Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Friday, May 5, 2017

Súd: Okresný súd Dunajská Streda
Spisová značka: 16C/21/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214218443
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 05. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Michal Novotný

ECLI: ECLI:SK:OSDS:2017:2214218443.8

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Dunajská Streda sudcom Michalom Novotným v sporovej veci žalobkyne: P. H., X.. XX.

C. XXXX, bytom F. XXX, zastúpenej splnomocnencom: JUDr. Ing. Peter Slávik, bytom Vysoká 2399/7,
Malacky, proti žalovanému: D. B., K.. B., X.. X. H. XXXX, bytom Z. XXXX/XX, Y. H., zastúpenému
splnomocnencom: JUDr. Ladislav Pollák, advokát v Dunajskej Strede, o určenie vlastníckeho práva,
takto

r o z h o d o l :

I. Zamieta sa žaloba o určenie, že vlastníčkou spoluvlastníckeho podielu XX/XX z pozemku parc. reg.
U. Č.. XXXX/X - orná pôda o výmere 4.345 m2 v katastrálnom území Y. H. je len žalobkyňa.
II. Žalovanému sa priznáva voči žalobkyni nárok na náhradu 100 % trov konania.

III. Štátu sa priznáva voči žalobkyni nárok na náhradu 100 % trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa sa žalobou došlou súdu 23. septembra 2014 domáhala rozsudkového výroku, že „súd
zrušuje výlučné vlastníctvo žalovaného... k predmetnej nehnuteľnosti... kat. úz. Y. H., na LV XXXX parc.
č. XXXX/X... a priznáva vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti v spoluvlastníckom podiele XX/
XX“ žalobkyni. V žalobe predniesla, že po svojom otcovi F.C. H. zdedila pozemok č. XXXX/X na LV č.
XXXX pre k. ú. G. R. v podiele XX/XX. Na liste vlastníctva je však zapísaná poznámka, že hodnovernosť
údajov je spochybnená, a sama je vedená ako duplicitný vlastník. Svoj podiel chcela predať, pre duplicitu
vlastníctva však správa katastra jej návrh na vklad zamietla. Okrem toho žalovaný, ktorý je na danom

LV zapísaný ako vlastník celého pozemku, má na svojom mene rôzne exekučné výzvy, takže hrozí
scudzenie celého jej pozemku. Podľa nej bol duplicitný zápis zapísaný bez právneho titulu.

2. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť. Predniesol, že pozemky nadobudol kúpnou zmluvou v roku 2004
od právnej nástupkyne osôb, ktorým boli v roku 1946 pridelené. Okrem toho ich vydržali buď jeho právni
predchodcovia ešte v roku 1961, ktorí ich predtým aj reálne užívali. Právni predchodcovia žalobkyne
svoje vlastnícke právo stratili a mohli sa domáhať jeho navrátenia v reštitúciách v r. 1991 aj 2004, čo

neurobili.

3. Súd rozsudkom č. k. 16 C 21/2014-93 zo 17. júla 2015 žalobe pôvodne vyhovel v podstate z dôvodu,
že právni predchodcovia žalobkyne boli spoluvlastníkmi podielu XX/XX na spornej parcele. Prídelový
výmer sa však týkal len druhého spoluvlastníka Ľ. X., takže voči predchodcom žalobkyne nemal účinky.
Ich podiel teda neprešiel na štát, v dôsledku čoho nemohol byť pridelený, takže ho zdedila žalobkyňa,
nie právna nástupkyňa prídelcov. K vydržaniu žalovaným nemohlo dôjsť, lebo najneskôr od r. 2008 mu

musela chýbať dobromyseľnosť. Krajský súd v Trnave však na odvolanie žalovaného tento rozsudok
uznesením č. k. 11 Co 993/2015-134 zrušil a vec vrátil tunajšiemu súdu na ďalšie konanie v podstate
z dôvodov, že (1) súd prvej inštancie neprípustne skúmal vecnú správnosť prídelového výmeru a (2)
neskúmal riadne vydržanie už u právnych predchodcov žalovaného (prídelcov).4. Súd na prejednanie veci nariadil pojednávanie (§ 115 ods. 1 O. s. p., § 177 ods. 1 C. s. p.), na ktorom
za prítomnosti strán a ich zástupcov vykonal dokazovanie

- výsluchom svedkyne P. Š. (zápisnica o pojednávaní z 19. júna 2015, č. l. 67/rub) doplneným jej čestným
vyhlásením (č. l. 155), ako aj
- listinami, a to: výpis pkn. vložky č. XXX s prekladom (prílohová obálka č. l. 52), list vlastníctva č.
XXXX (prílohová obálka č. l. 52), list vlastníctva č. XXXX (č. l. 59 až 65), prípis Okresného úradu
Dunajská Streda - odbor katastrálny (č. l. 85), žiadosť o vklad (č. l. 34), výmer č. XXXX-XX/XX-XXXX (č.

l. 69 až 72), pripojený spis Ľudového súdu Dunajská Streda zn. Č. XXXX/XX, pripojený spis Štátneho
notárstva Bratislava-vidiek zn. G. XXX/XX, pripojený spis Správy katastra Dunajská Streda zn. Y.-XXXX/
XX, pripojený spis Správy katastra Dunajská Streda č. J. XXX/XX - B.-XXXX/XX, čestné vyhlásenie H.
F. (č. l. 156), potvrdenie z 1. marca 2017 (č. l. 157), zmluva o dočasnom bezplatnom užívaní (č. l. 158),
pasportizačný list (č. l. 159 a 160), výpoveď nájomnej zmluvy z 28. septembra 1999 (č. l. 161), čestné
prehlásenie z 17. októbra 2000 (č. l. 162), nájomná zmluva č, XXXM/XX (č. l. 173), potvrdenie o trvalom

pobyte (č. l. 174 a 175), nájomná zmluva č. XXXX/XXXX s prílohami (č. l. 176 až 179), hlásenie ONV
v Čalove z 26. novembra 1955 s prílohou (č. l. 186 a 187)
a v spojení so všeobecne známymi a uznanými skutočnosťami (§ 186 ods. 2, § 150 a § 151 ods. 1 C.
s. p.) zistil tento

skutkový stav:

5. a) Približne okolo roku 1900 bola otvorená pozemkovoknižná vložka č. XXX pre k. ú. Y. H., v ktorej
bola v časti A-I pod rad. č. XX vedená okrem iného parcela č. XXXX/X - orná pôda v hone R.K. o výmere
1.208 štvorcových siah. Za jej vlastníkov boli zapísaní okrem iného Z. H. v podiele 10/96, C. H. v podiele

10/96, K. H. v podiele 10/96, Á. H. v podiele 10/96 a F. H. v podiele 10/96. (pkn. vl. XXX, zápisy B 5,
6, 8 až 10) V roku 1929 bolo vlastnícke právo na tieto podiely vložené v prospech F. H.. (cit. pkn. vl., B
21) Okrem toho boli za vlastníkov uvedenej parcely pri otvorení vložky zapísaní aj C. X. v podiele 15/96
a jeho manželka C. rod. F. v podiele 3/96. (cit. pkn. vl., B 1 a 2) Po úmrtí C. (C.) X. bolo na základe
uznesenia o odovzdaní pozostalosti vlastnícke právo k jeho podielu vložené v prospech K. M., P. R.,

F. X., Y. X., D. X., H.K. X., A. X. C. B. X., každému po 5/256. (cit. pkn. vl., B 22) Podobne po smrti C.
X. K.. F. bolo vlastnícke právo k jej podielu vložené v prospech tých istých osôb, každému po 1/256.
(cit. pkn. vl., B 23) Na základe kúpnej zmluvy zo 16. septembra 1936 bolo vlastnícke právo k všetkým
podielom týchto osôb v roku 1937 vložené v prospech Ľ. X. a jeho manželky F. X., každému po 9/96.
(uvedená pkn. vl., B 25)

b) Najneskôr k 14. aprílu 1949 bola celá parcela č. 3829/2 v k. ú. Y. H. z pk. vložky č. XXX skonfiškovaná
buď podľa dekrétu prezidenta republiky č. 108/1945 Zb. alebo nariadenia Slovenskej národnej rady č.
104/1946 Zb. SNR (výmer č. l. 65 až 69 a v prílohe spisu Z-2826/04). Nebolo však zistené, že by v
pozemkovoknižnej vložke bola vykonaná poznámka konfiškácie tejto nehnuteľnosti. Dňa 14. apríla 1949

bol Osídľovacím úradom pre Slovensko v Bratislave, oblastnou úradovňou Komárno, vydaný výmer o
prídele do vlastníctva č. XX-XX-XX/XX/XXXX pre k. ú. Č. (dnes: Y. H.). V jeho čl. I sa vyslovuje, že E.
(na s. 2 nesprávne označený ako „E.“) N. a manželke H. rod. C., prisťahovalcom z H. podľa dohody
o výmene obyvateľstva, sa prideľujú do vlastníctva určité nehnuteľnosti, medzi nimi aj nehnuteľnosť z
pkn. vložky č. XXX pod rad. č. C..A..XX J.. Č.. XXXX/X roľa v podiele 1/1 o výmere 43 ha 45 ár. (výmer

