Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, May 14, 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 22Co/110/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8518200512
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 05. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Kandriková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8518200512.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov

senátu JUDr. Michala Boroňa a JUDr. Branislava Brezu v spore žalobcu: H. V., N.. XX.X.XXXX, A.
XXX XX M. R. XX, právne zast. JUDr. Vladimírom Komanom, advokátom, AK Stará Ľubovňa, Ul. 17.
novembra 31, proti žalovaným: 1/ Š. V., N.. XX.XX.XXXX, A. M. R. XXX, 2/ H. Q., N. N. V., 3/ P. Q., N.
N. V., 4/ P. Q., N. N. V., 5/ P. Q., T.. V., N. N. V., 6/ Ž. B., T.. K., N. N. V., 7/ P. S., T.. V., N. N. V., žalovaní
2/ až 7/ zastúpení Slovenským pozemkovým fondom, Búdkova cesta 36, 811 04 Bratislava, v konaní
o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa č.k.
6C/18/2018-80 zo dňa 21.6.2019 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje sa rozsudok.

II. Náhrada trov odvolacieho konania sa žalovaným 1/ až 7/ nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej len súd prvej inštancie) výrokom I. žalobu
zamietol a výrokom II. žalovaným 1/ až 7/ náhradu trov konania nepriznal.

2. S poukazom na ust. § 106 a § 111 ods. 1 zákona č. 141/1950 Zb. Občianskeho zákonníka platného
a účinného do 31.3.1964 (ďalej len Stredný občiansky zákonník), § 129 ods. 1, 2, § 130 ods. 1,

2, 3, § 132 ods. 1, § 133 ods. 2, § 134 ods. 1, 2, 3, 4, § 854, § 868, § 872 ods. 6 zákona č.
40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len OZ), ako aj § 16 ods. 1, 2 zákona č. 180/1995 Z.z. o
niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom a § 191 ods. 1, § 215 ods. 1 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP) po vykonanom dokazovaní uzavrel, že
vlastníctvo je chápané ako najvyššia právna moc nad vecou, pričom obsah vlastníckeho práva je
vyjadrený v § 123 OZ. Vydržanie je osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníctva, pričom pre
nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním musia byť splnené zároveň tieto zákonné predpoklady:

a) nadobúdateľ je oprávneným držiteľom veci po celú vydržaciu dobu, b) nepretržitosť vydržacej
doby, ktorou je neprerušovaný stav užívania predmetu vydržania počas zákonom ustanovenej doby,
c) spôsobilý predmet vydržania. Predpokladom vydržania je skutočnosť, že držiteľ je so zreteľom
na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí. Posúdenie dobromyseľnosti však
nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť držiteľa musí
byť posudzovaná aj z objektívneho hľadiska, teda, či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú s
prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte možno požadovať, mal alebo mohol

mať pochybnosť, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol. Stačí, ak sa oprávnená držba
opiera i o domnelý právny dôvod. Predpokladom oprávnenosti držby je presvedčenie nadobúdateľa,
že nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Ide o psychický stav, o jeho vnútorné presvedčenie
prejavujúce sa aj navonok, z ktorého možno vyvodiť, že sa dôvodne považuje za vlastníka veci. Medzizákladné okolnosti svedčiace o oprávnenosti držby patrí aj okolnosť, ako vec nadobudol, či mu svedčí
nejaký oprávnený nadobúdací titul. Subjektívny pocit držiteľa nemôže byť sám o sebe podkladom
pre vydržanie, ak nie je zároveň vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby

práva. Na rozdiel od preukazovania vlastníctva nebude spravidla treba, aby vydržiteľ preukazoval platný
právny dôvod nadobudnutia vlastníctva, ktorý môže byť základom pre zápis vlastníckeho práva do
katastra nehnuteľností, ale postačí existencia aj putatívneho nadobúdacieho titulu, ktorý jeho vnútorné
presvedčenie, že sa stal vlastníkom veci, dostatočne opodstatňuje. Takýmto titulom sa môže rozumieť
len právny úkon, ktorým sa vec prevádza na iného vlastníka, napr. kúpna, darovacia zmluva, rozhodnutie

