Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, May 28, 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/6/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6117211664
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:6117211664.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov

senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Karola Krochtu v právnej veci žalobcu: Z. I., nar. XX.XX.XXXX,
bytom O. XX, XXX XX K., právne zastúpeného: Mgr. Andrea Vašková, advokátska kancelária so sídlom
Štúrova 27, 040 01 Košice, proti žalovanému: Súkromná hotelová akadémia, n.o., Volgogradská 8,
080 01 Prešov, IČO: 37 942 662, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou BABIN, PETKO &
partners, s.r.o., Hlavná 29, 080 01 Prešov, o zaplatenie 41.041,27 Eur s prísl., o odvolaní žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 8C/30/2017-291 zo dňa 26.10.2018 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j erozsudok v jeho napadnutej časti, t.j. okrem výroku II., ktorým súd zmenu vzájomnej

žaloby na základe návrhu žalovaného zo dňa 25.05.2018 nepripustil a výroku IV. o trovách konania.

Z r u š u j e rozsudok vo výroku IV., ktorým súd prvej inštancie žalovanému uložil povinnosť nahradiť
žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 % a v rozsahu zrušenia v r a c i a vec súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
vo výške 41.041,27 Eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5,05 % p.a. zo sumy 87,43 Eur od
16.03.2015 do zaplatenia, 5,05 % p.a. zo sumy 1.706,41 Eur od 16.04.2015 do zaplatenia, 5,05 % p.a.

zo sumy 1.706,41 Eur od 16.05.2015 do zaplatenia, 5,05 % p.a. zo sumy 1.706,41 Eur od 16.06.2015 do
zaplatenia,5,05%p.a.zosumy1.706,41Eurod16.07.2015dozaplatenia,5,05%p.a.zosumy1.706,41
Eur od 16.08.2015 do zaplatenia, 5,05 % p.a. zo sumy 1.706,41 Eur od 16.09.2015 do zaplatenia,
5,05 % p.a. zo sumy 1.706,41 Eur od 16.10.2015 do zaplatenia, 5,05 % p.a. zo sumy 1.706,41 Eur od
16.11.2015 do zaplatenia, 5,05 % p.a. zo sumy 1.706,41 Eur od 16.12.2015 do zaplatenia, 5,05 % p.a.
zo sumy 1.706,41 Eur od 16.01.2016 do zaplatenia, 5,05 % p.a. zo sumy 1.706,41 Eur od 16.02.2016 do
zaplatenia,5,00%p.a.zosumy1.706,41Eurod16.03.2016dozaplatenia,5,00%p.a.zosumy1.706,41

Eur od 16.03.2016 do zaplatenia, 5,00 % p.a. zo sumy 1.706,41 Eur od 16.04.2016 do zaplatenia,
5,00 % p.a. zo sumy 1.706,41 Eur od 16.05.2016 do zaplatenia,5,00 % p.a. zo sumy 1.706,41 Eur od
16.06.2016 do zaplatenia,5,00 % p.a. zo sumy 1.706,41 Eur od 16.07.2016 do zaplatenia, 5,00 % p.a.
zo sumy 1.706,41 Eur od 16.08.2016 do zaplatenia, 5,00 % p.a. zo sumy 1.706,41 Eur od 16.09.2016 do
zaplatenia,5,00%p.a.zosumy1.706,41Eurod16.10.2016dozaplatenia,5,00%p.a.zosumy1.706,41
Eur od 16.11.2016 do zaplatenia, 5,00 % p.a. zo sumy 1.706,41 Eur od 16.12.2016 do zaplatenia, 5,00 %
p.a.zosumy1.706,41Eurod16.03.2017dozaplatenia,5,00%p.a.zosumy1.706,41Eurod16.03.2017

do zaplatenia, 5,00 % p.a. zo sumy 1.706,41 Eur od 16.03.2017 do zaplatenia, a to všetko v lehote
3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. II. Zmenu vzájomnej žaloby na základe návrhu žalovaného zo
dňa 25.05.2018 nepripusti. III. Vzájomnú žalobu žalovaného zamietol. IV. Žalovanému uložil povinnosťnahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 % s tým, že o ich výške bude rozhodnuté samostatným
uznesením po právoplatnom skončení tohto konania.

