Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, May 26, 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 3To/56/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2115012357
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 05. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Kresl
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2115012357.9

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Rastislava Kresla a sudcov JUDr.
Janky Klčovej a JUDr. Ladislava Révesa, v trestnej veci obžalovaného T. B., pre prečin krádeže
podľa § 212 ods. 2 písm. c), ods. 3 písm. b) Tr. zák. a iné, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Trnava zo dňa 29.11.2018 pod sp. zn. 5T/145/2015, na verejnom zasadnutí konanom
dňa 26.05.2020, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. sa odvolanie obžalovaného T. B., nar. XX.XX.XXXX, z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Trnava zo dňa 29.11.2018 pod sp. zn. 5T/145/2015 bol
obžalovaný T. B. uznaný vinným v bode 1./ a 2/. pre prečin nedovolenej výroby omamných a
psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 171 ods. 1
Tr. zák. vo viacčinnom súbehu s prečinom krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. c), ods. 3 písm. b) Tr. zák.,

na tom skutkovom základe, že

1./ dňa 19.03.2015 v čase o 22.40 hod. v Trnave, na Zelenečskej ulici pred ubytovňou Trnava sa stretol
s neznámou osobou, táto mu podala neznámy predmet, ktorý si skryl do kapucne na svojej mikine,
načo bol skontrolovaný príslušníkmi Odboru kriminálnej polície Okresného riaditeľstva PZ Trnava, kde
v kapucni mikiny obvineného bola nájdená zápalková krabička, ktorá obsahovala servítku a skladačku

s neznámym obsahom, kde znaleckým skúmaním bolo zistené, že predložená papierová skladačka
obsahovala biely kryštalický materiál s hmotnosťou 21 mg obsahujúci účinnú látku metamfetamín v
množstve viac ako 10 mg, čo zodpovedá jednej obvykle jednorazovú dávke, pričom metamfetamín je
zaradený v zmysle zákona č. 139/1998 Z. z. o omamných látkach, psychotropných látkach a prípravkoch
v znení neskorších predpisov do II. skupiny psychotropných látok,

2./ dňa 06.06.2015 v Trnave, na Hornopotočnej ulici, pri pomníku SNP oproti hotelu Holiday Inn pristúpil
k tu spiacemu poškodenému Q. V., ktorému bez použitia fyzického násilia odcudzil mobilný telefón zn.
Samsung, typ S7710 Galaxy Xcover 2, IMEI:XXXXXXXXXXXXXXX, čiernej farby, na ktorom poškodený
sedel, čím svojim konaním spôsobil poškodenému Q. V., trvale bytom K., ul. Z. č. X, škodu krádežou vo
výške 180,-€, pričom obvinený T. B. bol trestným rozkazom Okresného súdu Trnava zo dňa 16.01.2015,
sp.zn.7T58/2014,právoplatnýmdňa08.04.2015,odsúdenýpreprečinkrádežepodľa§212ods.2písm.

c) Trestného zákona na podmienečný trest odňatia slobody vo výmere 4 (štyri) mesiace so skúšobnou
dobou v trvaní 1 (jeden) rok 6 (šesť) mesiacov.

Za tento trestný čin uložil okresný súd obžalovanému podľa § 212 ods. 3 Tr. zák., § 38 ods. 2 Tr. zák.,
§ 37 písm. h) Tr. zák., § 38 ods. 4 Tr. zák., § 41 ods. 1 Tr. zák. úhrnný trest odňatia slobody vo výmere
16 (šestnásť) mesiacov.Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. okresný súd obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody zaradil
do ústavu s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 73 ods. 2 písm. d) Tr. zák. okresný súd obžalovanému uložil i ochranné liečenie
protitoxikomanické ambulantnou formou.

Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil v rozsahu č.l. 226-230 spisu.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovej lehote odvolanie obžalovaný T. B., ktorý v písomne
podanom odvolaní prostredníctvom svojej obhajkyne (na č.l. 233) namietal správnosť napadnutého
rozsudku vo výroku o vine a treste s poukazom na tú skutočnosť, že v trestnom konaní nebola
dostatočným spôsobom zodpovedaná otázka trestnej zodpovednosti obžalovaného, nakoľko jeho
príčetnosť nebola vykonaným dokazovaním jednoznačne preukázaná a to s ohľadom na rozporuplné
závery znalcov. Pokiaľ ide o ustálenú právnu kvalifikáciu prečinu krádeže, obhajkyňa vyjadrila nesúhlas s

názorom súdu prvého stupňa, pričom uviedla, že v danom prípade pokiaľ je predchádzajúce odsúdenie
obžalovaného už zahladené, nie je možné na toto pri ďalšom rozhodovaní prihliadať a preto bolo
nevyhnutné skutok pod bodom 2 kvalifikovať ako prečin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. c) Tr.
zák. Taktiež nesúhlasila s výrokom o nepodmienečnom treste, keď súd neukladal obžalovanému trest
podmienečný ( hoci mu v tom nebránila žiadna zákonná prekážka) a tiež nepriznal obžalovanému

poľahčujúcuokolnosťpodľa§36písm.l)Tr.zák.,nakoľkoobžalovanýprizáverečnejrečivyjadrilúprimnú
ľútosť v súvislosti so spáchaním predmetných skutkov, čo malo zároveň aj negatívny dopad na úpravu
trestnej sadzby postupom podľa § 38 ods.4 Tr. zák. S poukazom na uvedené preto navrhla zrušiť
napadnutý rozsudok okresného súdu a rozhodnúť ( s poukazom na nepríčetnosť obžalovaného) o jeho
oslobodení spod obžaloby.

Prokurátor okresnej prokuratúry odvolanie proti rozsudku okresného súdu nepodal.

Krajský súd vo veci vykonal verejné zasadnutie za prítomnosti obžalovaného, opatrovníka
obžalovaného, obhajcu a prokurátora krajskej prokuratúry.

Obžalovaný ako i jeho obhajca ( ktorý mu bol ustanovený následne po oznámení u ukončení obhajoby
splnomocnenou obhajkyňou) na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu zotrvali na podanom odvolaní
s poukazom na dôvody v ňom uvedené a zároveň žiadali o oslobodenie spod obžaloby okresného
prokurátora.

Prokurátor krajskej prokuratúry navrhol odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť, nakoľko
považuje napadnutý rozsudok za správny a zákonný.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací nezistil dôvody pre zamietnutie odvolania obžalovanej podľa
§ 316 Trestného poriadku ani dôvody pre zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 316 odsek

3 Trestného poriadku. Postupom podľa § 317 odsek 1 Trestného poriadku preskúmal zákonnosť
a dôvodnosť napadnutého rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo.
Uvedeným postupom zistil, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné.

Po preskúmaní obsahu spisového materiálu krajský súd dospel k záveru, že okresný súd v konaní,

ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku, postupoval v súlade s Trestným poriadkom, na hlavnom
pojednávaní vykonal všetky dostupné dôkazy v rozsahu potrebnom pre náležité zistenie skutočného
stavu veci nevyhnutného pre zákonné a objektívne rozhodnutie. Okresný súd tiež dodržal všetky
zákonné ustanovenia zmyslom ktorých je zabezpečenie práva obžalovaného na obhajobu, následne v
súlade s ustanovením § 2 ods.12 Trestného poriadku vykonané dôkazy vyhodnotil po uvážení všetkých

okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne a dospel tak ku správnym skutkovým zisteniam, ktoré
zodpovedajú vykonaným dôkazom.V odôvodnení napadnutého rozsudku potom okresný súd v súlade s ustanovením § 168 ods.1 Trestného
poriadku jasne vyložil, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel, existenciu ktorých skutočností
pokladal so zreteľom na výsledky dokazovania za vylúčenú alebo pochybnú, akými úvahami sa

spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä pokiaľ si vzájomne odporujú. Z odôvodnenia
napadnutého rozsudku je tiež zrejmé, ako sa prvostupňový súd vyrovnal s obhajobou obžalovaného a
akými právnymi úvahami sa riadil, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení
zákona v otázke viny a trestu.