štátneho orgánu a pod. Súd prvej inštancie však v predmetnom konaní nemal preukázané, akým
spôsobom právny predchodca žalobcu - jeho otec nadobudol spornú nehnuteľnosť. Tvrdenie žalobcu,
že spornú nehnuteľnosť nadobudol od V. V., rod. Q., súd prvej inštancie nemal preukázané. Jej syn -
žalovaný 1/ síce potvrdil, že z rozprávania svojej matky V. V., rod. Q., má vedomosť, že dala súhlas
otcovi žalobcu na výstavbu garáže a tento súhlas sa mal vzťahovať i na pozemok pod garážou, avšak
súd prvej inštancie uzatvoril, že samotný prevod (či už darovacou alebo kúpnou zmluvou) sporných

nehnuteľností preukázaný nebol. V konaní bol preukázaný užívací stav otcom žalobcu a samotným
žalobcom. Navyše V. V., rod. Q. bola len podielovou spoluvlastníčkou pôvodnej parcely XXX a XXX
vedenej na LV č. XXX, kat. úz. M. R., a to v podiele 11/160 (ktorú neskôr v rámci prejednania dedičstva
nadobudol žalovaný 1/). Žalobca v konaní ani netvrdil a teda vôbec nepreukázal nadobudnutie podielov
od ďalších podielových spoluvlastníkov - žalovaných 2/ až 7/. Samotná držba sporných nehnuteľností

nemôže viesť k nadobudnutiu vlastníckeho práva, ani čo len v rozsahu spoluvlastníckeho podielu V.
V., rod. Q.. Prvoinštančný súd sa v celom rozsahu stotožnil s argumentáciu zástupcu žalovaných 2/ až
7/ a zároveň poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 22Cdo/61/2001. Nakoľko žalobca
nemohol nadobudnúť sporné nehnuteľnosti vydržaním, ani si započítať vydržaciu dobu svojho otca,
pretože v konaní nebol preukázaný vstup, titul vstupu do držby spornej nehnuteľnosti, ani jeho otca, ani

samotného žalobcu, súd prvej inštancie žalobu zamietol.
O trovách konania rozhodol s poukazom na ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 a čl. 4 ods. 2, čl. 17 CSP
s tým, že žalovaný 1/ ani zástupca žalovaných 2/ až 7/ si náhradu trov konania neuplatnili vychádzajúc
z pomyselnej normy, že ak úspešná strana si v konaní náhradu trov neuplatňuje, je v zmysle procesnej
ekonómie potrebné rozhodnúť priamo tak, že súd náhradu trov konania žalovaným 1/ až 7/ neprizná.

3. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca z dôvodov uvedených
v § 365 ods. 1 písm. e), f), h) CSP a navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie, doplnenie dokazovania a nové rozhodnutie.
Poukázal na skutočnosť, že z dokazovania vyplynulo, že užívanie predmetnej parcely nikdy nebolo

spornéanikdyneboložiadnouosobou,prípadneniekýmzúčastníkovpopierané.Užívanienehnuteľnosti
nastalo po vyhorení rodinného domu predchádzajúcich majiteľov rodine V.. Niektorí z týchto sa z
obce odsťahovali a právna predchodkyňa žalovaného 1/ sa ubytovala na inom mieste. Išlo o zjavné
príbuzenské vzťahy, pretože rodina V. už nechcela opravovať rodinný dom, ale pozemok pod domom
spracoval na postavenie prístrešku - drevenej garáže žalobca. Je pravdou, že sa nezachovala riadna

písomná zmluva, ale v čase nehody, keď sa rodina V. potrebovala postarať o zabezpečenie bývania pre
celú rodinu, sa nespisovali riadne písomné zmluvy, ktoré by mohli byť vložené do pozemkovej knihy.
Podľa vtedy platného občianskeho zákona však platná bola aj zmluva spísaná na MNV a prihlásená na
spoplatnenie okresného národného výboru. Je prirodzené, že takýto zápis vôbec nemusel byť vedený
v pozemkovej knihe, pretože v čase tejto udalosti bol fakultatívny. Sám žalobca je už vo vyššom

veku a je veľmi komplikované zabezpečiť svedkov týchto udalostí, nakoľko susedia žalobcu už nie sú
pôvodní obyvatelia. Bolo potrebné zabezpečiť dôkazy o platení daní a poplatkov za predmetnú časť
nehnuteľnosti, a preto navrhli vypočuť zodpovedného pracovníka Obecného úradu M. R. tak, ako to už
navrhovali v žalobe, ktorý potvrdí platenie daní, prípadne by mohol aj zabezpečiť nielen písomné dôkazy,
ale aj informácie o právnych vzťahoch od starších obyvateľov obce. Z vykonaného dokazovania je

