Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, April 28, 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/277/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214218443
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Lucia Mizerová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2214218443.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Lucia Mizerová a sudkýň: JUDr.

Ľubica Spálová a JUDr. Martina Valentová, v právnej veci žalobkyne: P. H., nar. XX.X.XXXX, adresa F.
XXX, zastúpenej advokátom: JUDr. Ing. Peter Slávik, adresa Malacky, Břeclavská 3, proti žalovanému:
D. B., nar. X.X.XXXX, adresa Y. H., Z. XXXX/XX, zastúpenému advokátom: JUDr. Ladislav Pollák, so
sídlom Dunajská Streda, Alžbetínske nám. 328, o určenie vlastníckeho práva, na odvolanie žalobkyne
proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 16C/21/2014-203 zo dňa 5.5.2017, t a k t o

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému p r i z n á v a voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. zamietol žalobu o určenie, že vlastníčkou
spoluvlastníckeho podielu 60/96 z pozemku parc. reg. E č. 3829/2 - orná pôda o výmere 4.345 m2
v katastrálnom území Y. H. je len žalobkyňa; výrokom II. žalovanému priznal voči žalobkyni nárok na
náhradu 100% trov konania a výrokom III. štátu priznal voči žalobkyni nárok na náhradu 100% trov
konania.

2. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že približne okolo roku 1900 bola otvorená
pozemkovoknižná vložka č. 993 pre k. ú. Y. H., v ktorej bola v časti A-I pod rad. č. 62 vedená okrem iného
parcela č. 3829/2 - orná pôda v hone Sároság o výmere 1.208 štvorcových siah. Za jej vlastníkov boli
zapísaní okrem iného Z. H. v podiele 10/96, C. H. v podiele 10/96, K. H. v podiele 10/96, T. H. v podiele
10/96 a F. H. v podiele 10/96. (pkn. vl. 993, zápisy B 5, 6, 8 až 10) V roku 1929 bolo vlastnícke právo na
tieto podiely vložené v prospech F. H.. (cit. pkn. vl., B 21) Okrem toho boli za vlastníkov uvedenej parcely
pri otvorení vložky zapísaní aj C. X. v podiele 15/96 a jeho manželka C. rod. F. v podiele 3/96. (cit. pkn.

vl., B 1 a 2) Po úmrtí C. (C.) X. bolo na základe uznesenia o odovzdaní pozostalosti vlastnícke právo k
jeho podielu vložené v prospech K. M., P. R., F. X., Y. X., D. X., H. X., A. X. a B. X., každému po 5/256.
(cit. pkn. vl., B 22) Podobne po smrti C. X. rod. F. bolo vlastnícke právo k jej podielu vložené v prospech
tých istých osôb, každému po 1/256. (cit. pkn. vl., B 23) Na základe kúpnej zmluvy zo 16. septembra
1936 bolo vlastnícke právo k všetkým podielom týchto osôb v roku 1937 vložené v prospech V. X. a
jeho manželky F. X., každému po 9/96. (uvedená pkn. vl., B 25) Najneskôr k 14. aprílu 1949 bola celá
parcela č. 3829/2 v k. ú. Y. H. z pk. vložky č. 993 skonfiškovaná buď podľa dekrétu prezidenta republiky

č. 108/1945 Zb. alebo nariadenia Slovenskej národnej rady č. 104/1946 Zb. SNR (výmer č. l. 65 až 69
a v prílohe spisu Z-2826/04). Nebolo však zistené, že by v pozemkovoknižnej vložke bola vykonaná
poznámka konfiškácie tejto nehnuteľnosti. Dňa 14. apríla 1949 bol Osídľovacím úradom pre Slovensko
v Bratislave, oblastnou úradovňou Komárno, vydaný výmer o prídele do vlastníctva č. 05-09-33/18/1949pre k. ú. O. (dnes: Y. H.). V jeho čl. I sa vyslovuje, že E. N. a manželke H. rod. C., prisťahovalcom z
Maďarska podľa dohody o výmene obyvateľstva, sa prideľujú do vlastníctva určité nehnuteľnosti, medzi
nimi aj nehnuteľnosť z pkn. vložky č. 993 pod rad. č. A.I.62 parc. č. 3829/2 roľa v podiele 1/1 o výmere

43 ha 45 ár. (výmer č. l. 65 až 69) Tento výmer v časti týkajúcej sa parcely č. 3829/2 v k. ú. Y. H. nebol
vykonaný v pozemkovej knihe, teda nebol na jeho základe vykonaný zápis (pkn. vl. 993, časť B). Vo
vzťahu k iným v ňom uvedeným nehnuteľnostiam bolo vložené vlastnícke právo v prospech E. N. a
manželky H. rod. C., každému v jednej polovici. (uznesenie z 5. decembra 1953 zo spisu Ľud. súdu
Dun. Streda zn. Čd. 1944/53) E. N. aj s manželkou však vstúpil do užívania uvedených nehnuteľností

a užíval ich ešte aj 26. novembra 1955 ako súkromne hospodáriaci roľník (hlásenie ONV
č. l. 186 a 187). Krátko potom bol prinútený vstúpiť do jednotného roľníckeho družstva a združiť v ňom
všetky svoje pozemky, medzi nimi aj pozemok parc. č. 3829/2 v k. ú. Y. H. (čestné vyhlásenie č. l. 156).
H. N. zomrela XX. H. XXXX vo Y. H. (O.) a dedičstvo po nej bolo prejednané Štátnym notárstvom v
Dunajskej Strede, ktoré rozhodnutím 29. decembra 1967 zaradilo do aktív dedičstva aj pozemok parc.
č. 3829/2. Vo výroku tohto rozhodnutia sa vyslovuje, že vlastnícke právo patrí poručiteľke podľa časti B

vložky č. 993 v jednej polovici, v odôvodnení sa však konštatuje, že ho poručiteľka nadobudla výmerom
o prídele č. 05-09-33/18/1949. Týmto rozhodnutím bolo vyslovené, že celé dedičstvo nadobúda dedička
P. Y., nar. XX. S. XXXX. (rozhodnutie D 582/67 zo spisu Správy kat. DS zn. PVZ 346/04 - Z-2826/04)
Vydanie tohto rozhodnutia bolo poznačené vo vložke č. 993 (pkn. vl. z prílohovej obálky č. l. 52) E. N.
zomrel XX. S. XXXX vo Y. H. (O.) a dedičstvo po ňom bolo prejednané tým istým štátnym notárstvom,

ktoré rozhodnutím z 23. novembra 1973 zaradilo do aktív dedičstva aj pozemok parc. č. 3829/2.
Vo výroku tohto rozhodnutia sa vyslovuje, že vlastnícke právo patrí poručiteľovi podľa časti B vložky
č. 993 v jednej polovici, zároveň však, že nehnuteľnosti boli poručiteľovi pridelené výmerom o prídele
č. 05-09-33/18/1949 a tento ich vniesol do JRD. Týmto rozhodnutím bolo vyslovené, že celé dedičstvo
nadobúda dedička P. Y., nar. XX. S. XXXX. (rozhodnutie D 904/70 zo spisu Správy kat. DS zn. PVZ

346/04 - Z-2826/04) Vydanie tohto rozhodnutia bolo poznačené vo vložke č. 993 (pkn. vl. z prílohovej
obálky č. l. 52) V danom čase bol pozemok pkn. parc. č. 3829/2 zlúčený do väčšieho celku (parc. č.
4922), ktorý bol v užívaní Jednotného roľníckeho družstva v Čalove. F. H. zomrel XX. H. XXXX v H.
a dedičstvo po ňom bolo prejednané Štátnym notárstvom Bratislava-vidiek. Na základe dožiadania o
zaslanie výpisu z pozemkovej knihy na meno poručiteľa v k. ú. O. Štátne notárstvo v Dunajskej Strede

zaslalo výpis z pkn. vložky č. 993, v ktorej uviedlo aj parcelu č. 3829/2 o výmere 1.208 siah a zápis pod
B 21 (F. H. v 60/96). Na základe toho Štátne notárstvo Bratislava-vidiek rozhodnutím zo 17. septembra
1970 zaradilo do aktív dedičstva po F. H. aj 60/96 z uvedenej parcely a potvrdilo nadobudnutie dedičstva
žalobkyni ako jedinej dedičke - dcére poručiteľa (spis D 889/70). P. Y. listom z 28. septembra 1999
(č. l. 161) vypovedala nájomnú zmluvu na bližšie neurčené pozemky uzavretú s Poľnohospodárskym

družstvom Veľký Meder. Zároveň požiadala o pridelenie náhradných pozemkov za pozemky vo svojom
vlastníctve o výmere 3,6778 ha, medzi nimi aj pozemku parc. č. 3829/2 v k. ú. Y. H. (pasportizačný list
č. l. 159 a 160). Na základe toho s ňou Poľnohospodárske družstvo Sokolce 17. októbra 2000 uzavrelo
dohodu o dočasnom bezplatnom užívaní pôdy (č. l. 158), ktorou jej prenechalo do dočasného užívania
poľnohospodárskupôduparc.č.4643vk.ú.Y.H.akonáhradnýpozemokzajejvlastníckupôduovýmere

3,6778 ha. Vymeranie mal zabezpečiť Okresný úrad Dunajská Streda, ktorý tak urobil rozhodnutím z
29. novembra 2000 (č. l. 157). Nebolo dokázané, či a kedy pozemok parc. č. 3829/2 prestalo užívať
Poľnohospodárske družstvo Veľký Meder a či a kedy prešiel do skutočnej moci Poľnohospodárskeho
družstva Sokolce. Napriek tomu s ním však žalobkyňa 14. augusta 2003 podpísala nájomnú zmluvu č.
4050/2003 (č. l. 176 až 180), ktorou určité v zmluve nevymedzené pozemky prenechala do užívania

tohto poľnohospodárskeho družstva. Na základe žiadosti svedkyne P. Y. z 22. júla 2004 bol 28. júla 2004
vytvorený list vlastníctva č. XXXX (č. l. 59 až 65), na ktorý bola v časti A okrem iného zapísaná parc.
registra E č. 3829/2 - orná pôda o výmere 4.345 m2, v časti B bola svedkyňa Y. zapísaná ako vlastníčka
v celku (v 1/1). Podkladom na zápis bol okrem vyššie citovaného výmeru zo 14. apríla 1949, ako aj
rozhodnutia Štátneho notárstva v Dunajskej Strede zn. D 582/67 a D 904/70. (spis Správy kat. DS zn.

PVZ 346/04 - Z-2826/04) Svedkyňa Y. ako predávajúca a žalovaný ako kupujúci podpísali 26. resp. 27.
augusta 2004 listinu označenú ako „Kúpna zmluva". V jej čl. II sa konštatuje, že predávajúca je výlučnou
vlastníčkou (okrem iného) parcely č. 3829/2 vedenej na LV č. XXXX; v čl. IV predávajúca tieto parcely
predáva žalovanému ako kupujúcemu. Návrh na vklad vlastníckeho práva v prospech žalovaného bol
podaný 30. augusta 2004 a vklad bol povolený rozhodnutím č. V-3526/04 z 30. augusta 2004. (spis

V-3526/04) V roku 2008 podala žalobkyňa návrh na zápis svojho vlastníckeho práva k 60/96 parcely č.
3829/2 na základe rozhodnutia Štátneho notárstva Bratislava-vidiek č. D 889/70. V nadväznosti na to bol
pod položkou výkazu zmien č. 855/08 vytvorený nový list vlastníctva č. XXXX, na ktorý bola prepísaná
lentátoparcela.Akovlastnícisúnanejvedeníjednakžalovanýv1/1,jednakžalobkyňav60/96.Súčasnebola vyznačená poznámka, že „Hodnovernosť údajov o vlastníckom práve k nehnut. parc. č. 3829/2
v katastri bola vyvrátená duplicitné vlast. Podľa § 71 ods. 3 zákona č. 192/1995 Z. z. sa takéto údaje
nesmú používať". (list vlastníctva č. XXXX z prílohovej obálky č. l. 52).

3. Na základe takto zistených skutočností súd prvej inštancie potom ustálil, že hoci žalobkyňa v
prerokúvanej veci tvrdila, že spoluvlastnícky podiel jej otca 60/96 na pozemku parc. č. 3829/2 v k.
ú. Y. H. nikdy neprešiel na štát, podstatné je, že na rubovej strane výmeru o prídele do vlastníctva
č. 05-09-33/18/1949 je pripojená doložka - prehlásenie Krajského národného výboru v Bratislave z 3.

novembra 1952, ktorým tento úrad podľa § 11 zákona č. 90/1947 Zb. potvrdzuje, že nehnuteľnosti
uvedené v tomto výmere o prídele sú právoplatne konfiškované podľa dekrétu prezidenta republiky č.
108/1945 Zb., nariadenia č. 104/1945 Zb. SNR. Ustanovenie § 11 zákona č. 90/1947 Zb. o prevedení
knihového poriadku ohľadom konfiškovaného nepriateľského majetku ustanovovalo, že vkladnými
listinamisúokreminéhovýmeryoprídelochvydané„fondom",akoajinéprehlásenia„fondu".Fondomsa
v zmysle § 3 ods. 2 a 1 zákona č. 90/1947 Zb. rozumie v danej veci tzv. osídľovací úrad a Fond národnej

obnovy. Osídľovací úrad bol podľa § 2 ods. 1 zákona č. 148/1947 Zb., ktorým sa vykonávala Dohoda
medzi Československom a Maďarskom o výmene obyvateľstva (vyhl. č. 145/1946 Zb.), povolaný s
konečnou platnosťou rozhodovať o tom, či sú splnené podmienky konfiškačných predpisov ohľadom
majetku uvedeného v čl. VII Dohody, teda aj podmienky nariadenia č. 104/1945 Zb. SNR. a dekrétu
č. 108/1945 Zb. (§ 2 ods. 2 cit. zákona). Osídľovacie úrady boli zrušené zákonom č. 18/1950 Zb. a

ich pôsobnosť vo veciach súvisiacich s majetkom zanechaným v Československu osobami v zmysle
uvedenej Dohody a zákona č. 148/1947 Zb. prešla na krajské národné výbory (§ 5 vyhlášky č. 225/1950
Ú. v.). Do pôsobnosti krajských národných výborov potom patrilo nielen rozhodovať o tom či sú splnené
podmienky podľa konfiškačných predpisov, ale aj vydávanie potvrdení a osvedčení o tom, že k takejto
konfiškácii došlo. Poukazujúc na ust. § 205 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej

len „CSP") súd prvej inštancie dôvodil, že listiny vydané orgánmi verejnej moci v medziach ich právomoci
sú tzv. verejnými listinami, ktoré potvrdzujú pravdivosť toho, čo je v nich osvedčené alebo potvrdené,
ak nie je dokázaný opak. Verejné listiny teda zakladajú pre seba domnienku pravdivosti, čo potom
v zmysle § 192 CSP znamená, že v nich osvedčená skutočnosť sa musí považovať za preukázanú,
pokiaľ ju nevyvrátil ten, kto sa dovoláva opaku. Z uvedeného teda vyplýva, že ak krajský národný výbor

