Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, June 2, 2020

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8To/144/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7214011526
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 06. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Kučera
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7214011526.4

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Karola Kučeru, sudcov JUDr.
Miroslava Osifa a JUDr. Martina Michalanského v trestnej veci proti obžalovanému T. L. a spol. pre
zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 Tr. zák. a iné, o odvolaní obžalovaných a prokurátora proti rozsudku
Okresného súdu Košice II sp. zn. 6T/114/2014 zo dňa 12. 9. 2019, na verejnom zasadnutí konanom v
Košiciach dňa 2. júna 2020 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. z a m i e t a odvolanie obžalovaných T. L. a T. L. a odvolanie prokurátora.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Košice II rozsudkom sp. zn. 6T/114/2014 zo dňa 12. 9. 2019 obžalovaných T. L. a T. L.
uznal v bode 1/ zo zločinu vydierania vo forme spolupáchateľstva podľa § 20, § 189 ods. 1 Tr. zák. a
v bode 2/ obžalovaného T. L. z prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 Tr. zák., ktorého
sa mal dopustiť tak, že

1/ obžalovaný T. L. a obžalovaný T. L.
dňa 28.3.2014 o 08.45 hod. z presne nezisteného miesta obžalovaný T. L. mal zavolať z mobilného
telefónu poškodenému N.. T. K. pričom mu vulgárne nadával a vyhrážal sa mu slovami: "... keď neuvidím
svoje peniaze, tak ti rozbijem papuľu! Okamžite príď do predajne na ulicu Štúrovu číslo 44 v Košiciach!
" a následne, keď poškodený N.. T. K. toho istého dňa o 09.40 hod. prišiel do predajne na ulici Štúrovej

č. 44, kde ho už čakali obaja obžalovaní, obžalovaný T. L. sa opätovne dožadoval vyplatenia splátky
za nájom priestorov v zmysle splátkového kalendára, kedy opätovne vulgárne nadával poškodenému
N.. T. K. a vyhrážal sa mu, že keď okamžite neuhradí peniaze, tak ho „odjebe“ a postará sa o to, že
aj keď bude chcieť následne zaplatiť, že už nebude mať kto zaplatiť, následne obaja obžalovaní začali
poškodenému K. opätovne vulgárne nadávať a keď vyšli z predajne von, obžalovaný T. L. sa do predajne
vrátil a poškodenému N.. T. K. povedal, že ak neuvidia svoje peniaze, tak sa postará o jeho likvidáciu,

kedy mu tykal a keď sa poškodený ohradil prečo mu obžalovaný tyká, obžalovaný T. L. zareagoval
slovami: „... keď idem niekoho odjebať, tak mu zásadne tykám ...“;
2/ obžalovaný T. L.
dňa 28.3.2014 asi o 15.30 hod. po tom, čo prišiel do predajne "ACHILLES" na ul. Štúrovej č. 44 v
Košiciach začal kričať na poškodených P. H. a Y. J., čo tam robia, pričom im vulgárne nadával a
poškodenému P. H. sa vyhrážal, že mu rozbije železnou tyčou hlavu ak odtiaľto nevypadnú a podpáli im

auto, čím u menovaného vzbudil obavu, že svoje vyhrážky uskutoční.

Súd im za to uložil :
obžalovanému T. L. podľa § 189 ods. 1 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného
zákona a § 36 písm. j/ Trestného zákona, § 41 ods. 2 Trestného zákona úhrnný trest odňatia slobody vo
výmere24 mesiacov.Podľa§49ods.1písm.a/Trestnéhozákonavýkonuloženéhotrestupodmienečne

odložil a podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona stanovil skúšobnú dobu v trvaní 30 mesiacov.Obžalovanému T. L. podľa § 189 ods. 1 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného
zákona a § 36 písm. j/ Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 24 mesiacov. Podľa § 49
ods. 1 písm. a/ Trestného zákona výkon uloženého trestu obžalovanému podmienečne odložil a podľa

§ 50 ods. 1 Trestného zákona stanovil skúšobnú dobu v trvaní 24 mesiacov.

Proti tomuto rozsudku podali odvolanie obžalovaní T. L., T. L. a okresný prokurátor.

V písomných dôvodoch odvolania obžalovaní uviedli, že skutky, pre ktoré sú stíhaní sa nestali tak, ako

sú uvedené v obžalobe a nebolo ani dokázané, že sa stali. Rozsudkom súdu zo dňa 25.10.2016 boli
spod obžaloby prokurátora oslobodení, keďže nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý sú stíhaní.
Na základe odvolania prokurátora Krajský súd v Košiciach zrušil rozsudok a vrátil vec na ďalšie konanie.
Okresný súd sa mal s výpoveďami vysporiadať, pretože krajský súd nemôže nadiktovať okresnému
súdu, že obžalovaní sú vinní a že v tomto smere má zmeniť rozhodnutie. Výpovede poškodených sú
vo vzájomných rozporoch v základných otázkach, ktoré okresný súd neodstránil ani v ďalšom konaní

po zrušení svojho rozhodnutia krajským súdom. Zároveň výpovede ostatných svedkov spochybňujú
skutok ako v bode 1/, tak aj v bode 2/ obžaloby. Zo všetkých výpovedí svedkov však zhodne vyplýva,
že sa nejednalo o konflikty takej intenzity, aby mohli byť považované za vydieranie alebo nebezpečné
vyhrážanie. Okresný súd sa nedržal princípu - v prípade pochybností v prospech obžalovaného, čím je
jeho rozhodnutie nezákonné.

Z uvedených dôvodov navrhli, aby odvolací súd rozhodnutie prvostupňového súdu zrušil a vrátil ho na
ďalšie konanie.