2. Právne odôvodnil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie ust.§ 3 ods.1 a 3 a § 7 zákona č. 160/1990
Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov, ust.§ 39, § 49, § 517 ods.1 a 2 a § 663 Občianskeho
zákonníka a ust.§ 3 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z.

3. Súd prvej inštancie konštatoval, že na základe zisteného skutkového stavu dospel k záveru, že

žaloba je v celom rozsahu dôvodná. Žalobca a žalovaný uzavreli nájomnú zmluvu, na základe ktorej sa
žalobca, ako vlastník nehnuteľnosti, zaviazal žalovanému prenechať do užívania nebytové priestory a
žalovaný sa zaviazal uhrádzať dohodnuté nájomné. Žalobca vyúčtoval faktúrami nájomné za obdobie
03/2015 - 03/2017. Keďže žalovaný nájomné za uvedené obdobie nezaplatil, súd ho zaviazal na jeho
úhradu. Súd prvej inštancie nepovažoval námietku žalovaného o neplatnosti nájomnej zmluvy z dôvodu
zákazu uloženému žalobcovi uznesením súdu nakladať s predmetnou nehnuteľnosťou aj tým, že ju

prenajme inej osobe, za dôvodnú, nakoľko v zmysle § 77 Občianskeho súdneho poriadku nariadené
predbežné opatrenie zaniklo dňa 28.1.2008. Z uvedeného teda vyplýva, že prenajímateľ bol v roku 2012
oprávnený uzavrieť nájomnú zmluvu so žalovaným, pričom nebránila tomu ani poznámka v tom čase
ešte zapísaná na LV v katastri nehnuteľnosti, ktorá má navyše iba informatívny charakter a teda nie
priamo obmedzujúci charakter. Poznámka je úkonom správy katastra, ktorý je určený na vyznačenie

skutočnosti alebo pomeru vzťahujúceho sa na nehnuteľnosti alebo osobu a ktorý nemá vplyv na vznik,
zmenu ani zánik práv k nehnuteľnostiam (NS SR z 30.10.2003, sp.zn. N.-Q.-H. XXX-XXX/XX). Taktiež
námietka žalovaného o neplatnosti zmluvy z dôvodu jej uzavretia v tiesni nie je právne relevantná,
nakoľko zákon (§ 49 OZ) ako právny dôsledok konania v tiesni uvádza právo účastníka zmluvy odstúpiť
od zmluvy a teda konanie pod vplyvom tiesne neznamená automaticky neplatnosť zmluvy. Žalovaný v

konaní netvrdil, že od predmetnej nájomnej zmluvy odstúpil po jej uzavretí a navyše toto právo, ak by aj
existovalo, tak by bolo už premlčané. Z uvedeného teda vyplýva, že zmluva je platná. Žalovaný v konaní
neuviedol a ani nepreukázal v čom spočívala jeho ťaživá situácia v čase uzavretia nájomnej zmluvy.
Podľa názoru súdu prvej inštancie skutočnosť, že žalovanému bola daná výpoveď predchádzajúcej
nájomnej zmluvy z roku 2008 z dôvodu neplnenia povinnosti platiť nájomné, a tvrdenie žalovaného,

že z tohto dôvodu nemal dostatok času na presťahovanie školy do iných priestorov, nenapĺňa znaky
tiesne, keďže žalovaný mal k dispozícii šesťmesačnú výpovednú dobu, ktorá mu začala plynúť ešte
začiatkom roka. Okrem toho žalovaný nepreukázal existenciu nápadne nevýhodných podmienok,
nakoľko opatrenie MF SR č. 01/R/2003 v časti (prílohe), v ktorej bola stanovená maximálna cena
nájomného pre osoby prenajímajúce nebytové priestory na účely prevádzkovanie školských zariadení,