Krajský súd vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému a ustálenému okresným súdom v napadnutom
rozsudku nemá žiadne výhrady, závery okresného súdu v celom rozsahu osvojuje a v podrobnostiach
odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku.

V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého
a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí

všetky správne skutkové a právne závery súdu prvého stupňa (ktorý tento v napadnutom rozsudku veľmi
podrobným spôsobom odôvodnil).

V širších súvislostiach krajský súd poukazuje na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky
(II.US 78/05, III.US 264/08, IV.US 372/08) a judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle

ktorej pri zamietnutí odvolania sa odvolací súd môže obmedziť i na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu
(rozsudok vo veci Helle v. Fínsko z 19.12.1997, sťažnosť č. 20772/92, body 59-60). Predpokladom tohto
postupu je splnenie podmienky založenej na zistení, že samotné rozhodnutie podriadeného súdu možno
pokladať za dostatočne odôvodnené (Boldea v. Romania, rozsudok z 15.2.2017 k sťažnosti č. 19997/02,
§ 33; Hirvisaari v. Finland, rozsudok z 27.9.2001 k sťažnosti č. 49684/99, § 31, § 33).

Ak si potom nadriadený súd osvojuje správnosť záverov napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa,
je jeho úlohou zamerať sa výlučne na riešenie odvolacích námietok odvolateľa.

K odvolacím námietkam obžalovaného:

Pokiaľ ide o námietky obžalovaného týkajúce sa jeho trestnej zodpovednosti s poukazom na možnú
nepríčetnosťvčasespáchaniaskutku,vdanomsmereodvolacísúduvádza,žeokresnýsúdsaajvtomto
ohľade v celom rozsahu vysporiadal s otázkou trestnej zodpovednosti obžalovaného ako páchateľa
predmetnej trestnej činnosti, keď uviedol, že znalkyňa z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie

psychiatria, MUDr. Daniela Martišová obžalovaného vyšetrila dňa 06.08.2015 počas jeho hospitalizácie
v psychiatrickej nemocnici v Pezinku, táto bola vypočutá na hlavnom pojednávaní k jej znaleckému
posudku č. 45/2015 pričom konštatovala, že obžalovaný trpí mentálnou retardáciou ľahkého stupňa
a je závislý od amfetamínov, no napriek mentálnemu deficitu obžalovaný jasne rozpoznáva hranice
spoločenských a právnych noriem a v čase skutkov a ani v čase znaleckého vyšetrenia nemal znížené

ovládacie alebo rozpoznávacie schopnosti. Naopak, jeho konanie bolo primerané cieľom, ktoré chcel
dosiahnuť. Po jeho prepustení z psychiatrickej nemocnice v Pezinku, kde absolvoval ústavnú liečbu,
bola odôvodnená ochranná protitoxikomanická liečba ambulantnou formou, pričom tento druh liečby u
neho i znalkyňa i navrhla. Znaleckým vyšetrením, ktoré bolo realizované v blízkej časovej nadväznosti
na čas spáchania skutkov bolo teda aj podľa názoru odvolacieho súdu jasne a dostatočným spôsobom

( bez nutnosti tieto závery verifikovať ďalším dokazovaním) preukázané, že obžalovaný v kritickom čase
mohol rozpoznať protiprávnosť svojho konania a toto konanie aj ovládať, pričom o správnosti zistení
znalkyne nemal pochybnosti ani súd odvolací.

Čo sa týka odvolacích námietok v súvislosti s právnou kvalifikáciu skutku pod bodom 2/ ako prečin

krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. c), ods. 3 písm. b) Tr. zák. ( aj napriek jeho zahladeniu ) odvolací
súd uvádza nasledovné.