osvedčil, že nehnuteľnosti uvedené vo výmere č. 05-09-33/18/1949 boli právoplatne konfiškované podľa
dekrétu č. 108/1945 Zb. alebo nariadenia č. 104/1945 Zb., potom k takejto konfiškácii právoplatne došlo.
Súd pritom upozorňuje, že táto doložka nehovorí o tom, že došlo ku konfiškácii pozemkov vlastníkov
uvedených vo výmere, ale pozemkov ako takých. Preto nie je podstatné, že v samotnom výmere nie je
uvedený právny predchodca žalobkyne jej otec F. H. so svojím podielom. Postačí, že je v ňom uvedený

pozemok parc. č. 3829/2 o výmere 1.208 siah v celosti, o ktorom tak uvedená doložka potvrdzuje,
že bol konfiškovaný. Súd mal za to, že žalobkyňa mohla dokázať, že k takejto konfiškácii nedošlo,
teda že neboli splnené podmienky pre konfiškáciu či už podľa nariadenia č. 104/1945 Zb. SNR, alebo
podľa dekrétu č. 108/1945 Zb. A hoci ide o dokazovanie negatívnej skutočnosti, neznamená to v tomto
prípade prenos dôkazného bremena na protistranu, pretože taký postup by bol v rozpore s výslovným

ustanovením § 205 CSP o dôkaznej sile verejných listín. Na vyvrátenie pravdivosti listinného dôkazu
preto bolo potrebné navrhnúť dôkazy, ktoré by dostatočne svedčili o tom, že údaj vo verejnej listine je
nesprávny. Mohlo ísť napríklad o spisy konfiškačných komisií (§ 1 ods. 7 nariadenia č. 104/1945 Zb.
SNR) prípadne spisy pracovných komisií pre odsun Maďarov podľa Dohody o výmene obyvateľstva,
prípadne o potvrdenia štátnych archívov, že určité osoby sa v takýchto spisoch nespomínajú, alebo že

nie sú uvedené v súpisoch takýchto osôb. Žalobkyňa však v tomto smere žiadne dôkazy nenavrhla, čo
ale znamená, že dôkaznú moc verejnej listiny - doložku krajského národného výboru z 3. novembra
1952 nevyvrátila. Súd považoval tvrdenia žalobkyne, že prídelcovia na uvedených nehnuteľnostiach
nikdy nehospodárili, za účelové a vyvrátené hlásením Okresného národného výboru v Čalove, z ktorého
vyplýva, že E. N. hospodáril na výmere 3,69 ha, ktorá bola v podstate zhodná s výmerou pridelenou

mu s manželkou výmerom v roku 1949 (3,8 ha), keď je ťažko predstaviteľné, že by si súkromne
hospodáriaci roľník v 50-tych rokoch mohol na svoje hospodárenie zadovážiť iné pozemky než tie, ktoré
mu boli výmerom pridelené. O identite pozemkov užívaných s pozemkami pridelenými svedčí okrem
iného aj to, že prídel E. N. a manželke nebol odňatý, čo by sa bolo stalo, keby pridelené pozemky
osobneneobhospodarovalsostarostlivosťouriadnehohospodára(porov.čl.IXvýmeru).Vzhľadomnato

považoval súd za dokázané (a čestným vyhlásením M. F. za podopreté), že to bol E. N. s manželkou, kto
tieto pozemky okolo roku 1955 združil do jednotného roľníckeho družstva. Potom ich ale logicky nemohol
do JRD združiť otec žalobkyne F. H., ktorý sa inak ani členom nestal, čo na pojednávaní potvrdila sama
žalobkyňa. Námietky žalobkyne proti listinám predloženým žalovaným (zmluva o dočasnom užívaní,pasportizačný list, výpoveď), považoval súd za účelové, nakoľko jednak CSP nevylučuje vykonávanie
dokazovania kópiou listiny (§ 187 CSP) a súd je povinný ju hodnotiť podľa rovnakých zásad ako sú
uvedené v § 191 CSP. Súd teda môže v súvislosti s ostatnými dôkazmi dospieť aj k záveru,

že obsah listiny predloženej len v kópii je správny a pravdivý. Listiny predložené žalovaným sú čo
do svojej „kvality" (teda kópia alebo originál) v podstate rovnaké ako listiny predkladané žalobkyňou,
ktorá takisto predložila len kópie s nečitateľnými podpismi a pečiatkami. Podstatné však je, či listiny
predložené žalobkyňou ako aj listiny predložené žalovaným na seba navzájom nadväzujú a vytvárajú
ucelený a uveriteľný obraz sledu udalostí s relevantným vzťahom k prerokúvanej veci. Z predložených

listín (č. l. 157 až 162) podľa súdu jasne vyplýva, že svedkyňa Y. najskôr vypovedala nájomnú zmluvu s
Poľnohospodárskym družstvom Veľký Meder, aby si tým mohla vyčleniť svoje vlastné pozemky. Keďže
ich vyčlenenie zrejme technicky nebolo možné, požiadala svedkyňa o pridelenie náhradných pozemkov
do užívania. Na tento účel bol vyhotovený súpis pozemkov (pasportizačný list, na ktorom inak parcela
č. 3829/2 jasne uvedená je), podľa ktorého potom iné družstvo (PD Sokolce) uzavrelo so svedkyňou
dohodu o náhradnom užívaní (výmera v pasportizačnom liste a zmluve zo 17. októbra 2000 je totiž

presne tá istá). Tá zároveň vyhlásila, že jej pôvodné pozemky (užívané PD Veľký Meder) sú naďalej
v jej vlastníctve. Uvedený logický sled udalostí, o ktorom svedčia minimálne tri formálne bezchybné
listiny výpoveď č. l. 161, čestné prehlásenie č. l. 162 a zmluva č. l. 158, potom viedli súd k záveru aj o
pravdivosti ostatných listín, ktoré formálne natoľko bezchybné nie sú (neobsahujú podpis ani pečiatku,
č. l. 157, 159 a 160). Žalobkyňa na podporu svojej dobromyseľnej držby predložila nájomnú zmluvu z

roku 1999 s PD Sokolce, v ktorej však vôbec nie sú vymedzené užívané pozemky (tie mali byť vydané
vlastníkovi len na požiadanie), no ani ich výmera. Tie sú vymedzené až v ďalšej nájomnej zmluve zo 14.
augusta 2003. Podľa názoru súdu však listiny predkladané žalobkyňou nedávajú odpoveď na základnú
otázku, prečo boli nájomné zmluvy uzavreté s PD Sokolce. Z identifikácie parciel z 15. decembra 1992
na č. l. 33, ktorú predložila sama žalobkyňa, totiž vyplýva, že pozemok č. 3829/2 je zlúčený do užívacej

parcely č. 4922, ktorú užíva PD Čalovo (dnes: Poľnohospodárske družstvo Veľký Meder). Za daných
okolností potom ale tomuto východisku zodpovedá skutkový stav vyplývajúci z listín predložených
žalovaným. Potom je totiž logické, že svedkyňa Y. vypovedala nájomnú zmluvu Poľnohospodárskemu
družstvu Veľký Meder a pasportizačný list jej vystavilo toto družstvo. Až následne jej náhradné pozemky
poskytlo PD Sokolce zmluvou zo 17. októbra 2000. Naopak, skutkové závery z listín predložených

žalobkyňou nezodpovedajú tomuto základnému východisku, teda že užívateľom (nájomcom) sporného
pozemku malo byť predovšetkým družstvo Sokolce. Súd uviedol, že nevykonal žalobkyňou navrhnuté
dokazovanie výsluchom svedka F., ani opakovaným výsluchom svedkyne Y., pretože otázku užívania
pozemku považoval za dostatočne preukázanú hlásením ONV v Čalove. Výsluch svedka - predsedu
PD Sokolce nevykonal preto, lebo jednak nebolo zrejmé, čo sa malo týmto výsluchom zistiť a jednak

bol súd názoru, že otázka existencie viacnásobných nájomných vzťahov je vo výsledku pre vyriešenie
otázky vlastníckeho práva nepodstatná.

4. K uplatnenému žalobnému petitu, ktorým sa žalobkyňa domáhala, aby súd „zrušil" výlučné vlastníctvo
žalovaného a priznal jej vlastnícke právo v podiele 60/96 súd uviedol, že je dostatočne určitý a

vykonateľný, nakoľko je z neho zrejmé, že žalobkyňa žiada, aby súd „rozhodol o existencii jej
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti", ktoré nemalo byť zapísané ako duplicitné. V prerokúvanej veci
je žalovaný na liste vlastníctva zapísaný ako výlučný vlastník parcely č. 3829/2, kým žalobkyňa je
zapísaná v podiele 60/96. Takéto zápisy nemôžu popri sebe obstáť, pretože je jasné, že ak je žalovaný
vlastníkom celej nehnuteľnosti, nemôže byť nikto iný jej spoluvlastníkom. Je teda zrejmé, že vlastnícke

právo žalobkyne a žalovaného sa navzájom vylučujú. Súd preto uzavrel, že žalobkyňa má naliehavý
právny záujem na určení, že podiel 60/96 na tomto pozemku je len jej vlastníctvom, teda že žalovaný v
tejto časti (v rozsahu tohto podielu) vlastníkom nehnuteľnosti nie je.

5. Súd prvej inštancie potom v prvom rade skúmal vlastnícke právo otca žalobkyne. Poukázal na § 52

písm. a) a b) nariadenia č. 222/1855 r. z. o zakladaní a vedení pozemkových kníh (tzv. Pozemnoknižný
poriadok), podľa ktorého sa na list vlastníctva (list B) pozemkovej knihy zapisuje meno vlastníka a titul
nadobudnutiavlastníctva.F.H.nadobudoltentospoluvlastníckypodielvroku1929dedením.Účinnosťou
Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. (1. apríl 1964) bol tento spoluvlastnícky podiel vo vlastníctve
F. H. ako jeho individuálne (súkromné) vlastníctvo (§ 127 a § 489 Obč. zák. v znení účinnom do 31.

decembra 1992 a contrario), ktoré sa podľa § 490 ods. 1 a 3 Obč. zák. v cit. znení taktiež dedilo. V zmysle
§ 460 Obč. zák. v cit. znení (účinnom aj ku dňu smrti F. H.) sa dedičstvo nadobúdalo smrťou poručiteľa,
a to zo zákona alebo zo závetu, pričom v prvej dedičskej skupine dedili manžel a deti poručiteľa. Ak bol
len jeden dedič, potvrdilo mu štátne notárstvo nadobudnutie dedičstva (§ 481 Obč. zák. v cit. znení). F.H. zomrel XX. H. XXXX. V zmysle cit. ustanovení by tak žalobkyňa ako jeho jediná dedička jeho smrťou
nadobudla celý jeho majetok, vrátane spoluvlastníckeho podielu 60/96 k parcele č. 3829/2 v k. ú. Y. H.. K
opačnému záveru by bolo možné dôjsť jedine vtedy, ak by sa zistilo, že F. H. v období medzi rokom 1929

a 19. májom 1970 stratil svoje vlastnícke právo k uvedenému podielu. Žalovaný pritom tvrdil a dokazoval,
že F. H. stratil svoje vlastníctvo, ktoré bolo pridelené do vlastníctva rodičom svedkyne Y.. Od roku 1945
pritom mohlo dôjsť k strate vlastníckeho práva rôznymi spôsobmi, predovšetkým však konfiškáciou v
zmysle nariadenia SNR č. 104/1945 a prechodom na štát v zmysle Dohody medzi Československom
a Maďarskom o výmene obyvateľstva (vyhl. č. 145/1946 Zb.) v spojení s vykonávacím zákonom č.

148/1947Zb.Podľa§1ods.1nariadeniaSNRč.104/1945Zb.sakonfiškovalpôdohospodárskymajetok
na území Slovenska, ktorý je vo vlastníctve osôb nemeckej alebo maďarskej národnosti, zradcov a
nepriateľov národa a republiky a niektorých právnických osôb. V nadväznosti na to však bol vydaný
zákon č. 90/1947 Zb., ktorý sa podľa § 1 ods. 1 týkal aj majetku konfiškovaného podľa nar. č. 104/1945
Zb. Bolo pritom zistené, že pozemok parc. č. 3829/2 v k. ú. Y. H. podliehal takejto konfiškácii najneskôr k
14. aprílu 1949, teda ku dňu vyhotovenia výmeru o prídele tohto pozemku do vlastníctva. Súd tak dospel

k záveru, že táto konfiškácia sa týkala aj pozemku parc. č. 3829/2 v k. ú. Y. H., a to v celosti tak, ako
je uvedený vo výmere o prídele č. 05-09-33/18/1949. Osídľovací úrad mal potom právo podľa zákona
č. 148/1947 Zb. a § 2 vládneho nariadenia č. 30/1948 Zb. rozhodovať o pridelení toho majetku, ktorý
prešielnaštátexlegenapríkladvdôsledkukonfiškácie,uktorejosídľovacíúradrozhodovalonaplneníjej
podmienokpodľa§2ods.1zákonač.148/1947Zb.Pokiaľžalobkyňapoukazovalavtejtosúvislostinato,

že uvedený zákon predpokladal, že určitá osoba bola vysťahovaná, nie je jej názor plne správny. Podľa
čl. VII ods. 1 Dohody medzi Československom a Maďarskom o výmere obyvateľstva síce vlastnícke
právo presťahovaných osôb k im náležiacim nehnuteľnostiam prechádza na štát ich doterajšieho
bydliska, teda v prípade osôb vysťahovaných takto do Maďarska prechádza vlastnícke právo k ich
nehnuteľnostiam na československý štát. Už dôvodová správa k zákonu č. 148/1947 Zb. (Ústavodarné

Národné zhromaždenie 1947, 3. zasadanie, tlač 733) totiž výslovne zdôrazňovala, že čl. X ods. 1 tejto
dohody bol v Československu vykonaný už konfiškačnými predpismi, teda že majetok Maďarov sa z
pohľadu československého práva považuje za konfiškovaný bez ohľadu na ustanovenia dohody. § 2
ods. 3 zákona č. 148/1947 Zb. potom prezumuje splnenie konfiškačných podmienok zo samotného
aktu vysťahovania. Podmienkou aplikácie zákona č. 148/1947 Zb. a naň nadväzujúceho nariadenia č.