bolo zrušené opatrením č. 01/R/2004 a to s účinnosťou od 01.01.2005 a teda prenajímateľ mohol
požadovať nájomné zodpovedajúcom trhovým podmienkam. Žalovaný síce predložil súdu nájomnú
zmluvu uzavretú medzi A. I. K. a Inštitútom K. K. S. - F. na Slovensku stanovujúcu výšku ročného
nájomného za 1 m2 v sume 250,-Sk (8,29 Eur), avšak daná zmluva bola uzavretá pred viac ako 4
rokmi od uzavretia nájomnej zmluvy medzi stranami tohto sporu a teda nezodpovedá podmienkam

roku 2012. Čo sa týka započítania pohľadávky súd sa stotožnil s argumentáciou žalobcu, že k zápočtu
pohľadávky žalovaného za rekonštrukciu budovy vo výške 63.542,90 Eur došlo s pohľadávkou žalobcu
na zaplatenie nájomného za obdobie od 01/2012 do 03/2015, pričom za mesiac marec 2013 zostal ešte
dlh vo výške 87,43 Eur. Zástupca žalovaného nespochybnil Vyčíslenie dlžnej sumy za nájom nebytových
priestorov zo strany žalovaného dňa 20.11.2016 a sám na ňom doplnil, že k uvedenej dlžnej sume patrí

aj nájom za rok 2016 po odpočítaní nákladov na rekonštrukciu budovy vo výške 63.542,90 Eur. Čo sa
týkaotázkykedydošlokrekonštrukciipriestorovškoly,takzpodanížalovanéhozodňa28.02.2014adňa
06.03.2014 jednoznačne vyplýva, že rekonštrukčné práce boli realizované v období rokov 2011-2012,
keďže žalovaný si dal vypracovať znalecký posudok na cenovej úrovni uvedených rokov. Taktiež zo
súhrnného listu stavby predloženého žalovaným vyplýva, že náklady na rekonštrukciu budovy činili

63.542,90 Eur, pričom táto listina je datovaná dňa 02.03.2014. To znamená, že nie je pravdivé tvrdenie
žalovaného o tom, že rekonštrukcia za vyššie uvedenú sumu prebiehala až do roku 2015. Z tohto dôvodu
nie je hodnoverný dôkaz ani žalovaného v podobe faktúry č. FV160012 vystavenej dňa 20.11.2016 (t.j.
toho istého dňa ako vyčíslenie dlžného nájomného žalobcom), podľa ktorej mali byť rekonštrukčné a
modernizačné práce na budove vykonané v období rokov 2008 - 2015. Keďže pohľadávka žalovaného

podľa názoru súdu prvej inštancie na zaplatenie sumy vo výške 63.542,90 Eur zanikla započítaním, súd
prvej inštancie vzájomnú žalobu žalovaného zamietol.4. Zamietnutie návrhu na zmenu vzájomnej žaloby v podobe jej rozšírenia o sumu nákladov
vynaloženýchnarekonštrukciudievčenskýchtoalietuskutočnenejvauguste2016astýmsúvisiacinávrh
na doplnenie dokazovania odôvodnil súd prvej inštancie tým, že by to vyžadovalo ďalšie dokazovanie

presahujúcerámecpredmetutohtokonania.Okremtohonávrhnazmenužalobynebolurobenýpísomne
tak ako to vyžaduje § 125 Civilného sporového poriadku (ďalej C.s.p.).

5. Priznanie práva na zaplatenie úroku z omeškania žalobcovi okrem istiny z jednotlivých dlžných
súm mesačného nájomného odôvodnil súd prvej inštancie počnúc dňom nasledujúcim po dátume ich

splatnosti tak, že sadzba úrokov z omeškania v zmysle Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. činí 5,05 %
p.a. resp. 5,00 % p.a.

6. Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie ust. § 255 ods. 1 v spojení s ust. § 262 ods. 1 a
2 C.s.p. tak, že v plnej miere úspešnému žalobcu priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100
%. O výške trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

