Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, May 28, 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 12Co/134/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1114208358
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Krochta

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:1114208358.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Karola Krochtu a členov senátu

JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Zlaty Simkovej v spore žalobcu: S.. Y., D.., so sídlom E. XX, XXX XX Y.,
W.: XXXXXXXX, zastúpeného Mgr. Karolom Ševecom, advokátom, so sídlom Hlavná 29, Prešov, proti
žalovanému: D. G., J. XX, XXX XX J., W.: XXXXXXXX, zastúpeného JUDr. Marekom Radačovským,
advokátom, so sídlom Žriedlova 3, 040 01 Košice, o zaplatenie 626.228,15 eur s príslušenstvom, o
odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Humenné, č.k. 21C/221/2014-357 z 22.02.2019 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Žalovanému priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu s
tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. V záhlaví tohto rozhodnutia identifikovaných strán sporu súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom
zamietol žalobu a súvisiacim výrokom o trovách konania rozhodol tak, že ich náhradou zaviazal žalobcu.

2. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 12 ods. 1, § 8 ods. 1, § 24 ods. 1 zák. č.
504/2003Z.z., § 415, § 420 ods. 1 - 3, § 442 ods. 1, ods. 3, § 100 ods. 1, § 106 ods. 1, ods. 2 Obč. zák.,
výrok o trovách konania ustanoveniami § 251, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, ods. 2 CSP.

3. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že žalobca je právnickou osobou - obchodnou
spoločnosťou zapísanou v Obchodnom registri Okresného súdu Prešov a podnikajúcou v oblasti
poľnohospodárskej výroby od roku 2001.

4. Žalovaný spravuje poľnohospodárske nehnuteľnosti vo vlastníctve SR a podiely spoločnej
nehnuteľnosti vo vlastníctve SR a nakladá s poľnohospodárskymi pozemkami, ktorých vlastník nie je

známy s podielmi spoločnej nehnuteľnosti, ktorých vlastník nie je známy.

5.Dňa06.11.2003uzavrelžalovanýakoprenajímateľsožalobcomakonájomcomL.zmluvuč.XXXXXXX
(č.l. XXX) vrátane prílohy č.1A k NZ č.XXXXXXX (č.l. XXX) a v znení Dodatku č.1 zo dňa 15.11.2004.
Predmetom nájmu boli poľnohospodárske pozemky v správe a nakladaní D. v k.ú. E. a D. v celkovej
výmere XXX,XXXX ha. Žalobca predmetnú zmluvu podpísal dňa 24.10.2003. Účelom nájmu bolo
poľnohospodárske využitie prenajímaných pozemkov a pestovanie obilnín, okopanín a krmovín. Zmluva

bola uzatvorená na dobu určitú (jeden rok), s účinnosťou od 01.01.2004 do 31.12.2004.

6. Okresný súd Humenné rozsudkom, sp. zn. 17C/61/2007 zo dňa 04.03.2011 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Prešove, sp.zn. 6Co/97/2011 zo dňa 21.02.2012 určil, že medzi žalobcom S.., D..,a žalovaným D. G. existoval od dňa 01.01.2005 nájomný vzťah na prenájom poľnohospodárskych
pozemkov v správe a nakladaní žalovaného v k.ú. E. a k.ú. D. na základe a v rozsahu nájomnej zmluvy
č.XXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX v znení dodatku č.X zo dňa XX.XX.XXXX, ktorá je platná a účinná na

5 rokov za rok 2005 vo výmere XXX,XXXX ha v k.ú. E. a XX,XXXX ha v k.ú. D., za rok 2006 vo výmere
XXX,XXXX ha v k.ú. E. a XX,XXXX ha v k.ú. D., za rok XXXX vo výmere XXX,XXXX ha v k.ú. E. a
XX,XXXX ha v k.ú. D., za rok XXXX vo výmere XXX,XXXX ha v k.ú. E. a XX,XXXX ha v k.ú. D. a za rok
XXXX vo výmere XXX,XXXX ha v k.ú. E. a XX,XXXX ha v k.ú. D.. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol.
Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 27.02.2012.

7. V zmysle vyššie uvedených rozsudkov teda nájomný vzťah medzi zmluvnými stranami existoval aj v
roku 2009. Z odôvodnení predmetných rozsudkov ďalej vyplýva, že zistený skutkový stav nepotvrdzuje
to, že by sa v zmysle zmluvy č. XXXXXXX (dodatku č.1) predložila žalobcovi nová nájomná zmluva
alebo že by nájomný vzťah bol ukončený niektorým zo zákonných spôsobov zániku nájmu. Predmetný
nájomný vzťah nie je v rozpore so zákonom v čase jeho vzniku a zákon č.504/2003 Z.z. neupravuje ani

spôsob zániku skoršieho nájomného vzťahu pre neuzavretie novej nájomnej zmluvy.