č. l. 65 až 69) Tento výmer v časti týkajúcej sa parcely č. XXXX/X Y. F.. Ú.. Y. H. nebol vykonaný v
pozemkovej knihe, teda nebol na jeho základe vykonaný zápis (pkn. vl. XXX, časť B). Vo vzťahu k iným
v ňom uvedeným nehnuteľnostiam bolo vložené vlastnícke právo v prospech E. N. a manželky H. K..
C., každému v jednej polovici. (uznesenie z 5. decembra 1953 zo spisu Ľud. súdu Dun. Streda zn. Č..
XXXX/XX) E. N. aj s manželkou však vstúpil do užívania uvedených nehnuteľností a užíval ich ešte aj

26. novembra 1955 ako súkromne hospodáriaci roľník (hlásenie ONV č. l. 186 a 187). Krátko potom bol
prinútený vstúpiť do jednotného roľníckeho družstva a združiť v ňom všetky svoje pozemky, medzi nimi
aj pozemok parc. č. XXXX/X Y. F.. Ú.. Y. H. (čestné vyhlásenie č. l. 156).

c) H. N. zomrela 14. mája 1967 vo Y. H. (Č.) a dedičstvo po nej bolo prejednané Štátnym notárstvom v

Dunajskej Strede, ktoré rozhodnutím 29. decembra 1967 zaradilo do aktív dedičstva aj pozemok parc.
č. XXXX/X. Vo výroku tohto rozhodnutia sa vyslovuje, že vlastnícke právo patrí poručiteľke podľa časti L.
vložky č. XXX v jednej polovici, v odôvodnení sa však konštatuje, že ho poručiteľka nadobudla výmerom
o prídele č. XX-XX-XX/XX/XXXX. Týmto rozhodnutím bolo vyslovené, že celé dedičstvo nadobúdadedička P. Š., X.. XX. S. XXXX. (rozhodnutie G. XXX/XX zo spisu Správy kat. DS zn. J. XXX/XX - B.-
XXXX/XX) Vydanie tohto rozhodnutia bolo poznačené vo vložke č. XXX (pkn. vl. z prílohovej obálky č. l.
52) E. N. zomrel 23. októbra 1972 vo Y. H. (Č.) a dedičstvo po ňom bolo prejednané tým istým štátnym

notárstvom, ktoré rozhodnutím z 23. novembra 1973 zaradilo do aktív dedičstva aj pozemok parc. č.
XXXX/X. Vo výroku tohto rozhodnutia sa vyslovuje, že vlastnícke právo patrí poručiteľovi podľa časti L.
vložky č. XXX v jednej polovici, zároveň však, že nehnuteľnosti boli poručiteľovi pridelené výmerom o
prídele č. XX-XX-XX/XX/XXXX a tento ich vniesol do JRD. Týmto rozhodnutím bolo vyslovené, že celé
dedičstvo nadobúda dedička P. Š., X.. XX. S. XXXX. (rozhodnutie G. XXX/XX zo spisu Správy kat. DS

zn. J. XXX/XX - B.-XXXX/XX) Vydanie tohto rozhodnutia bolo poznačené vo vložke č. XXX (pkn. vl. z
prílohovej obálky č. l. 52) V danom čase bol pozemok pkn. parc. č. XXXX/X zlúčená do väčšieho celku
(parc. č. XXXX), ktorý bol v užívaní Jednotného roľníckeho družstva v Č..

d) F. H. zomrel 19. mája 1970 v H. a dedičstvo po ňom bolo prejednané Štátnym notárstvom Bratislava-
vidiek. Na základe dožiadania o zaslanie výpisu z pozemkovej knihy na meno poručiteľa v k. ú. Č. Štátne

notárstvo v Dunajskej Strede zaslalo výpis z pkn. vložky č. XXX, v ktorej uviedlo aj parcelu č. XXXX/X o
výmere 1.208 siah a zápis pod L. XX (F. H. v 60/96). Na základe toho Štátne notárstvo Bratislava-vidiek
rozhodnutím zo 17. septembra 1970 zaradilo do aktív dedičstva po F. H. aj 60/96 z uvedenej parcely a
potvrdilo nadobudnutie dedičstva žalobkyni ako jedinej dedičke - dcére poručiteľa (spis G. XXX/XX).

e)SvedkyňaP.Š.listomz28.septembra1999(č.l.161)vypovedalanájomnúzmluvunabližšieneurčené
pozemky uzavretú s Poľnohospodárskym družstvom Y. H.. Zároveň požiadala o pridelenie náhradných
pozemkov za pozemky vo svojom vlastníctve o výmere 3,6778 ha, medzi nimi aj pozemku parc. č. XXXX/
X v k. ú. Y. H. (pasportizačný list č. l. 159 a 160). Na základe toho s ňou Poľnohospodárske družstvo R.
17.októbra2000uzavrelodohoduodočasnombezplatnomužívanípôdy(č.l.158),ktoroujejprenechalo

do dočasného užívania poľnohospodársku pôdu parc. č. XXXX v k. ú. Y. H. ako náhradný pozemok za jej
vlastnícku pôdu o výmere 3,6778 ha. Vymeranie mal zabezpečiť Okresný úrad Dunajská Streda, ktorý
tak urobil rozhodnutím z 29. novembra 2000 (č. l. 157).

f) Nebolo dokázané, či a kedy pozemok parc. č. XXXX/X prestalo užívať Poľnohospodárske družstvo

Y. H. a či a kedy prešiel do skutočnej moci Poľnohospodárskeho družstva R.. Napriek tomu s ním však
žalobkyňa 14. augusta 2003 podpísala nájomnú zmluvu č. XXXX/XXXX (č. l. 176 až 180), ktorou určité
v zmluve nevymedzené pozemky (ich súpis „je k dispozícii v kancelárii družstva a na požiadanie bude
vlastníkovi vydaný“) prenechala do užívania tohto poľnohospodárskeho družstva.

g) Na základe žiadosti svedkyne P. Š. z 22. júla 2004 bol 28. júla 2004 vytvorený list vlastníctva č. XXXX
(č. l. 59 až 65), na ktorý bola v časti A okrem iného zapísaná parc. registra U. č. XXXX/X - orná pôda
o výmere 4.345 m2, v časti B bola svedkyňa Š. zapísaná ako vlastníčka v celku (v 1/1). Podkladom na
zápis bol okrem vyššie citovaného výmeru zo 14. apríla 1949, ako aj rozhodnutia Štátneho notárstva v
Dunajskej Strede zn. G. XXX/XX a G. XXX/XX. (spis Správy kat. DS zn. J. XXX/XX - B.-XXXX/XX)

h) Svedkyňa Š. ako predávajúca a žalovaný ako kupujúci podpísali 26. resp. 27. augusta 2004 listinu
označenú ako „Kúpna zmluva“. V jej čl. II sa konštatuje, že predávajúca je výlučnou vlastníčkou (okrem
iného) parcely č. XXXX/X vedenej na LV č. XXXX; v čl. IV predávajúce tieto parcely predáva žalovanému
ako kupujúcemu. Návrh na vklad vlastníckeho práva v prospech žalovaného bol podaný 30. augusta