nepochybné, že išlo o vzťahy v rámci jednej rodiny, ktorá sa po požiari domu ocitla v hmotnej a finančnej
núdzi, pri ktorej došlo k opomenutiu zápisu do evidencie. V žiadnom prípade však nedošlo k simulovaniu
právneho úkonu, prípadne k domnelému právnemu dôvodu, pretože žalobca jednak nakladal s vecou
ako so svojou a doposiaľ nebol ohľadne užívania pozemku, postavenia prístrešku žiaden spor. Žalobca
sa oprávnene domnieval, že mu vec patrí a môže na ňu postaviť svoju stavbu, že držba je nepretržitá,

dobromyseľná, pričom sám žalovaný 1/ potvrdil, že má vedomosť z rozprávania matky V. V., rod. Q.,
že dala súhlas na vystavenie garáže a tento súhlas sa mal vzťahovať aj na pozemok pod garážou.
Je logické, že pokiaľ by nedošlo k dohode o pozemku, nemohlo dôjsť ani k dohode o výstavbe. Čo
sa týka ostatných spoluvlastníkov, poukázal na zvyklosti a dodržiavané obyčaje, že žiaden dedič saneodsťahoval z pozemku bez toho, aby s nim nebolo vykonané vyrovnanie dotýkajúce sa jeho podielu na
majetku. Všetko sa dotýkalo príbuzenských vzťahov, v tomto duchu bolo aj postupované, nikdy nebolo
napadnuté, pričom žalobca konal v dobrej viere, keď považoval vzťahy v rodine za usporiadané, doteraz

nikým nenapadnuté. Je preto možné brať vzťah žalobcu k nehnuteľnosti za vzťah vlastnícky, pretože
má všetky atribúty vlastníctva. Nikto nenapáda jeho právo vec držať, a preto je možné pokladať túto
držbu za oprávnenú.

4. Žalovaný 1/ ani zástupca žalovaných 2/ až 7/ sa k zaslanému odvolaniu nevyjadrili.

5. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal rozhodnutie v napadnutej časti, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§
385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej

stránke odvolacieho súdu a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

6. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko

s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd SR II.ÚS 78/05).

7. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a

na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov
ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis,
nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne
závery.

8. Nesprávne skutkové zistenia sú také zistenia, na základe ktorých súd vec posúdil po právnej stránke,
a ktoré v podstatnej časti nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Dochádza k tomu vtedy, ak súd vzal
do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov, alebo vyjadrení strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania
najavo, alebo rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli dôkazmi preukázané alebo vyšli najavo, opomenul.
Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov.

9. Odvolací súd sa najprv vyporiadal s odvolacom námietkou žalovaného, že súd prvej inštancie
svoje rozhodnutie riadne a v úplnosti neodôvodnil. Je potrebné uviesť, že požiadavka na riadne,
úplné odôvodnenie rozhodnutia predstavuje zásadu spravodlivého procesu, vyplýva to aj z judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu však nevyžaduje, aby na každý argument

strany aj taký, ktorý nie je pre rozhodnutie významný, bola daná v odôvodnení rozhodnutia odpoveď.
Špecifická odpoveď sa vyžaduje na taký argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúcim (Ruiz Torija c./
Španielsko z 09.12.1994, séria A, č. 303-A; Hiro Balani c./ Španielsko z 09.12.1994, séria A, č. 303-B).

10. V tejto súvislosti je právne významné ustanovenie § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého v odôvodnení

rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil a aké
prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany
použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty
strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov
vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil,

prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

11. Odvolací súd má za to, že napadnutý rozsudok uvedené požiadavky spĺňa, a to nielen pokiaľ ide o
správne právne posúdenie, ale aj o dostatočné zistenie skutkového stavu a riadne a úplné odôvodnenie,
z ktorého vyplýva, ktoré dôkazy vo veci vykonal a ako ich vyhodnotil jednotlivo, aj vo vzájomných

súvislostiach.12. Podľa § 137 písm. c) CSP, žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu
právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné
preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.

13. Podľa § 129 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou
alebo kto vykonáva právo pre seba.
Držať možno veci, ako aj práva, ktoré pripúšťajú trvalý alebo opätovný výkon.