8. Predmetom sporu tak bola náhrady škody, ktorá mala žalobcovi vzniknúť v dôsledku konania
žalovaného v rokoch 2005 až 2009. Žalovaný, ktorý nerešpektoval platný nájomný vzťah so žalobcom
a prenajal poľnohospodárske pozemky v nájme žalobcu tretej osobe. Z toho dôvodu, žalobca nemohol

obrobiť celú ním pôvodne prenajatú a tak deklarovanú výmeru v rokoch 2005 - 2009. Za tieto roky ani
neobdržal požadované podpory od Pôdohospodárskej platobnej agentúry a to jednotnú priamu platbu
na plochu ako ani vyrovnávací príspevok pre znevýhodnené oblasti, pričom z titulu tzv. naddeklarácie
výmery pozemkov v pôvodných žiadostiach žalobcu za predchádzajúce roky bol žalobca na tieto roky
vylúčený z ich poskytovania.

9. Žalovaný vzniesol námietku premlčania nároku žalobcu, preto sa súd prvej inštancie v prvom rade
zaoberal posúdením, či je nárok žalobcu premlčaný alebo nie. V zmysle § 106 ods. 1, 2 Obč. zák.
právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom,
kto za ňu zodpovedá, najneskoršie však v objektívnej lehote 3 rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z

ktorej škoda vznikla. Súd prvej inštancie sa stotožnil s argumentáciou žalovaného a síce, že žalobca
sa o tom, že mu vznikla škoda a o tom kto za ňu zodpovedá dozvedel už najneskôr v roku 2007, kedy
podal žalobu o určenie platnosti nájomnej zmluvy v konaní pod sp.zn. 17C/61/2007 voči žalovanému.
Súd prvej inštancie poukázal na ustálenú judikatúru v oblasti premlčania. K vedomosti o škodcovi a k
plynutiu subjektívnej premlčacej doby poukázal na tú skutočnosť, že poškodený sa dozvie o tom, kto

za škodu zodpovedá v zmysle § 106 ods. 1 Obč. zák., v okamihu preukázateľného získania informácie
o skutkových okolnostiach, na základe ktorých si môže urobiť dostatočný úsudok o tom, konkrétne
ktorá fyzická alebo právnická osoba za škodu zodpovedá; v uvedenom okamihu nemusí byť daná z
rozhodnutia súdu vyplývajúca nespochybniteľná istota poškodeného o zodpovednom subjekte a o jeho
zodpovednosti (R/16/2014 NS SR). Žalobcovi nič nebránilo, aby žalobu o náhradu škody podal už v roku

2007. Súd prvej inštancie sa preto nestotožnil s tvrdením žalobcu, že jeho subjektívna premlčacia doba
začala plynúť odo dňa právoplatnosti rozsudku odvolacieho súdu vo veci určenia platnosti nájomnej
zmluvy (dňa 27.02.2012, pozn. odvolacieho súdu).

10. Keďže súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca o vzniku škody a o tom, kto za ňu zodpovedá vedel už

najneskôr v roku 2007 a žaloba bola podaná na súde dňa 15.11.2012, žalobcovi uplynula tak dvojročná
subjektívna doba ako aj trojročná objektívna doba. Žalovaný úspešne vzniesol námietku premlčania,
preto súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol a neskúmal ďalšie predpoklady vzniku nároku
na náhradu škody. Z týchto príčin súd zamietol ďalšie návrhy žalobcu na dokazovanie.

11. Tento rozsudok včas podaným odvolaním napadol žalobca, vytýkajúc súdu prvej inštancie
nevykonanie navrhnutých dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností, nesprávne
skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci (§ 365 ods. 1 písm. e/, f/, h/ CSP). Prvou
odvolacou otázkou, ktorú žalobca v odvolaní nastolil, je otázka právneho posúdenia začiatku plynutia 2
- ročnej subjektívnej premlčacej doby. Tá podľa názoru žalobcu začala v tomto spore plynúť momentom

právoplatnosti a vykonateľnosti rozsudku v konaní o určenie platnosti nájomnej zmluvy, lebo v tomto
prípade je potrebné vychádzať z preukázanej a nie z predpokladanej vedomosti poškodeného o
vzniknutej škode. Podľa odvolateľa uvedené vyplýva i z rozhodnutia NS ČR, sp. zn. 33Cdo/306/05 a ako
i z rozhodnutia KS PO, sp. zn. 2Co/22/17, ktorý rozhodoval o obdobnej veci medzi tými istými stranamisporu. Druhou odvolacou otázkou, ktorú žalobca v odvolaní nastolil, je otázka právneho posúdenia, či
konanie žalovaného nebolo úmyselné a premlčacia doba by nemala byť 10 - ročná, resp. či vznesená
námietka premlčania žalovaného nie je v rozpore s dobrými mravmi. Navrhol teda napadnutý rozsudok

zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

12. Žalovaný vo svojom vyjadrení ku odvolaniu žalobcu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne správny potvrdiť a súčasne uplatnil trovy odvolacieho konania majúc za to, že
žalobca mal o škode a o údajnom škodcovi vedomosť už v roku 2007, kedy podával žalobu o platnosť

nájomnej zmluvy, a od vtedy mu začala plynúť 2 - ročná subjektívna premlčacia doba. K otázke jeho
eventuálneho úmyselného konania, resp. k možnému rozporu ním vznesenej námietky premlčaniam s
dobrými mravmi podotkol, že žalobca k týmto až v odvolaní prvý krát použitým tvrdeniam, neuviedol
s dobrými mravmi žiadne dôkazy. Ostatné odvolacie dôvody žalobca podľa žalovaného v odvolaní
neidentifikoval.

13. Žalobca vo svojom následnom vyjadrení mal za to, že jeho nárok nie je premlčaný, opätovne
poukazujúc na rozhodnutie NS ČR, sp. zn. 33Cdo/303/05 a uznesenie KS PO, sp. zn. 2Co/22/17 s tým,
že na možné úmyselné konanie žalovaného, resp. na rozpor žalovaným vznesenej námietky premlčania
s dobrými mravmi, poukázal už v podaní z 10.06.2016.

14. Žalovaný na to vo svojom vyjadrení poukázal na fakt, že rozhodnutie NS ČR, sp. zn. 33Cdo/303/05,
na ktoré sa odvoláva žalobca sa týkalo nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, a nie ako je tomu
v tomto spore, nároku na náhradu škody s tým, že v uznesení KS PO, sp. z. 2Co/22/17, na ktoré sa
taktiež odvoláva žalobca, nebol vyjadrený právny názor, že subjektívna premlčacia doba začala plynúť
od právoplatnosti rozhodnutia vo veci určenia platnosti nájomnej zmluy.

15. Ďalšie podania strán dané neboli.

16. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359

CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP),
po skonštatovaní, že podané odvolanie má základné zákonom predpísané náležitosti (§ 127 a § 363
CSP), a že odvolateľ použil zákonom prípustný odvolací dôvod (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP), preskúmal
napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1
CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§

380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie, bez potreby
zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 a § 384 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo
oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219
ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý

rozsudok je vecne správny, čím boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 CSP).

17. Ako už bolo vyššie uvedené, jediným relevantne uplatneným odvolacím dôvodom žalobcu, bolo
nesprávne právne posúdenie veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP). Ostatné dva odvolacie dôvody (§ 365
ods. 1 písm. e/ a f/ CSP), ako to správne podotkol i žalovaný vo svojom vyjadrení, žalobca dostatočne

neidentifikoval, t.j. neuviedol, v akom konkrétnom pochybení videl naplnenie toho - ktorého odvolacieho
dôvodu.

18. Odvolací súd v odvolacom konaní tak posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích námietok v
kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením veci, teda to, či súd prvej inštancie na zistený

skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie
odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na
každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam
pre rozhodnutie o odvolaní (pozri napr. Ústavný súd SR, sp. zn. II.ÚS 78/05).

19. K žalobcom uplatnenému odvolaciemu dôvodu o nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd
uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením
je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnychpredpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny
predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne
právne závery. Treba uviesť, že nesprávne právne posúdenie veci (omyl súdu pri aplikácii práva na

zistený skutkový stav) je síce relevantným odvolacím dôvodom, ale v danom prípade táto námietka nie je
opodstatnená, pretože súd prvej inštancie jasne a dostatočne vysvetlil právne dôvody, pre ktoré žalobu v
celomrozsahuzamietol.Napokonpolemikaonesprávnostisúdomprvejinštancievyslovenéhoprávneho
záveru, sama o sebe nie je presvedčivou bázou pre konštatovanie vecnej nesprávnosti rozsudku súdu
prvej inštancie. Súd prvej inštancie správne právne vec posúdil.

20. Odvolací súd má teda za to, že súd prvej inštancie v prejednávanom spore správne zistil skutkový
stav v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočnosti, a na základe vykonaného dokazovania
dospel k správnym skutkovým zisteniam a prejednávaný spor aj správne právne posúdil. Z odôvodnenia
napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami súdu pri
hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi súdu na strane druhej. Naproti tomu v priebehu

odvolacieho konania žalobca nepredostrel taký relevantný argument majúci súvis s prejednávanou
vecou, ktorý by bol takej povahy, že by mohol priniesť pre neho priaznivejšie rozhodnutie.

