Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, May 28, 2020

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Cdo/51/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6711204677
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniela Švecová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2020:6711204677.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu C.. U. N., nar. XX.XX.XXXX, bývajúceho v F.
G. XXX, právne zastúpeného JUDr. Igorom Gažíkom, advokátom so sídlom v Prievidzi, Bojnická cesta
7, proti žalovaným 3/ C.. I. T., nar. XX.XX.XXXX a 4/ L. T., rod. I., nar. XX.XX.XXXX, obom bývajúcim v Y.,
R.. B. XXX/X, obom právne zastúpeným JUDr. Ľubomírom Kaščákom, advokátom so sídlom v Banskej
Bystrici, Horná 35, o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, vedenej na Okresnom súde

Zvolen pod sp. zn. 15 C 58/2011, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici
z 23. augusta 2018 sp. zn. 16 Co 172/2017, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobca je povinný zaplatiť žalovaným 3/ a 4/ náhradu trov dovolacieho konania, o výške ktorej bude
rozhodnuté samostatným uznesením súdom prvej inštancie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Zvolen (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 20. októbra 2016, č. k. 15 C
58/2011-282, zrušil podielové spoluvlastníctvo strán v konaní k nehnuteľnostiam vedeným na liste
vlastníctva č. XXX pre katastrálne územie F. G., obec F. G., okres Detva, zapísaným na Okresnom
úrade, odbor katastrálny v Detve, a to k stavbám - kravín, súpisné číslo 211, postavený na parcele č. 335
(ďalej len „kravín“), opravárenská dielňa, súpisné číslo 213, postavená na parcele č. 341/1, 341/2, 341/3

(ďalej len „opravárenská dielňa“) a odchovňa, súpisné číslo 254, postavená na parcele č. 334 (ďalej
len „odchovňa“). Súd prvej inštancie prikázal opravárenskú dielňu do bezpodielového spoluvlastníctva
žalovaných 3/ a 4/ a kravín a odchovňu prikázal do výlučného vlastníctva žalobcu. Žalovaným 3/ a 4/
uložil povinnosť spoločne a nerozdielne vyplatiť žalobcovi na vyporiadanie jeho podielu sumu 751,95
eur do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Žiadnej zo strán nepriznal náhradu trov konania.

1.1 Súd prvej inštancie vychádzal zo skutočnosti, že žalobca aj žalovaní mali záujem o opravárenskú
dielňu, kým o kravín a odchovňu nemala záujem ani jedna zo strán. Medzi stranami sporu nebolo
sporné, že opravárenská dielňa je postavená na parcele U.. M., ktorý je zaťom žalovaných a kravín
a odchovňa sú postavené na parcelách, ktoré sú vo vlastníctve otca žalobcu. Súd prvej inštancie mal
ďalej za preukázané, že strany sporu spolu v minulosti podnikali, čo spôsobilo narušenie vzťahov medzi
nimi, ktoré sú v súčasnosti napäté. Vzhľadom k tomu, že nehnuteľnosti nebolo možné rozdeliť a veľkosť

podielov oboch strán bola rovnaká, súd zohľadnil pri rozhodovaní reálne využitie veci a snažil sa pri
svojom rozhodnutí do najvyššej možnej miery eliminovať konflikty do budúcna. V konaní boli potvrdené
nezhodynielenmedzistranamisporu,aleajmedziotcomžalobcuazaťomžalovaných.Navyše,samotný
žalobca na pojednávaní dňa 10. septembra 2013 odpovedal na otázku, akým spôsobom by riešil prístup
do opravárenskej dielne v prípade, ak by mu bola prikázaná do výlučného vlastníctva, nasledovne:
„No, to je problém. V podstate by sme sa museli dohodnúť alebo opätovne riešiť prístup do uvedenej

nehnuteľnosti súdnou cestou.“ Navyše na uvedenom pojednávaní pripustil aj možnosť vyporiadania
podielového spoluvlastníctva prikázaním opravárenskej dielne do vlastníctva žalovaných s výplatoučiastky 7 000 eur na vyrovnanie. Vzhľadom na tieto okolnosti a vlastníctvo pozemkov, na ktorých stoja
nehnuteľnosti, súd prvej inštancie prihliadol na ich reálne a účelné využitie bez ďalších konfliktov a
prikázal opravárenskú dielňu do bezpodielového spoluvlastníctva žalovaných s tým, že táto stojí na

pozemku ich zaťa a kravín a odchovňu do výlučného vlastníctva žalobcu, keďže stoja na pozemkoch
jeho otca.

1.2 Pri stanovení primeranej náhrady na vyrovnanie podielov strán sporu vychádzal súd prvej inštancie
zo znaleckého posudku C.. P. z novembra 2013. Vo svojom písomnom podaní z februára 2014 znalec

uviedol, že kravín a odchovňa sa nachádzajú v takom technickom stave, že ich hodnota je už len
morálna a to len z toho dôvodu, že na ne nebolo vydané búracie povolenie. Nehnuteľnosti tým, že sa
neužívajú, sú znehodnotené a schátrané. Ak by aj súd nariadil opätovné znalecké dokazovanie v čase
jeho rozhodovania (v roku 2016), vzhľadom na časové obdobie, ktoré ubehlo od posledného znaleckého
dokazovania, je veľký predpoklad, že ich hodnota by bola nižšia oproti sume stanovenej znalcom, a to z
dôvodu, že nehnuteľnosti neboli užívané a neboli na nich vykonané žiadne úpravy ani zásahy zo strany

spoluvlastníkov.

2. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 23. augusta 2018 sp.
zn. 16 Co 172/2017 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť
žalovaným trovy odvolacieho konania v celom rozsahu. Odvolací súd sa stotožnil so skutkovými a

právnymi závermi súdu prvej inštancie a na zdôraznenie správnosti jeho rozhodnutia uviedol ďalšie
argumenty. Dôvodom zrušenia a vyporiadania spoluvlastníctva rozhodnutím súdu sú obvyklé dlhodobé
a závažné nezhody medzi spoluvlastníkmi, objektívna nemožnosť užívať predmet spoluvlastníctva,
financovať údržbu a investície, ale aj nezáujem zotrvať v spoluvlastníctve. Zákon č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník v platnom znení (ďalej len „Občiansky zákonník“) stanovuje spôsoby vyporiadania

podielového spoluvlastníctva rozhodnutím súdu taxatívne, a to a) reálne rozdelenie veci, b) prikázanie
veci jednému alebo viacerým spoluvlastníkom za náhradu alebo c) predaj veci a rozdelenie výťažku
medzi spoluvlastníkov podľa ich podielov. Súd musí dodržať zákonom stanovenú postupnosť spôsobov
vyporiadania. V prejednávanej veci bolo nespochybniteľné, že rozdelenie veci nie je dobre možné, preto
súd pristúpil k ďalšiemu spôsobu vyporiadania a vec prikázal do výlučného vlastníctva niektorého zo

spoluvlastníkov.

2.1 Odvolací súd ďalej v napadnutom rozhodnutí poukázal na to, že žalobca v konaní nepreukázal, že by
opravárenskú dielňu dlhodobo užíval a mienil ju užívať aj do budúcna. Naopak, zo znaleckého posudku
vyplývalo, že predmetné nehnuteľnosti sa neužívajú, sú znehodnotené a schátrané. Žalobca v priebehu

konania pripustil možnosť prikázania opravárenskej dielne do vlastníctva žalovaných, ale vyjadril sa aj
tak, že by súhlasil aj s prikázaním všetkých troch nehnuteľností do svojho vlastníctva, a to vzhľadom na
nepriaznivé vzťahy medzi stranami a obsah predchádzajúcich rokovaní. O opravárenskej dielni tvrdil,
že ju využíva, pričom zvyšné dve budovy sú v dezolátnom stave a bude potrebné vložiť do nich nemalé
finančnéprostriedkynaichopravuaúdržbu.Žalobcatiežpotvrdil,ževkravínesanachádzalistroje,ktoré

boli prenesené z opravárenskej dielne po tom, čo to vyzeralo na dohodu medzi stranami sporu s tým,
že o opravárenskú dielňu majú záujem aj žalovaní. Potvrdil tak, že v priebehu konania bola predmetom
dohody aj stavba kravína a odchovne tak, že by pripadli do jeho vlastníctva. Možnosť prikázania kravína
a odchovne do jeho vlastníctva v priebehu konania neodmietal a kategoricky ju odmietol až v odvolacom
konaní.

2.2 Odvolací súd tiež poukázal na správne závery súdu prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí,
ako aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací
súd“) sp. zn. 1 Cdo 33/2010 (R 37/2012), podľa ktorého v konaní o návrhu na zrušenie a vyporiadanie
podielového spoluvlastníctva súd pri úvahe komu zo spoluvlastníkov prikáže vec za primeranú náhradu,
neberie na zreteľ samostatne iba niektoré z hľadísk uvedených v § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka

(veľkosť spoluvlastníckych podielov, účelné využitie veci, násilné správanie podielového spoluvlastníka
voči ostatným spoluvlastníkom), ani spoločne iba tieto zákonom výslovne označené hľadiská, ale
vždy komplexne celý súbor relevantných skutočností, ktorý nie je vyčerpaný iba hľadiskami priamo
vymenovanými v tomto ustanovení zákona. Je teda zrejmé, že súd prvej inštancie dôvodne prihliadal
aj na prístup k týmto nehnuteľnostiam za účelom ich riadneho užívania, či udržiavania a aj vzájomné

nepriateľské a napäté vzťahy medzi stranami sporu a ich príbuznými. Neopomenuteľný je aj samotný
priebeh súdneho konania, počas ktorého medzi stranami k mimosúdnej dohode nedošlo, v dôsledku
čoho nie sú predmetné nehnuteľnosti využívané, sú schátrané a postupom času strácajú aj na svojejhodnote. Súd prvej inštancie tak zohľadnil aj iné okolnosti než je len veľkosť podielov a účelné využitie
veci.