Právnym dôsledkom zahladenia odsúdenia je zákonná fikcia neodsúdenia, ktorá nastáva nadobudnutím
právoplatnosti zahladenia odsúdenia a pôsobí ex nunc, teda od momentu právoplatnosti zahladenia

do budúcna (porov. napr. Stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 3. októbra 2018, Tpj 31/2018, na zjednotenie výkladu a aplikácie ustanovenia § 42 ods. 1 Trestného
zákona vo vzťahu k ustanoveniam § 353 ods. 8, § 355 ods. 10 Trestného poriadku - „... ak bol trestný čin
spáchaný ako trestnoprávna recidíva, tento stav sa nezmení nastaním účinkov zahladenia odsúdeniaskorším rozsudkom, vyhlásenie ktorého je momentom časového rozhrania medzi (jednak) viacčinným
súbehom trestných činov spáchaných v predchádzajúcom období a (jednak) trestnoprávnou recidívou;
z odôvodnenia: nejde o recidívu, ak u skoršieho rozhodnutia nastali účinky zahladenia odsúdenia pred

opakovaným spáchaním trestného činu...“

Ak medzi spáchaním (dokonaním) žalovaného trestného činu (naplnením všetkých znakov skutkovej
podstaty trestného činu) a rozhodnutím o odsúdení za žalovaný trestný čin prišlo k zahladeniu
odsúdenia, ktoré tvorí jeden zo znakov základnej skutkovej podstaty predmetného trestného činu,

prípadne kvalifikačný znak kvalifikovanej skutkovej podstaty predmetného trestného činu, má toto
zahladenie účinky vo vzťahu k ukladaniu trestu za žalovaný trestný čin (napr. vo vzťahu k možnej
aplikácii § 37 písm. m), § 42, § 49 ods. 2, Trestného zákona), nakoľko trest sa ukladá v časovom
momente (okamihu) rozhodovania a teda zohľadňuje objektívny stav už po zahľadení predchádzajúceho
rozhodnutia. (viď napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR zo 7. februára 2012, sp. zn. 2To/5/2011
uverejnený v zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej

republiky č. 1/2013 pod č. 11 - „ak je podľa ustanovení Trestného zákona pri rozhodovaní potrebné
posúdiť, či u predchádzajúceho odsúdenia obžalovaného nastali účinky zahladenia, posudzuje tieto
účinky odvolací súd podľa stavu v čase svojho rozhodovania, a to napriek tomu, že podstatou
odvolacieho konania je prieskum zákonnosti a odôvodnenosti rozsudku súdu prvého stupňa. Odvolací
súd alebo súd prvého stupňa, ktorému odvolací súd vec vrátil, aby ju v potrebnom rozsahu znovu

prejednal a rozhodol podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku, teda otázku zahladenia predchádzajúceho
odsúdenia nemôže považovať za uzavretú a je pri jej posudzovaní v rovnakej pozícii, ako súd prvého
stupňa pri pôvodnom meritórnom rozhodovaní.“)

Toto zahľadenie však nemá vplyv na samotnú trestnosť žalovaného trestného činu, ktorú stíhaný

skutok nadobudol momentom dokonania ( resp. spáchania) žalovaného trestného činu, teda naplnením
všetkých znakov (základnej alebo kvalifikovanej) skutkovej podstaty tohto trestného činu, nakoľko zánik
trestnosti dokonaného trestného činu môže podľa Trestného zákona nastať iba zmenou zákona (§ 84
Trestného zákona), účinnou ľútosťou (§ 85 Trestného zákona) alebo premlčaním trestného stíhania (§
87, § 88, § 96 Trestného zákona).

Vo vzťahu k zahladeniu predchádzajúceho odsúdenia, ktoré tvorí kvalifikačný znak kvalifikovanej
skutkovej podstaty žalovaného trestného činu, odvolací súd poukazuje aj na uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 9. júla 2013, sp. zn. 3Tdo/28/2013 uverejnené v zbierke stanovísk
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 6/2014 pod č.