30/1948 Zb. teda nevyhnutne nie je, aby sa vlastník majetku reálne vysťahoval do Maďarska. Naopak,
§ 2 ods. 1 zákona č. 148/1947 Zb. dával osídľovaciemu úradu právo s konečnou platnosťou rozhodnúť,
či sú splnené podmienky konfiškácie, u takých osôb, ktoré sa v danom čase považujú za osoby
vysťahované do Maďarska (t. j. sú napr. zaradené do zoznamu osôb určených na presídlenie, aj keď
fakticky ešte neboli presťahované). Ak osídľovací úrad takéto rozhodnutie vydal, súdy nie sú oprávnené

ho preskúmavať. Nie sú teda oprávnené ani preskúmavať otázku, či sa určitá osoba skutočne má
alebo nemá považovať za vysťahovanú do Maďarska, keďže aj toto posúdenie patrí do kompetencie
osídľovacieho úradu. Na právomoc osídľovacieho úradu, ale ani samotnú konfiškáciu nemalo vplyv ani
to, ak osoba pôvodne zaradená do zoznamu osôb na presťahovanie sa následne z Československa
z akéhokoľvek dôvodu nevysťahovala. Tento majetok sa na základe takýchto rozhodnutí považuje

za majetok osôb presťahovaných do Maďarska (tzv. majetok presťahovaných Maďarov) v zmysle
§ 1 vládneho nariadenia č. 30/1948 Zb. Osídľovací úrad s ním potom mohol nakladať spôsobom
upraveným v § 2, podľa ktorého sa z majetku presťahovaných Maďarov poskytne náhrada oprávneným
prisťahovalcom, poskytne doplnkový prídel alebo sa s ním naloží podľa § 5. V danej veci mal súd za to,
že osídľovací úrad v súlade so zákonom č. 148/1947 Zb. rozhodol o splnení podmienok konfiškácie

vo vzťahu k celému pozemku parc. č. 3829/2 a jeho rozhodnutie je právoplatné, pretože to doložkou
na výmere o prídele osvedčil na to oprávnený krajský národný výbor, na ktorý na základe vyhlášky č.
225/1950 Ú. v. prešla kompetencia súvisiaca s prideľovaním takto konfiškovaného majetku prídelcom.
Táto doložka teda osvedčuje, že o splnení podmienok konfiškácie bolo rozhodnuté vo vzťahu ku všetkým
spoluvlastníkompozemku,nielenkV.X.,tedaajvovzťahukuF.H..Nazákladetohopotombolosídľovací

úrad oprávnený prideliť tento pozemok E. N. s manželkou takisto v celosti, čo sa aj stalo výmerom č.
05-09-33/18/1949. Tento výmer bol v zmysle § 11 zákona č. 90/1947 Zb. vkladnou listinou, na základe
ktorej bolo možné povoliť vklad vlastníckeho práva v pozemkovej knihe bez ohľadu na to, kto v nej
bol v danom čase zapísaný. Prídelca preto musel nadobúdať vlastnícke právo k pridelenému majetku
aj v prípade, ak jeho doterajší vlastník nespĺňal podmienky či už konfiškačných predpisov alebo nebol

osobou presťahovanou do Maďarska. Ak totiž osídľovací úrad podľa § 2 ods. 1 zákona č. 148/1947 Zb.
vydal takéto rozhodnutie, toto bolo konečné, bolo ním právoplatne rozhodnuté, že podmienky § 2 ods.
1 cit. zák. (splnenie podmienok konfiškácie a vysťahovania) sú dané a zaväzovalo aj za predpokladu,
že bolo nesprávne. Toto rozhodnutie potom zaväzuje aj súd v prerokúvanej, ktorý nie je oprávnenýpreskúmavať jeho vecnú správnosť a musí naň prihliadať (§ 194 ods. 2 CSP). V takomto prípade je teda
nadobudnutievlastníckehoprávakpridelenýmnehnuteľnostiamoriginárne,keďžehoprídelcanadobúda
napriek tomu, že pôvodný vlastník nespĺňal podmienky na jeho stratu. Súd teda uzavrel, že E. N. a jeho

manželka nadobudli výmerom o prídele vlastnícke právo k celej parcele č. 3829/2, teda aj k 60/96-inám
zapísaným v pozemkovej knihe pre F. H., čím F. H. svoje vlastnícke právo stratil najneskôr k 14. aprílu
1949 (deň vydania výmeru o prídele). Podľa už citovaného § 460 Občianskeho zákonníka sa smrťou
poručiteľa nadobúdalo dedičstvo, teda to, čo poručiteľ vlastnil ku dňu smrti. Ak teda F. H. nevlastnil tento
podiel v čase smrti, nemohla ho nadobudnúť ani žalobkyňa. Na tomto závere nič nemení skutočnosť, že

tieto nehnuteľnosti boli zahrnuté do aktív dedičstva po F. H. v rozhodnutiach štátneho notárstva. Podľa
judikatúry (judikát R 51/1967) totiž také zahrnutie majetku ešte nepreukazuje vlastnícke právo poručiteľa
k nemu. Vzhľadom na to žalobkyňa nemôže svoje vlastnícke právo odvodzovať od vlastníctva svojho
právneho predchodcu F. H., ktorý ho stratil tým, že pozemok bol v roku 1949 pridelený do vlastníctva
E. N. a jeho manželke. Tým odpadá aj potreba zaoberať sa otázkou vydržania pozemkov týchto osôb,
prípadneP.Y.alebožalovaného.Aktotižprídelcovianadobudlivlastníckeprávoprídelom,stalisapriamo

vlastníkmi,nielendržiteľmi.Podľasúduopačnénámietkyžalobkyneohľadomosobnéhorozsahuvýmeru
o prídele neobstoja. Odvolací súd vyslovil právny názor, že súd prvej inštancie pôvodne nesprávne
skúmal vecnú správnosť výmeru o prídele. Preto na základe prvšieho rozsudku prvoinštančného súdu a
zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu, nie je možné akceptovať názor žalobkyne, že výmer o prídele
nemal účinky voči F. H. a jeho spoluvlastníckemu podielu 60/96-ín.

6. Vzhľadom na to, že žalobkyňa opakovane poukazovala na to, že pozemky užívala dobromyseľne a
jej vlastnícke právo je preukázané sledom titulov, skúmal súd prvej inštancie aj otázku, či žalobkyňa,
prípadne jej právny predchodca F. H. nemohli vlastnícke právo nadobudnúť po roku 1949 vydržaním.
Podľa § 116 ods. 1 Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. mohol vlastnícke právo k veci nehnuteľnej

nadobudnúť ten, kto ju oprávnene držal počas 10 rokov. Držiteľom sa v zmysle § 143 cit. Občianskeho
zákonníka rozumel ten, kto s vecou nakladal ako so svojou. V prerokúvanej veci je však zo zisteného
skutkového stavu zrejmé, že F. H. stratil v roku 1949 nielen vlastníctvo, ale aj držbu sporného pozemku,
pretože jeho držiteľom sa stal E. N. s manželkou (ktorí na ňom hospodárili). Už vzhľadom na to je
vylúčené, aby mohol byť F. H. považovaný za držiteľa pozemku, čo vzhľadom na jasné znenie § 116

ods. 1 cit. Obč. zák. vylučovalo, aby ho mohol vydržať. Nový Občiansky zákonník účinný od 1. apríla
1964 potom inštitút vydržania a držby úplne zrušil, v dôsledku čoho je vylúčené, aby sa žalobkyňa stala
(oprávnenou) držiteľkou sporného pozemku v čase smrti svojho otca F. H. (zomrelého XX. H. XXXX).
Opätovne bola držba a vydržanie zavedené do nášho právneho poriadku zákonom č. 131/1982 Zb.,
ktorý v novom § 135a Občianskeho zákonníka upravoval možnosť vydržania určitých (aj nehnuteľných)

vecí. Ustanovenie § 135a ods. 3 Obč. zák. však vylučovalo nadobudnúť týmto spôsobom veci, ku
ktorým mala socialistická organizácia právo užívania. Zo zisteného skutkového stavu je zrejmé (a
konečne medzi stranami aj nesporné), že najneskôr od 50-tych rokov bol sporný pozemok združený
do družstva. Podľa § 24 ods. 2 zákona č. 49/1959 Zb. o jednotných poľnohospodárskych družstvách,
ako aj neskoršieho § 37 ods. 1 zákona č. 122/1975 Zb. o poľnohospodárskom družstevníctve vznikalo

družstvám k združeným pozemkom právo družstevného užívania. Tým bol vylúčené, aby ktokoľvek
nadobudol vlastnícke právo k spornému pozemku vydržaním podľa § 135a Obč. zák. účinného do 31.
decembra 1991. K opätovnému obnoveniu právneho inštitútu vydržania došlo s účinnosťou od 1. januára
1992. Nové ustanovenie § 134 ods. 1 Obč. zák. ustanovuje, že oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom
veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu desať rokov (ak ide o nehnuteľnosť). Už z textu citovaného

ustanovenia je zrejmé, že podmienkou nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním je predovšetkým
držba vydržiavanej veci, a to držba oprávnená. Držbu vymedzuje § 129 ods. 1 Obč. zák. tak, že držiteľom
je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou. Oprávneným držiteľom je potom podľa § 130 ods. 1 Obč.
zák. držiteľ, ktorý je s ohľadom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec patrí. Z oboch
citovaných ustanovení tak jasne vyplýva, že podmienkou vydržania nie je sama dobromyseľnosť, ale

existujúca a trvajúca držba veci spojená s dobromyseľnosťou. Podľa § 134 ods. 3, ale aj § 872 ods.
6 Obč. zák. sa v podstate do doby vydržania započítava aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe
právny predchodca, a to v podstate aj pred 1. januárom 1992. V prerokúvanej veci však zo zisteného
skutkového stavu vyplýva, že právny predchodca žalobkyne F. H. sporný pozemok v držbe nemal (mal
ho v držbe prídelca E. N. s manželkou), v dôsledku čoho je vylúčené, aby si žalobkyňa započítavala jeho

oprávnenú držbu. Žalobkyňa svoje vlastnícke právo odvodzuje od dedenia v dôsledku smrti poručiteľa,
kedy jej bolo nadobudnutie sporného pozemku potvrdené rozhodnutím štátneho notárstva. Rovnako
však bolo nadobudnutie sporného pozemku potvrdené svedkyni Y. rozhodnutiami Štátneho notárstva
v Dunajskej Strede sp. zn. D 582/67 a D 904/72 (vždy po jednej polovici). Pretože podľa predošléhovýkladu boli vlastníkmi sporného pozemku jej rodičia, nadobudla dedením po nich vlastnícke právo
svedkyňa Y. (§ 460 Obč. zák.). Žalobkyňa by tak mohla nadobudnúť vlastnícke právo len vtedy, ak by
tento pozemok sama držala ako oprávnená držiteľka po roku 1970. Žalobkyňa pritom v tejto súvislosti

poukazuje okrem iného na to, že po roku 1992 (konkrétne zmluvou z 20. októbra 1999) vykonávala
právo prenajímateľky týchto pozemkov. Podľa už cit. § 129 Obč. zák. je držiteľom ten, kto právo
vykonáva pre seba. Podľa judikatúry (porov. napr. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp.
zn. 22 Cdo 5107/2014) združením pozemkov v JRD vlastník nestrácal ani vlastnícke právo (pozri aj
§ 24 ods. 1 cit. zák. 49/1959 Zb.), ale ani postavenie držiteľa veci, keďže (aj keď výrazne oklieštene)

nakladal s pozemkom ako s vlastným. JRD vznikalo len právo družstevného užívania, teda obsiahle
zákonné právo pozemky užívať a požívať. JRD sa však stávalo len detentorom (majiteľom) pozemkov,
ktoré malo v sprostredkovanej držbe od ich držiteľa - vlastníka a člena družstva. V prerokúvanej
veci zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že členom družstva, ktorý sporný pozemok do družstva
združil, bol E. N. s manželkou, ktorí boli dovtedy vlastníkmi a držiteľmi tohto pozemku. Tým E. N. s
manželkou zostali držiteľmi tohto pozemku, aj keď k nemu vzniklo právo užívania družstva podľa vtedy

účinného zákona č. 63/1949 Zb. a neskôr účinných zákonov č. 49/1959 Zb. a č. 122/1975 Zb. Ten istý
princíp bol v podstate vyjadrený aj v § 18 ods. 3 zákona SNR č. 293/1992 Zb., na ktorý poukazoval
žalovaný vo svojom odvolaní. Podľa existujúceho stanoviska právnej vedy je pritom vylúčené, aby
držba tej istej veci patrila súčasne dvom rôznym osobám, pokiaľ nejde o spoločne vykonávanú držbu.
Ak teda bol držiteľom veci E. N. s manželkou, potom držiteľom veci nemohla byť žalobkyňa. Smrťou

E. N. a jeho manželky prešlo tak vlastnícke právo, ako aj postavenie držiteľa pozemku (vtedy v
užívaní družstva) na ich dedičku - svedkyňu Y.. V dôsledku toho nemohla držba tohto pozemku ani
potom patriť žalobkyni. Na tom nič nemení ani rozhodnutie štátneho notárstva, ani existencia nájomnej
zmluvy. Rozhodnutie Štátneho notárstva Bratislava-vidiek zo 17. septembra 1970, ktorým bolo žalobkyni
potvrdené nadobudnutie sporného pozemku po poručiteľovi F. H., totiž mohlo zakladať jedine prípadnú

dobromyseľnosť žalobkyne o tom, že jej tento pozemok patrí. Ustanovenie § 134 ods. 1 Obč. zák. však
jasne ustanovuje, že dobromyseľnosť nie je jediným predpokladom vydržania. Ako už bolo uvedené,
prvým a základným predpokladom je existencia držby, teda faktického vykonávania práva pre seba.
Na nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním nemôže postačovať len sama okolnosť, že sa niekto
dobromyseľne domnieva, že mu určitá vec patrí. Je potrebné dôsledne trvať na požiadavke § 134

ods. 1 Obč. zák., aby vydržaním mohol nadobudnúť vlastníctvo len ten, kto je skutočným držiteľom veci,
teda má k nej faktickú moc (§ 129 ods. 1 Obč. zák.). Žalobkyňa pritom v tomto konaní nedokázala,
že by roku 1970 akýmkoľvek spôsobom vykonávala držbu uvedeného pozemku pre seba (napr. ako
členka družstva). Takúto držbu nemohla pritom nadobudnúť ani od poručiteľa F. H., ktorý podľa už
uvedeného držiteľom pozemkov v danom čase nebol. Držbu žalobkyne by tak teoreticky bolo možné

považovať za preukázanú najskôr od roku 1999, od kedy preukázala odovzdanie uvedených pozemkov
do nájmu. Podľa názoru súdu tým však držba žalobkyne preukázaná nie je. Z nájomnej zmluvy totiž
jednak nevyplýva, akých pozemkov sa týka, keďže až v nájomnej zmluve č. 4050/2003 sú tieto pozemky
bližšie identifikované. Okrem toho však nie je zrejmé, prečo bola takáto zmluva uzavretá s PD Sokolce,
keď podľa žalobkyňou samotnou predložených identifikácií bolo užívateľom tohto pozemku PD Veľký