2.3 Vo vzťahu k výške primeranej náhrady na vyrovnanie podielov strán sporu odvolací súd uviedol, že
základom pre stanovenie primeranej náhrady za nehnuteľnosť je jej všeobecná cena obvyklá v danom
mieste v dobe rozhodovania s tým, že túto náhradu súd určí zodpovedajúcim podielom z ceny celej
veci, nie cenou, za ktorú by bolo možné predať spoluvlastnícky podiel. Súd prvej inštancie pri určení
primeranej náhrady správne vychádzal zo znaleckého posudku C.. P., ktorý sa na pojednávaní dňa 7.

apríla 2016 vysporiadal s námietkami žalobcu vo vzťahu k znaleckému posudku a vyvrátil pochybnosti
o jeho hodnovernosti.

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu z 23. augusta 2018 sp. zn. 16 Co 172/2017 podal dovolanie žalobca
v celom rozsahu. Prípustnosť dovolania odôvodnil dovolacím dôvodom podľa § 420 písm. f) zákona č.
160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „C. s. p.“), a teda súd nesprávnym procesným

postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces, ako aj podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) C. s. p., t. j. rozhodnutie
odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od
ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, a ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte
nebola vyriešená. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f) C. s. p. dovolateľ poukázal na

niekoľko rozhodnutí najvyššieho súdu a Ústavného súdu Slovenskej republiky (Rc 4/1968, R 37/1985,
I. ÚS 242/2007, I. ÚS 114/2008, III. ÚS 36/2010, ZSP 56/2008, ZSP 37/2010, ZSP 13/2012, III. ÚS
477/2015, 5 Cdo 176/2011, 6 Cdo 89/2017, 7 Cdo 1371/2015), ktoré sa týkajú najmä požiadaviek
na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, spôsobu hodnotenia dôkazov a skutkových zistení a
vylúčenia ľubovôle pri rozhodovaní súdov. Dovolateľ uviedol, že viackrát rokoval so žalovanými o kúpe

nehnuteľností a nebolo možné sa s nimi dohodnúť na odkúpení opravárenskej dielne bez toho, aby
odkúpil aj kravín a odchovňu. Súdy neprihliadli na účelné využitie veci, na skutočnosť, že žalovaní mali
záujem opravárenskú dielňu odpredať, a že dovolateľ mal o ňu eminentný záujem za účelom jej využitia
na poľnohospodársku výrobu, údržbu a opravu strojov. Odvolací súd podrobnejšie neodôvodnil, prečo
bolarozhodujúcouokolnosťoupredchádzaniebudúcimkonfliktomoprístupknehnuteľnostiam.Odvolací

súd nevzal do úvahy skutočnosť, že žalovaní nemali v čase rozhodovania súdu prvej inštancie prístup k
opravárenskej dielni bez použitia pozemku otca žalobcu (iný prístup si zabezpečili neskôr). Ani prístup
ku kravínu a odchovni nie je možný inak ako cez pozemky druhej strany sporu. Strany sporu sa podľa
dovolateľa vedia dohodnúť aj mimosúdne, dôkazom čoho je skutočnosť, že návrh na začatie konania
bol sčasti vzatý späť, keďže došlo k dohode o vysporiadaní niektorých budov. Pri zrušení a vyporiadaní

podielového spoluvlastníctva majú byť vzaté do úvahy dva princípy, a to veľkosť spoluvlastníckych
podielov a účelné využitie veci. Ostatné hľadiská by bolo možné použiť len vtedy, ak by malo ísť o
zneužitie práva, čo nie je tento prípad. Právny názor, ktorý je odklonom od hlavných zákonných princípov
pri vyporiadaní podielového spoluvlastníctva, mal byť riadne odôvodnený, čo v tomto prípade splnené
nebolo. Napadnuté rozhodnutie tak dovolateľ považuje za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

3.1 Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) C. s. p. dovolateľ opätovne
poukázal na ustanovenie § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka a na skutočnosť, že iné kritériá ako tie,
ktoré sú uvedené v citovanom ustanovení, možno pri vyporiadaní podielového spoluvlastníctva použiť
len vtedy, ak by išlo o zneužívanie práva. Opravárenskú dielňu chceli získať do svojho vlastníctva

obe sporové strany. Dovolateľ opravárenskú dielňu využíval v minulosti na uskladnenie a opravu
poľnohospodárskych strojov, ktoré sa tam nachádzajú dodnes. Navrhol dovolaciemu súdu, aby odložil
právoplatnosť alebo vykonateľnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia, pretože tieto stroje si nemá
kde uskladniť, hrozí ich poškodenie počasím, vandalizmom či odcudzením. Ďalším dôvodom je obava,
že žalovaní opravárenskú dielňu scudzia, aby situáciu skomplikovali. Dovolateľ ďalej v dovolaní uviedol,