7. Proti tomuto rozsudku a to proti výrokom I., III. a IV. podal včas odvolanie žalovaný. Uviedol
právne odvolacie dôvody v zmysle ust. § 365 ods.1 písm.e/, f/ a h/ C.s.p. Žalovaný namietal, že
súd prvej inštancie v prvom rade nedostatočne sa vysporiadal so skutočnosťou, že samotný žalobca
ako strana v spore nebol vôbec vypočutý. Táto okolnosť nastala aj napriek tomu, že žalovaný

ihneď na začiatku konania pri svojom prvom písomnom podaní a to podanie odporu voči platobnému
rozkazu označil písomne tento dôkazný prostriedok vykonať a trval na ňom aj na prvom aj na druhom
pojednávaní vo veci samej. Žalobca sa napriek zaslanému písomnému predvolaniu bez akéhokoľvek
ospravedlnenia nedostavil na najbližšie pojednávanie. Prvoinštančný súd následne uviedol, že nemá
zákonné možnosti ako zabezpečiť účasť žalobcu na pojednávaní, a teda nebolo možné žalobcu žiadnym

spôsobom vypočuť ohľadom skutkových okolností, ktoré tvrdí vo svojom podanom žalobnom návrhu
vo veci samej. Nebolo možné žalobcovi klásť otázky a konfrontovať ho s podanou žalobou jednotlivými
predloženými dôkazmi a výpoveďou žalovaného. Podľa právneho názoru žalovaného súd mohol a mal
využiť zákonné možnosti zabezpečenia prítomnosti žalobcu aspoň na jednom pojednávaní, napríklad
opakované predvolanie, predvedenie, udelenie poriadkovej pokuty. Takým postupom nebola dodržaná

zásada rovnosti zbraní pred súdom ako zásada spravodlivého a objektívneho postupu a rozhodovania
v súdnom konaní. Pre úplnosť žalovaný ešte uviedol, že žalobca sa nezúčastnil ani na jednom z
piatich pojednávaní, čo svedčí o jeho prístupe k sporu, ktorý však nebol súdom prvej inštancie žiadnym
spôsobom zohľadnený a premietnutý do konečného rozsudku. Naproti tomuto zástupca žalovaného
sa aktívne zúčastňoval každého jedného pojednávania a riadne vypovedal vo veci ako strana v

spore. V nadväznosti na uvedené sú skutkové tvrdenia, ktoré uvádzal zástupca žalovaného pri svojom
výsluchu pod bodom č.18.rozsudku nesporné. Prvoinštančný súd ich však nezobral do úvahy pri svojom
konečnomrozhodnutívovecianiprirozhodovaníotrováchkonania.Žalovanástrana vpriebehukonania
deklarovala snahu dohodnúť sa so žalobcom. V rámci mimosúdnych rokovaní ponúkala opakovane
protistrane vzhľadom na okolnosti sporu a svoje postavenie sumu zodpovedajúcu približne polovici

žalobcom požadovanej sumy. Táto suma by navyše zohľadňovala jednak skutočnosť, že v minulosti pri
vzájomných zápočtoch žalobca odmietol uznať žalovanému sumy pripadajúce na daň z pridanej hodnoty
a jednak rekonštrukciu dámskych toaliet vykonaných v škole v priebeh augusta 2016 (bod č.26 v spojení
s bodom 17.rozsudku). K bodu č. 22.odôvodnenia rozsudku žalovaný uviedol, že skutočnosť ohľadom
vydaného neodkladného opatrenia, poznámky v katastri nehnuteľnosti a postoja žalobcu v čase podpisu

predmetnej nájomnej zmluve medzi žalobcom a žalovaným, ako aj v priebehu súdneho konania žalobca
nezodpovedal súdu a nevedel túto okolnosť vôbec vysvetliť. O tomto prístupe a konaní žalobcu svedčí
aj to, že predmetnú poznámku na liste vlastníctva zrušil kataster na návrh žalobcu až v roku 2015.
Tieto všetky skutočnosti si však musel ozrejmiť iniciatívne konajúci prvoinštančný súd a nie žalobca,
ktorý bol pasívny. Žalovaný nesúhlasí s odôvodnením rozsudku v bode č.24., ako aj vyhodnotením

jednotlivých tvrdení a dôkazov predkladaných žalovaným, ktoré sú uvedené v tomto rozsudku. To, že
bola nájomná zmluva tak ako sa uvádza v článku V., bod č.4 podpísaná z pohľadu žalovaného v tiesni a
za nápadne nevýhodných podmienok vyplýva z dôkazov a tvrdení žalovaného, ktorými prostredníctvom
svojich ústnych a písomných prednesov v rámci súdneho konania dostatočne, konkrétne objasnil z
akých dôvodov tomu tak bolo. Nemohlo sa teda jednať len o chybu v písaní tak ako uvádza žalobca.