92 (Pre posúdenie, či páchateľ naplnil znaky kvalifikovanej skutkovej podstaty trestného činu týrania
blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 2 písm. c) Trestného zákona je rozhodujúce, aby
aspoň prvý čiastkový útok aktuálne posudzovaného pokračovacieho trestného činu bol spáchaný v
období dvadsiatich štyroch mesiacov plynúcom od odsúdenia alebo prepustenia, resp. podmienečného
prepustenia páchateľa z výkonu trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený za taký čin. Ide teda

o trestnoprávnu recidívu a nie o viacčinný rovnorodý súbeh, ktorá je časovo viazaná na začatie
páchania alebo spáchanie dotknutého trestného činu v lehote dvadsiatich štyroch mesiacov, ktorá sa
počíta odo dňa právoplatnosti odsudzujúceho rozsudku, alebo, ak bol uložený trest odňatia slobody
bez podmienečného odkladu jeho výkonu, odo dňa prepustenia odsúdeného na slobodu.) ako aj
na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. novembra 2011, sp. zn. 2Tdo/54/2011

uverejnené v zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky č. 1/2013 pod č. 6 (Trestný čin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 2 Trestného
zákona je dokonaný naplnením jeho zákonných znakov, t. j. okamihom, keď páchateľ najmenej tri
mesiace v období dvoch rokov neplní, čo aj z nedbanlivosti, zákonnú povinnosť vyživovať alebo
zaopatrovať iného (§ 207 ods. 1 Trestného zákona) alebo sa úmyselne vyhýba plneniu svojej zákonnej

povinnosti vyživovať alebo zaopatrovať iného (§ 207 ods. 2 Trestného zákona). Okamihom spáchania
trestného činu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 2 písm. c) Trestného zákona v nasledujúcich
dvadsiatich štyroch mesiacoch od predchádzajúceho odsúdenia alebo prepustenia z výkonu trestu
odňatia slobody je okamih jeho dokonania a nie až okamih jeho dokončenia.)

Pokiaľ teda zánik skutočnosti podmieňujúcej aplikáciu kvalifikačného znaku kvalifikovanej skutkovej
podstaty trestného činu (uplynutím dvadsiatich štyroch mesiacov od predchádzajúceho odsúdenia, resp.
prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody) po dokonaní (pokračovacieho/trváceho) trestného činu,
avšak pred jeho dokončením (tak ako je to uvedené pri vyššie uvedených trestných činoch týrania blízkejosoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 2 písm. c) Trestného zákona a zanedbania povinnej výživy
podľa § 207 ods. 2 písm. c) Trestného zákona) nespôsobuje zánik aplikácie predmetného kvalifikačného
znaku („hoci bol v predchádzajúcich dvadsiatich štyroch mesiacoch za taký čin odsúdený alebo z

výkonu trestu odňatia slobody uloženého za taký čin prepustený“), je potrebné aplikáciou argumentum
a minori ad maius dospieť k záveru, že zánik skutočnosti podmieňujúcej aplikáciu kvalifikačného znaku
kvalifikovanej skutkovej podstaty žalovaného trestného činu (zahladenie predchádzajúceho odsúdenia)
nespôsobí zánik aplikácie kvalifikačného znaku kvalifikovanej skutkovej podstaty žalovaného trestného
činu po jeho dokonaní, resp. spáchaní (ako je tomu pri prejednávanom prečine, ktorý bol spáchaný

dňa 06.06.2015).

V súlade so zákonom postupoval prvostupňový súd aj pri ukladaní trestu obžalovanému. Prihliadal
pritom ku všetkým okolnostiam, ktoré sú rozhodujúce z hľadiska naplnenia účelu trestu a jeho výmery,
pričom starostlivo a uvážene prihliadol na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku,
priťažujúce okolnosti ( § 37 písm. h) Tr. zák.), poľahčujúce okolnosti ( ktorá neboli zistené žiadne) a na

osobu páchateľa , jeho pomery a možnosti nápravy.