Meder (č. l. 33). Uzavretie samotnej nájomnej zmluvy žalobkyňou tak nemožno považovať za dôkaz
držby a nakladania s vecou ako s vlastnou, pretože zo zisteného skutkového stavu nie je jednoznačne
dokázané, že nájomca tieto pozemky aj skutočne užíval, teda že skutočne bol detentorom sporného
pozemku na základe prenechania od držiteľa (žalobkyne). Samotnú držbu podľa § 129 ods. 1 a §
134 ods. 1 Obč. zák. nemôže založiť omyl ohľadom predmetu držby; omyl môže prípadne založiť len

dobromyseľnosť, držba však musí existovať ako faktický stav. Navyše žalobkyňa sa domáhala svojho
zápisu do katastra nehnuteľností v roku 2008, kedy bol aj založený nový list vlastníctva s poznámkou
duplicitného vlastníctva. O existencii duplicitného vlastníctva pritom žalobkyňa podľa vlastných slov
vedela od tohto okamihu. Podľa § 130 a § 134 Obč. zák. sa však na vydržanie nehnuteľnej veci vyžaduje
okrem iného desaťročná dobromyseľná držba. Držba žalobkyne mohla ako dobromyseľná trvať najviac

deväť rokov (od roku 1999 do roku 2008), potom už nemohla byť so zreteľom na všetky okolnosti
presvedčená o svojom vlastníctve a jej držba nemohla byť dobromyseľná. Žalobkyňa teda nemohla
nadobudnúť vlastnícke právo k spornému pozemku vydržaním po roku 1999, ale ani skôr, keďže skôr
nedokázala držbu tohto pozemku (nakladanie s ním ako so svojím), ani svoju dobromyseľnosť, že jej
tento pozemok patrí. Súd mal tiež za vyvrátené tvrdenie žalobkyne, že k vzniku duplicitného vlastníctva

došlo akousi chybou v písaní v kúpnej zmluve medzi svedkyňou Y. a žalovaným z 26. augusta 2004 a
že parcela č. 3829/2 nebola nikdy evidovaná na LV č. XXXX, a to úplným výpisom tohto LV, ktorý bol
v konaní oboznamovaný aj za prítomnosti žalobkyne. Parcely č. 3936/102 a 3936/202 vznikli zjavne
rozdelením parcely č. 3936/2 (ich výmera 2850 + 3307 = 6157 je totiž zhodná s jej pôvodnou výmerou),a boli vytvorené až v roku 2009, takže nemohli byť vôbec predmetom zmluvy z roku 2004. Podľa súdu
tiež žalobkyňa celkom zjavne nesprávne chápe dohodu o dočasnom bezplatnom užívaní zo 17. októbra
2000 ako dôkaz toho, že nehnuteľnosti svedkyne Y. nie sú definované. Táto dohoda totiž vychádza z §

15 ods. 2 zákona SNR č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách atď., podľa ktorého ak vlastník požiadal
o vyčlenenie pozemkov, ku ktorým zaniklo právo užívania podľa § 22 zákona č. 229/1991 Zb. o pôde
(medzi nimi aj právo družstevného užívania podľa § 37 zákona č. 122/1975 Zb.), no z hospodárskych
dôvodov mu tieto pozemky nebolo možné vyčleniť, pridelili sa mu iné pozemky do náhradného užívania
v podstate podľa rozhodnutia pozemkového úradu. V prerokúvanej veci je pritom zrejmé práve to, že

pasportizačným listom bolo ustálené, že PD Veľký Meder má v užívaní pozemky vo vlastníctve svedkyne
Y., ku ktorým zaniklo právo družstevného užívania (medzi nimi aj parcelu č. 3829/2), a táto požiadala o
ich vyčlenenie. Na základe toho jej boli potom vyčlenené náhradné pozemky od PD Sokolce v presne tej
istej výmere ako je uvedená v pasportizačnom liste. Uvedená dohoda zo 17. októbra 2000 teda podľa
názoru súdu naopak svedčí o tom, že pozemky svedkyne Y. boli definované úplne presne a jasne. Na
základe všetkých týchto skutočností súd žalobu žalobkyne zamietol.

7. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a plne úspešnému žalovanému priznal
voči žalobkyni náhradu všetkých trov konania.

8. Zároveň s odkazom na ust. § 255 ods. 1 CSP súd priznal aj štátu nárok na náhradu trov voči

neúspešnej žalobkyni.

9. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podala žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho
zastúpenia v celom jeho rozsahu odvolanie, a to poukazujúc na odvolacie dôvody podľa § 365 ods.
1 písm. a). b), d), e), f), g) a h) CSP. Dôvodila, že trvá na tom, že jej vlastníctvo ako aj vlastníctvo

jej právneho predchodcu je neprerušené a nikdy nebolo spochybnené; tvrdenia žalovaného a jeho
predkladané dôkazy sú mätúce až klamlivé a súd ich vyhodnotil nesprávne a arbitrárne a dospel tak
k nesprávnym záverom ako aj právnemu posúdeniu. Žalovaný mení skutočnosti a tendenčne vykladá
právne dokumenty ako aj úkony. Uviedla, že podľa § 8 dekrétu prezidenta č. 108/1945 Zb. sa prideľujú
majetkové podstaty na základe prídelových plánov. Majetok a vlastnícke právo F. H. ani P. H. nikdy nebol

súčasťouprídelovéhoplánuanebolnikdyurčenýnakonfiškáciuanipridelenie.Tútoskutočnosťvšaksúd
ignoruje a žalovaný zneužíva vo svoj prospech. Nariadenie SNR č. 104/1946 Zb. nepozná pojem výmer
o prídele do vlastníctva a preto nemožno na základe tohto predpisu odvodzovať právo žalovaného.
Nariadenie pojíma výmer o vlastníctve pôdy, ktorá je dôkazom vlastníctva ale takúto listinu žalobca
nepredložil. Žalobkyňa preukázala, že nedošlo ku konfiškácii a ani nikdy k nej dôjsť nemohlo. Nikdy totiž

nebola splnená podmienka vysťahovania ako podmienka straty majetku a občianstva svojho právneho
predchodcu. Žalobkyňa preukázala, že majetok nebol nikdy konfiškovaný a jej právny predchodca
nebol nikdy presídlený. Ak žalovaný tvrdí opak, v celom konaní to nepreukázal. Samotný fakt, že súd
konštatuje konfiškáciu alternatívne, že buď podľa dekrétu prezidenta republiky č. 108/1945 Zb. alebo
nariadenia SNR č. 104/1946 Zb., je absolútne popretím zásady právnej istoty a nemožno túto právnu

úvahu považovať za legitímnu. Predmetnou konštatáciou súd nahrádza unesenie dôkazného bremena
na strane žalovaného a vytvára mu lepšie právne postavenie aj keď na bezprávnom základe. Súd
vychádza z postulátu, ktorý sám nevie ustáliť a odstrániť pochybnosti, ktoré by mal odstrániť žalovaný,
v opačnom prípade neuniesol ťarchu tvrdenia a súd nemôže nahrádzať postavenie protistrany, nakoľko
tým podkopáva princíp rovnosti strán a rovnosti zbraní. Súd tiež vychádzal z toho, že na rubovej

strane výmeru o prídele do vlastníctva č. 05-09-33/18/1949 je pripojená doložka - prehlásenie Krajského
národného výboru v Bratislave z 3.11.1952, ktorým tento úrad podľa § 11 zák. č. 90/1947 Zb.
potvrdzuje, že nehnuteľnosti uvedené v tomto výmere o prídele sú právoplatne konfiškované podľa
dekrétu prezidenta č. 108/1945 Zb, nariadenia č. 104/1945 Zb. SNR. Žalobkyňa nespochybňuje platnosť
dokumentu „Výmer o prídele do vlastníctva," tvrdí len, že tento dokument sa nijako netýka vlastníctva

jej právneho predchodcu a teda ani jej. V tomto dokumente sa nenachádza meno právneho predchodcu
žalobkyne - F. H. a teda daný dokument nemôže preto túto osobu zaväzovať. Tu žalobkyňa poukázala na
rozsudok Okresného súdu Pezinok sp. zn. 4C/579/2008 zo dňa 20.9.2013 a dôvodila, že v predmetnej
veci treba posudzovať, či výmer o prídele do vlastníctva obsahuje všetky náležitosti verejnej listiny a
teda - je v ňom uvedené, kto ho vydal, označenie právneho predpisu, podľa ktorého sa vydáva, akej

veci sa týka, je datovaný, opatrený odtlačkom okrúhlej pečiatky a podpisom povereníka, obsahuje mená
a priezviská bývalých vlastníkov, označenie osôb, v prospech ktorých sa vydáva, presné označenie
nehnuteľností, ktorých sa týka a ďalšie podmienky, za ktorých sa uskutočňuje pridelenie k tam uvedeným
nehnuteľnostiam. Súd v rozsudku z 17.7.2015 konštatuje, že pôvodný prídelcovia aj príslušný návrh navklad podali, ale vo vzťahu k iným pozemkom, u ktorých pozemkovo-knižný stav súhlasí so stavom v
prídelovom výmere. Naopak vo vzťahu k parcele č. 3829/2 taký návrh nepodali. Je preto zrejmé, že
prídelcovia nevedeli o pridelení pozemku o určenie ktorého vlastníctva sa žalobkyňa domáha v konaní.

Snaha žalovaného je absurdnou konštrukciou založenou na nepráve. Žalobkyňa má za to, že listina
predložená žalovaným „Výmer o prídele" podľa doteraz preukázaného nie je verejnou listinou, nakoľko
nespĺňa podstatné náležitosti kladené na takúto listinu a nie je ňou minimálne vo vzťahu ku F. H. a jeho
akýmkoľvek právam či neprávam od neho odvodených ako právneho predchodcu. Majetok F. H. nebol
nikdy obsahom prídelového plánu, ktorý bol nevyhnutným podkladom na vydanie výmeru o pridelení,

tedanemoholbyťjehomajetoknikdylegitímnepridelený.Kzáverusúdu,žežalobkyňanedokázala,žeku
konfiškácii skutočne nedošlo, žalobkyňa uviedla, že tento záver súdu je absolútne odvrátený od návrhov
žalobkyne ako aj od právnej reality. To, že listina nie je verejnou listinou a nijako sa nedotýka F. H., tvrdí
žalobkyňa počas celého procesu. Súdu boli predložené potvrdenia o pobyte F. H. na území Slovenska,
ktoré bolo neprerušené a nebol teda nikdy vysťahovaný ani presunutý, a teda jeho majetok tak nebol
nikdy predmetom konfiškácie. V tejto súvislosti žalobkyňa navrhla dôkazy, ktorými sa súd nezaoberal

a odmietol ich vykonať. Na pojednávaní dňa 5.5.2017 žalobkyňa uviedla skutočnosti, ktoré súd nebol
ochotný vypočuť si v celosti a ktorými práve žalobkyňa opätovne preukazuje nemožnosť konfiškácie
a následného pridelenia majetku F. H.. Preto ich žalobkyňa uvádza opätovne. Zákon č. 145/1946 -
Dohoda medzi Československom a Maďarskom o výmene obyvateľstva, ktorý v čl. V hovorí: „Maďarská
vláda sa zaväzuje prijať na svoje územie osoby takto presťahované. Tieto osoby stanú sa - pokiaľ

ešte nie sú- maďarskými štátnymi občanmi samým skutkom presťahovania. Tým istým skutkom budú
sprostené všetkých občianskych povinností voči Československu a Československo bude sprostené
všetkých záväzkov voči nim." V čl. VII: „Vlastnícke právo presťahovaných osôb k im prináležiacim
nehnuteľnostiam prechádza na štát ich doterajšieho bydliska." Žalobkyňa uviedla, že F. H., ako právny
predchodca žalobkyne, nebol nikdy presídlený a tým pádom jeho vlastnícke práva neprešli na štát,

nakoľko zákon na prechod vlastníckeho práva túto skutočnosť vyžaduje. F. H. ako právny predchodca
žalobkyne, nikdy nestratil slovenské, resp. československé občianstvo a nenadobudol maďarské štátne
občianstvo, teda nebol presídlený, tak ako tento zákon vyžaduje. Dôkazom je skutočnosť, že do svojej
smrti býval a žil nepretržite na území Slovenskej republiky o čom boli predložené potvrdenia o trvalom
pobyte z príslušných obecných úradov. Majetok F. H. teda nikdy neprešiel do vlastníctva štátu a nemohol

byť preto spôsobilý predmetom akéhokoľvek správneho aktu, ktorým sa jeho vlastníctvo odníma. Zákon
č. 90/1947 o prevedení knihovního pořádku stran konfiskovaného nepřátelského majetku a o úpravě
právních poměrů vztahujících se na přidelený majetek, ktorý hovorí v § 1: „Tento zákon se vztahuje na
provedení knihovního pořádku stran majetku konfiskovaného podle: a. Dekretu presidenta republiky ze
dne 21. srpna 1945, č. 12 Sb, o konfiskaci a urychleném rozdělení zemnědělského majetku Nemců,

Maďarů, jakož i zradců a nepřátel českého a slovenského národa; b. Nařízení Slovenské národní rady
ze dne 23. srpna č. 104 Sb. N. SNR o konfiskaci a urychleném rozdelení zemnedělského majetku
Nemců, Maďarů, jakož i zradců a nepřátel českého a slovenského národa, ve znení nařízení SNR
ze dne 14. května 1946 č. 64 Sb. n. SNR a Dekretu presidenta republiky ze dne 25. řína 1945
č. 108 Sb. o konfiskaci nepřátelského majetku a Fondech národní obnovy. Podľa § 11 Vkladními

listinami jsou vedle rozhodnutí o přídelu, vydaných fondem nebo i, pokud jde o majetek konfiskovaný
podle dekretu č. 108/1945 Sb., jiným příslušným úřadem o přechodu konfiskovaného majetku na
jiného nabyvatele. Žalobkyňa uviedla, že majetok F. H. nebol nikdy konfiškovaný a nemôže byť preto
predmetom akéhokoľvek prídelového správneho aktu. V zmysle § 11 citovaného predpisu je otázka,
či dokument „Výmer o prídele do vlastníctva," ktorý je predložený žalovaným, je rozhodnutím podľa

tohto ustanovenia a či zakladá sám o sebe práva a povinnosti a voči akému okruhu osôb. Zákon č.
148/1947 o opatřeních k provedení československo-maďarské dohody o výměne obyvateľstva, hovorí
v § 2: „O tom, jsou li podle konfiskačných předpisů splneny podmínky pro konfiskaci (prechod na štát)
majetku, na nejž se vztahují ustanovení VII dohody, rozhoduje, pokud se tak již nestalo, s konečnou
platností osídlovací úřad a o tom, jde li majetek zemědělský v dohode s poverenictvem zemědelství

a pozemkové reformy. Tyto podmínky se považují za splněné, byla li osoba, ktoré tento majetek
náleží, přestehována do Maďarska. Tento majetek spravuje fond národní obnovy, a to oddelene od
ostatního majetku jím spravovaného." Žalobkyňa k tomu uviedla, že F. H. nebol nikdy presídlený a
jeho majetok tak nebol nikdy spôsobilý byť predmetom konfiškácie, podľa tohto zákona či obdobného
správneho aktu. Majetok F. H. nebol nikdy konfiškovaný. Ani nikdy nebolo rozhodnuté o konfiškácii

jeho majetku, či spôsobilosti jeho majetku na konfiškáciu. Vládne nariadenie č. 30/1948 o majetku,
který zanechaly v Československé republice osoby přestěhované do Maďarska podle československo
maďarské dohody o výměne obyvatelstva v § 1 hovorí: „Toto nařízení se vztahuje na majetek, který
osoby přestehované do Maďarska zanechaly v Československé republice a který zistil osídlovací úřadse zřetelem k soupisu podle příslušných rozhodnutí smíšené komise, zřízené podle čl. X dohody
medzi Československem Maďarskem o výměne obyvatelstva ze dne 27. února 1946 č. 145 Sb.,
avšak výjimkou majetku uvedeného v § 18 dekretu presidenta republiky ze dne 25. řína 1945 č. 108

