alebo nie je, ak je
na tom naliehavý právny záujem. Žalobcovia sa nedomáhali určenia, či tu záložné právo je alebo nie
je, žiadali určiť neplatnosť záložnej zmluvy (spadá pod ust. § 137 písm. d/ CSP), v zmysle ktorého
žalobou možno požadovať, aby súd rozhodol o určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného
predpisu. Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ to nevyplýva z osobitného predpisu, nie je možné domáhať sa

určeniaprávnejskutočnosti.Napodkladeuvedenéhovýkladubolopotrebnéžalobuourčenieneplatnosti
záložnej zmluvy ako procesne neprípustnú zamietnuť (výrok II. tohto rozsudku).

4. Vo vzťahu k výroku III. rozsudku súd uviedol, že po začatí konania bolo uznesením č. k.
4C/143/2013-61 zo dňa 30.05.2013 (právoplatným dňom 21.06. 2013) nariadené predbežné opatrenie,

ktorým súd uložil žalovanej v 2. rade povinnosť spočívajúcu v povinnosti zdržať sa konania,
ktoré by smerovalo k uspokojovaniu jej pohľadávky zo Zmluvy o poskytnutí flexihypotéky reg. č.
001/124290/08-001/000 (uzatvorenej dňa 05.08.2008 medzi ňou a žalovaným v 1. rade) realizáciou
záložného práva zo zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti reg. č. 001/124290/08-001/000,
uzatvorenej dňa 05.08.2008 medzi ňou a spoločnosťou Finance plus, s.r.o., IČO 36 809 454, so sídlom

Hasičská 3855, 911 05 Trenčín, zápis v OR Okresného súdu Trenčín, odd. Sro, vl. č. 18074/R. Taktiež
bol týmto uznesením spoločnosti Dražobná spoločnosť, a.s., IČO 35 849 703, so sídlom Gunduličova
3, 811 05 Bratislava, zápis v OR Okresného súdu Bratislava I, odd. Sa, vl. Č. 3070/B uložený zákaz
realizovať dražbu: a/ rodinného domu, súp. č. XXX, postaveného na parcele č. 709/2, nachádzajúceho
sa v kat. úz. a obci Y., Okres Piešťany, zapísaného na LV č. XXXX Správy katastra Piešťany, vo

vlastníctve žalovaného v 1. rade v celosti, b/ pozemku - parcely registra "C" č. 709/2, zastavané plochy
a nádvoria o výmere 533 m2, nachádzajúceho sa v obci a kat. úz. Y., Okres Piešťany, zapísaného
na LV č. XXXX Správy katastra Piešťany, vo vlastníctve žalovaného v 1. rade v celosti, to všetko až
do právoplatného skončenia konania vo veci samej, vedenej na Okresnom súde Piešťany pod sp. zn.4C/143/2013.Vzhľadomnaskutočnosť,žesúdžalobeourčenieneplatnostizmluvyozriadenízáložného
práva nevyhovel (výrok II. tohto rozsudku), postupom podľa ust. § 335 ods. 1 CSP v spojení s § 471
ods. 1 CSP v konaní nariadené predbežné opatrenie zrušil (výrok III. tohto uznesenia).

5. Vo vzťahu k výroku IV. rozsudku, ktorým bol nárok na náhradu trov konania priznaný žalobcom v
1. a v 2. rade proti žalovanému v 1. rade súd uvádza, že žalobcovia boli procesne plne úspešní, keď
súd ich určovaciemu výroku o vlastníctve označených nehnuteľností vyhovel. Vo vzťahu k výroku V.
rozsudku je potrebné uviesť, že osobitným nárokom bol určovací výrok o neplatnosti záložnej zmluvy,

ktorý sa procesne a hmotnoprávne týkal žalovanej v 2. rade. Keďže žaloba bola v tejto časti žaloby
v celom rozsahu zamietnutá, súd nárok na náhradu trov konania priznal proti spoločne a nerozdielne
povinným žalobcom v 1. a v 2. rade žalovanej v 2. rade. O výške náhrady trov konania rozhodne súd
prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník. [§ 262 ods. 2 CSP]

6. Proti tomuto rozsudku v jeho zamietajúcej časti vo výroku II. podali odvolanie žalobcovia 1 a 2, ktorým
sa domáhali, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe vyhovie
aj v časti určenia neplatnosti záložnej zmluvy, zároveň navrhli rozšírenie žaloby o určenie neexistencie
záložného práva na predmetných nehnuteľnostiach. Zároveň žiadali, aby súd žalovanému v 2. rade
nepriznal trovy konania prvého stupňa a trovy odvolania, nakoľko ide o účelovú obranu žalovaného

v 2. rade, iba formálno-procesného charakteru, na základe ktorej mu súd ani priaznivým výrokom v
bode 2 žaloby v skutočnosti neposkytol právnu ochranu pred žalobcami, ktorí sa domáhajú zmarenia
uspokojenia pohľadávky žalovaného v 2. rade z majetku žalobcov v l. a 2. rade. Materiálny stav je taký,
že na predmetných nehnuteľnostiach vo vlastníctve žalobcov iba nezákonne viazne ťarcha zriadená
záložnou zmluvou napadnutou v bode 2 žaloby. Týmto postupom, že prvostupňový súdu zamietol žalobu

v bode 2 návrhu, súd iba vyvolal nový súdny spor o neexistencii záložného práva, ktorého vklad bol
povolený Rozhodnutím Správy katastra Piešťany o povolení vkladu V 22972008, na základe ktorého
bolo vytvorené záložné právo na nehnuteľnostiach nachádzajúcich sa v k. ú. Y., zapísané na LV ě.
XXXX, v prospech žalovaného v 2. rade na krytie jeho pohľadávky, ktoré ako záložný veriteľ eviduje
proti žalovanému v 1. rade. Neexistujúce záložné právo zriadené práve na základe záložnej, žalobou

napadnutej zmluvy, ktorej vyslovenie neplatnosti súd nedôvodne zamietol z dôvodu, že súd si vysvetlil
zákon prekvapivo extenzívne a preto neposkytol ochranu žalobcom v zmysle čl. 20 Ústavy SR pred
zásahom do ich majetkových práv na základe napadnutej neplatnej záložnej zmluvy, ktorú so záložcom
uzatvoril nevlastník predmetných nehnuteľností spoločnosť Finance plus, s.r.o. , ktorý na to nemal
materiálne právo. Ako vlastníci predmetných nehnuteľností majú naliehavý právny záujem, aby na ich

nehnuteľnostiach neviazli ťarchy záložného práva.