2004 a vklad bol povolený rozhodnutím č. Y.-XXXX/XX z 30. augusta 2004. (spis Y.-XXXX/XX)

i) V roku 2008 podala žalobkyňa návrh na zápis svojho vlastníckeho práva k 60/96 parcely č. XXXX/X
na základe rozhodnutia Štátneho notárstva Bratislava-vidiek č. G. XXX/XX. V nadväznosti na to bol pod
položkou výkazu zmien č. XXX/XX vytvorený nový list vlastníctva č. XXXX, na ktorý bola prepísaná len

táto parcela. Ako vlastníci sú na nej vedení jednak žalovaný v 1/1, jednak žalobkyňa v 60/96. Súčasne
bola vyznačená poznámka, že „Hodnovernosť údajov o vlastníckom práve k nehnut. parc. č. XXXX/X
v katastri bola vyvrátená duplicitné vlast. Podľa § 71 ods. 3 zákona č. 192/1995 Z. z. sa takéto údaje
nesmú používať“. (list vlastníctva č. XXXX z prílohovej obálky č. l. 52)

6. Takto zistený skutkový stav, pokiaľ nevyplýva zo skutkových tvrdení žalobcu, ktoré sa považujú
za nesporné podľa § 151 ods. 1 C. s. p., vyplýva z vykonaných dôkazov hodnotených vo vzájomnej
súvislosti (§ 191 C. s. p.).Jednotlivé skutkové zistenia v bode 5 v podstate vyplývajú z jednotlivých listinných dôkazov uvedených
pri jednotlivých zisteniach v zátvorkách. Pokiaľ sa medzi jednotlivými dôkaznými prostriedkami vyskytli
rozpory, vyhodnotil ich súd takto:

a) Žalobkyňa v prerokúvanej veci tvrdila, že spoluvlastnícky podiel jej otca 60/96 na pozemku parc. č.
XXXX/X v k. ú. Y. H. nikdy neprešiel na štát. Na rubovej strane výmeru o prídele do vlastníctva č. XX-
XX-XX/XX/XXXX je však pripojená doložka - prehlásenie Krajského národného výboru v Bratislave z
3. novembra 1952, ktorým tento úrad podľa § 11 zákona č. 90/1947 Zb. potvrdzuje, že nehnuteľnosti

uvedené v tomto výmere o prídele sú právoplatne konfiškované podľa dekrétu prezidenta republiky č.
108/1945 Zb., nariadenia č. 104/1945 Zb. SNR. Ustanovenie § 11 zákona č. 90/1947 Zb. o prevedení
knihového poriadku ohľadom konfiškovaného nepriateľského majetku ustanovovalo, že vkladnými
listinami sú okrem iného výmery o prídeloch vydané „fondom“, ako aj iné prehlásenia „fondu“. Fondom sa
v zmysle § 3 ods. 2 a 1 zákona č. 90/1947 Zb. rozumie v danej veci tzv. osídľovací úrad a Fond národnej
obnovy. Osídľovací úrad bol podľa § 2 ods. 1 zákona č. 148/1947 Zb., ktorým sa vykonávala Dohoda

medzi Československom a Maďarskom o výmene obyvateľstva (vyhl. č. 145/1946 Zb.), povolaný s
konečnou platnosťou rozhodovať o tom, či sú splnené podmienky konfiškačných predpisov ohľadom
majetku uvedeného v čl. VII Dohody, teda aj podmienky nariadenia č. 104/1945 Zb. SNR. a dekrétu
č. 108/1945 Zb. (§ 2 ods. 2 cit. zákona). Osídľovacie úrady boli zrušené zákonom č. 18/1950 Zb. a
ich pôsobnosť vo veciach súvisiacich s majetkom zanechaným v Československu osobami v zmysle

uvedenej Dohody a zákona č. 148/1947 Zb. prešla na krajské národné výbory (§ 5 vyhlášky č. 225/1950
Ú. v.). Z uvedeného potom vyplýva, že do pôsobnosti krajských národných výborov patrilo nielen
rozhodovať o tom či sú splnené podmienky podľa konfiškačných predpisov, ale aj vydávanie potvrdení a
osvedčení o tom, že k takejto konfiškácii došlo. Podľa § 205 C. s. p. účinného v čase nové rozhodovania
súdu prvej inštancie sú listiny vydané orgánmi verejnej moci v medziach ich právomoci tzv. verejnými

listinami, ktoré potvrdzujú pravdivosť toho, čo je v nich osvedčené alebo potvrdené, ak nie je dokázaný
opak. Verejné listiny teda zakladajú pre seba domnienku pravdivosti, čo potom v zmysle § 192 C. s.
p. znamená, že v nich osvedčená skutočnosť sa musí považovať za preukázanú, pokiaľ ju nevyvrátil
ten, kto sa dovoláva opaku. Z uvedeného teda vyplýva, že ak krajský národný výbor osvedčil, že
nehnuteľnosti uvedené vo výmere č. XX-XX-XX/XX/XXXX boli právoplatne konfiškované podľa dekrétu

č. 108/1945 Zb. alebo nariadenia č. 104/1945 Zb., potom k takejto konfiškácii právoplatne došlo.
Súd pritom upozorňuje, že táto doložka nehovorí o tom, že došlo ku konfiškácii pozemkov vlastníkov
uvedených vo výmere, ale pozemkov ako takých. Preto nie je podstatné, že v samotnom výmere nie je
uvedený právny predchodca žalobkyne jej otec F. H. so svojím podielom. Postačí, že je v ňom uvedený
pozemok parc. č. XXXX/X o výmere 1.208 siah v celosti, o ktorom tak uvedená doložka potvrdzuje, že

bol konfiškovaný.

b) Žalobkyňa pritom mohla dokázať, že k takejto konfiškácii nedošlo, teda že neboli splnené podmienky
pre konfiškáciu či už podľa nariadenia č. 104/1945 Zb. SNR, alebo podľa dekrétu č. 108/1945 Zb.
Možno súhlasiť so žalobkyňou v tom, že v tomto prípade ide o neľahkú úlohu, keďže ide v podstate

o dokazovanie negatívnej skutočnosti. Ani to však nemôže znamenať prenos dôkazného bremena na
protistranu, pretože taký postup by bol v rozpore s výslovným ustanovením § 202 C. s. p. o dôkaznej
sile verejných listín. V takomto prípade teda na vyvrátenie pravdivosti listinného dôkazu bolo možné
navrhnúť dôkazy, ktoré by dostatočne svedčili o tom, že údaj vo verejnej listine je nesprávny. Mohlo ísť
napríklad o spisy konfiškačných komisií (§ 1 ods. 7 nariadenia č. 104/1945 Zb. SNR) prípadne spisy

pracovných komisií pre odsun Maďarov podľa Dohody o výmene obyvateľstva, prípadne o potvrdenia
štátnych archívov, že určité osoby sa v takýchto spisoch nespomínajú alebo že nie sú uvedené v
súpisoch takýchto osôb. Žalobkyňa však v tomto smere žiadne dôkazy nenavrhla, čo ale znamená, že
dôkaznú moc verejnej listiny - doložku krajského národného výboru z 3. novembra 1952 nevyvrátila.

c) Tvrdenia žalobkyne, že prídelcovia na uvedených nehnuteľnostiach nikdy nehospodárili, považuje súd
za účelové a vyvrátené hlásením Okresného národného výboru v Č., z ktorého zrejme vyplýva, že E.
N. hospodáril na výmere 3,69 ha, ktorá bola v podstate zhodná s výmerou pridelenou mu s manželkou
výmerom v roku 1949 (3,8 ha). Už vzhľadom na dané historické súvislosti súd považuje za ťažko
predstaviteľné, že by si súkromne hospodáriaci roľník v 50-tych rokoch mohol na svoje hospodárenie

zadovážiť iné pozemky než tie, ktoré mu boli výmerom pridelené. O identite pozemkov užívaných s
pozemkami pridelenými svedčí okrem iného aj to, že prídel E. N. a manželke nebol odňatý, čo by sa
bolo stalo, keby pridelené pozemky osobne neobhospodaroval so starostlivosťou riadneho hospodára
(porov. čl. IX výmeru). Vzhľadom na to považuje súd za dokázané (a čestným vyhlásením H.. F. zapodopreté), že to bol E. N. s manželkou, kto tieto pozemky okolo roku 1955 združil do jednotného
roľníckeho družstva. Potom ich ale logicky nemohol do JRD združiť otec žalobkyne F. H., ktorý sa inak
ani členom nestal, čo na pojednávaní potvrdila sama žalobkyňa.