21. Možno teda napriek názoru odvolateľa uzavrieť, že aj podľa právneho názoru odvolacieho súdu dal
súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí zrozumiteľnú a presvedčivú odpoveď na podstatné argumenty

strán sporu, pričom tak učinil v snahe garantovať stranám sporu ich právo na spravodlivé súdne konanie.
Skutočnosť, že v tomto rozhodnutí neboli naplnené očakávania žalobcu, teda súd prvej inštancie
nerozhodol v súlade s jeho právnym názorom ešte neznamená, že došlo k porušeniu jeho základného
práva na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie podľa odvolacieho súdu totiž postupoval v súlade so
všeobecne záväznými právnymi predpismi a majúc na pamäti základné právo strán sporu na súdnu

ochranu, túto stranám sporu poskytol v požadovanej kvalite.

22. K odvolacím námietkam žalobcu odvolací súd dodáva už iba nasledovné. Možno súhlasiť so
žalobcom, že pri posudzovaní otázky, kedy sa poškodený dozvedel o škode a kto mu za ňu zodpovedá,
treba vychádzať z preukázanej skutočnosti, vedomosti poškodeného o týchto prvkoch, (nestačí teda

len možnosť dozvedieť sa o nich), a vtedy začne poškodenému plynúť subjektívna premlčacia doba.
Poškodený sa o škode dozvie vtedy, keď zistí skutkové okolnosti, z ktorých možno odvodiť vznik škody
a orientačne (približne) aj jej rozsah (tak, aby bolo možné určiť približne výšku škody v peniazoch), a
nie je potrebné, aby poznal rozsah ( výšku škody) presne. Znalosť poškodeného o osobe škodcu sa
viaže k okamihu, keď dostal informáciu, na základe ktorej si môže urobiť úsudok, ktorá konkrétna osoba

je za škodu zodpovedná. Z uvedeného je zrejme, že preukázanú vedomosť o škode a škodcovi mal
žalobcaužvčasepodaniažalobyourčenieplatnostinájomnejzmluvy,t.jvroku2007.Žalobcomcitované
rozhodnutie NS ČR, sp. zn. 33Cdo/303/05 nie je pre tento spor použiteľné, lebo to pojednáva o plynutí
subjektívnej premlčacej doby, no však z práva na vydanie bezdôvodného obohatenia, a nie z práva na
náhradu škody. Rovnako zo žalobcom citovaného rozhodnutia KS PO, sp. zn. 2Co/22/17 nevyplývajú

závery svedčiace o správnosti žalobcovho názoru, a to, že by subjektívna premlčacia doba začala plynúť
až momentom právoplatnosti rozhodnutia o platnosti nájomnej zmluvy. Vzájomný vzťah subjektívnej
a objektívnej premlčacej doby je taký, že ak sa skončí plynutie jednej z nich, právo sa premlčí, a to
aj napriek tomu, že poškodenému ešte plynie druhá premlčacia doba. Potom ak v súdenom spore je
bezpochyby ustálené, že žalobcovi uplynula subjektívna premlčacia doba, nadbytočným je zaoberať sa

otázkou dĺžky (prípadnej desaťročnej) objektívnej premlčacej doby. Výkon práva namietať premlčanie
uplatneného nároku môže byť považovaný v rozpore s ustanovením § 3 ods. 1 Obč. zák., len ak bol
prostriedkom umožňujúcim poškodiť iného účastníka právneho vzťahu, zatiaľ čo dosiahnutie vlastného
zmyslu a účelu sledovaného právnou normou by zostalo vedľajšie a z hľadiska konajúceho by bolo bez
významu. Jednalo by sa tak síce o výkon práva, ktorý je formálne so zákonom v súlade, avšak išlo

by o výraz zneužitia tohoto subjektívneho práva (označované rovnako ako šikana) na úkor druhého
účastníka, a teda o výkon v rozpore s dobrými mravmi. Tieto okolnosti by pritom museli byť naplnené v
natoľko výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do princípu právnej istoty, akým
jeodoprenieprávauplatniťnámietkupremlčania.Vsúdenomsporevyššieuvedenéokolnostivýnimočnej
intenzity nie že neboli zistené, ony žalobcom vôbec neboli tvrdené. Zásada hospodárnosti konania vedie

konajúci súd k tomu, aby prednostne posúdil v konaní vznesenú námietku premlčania vzhľadom na to,
že v prípade jej oprávnenosti takýto postup vedie k rýchlemu vydaniu rozhodnutia vo veci samej, bez
potreby vykonávania ďalších dôkazov.23. S poukazom na vyššie uvedené, potom odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
v prvom zamietavom vecne správnom výroku, včítane druhého závislého, odvolaním osobitne
nespochybneného a taktiež správneho výroku o trovách konania, s použitím ust. § 387 ods. 1, ods. 2

CSP potvrdil.

24. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení
s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalovanému v odvolacom konaní priznal
nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalobcovi v plnom rozsahu. O výške

priznanej náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným súdnym
úradníkom po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 CSP).

25. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).