Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, June 2, 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 13CoPr/1/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8315210704
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 06. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Baran

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8315210704.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Barana a členov senátu

JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Andreja Radomského v spore žalobkyne H.. V. O., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom N. XXX, XXX XX N., právne zastúpená advokátom Mgr. Marián Lipa, so sídlom Štefánikova
18, 066 01 Humenné, proti žalovanej B. N. v P., so sídlom H. XX, XXX XX P., A.: XX XXX XXX,
právne zastúpená advokátkou JUDr. Ing. Zuzana Lodová Amrichová, so sídlom Námestie slobody 25,
066 01 Humenné, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru s prísl., o odvolaní žalovanej
proti rozsudku Okresného súdu Humenné, č.k. 18Cpr/2/2015-270 zo dňa 20. novembra 2019, takto
jednohlasne

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok.

II. Stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Humenné (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:
„I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy vo výške 13.999,84 eur brutto za obdobie od
1.9.2015 do 30.6.2018 v lehote 30 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Žalobkyni priznáva náhradu trov konania v rozsahu 100% proti žalovanej.“

2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 79 ods. 1, 2, § 134 ods. 1, 2 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka
práce, 255 ods. 1, § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok.

3. Krajský súd v Prešove rozsudkom sp. zn. 20CoPr/3/2018 zo dňa 25.03.2019 potvrdil rozsudok súdu
prvej inštancie sp. zn. 18Cpr/2/2015-101 zo dňa 13.06.2018 vo výroku o určení, že pracovný pomer
založený pracovnou zmluvou zo dňa 26.06.2014 v spojení s dohodou o zmene pracovnej zmluvy zo

dňa 07.01.2015 medzi stranami sporu trvá naďalej. V prevyšujúcej časti zrušil napadnutý rozsudok
a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V odôvodnení rozhodnutia
uviedol, že súd prvej inštancie sa dôsledne neriadil úpravou § 79 Zákonníka práce, v zmysle ktorého je
zamestnávateľ povinný poskytnúť náhradu mzdy zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo
dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Súd prvej inštancie neodôvodnil
úvahy, ktoré ho viedli k tomu, že považoval žiadosť o predĺženie pracovnej zmluvy zo dňa 29.06.2015
za oznámenie zamestnanca v zmysle citovaného ustanovenia Zákonníka práce. Z toho dôvodu zaťažil

svoje rozhodnutie nepreskúmateľnosťou, čím odňal stranám sporu právo na spravodlivý proces, čo
bolo dôvodom pre zrušenie rozhodnutia v tejto časti. Úlohou súdu prvej inštancie bolo vysporiadať sa s
otázkou, či žiadosť o predĺženie pracovnej zmluvy spĺňa náležitosti oznámenia zamestnanca v zmysle
§ 79 Zákonníka práce, pričom bolo na zamestnancovi preukázať predmetnú výzvu, pričom takýmtonávrhom môže byť návrh na zmenu žalobného petitu, ktorý môže zamestnanec urobiť v priebehu sporu,
tak ako sa stalo v tomto prípade. V prípade, ak zamestnanec neunesie dôkazné bremeno preukázania
skutočnosti, že žiadosť o predĺženie pracovnej zmluvy spĺňa náležitosti oznámenia zamestnanca o trvaní

na ďalšom zamestnávaní, nepochybne je takýto nárok uplatnený návrhom na zmenu žalobného petitu.
Až po vyporiadaní sa s touto skutočnosťou bude možné ustáliť od akého obdobia vznikol zamestnancovi
nárok na náhradu mzdy a následne bolo úlohou súdu prvej inštancie sa dôsledne vysporiadať aj s
otázkou ustálenia výšky priemerného zárobku v zmysle Zákonníka práce, nakoľko takéto odôvodnenie
úplne absentovalo v rozhodnutí súdu prvej inštancie, ako aj vyrovnať sa s ďalšími prípadnými tvrdeniami

strán, ktoré budú v konaní vznesené.

4. V zmysle pokynu odvolacieho súdu a z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie po zrušení veci
a vrátení na ďalšie konanie v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa oznámila žalovanej, že
trvá na tom, aby ju naďalej zamestnávala listom zo dňa 29.06.2015 žiadosťou o predĺženie zmluvy,
avšak žalovaná žiadosti nevyhovela odpoveďou zo dňa 23.07.2015 a neumožnila jej ďalej pracovať.