d) Pokiaľ žalobkyňa namietala proti listinám predloženým žalovaným (zmluva o dočasnom užívaní,
pasportizačný list, výpoveď), považuje súd jej námietky za účelové. Predovšetkým, Civilný sporový
poriadok nevylučuje vykonávanie dokazovania kópiou listiny (porov. § 187 C. s. p.) a sú je povinný
ju hodnotiť podľa rovnakých zásad ako sú uvedené v § 191 C. s. p. Súd teda môže v súvislosti s

ostatnými dôkazmi dospieť aj k záveru, že obsah listiny predloženej len v kópii je správny a pravdivý.
Listiny predložené žalovaným sú čo do svojej „kvality“ (teda kópia alebo originál) v podstate rovnaké
ako listiny predkladané žalobkyňou, ktorá takisto predložila len kópie s nečitateľnými podpismi a
pečiatkami. Podstatné však je, či listiny predložené žalobkyňou ako aj listiny predložené žalovaným
na seba navzájom nadväzujú a vytvárajú ucelený a uveriteľný obraz sledu udalostí s relevantným
vzťahom k prerokúvanej veci. Z listín č. l. 157 až 162 podľa názoru súdu jasne vyplýva, že svedkyňa

Š. najskôr vypovedala nájomnú zmluvu s Poľnohospodárskym družstvom Veľký Meder, aby si tým
mohla vyčleniť svoje vlastné pozemky. Keďže ich vyčlenenie zrejme technicky nebolo možné, požiadala
svedkyňa o pridelenie náhradných pozemkov do užívania. Na tento účel bol vyhotovený súpis pozemkov
(pasportizačný list, na ktorom inak parcela č. XXXX/X jasne uvedená je), podľa ktorého potom iné
družstvo (PD R.) uzavrelo so svedkyňou dohodu o náhradnom užívaní (výmera v pasportizačnom liste

a zmluve zo 17. októbra 2000 je totiž presne tá istá). Tá zároveň vyhlásila, že jej pôvodné pozemky
(užívanéPDY.H.)súnaďalejvjejvlastníctve.Uvedenýlogickýsledudalostí,oktoromsvedčiaminimálne
tri formálne bezchybné listiny výpoveď č. l. 161, čestné prehlásenie č. l. 162 a zmluva č. l. 158,
potom umožňuje súdu dospieť k presvedčeniu aj o pravdivosti ostatných listín, ktoré formálne natoľko
bezchybné nie sú (neobsahujú podpis ani pečiatku, č. l. 157, 159 a 160).

e) Žalobkyňa na podporu svojej dobromyseľnej držby predložila nájomnú zmluvu z roku 1999 s PD
R., v ktorej však vôbec nie sú vymedzené užívané pozemky (tie mali byť vydané vlastníkovi len na
požiadanie), no ani ich výmera. Tie sú vymedzené až v ďalšej nájomnej zmluve zo 14. augusta 2003.
Podľa názoru súdu však listiny predkladané žalobkyňou nedávajú odpoveď na základnú otázku, prečo

boli nájomné zmluvy uzavreté s PD R.. Z identifikácie parciel z 15. decembra 1992 na č. l. 33, ktorú
predložila sama žalobkyňa, totiž vyplýva, že pozemok č. XXXX/X je zlúčený do užívacej parcely č. XXXX,
ktorú užíva PD Č. (dnes: Poľnohospodárske družstvo Y. H.). Za daných okolností potom ale tomuto
východisku zodpovedá skutkový stav vyplývajúci z listín predložených žalovaným. Potom je totiž logické,
že svedkyňa Š. vypovedala nájomnú zmluvu Poľnohospodárskemu družstvu Y. H. a pasportizačný list

jej vystavilo toto družstvo. Až následne jej náhradné pozemky poskytlo PD R. zmluvou zo 17. októbra
2000. Naopak, skutkové závery z listín predložených žalobkyňou nezodpovedajú tomuto základnému
východisku, teda že užívateľom (nájomcom) sporného pozemku malo byť predovšetkým družstvo R..

7. Súd nevykonal navrhnuté dokazovanie výsluchom svedka F., ani opakovaným výsluchom svedkyne

Š., keďže otázku užívania pozemku považoval za dostatočne preukázanú už uvedených hlásením ONV
v Č.. Výsluch svedka - predsedu PD R. nevykonal preto, lebo jednak nie je zrejmé, čo sa malo týmto
výsluchom zistiť, jednak je podľa názoru súdu otázka existencie viacnásobných nájomných vzťahov vo
výsledku pre vyriešenie otázky vlastníckeho práva nepodstatná.

Právne vec súd posúdil takto:

8. Pred pristúpením k meritórnemu skúmaniu žaloby žalobkyne súd skúmal, či je splnená jedna z
procesných podmienok, ktorou je zrozumiteľný petit. Ako bolo uvedené v bode 1 hore, žalobkyňa sa
domáhala výroku, že súd „zrušuje“ výlučné vlastníctvo žalovaného a priznáva jej vlastnícke právo v

podiele 60/96. I keď takto formulovaný petit budí isté rozpaky, súd ho považoval za dostatočne určitý a
vykonateľný. Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 79 ods. 1 (účinnom v čase podania žaloby) totiž
nevyžadoval, aby žalobca po stránke formálnej do najmenších podrobností formuloval návrh budúceho
výroku súdneho rozhodnutia. Z jeho doslovného znenia je zrejmé, že za postačujúce považuje, ak
žalobca v žalobe vyjadrí podstatu (zmysel ) toho, čoho sa v konaní na základe opísaného skutkového

stavudomáha.Petitžaloby,takakožalobcaformulujevpodanejžalobealeboneskôrvpriebehukonania,
je súd povinný posudzovať čisto z hľadiska obsahového (t.j. či je v žalobe dostatočne presne, určito a
zrozumiteľne vyjadrené, čo žalobca žiada). Súd do výroku svojho rozhodnutia nemusí prevziať doslovne
žalobcom naformulovaný petit žaloby, môže v ňom vykonať také zásahy, ktoré zachovávajú podstatupetitu a nemenia jeho zmysel (porov. napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR zn. 3 Cdo 219/2007 alebo
jeho uzn. zn. 5 Cdo 181/2010). To isté ustanovuje v podstate aj § 132 ods. 1 C. s. p. V prerokúvanej
veci je z obsahu žaloby (označenej „o určenie vlastníckeho práva“) zrejmé, že žalobkyňa žiada, aby súd

„rozhodol o existencii jej vlastníckeho práva k nehnuteľnosti“ (s. 3 žaloby), ktoré nemalo byť zapísané
ako duplicitné. Žalobkyňa sa teda domáha, aby súd určil, že len ona je vlastníčkou spoluvlastníckeho
podielu 60/96 na parcele č. XXXX/X v k. ú. Y. H., keďže zápis vlastníctva žalovaného v rozsahu tohto
podielu vôbec nemal byť vykonaný. Tomu by v podstate zodpovedal petit o určenie, že žalobkyňa je
„výlučnou“ vlastníčkou príslušného spoluvlastníckeho podielu (výlučnou nie v zmysle, že nehnuteľnosť

nie je v spoluvlastníctve, ale „výlučnou“ v zmysle jedinou, neduplicitnou). S takým petitom však už
žalobkyňa podala žalobu pod sp. zn. 12 C 294/2013, súd však tento petit nepovažoval za určitý a jej
žalobu uznesením č. k. 12 C 294/2013-33 právoplatným 30. septembra 2014 odmietol. I keď s dôvodom
odmietnutia sa nemožno úplne stotožniť, musel súd v prerokúvanej veci z právoplatného uznesenia
vychádzať (§ 159 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 O. s. p. účinného do 30. júna 2016). Za daných okolností
by tak pre žalobkyňu bolo odmietnutím spravodlivosti, ak by ju súd v prerokúvanej veci nútil do úpravy

petitu v tom znení, aké už bolo vo veci 12 C 294/2013 odmietnuté.