14. Podľa § 130 ods. 1, 2, 3 OZ, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom,
že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba
je oprávnená.
Ak zákon neustanovuje inak, má oprávnený držiteľ rovnaké práva ako vlastník, najmä má tiež právo na
plody a úžitky z veci po dobu oprávnenej držby.
Oprávnený držiteľ má voči vlastníkovi nárok na náhradu nákladov, ktoré účelne vynaložil na vec po dobu

oprávnenej držby, a to v rozsahu zodpovedajúcom zhodnoteniu veci ku dňu jej vrátenia. Obvyklé náklady
súvisiace s údržbou a prevádzkou sa však nenahrádzajú.

15. Podľa § 134 ods. 1, 2, 3, 4 OZ, oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v
držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť.

Takto nemožno nadobudnúť vlastníctvo k veciam, ktoré nemôžu byť predmetom vlastníctva, alebo k
veciam, ktoré môžu byť len vo vlastníctve štátu alebo zákonom určených právnických osôb (§ 125).
Do doby podľa odseku 1 sa započíta aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca.
Pre začiatok a trvanie doby podľa odseku 1 sa použijú primerane ustanovenia o plynutí premlčacej doby.

16. Z uznesenia Najvyššieho súdu SR z 24.4.2017 sp.zn. 3Cdo/17/2016 cit.:
„I. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, nemôže
vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa.
II. Z hľadiska dobromyseľnosti držby ako podmienky nadobudnutia vlastníctva veci vydržaním je právne
relevantnoulentáskutočnosť,ktorámáobjektívneznakytitulu[prípadneajlendomnelého(putatívneho)]

nadobudnutia vlastníctva. Domnelým (putatívnym) titulom nadobudnutia vlastníctva je určitá skutočnosť,
ktorá má navonok znaky riadneho nadobúdacieho titulu (v súlade so zákonom zakladajúceho vznik
vlastníctva), chýba pri nej ale niektorá stránka (vlastnosť, znak), ktorú pre nadobudnutie vlastníctva
vyžaduje objektívne právo. Takýmto domnelým titulom môže byť v praxi napr. a) dedičské rozhodnutie
o nadobudnutí veci, ktorá však v čase smrti poručiteľa objektívne nepatrila do jeho majetku, b)

neprávoplatné rozhodnutie súdu určujúce vlastníctvo veci, c) kúpna alebo darovacia zmluva, ktorá je z
niektorého dôvodu neplatná.“

17. Spôsobilým subjektom vydržania môžu byť všetky osoby, ktoré sú spôsobilé nadobúdať vlastnícke
právo (fyzické osoby, právnické osoby, ale aj štát). Vydržaním možno nadobudnúť vec do podielového,

ale i bezpodielového spoluvlastníctva. Z vydržania sú však vylúčené veci, ktoré nemôžu byť predmetom
vlastníckeho práva alebo ktoré môžu byť len vo vlastníctve štátu alebo zákonom určených osôb.
Dôležité je ale zdôrazniť, že je možné vydržať zásadne len vec, nikdy nie iba jej časť. Za najrelevantnejší
predpoklad vydržania a súčasne za najväčší problematický aspekt možno považovať podmienku
oprávnenej držby. V zmysle ustálenej praxe sa za oprávnenú držbu považuje nakladanie s vecou ako

so svojou vlastnou, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vec patrí;
je teda objektívne presvedčený o svojom domnelom vlastníckom práve.
Všetky uvedené podmienky vydržania musia byť splnené nepretržite počas zákonom stanovenej doby,
ktorá je v prípade hnuteľných vecí 3-ročná a v prípade nehnuteľností (a práv zodpovedajúcim vecnému
bremenu) 10-ročná. Do tejto doby sa započítava aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny

predchodca.

18. Ako uvádza aj Najvyšší súd SR v rozhodnutí 4Cdo/287/2006 zo dňa 28.11.2007, „pri posudzovaní
oprávnenosti držby treba vychádzať zo zásady, že jej predpokladom je presvedčenie nadobúdateľa,
že nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Ide o psychický stav, o jeho vnútorné presvedčenie,

ktoré sa prejavuje aj navonok, a z ktorého možno vyvodiť, že sa dôvodne považuje za vlastníka
veci. Medzi základné okolnosti, ktoré budú svedčiť o oprávnenosti držby veci patrí aj okolnosť, ako
vec nadobudol - či mu svedčí nejaký oprávnený nadobúdací titul. Subjektívny pocit držiteľa nemôže
byť sám o sebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívnenasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva. Na rozdiel od preukazovania vlastníctva nebude spravidla
treba,abyvydržiteľpreukazovalplatnýprávnydôvodnadobudnutiavlastníctva,ktorýmôžebyťzákladom
pre zápis vlastníckeho práva do príslušného katastra nehnuteľností, ale postačí existencia takéhoto

nadobúdacieho titulu (aj putatívneho), ktorý jeho vnútorné presvedčenie, že sa stal vlastníkom veci,
dostatočne opodstatňuje.“