že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaní majú záujem opravárenskú dielňu predať za
oveľa vyššiu cenu ako je určená znaleckým posudkom. Namietal tiež, že súd prvej inštancie vyporiadal
nehnuteľnosti spôsobom, ktorý priorizoval predchádzanie budúcim sporom medzi stranami. V čase
jeho rozhodovania však žalovaní nemali prístup k opravárenskej dielni priamo, ale cez nehnuteľnosti
tretích osôb (prístup si zriadili až neskôr). Súd prvej inštancie sa tiež nezaoberal skutočnosťou, že

dovolateľ má prístup ku kravínu a odchovni len cez pozemky žalovaných, a teda súdnym sporom do
budúcna sa strany sporu aj tak nevyhnú. Súdy nezohľadnili v rámci rozhodovania kritérium účelného
využitia veci a nevysporiadali sa s námietkami dovolateľa v tejto súvislosti. Využívanie opravárenskej
dielne zo strany dovolateľa bolo pritom v konaní nesporné, keď aj sám žalovaný 3/ vo svojej výpovediuviedol, že v jednej časti dielne mal uskladnené stroje žalobca a druhá časť dielne bola využívaná ako
garáže. Dovolateľ poukázal na rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 204/2010, 1 Cdo 84/2009
a 5 Cdo 93/2010, z ktorých má vyplývať, že zásada účelného využitia veci má byť aplikovaná ako

zásada dominantná. Súdy sa odklonili od ustálenej judikatúry, lebo neprihliadli na účelné využitie veci
jej doterajšími spoluvlastníkmi, ale dali prednosť inému kritériu, ktoré nebolo uvedené v zákonnom
ustanovení, a to bez riadneho odôvodnenia tohto odklonu.

3.2 Vo vzťahu k znaleckému posudku, ktorý bol základom pre určenie primeranej náhrady za

spoluvlastnícky podiel dovolateľ namietal, že znalec pri výpočte ceny opravárenskej dielne neprihliadol
na cenovú ponuku samotného dovolateľa, ktorý chcel nehnuteľnosť v priebehu konania odkúpiť.
Odvolací súd v napadnutom rozhodnutí uviedol, že znalec použil pri určení ceny metódu polohovej
diferenciácie a nie metódu výnosovej hodnoty, pretože nemal relevantné podklady pre výpočet
všeobecnej hodnoty porovnaním kombinovanou metódou. Aj zo samotnej zásady výpočtu výnosovej
hodnoty nehnuteľnosti vyplýva, že sa ňou rozumie súčasná hodnota kapitalizovaných budúcich

disponibilných výnosov z využitia nehnuteľnosti formou prenájmu. V priebehu dokazovania však nebolo
preukázané, že by nehnuteľnosti slúžili na podnikanie, ale naopak, bolo preukázané, že nie sú
využívané a chátrajú. Dovolateľ vo vzťahu k vyššie uvedenému namieta, že znalec si mal relevantné
podklady zabezpečiť sám a že opravárenská dielňa môže a bude slúžiť na podnikanie. Pri určení
ceny opravárenskej dielne tak mal znalec prihliadnuť na výnos takejto dielne a na nájomné, ktoré by

mohla ako podnikateľský objekt dosiahnuť. Skutočnosť, že sa majú v prítomnosti zohľadniť budúce
výnosy neznamená, že výnosy musia byť v prítomnosti dosahované. Znalec tiež konštatoval, že kravín a
odchovňa majú len morálnu hodnotu, ale ich cena určená v znaleckom posudku je neprimerane vysoká
vo vzťahu k tomuto tvrdeniu. Znalecký posudok C.. P. bol navyše vypracovaný na základe podkladov
viac ako dva roky pred vydaním rozhodnutia, čo je v rozpore s rozhodnutiami Najvyššieho súdu Českej

republiky sp. zn. 22 Cdo 2597/2010 a 22 Cdo 3742/2009. Dovolateľ uznáva argumentáciu súdu prvej
inštancie, že medzičasom došlo k zníženiu ceny nehnuteľností, avšak to platí len vo vzťahu ku kravínu
a odchovni. Cena opravárenskej dielne ako podnikateľského objektu sa určite zvýšila. Došlo tak k
odklonu od rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 204/2010, podľa ktorého uplynutie doby piatich
rokov od vyčíslenia hodnoty nehnuteľnosti v znaleckom posudku znamená, že výška priznanej náhrady

za spoluvlastnícky podiel nevychádza zo skutočnej hodnoty predmetu spoluvlastníctva. Vzhľadom na
vyššie uvedené dovolateľ navrhol najvyššiemu súdu, aby napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil
odvolaciemu súdu na nové konanie a rozhodnutie alebo napadnuté rozhodnutie sám zmenil tak, že
dovolaniu v celom rozsahu vyhovie.

4. K dovolaniu sa vyjadrili žalovaní tak, že ho považujú za nedôvodné a najvyššiemu súdu navrhli
odmietnuť ho. Žalobca v podanom dovolaní len namieta hodnotenie vykonaných dôkazov a skutočnosť,
že súdy mu nedali odpoveď na všetky argumenty. Žalobca v podstate len namieta to isté, čo namietal v
odvolacom konaní a odvolací súd sa s tým už vysporiadal vo svojom rozhodnutí.

5. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 C. s. p.) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote
strana, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.), zastúpená v zmysle
§ 429 ods. 1 C. s. p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 C. s. p.) dospel k záveru, že
dovolanie je potrebné podľa § 447 písm. c) a f) C. s. p. odmietnuť.

6. V zmysle § 419 C. s. p. je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon
pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 420
C. s. p. (prípustnosť dovolania pre vady zmätočnosti) a § 421 C. s. p. (prípustnosť dovolania pre riešenie
právnej otázky).

7. V zmysle § 420 C. s. p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť
samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný
opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.8. Dovolanie prípustné podľa § 420 C. s. p. možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C. s. p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C. s. p.).