7. Proti tomuto rozsudku v jeho vyhovujúcej časti vo výroku I. podal odvolanie žalovaný 1, ktorým
sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu v časti
určenia vlastníckeho práva žalobcov 1 a 2 zamietne. Žalovaný 1 poukázal na to, že kúpnu zmluvu

uzatvoril dobromyseľne, spor s odporcom v 2. rade ohľadne výšky dlhu pominul, nakoľko mu odporca
v 2. rade vyčíslil reálnu a primeranú sumu 71 853,56 € za predmetné nehnuteľnosti, na splácanie, v
mesačnej splátke 400 €, namiesto pôvodne požadovanej sumy v dražbe predmetných nehnuteľností,
kde si odporca v 2. rade pohľadávku vyčíslil na sumu 141 321,47 €, ktorá zodpovedala sume úžery.
Žalovaný 1 je vlastníkom predmetných nehnuteľností.

8. Žalovaný 2 odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcov 1 a 2 a žalovaného 1
sa písomne vyjadril, navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť. Žalobcovia v odvolaní navrhujú rozšíriť
žalobu o určenie, že neexistuje záložné právo na Nehnuteľnostiach, čo podľa ustanovenia § 371
nie je možné v odvolacom konaní. Žalovaný 2 žiada rozsudok vo výroku II. ako vecne správny

potvrdiť. V konaní sa potvrdilo. že Žalobcovia so Žalovaným 1/ konali v celej šírke tohto sporu v zhode.
Žalovaná 2/ poskytla Žalovanému 1/ - synovi Žalobcov na základe Zmluvy o poskytnutí flexihypotéky
reg. č. 001/124290/08-001/000 uzavretej medzi Žalovaným 1/ ako dlžníkom a Žalovanou 2/ ako
veriteľom úver na kúpu nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX (stavba) a LV č. XXX (pozemok),
obe katastrálne územie Y.. Z výpovedí sporových strán v podstate vyplynulo, že prostriedky poskytnuté

Žalovanou 2/ Žalovanému 1/ v konečnom dôsledku boli použité na splatenie záväzkov Žalobcu 1/ z
podnikania. Za účelom zabezpečenia pohľadávky Žalovanej 2/ zo Zmluvy o poskytnutí flexihypotéky reg.
č. 001/124290/08-001/000 uzavrela Žalovaná 2/ ako záložný veriteľ s obchodnou spoločnosťou Finance
plus. s.r.o. ako záložcom a vlastníkom Nehnuteľností Zmluvu o zriadení záložného práva k nehnuteľnostireg.č. 001/124290/08-001/000, ktorej vklad bol povolený dňa 7.8.2008 pod č. V 2297/08. Je nutné
zdôrazniť, že obchodná spoločnost' Finance plus. s.r.o. bola ako vlastník Nehnuteľností zapísaná na
liste vlastníctva bez akýchkoľvek obmedzujúcich poznámok, Žalovaná 2/ uzatvárala Zmluvu o zriadení

záložného práva k nehnuteľnosti reg.č. 001/124290/08-001/000 s obchodnou spoločnosťou Finance
plus. s.r.o. ako s vlastníkom Nehnuteľností v dobrej viere.

9. Ohl'adom potreby ochrany dobromyseľného nadobúdateľa poukazuje na nález Ústavného súdu
CR zo dňa 11 . 5 . 2011 , sp . zn . II ÚS 165 /2011, ako aj súvisiaci odborný článok autora JUDr.

Jána Krivonožky, advokáta publikovaný v odbornom časopise Právní rozhledy č. 7/2012. Osobitným
druhom dobrej viery, najmä pokiaľ ide o jej dokazovanie, je verejná (dobrá) viera (publica fides), ktorá
vyplýva zo zásady materiálnej publicity údajov zapísaných v katastri nehnuteľností. Z listinných dôkazov,
ktoré sú súčasťou súdneho spisu vyplýva, že vecne a miestne príslušná správa katastra povolila zápis
vkladu vlastníckeho práva k Nehnuteľnostiam v prospech obchodnej spoločnosti Finance plus. s.r.o.
a následne v prospech Žalovaného 1/. Listy vlastníctva sú verejnými listinami preukazujúcimi stav

evidovaný v katastri nehnuteľností v okamihu, ktorý je na nich uvedený; a teda pokiaľ nie je úradne
preukázaný opak, obsah verejnej listiny sa považuje za správny. Z hodnovernosti a záväznosti údajov
katastra nehnuteľností možno odvodiť i zásadu dobrej viery v správnosť údajov. I keď' táto nie je v
katastrálnom zákone expressis verbis vyjadrená, je možné konštatovať, že kto vychádza zo znenia
údajov v katastri nehnuteľností, je dobromyseľný, pokiaľ sa nepreukáže opak, a teda že konajúci vedel

o tom, že stav zapísaný v katastri nehnuteľností nezodpovedá skutočnosti. V tej súvislosti poukazuje'
aj na rozsudok NS ČR, sp. zn. 22 Cdo 1836/2002, podľa ktorého ten, kto vychádza zo zápisu v katastri
nehnuteľností je v dobrej viere, že tento stav zodpovedá skutočnosti, samozrejme za predpokladu, že
nemusel vedieť, že tomu tak nie je. Ak by súd odvolaniu Žalobcov vyhovel, Žalovaná 2/, ktorá v celej veci
vystupovala dobromyseľne, by prišla o zabezpečenie pohľadávky zo Zmluvy o poskytnutí flexihypotéky

reg. č. 001/124290/08-001/000, ktorá pohľadávka je v podstatnej časti nesplatená. Žalovaný 1/ na svoj
záväzok zo Zmluvy o poskytnutí flexihypotéky reg. č. 001/124290/08-001/000 zaplatil len dve splátky
v mesiacoch 9/2008 a 10/2008, následne prestal splácať predmetný záväzok a tento nespláca do
dnešného dňa. Žalobcovia, ktorých vlastnícke právo k Nehnuteľnostiam určil súd Rozsudkom a ktorí sa
už teraz potrebujú len „zbaviť" záložného práva viaznuceho na Nehnuteľnostiach v prospech Žalovanej