Malo to svoje logické zdôvodnenie a kontext. Práve objektívne skutočnosti a špecifikum poskytovania
služieb a činnosti žalovaného znemožňovalo, aby sa mohol vysporiadať s týmito objektívne danými
skutočnosťami. Nemohol v tom čase len tak zo dňa na deň ukončiť prevádzkovanie školy. Taktiež nie
je jednoduché ani v priebehu 6 mesiacov presťahovať celú školu so zariadením, žiakmi, personálnom anájsť iné vhodné a dôstojné priestory. Zástupca žalovaného opakovane odôvodnil prečo tomu tak bolo
a žalobca ako strana sporu mala právo sa k týmto skutočnostiam vyjadriť, prípadne ich rozporovať. Toto
svoje právo však v priebehu konania žalobca nevyužil. V súvislosti s rozhodnutím prvoinštančného súdu

o trovách konania, ktoré boli odôvodnené v bode č.28.rozsudku žalovaný uviedol, že súd o tejto otázke
nesprávne rozhodol a nebral do úvahy návrh žalovanej strane, aby bolo primerane použité ust.§ 257
C.s.p. a to z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Preto žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozsudok
zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie alebo alternatívne rozsudok zmenil a žalobu v napadnutej časti
zamietol. Zároveň žiadal priznať náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

8. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods.1 C.s.p.), oprávneným subjektom (§ 359 C.s.p.) proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 C.s.p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutej časti, t.j. okrem
výroku II., ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. C.s.p.,
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia

rozsudku oznámil na úradnej tabuli aj webovej stránke Krajského súd v Prešove dňa 13. 05.2020 a
dospel k záveru, že odvolanie žalovaného vo výroku I. a III. nie je dôvodné a vo výroku IV. dôvodné je.

9.Odvolacísúdvodvolacomkonaníposúdilrelevantnosťkonkrétnychodvolacíchnámietokvnapadnutej
časti, t.j. okrem výroku II. v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením veci, teda to, či

súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti aplikoval príslušné právne predpisy, či
riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí
byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (pozri napr. Ústavný súd SR sp.zn. II. ÚS 78/05).

10. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie, okrem výroku II. a výroku IV. o trovách konania,
v prejednávanom spore správne zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich
skutočností a na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a
prejednávaný spor aj správne právne posúdil. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne
vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami súdu pri hodnotení dôkazov na strane jednej

a právnymi závermi súdu na strane druhej. Naproti tomu v priebehu odvolacieho konania žalobca
nepredostrel relevantný argument majúci súvis s prejednávanou vecou, ktorý by bol takej povahy, že by
mohol priniesť pre neho priaznivejšie rozhodnutie.

11. Podľa právneho názoru odvolacieho súdu dal súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí zrozumiteľnú

a presvedčivú odpoveď na podstatné argumenty strán sporu a tak garantoval stranám sporu ich právo
na spravodlivé súdne konanie napriek tomu, že v spore nebol vypočutý žalobca a jeho výsluch žalovaný
navrhoval. Skutočnosť, že v tomto rozhodnutí neboli naplnené očakávania žalovaného, teda súd prvej
inštancie nerozhodol v súlade s jeho právnym názorom ešte neznamená, že došlo k porušeniu jeho
základného práva na spravodlivé súdne konanie. Súd prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu

totiž postupoval v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi a mal na pamäti základné právo
strán sporu na súdnu ochranu, túto stranám sporu poskytol v požadovanej kvalite.