9. V danom prípade žalobca prípustnosť dovolania odvodil z § 420 písm. f) C. s. p. a porušenie práva
na spravodlivý proces oprel o pochybenie súdov nižších stupňov spočívajúce v nepreskúmateľnosti
napadnutého rozhodnutia pre nedostatok dôvodov a nevysporiadanie sa s odvolacími námietkami
žalobcu.

10. Aj vo vzťahu k § 420 písm. f) C. s. p. (tak, ako v prípade ďalších vád zmätočnosti uvedených v §
420 C. s. p.) platí, že z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle tohto ustanovenia nie je významný
subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil namietanej vady zmätočnosti; rozhodujúce
je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (pozri rozhodnutia
najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 8/2017, 3 Cdo 214/2017, 8 Cdo 73/2017).

11. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) C. s. p., sú a) zásah
súdu do práva na spravodlivý proces a b) nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej
strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia.

12. Právo na spravodlivý súdny proces je jedným zo základných ľudských práv a do obsahu tohto práva
patríviacerosamostatnýchsubjektívnychprávaprincípov.Podstatouprávanaspravodlivýsúdnyproces
je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred
ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou
tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej

republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby
sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným
výkladomvšeobecnezáväznýchpredpisov,rozhodolvsúladesjejvôľouapožiadavkami.Jehosúčasťou
nie je ani právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom
a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia

ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

13. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu vydaných
do 30. júna 2016 tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca
činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor)

znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti
na konaní (porovnaj R 129/1999 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo
38/2015,5Cdo201/2011,6Cdo90/2012).Tentopojemnemožnovykladaťextenzívnejehovzťahovaním
aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný
priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného

nároku.

14. Pokiaľ „postupom súdu“ nie je rozhodnutie súdu - finálny (meritórny) produkt prejednania veci
v civilnom sporovom, či mimosporovom konaní, potom už „postupom súdu“ vôbec nemôže byť ani
časť rozhodnutia - jeho odôvodnenie (obsah, spôsob, kvalita, výstižnosť, presvedčivosť a úplnosť

odôvodnenia), úlohou ktorej je vysvetliť dôvody, so zreteľom na ktoré súd rozhodol (pozri rozhodnutia
najvyššieho súdu sp. zn. 1 ECdo 10/2014, 3 Cdo 146/2013). Podľa právneho názoru dovolacieho súdu
treba pojem „procesný postup“ súdu vykladať takto aj za právnej úpravy účinnej od 1. júla 2016.

15. Za zmätočnostnú vadu v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) C. s. p. dovolateľ označil okrem

iného nepreskúmateľnosť rozsudku odvolacieho súdu. Podľa názoru vec prejednávajúceho senátu
konanie pred odvolacím súdom takouto vadou postihnuté nebolo. I keď nepreskúmateľnosť rozhodnutia
pre nedostatok jeho riadneho odôvodnenia je takým nesprávnym procesným postupom, ktorý je
spôsobilý znemožniť sporovej strane, aby uplatňovala svoje procesné práva v takej miere, že to
má za následok porušenie práva na spravodlivý proces, v prejednávanej veci o taký prípad nešlo.

Dovolaním napádaný rozsudok totiž uvádza skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci,
stanoviská strán sporu k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania i
právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení. Treba mať na
pamäti, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a spätosťrozsudkuodvolaciehosúduspotvrdzovanýmrozsudkomvytváraichorganickú(kompletizujúcu)jednotu.
Ak odvolací súd v určitom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí, ak v
odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie

veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozhodnutia
súdu prvej inštancie. Dovolateľ preto nedôvodne argumentoval, že rozhodnutie odvolacieho súdu je
nepreskúmateľné; pričom za vadu konania v zmysle § 420 písm. f) C. s. p. v žiadnom prípade nemožno
považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv sporovej strany, ale len to,
že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom.

16. V súvislosti s nedôvodnou námietkou dovolateľa, že odvolací súd sa nezaoberal jeho odvolacími
argumentmi dôležitými pre rozhodné posúdenie veci, dovolací súd uvádza, že súčasťou obsahu
základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj
právo účastníka konania, resp. strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a
zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany, t. j. s uplatnením práva a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania (stranou sporu), ale len na tie, ktoré majú pre
vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (bližšie pozri rozhodnutia
Ústavného súdu SR vo veciach sp. zn. IV. ÚS 115/03, či sp. zn. III. ÚS 60/04 - www.concourt.sk). Túto

požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti
najmä uvádza: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.
Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať
podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom
na konkrétny prípad.“ (napr. Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997, či rozsudok vo

veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani c. Španielsko, oba z 9. decembra 1994, Annuaire, séria A
č. 303 A a č. 303 B).

17. Podľa § 447 písm. c) C. s. p. dovolací súd odmietne dovolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti
ktorému dovolanie nie je prípustné.

18. V prejednávanej veci žalobca nepreukázal opodstatnenosť dovolania a porušenie práva na
spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) C. s. p., preto najvyšší súd jeho dovolanie v tejto časti podľa
§ 447 písm. c) C. s. p. odmietol.