Súd prvej inštancie uviedol, že zákonník práce nevyžaduje žiadne osobitné náležitosti oznámenia
zamestnávateľovi, že zamestnanec trvá na ďalšom zamestnávaní, malo by však z neho vyplývať, že
trvá na ďalšom zamestnávaní. Z obsahu žiadosti o predĺženie pracovnej zmluvy zo dňa 29.06.2015
je zrejmé, že žalobkyňa trvá na ďalšom zamestnávaní, žiada o predĺženie pracovnej zmluvy, teda má
evidentne záujem u žalovanej pracovať. Žiadosť je písaná žalobkyňou, ktorá nemá právnické vzdelanie,

teda je laikom v oblasti práva, avšak je z nej zrejmé, že chce naďalej u žalovanej pracovať. Z výplatných
pások súd zistil, že priemerný hrubý zárobok žalobkyne v rozhodujúcom období, kalendárnom štvrťroku
predchádzajúcom štvrťroku v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok, bol 441,71 Eur. Súd priznal žalobkyni
náhradu mzdy v sume jej priemerného zárobku odo dňa, keď oznámila zamestnávateľovi, že trvá
na ďalšom zamestnávaní (s výnimkou obdobia jej pracovnej neschopnosti v čase od 01.07.2015 do

31.08.2015, v ktorom podľa potvrdenia R., pobočka P. zo dňa 11.09.2019 bolo vyplatené nemocenské)
za obdobie 36 mesiacov ktoré je maximálnym obdobím, za ktoré môže súd náhradu mzdy priznať.
Súd tak priznal žalobkyni nárok na náhradu jej mzdy za obdobie od 01.09.2015 do 30.06.2018, kedy
trval jej pracovný pomer, t.j. za 34 kalendárnych mesiacov spolu v sume 13.999,84 Eur brutto (34
mesiacov x 411,76 Eur). Žalobkyňa si nárok na náhradu mzdy vyčíslila v sume čistého priemerného

mesačného zárobku v sume 411,76 Eur, preto súd priznal žalobkyni náhradu mzdy v takejto výške
ako si uplatnila, avšak v brutto vyjadrení, napriek tomu, že správne priemerný hrubý mesačný zárobok
žalobkyne v rozhodujúcom období bol 441,71 Eur. Súd prvej inštancie nevyužil moderačné právo
a povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane neznížil, prípadne právo na
náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov zamestnancovi vôbec nepriznať, pretože žalobkyňa

bola evidovaná na úrade práce, čo vyplýva aj z potvrdení úradu práce o hľadaní zamestnania
žalobkyňou, počas evidencie na úrade práce bola žalobkyňa povinná aktívne si hľadať zamestnanie a
tútoskutočnosťúraduprácepreukazovať,atiežjezrejmé,zopísanýchžiadostíoprijatiedozamestnania
a odpovedí na žiadosti, že žalobkyňa si aktívne hľadala zamestnanie. K pomerom strán sporu uviedol, že
žalovaná je rozpočtovou organizáciou napojenou na rozpočet mesta P. a napriek tomu, že má výdavky

rozpočtované na kalendárny rok a v rozpočte na rok 2019 nie je výdavok ako náhrada mzdy žalobkyne,
je potrebné poukázať na pomery žalobkyne, ktorá poberala iba dávku v hmotnej núdzi, aktívne si hľadala
zamestnanie a tento stav zapríčinila žalovaná, pričom žalobkyňa mala záujem u žalovanej naďalej
pracovať. Z uvedených dôvodov súd nepovolil zaplatiť žalovanej žalovanú a súdom priznanú sumu v
splátkach, ale poskytol na plnenie dlhšiu lehotu ako tri dni.

5. O nároku na náhrad trov konania rozhodol sú tak, že žalobkyňa bola v konaní úspešná, preto jej
priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu proti neúspešnej žalovanej.

6. Proti rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná, a to v celom rozsahu. Odvolanie právne

odôvodnila § 365 ods. 1 písm. f) a h) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový priadok (ďalej len „C.s.p.“).
V prvom rade mala za to, že súd nepostupoval v súlade s odôvodnením rozsudku Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 20CoPr/13/2018 zo dňa 25.03.2019 a že konštatovanie, že žiadosť o predĺženie
pracovnej zmluvy je možné považovať za oznámenie o tom, že žalobkyňa trvá na ďalšom zamestnávaní
z dôvodu, že žalobkyňa je laikom v oblasti práva nie je postačujúce. Uviedla, že je nepochybné, že

