Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, April 29, 2020

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Cdo/103/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4116209088
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Svetlovská
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2020:4116209088.2

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne UNIPHARMA - 1. slovenská lekárnická akciová
spoločnosť, so sídlom v Bojniciach, Opatovská cesta 4, IČO: 31 625 657, proti žalovanej MED - ART,
spol. s r. o., so sídlom v Nitre, Hornočermánska 4,
IČO: 34 113 924, zastúpenej Mgr. Petrom Mesárošom, advokátom v Nitre, Bottova 34, o zaplatenie 6
536,50 eur s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Nitra pod sp. zn.

31Cb/38/2016, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 25. júla 2018, sp. zn.
6Co/176/2017, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.
Žalovaná má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nitra (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom zo 6. februára

2017, č. k. 31Cb/38/2016-110 zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa voči žalovanej domáhala zaplatenia
sumy 6 536,50 eur spolu s 5,05% ročným úrokom z omeškania z dlžnej sumy od 17. februára 2016 do
zaplatenia a trov konania a žalovanej priznal voči žalobkyni náhradu trov konania v plnom rozsahu. V
odôvodnení svojho rozhodnutia s poukazom na § 151c ods. 2, § 151d ods. 3,4, § 151e ods. 1, § 151j
ods. 1, § 151k ods. 1,
§ 151ma ods. 1, § 151md ods. 1 písm. a/, i/ zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník

(ďalej len „OZ“) uviedol, že žalobkyňa žiadala od žalovanej nahradiť škodu spôsobenú jej tým, že
žalovaná ako záložný veriteľ totožného záložného dlžníka a záložcu v jednej osobe neoznámil žalobkyni
začatie výkonu záložného práva na totožné predmety zálohu, na ktoré mala záložné právo aj žalobkyňa.
Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie
za preukázané, že čase zriadenia záložného práva medzi žalobkyňou ako záložným veriteľom a
spoločnosťou NUOMO ako záložcom (dlžníkom) mala žalobkyňa existujúce pohľadávky voči spoločnosti

NUOMO vo výške 63 717,83 eura, ktoré boli zabezpečené zriadením záložného práva; zabezpečené
podľa záložnej zmluvy boli aj pohľadávky žalobkyne,
ktoré vzniknú v budúcnosti a tieto aj podľa tvrdení žalobkyne vznikli. Zabezpečované pohľadávky boli do
výšky 63 717,83 eur v čase zriadenia záložného práva známe, čo vyplýva zo zoznamu neuhradených
pohľadávok z 2. júla 2012. Zároveň bola v zmluve o zriadení záložného práva žalobkyne určená aj
najvyššia hodnota istiny vo výške 90 000,-eur, do ktorej sa pohľadávky zabezpečujú. Ako súd prvej

inštancie ďalej uviedol, po zriadení záložného práva zanikli pohľadávky žalobkyne voči spoločnosti
NUOMO (záložný dlžník) do výšky
90 000,-eur splnením, teda hoci aj iným spôsobom ako výkonom záložného práva. Súd prvej inštancie
zdôraznil vychádzajúc z tvrdenia žalobkyne, uvedené pohľadávky (pôvodne vo výške 63 717,83 eur a
ďalšie v budúcnosti vzniknuté do výšky 90 000,-eur) boli uhradené priamo
ich dlžníkom - spoločnosťou NUOMO; pohľadávky žalobkyne voči spoločnosti NUOMO

v celkovej výške 90 000,-eur od zriadenia záložného práva do času pred začatím výkonu záložného
práva žalovaným boli uhradené. Záverom súd prvej inštancie skonštatoval,že záložná zmluva žalobcu v čase začatia výkonu záložného práva žalovanou viac nezabezpečovala
pohľadávky žalobkyne, pretože zanikla zánikom zabezpečovaných pohľadávok a v čase začatia výkonu
záložnéhoprávažalovanejužviacžalobkyňanebolaprednostnýmzáložnýmveriteľom(nebolazáložným

veriteľom vôbec) na druhovo totožný predmet zálohu ako žalovaná a už vôbec nie na totožné predmety
zálohu. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilný sporový poriadok (ďalej len „C. s. p.“).