9. Súd tak z obsahu žaloby a prejavu žalobkyne na pojednávaní 17. júla 2015, ktorým žiadaný výrok
vysvetlila, vyšiel z toho, že žalobkyňa sa domáha určenia, že vlastníčkou podielu 60/96 na parcele č.
XXXX/X je len ona, teda že duplicitné vlastníctvo je zapísané nesprávne. Takáto žaloba je určovacou

žalobou v zmysle § 80 písm. c) O. s. p. a § 137 písm. c) C. s. p., podľa ktorého sa možno domáhať
určenia, že tu právo alebo právny vzťah je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.
Podľa judikatúry ide pri skúmaní naliehavého právneho záujmu o posúdenie, či podaná žaloba je
vhodný (účinný a správne zvolený) procesný nástroj ochrany práva žalobcu, či sa ňou môže dosiahnuť
odstránenie spornosti práva, a či snáď len zbytočne nevyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj

tak nasledovať iné (ďalšie) súdne konanie alebo konania. Naliehavý právny záujem je spravidla daný
v prípade, ak by bez tohto určenia bolo právo žalobcu ohrozené alebo ak by sa bez tohto určenia
stalo jeho právne postavenie neistým (porov. R 17/1972). V súvislosti s duplicitným vlastníctvom pritom
Najvyšší súd SR už v rozhodnutí zn. 2 Cdo 163/2005 (uverejneným v časopise Zo súdnej praxe, č.
3/2009) vyslovil, že okolnosť, že je ako vlastník určitej nehnuteľnosti v katastri popri žalobcovi zapísaný

aj žalovaný (duplicitný zápis), odôvodňuje vždy naliehavý právny záujem, že je vlastníkom takejto
nehnuteľnosti. To isté podľa názoru súdu platí aj v prípade duplicitného zápisu k tomu istému podielu,
teda keď je obsahom zápisov vylúčené, že by oba zápisy mohli existovať popri sebe.V prerokúvanej
veci je žalovaný na liste vlastníctva zapísaný ako výlučný vlastník parcely č. XXXX/X, kým žalobkyňa je
zapísaná v podiele 60/96. Takéto zápisy nemôžu popri sebe obstáť, pretože je jasné, že ak je žalovaný

vlastníkom celej nehnuteľnosti, nemôže byť nikto iný jej spoluvlastníkom. Je teda zrejmé, že vlastnícke
právo žalobkyne a žalovaného sa navzájom vylučujú. Žalobkyňa tak má naliehavý právny záujem na
určení, že podiel 60/96 na tomto pozemku je len jej vlastníctvom, teda že žalovaný v tejto časti (v rozsahu
tohtopodielu)vlastníkomnehnuteľnostinieje.Nazákladevyhovujúcehorozsudkubudemožnéodstrániť
v katastri nehnuteľností duplicitné vlastníctvo a poznámku vyvrátenej hodnovernosti údajov katastra.

Na základe toho sa tieto údaje budú môcť znova používať a žalobkyňa bude môcť so svojím podielom
znova nakladať, keďže vyvrátená hodnovernosť je aj prekážkou nakladania (resp. zápisu nakladania do
katastra) s pozemkom. Žaloba je teda v zmysle citovaných ustanovení procesne prípustná.

10. Žalobkyňa sa v prerokúvanej veci domáha určenia vlastníckeho práva k spoluvlastníckemu podielu

60/96 na parcele č. XXXX/X, ktorý mala nadobudnúť od svojho otca dedením. Preto je potrebné
najskôr preskúmať vlastnícke právo jej otca. Podľa § 52 písm. a) a b) nariadenia č. 222/1855 r. z. o
zakladaní a vedení pozemkových kníh (tzv. Pozemnoknižný poriadok) sa totiž na list vlastníctva (list B)
pozemkovej knihy zapisuje meno vlastníka a titul nadobudnutia vlastníctva. Zo zisteného skutkového
stavu (zápisu pod položkou B.21) je zrejmé, že F. H. (v tom čase uvádzaný ako H.) nadobudol tento

spoluvlastnícky podiel v roku 1929 dedením. Najneskôr od tohto momentu tak F. H. bol vlastníkom tohto
spoluvlastníckeho podielu. Účinnosťou Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. (1. apríl 1964) tak tento
spoluvlastníckypodielbolvovlastníctveF.H.akojehoindividuálne(súkromné)vlastníctvo(§127a§489
Obč. zák. v znení účinnom do 31. decembra 1992 a contrario), ktoré sa podľa § 490 ods. 1 a 3 Obč. zák. v
cit. znení taktiež dedilo. V zmysle § 460 Obč. zák. v cit. znení (účinnom aj ku dňu smrti F. H.) sa dedičstvo

nadobúdalo smrťou poručiteľa, a to zo zákona alebo zo závetu, pričom v prvej dedičskej skupine dedili
manžel a deti poručiteľa. Ak bol len jeden dedič, potvrdilo mu štátne notárstvo nadobudnutie dedičstva
(§ 481 Obč. zák. v cit. znení). Zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že F. H. zomrel 19. mája 1970.
V zmysle cit. ustanovení by tak žalobkyňa ako jeho jediná dedička jeho smrťou nadobudla celý jehomajetok, vrátane spoluvlastníckeho podielu 60/96 k parcele č. XXXX/X v k. ú. Y. H.. K opačnému záveru
by bolo možné dôjsť jedine vtedy, ak by sa zistilo, že F. H. v období medzi rokom 1929 a 19. májom
1970 stratil svoje vlastnícke právo k uvedenému podielu.

11.Žalovanýpritomtvrdiladokazoval,žeF.H.stratilsvojevlastníctvo,ktorébolopridelenédovlastníctva
rodičom svedkyne Š.. Od roku 1945 pritom mohlo dôjsť k strate vlastníckeho práva rôznymi spôsobmi,
predovšetkým však konfiškáciou v zmysle nariadenia SNR č. 104/1945 a prechodom na štát v zmysle
Dohody medzi Československom a Maďarskom o výmene obyvateľstva (vyhl. č. 145/1946 Zb.) v spojení

svykonávacímzákonomč.148/1947Zb.Podľa§1ods.1nariadeniaSNRč.104/1945Zb.sakonfiškoval
pôdohospodársky majetok na území Slovenska, ktorý je vo vlastníctve osôb nemeckej alebo maďarskej
národnosti, zradcov a nepriateľov národa a republiky a niektorých právnických osôb. V nadväznosti na
to však bol vydaný zákon č. 90/1947 Zb., ktorý sa podľa § 1 ods. 1 týkal aj majetku konfiškovaného
podľa nar. č. 104/1945 Zb. Zo zisteného skutkového stavu bolo pritom zistené, že pozemok parc. č.
XXXX/X v k. ú. Y. H. podliehal takejto konfiškácii najneskôr k 14. aprílu 1949, teda ku dňu vyhotovenia

výmeru o prídele tohto pozemku do vlastníctva. Na základe toho teda treba podľa názoru súdu dospieť
k záveru, že táto konfiškácia sa týkala aj pozemku parc. č. XXXX/X v k. ú. Y. H., a to v celosti tak,
ako je uvedený vo výmere o prídele č. XX-XX-XX/XX/XXXX. Osídľovací úrad mal potom právo podľa
zákona č. 148/1947 Zb. a § 2 vládneho nariadenia č. 30/1948 Zb. rozhodovať o pridelení toho majetku,
ktorý prešiel na štát ex lege napríklad v dôsledku konfiškácie, u ktorej osídľovací úrad rozhodoval o

naplnení jej podmienok podľa § 2 ods. 1 zákona č. 148/1947 Zb. Pokiaľ žalobkyňa poukazovala v tejto
súvislosti na to, že uvedený zákon predpokladal, že určitá osoba bola vysťahovaná, nie je jej názor plne
správny. Podľa čl. VII ods. 1 Dohody medzi Československom a Maďarskom o výmere obyvateľstva
síce vlastnícke právo presťahovaných osôb k im náležiacim nehnuteľnostiam prechádza na štát ich
doterajšieho bydliska, teda v prípade osôb vysťahovaných takto do Maďarska prechádza vlastnícke

právo k ich nehnuteľnostiam na československý štát. Už dôvodová správa k zákonu č. 148/1947 Zb.
(Ústavodarné Národné zhromaždenie 1947, 3. zasadanie, tlač 733) totiž výslovne zdôrazňovala, že čl.
X ods. 1 tejto dohody bol v Československu vykonaný už konfiškačnými predpismi, teda že majetok
Maďarov sa z pohľadu československého práva považuje za konfiškovaný bez ohľadu na ustanovenia
dohody. § 2 ods. 3 zákona č. 148/1947 Zb. potom prezumuje splnenie konfiškačných podmienok zo

samotného aktu vysťahovania.