19. Nadobúdací titul preto pri posudzovaní vydržania vždy bude jednou z podstatných okolností, ktorá
môže nasvedčovať oprávnenosti držby. V danom prípade sa odvolací súd stotožňuje s názorom súdu

prvej inštancie, že žalobca nemohol nadobudnúť sporné nehnuteľnosti vydržaním, ani si započítať
vydržaciu dobu svojho otca, pretože v konaní nebol preukázaný titul vstupu do držby spornej
nehnuteľnosti, ani u otca žalobcu a ani u samotného žalobcu.

20. Rovnako sa odvolací súd prikláňa aj ku konštatovaniu súdu prvej inštancie, že žalobca ani v konaní
netvrdil a ani vôbec nepreukázal nadobudnutie podielov od ďalších podielových spoluvlastníkov spornej

nehnuteľnosti (okrem tvrdenia ohľadne podielovej spoluvlastníčky v podiele 11/160 V. V., rod. Q.), a to
ohľadne žalovaných 2/ až 7/. Z obsahu spisu nevyplýva a žalobca to vôbec nepreukázal, na základe
akého titulu vstúpil do držby sporných nehnuteľností žalobcov otec. Rovnako zo žaloby nevyplýva, ako
malo dôjsť k vyporiadaniu podielu nezistených vlastníkov - žalovaných 2/ až 7/, teda kedy a medzi kým,
ako aj na základe čoho - akého titulu sa žalobca cíti byť vlastníkom podielov po nezistených vlastníkoch

- žalovaných 2/ až 7/.

21. V súvislosti s ďalšou odvolacou námietkou žalobcu ohľadne nevykonania navrhovaného
dokazovania, a to výsluchu zodpovedného pracovníka Obecného úradu M. R., odvolací súd poukazuje
na ust. § 185 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná.

22. Nakoniec skutočnosti, ku ktorým mal byť tento svedok vypočutý, vyplývajú z listinných dôkazov -
potvrdenia obce (č.l. 6 spisu), v zmysle ktorého potvrdenia sporné nehnuteľnosti v súčasnosti užíva
žalobca od roku 1963, pričom ako spoluvlastníci sú uvádzaní okrem žalovaného 1/ žalovaní 2/ až 7/,
ktoré osoby sú obci toho času neznáme a uvedená nehnuteľnosť je toho času v správe Slovenského

pozemkovéhofondu.RovnakozoznámeniaobceM.R.nač.l.XXspisuvyplýva,žespornénehnuteľnosti
dlhodobo užíva žalobca, ale ostatné vlastnícke vzťahy obecnému úradu nie sú známe. Obdobné závery
vyplývajú aj z výpovedí v konaní vypočutých svedkov navrhnutých žalobcom, a to Q. J., Q. V. a W. F..
Nakoniec aj zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 30.5.2019 (č.l. 77 spisu) vyplýva, že žalobca po poučení
prvoinštančného súdu podľa § 153 a § 154 CSP prostredníctvom právneho zástupcu uviedol, že nemá

návrhy na doplnenie dokazovania.

23. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti výhrady žalobcu vo vzťahu k napadnutému rozsudku
prezentované v odvolaní neobstoja, odvolací súd stotožňujúc sa so závermi súdu prvej inštancie
napadnutý rozsudok postupom vyplývajúcim z ust. § 387 CSP ako vecne správny potvrdil a to vrátane

správneho rozhodnutia súdu prvej inštancie o trovách konania.

24. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1
CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že žalovaní 1/ až 7/ boli v odvolacom
konaní úspešní, avšak v priebehu odvolacieho konania im žiadne preukázateľné trovy nevznikli, tieto

si v priebehu celého konania ani neuplatňovali a žalobcovi ako procesne neúspešnej strane nárok na
náhradu trov odvolacieho konania nevznikol. Odvolací súd vychádzal z čl. 17 Základných princípov CSP
zakotvujúceho procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s ust.
§ 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o
výške náhrady trov konania za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy konania nevznikli, by bolo

zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho konania.

25. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).