2. Krajský súd v Nitre (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalobkyne rozsudkom

z 25. júla 2018, sp. zn. 6Co/176/2017 rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2
C. s. p. potvrdil ako vecne správny a žalovanej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. V
odôvodnení svojho rozhodnutia s poukazom na § 420 ods. 1, 3, § 151a, § 151b
ods. 1 až 4, § 151c ods. 2, § 151d ods. 3,4, § 151e ods. 1, § 151j ods. 1, § 151k ods. 1, § 151ma
ods. 1, § 151md ods. 1 písm. a/, i/ OZ uviedol, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné
dokazovanie, správne zistil skutkový stav, vec správne posúdil po právnej stránke, a preto sa plne

stotožnil s dôvodmi súdu prvej inštancie uvedenými v napadnutom rozsudku, na tieto poukázal ako na
správne a na potvrdenie správnosti záverov súdu prvej inštancie a k námietkam uvedeným v odvolaní
žalobkyne odvolací súd uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie
je dostatočne odôvodnené a tým aj preskúmateľné. Na zdôraznenie správnosti, vzhľadom aj
naďalšienámietkyodvolateľky,odvolacísúdpoukázalnaskutočnosť,ževznikatrvaniezáložnéhopráva

je nerozlučne späté s pohľadávkou, ktorú zabezpečuje, a preto záložné právo zaniká predovšetkým
spolu so zánikom pohľadávky. Nezáleží na tom, akým spôsobom pohľadávka zanikne, aj keď je zrejmé,
že najčastejším dôvodom jej zániku je splnenie
(§ 559 OZ), pričom nie sú vylúčené ani ostatné spôsoby zániku (započítanie, dohoda strán, splynutie
postavenia veriteľa a dlžníka zo záväzkového právneho vzťahu, následná nemožnosť plnenia). Výkon

záložného práva smeruje k speňaženiu zálohu a len čo bolo záložné právo vykonané, zaniká aj vtedy,
keď zabezpečovaná pohľadávka nebola uspokojená v celom rozsahu (§ 151md ods. 1 písm. i/ OZ). Z
akcesorickej povahy záložného práva vyplýva, že pokiaľ ide
o vznik, existenciu a zánik, je podmienené danosťou pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi
ako hlavného vzťahu. Záložné právo ako vedľajší vzťah pristupuje k pohľadávke

ako prostriedok na jej hmotnoprávne a procesnoprávne posilnenie. Preto záložné právo môže existovať
len v nerozlučnej spätosti s pohľadávkou, ktorá je súčasťou hlavného primárneho záväzkového vzťahu
medzi dlžníkom a veriteľom. Samostatná existencia záložného práva,
t. j. existencia bez ním zabezpečovanej pohľadávky, je pojmovo vylúčená. Pre túto svoju povahu záložné
právo trvá len dovtedy, kým trvá jej zabezpečovaná pohľadávka. Preto odvolací súd zdôraznil, že

zánikom zabezpečenej pohľadávky zo zákona zaniká aj záložné právo
v zmysle § 151md ods. 1 písm. a/ OZ. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené dospel k záveru, že
v súvislosti so zánikom zabezpečenej pohľadávky došlo zo zákona i k zániku záložného práva. V čase
začatia výkonu záložného práva žalovanej už viac žalobkyňa nebola prednostným záložným veriteľom,
a žalovaná preto nemohla porušiť povinnosť oznámiť žalobkyni začatie výkonu záložného práva, a preto