12. Z uvedeného je teda zrejmé, že podmienkou aplikácie zákona č. 148/1947 Zb. a naň nadväzujúceho
nariadenia č. 30/1948 Zb. nevyhnutne nie je, aby sa vlastník majetku reálne vysťahoval do Maďarsku.
Naopak, § 2 ods. 1 zákona č. 148/1947 Zb. dával osídľovaciemu úradu právo s konečnou platnosťou

rozhodnúť, či sú splnené podmienky konfiškácie, u takých osôb, ktoré sa v danom čase považujú za
osoby vysťahované do Maďarska (t. j. sú napr. zaradené do zoznamu osôb určených na presídlenie,
aj keď fakticky ešte neboli presťahované). Ak osídľovací úrad takéto rozhodnutie vydal, súdy nie sú
oprávnené ho preskúmavať. Nie sú teda oprávnené ani preskúmavať otázku, či sa určitá osoba skutočne
má alebo nemá považovať za vysťahovanú do Maďarska, keďže aj toto posúdenie patrí do kompetencie

osídľovacieho úradu. Na právomoc osídľovacieho úradu, ale ani samotnú konfiškáciu nemalo vplyv ani
to, ak osoba pôvodne zaradená do zoznamu osôb na presťahovanie sa následne z Československa
z akéhokoľvek dôvodu nevysťahovala. Tento majetok sa na základe takýchto rozhodnutí považuje
za majetok osôb presťahovaných do Maďarska (tzv. majetok presťahovaných Maďarov) v zmysle
§ 1 vládneho nariadenia č. 30/1948 Zb. Osídľovací úrad s ním potom mohol nakladať spôsobom

upraveným v § 2, podľa ktorého sa z majetku presťahovaných Maďarov poskytne náhrada oprávneným
prisťahovalcom, poskytne doplnkový prídel alebo sa s ním naloží podľa § 5. V prerokúvanej veci zo
zisteného skutkového stavu vyplýva, že osídľovací úrad v súlade so zákonom č. 148/1947 Zb. rozhodol
o splnení podmienok konfiškácie vo vzťahu k celému pozemku parc. č. XXXX/X a jeho rozhodnutie
je právoplatné, pretože to doložkou na výmere o prídele osvedčil na to oprávnený krajský národný

výbor, na ktorý na základe vyhlášky č. 225/1950 Ú. v. prešla kompetencia súvisiaca s prideľovaním takto
konfiškovaného majetku prídelcom. Táto doložka teda osvedčuje, že o splnení podmienok konfiškácie
bolo rozhodnuté vo vzťahu ku všetkým spoluvlastníkom pozemku, nielen k Ľudovítovi Némethovi, teda
aj vo vzťahu ku F. H.. Na základe toho potom bol osídľovací úrad oprávnený prideliť tento pozemok
E. N. s manželkou takisto v celosti, čo sa aj stalo výmerom č. XX-XX-XX/XX/XXXX. Tento výmer bol

v zmysle § 11 zákona č. 90/1947 Zb. vkladnou listinou, na základe ktorej bolo možné povoliť vklad
vlastníckeho práva v pozemkovej knihe bez ohľadu na to, kto v nej bol v danom čase zapísaný. Z
uvedeného potom ale vyplýva, že prídelca musel nadobúdať vlastnícke právo k pridelenému majetku
aj v prípade, ak jeho doterajší vlastník nespĺňal podmienky či už konfiškačných predpisov alebo nebolosobou presťahovanou do Maďarska. Ak totiž osídľovací úrad podľa § 2 ods. 1 zákona č. 148/1947 Zb.
vydal takéto rozhodnutie, toto bolo konečné, bolo ním právoplatne rozhodnuté, že podmienky § 2 ods.
1 cit. zák. (splnenie podmienok konfiškácie a vysťahovania) sú dané a zaväzovalo aj za predpokladu,

že bolo nesprávne. Toto rozhodnutie potom zaväzuje aj súd v prerokúvanej, ktorý nie je oprávnený
preskúmavať jeho vecnú správnosť a musí naň prihliadať (§ 194 ods. 2 C. s. p.). V takomto prípade
je teda nadobudnutie vlastníckeho práva k prideleným nehnuteľnostiam originárne, keďže ho prídelca
nadobúda napriek tomu, že pôvodný vlastník nespĺňal podmienky na jeho stratu.

13. Z uvedeného tak možno vyvodiť, že E. N. a jeho manželka nadobudli výmerom o prídele vlastnícke
právo k celej parcele č. XXXX/X, teda aj k 60/96-inám zapísaným v pozemkovej knihe pre F. H., čím
F. H. svoje vlastnícke právo stratil najneskôr k 14. aprílu 1949 (deň vydania výmeru o prídele). Podľa
už citovaného § 460 Občianskeho zákonníka sa smrťou poručiteľa nadobúdalo dedičstvo, teda to, čo
poručiteľ vlastnil ku dňu smrti. Ak teda F. H. nevlastnil tento podiel v čase smrti, nemohla ho nadobudnúť
ani žalobkyňa. Na tomto závere nič nemení skutočnosť, že tieto nehnuteľnosti boli zahrnuté do aktív

dedičstva po F. H. v rozhodnutiach štátneho notárstva. Podľa judikatúry (judikát R 51/1967) totiž také
zahrnutie majetku ešte nepreukazuje vlastnícke právo poručiteľa k nemu. Vzhľadom na to žalobkyňa
nemôže svoje vlastnícke právo odvodzovať od vlastníctva svojho právneho predchodcu F. H., ktorý ho
stratil tým, že pozemok bol v roku 1949 pridelený do vlastníctva E. N. a jeho manželke. Tým odpadá aj
potreba zaoberať sa otázkou vydržania pozemkov zo týchto osôb, prípadne P. Š. alebo žalovaného. Ak

totiž prídelcovia nadobudli vlastnícke právo prídelom, stali sa priamo vlastníkmi, nielen držiteľmi.

14. Opačné námietky žalobkyne ohľadom osobného rozsahu výmeru o prídele neobstoja. Žalobkyňa
totiž opomína, že tunajší súd svojím prvým rozsudkom jej žalobe vyhovel v podstate na základe tej istej
právnej úvahy, ktorú teraz sama prednáša. Odvolací súd však tento rozsudok zrušil s odôvodnením, že

súd prvej inštancie nesprávne skúmal vecnú správnosť výmeru o prídele (ods. 9 , 10 a 15 zrušujúceho
uznesenia). Súd prvého stupňa sa však vo svojom rozsudku zaoberal otázkou účinkov výmeru len v
jednej súvislosti, a to v súvislosti s otázkou, či tento výmer môže mať účinky voči F. H. a jeho podielu
60/96-ín. Ak teda odvolací súd označil postup skúmania účinkov tohto výmeru, potom to nemožno
súdu chápať inak, než že odvolací súd za nesprávny považoval práve tento postup a názor súdu prvej

inštancie. Žalobkyňa mala možnosť svoje názory prezentovať počas odvolacieho konania, nevyužila
však ani právo podať vyjadrenie k odvolaniu žalovaného. Súd prvej inštancie je pritom podľa § 391 ods. 2
C s. p. viazaný právnym názorom odvolacieho súdu a nie je oprávnený sa od neho odchýliť. Na základe
súvislosti prvšieho rozsudku tunajšieho súdu a zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu teda podľa
názoru súdu nie je možné akceptovať názor žalobkyne, že výmer o prídele nemal účinky voči F. H. a jeho

spoluvlastníckemu podielu 60/96-ín. Ak by súd takýto názor akceptoval, išlo by o právny názor označený
odvolacím súdom za nesprávny a súd prvej inštancie by porušil ustanovenie § 391 ods. 2 C. s. p.