Sb. o konfiskaci nepřátelského majetku a Fondech národní obnovy. Žalovaná zopakovala, že F. H.
nikdy nezanechal majetok na území Československa ani Slovenska, nebol nikdy presídlený a jeho
majetok nebol nikdy konfiškovaný. Preto považuje záver súdu, že žalobkyňa nevyvrátila pravdivosť
listinného dôkazu Výmeru o prídele do vlastníctva za absolútne chybný a mätúci. Žalobkyňa má za
to, že dostatočne preukázala, že neboli splnené podmienky na konfiškáciu majetku F. H., preukázala

jeho nepretržitý pobyt na území Československa, resp. Slovenska, čo dokazuje, že nedošlo k naplneniu
materiálnej podmienky straty vlastníctva, a to presídleniu. Žalobkyňa preukázala v konaní, že vlastníctvo
jej právneho predchodcu bolo nepretržité a ničím nerušené, čo bolo zrejmé a jasné už z rozhodnutia
zo dňa 17.7.2015 o čom niet pochýb a je zarážajúce, že súd v rozhodnutí zo dňa 5.5.2017 ignoruje
faktický a právny stav, ktorý je nesporný v predošlom svojom rozhodnutí. K záveru súdu prvej inštancie:
„Z uvedeného je teda zrejmé, že podmienkou aplikácie zákona č. 148/1947 Zb. a naň nadväzujúceho

nariadenia č. 30/1948 Zb. nevyhnutne nie je, aby sa vlastník majetku reálne vysťahoval do Maďarsku.
Naopak, § 2 ods. 1 zákona č. 148/1947 Zb. dával osídľovaciemu úradu právo s konečnou platnosťou
rozhodnúť, či sú splnené podmienky konfiškácie, u takých osôb, ktoré sa v danom čase považujú za
osoby vysťahované do Maďarska (t. j. sú napr. zaradené do zoznamu osôb určených na presídlenie,
aj keď fakticky ešte neboli presťahované). Ak osídľovací úrad takéto rozhodnutie vydal, súdy nie sú

oprávnené ho preskúmavať;" žalobkyňa uviedla, že súd vychádza z rozhodnutia osídľovacieho úradu,
ktoré nebolo ani jednou stranou predložené a v konaní sa nijako nepreukázalo, že by F. H. bol určený
na presídlenie, či jeho majetok bol zaradený do akéhokoľvek zoznamu na konfiškáciu. Súd zakladá
svoje rozhodnutie na fikcii existencie akéhosi právneho či správnoprávneho aktu, ktorý však neexistuje,
nakoľko existovať nemôže. Jeho existenciu opiera o potvrdenie na poslednej strane výmeru o prídele

do vlastníctva 05-09-33/18/1949 zo dňa 3.11.1952 ako potvrdenie podľa § 11 zák. č. 90/47 Sb. Keďže
žalobkyňa má za to, že predmetom Výmeru nie je majetok F. H., ani odtlačok pečiatky o ktorú opiera
právnu konštrukciu súd, nemá nič spoločné s osobou F. H., či jeho majetkom. Existencia rozhodnutia o
splnení podmienok konfiškácie absentuje a súd nemôže preto na predpoklade absentujúcej skutočnosti
založiť akékoľvek právne posúdenie. F. H. nemohol vedieť o existencii výmeru, keďže v ňom nie je

uvedený,nemoholtedabyťprenehozáväznýaajkebysámpovažovaltentodokumentzaverejnúlistinu,
určite ju nemohol z hľadiska práva považovať za verejnú listinu, ktorá by sa akokoľvek dotýkala jeho
osoby či práv. Pokiaľ súd uvádza: „Opačné námietky žalobkyne ohľadom osobného rozsahu výmeru o
prídele neobstoja. Žalobkyňa totiž opomína, že tunajší súd svojím prvým rozsudkom jej žalobe vyhovel
v podstate na základe tej istej právnej úvahy, ktorú teraz sama prednáša. Odvolací súd však tento

rozsudok zrušil s odôvodnením, že súd prvej inštancie nesprávne skúmal vecnú správnosť výmeru
o prídele;" žalobkyňa uviedla, že súd vo svojom prvom rozhodnutí konštatoval neplatnosť Výmeru,
čo mu vytkol aj odvolací súd. Tak ako žalobkyňa neustále uvádza v konaní, nespochybňuje platnosť
Výmeru, avšak tvrdí, že minimálne voči F. H., ak nie v celosti, nemožno výmer považovať za verejnú
listinu, ktorá je vkladovou listinou. Podľa žalobkyne je vlastnícke právo žalovaného voči predmetu sporu

absolútne nulitné a neexistuje, nikdy neexistovalo. Pokiaľ by súd uvažoval aj o nadobudnutí vydržaním,
je potrebné vziať na zreteľ výpoveď p. Y., ktorá nevedela určiť, o ktorý pozemok sa jedná a len ťažko
môže niekto s určitosťou držať vec, ktorú nevie identifikovať. Pani Y., či jej právny predchodca vložili
do družstva iné pozemky, ako nakoniec dostali späť ako náhradu, nevedia, o aké presne ide. Je potom
ťažko uveriť, že aj žalovaný reálne užíval pozemok, keď jeho právny predchodca nevie identifikovať

predmet nájmu a neskôr kúpnej zmluvy. Dôkazy predložené žalovaným na pojednávaní dňa 3.3.2017
považuje žalobkyňa za absolútne chybné, nakoľko ide o listiny, ktoré nie sú riadne podpísané, nespĺňajú
základné náležitosti listín, z ktorých by mohla byť odvodená akákoľvek skutočnosť. Čestné prehlásenia
osôb, ktoré si na začiatku konania nevedeli spomenúť na skutočnosti, o ktorých teraz dávajú čestné
prehlásenia, sú taktiež pochybné. Žalobkyňa má za to, že vlastnícke právo preukázala relevantne a

dostatočne. Ak by mal súd pochybnosti, môže pripustiť dôkazy, ktoré žalobkyňa navrhla a súd ich
odmietol vykonať. Žalobkyňa je legitímnou vlastníčkou a nikdy nemala dôvod pochybovať o tom, že nie
je, až do momentu kedy bolo v katastrálnom operáte vyznačené duplicitné vlastníctvo, ktoré bolo v jeden
deň navrhnuté aj rozhodnuté. Právni predchodcovia žalovaného svoje vlastníctvo nadobudli pridelením
a v rozsahu pridelenia tak aj vykonali návrh na zápis tohto vlastníckeho práva, avšak len v rozsahu v

akomhoanižalobkyňanenamietaatedaneobsahovalparceluč.3829/2,ktorájepredmetomsporu.Táto
skutočnosť sama o sebe dokazuje, že právni predchodcovia žalovaného nepovažovali nehnuteľnosť,
ktorá je predmetom sporu za im pridelenú a nemohli ju teda užívať ani vlastniť. Tvrdenia o existencii
vlastníckeho práva a situačné objavovanie sa dôkazov, o ktorých relevantnosti možno pochybovať, saobjavili až v čase, kedy žalovaný začal vo veci intervenovať. Keď právni predchodcovia nemali vedomosť
o ich vlastníctve k predmetu sporu a ani ich právny nástupca pani Y. nevedela identifikovať predmet
sporu, ako je možné že teraz už existujú čestné prehlásenia, ako aj listiny, ktoré síce nemajú ani len

základné náležitosti právnych úkonov, ale súd ich považuje za relevantné a ignoruje faktický a právny
stav preukázaný žalobkyňou. Preto žalobkyňa navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil
tak, že rozhodne, že sa určuje, že vlastníčkou spoluvlastníckeho podielu 60/96 na pozemku parcela
registra „E" č. 3829/2 - orná pôda o výmere 4.345 m2 v k. ú. Y. H. je len žalobkyňa.

10. Žalovaný odvolací návrh nepodal. K doručenému odvolaniu žalobkyne podal písomné vyjadrenie
v ktorom uviedol, že navrhuje žalobkyňou napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Poukázal
na to, že žalobkyňa vo svojom odvolaní opakovane rozoberá zásadný postulát, že jej spoluvlastnícky
podiel nemôže byť dotknutý žiadnou zmenou, lebo ho riadne zdedila po svojom právnom predchodcovi.
Námietky žalobkyne o neunesení dôkazného bremena žalovaným sú scestné. Súd podal v tomto
smere rozsiahly výklad, s ktorým sa žalovaný v plnej miere stotožňuje, preto odkazuje na podrobné

odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančného súdu. Žalobkyňa zdôrazňovala, že nespochybňuje platnosť
výmeruoprídeledovlastníctva,aletvrdí,žesanetýkaF.H.,lebonaprídelovejlistinesanenachádzajeho
meno, ako meno bývalého vlastníka. Toto jej tvrdenie je protirečivé a zmätočné. Ak nie je spochybnená
platnosť výmeru o prídele, potom logicky spoluvlastnícky podiel F. H., alebo hocikoho iného nemôže
prichádzať do úvahy, lebo popri prídelcovi vlastniaceho 1/1-inu pozemku už pre ďalšieho spoluvlastníka

nietmiesta.CitáciarozsudkuOkresnéhosúduPezinokč.k.4C/579/2008jeprespornýprípadnenáležitá,
keďže súd vysvetlil, že výmer vydal kompetentný orgán a obsahuje všetky podstatné náležitosti
stanovené zákonom pre prídely. Prídelová listina bola a je vkladu-schopnou listinou a neprestala byť
takouto ani vtedy, ak prídelcovia ohľadne sporného pozemku opomenuli ho v roku 1953 uviesť v žiadosti
o pozemno-knižničný zápis pridelených pozemkov. Intabulačný princíp, ktorý znamenal, že vlastníctvo

k pozemku sa nadobúda až zápisom do pozemkovej knihy bol prelomený tzv. stredným Občianskym
zákonníkom č. 141/1950 Zb., podľa ktorého k zmene vlastníctva dochádzalo už samotnou listinou,
preto skutočnosť, či prídelcovia podali, či nepodali žiadosť o vklad vlastníckeho práva do katastra nemá
zásadný význam, preto konštatovanie žalobkyne, že ani prídelcovia nevedeli o pridelení pozemku je
nenáležité. Návrh na vklad vlastníckeho práva v roku 1953 (čd.1944/1953) už nebol povinný a nemal

právnu relevanciu z dôvodu nadobudnutiu vlastníctva, preto ak sporný pozemok nefiguroval na žiadosti
o vklad vlastníckeho práva, neznamená to, že prídelcovia nevedeli o pridelení pozemku, ako to tvrdí
žalobkyňa. Pravdepodobnejšia je tá verzia, že osoba, ktorá prídelcovi vyhotovila na písacom stroji
žiadosť o vklad vlastníckeho práva, opomenula uviesť pkv vložku č. 993 (aj pkn vložku č. 964 k. ú.
O.), avšak v rámci dedičstva po neb. H. N. v r. 1967, jej manžel E. N. pozemok navrhol pojať do aktív

dedičstva a v dedičskom rozhodnutí už sporný pozemok figuruje a do pozemkovej knihy sa dostal aj
zápis o nastalej zmene z titulu horeuvedeného dedičstva. Tvrdenie žalobkyne o tom, že výmer o prídele
do vlastníctva nie je verejnou listinou, je mylným tvrdením, pretože táto listina po stránke formálnej, ako
i hmotnoprávnej obsahuje všetky náležitosti kladené právnymi normami na takúto listinu. V tomto smere
podal súd podrobný výklad, na ktorý žalovaný odkazuje. Tvrdenie žalobkyne, že súd ju nebol ochotný

vypočuť, resp. jej nedal možnosť zdokladovať svoj tvrdenia je scestné, práve naopak, súd v maximálnej
miere vychádzal žalobkyni v ústrety a odročil pojednávanie za účelom doplnenia dokazovania, aj keď
právny zástupca žalobkyne mohol na predložené dôkazy okamžite reagovať. Žalobkyňa zastúpená
právnym zástupcom od roku 2014 mala dostatočný časový limit k tomu, aby vo veci predložila všetky
dôkazy. Žalobkyňa na pojednávaní uviedla, že v rozhodnom období sa robili nejaké opatrenia, aby

jej otec, resp. ich rodina nefigurovala na zozname osôb, ktoré mali byť presídlené do Maďarska.
Na poznámku sudcu, že zaradenie do zoznamu presídlených osôb mohlo vyvolať právne následky
ihneď zareagoval právny zástupca žalobkyne snažiac sa negovať žalobkyňou opísanú skutočnosť
a naviesť žalobkyňu na správnu koľaj tým smerom, že s presídlením nikdy nemali nič spoločné. V
odvolaní podanom proti prvému rozsudku súdu sa podrobne rozoberala problematika straty vlastníctva

z dôvodu zápisu do zoznamu presídlencov, preto ohľadom tejto problematiky žalovaný poukazuje na
svoje písomné vyjadrenie. Z hľadiska rozhodnutia sporu duplicitného vlastníctva je na jednej strane
predložený výmer o prídele do vlastníctva, ktorý zakladal právo právnych predchodcov žalovaného k
spornémupozemkuanadruhejstranestýmtoprávomkolidujúcespoluvlastníctvoprávnehopredchodcu
žalobkyne a následne zdedenie tohto pozemku žalobkyňou. Avšak k zániku vlastníctva môže dôjsť

vydržaním pozemku treťou osobou, ak sú dané zákonné podmienky vydržania. Otázku vydržania súd
skúmal z hľadiska právnych predchodcov žalobkyne ako i zo strany samotnej žalobkyne a dospel k
správnemu záveru, že sporný spoluvlastnícky podiel k pozemku sa nemohol nadobudnúť vydržaním.
Súd správne konštatoval, že výmer o prídele do vlastníctva všeobecné súdy už nemôžu preskúmavať,sú ním viazané a výmer o prídele bol platnou vkladu-schopnou listinou a zdedením pozemku po
prídelcoch právny predchodca žalovaného - P. Y. nadobudol vlastníctvo lege artis a obdobne prešlo
lege artis vlastníctvo tejto parcely aj na žalovaného. Žalobkyňa v odvolaní na niekoľkých stranách

analyzuje niektoré právne normy, a to Dohodu medzi ČSR a Maďarskom o výmene obyvateľstva, zákon
č. 90/1947 Zb. o prevedení knihovního pořádku, zákon č. 148/1947 Zb. o opatřeních k provedení
čsl-maďarskej dohody o výmene obyvateľstva a vlád. nar. 30/1948 Zb. o majetku po presídlencoch
z ktorých vyvodzuje ten záver, že nedošlo k naplneniu materiálnej podmienky straty vlastníctva u F.
H.. Žalobkyňa namieta odôvodnenie súdu o viazaní rozhodnutím osídľovacieho úradu, považuje za

podstatné, že F. H. nemohol vedieť o existencii výmeru, keďže v ňom nie je uvedený, nemohol teda byť
pre neho záväzný a aj keď sám považoval dokument za verejnú listinu, určite ju nemohol z hľadiska
práva považovať za verejnú listinu, ktorá by sa akokoľvek dotýkala jeho osoby alebo práv. Žalobkyňa
však zabúda na podstatnú vec, a to, že prídelom pozemku do vlastníctva, prídelcovia (predovšetkým
E. N. ako hlava rodiny a súkromne hospodáriaci roľník) začal vykonávať faktickú moc nad vecou, t. j.
nad sporným pozemkom, lebo hospodáril na ňom až do združenia do JRD Čalovo (t. č. Veľký Meder).