žalobkyňa v čase podania tejto žiadosti mala za to, že jej pracovný pomer uzavretý na určitú dobu
nasledujúcim dňom skončí a požiadala preto o jeho predĺženie, nevychádzala z toho, že zamestnávateľ
neplatne skončil jej pracovný pomer a trvala na svojom ďalšom zamestnávaní, čo je zrejmé aj z toho, že
dňa 29.06.2015 sa konala koncoročná hodnotiaca porada a po jej skončení sa žalobkyňa s prítomnýmizamestnancami rozlúčila s tým, že jej nasledujúcim dňom končí pracovný pomer. Mala za to, že (nakoľko
výslovná výzva na ďalšie zamestnávane nebola do dňa podania odvolania doručená žalovanej) za
moment podania takejto výzvy by bolo možné považovať výlučne moment podania návrhu na rozšírenie

žalobného petitu o priznanie nároku na náhradu mzdy, resp. deň, kedy bola takáto zmena žalobného
petitu pripustená súdom. V druhom rade mala za to, že sú tu dané predpoklady pre nepriznanie náhrady
mzdy za obdobie presahujúce 12 mesiacov, nakoľko žalobkyňa síce preukázala v konaní skutočnosť,
že sa uchádzala o nájdenie zamestnania, avšak jednalo sa o 15 žiadostí/negatívnych odpovedí od
zamestnávateľov, ktoré nie sú primerané tomu, že sa jedná o obdobie takmer 4 rokov. Poukázala na to,

že tieto žiadosti boli podávané priemerne raz za štvrťrok a sú síce postačujúce z hľadiska Úradu práce,
sociálnych vecí a rodiny SR na preukázanie aktivity nezamestnanej osoby pri hľadaní zamestnania,
avšak podľa jej názoru nie sú adekvátne možnostiam na trhu práce v rozhodnom období, naviac z ich
obsahu je zrejmé, že žalobkyňa sa neuchádzala výslovne o prácu na zverejnené pracovné pozície na
pracovnom trhu, ale posielala žiadosti na ľubovoľné úrady podľa vlastného uváženia bez ohľadu na
to, či bolo naňho vyhlásené výberové konanie alebo či je v danej organizácii voľné pracovné miesto.

O nepriznanie náhrady mzdy žalobkyni nad 12 mesiacov žiadala aj naďalej z dôvodov na jej strane,
ktoré uvádzala v podaní zo dňa 21.06.2019 a 11.11.2019, a to, že je školským zariadením - rozpočtovou
organizáciou napojenou na rozpočet mesta P., ktorej rozpočet nepostačuje na pokrytie nároku vo výške
36 násobku priemernej mzdy žalobkyne. V treťom rade namietala, lehotu vykonateľnosti rozsudku,
nakoľko lehota splatnosti 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia je nezrealizovateľné plnenie z dôvodu,

že má všetky výdavky rozpočtované na nasledujúci kalendárny rok a ani v rozpočte na rok 2020 nie
je žiadny takýto výdavok zahrnutý. Poukázala na to, že konajúci súd žiadala možnosť zaplatiť uvedený
peňažný nárok v mesačných splátkach po 500,- Eur s poukázaním na to, že takáto forma splatnosti
mesačného peňažného nároku žalobkyne v pracovnoprávnych sporoch nie je neštandardná. Navrhla,
aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu zrušil a vrátil vec konajúcemu súdu na

nové rozhodnutie, prípadne aby rozsudok zmenil tak, že zaviaže povinnú na zaplatenie náhrady mzdy
žalobkyni vo výške 4.941,12 Eur brutto za obdobie 12 mesiacov od 14.04.2017 do 13.04.2018, a to
v splátkach po 500,- Eur mesačne so splatnosťou do 15. dňa toho ktorého mesiaca s účinnosťou od
mesiaca, v ktorom nadobudne právoplatnosť tento rozsudok a žalobkyni prizná právo na náhradu trov
konania voči žalovanej v rozsahu jej úspechu vo veci.

7. Žalobkyňa sa k podanému odvolaniu nevyjadrila.

8. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (ustanovenie
§ 34 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad

vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (ustanovenie § 385 C.s.p.
a contrario) tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli súdu Krajského súdu
v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej
nie je dôvodné.

9. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

10. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
namietaným nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym právnym posúdením, teda, či súd prvej
inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne
svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť

daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. II.ÚS 78/05).