2/, majú nemalý podiel na vzniknutej situácii. Žalovaný 1/ je synom Žalobcov, títo mali vedomosť o
skutočnostiach, ktorými v žalobe odôvodňovali svoju žiadosť o určenie, že sú vlastníkmi Nehnuteľností v
podstateužodzačiatku,keďvdôsledkuZmluvyozabezpečenízáväzkovdlžníkaprevodomvlastníckeho
práva zo dňa 8.10.2007 prišli o vlastnícke právo k Nehnuteľnostiam. Namiesto toho, aby situáciu riešili
tak, že podajú žalobu o určenie vlastníckeho práva proti Finance plus, spol. s r.o., rozhodli sa situáciu

vyriešiť tak, že do toho „zatiahli" aj svojho syna a banku. Žalovanému 1/ (syn Žalobcov) na jeho žiadosť
poskytla Žalovaná 2/ na základe Zmluvy o poskytnutí flexihypotéky reg. č. 001/124290/08-001/000 úver
na nadobudnutie Nehnuteľností od Finance plus. spol s r.o. Žalobcovia napriek uvedenému s podaním
žaloby čakali niekoľko rokov a žalobu o určenie vlastníckeho práva podali v podstate až potom, čo
žalovaná 2/ v dôsledku dlhodobého nesplácania záväzkov zo Zmluvy poskytnutí flexihypotéky reg. č.

001/124290/08-001/000Žalovaným1/pristúpilakvýkonuzáložnéhoprávazaúčelomuspokojeniasvojej
(v podstatnej časti nesplatenej) pohľadávky z danej zmluvy. Za vyššie uvedených okolností, ak by sa
Žalovaná 2/ ako daňový poplatník nedomohla ochrany na súde, bolo by to v rozpore s dobrými mravmi.
Za daných okolností žalovaná 2 považuje minimálne domáhanie sa určenia neplatnosti záložnej zmluvy
Žalobcami za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka), ktorý by

nemal požívať ochranu, ked'že by dochádzalo k poskytovaniu ochrany nedobromyseľnému konaniu
Žalobcov a Žalovaného 1 / na úkor dobromyseľného konania Žalovanej 2/. Žalovaný 1/ napriek tomu, že
uvádza, že podáva odvolanie proti napadnutému rozsudku, z ďalšieho obsahu Odvolania Žalovaného 1/
je zrejmé, že sa odvoláva najmä proti I. výroku Rozsudku, ktorým súd určil, že vlastníkmi Nehnuteľností
sú Žalobcovia, argumentujúc tým, že kúpnu zmluvu, na základe ktorej nadobudol vlastnícke právo k

Nehnuteľnostiam, uzatváral dobromyseľne. Žalovaný 2 sa ohradzuje sa voči tvrdeniam Žalovaného 1/,
že mu vyčíslili reálnu a primeranú sumu 71 853,56 € za predmetné nehnuteľnosti namiesto pôvodne
požadovanej141321,47€,ktorázodpovedalasumeúžery.Jepravdou,žeajvdôsledkutoho,čoodznelo
na pojednávaniach (s ohľadom na okolnosti prípadu, zdravotný stav Žalobkyne 2/ a vek Žalobcov, ktorí
by v prípade realizácie záložného práva k Nehnuteľnostiam prišli o strechu nad hlavou, aj s ohľadom na

prejavenú ochotu Žalovaného 1/ splácať dlžnú sumu v splátkach po 400,00 Eur mesačne) Žalovaná 2/
sa rozhodla vyhovieť požiadavke Žalovaného 1/ o možnosť dosplácať dlžnú sumu v splátkach po 400.00
Eur mesačne, Žalovaná 2/ sa rozhodla odpustiť Žalovanému 1/ príslušenstvo a trvať len na vrátení
istiny. Žalovaný 1/ svoje záväzky zo Zmluvy o poskytnutí flexihypotéky reg. č. 001/124290/08-001/000dlhodobo nesplácal, v podstate uhradil len dve splátky ešte v roku 2008, čo odôvodňuje nárast záväzkov
Žalovaného 1/z danej zmluvy za jedenásť rokov nesplácania.

10. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len „C.s.p."), účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963
Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento
zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

11. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie žalobcov 1 a 2 i
žalovaného 1 proti rozsudku bolo podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 C.s.p.),
proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že
odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 C.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné
odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom
a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3 C.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej

inštancie bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 C.s.p.), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie
žalobcov 1 a 2 voči výroku II. je dôvodné, v dôsledku čoho je nevyhnutné rozsudok súdu prvej inštancie
v tejto časti zrušiť (§ 389 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku) a vec mu vrátiť na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 Civilného sporového poriadku). Odvolanie žalovaného 1 voči výroku

I. nie je dôvodné, v dôsledku čoho je namieste rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti ako vecne
správny s použitím § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdiť.

12. Vzhľadom na to, že rozsudok súdu prvej inštancie bol napadnutý odvolaním žalobcov 1 a 2 v
zamietajúcej časti vo výroku II. a odvolaním žalovaného 1 vo vyhovujúcej časti vo výroku I., pričom

ostatné výroky III., IV. a V. majú povahu závislých výrokov, predmetom odvolacieho prieskumu sa stal
rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu.

13. Ako prvé sa odvolací súd vysporiadal s návrhom žalobcov 1 a 2 na rozšírenie žaloby o určenie
neexistencie záložného práva na predmetných nehnuteľnostiach.

14. Vychádzajúc z ustanovenia § 371 CSP, podľa ktorého žalobu nemožno v odvolacom konaní meniť,
odvolacísúdnávrhžalobcov1a2nazmenu(t.j.ajrozšírenie)žalobyakoprocesneneprípustnýzamietol.

15.Predmetomsporubolourčenievlastníckehoprávažalobcov1a2kšpecifikovanýmnehnuteľnostiam,

v ktorej časti súd prvej inštancie žalobe v celom rozsahu vyhovel.

16. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku v časti určenia vlastníckeho práva žalobcov 1 a
2 k špecifikovaným nehnuteľnostiam, konania jemu predchádzajúceho, ako aj celého obsahu spisového
materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie

rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne
právne posúdil.

17. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne

vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre
posúdenie žalobcom uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i
právne závery súdu prvej inštancie vo veci, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p. odkazuje
na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza
dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu

odvolateľovi.

18. Keďže súd prvej inštancie napadnutý rozsudok vo všetkých jeho častiach riadne odôvodnil, pričom
zároveň sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre rozhodnutie a
odvolací súd sa s týmto odôvodnením súdu v plnej miere stotožňuje, k veci považuje za potrebné dodať

iba nasledovné:

19. Zabezpečovací prevod práva spočíva v tom, že dlžník prevedie na veriteľa svoje právo
(napríklad právo vlastnícke) s rozväzovacou podmienkou, že zabezpečený záväzok bude splnený.Zabezpečovacím prevodom tak dochádza - hoci podmienečne - k zmene v osobe nositeľa práva. Ak je
záväzok zabezpečený prevodom práva riadne splnený, obnovuje sa bez ďalšieho pôvodný stav.

20. Pôvodná právna úprava zabezpečenia záväzkov prevodom práva dlžníka v znení účinnom do
31.12.2007 bola veľmi rámcová a poskytovala pomerne veľký priestor pre zmluvné dojednanie strán.
V praxi preto často dochádzalo k zneužívaniu tohto inštitútu. S účinnosťou od 1.1.2008 bola preto
táto úprava doplnená s tým, že zákonodarca v dôvodovej správe k novele zák. č. 568/2007 Z. z.
vyslovene uviedol, že „zabezpečovací prevod vlastníckeho práva v jeho strohej a veľmi stručnej podobe

sa v aplikačnej praxi ukázal ako protikladný inštitút, ktorý na jednej strane síce výrazne posilňuje
právne postavenie veriteľa, ale na druhej strane je značne zneužiteľný pri disproporcii práv a povinností
medzi veriteľom a dlžníkom. Jeho stručná normatívna úprava umožňovala výkon práva veriteľa takým
spôsobom, že dlžník už v zárodku omeškania bez možnosti reštitúcie prichádzal o majetkové hodnoty
niekedy neporovnateľné so samotnou výškou pohľadávky. Najvýraznejšie sa to prejavovalo v prípadoch,
ak predmetom zabezpečovacieho prevodu boli nehnuteľnosti predstavujúce obydlie dlžníka." Z týchto

dôvodov bola pôvodná stručná právna úprava zákonom č. 568/2007 Z. z. nahradená a doplnená novými
ustanoveniami § 553 až § 553e OZ. V predmetnej právnej veci je nevyhnutné vychádzať zo znenia
účinného v čase uzavretia daných zmlúv.

21. Funkciou zabezpečenia záväzkov prevodom práva dlžníka je vytvoriť účinný tlak na dlžníka, aby svoj

záväzok z hlavného záväzkového vzťahu splnil tým, že veriteľ sa dočasne stane oprávneným subjektom
majetkového práva dlžníka. Potom v prípade nesplnenia záväzku dlžníka, veriteľ bude uspokojený
z prevedeného práva. Dojednanie prevodu práva ako obligačného zabezpečovacieho inštitútu má
zásadne funkciu zabezpečovaciu, a iba v prípade riadneho nesplnenia zabezpečovanej pohľadávky má
plniť funkciu uhradzovaciu.

22. Súdna judikatúra už ustálila, že zmluvné dojednanie, ktoré umožňuje zánik vlastníctva pôvodného
vlastníka nehnuteľnosti bez ohľadu na výšku zostatku nesplateného dlhu v čase, keď sa prevod
vlastníckeho práva veriteľa stane nepodmieneným, svojím účelom a obsahom obchádza zákon, je teda
neplatné v zmysle § 39 OZ (rozsudok NS SR z 12.12.2007, sp. zn. 8 Sžo 17/2007, rozsudok NS SR z

11.3.2008, sp. zn. 1 Sžo 95/2007, rozsudok NS SR sp. zn. 1 Sžr 174/2011).

23. Rovnako Najvyšší súd ČR vo svojom rozsudku z 15.10.2008, sp. zn. 31 Odo 495/2006 uzavrel, že
zmluva o zabezpečovacom prevode práva, ktorá ... obsahuje dojednanie, podľa ktorého sa veriteľ pri
omeškaní dlžníka s úhradou zabezpečenej pohľadávky bez ďalšieho (alebo na základe jednostranného

úkonu veriteľa) stane trvalým vlastníkom prevedeného majetku pri súčasnom zániku zabezpečenej
pohľadávky, je absolútne neplatná.

24. Aj podľa aktuálne platnej právnej úpravy ust. § 553c OZ platí, že dohody, ktorých obsahom alebo
účelom je uspokojenie veriteľa tým, že si natrvalo ponechá prevedené právo uzavreté pred splatnosťou

zabezpečenej pohľadávky, sú neplatné. Platná právna úprava teda nebráni dlžníkovi, aby po splatnosti
zabezpečenej pohľadávky uzavrel s veriteľom aj takú dohodu, v ktorej prejaví vôľu, že si veriteľ môže
ponechať zabezpečené právo na úhradu svojej pohľadávky alebo jej časti, nakoľko v tom čase si je
dlžník vedomý svojho omeškania a možnosti výkonu zabezpečovacieho prevodu práva. Avšak dohoda,
ktorá by zakotvila oprávnenie veriteľa natrvalo si ponechať prevedené právo a ktorá bola uzavretá pred

splatnosťou zabezpečenej pohľadávky, by bola absolútne neplatná podľa § 39 OZ.

25. Avšak aj pri takomto dojednaní zabezpečenia záväzku je potrebné dbať na to, aby rešpektoval v
tom čase platný právny poriadok a pravidlá dobrých mravov. Podľa § 37 ods. 1 OZ, sa totiž právny úkon
musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný. Podľa ust. § 39 OZ je tiež neplatný

právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči
dobrým mravom. Dobré mravy sú potom pravidlá správania, ktoré sú v spoločnosti v prevažnej miere
uznávané a ktoré tvoria základ fundamentálneho hodnotového poriadku.