19. Žalobca vyvodzoval prípustnosť dovolania aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) C. s. p. V texte
dovolania síce uviedol aj ustanovenie § 421 ods. 1 písm. b) C. s. p., z obsahu dovolania je však zrejmé,
že uplatňuje iba dovolací dôvod uvedený v prvej vete tohto odseku. S ohľadom na článok 11 ods. 1
základných princípov C. s. p. (úkony strán sporu sa posudzujú s prihliadnutím na ich obsah) sa tak
dovolací súd zaoberal iba deklarovaným odklonom od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.

20. Podľa § 421 ods. 1 C. s. p. je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je

dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

21. Dovolanie prípustné podľa § 421 C. s. p. možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C. s. p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto

právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C. s. p.).

22. Právnym posúdením veci treba považovať činnosť súdu spočívajúcu v podradení zisteného
skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach
účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio juris). Ich riešeniu

predchádzariešenieskutkovýchotázok(qustiofakty),tedazistenieskutkovéhostavu.Právneposúdenie
je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa právnej
normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá alebo správne určenú právnu normu nesprávne vyložil,
prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. Nesprávnosť právneho posúdenia veci pretonemožno vymedziť nesprávnym či nedostatočným zistením skutkového stavu, ale len argumentáciou
spochybňujúcou použitie právnej normy súdom na daný prípad, alebo jej interpretáciu, prípadne jej
aplikáciu súdom na zistený skutkový stav.

23. V prípade uplatnenia dovolacieho dôvodu, ktorým je nesprávne právne posúdenie veci, je riadne
vymedzenie tohto dovolacieho dôvodu v zmysle § 432 ods. 2 C. s. p. nevyhnutným predpokladom
pre posúdenie prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 C. s. p. Len konkrétne označenie právnej
otázky, ktorú podľa žalobcu riešil odvolací súd nesprávne, umožňuje totiž dovolaciemu súdu posúdiť,

či ide o otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a či sa odvolací súd odklonil od
ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, či je táto otázka riešená dovolacím súdom rozdielne
alebo nebola riešená. Zároveň musí byť v dovolaní podanom z tohto dôvodu aj konkrétne označené jeho
rozdielne rozhodnutie alebo rozhodnutie, od ktorého sa odvolací súd odklonil, riešiace otázku, od ktorej
záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu alebo tvrdenie, že táto právna otázka nebola v rozhodovacej
praxi dovolacieho súdu riešená.

24. Dovolací súd si plne uvedomuje, že by bolo v rozpore s princípmi spravodlivého procesu, pokiaľ by sa
pri posudzovaní dovolania uplatňoval prílišný formalizmus. V rozpore s týmito princípmi ale nie je prístup
majúci na zreteli, že ustanovenia C. s. p. vyžadujú istú mieru formálneho a obsahového vyjadrenia
dôvodov, z ktorých procesná strana vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania. Ak však dovolanie aj po

zameraní sa dovolacieho súdu na jeho obsah (§ 124 C. s. p.) zostáva naďalej nejednoznačné alebo
nejasné v tom, že z neho nemožno s istotou usúdiť, ktorú právne významnú otázku mal dovolateľ na
mysli, je potrebné mať na zreteli, že právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v ustanoveniach
C. s. p. nedáva žiadny priestor pre uplatnenie domnienok alebo dedukcií dovolacieho súdu alebo jeho
dohadov o tom, ktorú z viacerých právnych otázok riešených prvoinštančným a odvolacím súdom mal

dovolateľ (jeho advokát) na mysli pri formulovaní dovolania.

25. Nevyhnutným predpokladom, aby dovolací súd mohol posúdiť prípustnosť dovolania v zmysle §
421 ods. 1 C. s. p., je konkrétne označenie právnej otázky, ktorú podľa dovolateľa odvolací súd riešil
nesprávne.

26. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 C. s. p., musí mať zreteľné
charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o
skutkovú otázku). Musí ísť o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil
rozhodnutie napadnuté dovolaním, nie o právnu otázku, ktorá podľa dovolateľa mala byť riešená. Právna
otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k

záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi
posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná
v zmysle § 421 ods. 1 C. s. p. musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní, a to jasným, určitým
a zrozumiteľným spôsobom.

27. Dovolací súd pre úplnosť uvádza, že v zmysle judikátu R 71/2018 patria do pojmu „ustálená
rozhodovacia prax dovolacieho súdu“ (§ 421 ods. 1 C. s. p.) predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia
najvyššiehosúdu,ktorésú(akojudikáty)publikovanévZbierkestanovískNajvyššiehosúduarozhodnutí
súdov Slovenskej republiky. Súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu je tiež prax
vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca

aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované)
rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto
názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali. Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu v zmysle § 421 ods. 1 C. s. p. treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a
neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych

rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu
ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a
správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v Zborníkoch najvyšších súdov č. I., II. a IV. vydaných
SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986.