12. Odvolací súd osvojujúc si závery súdu prvej inštancie na zdôraznenie vecnej správnosti a v súvislosti
s odvolacími námietkami žalobcu dopĺňa nasledovné: Žalovaný v svojom odvolaní hlavne namietal,

že súd prvej inštancie sa nedostatočne vyporiadal so skutočnosťou, že samotný žalobca ako strana v
spore nebol vôbec vypočutý. Táto okolnosť mala nastať aj napriek tomu, že žalovaný ihneď na začiatku
sporu pri svojom prvom písomnom podaní, a to podanie odporu voči platobnému rozkazu, označil
písomne tento dôkazný prostriedok vykonať a trval na ňom aj na prvom, aj na druhom pojednávaní
vo veci samej. Podľa názoru žalovaného nebola dodržaná zásada rovnosti zbraní pred súdom ako

zásada spravodlivého a objektívneho postupu a rozhodovania v súdnom konaní, lebo nebolo možné
žalobcovi klásť otázky a konfrontovať ho s podanou žalobou jednotlivými predloženými dôkazmi a
výpoveďou žalovaného. Napriek tomu zástupca žalovaného sa aktívne zúčastňoval každého jedného
pojednávania a riadne vypovedal vo veci ako strana sporu. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že je
pravda, že žalovaný navrhol vypočuť žalobcu tak v odpore, ako aj na prvom aj na druhom pojednávaní.

Na poslednom pojednávaní vo veci ešte pred vyhlásením rozsudku však nemal ďalšie návrhy na
doplnenie dokazovania a to, že žalobca nebol vypočutý, iba konštatoval v svojej záverečnej reči.
Žalovaný neuviedol ako opomenutie vypočutia žalobcu a vykonania tohto dôkazného prostriedku, mohlo
ovplyvniť jeho procesný úspech z pohľadu argumentácie súdu prvej inštancie uvedený v dôvodochrozsudku. Podľa názoru odvolacieho súdu tým, že súd prvej inštancie nevykonal výsluch žalobcu, ktorý
bol zastúpený advokátom a vyjadroval sa priebežne k námietkam zo strany žalovaného a k veci samej,
pričom zo spisu vyplýva, že reagoval na všetky námietky žalovaného, bolo z pohľadu meritórneho

skutkového a právneho kontextu zrejme bezvýznamné. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na
uznesenie Ústavného súdu SR IV. ÚS 158/2019-11, ktorý sa tiež zaoberal opomenutím zaobstarania
vykonania dôkazného prostriedku zo strany sťažovateľa.

13. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie vo výroku I. a III. dospel k správnemu záveru, pričom v

odôvodnenísvojhorozhodnutiauviedolrozhodujúciskutkovýstav,primeranýmspôsobomopísalpriebeh
konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, a to tak zo strany žalobcu prezentované
prostredníctvom jeho právneho zástupcu, ako aj zo strany žalovaného. Zároveň riadne a presvedčivo
opísal i výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný
prípad a z ktorých vyvodil správne právne závery, ktoré aj primerane vysvetlil. Z pohľadu formálnej logiky
a argumentačnej súdržnosti nemôže odvolací súd odôvodneniu napadnutého rozhodnutia súdu prvej

inštancie, okrem výroku o trovách konania, vytknúť závažné nedostatky.

14. Pokiaľ ide o vec samú, odvolací súd konštatuje, že žalovaný v odvolacom konaní nevzniesol žiadne
námietky, s ktorými by sa už nevyporiadal súd prvej inštancie pri rozhodovaní vo veci samej okrem
námietky,žežalobcanebolvovecivypočutý.Zároveňsúhlasilsbodom22.odôvodneniarozsudku,čodo

vydaného neodkladného opatrenia, poznámky v katastri nehnuteľnosti a postoja žalobcu v čase podpisu
predmetnej nájomnej zmluvy medzi žalobcom a žalovaným. Tu namietal, že žalobca nezodpovedal súdu
a nevedel túto okolnosť vysvetliť. Podľa názoru odvolacieho súdu sa však súd prvej inštancie riadne
s otázkou vydaného predbežného opatrenia vyporiadal. Súd prvej inštancie nepovažoval námietku
žalovaného o neplatnosti nájomnej zmluvy z dôvodu zákazu uloženému žalobcovi uznesením súdu