26. O neplatnosť právneho úkonu pre rozpor s dobrými mravmi pri poskytovaní peňažných

prostriedkov za odplatu môže ísť aj v prípade, ak hodnota predmetu zabezpečenia je v hrubom
nepomere k zabezpečovanej pohľadávke s príslušenstvom. Rozhodujúca je pritom objektívna hodnota
predmetu zabezpečenia a nie je významná jej dohodnutá cena. V prípade, že hodnota nehnuteľnosti
predstavujúcej predmet zabezpečenia je výrazne vyššia ako hodnota zabezpečovanej pohľadávky spríslušenstvom, je v súlade s dobrými mravmi, pokiaľ zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva
obsahuje povinnosť veriteľa, vydať získaný rozdiel dlžníkovi, ktorý zabezpečenie poskytol. Ak však
v tomto prípade zisteného výrazného nepomeru medzi hodnotou nehnuteľnosti a zabezpečovanou

pohľadávkou, Zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva dojednanie o tom, ako treba naložiť
s tzv. hyperochou (finančné prostriedky predstavujúce rozdiel medzi hodnotou zábezpeky a výškou
pohľadávky s príslušenstvom s prípadnými nákladmi) neobsahuje, spôsobuje to jej neplatnosť jednak
pre neurčitosť (§ 37 ods. 1 OZ), ako aj pre obchádzanie zákona, nakoľko takáto dohoda vykazuje znaky
zákonom neprípustnej prepadnej klauzuly (analogicky podľa § 151j ods. 3 OZ a § 39 OZ), čo spôsobuje

absolútnu neplatnosť takejto dohody pre rozpor so zákonom. Súčasne je takéto dojednanie, ktoré
nezohľadňuje reálnu hodnotu predmetu zabezpečenia oproti zabezpečovanej pohľadávke, s následkom
zániku vlastníctva pôvodného vlastníka, s tým, že vlastníkom sa definitívne stáva veriteľ, v rozpore
s fundamentálnym hodnotovým poriadkom našej spoločnosti, a teda sa jednoznačne prieči dobrým
mravom (§ 39 OZ).

27. Dojednanie o spôsobe uspokojenia pohľadávky veriteľa tým, že si veriteľ ponechá predmet
zabezpečenia, odporuje účelu ustanovenia § 553 OZ a je tiež v rozpore s dobrými mravmi.
Zabezpečovací prevod práva, vrátane zabezpečovacieho prevodu vlastníckeho práva, je prioritne
určený na zabezpečenie pohľadávky. Platné ust. § 553c ods. 2 OZ potom tzv. prepadnú klauzulu
vyslovene zakázalo. Za platný spôsob výkonu tohto zabezpečovacieho inštitútu (naplnenie aj

uhradzovacej funkcie) nie je možné považovať naplnenie prepadnej klauzuly. Práve naopak, veriteľ,
ktorý postupuje podľa prepadnej klauzuly, vytvára protiprávny stav, domáhajúc sa vlastníctva
nehnuteľnosti predstavujúcej obydlie rodiny, v hodnote neporovnateľne vyššej oproti jeho pohľadávke
(rozsudok KS v Prešove, sp. zn. 3Co/67/2008).

28. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil všetky rozhodujúce okolnosti pôvodného zmluvného
vzťahu žalobcov 1 a 2 a spoločnosti Finance plus, s.r.o., a dospel k vecne správnemu záveru
o absolútnej neplatnosti Zmluvy č. 005/2007 zo dňa 08.10.2007 o Zabezpečení záväzkov dlžníka
prevodom vlastníckeho práva, uzatvorená dňa 09.10.2007 v zmysle zákona č. 40/1964 Zb. § 533
Obč. zákonníka, na základe ktorej sa spoločnosť Finance plus, s.r.o., stala vlastníkom špecifikovaných

nehnuteľností,ktorénáslednekúpnouzmluvouzodňa05.08.2008previedlanažalovaného1.Vzhľadom
na absolútne neplatnosť zmluvy o zabezpečovacom prevode práva dospel súd prvej inštancie k
vecne správnemu záveru, že spoločnosť Finance plus, s.r.o., sa v skutočnosti nestala vlastníkom
špecifikovaných nehnuteľností, a preto tieto následne kúpnou zmluvou zo dňa 05.08.2008 nemohla
previesťnažalovaného1.Zásadanemoplusiurisniejeabsolútnaaaplikovateľnábezvýnimkynavšetky

prípady prevodu vlastníckeho práva od nevlastníka na nadobúdateľa, pokiaľ však nadobúdateľ tvrdí
platnosť prevodu vlastníckeho práva, musí poskytnúť súdu relevantné skutkové tvrdenia odôvodňujúce
odklon od tejto zásady a poskytnutie ochrany dobromyseľnosti nadobúdateľa (k tomu napr. nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. I. ÚS 549/2015-33 zo dňa 16.3.2016.

29. V prejednávanom spore žalovaný 1 ako takýto nadobúdateľ vlastníckeho práva od nevlastníka v
konaní pred súdom prvej inštancie neposkytol súdu žiadne skutkové tvrdenia či právne argumenty,
ktorými by podoprel platnosť prevodu vlastníckeho práva, nijako a ničím nepoukazoval na svoju
dobromyseľnosť. Žalovaný 1 až v odvolaní poukázal na to, že kúpnu zmluvu uzatvoril dobromyseľne,
tento svoj argument však ničím ďalším nepodporil, neuviedol žiadne skutkové okolnosti svedčiace o jeho

tvrdenej dobromyseľnosti. Odvolací súd preto túto odvolaciu argumentáciu považoval za nepreukázanú
a teda za nedôvodnú.

30. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku
I., vrátane vecne správneho výroku IV. o náhrade trov konania, v súlade s ust. § 387 ods. 1 C.s.p. ako

vecne správny potvrdil.