28. V dovolaní naformuloval dovolateľ v podstate dve právne otázky. Prvá otázka sa týkala uplatnenia
zásady účelného využitia veci pri zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva súdom ako zásady
dominantnej. Dovolací súd sa v prvom rade zaoberal otázkou, či rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo
od vyriešenia tejto právnej otázky. V tejto súvislosti treba poukázať na skutočnosť, že vo vzťahu kuplatneniu jednotlivých hľadísk pri zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva sa nielen odvolací
súd, ale aj súd prvej inštancie veľmi správne zaoberali otázkou, či v konaní o návrhu na zrušenie
a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva súd pri úvahe, komu zo spoluvlastníkov prikáže vec za

primeranú náhradu, berie na zreteľ samostatne iba niektoré z hľadísk výslovne uvedených v ustanovení
§ 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka (veľkosť spoluvlastníckych podielov, účelné využitie veci, násilné
správanie podielového spoluvlastníka voči ostatným spoluvlastníkom) alebo spoločne iba tieto zákonom
výslovne označené hľadiská alebo komplexne celý súbor relevantných skutočností, ktorý nie je
vyčerpanýibahľadiskamipriamovymenovanýmivtomtoustanovenízákona.Priodpovedinatútootázku

poukázali na uznesenie najvyššieho súdu z 28. septembra 2011 sp. zn. 1 Cdo 33/2010, uverejnené
v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako R 37/2012, podľa
ktorého súd v takomto konaní berie na zreteľ komplexne celý súbor relevantných skutočností, ktorý nie
je vyčerpaný iba hľadiskami priamo vymenovanými v citovanom ustanovení Občianskeho zákonníka.
Možno teda uzavrieť, že rozhodnutie odvolacieho súdu nezáviselo od vyriešenia dovolateľom nastolenej
otázky. Súdy sa nezaoberali otázkou, či má byť zásada účelného využitia veci pri zrušení a vyporiadaní

podielového spoluvlastníctva súdom aplikovaná ako zásada dominantná, ale zaoberali sa otázkou, či
je potrebné uplatniť iba niektorú zo zásad uvedených v Občianskom zákonníku alebo všetky spoločne
alebo je možné zohľadniť aj iné kritériá v zákone neuvedené.

29. Nad rámec potrieb dovolacieho prieskumu dovolací súd uvádza, že ani dovolateľom označené

rozhodnutia najvyššieho súdu (sp. zn. 6 Cdo 204/2010, 1 Cdo 84/2009 a 5 Cdo 93/2010), z ktorých
má vyplývať, že zásada účelného využitia veci má byť aplikovaná ako zásada dominantná, neriešia
dovolateľom nastolenú právnu otázku. V rozhodnutí najvyššieho súdu z 23. marca 2011 sp. zn.
6 Cdo 204/2010 sa najvyšší súd zaoberal zrušením a vyporiadaním podielového spoluvlastníctva
k nebytovému priestoru - hotelu. Rozhodujúcou otázkou, ktorú najvyšší súd v tomto konaní riešil,

bola otázka výkladu a aplikácie ustanovenia § 154 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho
poriadku v platnom znení, v zmysle ktorého je pre rozsudok rozhodujúci stav v čase jeho
vyhlásenia. Problematickou v tomto konaní bola skutočnosť, že objekt hotela prešiel v období medzi
vykonaním znaleckého dokazovania na účely určenia hodnoty nehnuteľnosti a primeranej náhrady za
spoluvlastnícky podiel do vyhlásenia prvostupňového rozhodnutia rozsiahlou rekonštrukciou a nebolo

vykonané nové znalecké dokazovanie, ktoré by zohľadnilo zhodnotenie nehnuteľnosti. Zároveň bola
riešená otázka vyporiadania podielového spoluvlastníctva rozdelením budovy v horizontálnej rovine na
vlastníctvo nebytových priestorov podľa zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových
priestorov v znení neskorších predpisov. Je nepochybné, že v uvedenom rozhodnutí sa najvyšší súd
nezaoberal právnou otázkou formulovanou dovolateľom. Rozhodnutie najvyššieho súdu z 30. novembra

2010 sp. zn. 1 Cdo 84/2009 sa zaoberá zrušením a vyporiadaním podielového spoluvlastníctva k domu
v intenciách výkladu a aplikácie ustanovenia § 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého z
dôvodov hodných osobitného zreteľa súd nezruší a nevyporiada spoluvlastníctvo prikázaním veci za
náhradu alebo predajom veci a rozdelením výťažku. V uvedenom rozhodnutí najvyšší súd predovšetkým
bližšie špecifikuje pojem dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré odôvodňujú uprednostnenie záujmu

sporovej strany ponechať spoluvlastnícky stav nezmenený pred záujmom druhej sporovej strany zrušiť
podielové spoluvlastníctvo. Opätovne možno uzavrieť, že ani v tomto rozhodnutí sa dovolací súd
nezaoberal nastolenou právnou otázkou. Napokon, v rozhodnutí najvyššieho súdu z 29. novembra
2010 sp. zn. 5 Cdo 93/2010 sa najvyšší súd zaoberal kritériami uplatňovanými pri reálnom rozdelení
veci, ktorá je predmetom podielového spoluvlastníctva. Vychádza sa pritom z posúdenia hľadísk