Ak má súd rozhodnúť o tom, komu má poskytnúť ochranu pri duplicite vlastníctva opierajúceho sa o
pozemnoknižný zápis (F. H.) a osoby, ktorá opierala svoj vlastnícky titul o prídelovú listinu, treba skúmať
aj to, či nedošlo k strate vlastníctva vydržaním. Pri vydržaní je právne relevantné, kto užíva pozemok ako
svoj, či je dobromyseľný v tom smere, že mu pozemok patrí, či uplynula 10-ročná vydržacia doba. Právnu
relevanciu majú tieto skutočnosti zo strany vydržateľa, pričom k vydržaniu dochádza na základe zákona

a súd len deklaruje vydržanie, ktoré nastáva ex lege. Pri vydržaní nie je právne významné, či predtým
než došlo k vydržaniu vlastníctva vydržateľom pôvodný vlastník z akého titulu bol vlastníkom, či bol
alebo nebol jeho majetok skonfiškovaný, či bol alebo nebol presídlený, dôraz sa kladie na to, či zo strany
vydržateľa došlo k naplneniu všetkých zákonných podmienok vydržania. Ten, kto vydržal vlastníctvo,
neodvodzuje svoje právo od pôvodného vlastníka, ale vlastníctvo nadobúda originálne, nezávisle od

pôvodného vlastníka a logicky, proti vôli pôvodného vlastníka. Súd skúmal nakladanie so sporným
pozemkom od jeho prvotného zápisu do pkn. vložky a všetky relevantné zmeny nadobudnutia pozemku.
Žalovaný preukázal, že pozemok od prídelu fakticky ovládal iba prídelca, užíval, hospodáril na ňom
spolu s ostatnými pozemkami, ktoré tvorili jeho prídel a združil ich do družstva. Nemôže byť najmenších
pochýb o dobromyseľnosti prídelcu, že mu vec patrí a nepretržitá dobromyseľná držba nebola prerušená

ani vznikom práva tzv. družstevného užívania pozemkov. Súd nemohol poskytnúť ochranu vlastníctvu
F. H., ak bolo preukázané, že u neho došlo k zániku vlastníctva aj vydržaním v prospech prídelcu,
u ktorého boli splnené zákonné podmienky vydržania. Žalovaný sa vo svojich prednesoch v krajnom
prípade dovolával aj vydržania, ktoré malo zo zákona nastať k 1.1.1961 samotným prídelcom. To, či pani
Y. vie, či nevie identifikovať, kde sporný pozemok presne je, nie je právne významné. Sama identický

pozemok nikdy neobhospodarovala, iba jej nebohý otec a družstvo jej pridelilo náhradné pozemky v
lokalite, ktorá bola určená na pridelenie náhradných pozemkov, a to v jednom celku. Všetky dôkazy,
ktoré boli predložené žalovaným sú pravými dôkazmi a žalovaný ich získal riadnou cestou. Právny
zástupca žalovaného oslovil zamestnankyňu družstva, ktorá mala na starosti agendu pozemkov, aby
zaslalavšetkydokumenty,ktorésúviseli svyčlenenímnáhradnýchpozemkovprep.Y.,pričomzaslaných

bolo 6 dokumentov - výpoveď nájomnej zmluvy, zmluva o bezplatnom užívaní pôdy, čestné vyhlásenie p.
Y. a pasportizačný list. Uvedené potvrdzuje e-mailová komunikácia. Žalobkyňa iba z bezradnosti napáda
každý dôkaz predložený žalovaným. Čestné vyhlásenia pochádzali od osôb, ktoré si dobre pamätali a
pamätajú na diania, o ktorých dávali svedectvo. Žalovaný preukázal, že E. N. na všetkých pozemkoch
hospodáril a následne ich ako člen družstva združil do družstva a družstvo pri vyčlenení náhradných

pozemkov prihliadalo na všetky prídelcom združené pozemky, vrátane sporného pozemku. Vlastník
je povinný starať sa o svoje vlastníctvo. V pozemno-knižnej vložke, v ktorej predmetná parcela bola
vedená, zmeny boli vyznačené práve na základe dedičských rozhodnutí po prídelcoch. Keby štátne
notárstvo riadne zisťovalo, aká zmena nastala v pkn. vložke, mohlo by zabrániť vzniku duplicitného
vlastníctva, lebo dedičstvo po H. N. už bolo zapísané predtým, než prebehlo dedičské konanie po F.

H.. Ak právna nástupkyňa neb. F. H. bola názoru, že spoluvlastnícky podiel F. H. prešiel na štát bez
právneho dôvodu, mala reštitučný titul podľa § 6 ods. 1 písm. p) zák. č. 229/1991 Zb., ktorý za právny
dôvod reštitúcie označil aj prevzatie nehnuteľností štátom bez právneho dôvodu. Táto okolnosť bola
reštitučným titulom aj podľa zák. č. 503/2003 Z. z. Ak ju nevyužila, ostala jej síce možnosť domáhať
sa súdnej ochrany civilnou žalobou, ale v tom prípade si musela byť vedomá toho, že narazí na odpor

žalovaného a jej právo v prípade vydržania pozemku oprávneným užívateľom pozemku zanikne. Súd
potom poskytol žalobkyni právnu ochranu v rámci možností daných zákonom. Prídelcovia v danom
prípade preukázali originárny vlastnícky titul nadobúdania vlastníctva k spornému pozemku. Prídelca
nie je a nebol povinný skúmať, či štát postupoval v súlade so zákonom pri konfiškácii majetku, leboneodvodzuje svoje vlastnícke právo od toho-ktorého pozemno-knižničného vlastníka, ale vlastníctvo
získal originárnym spôsobom. Súd vychádzal z toho, že prídelová listina bola vkladu-schopnou listinou,
ktorá z toho dôvodu, že ju vydal kompetentný orgán v rámci svojej kompetencie, pričom obsahuje všetky

náležitosti, ktoré mala obsahovať a vzhľadom na to, že sa v nej zároveň potvrdzuje aj konfiškácia
prídelom prideleného majetku, je už t. č. súdom nepreskúmateľnou listinou a súd je ňou viazaný.
V danom prípade prídel nebol zrušený kompetentným orgánom. Prídelcovia sa nevzdali prídelu, na
pridelených pozemkoch riadne hospodárili, až kým ich dobrovoľne nezdružili do družstva. Potom už iná
tretia osoba na spornom pozemku nehospodárila. Súd by musel zamietnuť žalobu aj v tom prípade, ak

by spoluvlastnícky podiel F. H. nebol konfiškovaný, alebo nebol vedený v zozname osôb určených na
presídlenie, t. j. aj vtedy, ak by štát nebol zasahoval do jeho spoluvlastníctva. Zánikom intabulačného
princípu platilo, že vlastníctvo prídelca nadobudol na základe právoplatného rozhodnutia o prídele,
keď na prídele sa uvádza, že rozhodnutie je konečné a odvolanie nie je prípustné, dátumom vydania
výmeru bol 14.4.1949. Podstatné je, že F. H. prídelom stratil faktickú moc nad pozemkom, ktorý
obhospodaroval prídelca a tento by sa stal vlastníkom aj z titulu vydržania, ak by nesvedčila v jeho

prospech platná prídelová listina. Žalobkyňa v odvolaní zdôrazňuje, že nespochybňuje platnosť výmeru
o prídele do vlastníctva, ale tvrdí, že tento dokument sa netýka F. H., lebo na prídelovej listine sa
nenachádza jeho meno, ako meno bývalého vlastníka. Prídelová listina však mala všetky zákonné
náležitosti, vydal ju kompetentný orgán a spĺňala všetky formálne náležitosti stanovené hmotnoprávnymi
normami. Dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa. Dedičské rozhodnutie len deklaruje majetok

nadobudnutý smrťou poručiteľa. Uznesenie o nadobudnutí dedičstva teda nekonštituuje vlastníctvo
dediča, ak ho poručiteľ v čase úmrtia nemal. Platí to pre žalobkyňu, ktorá po svojom otcovi F. H. zdedila
sporný pozemok. Týmto právnym aktom štátneho notárstva sa nekonvalidovalo vlastníctvo nebohého
poručiteľa, ak ho nemal v čase úmrtia. Na základe uvedených skutočností preto žalovaný navrhoval
napadnutý rozsudok potvrdiť priznať mu náhradu trov právneho zastúpenia za vyjadrenie k odvolaniu.

11. Žalobkyňa sa k vyjadreniu žalovaného k podanému odvolaniu vyjadrila, pričom uviedla, že pokiaľ
žalovaný tvrdí, že prídelcovia ohľadne sporného pozemku opomenuli ho v roku 1953 uviesť v žiadosti
o pozemnoknižný zápis, teda že legitímny vlastník si zabudol vlastníctvo dať zapísať, je to absurdita
obrovských rozmerov. Na jednej strane ho zabudol zapísať, ale na druhej strane tvrdí, že ho s určitosťou

a riadnou právnou či reálnou starostlivosťou konkrétne držal a užíval, resp. jeho právni predchodcovia.
Žalovaný súdu poskytuje verzie a scenáre s rôznou mierou pravdepodobnosti, poukazuje na to, že
niekto niečo zabudol, alebo možno spravil chybu na písacom stroji, alebo dokonca poskytuje úvahy,
čo všetko sa mohlo pri písaní na písacom stroji zabudnúť zapísať. Na základe takejto argumentácie
si žalovaný môže predmetným výmerom nárokovať vlastne celé územie Slovenskej republiky, lebo

vlastne mu to len niekto zabudol na písacom stroji pripísať. Žalobkyňa odvodzuje svoje práva od svojho
predchodcu, otca a s určitosťou vie o vlastníctvo ktorého pozemku sa súdi. Preukázala fakticky aj právne
držbu a vlastníctvo. Žalovaný odkazuje na scenáre rôznej pravdepodobnosti, nevie, či svoje vlastníctvo
odvodzuje od vydržania alebo od výmeru, nevie ani o aký pozemok sa spor koná a poukazuje na dôkazy,
ktoré nevieme vyhodnotiť. Súd by nemal brať na zreteľ alternatívne možnosti riešenia podľa stupňa

pravdepodobnosti, ale mal by vychádzať z skutkového a právneho stavu, ktorý je nemenný a určitý. K
obrane žalovaného, že žalobkyňa na pojednávaní uviedla, že sa v rozhodnom období robili opatrenia,
aby ich rodina nefigurovala na zozname presídľovaných osôb, žalobkyňa uviedla, že žalovaný súdu
podhadzuje demagogickú interpretáciu výpovede žalobkyne, ktorá vo svojej výpovedi uviedla, že ako
dieťa evidovala presídľovanie obyvateľstva a že aj v jej rodine panovala negatívna nálada a nevedelo

sa či sa presídľovanie dotkne aj ich rodiny. Dané obdobie tým bolo charakteristické a žalobkyňa svojou
výpoveďou len chcela deklarovať, že ich rodina nikdy nebola určená na vysťahovanie a nikdy nebola
vysťahovaná a teda nemohlo dôjsť k strate majetku ex lege. To bolo preukázané aj potvrdeniami o
nepretržitom trvalom pobyte F. H. na území Československa, resp. Slovenska. Ak by F. H. bol zaradený
na zozname osôb určených na vysťahovanie, tak by žalobkyňa nemala dôvod o tomto fakte pochybovať.

Zároveň, ak by existoval takýto zoznam, žalobca by si ho vedel zaobstarať, resp. súd by si ho zaradil
do spisu, nakoľko vykonal podrobné dokazovanie a zisťovanie. Akokoľvek, F. H. ani P. H. neboli nikdy
presídlení ani zaradení do zoznamu osôb na presídlenie, teda nemohlo dôjsť k strate vlastníckeho práva,
tak ako sa bezprávne snaží súdy presvedčiť žalovaný a dosiahnuť tak bezdôvodné obohatenie. Výmer
o prídele neobsahuje meno F. H., teda sa ho nemôže vecne ani právne dotýkať. Vo vzťahu k osobe F.

H. nezakladá tento dokument žiadne práva ani povinnosti, pričom žalobkyňa opätovne poukazuje na
rozhodnutie Okresného súdu Pezinok sp. zn. 4C/579/2008 zo dňa 20.9.2013. Žalobkyňa súhlasí s tým,
že všeobecné súdy nemajú právomoc preskúmavať výmery o prídele, avšak musia preskúmať, v akom
rozsahu a v akej miere sú daným výmerom viazané. V tomto prípade listina nie je verejnou listinou vočiosobe F. H., keďže v nej nie je uvedený, čo je podstatná náležitosť takejto listiny. Ak by súd pripustil, že
táto listina zaväzuje F. H., vytvoril by sa tým precedens, kedy by žalovaný mohol od tejto alebo hoc akej
listiny odvodiť vlastnícke právo akéhokoľvek vlastníka, ktorý v uvedenej listine nie je uvedený. Pokiaľ

žalovaný uvádza, že od prídelu pozemok fakticky ovládal iba prídelca, tak žalobkyňa uvádza, že v jednej
časti žalovaný aj jeho právni predchodcovia tvrdia, že nevedia ktorý pozemok je predmetom sporu, v
druhej časti deklarujú faktické uchopenie sa držby. V roku 1953 tak svedomito dbali o svoje práva, že
zabudlipredmetnýpozemokzaevidovaťakosvojevlastníctvovdôsledkuchybynapísacomstroji.Vprvej
výpovedi svedkyňa nevedela o aký pozemok ide, na ďalšom pojednávaní žalovaný predložil jej čestné

vyhlásenie, že presne vie, o aký pozemok ide. Žalovaný tvrdí, že je jedno, či Y. vie, alebo nevie, o ktorý
pozemok ide. Ak teda nevie, o ktorý pozemok ide a aj tento bol nahradený, tak ako môže súd priznať
vlastnícke právo ku konkrétnemu pozemku, ktorý je v nepretržitom faktickom aj právnom vlastníctve
žalobkyne. F. H. nikdy nebol presídlený, nikdy nebol na zozname osôb určených na presídlenie, nemohol
preto stratiť svoje vlastnícke právo. F. H. nie je uvedený vo výmere, z ktorého žalovaný odvodzuje
svoje vlastnícke právo. Žalobkyňa sa domáha vlastníckeho podielu 60/96 a navrhuje, aby jej tento

vlastnícky podiel bol priznaný, inak by došlo k nezákonnému odňatiu vlastníckeho práva žalobkyne ako
aj vlastníkov zvyšných vlastníckych podielov a k bezdôvodnému obohateniu žalovaného.