Rešpektujúc tieto hľadiská považuje odvolací súd úhrnný trest odňatia slobody ( ktorý však v zmysle
vyššie uvedeného nebolo nevyhnutné ukladať s poukazom na § 49 ods.2 Tr. zák. tak , ako to uvádza
prvostupňový súd, ale s poukazom na osobnostné pomery obžalovaného) vo výmere 16 mesiacov

nepodmienečne ukladaný obžalovanému na samej spodnej zvýšenej trestnej sadzby stanovenej v §
212 ods.3 Trestného zákona za použitia § 37 písm. h), § 38 ods.4, § 41 ods.1 Trestného zákona
za zákonný a primeraný tak k závažnosti spáchanej trestnej činnosti, ako aj možnostiam nápravy
a prevýchovy obžalovaného. Takto uložený trest zodpovedá požiadavke nielen individuálnej, ale i
generálnej prevencie.

Na margo odvolacích námietok v danom smere krajský súd uvádza, že odvolací súd rovnako nesúhlasí
s priznaním poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. l) Tr. zák., teda že obžalovaný sa k spáchaniu

trestného činu priznal a trestný čin úprimne oľutoval.

Je faktom, že obžalovaný viackrát vyslovil úprimnú ľútosť, ale jeho úprimnosti odvolací súd neuveril.
Obžalovaný, ktorý bol doposiaľ až 4-krát súdne trestaný za majetkovú trestnú činnosť, opakovane na
podmienečné tresty odňatia slobody, viackrát vyslovil úprimné oľutovanie svojich konaní, ale jeho ďalšie

správanie, ktorým je opakované trestná činnosť v minulosti, ako i správanie v prejednávanom konaní,
ktorým sa snažil „vyťažiť“ miernejšiu právnu kvalifikáciu, resp. oslobodenie spod obžaloby, napokon o
jeho úprimnom postoji vôbec nenasvedčuje. Odvolací súd preto v súlade s názorom okresného súdu
( ktorý nepriznal obžalovanému poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. l) Tr. zák.) dospel k záveru, že
v prípade páchateľov, ktorý sa opakovane dopúšťajú trestnej činnosti a v základnom konaní sa v celom

rozsahu nepriznajú k spáchanej trestnej činnosti a jej právnej kvalifikácii ( ak je samozrejme objektívne
daná), túto úprimne neoľutujú, nie je v súlade so zákonom priznanie tejto poľahčujúcej okolnosti bez
ohľadu na to, že sa páchateľ k spáchaniu skutku „v podstate“ doznal a túto oľutoval tak, ako to naznačila
obhajkyňa obžalovaného v odvolacích námietkach.

Ďalej odvolací súd uvádza, že okresný súd pri ukladaní nepodmienečného trestu súčasne správnym
spôsobom v zmysle § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. obžalovaného zaradil pre výkon trestu odňatia slobody
do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, nakoľko je preukázateľné, že obžalovaný
v posledných desiatich rokoch pred spáchaním trestného činu vo výkone trestu za úmyselný trestný čin
nebol.

Napokon okresný súd správne rozhodol aj o uložení ochranného ambulantného protitoxikomanického
liečenia obžalovanému, nakoľko tento druh ochranného opatrenia má plné opodstatnenie nielen v
záveroch znalkyne MUDr. Daniely Martišovej, ale aj v jednotlivých dôkazoch nachádzajúcich sa v
spisovom materiály, z ktorých (vo svojom súhrne) vyplýva, že obžalovaný je psychicky závislý na

amphetaminoch a predmetnú trestnú činnosť páchal práve v súvislosti s užívaním návykových látok (§
73 ods.2 písm. d) Tr. zák.).Zuvedenéhovyplýva,žekrajskýsúdnepovažovalodvolanieobžalovanéhoprotinapadnutémurozsudku
za dôvodné, preto ho zamietol podľa § 319 Trestného poriadku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.