11. K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že dokazovanie

je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a
ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na
základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na
ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenieskutkového stavu, ktorý objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci
sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený
skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia

dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane
rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne
nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a
obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné

úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným
procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje
svoj nárok alebo sa bráni proti jeho uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu. Z obsahu spisu mal
odvolací súd za preukázané, že nedošlo k naplneniu tejto odvolacej námietky.

12. K námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením

je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Ani táto

odvolacia námietka nebola v predmetnom prípade naplnená.

13. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia

prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje a na zdôraznenie vecnej správnosti a v
súvislosti s odvolacími námietkami žalobcu dopĺňa nižšie uvedené.

14. Po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku súdu prvej inštancie v spojení s rozsudkom odvolacieho
súdu v časti určenia, že pracovný pomer medzi žalobkyňou a žalovanou naďalej trvá (právoplatný dňa

20.05.2019) ostalo predmetom konania po zrušení a vrátení veci odvolacím súdom rozhodnutie o nároku
žalobkyne na náhradu mzdy z takto neplatne skončeného pracovného pomeru.

15. Zákonník práce upravuje nárok na náhradu mzdy z neplatne skončeného pracovného pomeru
v § 79 ods. 1 a 2. Zákonodarca v § 79 ods. 1 Zákonníka práce zakotvil predpoklady vzniku práva

na náhradu mzdy z neplatne skončeného pracovného pomeru tak, že týmito predpokladmi sú: (i)
neplatné skončenie pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením alebo v skúšobnej dobe
a (ii) oznámenie zamestnanca, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Z uvedeného tak vyplýva, že tieto
predpokladymusiabyťsplnenékumulatívne,pretoabysazamestnanecmoholúspešnedomáhaťsvojho
práva na náhradu mzdy.

16. Vo vzťahu k prvému predpokladu, neplatného skončeniu pracovného pomeru, je potrebné uviesť,
že k jeho naplneniu dochádza len v prípade, ak neplatnosť skončenia pracovného pomeru bola
určená právoplatným rozhodnutím súdu. Od uvedeného rozhodnutia sa potom ďalej odvíja aj rozsah
práv zamestnanca z takto neplatne skončeného pracovného pomeru, a to najmä s dôrazom na jeho

záujem alebo nezáujem pokračovať v pracovnom pomere so zamestnávateľom. Pracovný pomer so
zamestnávateľom však v takýchto prípadoch trvá naďalej len v prípade, ak zamestnanec oznámil
zamestnávateľovi, že trvá na jeho ďalšom zamestnávaní, pričom takéto oznámenie zamestnanca tak
predstavuje zároveň druhý predpoklad pre jeho nárok na náhradu mzdy. Oznámenie zamestnanca, že
trvá na ďalšom zamestnávaní (ďalej len „oznámenie zamestnanca“) je vo svojej podstate jednostranný

právny úkon adresovaný zamestnávateľovi, ktorého formálne náležitosti zákonník práce explicitne
nedefinuje. V prípade oznámenia zamestnanca Zákonník práce výslovne neustanovuje ani povinnosť
zamestnanca urobiť toto oznámenie voči zamestnávateľovi písomne, pod následkom neplatnosti
tohto právneho úkonu, preto oznámenie môže zamestnanec uskutočniť tak písomne, ako aj ústne,
konaním, či opomenutím, prípadne iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chcel

takýmto právnym úkonom zamestnanec vyjadriť. Na strane druhej samotná judikatúra rieši aj otázku
prípadného nahradenia oznámenia zamestnanca, ak tento oznámenie neurobil, a to podaním žaloby
o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhrady mzdy (viď rozsudok Najvyššieho súdu
SR z 31. januára 2012, sp. zn. 2 Cdo 81/2010), resp. ak bola podaná žaloba len o neplatnosťskončenia pracovného pomeru, tak aj zmenou žalobného petitu, ktorou si zamestnanec uplatní aj
nárok na náhradu mzdy v priebehu konania vo veci samej. V takýchto prípadoch pri nepreukázaní
kvalifikovaného oznámenia žaloba o neplatnosť skončenia pracovného pomeru s prísl. podaná

na súde nahrádza oznámenie zamestnanca, avšak z hľadiska nároku na náhradu mzdy (najmä
doby od kedy zamestnancovi prináleží náhrada mzdy z neplatne skončeného pracovného pomeru)
nie je rozhodujúcim dátum podania žaloby na súde, ale dátum doručenia žaloby žalovanému -
zamestnávateľovi, pretože oznámenie zamestnanca môže nadobudnúť účinnosť len vtedy, ak bolo
uskutočnené voči zamestnávateľovi.