12. Ďalšie vyjadrenia strany v odvolacom konaní nepodali.

13. V priebehu odvolacieho konania bol odvolaciemu súdu (dňa 9.1.2020) doručený návrh žalobkyne zo
dňa 20.12.2019 na zmenu žalobcu podľa § 80 ods. 1, 2 a 3 CSP odôvodnený tým, že dňa 29.10.2019
žalobkyňa zmluvou o postúpení práv a povinností postúpila všetky svoje práva, práva žalobcu z
predmetného konania na JUDr. Ing. J. R., PhD., Y. XXXX/X, XXX XX H., nar. XX.X.XXXX, ktorý sa
týmto stáva nositeľom všetkých práv a žiadala, aby súd rozhodol, že tento vstupuje na miesto žalobcu

v predmetnom sporovom konaní. O tomto návrhu žalobkyne rozhodol odvolací súd uznesením č. k.
25Co/277/2018-272 zo dňa 19.2.2020, ktorým návrh žalobkyne zo dňa 20.12.2019 na zmenu subjektu
na strane žalobcu zo súčasnej žalobkyne P. H., nar. XX.X.XXXX, adresa F. XXX, na navrhovaného
žalobcu JUDr. Ing. J. R., nar. XX.X.XXXX, adresa H., Y. XXXX/X zamietol, nakoľko dospel k záveru, že
predložená Zmluva o postúpení práv a povinností zo dňa 29.10.2019 v skutočnosti nespôsobuje prevod

vlastníckeho práva zo žalobkyne na postupníka JUDr. Ing. J. R., teda nemá za následok zmenu vo
vecnej legitimácie žalobkyne v predmetnom sporovom konaní.

14. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie

vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho
podania pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti
(§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm.
a/, b/, d/, e/, f/, g/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379
CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa

procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho
zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred
jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keď

rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre
jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP.

15. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnenú odvolaciu argumentáciu
žalobkyneboloposúdiť,čisúdprvejinštancierozhodolvecnesprávne,pokiaľžalobužalobkyneourčenie

jej výlučného vlastníckeho práva k spoluvlastníckemu podielu 60/96-in k pozemku parc. reg. „E" č.
3829/2- orná pôda o výmere 4.345 m2 v k. ú. Y. H. zamietol a v nadväznosti na to posúdiť vecnú
správnosť závislých výrokov o náhrade trov konania a o náhrade trov štátu.

16. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o preukázané

skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie otázky vlastníckeho práva k predmetu sporu, a pretože v
celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, pričom sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje správnosť
jehodôvodovaodkazujenavýstižné,správne,presvedčivéavrelevantnomvyčerpávajúceodôvodneniepísomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa
mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu
odvolateľke. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dopĺňa už iba nasledovné:

17. Podstatu odvolacej argumentácie žalobkyne predstavovalo tvrdenie, že jej vlastníctvo, ako aj
vlastníctvo jej právneho predchodcu je neprerušené a nikdy nebolo spochybnené, nakoľko ku konfiškácii
predmetného majetku F. H. nikdy nedošlo, nakoľko nikdy nebola splnená podmienka vysťahovania
F. H. ako podmienka straty majetku, tento majetok nikdy nebol konfiškovaný, nikdy nebol súčasťou

prídelového plánu a právny predchodca žalobkyne nikdy nebol vysídlený do Maďarska. Žalobkyňa mala
za to, že výmer o prídele do vlastníctva č. 05-09-33/18/1949 z 14.4.1949 nemôže zaväzovať jej právneho
predchodcu, nakoľko sa na ňom nenachádza jeho meno, preto vo vzťahu k nemu nemôže mať charakter
verejnej listiny. Skutočnosť, že podmienky pre konfiškáciu majetku F. H. splnené neboli, má preukazovať
jeho nepretržitý pobyt na území Československa, resp. Slovenska.

18. S týmito argumentmi žalobkyne sa však súd prvej inštancie dôsledne vysporiadal v ods. 6, 11 až
13 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Tvrdenie žalobkyne, že vlastníctvo jej právneho predchodcu
je neprerušené, vyvracia práve listinný dôkaz na č. l. 69 spisu - Výmer o prídele do vlastníctva č.
05-09-33/18/1949 zo dňa 14.4.1949 vydaný Osídľovacím úradom pre Slovensko v Bratislave, ktorá
verejná listina preukazuje pravý opak, a to, že predmetný pozemok parc. č. 3829/2 roľa vo výmere

43 árov a 45 m2 v podiele 1/1, zapísaná v tom čase v pkv. č. 993 bola pridelená prídelcom E. N. a
jeho manželke H. ako aj v konaní preukázaná skutočnosť, že prídelcovia sa ujali držby predmetných
pozemkov, hospodárili na nich a následne ich v roku 1955 E. N. združil do JRD, ktorého sa stal aj členom.

19. Pokiaľ ide o právnu silu predmetného výmeru o prídele, podľa § 1 ods. 2 nariadenia Slovenskej

národnej rady č. 104/1946 Sb. n. SNR o vydávaní výmerov o vlastníctve pôdy, pridelenej podľa
nariadenia č. 104/1945 Sb.n. SNR v znení nariadenia č. 64/1946 Sb.n. SNR; je výmer o vlastníctve pôdy
verejnou listinou dokazujúcou vlastnícke právo prídelcu k pridelenej pôdohospodárskej nehnuteľnosti,
na základe ktorej príslušný knihovný súd urobí záznam vlastníckeho práva v prospech prídelcu bez
podmienky dodatočného ospravedlnenia. Nariadenie č. 104/1946 Sb. n. SNR upravovalo, ako vyplýva

z jeho názvu, vydávanie výmerov o vlastníctve pôdy pridelenej podľa nariadenia č. 104/1945 Sb. n.
SNR (čo je aj daný prípad, vzhľadom na doložku Krajského národného výboru zo dňa 3.11.1952 na
zadnej strane výmeru). Podľa § 1 ods. 1 nariadenia, vydávať prídelcom výmery o vlastníctve pôdy bolo
oprávnené povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy. Ust. § 2 ods. 1 zák. č. 148/1947 o
opatřeních k provedení československo-maďarské dohody o výměně obyvatelstva, upravilo, že o tom,

jsou-li podle konfiskačních předpisů vydaných na Slovensku po 29. srpnu 1944 splněny podmínky pro
konfiskaci (přechod na stát) majetku, na nějž se vztahují ustanovení čl. VII dohody, rozhoduje, - pokud
se tak již nestalo - , s konečnou platností osidlovací úřad, a to, jde-li o majetek zemědělský, v dohodě
s pověřenectvem zemědělství a pozemkové reformy. Ako vyplýva z predmetného výmeru, tento bol
vydaný Osídľovacím úradom v Bratislave v dohode s Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej

reformy v Bratislave.

20. Z uvedeného je zrejmé, že ak výmer bol vydaný na to oprávneným subjektom a obsahuje všetky
podstatné náležitosti, má povahu verejnej listiny so všetkými z toho vyplývajúcimi právnymi dôsledkami.
Pridelenie pozemkov na základe takéhoto prídelového rozhodnutia osídľovacieho úradu predstavuje

originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva, nie je podstatné, že o takomto nadobudnutí nebol
vykonaný zápis do pozemkovej knihy, prípadne bol vykonaný neskôr. Nadobudnutie konfiškovaného
majetku podľa dekrétu prezidenta republiky č. 108/1945 Zb. bolo verejnoprávnej povahy a právoplatným
rozhodnutím osídľovacieho úradu bolo o tomto nadobudnutí rozhodnuté. Bolo to rozhodnutie prídelové.
Pre nadobudnutie vlastníckeho práva prídelcom tu nebol potrebný ani vklad vlastníckeho práva do

pozemkových kníh (tzv. intabulácia práv alebo vykonanie knihovného poriadku), ani hmotné odovzdanie
nehnuteľností (rovnako nález Ústavného súdu ČR z 21.10.1998, III. ÚS 423/1997). Podľa rozsudku
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 123/2003, výmery a prídelové listiny ako verejné listiny boli
a aj sú v súčasnosti dokladmi o vlastníctve prídelcov k prideleným nehnuteľnostiam a sú vkladu-
schopnými listinami spôsobilými na zápis vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Mimo rámec

správneho súdnictva, všeobecný súd nie je oprávnený skúmať vecnú správnosť správneho aktu; môže
ho preskúmať len so zreteľom na to, či ide o akt nulitný (ničotný). Nulitným aktom je správny akt vydaný
tzv. absolútne vecne nepríslušným správnym orgánom, z ktorého nevznikajú žiadne právne následky,
na rozdiel od aktu neplatného, pri ktorom sa uplatní prezumpcia jeho správnosti až do doby zrušeniajeho účinkov (zrušením alebo zmenením). Súd je viazaný rozhodnutím správneho orgánu o prídele
nehnuteľnostipotiaľ,žejepovinnývychádzaťzjehoúčinkov,ktorésaprejavujúvtom,žeprávnymtitulom
nadobudnutia vlastníckeho práva je rozhodnutie o ich prídele (rovnako tiež rozhodnutia NS SR sp. zn.

5 Cdo 198/2008, 5 Cdo 110/2000, 2 Cdo 337/2006, 4 Sž 88/1995, 4 Sž 37/1997).

21. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že predmetný výmer o
prídele bol vydaný orgánom na to oprávneným v medziach jeho právomoci, ide o rozhodnutie konečné,
právoplatné, pre súd v danej veci záväzné a súd nie je oprávnený jeho vecnú správnosť preskúmavať.

Predmetný správny akt treba považovať za právny akt bezchybný a súd z neho v zmysle ust. § 194
ods. 2 CSP v spojení s ust. § 205 CSP musí vychádzať. Znamená to, že správnosť predmetného
výmeru o prídele do vlastníctva a jeho súlad s vtedy platnými predpismi nie je možné v tomto konaní
preskúmavať. Ako bolo uvedené, pokiaľ bolo rozhodnutie vydané v rámci právomoci príslušného
orgánu, jeho zákonnosť je možné preskúmavať len procesným postupom v rámci správneho súdnictva,
nepodlieha preskúmaniu všeobecným súdom. Predmetné rozhodnutie má charakter verejnej listiny a

všeobecný súd skúma len jeho formálnoprávne podmienky, t. j. či bolo vydané oprávneným orgánom,
v medziach jeho právomoci, či je právoplatné a vykonateľné. V danom prípade bolo zistené, že ide o
prídelovú listinu právne perfektnú, ktorá má povahu verejnej listiny, spôsobilej vlastnícke právo prídelcov
kvnejoznačenýmnehnuteľnostiam,vrátanetých,ktorésúpredmetomsporu,preukázať,atobezohľadu
na jeho vecnú správnosť, ktorá nemôže byť v súčasnosti preskúmavaná všeobecným súdom. Vzhľadom

na uvedené sú celkom bez významu argumenty žalobkyne, že jej právny predchodca F. H. nebol nikdy
presídlený, preto nebola splnená materiálna podmienka straty jeho vlastníctva. Týmito argumentmi totiž
žalobkyňa opakovane napáda práve vecnú správnosť predmetného výmeru. Tú však už súd v tomto
konaní nie je oprávnený skúmať, nie je oprávnený hodnotiť, či u F. H. boli splnené podmienky pre
konfiškáciu jeho majetku, prípadne či bol zaradený do zoznamu osôb určených na presídlenie a či

jeho majetok bol oprávnene konfiškovaný. To, že ku konfiškácii pozemku parc. č. 3829/2 v podiele
1/1 vo výmere 4345 m2 zapísanej v pkv. 993 došlo, potvrdzuje doložka Krajského národného výboru
v Bratislave zo dňa 3.11.1952 vydaná podľa § 11 zák. č. 90/1947 Sb., pričom podľa tohto potvrdenia
išlo k konfiškáciu majetku jednak v zmysle Dekrétu prezidenta republiky č. 108/1945 Sb. o konfiskaci
nepřátelského majetku a Fondech národní obnovy a jednak podľa nariadenia Slovenskej národnej

rady č. 104/1945 Sb. n. SNR o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku
Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa. Neobstojí pritom argumentácia
žalobkyne v odvolaní, že súd konštatuje konfiškáciu alternatívne, t. j. buď podľa dekrétu, alebo podľa
nariadenia, čo je podľa nej popretím právnej istoty. Dekréty prezidenta republiky boli vydávané od
vytvorenia dočasného štátneho zriadenia ČSR v r. 1940 až do ustanovenia Dočasného národného

zhromaždenia 28.10.1945. Všetky prezidentove dekréty mali právnu silu zákona, no už od Slovenského
národného povstania (SNP) boli právne normy Slovenskej národnej rady (SNR) analogické ako dekréty.
Riešili najmä otázku postavenia Nemcov a Maďarov na území ČSR, ako aj potrestania kolaborantov
a zradcov a s tým súvisiace majetkové záležitosti. SNR 30. apríla 1945 rozhodla a vo vlastnom
nariadení uzákonila, že bez jej súhlasu nebola možná platnosť dekrétov na Slovensku. V tomto zmysle

bola ČSR až do 28.10.1945 „dvojštátím". Pritom aj v tzv. prvej pražskej dohode z 2. júna 1945 bola
vymedzená kompetencia celoštátnych a slovenských národných orgánov. Silu ústavného zákona alebo
zákona mali dekréty prezidenta Beneša, ktoré vydával v r. 1940 - 1945 v nevyhnutných prípadoch a na
základe návrhu vlády. Ich platnosť neskôr potvrdilo a schválilo ex tunc Dočasné národné zhromaždenie,
jednokomorový zákonodarný orgán Česko-Slovenska, ktorý vykonával svoju právomoc od októbra 1945

do mája 1946, ústavným zákonom č. 57/1946 Zb. Dekréty prezidenta Beneša sú súčasťou právneho
poriadku Slovenskej republiky, teda aj dekrét č. 108/1945 sb. o konfiskaci nepřátelského majetku a
Fondech národní obnovy. V danom prípade teda predmetné nehnuteľnosti podliehali konfiškácii tak
na základe DPR č. 108/1945 Sb., ako aj nariadenia SNR č. 104/1945 Sb. n. SNR, ktorú skutočnosť
potvrdzuje doložka Krajského národného výboru v Bratislave, pričom súd prvej inštancie správne ustálil,

že v zmysle zák. č. 18/1950 Zb. a vyhlášky č. 225/1950 U. v. prešla práve na krajské národné výbory
pôsobnosť rozhodovať o tom, či sú splnené podmienky podľa konfiškačných predpisov, ale aj o tom, že
k takejto konfiškácii došlo.