územného plánovania, prístupu ku komunikáciám, účelného technického spôsobu navrhovaného
riešenia, polohy pozemkov, ich tvaru a celkovej polohy. Z pohľadu právnej úpravy súd pri posudzovaní
možnosti uplatnenia vyporiadania spoločnej veci jej reálnym rozdelením zohľadňuje ako určujúce
kritériá veľkosť spoluvlastníckych podielov a účelné využitie veci vzniknutej rozdelením. Zohľadňovanie
veľkosti podielov musí v rovnováhe korešpondovať účelnému rozdeleniu veci. Pritom súd dbá, aby

rozdelením nevznikli nefunkčné veci alebo aby pomer rozdelených vecí svojou veľkosťou nebol vo
výraznom nepomere k veľkosti pôvodných podielov. Rozhodujúcou otázkou, ktorú najvyšší súd v
tomto konaní riešil, bola skutočnosť, že odvolací súd vo svojom rozhodnutí pri rozdelení nehnuteľností
podriadil účelnosť novovzniknutých parciel vo svetle vyjadrujúcom zachovanie absolútnej veľkosti
spoluvlastníckych podielov a dôsledne sa nezaoberal okolnosťami ohľadom účelného využívania

novovzniknutých vecí vlastníkmi, t. j. ich funkčného využitia. Nejde teda o obdobný prípad ako je
prejednávaná vec, ktorý by sa zaoberal riešením dovolateľom formulovanej právnej otázky.30. Ďalšia právna otázka, ktorú dovolateľ v dovolaní označil, sa týkala potreby aktualizácie
znaleckého posudku vo veci stanovenia všeobecnej hodnoty veci za účelom vyporiadania podielového
spoluvlastníctva. Konkrétne išlo o otázku, či skutočnosť, že znalecký posudok vo veci stanovenia

všeobecnej hodnoty veci v konaní o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva vypracovaný
viac ako dva roky pred vyhlásením rozhodnutia znamená, že výška priznanej náhrady za spoluvlastnícky
podiel nevychádza zo skutočnej hodnoty veci v čase vyhlásenia rozhodnutia. Uvedenou otázkou sa
zaoberal vo svojom rozhodnutí súd prvej inštancie na strane 6 svojho rozhodnutia, kde vysvetlil, prečo
nenariadil nové znalecké dokazovanie v roku 2016 (znalecký posudok bol zhotovený v roku 2013).

Ide teda o právnu otázku, ktorej posúdenie bolo rozhodujúce vo vzťahu k určeniu výšky náhrady na
vyporiadanie spoluvlastníckeho podielu. Dovolateľ pritom označil rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.
6 Cdo 204/2010 ako rozhodnutie, od ktorého sa mal odvolací súd odkloniť pri riešení uvedenej právnej
otázky. Obsah citovaného rozhodnutia najvyššieho súdu je uvedený v bode 29. tohto rozhodnutia a je
potrebné konštatovať, že v konaní sp. zn. 6 Cdo 204/2010 vychádzal najvyšší súd pri právnom posúdení
z rozdielnej skutkovej situácie, ktorá nie je porovnateľná s prejednávanou vecou. V prípade konania,

na ktoré dovolateľ odkazuje, uplynulo od vyhotovenia znaleckého posudku do vyhlásenia rozhodnutia
päť rokov, kým v prejednávanej veci to boli necelé tri roky. Zároveň, v citovanom rozhodnutí bolo v
konaní preukázané, že objekt hotela prešiel v medziobdobí rozsiahlou rekonštrukciou a nepochybne
došlo k zmene hodnoty nehnuteľnosti. V prejednávanej veci však mal súd za preukázané, že žiadny
z objektov nebol využívaný a neboli na nich vykonané žiadne úpravy. Rozhodnutia Najvyššieho súdu

Českej republiky, na ktoré dovolateľ poukazuje, nie je možné považovať za ustálenú rozhodovaciu prax
dovolacieho súdu v zmysle vymedzenia v bode 27. tohto rozhodnutia. Možno uzavrieť, že dovolateľ
neoznačil ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu riešiacu právnu otázku, od ktorej záviselo
rozhodnutie odvolacieho súdu a od ktorej by sa odvolací súd odklonil.

31. Podľa § 447 písm. f) C. s. p. dovolací súd odmietne dovolanie, ak nie je odôvodnené prípustnými
dovolacími dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až §
435.

32. So zreteľom na vyššie uvedené dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie žalobcu vo vzťahu k

dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) C. s. p. nie je prípustné, a preto ho v tejto časti odmietol
podľa § 447 písm. f) C. s. p.

33. So zreteľom na uvedené najvyšší súd dovolanie žalobcu podľa § 447 písm. c) a písm. f) C. s. p. ako
neprípustné, resp. nesprávne vymedzené, odmietol.

34. Dovolací súd sa vzhľadom na spôsob rozhodnutia osobitne nezaoberal návrhom žalobcu na odklad
právoplatnosti alebo vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia podľa § 412 C. s. p.

35. O trovách dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 453 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255

ods. 1 C. s. p. tak, že žalovaným 3/ a 4/ úspešným v dovolacom konaní priznal ich plnú náhradu, a to
uložením povinnosti žalobcovi zaplatiť náhradu týchto trov s tým, že o výške náhrady rozhodne súd prvej
inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 1 a 2 C. s. p.).

36. Toto uznesenie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.