31. V časti konania o určení vlastníckeho práva žalobcovia 1 a 2 majú voči žalovanému 1 podľa § 255
ods. 1 C.s.p. a § 396 ods. 1 C.s.p. nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške, vzhľadom
na to, že žalobcovia 1 a 2 boli v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešní a neboli tu dané žiadne

dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne im náhradu trov konania nepriznať
(§ 257 C.s.p.). Zároveň je však potrebné konštatovať, že žalobcovia 1 a 2 sa k odvolaniu žalovaného
1 nevyjadrili, vo vzťahu k nemu si neuplatnili žiadnu náhradu trov konania a z obsahu spisu nevyplýva,že by im nejaké trovy konania vo vzťahu k žalovanému 1 vznikli, preto bolo dôvodné im náhradu trov
odvolacieho konania nepriznať.

32. Žalobcovia 1 a 2 sa podanou žalobou zároveň domáhali určenie neplatnosti darovacej zmluvy, ako
prvoradé bolo potrebné skúmať, či je takto podaná určovacia žaloba prípustná v zmysle § 137 CSP.

33. V prípade podanej žaloby sa podľa odvolacieho súdu jedná o žalobu podľa ust. § 137 písm. d)
Civilného sporového poriadku, ktorý určuje, že žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o

určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu. Niet pochýb, že právnou skutočnosťou
je (aj) právny úkon, ktorý je právnou teóriou charakterizovaný ako tzv. subjektívna právna skutočnosť.
Pokiaľ tu teda išlo o žalobu o určenie neplatnosti právneho úkonu, táto je subsumovateľná pod ust.
§ 137 písm. d) CSP upravujúce určenie právnej skutočnosti a nie pod ust. § 137 písm. c) CSP. Po
zmene civilno-procesnej úpravy, ktorá bola realizovaná s účinnosťou od 01. 07. 2016 prijatím Civilného
sporového poriadku došlo ku kreovaniu novej koncepcie určovacích žalôb v podobe ustanovení §

137 písm. c) a písm. d) Civilného sporového poriadku. Táto je založená na tom, že určovacia žaloba
má smerovať k určeniu konkrétneho práva, a to k určeniu jeho existencie alebo neexistencie, ak na
takomto určení je naliehavý právny záujem. Je samozrejme možné aj naďalej žalovať na určenie
právnej skutočnosti, to je ale limitované prípustnosťou takejto žaloby vo väzbe na osobitný právny
predpis. Medzi osobitné predpisy podľa písm. d) patria napr. Zákonník práce, Zákon o dobrovoľných

dražbách a pod. Z citovaného vyplýva, že nová úprava určovacích žalôb smerovala k tomu, aby boli
určitým spôsobom „odfiltrované", teda vylúčené ako procesne neprípustné také žaloby, ktoré s končenou
platnosťou neriešili daný právny vzťah a v zásade boli len akoby medzistupňom ku podaniu ďalšej
žaloby. Čiže slovami predchádzajúcej judikatúry viažucej sa ešte k určovacím žalobám z obdobia
účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, zákonodarca mienil vylúčiť ako neprípustné žaloby, ktoré

„neslúžili potrebám praktického života" (pozri napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR publikované Zo
súdnej praxe pod č. 40/1996, resp. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/112/2004, resp. sp.
zn.3Cdo/122/2009, atď.). Podľa odvolacieho súdu ale žalobcami podaná žaloba takouto „zbytočnou"
nebola.

34. Ustanovenie § 137 písm. d) CSP hovorí o tom, že prípustnosť použitia žaloby o určenie právnej
skutočnosti sa viaže na „vyplývanie" takejto možnosti z osobitného predpisu. Pre prípustnosť podania
žaloby o určenie právnej skutočnosti je preto postačujúce, ak je takáto možnosť vyvoditeľná, resp.
vyplýva z osobitného predpisu. To znamená, že ust. § 137 písm. d) CSP neurčuje, že musí ísť o
osobitnú právnu úpravu, ktorá by (iba) explicitne pripúšťala možnosť podania žaloby o určenie právnej

skutočnosti, ale podľa názoru odvolacieho súdu postačuje, ak prípustnosť takejto žaloby je vyjadrená
v osobitnom ustanovení implicitne. Inými slovami, ak existuje určité zákonné ustanovenie a z jeho
obsahovej stránky možno vyvodiť prípustnosť podania žaloby o určenie právnej skutočnosti, je takáto
žaloba procesne prípustná. Vo vzťahu k ust. § 137 písm. d) CSP takým osobitným predpisom je
ustanovenie § 34 ods. 2 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a

iných práv k nehnuteľnostiam v platnom znení (ďalej len „katastrálny zákon").

35. Podľa ustanovenia § 34 ods. 2 katastrálneho zákona, ak súd rozhodol o neplatnosti právneho úkonu
alebo neplatnosti dobrovoľnej dražby, okresný úrad vyznačí stav pred týmto právnym úkonom alebo
pred dobrovoľnou dražbou; to platí aj vtedy, ak právo k nehnuteľnosti bolo dotknuté ďalšou právnou

zmenou a ak je rozhodnutie súdu záväzné pre osoby, ktorých sa táto právna zmena týka. Citované
ustanovenie účinné v tejto podobe od 15. 10. 2008 je aj po vyššie popísanej zmene filozofie určovacích
žalôb stále súčasťou platného právneho poriadku určujúc, že súdne rozhodnutie o vyslovení neplatnosti
konkrétneho právneho úkonu (či neplatnosti dobrovoľnej dražby) je spôsobilým právnym podkladom
pre vykonanie zmeny zápisu v katastri nehnuteľností vyznačením stavu existujúceho pred právnym

úkonom,ktoréhoneplatnosťsasúdnymrozhodnutímkonštatovala.Zjednodušene,napodkladesúdneho
rozhodnutia o neplatnosti právneho úkonu sa obnoví predtým zapísaný stav.