15. Žalobkyňa však opakovane poukazovala na to, že pozemky užívala dobromyseľne a jej vlastnícke
právo je preukázané sledom titulov. Z týchto prednesov podľa názoru súdu nevyplýva, že by

žalobkyňa vôbec pripúšťala nadobudnutie sporného podielu pre seba vydržaním. Súd však v intenciách
zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu skúmal v nevyhnutnom rozsahu aj otázku, či žalobkyňa,
prípadne jej právny predchodca F. H. nemohli vlastnícke právo nadobudnúť po roku 1949 vydržaním.
Podľa § 116 ods. 1 Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. mohol vlastnícke právo k veci nehnuteľnej
nadobudnúť ten, kto ju oprávnene držal počas 10 rokov. Držiteľom sa v zmysle § 143 cit. Občianskeho

zákonníka rozumel ten, kto s vecou nakladal ako so svojou. V prerokúvanej veci je však zo zisteného
skutkového stavu zrejmé, že F. H. stratil v roku 1949 nielen vlastníctvo, ale aj držbu sporného pozemku,
pretože jeho držiteľom sa stal E. N. s manželkou (ktorí na ňom hospodárili). Už vzhľadom na to, je
vylúčené, aby mohol byť F. H. považovaný za držiteľa pozemku, čo vzhľadom na jasné znenie § 116
ods. 1 cit. Obč. zák. vylučovalo, aby ho mohol vydržať. Nový Občiansky zákonník účinný od 1. apríla

1964 potom inštitút vydržania a držby úplne zrušil, v dôsledku čoho je vylúčené, aby sa žalobkyňa stala
(oprávnenou) držiteľkou sporného pozemku v čase smrti svojho otca F. H. (zomrelého 19. mája 1970).
Opätovneboladržbaavydržaniezavedenédonášhoprávnehoporiadkuzákonomč.131/1982Zb.,ktorý
v novom § 135a Občianskeho zákonníka upravoval možnosť vydržania určitých (aj nehnuteľných) vecí.
Ustanovenie § 135a ods. 3 Obč. zák. však vylučovalo nadobudnúť týmto spôsobom veci, ku ktorým mala

socialistická organizácia právo užívania. Zo zisteného skutkového stavu je zrejmé (a konečne medzi
stranamiajnesporné),ženajneskôrod50-tychrokovbolspornýpozemokzdruženýdodružstva.Podľa§
24 ods. 2 zákona č. 49/1959 Zb. o jednotných poľnohospodárskych družstvách, ako aj neskoršieho § 37
ods. 1 zákona č. 122/1975 Zb. o poľnohospodárskom družstevníctve vznikalo družstvám k združenýmpozemkom právo družstevného užívania. Tým bol vylúčené, aby ktokoľvek nadobudol vlastnícke právo
k spornému pozemku vydržaním podľa § 135a Obč. zák. účinného do 31. decembra 1991.

16. K opätovnému obnoveniu právneho inštitútu vydržania došlo s účinnosťou od 1. januára 1992.
Nové ustanovenie § 134 ods. 1 Obč. zák. ustanovuje, že oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci,
ak ju má nepretržite v držbe po dobu desať rokov (ak ide o nehnuteľnosť). Už z textu citovaného
ustanovenia je zrejmé, že podmienkou nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním je predovšetkým
držba vydržiavanej veci, a to držba oprávnená. Držbu vymedzuje § 129 ods. 1 Obč. zák. tak, že držiteľom

je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou. Oprávneným držiteľom je potom podľa § 130 ods. 1 Obč.
zák. držiteľ, ktorý je s ohľadom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec patrí. Z oboch
citovaných ustanovení tak jasne vyplýva, že podmienkou vydržania nie je sama dobromyseľnosť, ale
existujúca a trvajúca držba veci spojená s dobromyseľnosťou. Podľa § 134 ods. 3, ale aj § 872 ods. 6
Obč. zák. sa v podstate do doby vydržania započítava aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe
právny predchodca, a to v podstate aj pred 1. januárom 1992. V prerokúvanej veci však zo zisteného

skutkového stavu vyplýva, že právny predchodca žalobkyne F. H. sporný pozemok v držbe nemal (mal
ho v držbe prídelca E. N. s manželkou), v dôsledku čoho je vylúčené, aby si žalobkyňa započítavala jeho
oprávnenú držbu. Žalobkyňa svoje vlastnícke právo odvodzuje od dedenia v dôsledku smrti poručiteľa,
kedy jej bolo nadobudnutie sporného pozemku potvrdené rozhodnutím štátneho notárstva. Rovnako
však bolo nadobudnutie sporného pozemku potvrdené svedkyni Š. rozhodnutiami Štátneho notárstva v

Dunajskej Strede sp. zn. G. XXX/XX a G. XXX/XX (vždy po jednej polovici). Pretože podľa predošlého
výkladu boli vlastníkmi sporného pozemku jej rodičia, nadobudla dedením po nich vlastnícke právo
svedkyňa Š. (§ 460 Obč. zák.). Žalobkyňa by tak mohla nadobudnúť vlastnícke právo len vtedy, ak by
tento pozemok sama držala ako oprávnená držiteľka po roku 1970. Žalobkyňa pritom v tejto súvislosti
poukazuje okrem iného na to, že po roku 1992 (konkrétne zmluvou z 20. októbra 1999) vykonávala

právo prenajímateľky týchto pozemkov.
Podľa už cit. § 129 Obč. zák. je držiteľom ten, kto právo vykonáva pre seba. Podľa judikatúry (porov.
napr. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22 Cdo 5107/2014) združením pozemkov v
JRD vlastník nestrácal ani vlastnícke právo (pozri aj § 24 ods. 1 cit. zák. 49/1959 Zb.), ale ani postavenie
držiteľa veci, keďže (aj keď výrazne oklieštene) nakladal s pozemkom ako s vlastným. JRD vznikalo

len právo družstevného užívania, teda obsiahle zákonné právo pozemky užívať a požívať. JRD sa však
stávalo len detentorom (majiteľom) pozemkov, ktoré malo v sprostredkovanej držbe od ich držiteľa -
vlastníka a člena družstva. V prerokúvanej veci zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že členom
družstva, ktorý sporný pozemok do družstva združil, bol E. N. s manželkou, ktorí boli dovtedi vlastníkmi a
držiteľmi tohto pozemku. Tým E. N. s manželkou zostali držiteľmi tohto pozemku, aj keď k nemu vzniklo

právo užívania družstva podľa vtedy účinného zákona č. 63/1949 Zb. a neskôr účinných zákonov č.
49/1959 Zb. a č. 122/1975 Zb. Ten istý princíp bol v podstate vyjadrený aj v § 18 ods. 3 zákona SNR č.
293/1992 Zb., na ktorý poukazoval žalovaný vo svojom odvolaní. Podľa existujúceho stanoviska právnej
vedy je pritom vylúčené, aby držba tej istej veci patrila súčasne dvom rôznym osobám, pokiaľ nejde
o spoločne vykonávanú držbu (porov. Fekete, I.: Občiansky zákonník 1. Veľký komentár. Bratislava :

Eurokodex 2011, s. 680). Ak teda bol držiteľom veci E. N. s manželkou, potom držiteľom veci nemohla
byť žalobkyňa. Smrťou E. N. a jeho manželky prešlo tak vlastnícke právo, ako aj postavenie držiteľa
pozemku (vtedy v užívaní družstva) na ich dedičku - svedkyňu Š.. V dôsledku toho nemohla držba tohto
pozemku ani potom patriť žalobkyni.

17. Na tom nič nemení ani rozhodnutia štátneho notárstva, ani existencia nájomnej zmluvy.
Rozhodnutie Štátneho notárstva Bratislava-vidiek zo 17. septembra 1970, ktorým bolo žalobkyni
potvrdené nadobudnutie sporného pozemku po poručiteľovi F. H., totiž mohlo zakladať jedine prípadnú
dobromyseľnosť žalobkyne o tom, že jej tento pozemok patrí. Ustanovenie § 134 ods. 1 Obč. zák.
však jasne ustanovuje, že dobromyseľnosť nie je jediným predpokladom vydržania. Ako už bolo

uvedené, prvým a základným predpokladom je existencia držby, teda faktického vykonávania práva pre
seba. Zmyslom vydržania je totiž práve ochrana reálneho stavu vykonávania určitých práv, ktorý trvá
dlhodobo a bolo by v rozpore s princípom právnej istoty ho meniť len preto, že nie je plne v súlade s
objektívnym právom. Tým je opodstatnený aj zásah do právo (skutočného) vlastníka pri vydržaní inou
osobou. Rozširovanie tejto výnimky nad jej účel by znamenalo zasahovať do práv týchto vlastníkov

neodôvodneneabezlegitímnehodôvodu.Pretonanadobudnutievlastníckehoprávavydržanímnemôže
postačovať len sama okolnosť, že sa niekto dobromyseľne domnieva, že mu určitá vec patrí. Takáto
domnienka totiž môže v určitom čase svedčiť viacerým osobám a dokonca komukoľvek a viaceré osoby
by sa tak v rovnakom čase mohli robiť nárok na tú istú vec titulom vydržania. Tým by ale inštitút vydržaniaviedol k presnému opaku toho, čomu má slúžiť - namiesto nastoľovania právnej istoty by viedol k
rozmnožovaniu právnej neistoty a sporov o vlastníctvo. Preto je potrebné dôsledne trvať na požiadavke
§ 134 ods. 1 Obč. zák., aby vydržaním mohol nadobudnúť vlastníctvo len ten, kto je skutočným držiteľom