17. V predmetnom prípade nemožno pochybovať, že prvý predpoklad - neplatnosť skončenia
pracovného pomeru bol naplnený, pretože súd prvej inštancie rozhodnutím zo dňa 13.06.2018 v spojení
s rozhodnutím odvolacieho súdu zo dňa 25.03.2019 vyslovil, že pracovný pomer založený pracovnou
zmluvou v spojení s dohodou o zmene pracovnej zmluvy medzi žalobkyňou a žalovanou naďalej
trvá, teda že došlo k neplatnému skončeniu pracovného pomeru, pričom rozhodnutie v uvedenej časti

nadobudlo právoplatnosť dňa 20.05.2019.

18. Spornou otázkou v tomto prípade bolo, či žiadosť žalovanej o predĺženie pracovnej zmluvy zo dňa
29.06.2015 spĺňa zákonom požadovaný druhý predpoklad, a to oznámenie zamestnanca. Z obsahu
spisu vyplýva, že žalobkyňa listom zo dňa 29.06.2015 (č.l. 59), ktorý bol v ten istý deň doručený

žalovanej, žiadala o predĺženie pracovnej zmluvy, pričom uviedla, že počas celého obdobia pracovného
pomeru z jej strany neprišlo k žiadnemu porušeniu pracovnej zmluvy a ani pracovného poriadku a svoju
prácu vykonáva tým najlepším spôsobom. Ako bolo už vyššie uvedené, Zákonník práce nedefinuje
formálne náležitosti oznámenia zamestnanca, podstatným je, aby úkonom zamestnanca nenastali
pochybnostiotom,čochcelvyjadriť.Zuvedenéhovyplýva,žejeirelevantné,akoformálneoznačilasvoju

žiadosť žalobkyňa, pretože podstatným je obsah listu žalobkyne a cieľ, ktorý ním zamýšľala dosiahnuť.
Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že z hľadiska obsahu listu žalobkyne zo dňa
29.06.2015 možno vyvodiť, že táto mala záujem pokračovať v pracovnom vzťahu so žalovanou a formou
žiadosti, teda formou zdvorilostnou, prejavila trvanie na ďalšom zamestnávaní, na ktoré žalovaná až
dňa 23.07.2015 odpovedala negatívne, a to aj napriek tomu, že podľa tvrdenia žalobkyne uvedeného

v žalobe, ktoré nebolo žalovanou v konaní namietané, tak urobila na základe odporúčania samotnej
žalovanej. Odvolací súd nepovažoval za dôvodné odvolacie námietky žalovanej v tejto časti, pretože
v podanom odvolaní neuviedla žiadne relevantné skutočnosti a ani dôkazy, ktoré by boli spôsobilé
ovplyvniť záver súdu prvej inštancie o splnení náležitosti v zmysle § 79 ods. 1 Zákonníka práce.

19. Na základe vyššie uvedeného mal odvolací súd za to, že v predmetnom prípade tak boli kumulatívne
splnené oba predpoklady na priznanie žalobkyni náhrady mzdy, pričom za kvalifikované oznámenie
bolo v tomto prípade potrebné považovať list žalobkyne zo dňa 29.06.2015 označený ako žiadosť o
predĺženie pracovnej zmluvy.

20. Vo vzťahu k výške náhrady mzdy a dátumu od kedy má žalobkyňa právo na náhradu mzdy
odvolací súd uvádza, že samotné právo na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru
nemôže vzniknúť skôr ako bolo zamestnancom oznámené zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby bol
ďalej zamestnávaný. Oznámenie zamestnanca sa tak môže vzťahovať len k zamestnávaniu po dni,
kedy sa mal pracovný pomer medzi zamestnancom a zamestnávateľom skončiť, teda v predmetnom

prípade právo na náhradu mzdy žalobkyni mohlo vzniknúť najskôr dňa 01.07.2015. Ako správne už
uviedol súd prvej inštancie, vzhľadom na to, že z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobkyni bolo
vyplatené nemocenské za mesiace XX/XXXX a XX/XXXX, bolo možné žalobkyni priznať náhradu mzdy
až po skončení vyplácania nemocenského, t.j. až od 01.09.2015. Odvolací súd považuje vo vzťahu
k uvedenému za potrebné zdôrazniť, že v prípade, ak nemôže zamestnanec vykonávať prácu podľa

pracovnej zmluvy v dôsledku dočasnej pracovnej neschopnosti, karantény alebo z dôvodu inej dôležitej
osobnej prekážky v práci, pri ktorej zamestnancovi neprináleží náhrada mzdy, tak potom nemá ani
nárok na náhradu mzdy podľa v zmysle § 79 ods. 1 Zákonníka práce. Toto ustanovenie má povahu lex
specialis v dôsledku čoho sa na práva a povinnosti účastníkov pracovného pomeru v období, v ktorom
sú ich vzťahy sporné v dôsledku rozviazania pracovného pomeru neaplikujú všeobecné ustanovenia