nemožno hovoriť o škode, ktorú mala žalovaná žalobkyni spôsobiť. O trovách odvolacieho konania
rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 C. s. p.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie s tým,
že súdy jej nesprávnym procesným postupom znemožnili, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f/ C. s.
p.). Namietala, že odvolací súd sa nevyjadril ku všetkým skutočnostiam a tvrdeniam žalobkyne,
vyslovených počas konania i v odvolaní. Bola toho názoru, že odvolací súd nesprávne rozlišuje medzi
pohľadávkou, ktorá sa zabezpečuje záložným právom a medzi zálohom, na základe čoho mohlo podľa
jej názoru dôjsť k nesprávnej interpretácii týchto právnych pojmov. Ako dovolateľka ďalej zdôraznila, jej

argumentácia ohľadne pravidelne vznikajúcich a zanikajúcich pohľadávkach počas obchodného styku,
ktoré sú predmetnom záložného práva, bola odvolacím súdom opomenutá. Dovolateľa namietala aj
nepredvídateľnosťrozhodnutiaodvolaciehosúdu,keďtentorozšírilodôvodnenierozhodnutiaokresného
súdu o argumentáciu o odvolávku na § 151md ods. 1 písm. i/ OZ, ktorú vo svojom odôvodnení súd
prvej inštancie nepoužil. Záverom dovolateľka nesúhlasila s právnym názorom súdov nižších inštancií,

že žalovaný nemal oznamovaciu povinnosť podľa § 151ma ods. 1 OZ, ktorá argumentácia, podľa názoru
žalobkyne, nemá oporu v zákone. Z týchto dôvodov preto považovala rozhodnutie odvolacieho súdu
za neodôvodnené, nepreskúmateľné, prekvapivé a nesprávne právne posúdené. V dôvodoch dovolania
ďalej podrobne rozoberala skutkovýa právny stav veci. Z týchto dôvodov žiadala rozsudok odvolacieho súdu spolu s rozsudkom okresného
súdu zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

4. Žalovaná vo svojom vyjadrení k dovolaniu považovala rozhodnutia súdov nižších inštancií za riadne
odôvodnené, jasné, určité a zrozumiteľné. Mala za to, že odvolací súd
vo svojom rozhodnutí výlučne poukázal na právny stav zániku záložného práva žalobkyne upravený v
§ 151md ods. 1 OZ a zároveň, že absentuje príčinná súvislosť medzi vznikom škody a protiprávnym
konaním žalovanej a v dôsledku toho aj samotná škoda. Žalovaná zároveň zdôraznila, že samotná

žalobkyňa v konaní potvrdila zánik záložným právom zabezpečených pohľadávok iným spôsobom než
výkonom záložného práva. Dovolanie žalobkyne preto navrhla odmietnuť alebo zamietnuť.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 C. s. p.), po zistení,
že dovolanie podala včas strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané
(§ 427 ods. 1 C. s. p.), zastúpená povereným zamestnancom (§ 429 ods. 2 písm. b/ C. s. p.),

bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 C. s. p.) skúmal, či sú dané procesné predpoklady
pre to, aby uskutočnil meritórny dovolací prieskum napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu
predchádzalo.

6. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu

spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tiež právo
domôcťsanaopravnomsúdenápravychýbanedostatkovvkonaníarozhodovanísúdunižšiehostupňa,
sa v občianskoprávnom konaní zaručuje
len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže
konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania

pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).

7. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných
prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a
dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia

inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu
(porovnaj rozhodnutia najvyššieho súdu,
sp. zn. 1Cdo/113/2012, 2Cdo/132/2013, 3Cdo/18/2013, 4Cdo/280/2013, 5Cdo/275/2013,
6Cdo/107/2012 a 7Cdo/92/2012). Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky,
za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu

(1Cdo/6/2014, 3Cdo/209/2015, 3Cdo/308/2016, 5Cdo/255/2014).

8. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle
§ 419 C. s. p. je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To
znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho

súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho
súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné,
sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 C. s. p.

9. Podľa § 420 C. s. p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej

alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana
nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca
alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym

procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces.