36. Zákonodarca ponechal ustanovenie obsahovo nezmenené majúc na zreteli, že stále sa môže
vyskytnúť praktická situácia, kedy bude vhodné neplatnosť právneho úkonu týkajúceho sa nehnuteľnosti

konštatovať súdnym rozhodnutím a takéto rozhodnutie potom bude mať účinky vo vzťahu k zápisom
do katastra nehnuteľností. Ak preto súdne rozhodnutie o neplatnosti právneho úkonu týkajúceho sa
nehnuteľnosti je podľa aktuálnej právnej úpravy (stále) zapísateľné do katastra nehnuteľností (tzn. že
ak súdne rozhodnutie konštatujúce neplatnosť právneho úkonu je spôsobilým podkladom zmeny zápisuv katastri nehnuteľností), znamená to, že právna úprava aj po zmene koncepcie určovacích žalôb
akceptuje existenciu súdneho rozhodnutia o neplatnosti právneho úkonu vo vzťahu k nehnuteľnostiam.
Takéto súdne rozhodnutie podľa súčasnej procesno-právnej úpravy môže byť založené len na žalobe o

určenie právnej skutočnosti podľa § 137 písm. d) CSP a teda môže byť výsledkom konania iniciovaného
iba žalobou podľa tohto ustanovenia a práve preto treba považovať ust. 34 ods. 2 katastrálneho zákona
za osobitný predpis vo vzťahu k ust. § 137 písm. d) CSP. Povedané aj opačne, ak by vo vzťahu k
ust. § 137 písm. d) CSP nemalo byť ust. § 34 ods. 2 katastrálneho zákona považované za osobitnú
úpravu, znamenalo by to, že sa prijatím Civilného sporového poriadku stalo ustanovenie § 34 ods. 2

katastrálneho zákona obsolétnym (už prakticky nepoužiteľným), k čomu podľa odvolacieho súdu nová
procesno-právna úprava nesmerovala.

37. Na základe týchto úvah odvolací súd uzatvára, že ak právna úprava akceptuje súdne rozhodnutie
o neplatnosti právneho úkonu ako do katastra nehnuteľností zapísateľný výsledok sporového konania
iniciovaného na podklade ust. § 137 písm. d) CSP, treba pripustiť aj žalobu o určenie neplatnosti

právnehoúkonu,aktátoneznamenálenparciálneriešeniedanéhoproblémuaaksaňouodstrániprávna
neistota, t. j. právne postavenie strán sporu sa stane istým bez toho, že by muselo nasledovať ešte ďalšie
súdne konanie. Ak teda súdne rozhodnutie je v konkrétnom prípade spôsobilé obnoviť stav zapísaný
v katastri nehnuteľností pred neplatným právnym úkonom, žalobu o určenie jeho neplatnosti nemožno
apriori vylúčiť ako procesne neprípustnú. Podľa odvolacieho súdu len takýto výklad zodpovedá úmyslu

zákonodarcu „vylúčiť všetky nepotrebné a nezmyselné žaloby o určenie neplatnosti/platnosti právnych
úkonov a iných právnych skutočností, ktoré vyvolávajú ďalšie spory a míňajú sa účelu žaloby určovacej".
(por. aj rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 12Co/49/2018)

38. Aplikujúc tieto východiská na prejednávanú vec dospel odvolací súd k záveru, že v danom prípade

nebola žaloba žalobcu „nezmyselnou", resp. nič podstatné neriešiacou žalobou, pretože na jej základe
súdom prvej inštancie vyslovená neplatnosť právneho úkonu môže byť podkladom pre obnovenie stavu
zapísaného v katastri nehnuteľností pred neplatným právnym úkonom, t.j. bez zaťaženia predmetných
nehnuteľností záložným právom. Tým sa bez potreby vyvolania ďalšieho sporu odstráni existujúca
právna neistota tak žalobcov ako aj žalovaného 2 v otázke, či došlo alebo nedošlo k platnému vzniku

záložného práva k predmetným nehnuteľnostiam.

39. V neposlednom rade odvolací súd poukazuje na obdobne racionálne riešenie nastolenej
problematiky ust. § 34 ods. 2 katastrálneho zákona Najvyšším súdom SR v rozhodnutí sp. zn.
6Cdo/137/2017 zo dňa 21. 06. 2018, v ktorom bola riešená totožná otázka žaloby o určenie neplatnosti

právneho úkonu - záložnej zmluvy týkajúcej sa nehnuteľností zapísaných v katastri nehnuteľností.
Najvyšší súd dal za pravdu tomu, že ak na obnovenie stavu existujúceho v katastri nehnuteľností
pred neplatným právnym úkonom je potrebné rozhodnutie súdu o jeho neplatnosti, žaloba o určenie
neplatnosti právneho úkonu je procesne prípustným prostriedkom ochrany. Pokiaľ odvolací súd dospel
k záveru, že na určení neplatnosti záložnej zmluvy vo vymedzenom rozsahu nie je daný naliehavý

právny záujem, odklonil sa od ustálenej praxe dovolacieho súdu, podľa ktorej je takýto naliehavý
právny záujem daný, ak na podklade požadovaného určenia možno dosiahnuť zmenu zápisu v
katastri nehnuteľností. Jeho právny záver v tejto otázke preto nebol správny. Dovolatelia opodstatnene
poukazovali na novelizované znenie ustanovenia § 34 ods. 2, prvá časť vety pred bodkočiarkou
katastrálneho zákona, podľa ktorého ak súd rozhodol o neplatnosti právneho úkonu alebo o neplatnosti

dobrovoľnej dražby, okresný úrad vyznačí stav pred týmto právnym úkonom alebo pred dobrovoľnou
dražbou. Z citovaného ustanovenia výslovne vyplýva, že na vyznačenie, resp. obnovenie stavu, aký bol
v katastri pred neplatným právnym úkonom, je potrebné rozhodnutie súdu o neplatnosti právneho úkonu.
S prihliadnutím na ústavný princíp dôvery v platné právo je takouto jasnou formuláciou zákona bez
ďalšiehodanýnaliehavýprávnyzáujemnaurčeníneplatnostiprávnehoúkonu,akideotakýprávnyúkon,

na základe ktorého bol v katastri vykonaný zápis a ak na základe rozhodnutia súdu o jeho neplatnosti
možno v katastri vyznačiť stav pred týmto právnym úkonom. Vzhľadom na platnú právnu úpravu nie
je preto na takýto prípad uplatniteľný záver súdnej praxe (majúci pôvod v českom právnom prostredí),
podľa ktorého naliehavý právny záujem nie je daný, ak požadované určenie má povahu predbežnej
otázky vo vzťahu k otázke existencie či neexistencie práva alebo právneho vzťahu.