nakladať s predmetnou nehnuteľnosťou aj tým, že ju prenajme inej osobe za dôvodnú, nakoľko v
zmysle § 77 Občianskeho súdneho poriadku nariadené predbežné opatrenie zaniklo dňa 28. 01. 2008. S
uvedeným záverom odvolací súd plne súhlasí. Odvolací súd súhlasí i so záverom súdu prvej inštancie,
že prenajímateľ bol v roku 2012 oprávnený uzavrieť nájomnú zmluvu so žalovaným, pričom tomu
nebránila ani poznámka v tom čase ešte zapísaná na liste vlastníctva v katastri nehnuteľností, ktorá

mala iba informatívny a nie obmedzujúci charakter. Tak je to i s námietkou žalovaného, čo do neplatnosti
zmluvy z dôvodu jej uzavretia v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok. Súd prvej inštancie
riadne vysvetlil, že námietka žalovaného o neplatnosti zmluvy z dôvodu jej uzavretia v tiesni, nie je
právne relevantná, nakoľko zákon v ustanovení § 49 Občianskeho zákonníka ako právny dôsledok
konania v tiesni uvádza právo účastníka zmluvy odstúpiť od zmluvy a teda konanie pod vplyvom tiesne,

neznamená automaticky neplatnosť zmluvy. Žalovaný v konaní netvrdil, že od predmetnej nájomnej
zmluvy odstúpil po jej uzavretí a navyše toto právo, ak by aj existovalo, tak by už bolo premlčané. Z
toho súd prvej inštancie vyvodil, že zmluva je platná a s týmto záverom plne súhlasí i odvolací súd a
má za to, že na takomto závere skutkovom i právnom by nemohla nič zmeniť ani výpoveď žalobcu,
ktorého výsluch navrhoval žalovaný. Tak je to i čo do nepreukázania existencie nápadne nevýhodných

podmienok,keďžalovanýpredložilnájomnúzmluvuuzavretúmedziA.vK.aInštitútomPreblahoslavenej
Panny Márie - IBMV na Slovensku stanovujúcu výšku ročného nájomného za meter štvorcový v sume
250,-Sk, teda 8,29 Eur. Táto zmluva bola skutočne tak, ako to uviedol súd prvej inštancie, uzavretá viac
ako štyri roky od uzavretia nájomnej zmluvy medzi stranami sporu, teda nezodpovedala podmienkam
v roku 2012. Ani na tomto konštatovaní by podľa názoru odvolacieho súdu nič nezmenila výpoveď

žalobcu. Správne vyhodnotil súd prvej inštancie i otázku, kedy došlo k rekonštrukcii priestorov školy, keď
sa stotožnil s argumentáciou žalobcu, že k zápočtu pohľadávky žalovaného za rekonštrukciu budovy
vo výške 63.542,90 Eur došlo s pohľadávkou žalobcu na zaplatení nájomného za obdobie od januára
2012 do marca 2015, pričom za mesiac marec 2013 zostal ešte dlh vo výške 87,43 Eur. Súd prvej
inštancie svoju úvahu riadne odôvodnil a jeho záver zodpovedá pravidlám formálnej logiky, keď vyvodil,

že nie je pravdivé tvrdenie žalovaného o tom, že rekonštrukcia prebiehala až do roku 2015 a keď
vyhodnotil za nehodnoverný dôkaz faktúru žalovaného č. FV 160012 vystavenú dňa 20.11.2016, podľa
ktorej mali byť rekonštrukčné a modernizačné práce na budove vykonané v období rokov 2008 až 2015.
Pohľadávka žalovaného podľa názoru súdu prvej inštancie na zaplatenie sumy vo výške 63,542,90 Eur
zanikla započítaním. Preto správne súd prvej inštancie vzájomnú žalobu žalovaného zamietol. Aj tu

argumentačne rozhodoval súd prvej inštancie tak, ako pri predchádzajúcich otázkach z argumentácie
žalobcu predostretej prostredníctvom jeho právneho zástupcu. Teda i tu podľa názoru odvolacieho súdu
by sa výsluchom žalobcu na skutkových a právnych záveroch súdu prvej inštancie nič nezmenilo. Keď
práve z argumentácie žalobcu predostretej jeho právnym zástupcom argumentačne súd prvej inštancievychádzal. K ďalšej odvolacej námietke že o prístupe žalobcu v konaní svedčí aj to, že poznámku na
liste vlastníctva čo do predbežného opatrenia zrušil kataster až na návrh žalobcu v roku 2015 a všetky
skutočnosti si musel ozrejmiť iniciatívne konajúci prvoinštančný súd a nie žalobca, ktorý bol pasívny, je

vo vzťahu k otázke odôvodnenia správneho rozhodnutia súdu prvej inštancie v otázkach namietaných
žalovaným právne irelevantná.