veci, teda má k nej faktickú moc (§ 129 ods. 1 Obč. zák.). Žalobkyňa pritom v tomto konaní nedokázala,
že by roku 1970 akýmkoľvek spôsobom vykonávala držbu uvedeného pozemku pre seba (napr. ako
členka družstva). Takúto držbu nemohla pritom nadobudnúť ani od poručiteľa F. H., ktorý podľa už
uvedeného držiteľom pozemkov v danom čase nebol. Držbu žalobkyne by tak teoreticky bolo možné
považovať za preukázanú najskôr od roku 1999, od kedy preukázala odovzdanie uvedených pozemkov

do nájmu. Podľa názoru súdu tým však držba žalobkyne preukázaná nie je. Z nájomnej zmluvy totiž
jednak nevyplýva, akých pozemkov sa týka, keďže až v nájomnej zmluve č. 4050/2003 sú tieto pozemky
bližšie identifikované. Okrem toho však nie je zrejmé, prečo bola takáto zmluva uzavretá s PD R.,
keď podľa žalobkyňou samotnou predložených identifikácií bolo užívateľom tohto pozemku PD Y. H.
(č. l. 33). Uzavretie samotnej nájomnej zmluvy žalobkyňou tak nemožno považovať za dôkaz držby a
nakladaniasvecouakosvlastnou,pretožezozistenéhoskutkovéhostavuniejejednoznačnedokázané,

že nájomca tieto pozemky aj skutočne užíval, teda že skutočne bol detentorom sporného pozemku na
základe prenechania od držiteľa (žalobkyne). Samotnú držbu podľa § 129 ods. 1 a § 134 ods. 1 Obč. zák.
nemôže založiť omyl ohľadom predmetu držby; omyl môže prípadne založiť len dobromyseľnosť, držba
však musí existovať ako faktický stav. Možno to demonštrovať na príklade: ak kupujúci kúpi pozemok
č. 1 na základe vadnej kúpnej zmluvy, ale ospravedlniteľným omylom sa ujme užívania pozemku č. 2

(a pozemok č. 1 užíva niekto iný), potom nemôže vydržať pozemok č. 1, aj keď k nemu sa viaže vadná
kúpna zmluva, ale len pozemok č. 2, lebo len tento pozemok je v jeho držbe.

18. Vo výsledku je však otázka držby pozemku na základe uvedených nájomných zmlúv nepodstatná.
Aj keby tieto nájomné zmluvy zakladali jej držbu a aj keby jej držba bola oprávnená (o čom možno mať

pochybnosti už vzhľadom na to, že na pozemkovoknižnej vložke bola vyznačená poznámka o tom, že vo
vložke došlo k zmene pod G. XXX/XX), žalobkyňa sa domáhala svojho zápisu do katastra nehnuteľností
v roku 2008, kedy bol aj založený nový list vlastníctva s poznámkou duplicitného vlastníctva. O existencii
duplicitného vlastníctva pritom žalobkyňa podľa vlastných slov vedela od tohto okamihu, vedela teda, že
na ten istý pozemok existuje aj iný titul nadobudnutia. Podľa už cit. § 130 a § 134 Obč. zák. sa však na

vydržanie nehnuteľnej vyžaduje okrem iného desaťročná dobromyseľná držba. Držba žalobkyne mohla
ako dobromyseľná trvať najviac deväť rokov (od roku 1999 do roku 2008), potom už nemohla byť so
zreteľom na všetky okolnosti presvedčená o svojom vlastníctve a jej držba nemohla byť dobromyseľná.
Žalobkyňa teda nemohla nadobudnúť vlastnícke právo k spornému pozemku vydržaním po roku 1999,
ale ani skôr, keďže skôr nedokázala držbu tohto pozemku (nakladanie s ním ako so svojím), ani svoju

dobromyseľnosť, že jej tento pozemok patrí.

19. Len v záujme úplnosti súd považuje za potrebné reagovať na dve námietky žalobkyne. Jej tvrdenie,
že k vzniku duplicitného vlastníctva došlo akousi chybou v písaní v kúpnej zmluve medzi svedkyňou
Š. a žalovaným z 26. augusta 2004 a že parcely č. XXXX/X nebola nikdy evidovaná na LV č. XXXX,

je jasne vyvrátená úplným výpisom tohto LV na č. l. 59 až 65, ktorý bol v konaní oboznamovaný aj
za prítomnosti žalobkyne (zápisnica o pojednávaní z 19. júna 2015). Parcely č. XXXX/XXX a XXXX/
XXX vznikli zjavne rozdelením parcely č. XXXX/X (ich výmera 2850 + 3307 = 6157 je totiž zhodná s
jej pôvodnou výmerou), a boli vytvorené až v roku 2009 (pozri zápis „240/09“ v stĺpci „Číslo zmeny“ v
časti A tohto LV), takže nemohli byť vôbec predmetom zmluvy z roku 2004. Ďalej žalobkyňa celkom

zjavne nesprávne chápe dohodu o dočasnom bezplatnom užívaní zo 17. októbra 2000 ako dôkaz toho,
že nehnuteľnosť svedkyne Š. nie sú definované. Táto dohoda totiž vychádza z § 15 ods. 2 zákona
SNR č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách atď., podľa ktorého ak vlastník požiadal o vyčlenenie
pozemkov, ku ktorým zaniklo právo užívania podľa § 22 zákona č. 229/1991 Zb. o pôde (medzi nimi aj
právo družstevného užívania podľa § 37 zákona č. 122/1975 Zb.), no z hospodárskych dôvodov mu tieto

pozemky nebolo možné vyčleniť, pridelili sa mu iné pozemky do náhradného užívania v podstate podľa
rozhodnutia pozemkového úradu. V prerokúvanej veci je pritom zrejmé práve to, že pasportizačným
listom bolo ustálené, že PD Y. H. má v užívaní pozemky vo vlastníctve svedkyne Š., ku ktorým zaniklo
právo družstevného užívania (medzi nimi aj parcelu č. XXXX/X), a táto požiadala o ich vyčlenenie. Na
základe toho jej boli potom vyčlenené náhradné pozemky od PD R. v presne tej istej výmere ako je

uvedená v pasportizačnom liste. Uvedená dohoda zo 17. októbra 2000 teda podľa názoru súdu naopak
svedčí o tom, že pozemky svedkyne Š. boli definované úplne presne a jasne.20. Z týchto dôvodov súd žalobu žalobkyne zamietol (výrok I). Týmto rozsudkom je vo vzťahu medzi
žalobkyňou a žalovaným odstránená duplicita zápisu vlastníckeho právo, keďže je ním vyslovené, že
vlastníkom podielu 60/96 nie je žalobkyňa. Na jeho základe okresný úrad - odbor katastrálny záznamom

vymaže žalobkyňu ako vlastníčku tohto podielu a v tomto rozsahu aj poznámku duplicitného vlastníctva.

21.Plneúspešnémužalovanémusúdpodľa§255ods.1C.s.p.priznalajnáhraduvšetkýchtrovkonania
(prvoinštančného aj odvolacieho, § 396 ods. 3 C. s. p.; výrok II).

22. Uznesením č. k. 16 C 21/2014-53 bola ešte za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku priznaná
odmena za preklad v sume 42,50 € z prostriedkov štátu. Jeho priznaním vzniklo štátu podľa § 148
ods. 1 O. s. p. právo na náhradu týchto trov voči účastníkovi v pomere podľa úspechu a toto právo
zostalo zachované aj za účinnosti C. s. p. (§ 470 ods. 2). Preto súd s odkazom na už cit. § 255 ods. 1
C. s. p. priznal štátu nárok na náhradu týchto trov voči neúspešnej žalobkyni (výrok III). Len v záujme
poriadku sa dopĺňa, že tomuto výroku nebráni ani § 155 C. s. p., ani judikát R 21/1986, pretože ten rieši

otázku náhrady tlmočného pri uplatnení práva strany konať vo svojej materčine, nie otázku trov prekladu
listinných dôkazov.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré možno podať do 15 dní od doručenia jeho rovnopisu
písomne na podpísanom súde. V odvolaní treba popri označení súdu, ktorému je určené, spisovej

značky a označenia veci, ktorej sa týka, označení a podpise odvolateľa a uviesť tiež, v akom rozsahu
sa tento rozsudok napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie súdu považuje za nesprávne (odvolacie
dôvody, § 365 C. s. p.) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).