40. Dôvodom pre zamietnutie žaloby v časti určenia neplatnosti záložnej zmluvy preto nemôže byť jej
procesná neprípustnosť, tak ako to nesprávne uzavrel súd prvej inštancie.41. Vzhľadom na to, že súd prvej inštancie žalobu v časti určenia neplatnosti záložnej zmluvy zamietol
pre nesprávny právny názor o nedostatku naliehavého právneho záujmu, je potrebné takýto postup
súdu považovať za odmietnutie spravodlivosti, čo je v rozpore s čl. 46 ods.1 Ústavy SR, so základnými

princípmi CSP a tiež s článkom 6 Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách. Poukazujúc
na nález Ústavného súdu SR sp.zn. II ÚS 137/08, nesprávne posúdenie otázky naliehavého právneho
záujmu v zmysle, že tento nie je daný, znamená vo svojich dôsledkoch odopretie súdnej ochrany a
teda popretie samej podstaty základného práva na súdnu ochranu. Vyplýva to zo skutočnosti, že súd
rozhodne o žalobe bez skúmania jej podstaty.

42. Vychádzajúc zo základného práva na prístup k súdnej ochrane je potrebné zdôrazniť, že arbitrárnosť
súdneho rozhodnutia musí byť v opravnom konaní napravená, pretože bráni jeho vecnému preskúmaniu
(§ 389 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku); konvalidácia tohto nedostatku súdom vyššej
inštancie neprichádza z logických a systematických dôvodov do úvahy tiež pre zachovanie princípu
dvojinštančnosti. Tomu zodpovedá aj znenie ustanovenia § 388 Civilného sporového poriadku, ktoré
odvolaciemu súdu umožňuje zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie len za predpokladu, že nie sú

splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku), ani na jeho zrušenie
(§ 389 ods. 1 Civilného sporového poriadku). Pokiaľ existujú dôvody pre zrušenie (kasáciu) rozhodnutia,
čo zároveň vylučuje, aby mohlo byť rozhodnutie potvrdené, nemožno ho ani zmeniť.

43. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej

zamietajúcejčastivovýrokuII.vrátanezávisléhovýrokuIII.ozrušenípredbežnéhoopatreniaazávislého
výroku V. o náhrade trov konania, s použitím ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b) Civilného sporového
poriadku zrušil a vec mu v zmysle ustanovenia § 391 ods. 1 Civilného sporového poriadku vrátil na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

44. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že u nepreskúmateľného rozhodnutia nemožno hodnotiť
správnosť ďalších relevantných právnych otázok, okrem tej základnej o preukázaní naliehavého
právneho záujmu, ani prípadné ďalšie vady prvoinštančného konania, pretože bolo nutné tento rozsudok
zrušiť a otvoriť súdu prvej inštancie procesný priestor pre vydanie nového rozhodnutia, ktoré nebude
postihnuté zmieneným deficitom. Rovnako nemôže byť žiadnej pochybnosti o tom, že nahrádzanie

faktickej pasivity súdu prvej inštancie v uvedenom smere činnosťou odvolacieho súdu neprichádza do
úvahy, nakoľko úlohou odvolacieho súdu je len prieskum správnosti rozhodnutí súdu prvej inštancie
s prípadným menej náročným doplnením alebo zopakovaním dokazovania, čo vylučovalo prípadné
rozhodnutie odvolacieho súdu s konečnou platnosťou.

45. Povinnosťou súdu prvej inštancie, súc pritom viazaný právnym názorom odvolacieho súdu podľa §
391 ods. 2 Civilného sporového poriadku, bude opätovne posúdiť žalobou uplatnený nárok, vyhodnotiť
dôvodnosť či nedôvodnosť žalobcami požadovaného určenia neplatnosti záložnej zmluvy, s ohľadom
na všetky okolnosti prípadu, najmä s ohľadom na podrobnú skutkovú i právnu argumentáciu žalovanej
2 o dobromyseľnosti nadobudnutia záložného práva. Výsledky vykonaného dokazovania je nevyhnutné

potom vyhodnotiť vychádzajúc zo základného princípu voľného hodnotenia dôkazov zakotveného v
čl. 15 Základných princípov Civilného sporového poriadku a v ustanovení § 191 ods. 1 Civilného
sporového poriadku, a to najmä so sústredením sa na sporné otázky, ako aj odvolacie argumenty
odvolateľa i protistrany, tieto posúdiť z hľadiska všetkých na vec vzťahujúcich sa zákonných ustanovení
a potom vo veci znova rozhodnúť. V odôvodnení rozhodnutia je rozhodne nevyhnutné uviesť aj citáciu

aplikovaných právnych noriem, vysvetlenie, ktoré zo skutkových zistení odôvodňujú aplikáciu práve
týchto právnych noriem a dostatočnú argumentáciu pri ich výklade. Rozhodnutie je potrebné náležite v
súlade s ustanovením § 220 ods. 2 Civilného sporého poriadku odôvodniť.

46. Súd prvej inštancie bude dbať tiež na to, aby odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku bolo

presvedčivé s uvedením skutočností, ktoré považoval za preukázané a ktoré nie, z akých dôkazov
vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, príp. prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva
strany na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada aj so
špecifickými námietkami strán konania.

47. Svoj právny záver súd zdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzali do
úvahy a stranám konania dá odpoveď na podstatné a relevantné argumenty, aby riešenie konkrétnehoprávneho problému bolo jasné a zreteľne dané (rozhodnutia Ústavného súdu napr. sp. zn. II. ÚS 193/06,
III. ÚS 198/07).

48. Podľa § 396 ods. 3 CSP ak odvolací súd zruší rozhodnutie a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie,rozhodneonáhradetrovvčastiurčenianeplatnostizáložnejzmluvysúdprvejinštancievnovom
rozhodnutí o veci.

49. Ďalšie odvolacie argumenty strán odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za

nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak
nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil.
Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania

(porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09
a podobne). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu strán odvolací súd nepovažoval za potrebné
reagovať špecifickou odpoveďou.

50. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).