22. Podľa osvedčenia Krajského národného výboru v Bratislave na predmetnom výmere je teda zrejmé,

že ku konfiškácii pozemku parc. č. 3829/2 vo výmere 4345 m2 v pkv. 993 v celosti došlo, na čom
nič nezmenia argumenty žalobkyne, že podmienky pre konfiškáciu tohto majetku jej otcovi neboli dané,
ktorú okolnosť súd v tomto konaní už ani nie je oprávnený preskúmavať v zmysle vyššie uvedeného.23. Za dôvodný nemohol odvolací súd považovať ani odvolací argument žalobkyne spočívajúci v tom,
že predmetný výmer o prídele nemal charakter verejnej listiny vo vzťahu k jej otcovi F. H., nakoľko ten
nie je v tomto prídele ako pôvodný vlastník uvedený. Podľa výmeru o prídele vydaného osídľovacím

úradomtotižpodliehalkonfiškáciicelýpozemokparc.č.3829/2,čodoložkouokonfiškáciipotvrdilKrajský
národný výbor v Bratislave. Preto nie je podstatné, že v samotnom výmere nie je uvedený právny
predchodca žalobkyne F. H. osobne, so svojím podielom, ale postačí, že je v ňom uvedený pozemok
parc. č. 3829/2 v celosti, o ktorom tak uvedená doložka potvrdzuje, že bol konfiškovaný. Navyše zákon
č. 90/1947 Zb. v § 32 predpokladal osobitný postup v prípade, ak podmienky konfiškácie boli splnené

len u niektorého zo spoluvlastníkov pozemno-knižného telesa, kedy mohlo za určitých podmienok dôjsť
aj k prikázaniu zvyšných nekonfiškovaných podielov do vlastníctva štátu. Ak by teda aj konfiškácii mali
pôvodne podliehať iba podiely V. X., nie je vylúčené, že došlo k prikázaniu aj zvyšných podielov, teda aj
podielu F. H. do vlastníctva štátu podľa § 32 zák. č. 90/1947 Zb. Navyše obdobný postup predpokladal
aj samotný dekrét prezidenta republiky č. 108/1945 Sb. v jeho § 2 ods. 5. Ďalej je potrebné uviesť,
že podmienkou aplikácie zák. č. 148/1947 Sb. o opatřeních k provedení československo-maďarské

dohody o výměně obyvatelstva a naň nadväzujúceho zák. č. 30/1948 Zb., ani nevyhnutné nie je, aby
sa vlastník majetku reálne vysťahoval do Maďarska. Ust. § 2 ods. 1 zák. č. 148/1947 Sb. naopak dávalo
osídľovaciemu úradu právo s konečnou platnosťou rozhodnúť či sú splnené podmienky konfiškácie aj
u takých osôb, ktoré sa v danom čase považujú za vysťahované do Maďarska, teda ktoré napr. boli
zaradené do zoznamu osôb určených na presídlenie, aj keď fakticky nakoniec neboli presťahované.

Znamená to, že ku konfiškácii majetku F. H. mohlo podľa vtedy platných predpisov dôjsť aj v prípade,
že bol najskôr zaradený medzi osoby určené na vysťahovanie, ak aj neskôr z akýchkoľvek dôvodov
napokon k jeho vysťahovaniu do Maďarska nedošlo.

24. V danom prípade teda odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie mal za preukázané, že

Osídľovací úrad v Bratislave podľa zák. č. 148/1947 Zb. rozhodol o splnení podmienok konfiškácie
majetku vo vzťahu k celému pozemku parc. č. 3829/2 a jeho rozhodnutie je právoplatné, čo doložkou
na výmere osvedčil príslušný Krajský národný výbor v Bratislave, čím bolo rozhodnuté o konfiškácii
pozemku parc. č. 3829/2 v celosti, teda nielen vo vzťahu k V. X., ale aj vo vzťahu k spoluvlastníkovi F. H..

25. V tomto smere odvolací súd poukazuje tiež na závery Ústavného súdu SR v náleze sp. zn.
I. ÚS 419/2014-34 z 13.8.2014. Z tohto nálezu vyplývajú rovnaké závery, ako boli prijaté v tomto
konaní, a to, že v prípade osôb presídlených z Československa do Maďarska na základe dohody o
výmene obyvateľstva, došlo ku konfiškácii ich majetku ex lege, a to na základe prezidentského dekrétu
(č. 108/1945 Sb.), avšak nevyhnutným predpokladom tejto konfiškácie bolo, aby príslušný správny

orgán (osídľovací úrad) najprv s konečnou platnosťou rozhodol (t. j. bez možnosti podania opravného
prostriedku dotknutou osobou, pozn.) o splnení podmienok na túto konfiškáciu. Dotknutým výmerom
nebolo rozhodnuté o konfiškácii majetku dotknutých osôb ako takej, pretože konfiškácia nastávala
ex lege, ale osídľovací úrad ním rozhodol iba o splnení podmienok na konfiškáciu podľa § 2 ods.
1 zákona č. 148/1947 Sb., a to s konečnou platnosťou. Ústavný súd v tomto náleze konštatoval,

že k zániku vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam a k jeho prechodu na štát došlo na
základe a v medziach v rozhodnom čase účinných zákonov, pričom osídľovací úrad ako správny
orgán rozhodol o splnení podmienok konfiškácie v medziach svojej právomoci s konečnou platnosťou.
Súčasne je potrebné konštatovať, že v konaní o určovacej žalobe nie je prípustné preskúmavať
hmotnoprávne podmienky konštitutívneho rozhodnutia správneho orgánu alebo konanie, ktoré tomuto

konaniu predchádzalo, pretože by išlo o neoprávnený zásah do právomoci správnych orgánov a
správnychsúdov.Ústavnýsúdtutiežuviedol,žehlavnýmpredpokladomkonfiškáciemajetkutýchtoosôb
vysídlených z Československa na základe dohody o výmene obyvateľstva v spojení so zák. č. 148/1947
Sb., bolo buď ich faktické (reálne) vysťahovanie, alebo ich plánované vysťahovanie, t. j. aj keď neboli
fakticky vysťahované, bolo možné ich za také osoby považovať, pretože sa počítalo s ich vysťahovaním,

keďže boli zaradené do zoznamu vysídľovaných osôb, do ktorého boli priamo (bez potreby osobitného
rozhodnutia) na základe dojednaní v čl. V dohody o výmene obyvateľstva zaradené osoby, ktoré boli
osobami maďarskej národnosti so stálym bydliskom na území Československa. Vysídľovanie osôb z
Československa na základe dohody o výmene obyvateľstva a následná konfiškácia ich majetku pritom
neboli primárne viazané na štátne občianstvo, ale na národnosť osoby. Podľa § 1 ods. 2, 3, § 2

ods. 1 prezidentského dekrétu č. 33/1945 Zb. o úprave štátneho občianstva, strata československého
štátneho občianstva osôb maďarskej a nemeckej národnosti na základe prezidentského dekrétu o
úprave štátneho občianstva bola síce automatická a plošná, avšak nie nezvratná, pretože ak dotknutá
osobapreukázalaskutočnostiuvedenévcitovanýchustanoveniach(napr.saprihlásilivúradnomhláseníza Čechov alebo Slovákov, prípadne že zostali verní Československej republike atď.) československé
štátne občianstvo jej bolo zachované aj napriek tomu, že išlo o osobu nemeckej alebo maďarskej
národnosti, v opačnom prípade bola strata československého štátneho občianstva na národnostnom

princípe dôvodom vysídlenia takejto osoby na základe dohody o výmene obyvateľstva (t. j. ak dotknutá
osoba nedisponovala rozhodnutím príslušného správneho orgánu podľa citovaných ustanovení, nebolo
možné ani napr. jej dodatočné vyčiarknutie zo zoznamu presídlencov, resp. nebolo to možné z iného
dôvodu, pozn.). Z toho vyplýva, že aj právny predchodca žalobkyne F. H., mohol byť na základe
vyššie uvedeného dodatočne vyčiarknutý zo zoznamu presídlencov, avšak neznamenalo to zároveň,

že by ku konfiškácii jeho majetku nedošlo. Pokiaľ potom osídľovací úrad rozhodol o splnení podmienok
konfiškácie vo vzťahu k celému pozemku parc. č. 3829/2, čo doložkou na výmere osvedčil na to
oprávnený Krajský národný výbor v Bratislave, bol potom osídľovací úrad oprávnený prideliť tento
pozemok prídelcom E. N. s manželkou takisto v celosti. Preto ak F. H. nebol v čase smrti vlastníkom
predmetnej nehnuteľnosti, nemohla sa vlastníčkou parc. č. 3829/2 v podiele 60/96-in na základe
dedičského rozhodnutia stať ani žalobkyňa.

26. Pokiaľ žalobkyňa v spore a v podanom odvolaní opakovane zdôrazňuje, že majetok F. H.
nikdy nebol súčasťou prídelového plánu a nikdy nebol určený na konfiškáciu a pridelenie, toto svoje
tvrdenie nijakým relevantným dokladom nepreukazuje. Nestačí v danom prípade preukázať, že nebol do
Maďarska vysídlený, nakoľko jeho majetok mohol byť konfiškovaný, aj keď on sám mohol byť neskôr za

splnenia horeuvedených podmienok vyčiarknutý zo zoznamu presídlencov, resp. jeho podiel mohol byť
konfiškovaný v súvislosti s konfiškáciou podielu V. X.. Kľúčovým dôkazom, že ku konfiškácii pozemku
parc. č. 3829/2 v celosti došlo, je výmer o prídele do vlastníctva č. 05-09-33/18/1949 z 14.4.1949, ktorý
správny akt je právne perfektný, má charakter verejnej listiny aj vo vzťahu ku F. H., preto súd jeho
vecnú správnosť preskúmavať nemôže. Dôkaz o tom, že majetok F. H. bol vyňatý z konfiškácie, resp.

že predmetný výmer o prídele bol zrušený alebo zmenený (ktorú možnosť upravoval čl. VI výmeru)
žalobkyňa nepredložila.

27. Irelevantná je potom argumentácia žalobkyne, že p. P.C., právna nástupkyňa E. N. s manželkou
a právna predchodkyňa žalovaného (ktorá mu predala predmetný pozemok), nevedela určiť o ktorý

pozemok sa jedná. Výmerom o prídele sa E. N. s manželkou stali vlastníkmi celej parcely č. 3829/2.
V konaní bolo preukázané, že E. N. sa ujal držby predmetného pozemku a na ňom aj hospodáril,
v opačnom prípade by mu bol daný pozemok odňatý, pričom pozemok v roku 1955 združil do JRD.
V tom čase jeho dcéra P., vydatá Y. mala 18 rokov, čiže je nepravdepodobné, že by sa o osobitne
podrobne zaujímala, kde konkrétne leží práve parcela s č. 3829/2, i keď potvrdila, že na všetkých

pridelených pozemkoch jej otec riadne hospodáril, až kým nebol donútený ich vložiť do JRD. Keďže bolo
preukázané, že E. N. s manželkou nadobudli vlastnícke právo predmetnému pozemku titulom prídelu,
nie je potrebné u nich skúmať či došlo k vydržaniu, nakoľko boli priamo vlastníkmi, nielen držiteľmi.
Podľa už ustálenej judikatúry, združením pozemkov do JRD vlastník nestrácal vlastnícke právo, ale ani
postavenie držiteľa veci. Pani P.C. zdedila podiely na danej parcele po svojich rodičoch na základe

dedičskýchrozhodnutízr.1967azr.1973,tedavčasekeďtietopozemkyužívaloJRD,čosapovažovalo
za riadnu držbu pozemku jeho vlastníkom. Na druhej strane žalobkyňa nijako nepreukázala, ako jej otec
F. H. mal držať predmetný pozemok - fyzicky ho ovládať, v čase od vydania predmetného výmeru zo dňa
14.4.1949 do jeho tvrdeného nadobudnutia žalobkyňou na základe dedičského rozhodnutia po F. H. z
roku 1970 a ako s týmto pozemkom otec žalobkyne naložil v časoch nútenej kolektivizácie, keď nie on,

ale práve E. N. predmetný pozemok združil do JRD. Súd prvej inštancie správne ustálil, že žalobkyňa
nijako nepreukázala, že by v roku 1970 akýmkoľvek spôsobom vykonávala držbu uvedeného pozemku
pre seba (napr. ako členka družstva) a takúto držbu nemohla nadobudnúť ani od F. H., ktorý v tom
čase držiteľom pozemku nebol. Predmetné dedičské rozhodnutie z r. 1970 mohlo u žalobkyne vyvolať
omyl v tom, že jej pozemok po otcovi patrí, avšak neexistovala u nej držba ako faktický stav, a to ani

prostredníctvom užívania pozemku JRD. Súd prvej inštancie sa potom v odôvodnení rozsudku v ods. 17
až 19 podrobne zaoberá tým, či u žalobkyne mohlo dôjsť k vydržaniu vlastníckeho práva k predmetnému
pozemku a odvolací súd sa s týmito závermi súdu prvej inštancie plne stotožňuje. Je pritom vylúčené,
aby držba tej istej veci patrila súčasne dvom rôznym osobám, pokiaľ nejde o spoločne vykonávanú
držbu. Ak teda držiteľkou pozemku v zmysle vyššie uvedeného po svojich právnych predchodcoch bola

P.C., je vylúčené, aby ňou súčasne bola žalobkyňa.

28. Pokiaľ žalobkyňa v závere odvolania opätovne spochybňuje listiny predložené žalovaným (čestné
prehlásenia P.C. a H. F. o užívaní pozemku E. N., ďalej potvrdenie PD Veľký Meder o vytýčenínáhradného pozemku pre P.C., zmluvu o dočasnom bezplatnom užívaní z 17.10.2000, pasportizačný list
z r. 2000, výpoveď nájomnej zmluvy z 28.9.1999 a čestné prehlásenie z 17.10.2000, pozn.) relevanciou
a vyhodnotením týchto dôkazných prostriedkov sa súd prvej inštancie dôsledne zaoberal v ods. 6 písm.

d) na strane 6 odôvodnenia napadnutého rozsudku, pričom je zrejmé, že ich vyhodnocoval vo vzájomnej
súvislosti, pričom dospel k záveru o ich pravdivosti, keďže navzájom preukazujú logický sled udalostí.
Odvolací súd nemá dôvod sa v tomto smere od prijatých záverov súdu prvej inštancie odkloniť.

29. Ďalšie odvolacie argumenty žalobkyne považoval odvolací súd pre rozhodnutie vo veci samej

už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry
súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak
nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil.
Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania

(porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09
a podobne). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu žalobkyne zaoberajúcu sa ďalšími okolnosťami
prejednávanej veci, no už nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, odvolací súd nepovažoval za potrebné
reagovať špecifickou odpoveďou.

30. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku vo
veci samej, vrátane vecne správnych závislých výrokov o náhrade trov konania strán a trovách konania
štátu, odvolaniami strán osobitne nenapadnutými, s použitím § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.

31. O náhrade trov odvolacieho konania, s použitím § 262 ods. 1 CSP v zmysle § 396 CSP,

rozhodol odvolací súd ex offo podľa § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní v celom rozsahu
úspešnému žalovanému priznal plnú náhradu trov konania proti neúspešnej žalobkyni. O výške náhrady
trov odvolacieho konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

32. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).