15. Inak je to čo do odvolacej námietky, týkajúcej sa trov konania. Žalovaný namietal, že v priebehu
konania deklaroval snahu dohodnúť sa so žalobcom. V rámci mimosúdneho rokovania ponúkal

opakovane protistrane, vzhľadom na okolnosti sporu a svoje postavenie, sumu zodpovedajúcu približne
polovici žalobcom požadovanej sumy. Táto suma by navyše zohľadňovala jednak skutočnosť, že v
minulosti pri vzájomných zápočtoch žalobca odmietol uznať žalovanému sumy pripadajúce na daň z
pridanej hodnoty a jednak rekonštrukciu dámskych toaliet vykonaných v škole v priebehu roku 2016
(čo do rozšírenia vzájomnej žaloby žalovaného v tejto časti súd prvej inštancie žalobu zamietol. Tento
nárok nebol ani predmetom odvolacieho konania). Žalovaný namietal, že súd prvej inštancie nezobral do

úvahy primerane použiť ustanovenie § 257 Civilného sporového poriadku (ďalej C.s.p.) a to z dôvodov
hodných osobitného zreteľa. Preto aj v tejto časti navrhol rozsudok zrušiť alebo zmeniť a žiadal priznať
náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

16. Z ustálenej judikatúry vyplýva, že v sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje

predovšetkým zásadou úspechu v spore, teda podľa ustanovenia § 255 C.s.p. tak, ako to realizoval súd
prvej inštancie v svojom rozhodnutí. Aplikácia ustanovenia § 257 C.s.p., o ktorú žiada v svojom odvolaní
žalovaný, pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď síce sú naplnené
všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, podľa ustanovenia § 255 a nasl. C.s.p., ale súd
dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo v časti

neprizná. Musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený.
Rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov podľa ustanovenia § 257 C.s.p. sa nesmie javiť ako neprimeraná
tvrdosť voči stranám a nesmie odporovať dobrým mravom. Ustanovenie výrazom skutočnosti, že tam
kde zákon nemôže byť natoľko kauzistický, aby postihol celú rozmanitosť života, právo sa dotvára
sudcovským výkladom v medziach ustanovených všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone, za

splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov konania, než by plynul
z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania. Žalovaný uvádza dôvody tak, ako ich popísal
odvolací súd vyššie, prečo má za to, že je aplikácia ustanovenia § 257 C.s.p. v danej veci namieste.
Otázkou aplikácie ustanovenia § 257 C.s.p. sa však súd prvej inštancie v danej veci nezaoberal.

17. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti, t.j. okrem výroku II. a IV.
podľa ustanovenia § 387 ods.1,2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil. Vo výroku IV. o trovách konania
rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 389 v spojení s ustanovením § 391 C.s.p. zrušil a
vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

18.Úlohousúduprvejinštanciebudezaoberaťsaodvolacíminámietkamižalovanéhovovzťahukotázke
aplikácie ustanovenia § 257 C.s.p. a jeho námietky, že žalovaná strana sa v priebehu konania snažila
dohodnúť so žalobcom. V rámci mimosúdneho rokovania ponúkala opakovane protistrane, vzhľadom
na okolnosti sporu, približne polovicu žalobcom požadovanej sumy, pričom žalobca odmietol uznať
žalovanému sumy pripadajúce na daň z pridanej hodnoty a rekonštrukciu dámskych toaliet vykonanej

v škole v priebehu augusta 2016, pričom v tejto časti bolo zamietnutie vzájomnej žaloby odôvodnené
súdom prvej inštancie tým, že by to vyžadovalo ďalšie dokazovanie presahujúce rámec predmetu tohto
konania.

19. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie o trovách tohto odvolacieho konania v zmysle

ustanovenia § 396 ods.3 C.s.p.

20. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej

alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo

alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané

opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.