Zákonníka práce a iných pracovnoprávnych predpisov o prekážkach v práci. Vo vzťahu k výške náhrady
mzdy odvolací súd uvádza, že v prípade neplatného skončenia pracovného pomeru, kde zamestnanec
oznámil svoje trvanie na ďalšom zamestnávaní sa nárok na náhradu mzdy určuje z priemerného zárobku
zamestnanca odo dňa jeho oznámenia, a to až do umožnenia pokračovania v práci, rozhodnutia súduo skončení pracovného pomeru alebo až do dňa skoršieho skončenia, maximálne však za dobu 36
mesiacov. Súd prvej inštancie preto rozhodol správne, keď žalobkyni priznal nárok na náhradu mzdy
za obdobie 34 mesiacov (- 2 mesiace počas ktorých poberala nemocenské). Vo vzťahu k výpočtu

výšky priemerného mesačného zárobku mal odvolací súd za, to že výpočet súdu prvej inštancie bol
správny, avšak vzhľadom na to, že nemohol prisúdiť žalobkyni viac ako požadovala (zásada ne ultra
petitum partium) potom správne vychádzal pri výpočte z ňou deklarovanej výšky priemerného hrubého
mesačného zárobku.

21. K námietke žalovanej týkajúcej sa moderačného práva súdu, odvolací súd uvádza, že ani v tomto
prípadeneboliodvolacienámietkyžalovanejdôvodné,pretožeprenáhradumzdy(bezrozlíšenia,čiideo
náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru alebo ide o inú náhradu mzdy) je stanovená
mesačnásplatnosť,rovnakoakoumzdy,avšakto,žesúdmôžeprisúdiťnáhradumzdyibazapodmienky,
že tento nárok vznikol, a to odo dňa, keď zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby
ho ďalej zamestnával, a za stavu, že už rozhodol o neplatnosti skončenia neznamená, že súd určuje

splatnosť náhrady mzdy. Odvolací súd má za to, že vzhľadom na výšku priznanej náhrady mzdy a právny
status žalovanej, súd prvej inštancie dostatočne zohľadnil uvedené aspekty a primerané predĺžil paričnú
lehotu na 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci náhrady mzdy. Námietky žalovanej týkajúce
sa neadekvátnosti hľadania zamestnania zo strany žalobkyne nepovažoval odvolací súd za dôvodné,
nakoľko žalobkyňa doloženými listinnými dôkazmi preukázala svoju aktívnu činnosť, teda hľadanie si

zamestnania, pričom pri hľadaní zamestnania nie je limitovaná len ponukami s voľnými pracovnými
miestami, naviac to, že sa uchádzala o pracovné miesto aj v spoločnostiach, ktoré možno nemali
uverejnené pozície s voľnými pracovnými miestami svedčí o tom, že žalobkyňa sa snažila vyriešiť svoju
nepriaznivú situáciu a obracala sa so žiadosťami aj na iné miesta, kde podľa nej by mohli potrebovať
zamestnanca s jej kvalifikáciou a pracovným zameraním. Z uvedeného dôvodu nepovažoval odvolací

súd námietky žalovanej v tomto smere za dôvodné.
22. Odvolací súd poukazuje na to, že správnemu výroku vo veci samej zodpovedá aj správny výrok o
trovách konania.

23. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd v zmysle § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. napadnutý rozsudok

súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

24. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení
s § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že stranám sporu nebola priznaná náhrada trov odvolacieho konania. V
odvolacomkonaníbolaúspešnážalobkyňa,ktorejvšakzospisužiadnepreukázateľnétrovyodvolacieho

konania nevyplývajú, ani si ich neuplatnila. V odvolacom konaní neúspešnej žalovanej nemohla byť
priznaná náhrada trov odvolacieho konania. Súd preto vyslovil, že stranám sporu nárok na náhradu trov
odvolacieho konania nepriznáva. Správnosť takého rozhodnutia vyplýva aj z rozhodnutia NS SR sp.zn.
6Cdo/544/2015.

25. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).