10.Dovolanieprípustnépodľa§420C.s.p.možnoodôvodniťibatým,ževkonanídošlokvadeuvedenej

v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C. s. p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C. s. p.).11. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 C. s. p.). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (por. § 428 C. s. p.). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom
dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ C. s. p., je (procesnou) povinnosťou dovolateľa

vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom
dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421
C.s.p.vspojenís§431ods.1C.s.p.a§432ods.1C.s.p.).Vdôsledkuspomenutejviazanostidovolací
súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím
dôvodom.

12. Rozhodovacia prax najvyššieho súdu do 30. júna 2016 považovala za vady zmätočnosti
najzávažnejšie procesné nesprávnosti, ktoré bez ďalšieho viedli k zrušeniu napadnutého rozhodnutia
(1Cdo/345/2014, 2Cdo/43/2012, 3Cdo/98/2005, 4Cdo/344/2014,
5Cdo/101/2015, 6Cdo/292/2013, 7Cdo/500/2014, 8ECdo/259/2014). Aj za účinnosti novej právnej
úpravy je aktuálny právny názor, podľa ktorého prípustnosť dovolania nezakladá tvrdenie dovolateľa

o existencii vady zmätočnosti, ale len zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade
skutočne došlo (1Cdo/127/2012, 2Cdo/609/2015, 3Cdo/29/2016,
4Cdo/133/2015, 5Cdo/467/2014, 6Cdo/5/2014, 7Cdo/7/2016, 8Cdo/450/2015).

13. Podľa presvedčenia žalobkyne je jej mimoriadny opravný prostriedok prípustný podľa § 420 písm.

f/ C. s. p. Podľa ustanovenia § 420 písm. f/ C. s. p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí,
ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Z dôvodovej správy k tomuto
ustanoveniu okrem iného vyplýva, že doterajší pojem „odňatie možnosti konať pred súdom“ sa nahradil

terminologicky správnejším a širším pojmom „právo na spravodlivý proces“, ktorého obsahové znaky
vyplývajú z početnej konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, Ústavného súdu
Slovenskej republiky, ako aj pomaly a ťažkopádne
sa tvoriacej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (porov. 4Cdo/3/2019,
8Cdo/152/2018, 4Cdo/100/2018 a pod.).

14. Právo na spravodlivý proces je jasne koncipované ako samostatné subjektívne verejné právo
každého jednotlivca voči štátu (súdu) ako povinnému subjektu na poskytnutie náležitej právnej ochrany v
takom procese, ktorý maximálne garantuje spravodlivý výsledok (nie však priaznivý výsledok). Definovať
toto základné právo je veľmi zložité, lebo je jedným zo základných stavebných pilierov právneho štátu

(čl. 1 ods. 1 ústavy) a spravodlivej spoločnosti.

15. Porušením základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
či čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj situácia, kedy v hodnotení skutkových zistení chýba určitá časť skutočností,
ktoré vyšli v konaní najavo, eventuálne - alebo tým skôr - pokiaľ ich strana sporu namietala, ale krajský

súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posudzovaných skutočností nezhodnotil bez toho, že by
napr. dostatočným spôsobom odôvodnil ich irelevantnosť; pokiaľ krajský súd takto v prejednávanej veci
postupoval, dopustil sa okrem iného aj svojvôle, zakázanej v čl. 2 ods. 2 ústavy.

16. Obdobne ako v skutkovej oblasti, i v oblasti nedostatočne vyloženej a zdôvodnenej právnej

argumentácie nastávajú podobné následky vedúce k neúplnosti a hlavne k nepresvedčivosti
rozhodovania, čo je však v rozpore nielen s požadovaným účelom súdneho konania, ale tiež i zásadami
spravodlivého procesu.

17. Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia §

420 písm. f/ C. s. p. môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu
(porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019,
8Cdo/152/2018, bod 26, 5Cdo/57/2019, bod 9, 10) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď
odvolací súd vydá rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci
predvídať, čím bola účastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať

vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na právny názor odvolacieho súdu javila ako významná pre jeho
rozhodnutie, či rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz,
porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.).18. Dovolateľka namietala odôvodnenie, nepreskúmateľnosť a nepredvídateľnosť rozhodnutia
odvolacieho súdu, ako aj nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom.

19. Obsah spisu v ničom neopodstatňuje tvrdenie dovolateľky, že odvolací súd svoje rozhodnutie
neodôvodnil. Odvolací súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, ktoré ho viedli
k rozhodnutiu; jeho postup, vo vzájomnej súvislosti s konaním a rozhodnutím prvoinštančného súdu,
nemožno považovať za neodôvodnený. Podľa názoru dovolacieho súdu má odôvodnenie rozhodnutia
odvolacieho súdu náležitosti v zmysle § 393

C. s. p. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f/ C. s. p. nemožno považovať to, že súdy
neodôvodnili svoje rozhodnutia podľa predstáv dovolateľky. Žalobkyňa tak neopodstatnene namieta
existenciu vady v zmysle § 420 písm. f/ C. s. p.

20. Dovolací súd zdôrazňuje, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, správnosť právnych záverov, ku ktorým súdy dospeli, nie je právne relevantná, lebo

prípadne nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá. Ako vyplýva aj z judikatúry
ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje,
nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu
(napr. I. ÚS 188/06).

21. Dovolací súd považuje za potrebné poznamenať, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver
o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV.

ÚS 115/03). Súd v opravnom konaní nemusí dať odpoveď na všetky námietky uvedené v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú (podľa názoru súdu) podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní
a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej
inštancie, ktoré je predmetom preskúmania v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).

22. Dovolateľka zastáva názor, podľa ktorého je dovolaním napadnuté uznesenie nepredvídateľné.
Najvyšší súd už za predchádzajúcej právnej úpravy dospel k záveru, podľa ktorého predvídateľné je
rozhodnutie, ktorému predchádza predvídateľný postup súdu v konaní a pri rozhodovaní (viď sp. zn.
3Cdo/236/2010, 7Cdo/42/2010, 5Cdo/210/2013). V rozhodnutí R 56/2012 najvyšší súd vyslovil názor,
že pokiaľ sa odvolací súd v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozhodnutia v plnom rozsahu stotožnil s

dôvodmi prvoinštančného rozhodnutia a nad ich rámec uviedol ešte aj ďalšie, z pohľadu dovtedajšieho
konania nové dôvody,
jeho rozhodnutie nie je rozhodnutím prekvapivým a taký postup súdu nie je odňatím možnosti realizovať
procesné oprávnenia účastníka konania. V danom prípade sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil
so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie a so zreteľom

na uvedené nemožno jeho rozhodnutie považovať za prekvapivé, nerešpektujúce právo
na spravodlivý súdny proces.

23. Záverom dovolací súd uzatvára, že nesprávne právne posúdenie nezakladá vadu zmätočnosti
(R 24/2017). Skutočnosť, že dovolateľka má odlišný právny názor než konajúce súdy, bez ďalšieho

nezakladá a nedokazuje ňou tvrdenú vadu v zmysle § 420 písm. f/ C. s .p.

24. Z týchto dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že dovolanie žalobkyne nie je podľa § 420 písm. f/
C. s. p. prípustné. Najvyšší súd preto jej dovolanie odmietol podľa ustanovenia § 447 písm. c/ C. s. p.

25. Žalovaná bola v dovolacom konaní v plnom rozsahu úspešná (§ 255 ods. 1 C. s. p.) a vznikol jej nárok
na náhradu trov konania. O nároku na náhradu trov rozhodol najvyšší súd podľa ustanovení § 453 ods.
1 a § 262 ods. 1 C. s. p. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutiadovolaciehosúdusamostatnýmuznesením,ktorévydásúdnyúradník(§262ods.2C.s.p.).

26. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.