Prokurátor v písomných dôvodoch odvolania, ktoré podal proti výroku o treste, poukázal na ustanovenie

§ 34 ods. 1, ods. 4 Tr. zák. a uviedol, že v súvislosti so zásadou vyjadrenou v uvedených ustanoveniach
súd u obžalovaného T. L. nepostupoval v súlade s ustanovením § 38 ods. 2 Tr. zák. Pri ukladaní trestu
nesprávne vyhodnotil pomer priťažujúcich okolností, keď neprihliadol na priťažujúcu okolnosť uvedenú
v ustanovení § 37 písm. h/ Tr. zák. a teda, že spáchal viac trestných činov, zločin vydierania podľa
§ 189 ods. 1 Tr. zák. a prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 Tr. zák. a v takomto

prípade nesprávne použil ustanovenie § 38 ods. 3 Tr. zák. Taktiež je toho názoru, že súd pri ukladaní
trestov u oboch obžalovaných neprihliadol na závažnosť spáchaného skutku v bode 1/ obžaloby, kde
sa jedná o zločin vydierania, za ktorý zákon umožňuje uložiť páchateľovi trest odňatia slobody v
rozmedzí dvoch rokov až šesť rokov. Poukázal na skutočnosť, že aj keď sa na oboch obžalovaných
hľadí akoby neboli súdne trestaní, na zahladené odsúdenia nie je možné prihliadať. Z odpisu registra

trestov u obžalovaného T. L. je zrejmé, že menovaný bol v roku 2000 právoplatne odsúdený pre
trestný čin ublíženia na zdraví a pre trestný čin nebezpečného vyhrážania a taktiež bol v rokoch 2011
a 2013 priestupkovo riešený za priestupok proti občianskemu spolunažívaniu. Z výpisu z ústrednej
evidencie priestupkov u obžalovaného T. L. je zrejmé, že menovaný bol v roku 2010 priestupkovo
riešený za priestupok proti občianskemu spolunažívaniu, kedy sa mal známej osobe na mieste verejnosti

prístupnom vyhrážať zabitím a vulgárne jej nadávať. Aj uvedené skutočnosti svedčia o charakterových
vlastnostiach oboch obžalovaných a teda, že ide o osoby, ktoré sa už v minulosti na verejnosti správali
agresívne a sankcie im uložené nemali na ich správanie výchovný vplyv. S poukázaním na vyššie
uvedené skutočnosti má za to, že vzhľadom na osoby obžalovaných, predovšetkým s poukazom
charakter a druh trestnej činnosti, súd pri určovaní druhu trestu a jeho výmery nepostupoval v súlade

s vyššie citovanými zásadami ukladania trestov a obžalovaným uložil neprimerane mierne tresty, ktoré
okrem iného nedostatočne vyjadrujú morálne odsúdenie oboch páchateľov spoločnosťou a neplnia z
hľadiska svojho účelu funkciu individuálnej a generálnej prevencie na ochranu spoločnosti.

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhol, aby krajský súd z dôvodov uvedených v § 321 ods. 1 písm. d/,

písm. e/ Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok prvostupňového súdu vo výroku o uložených trestoch u oboch
obžalovaných a v zmysle § 322 ods. 3 Tr. por. uložil obžalovaným T. L. a T. L. prísnejšie tresty.

Obžalovaný T. L. prostredníctvom svojej obhajkyne v písomne doplnenom odvolaní uviedol, že
rozsudkom vydaným 12. 9. 2019 okresný súd odsúdil obžalovaných v podstate len preto, že mu to

nariadil Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 18. 4. 2017, ako sa uvádza na str. 3 rozsudku
okresného súdu. Namieta takýto postup, pretože odvolací súd môže vysloviť právny názor a uložiť
prvostupňovému súdu, aké dokazovanie má doplniť, no nemôže zasiahnuť do nezávislosti súdu tak,
že mu uloží obžalovaných uznať za vinných. Krajský súd sa tak zameral na odôvodnenie, prečo musiabyť obžalovaní vinní, že sa vôbec nezaoberal procesnou stránkou konania a skutkovými zisteniami,
ktoré vyplývajú zo samotných výpovedí svedkov a ktoré sú v rozpore s tvrdeniami krajského súdu, aj
napadnutého rozsudku okresného súdu.

Má zato, že v doterajšom trestnom konaní došlo k viacerým pochybeniam, ktoré odvolací súd nemôže
prehliadnuť a pre ktoré je nevyhnutné vrátiť vec súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie.
Na hlavnom pojednávaní bola prečítaná výpoveď svedkyne, ktorá mala byť pred súdom vypočutá a
zákonné podmienky na prečítanie výpovede svedkyne neboli splnené. Výpoveď svedkyne v prípravnom

konaní potvrdzovala výpoveď obžalovaných a je v rozpore so skutkom, ktorý sa obžalovaným dáva za
vinu.

Okresný súd Košice II v napadnutom rozsudku vyvodil vinu za skutok v bode 1/ obžaloby na základe
výpovedí N.. T. K., Ing. C. L. a Y. L., aj keď tieto výpovede sú v rozpore s vytýkaným skutkom. V trestnom
oznámení samotného T. K. sa ani neuvádzajú tie slová, ktoré sú napísané v skutkovej vete v obžalobe.

Svedkovia nepotvrdili, aby obžalovaný T. L. povedal nejakú vyhrážku poškodenému M. K. do telefónu,
ani to, aby obžalovaný T. L. sa vyhrážal fyzickou likvidáciou poškodeného. Z výpovedí svedkov vyplýva
úplné iné vyjadrenie, ako je uvádzané v skutkovej vete v obžalobe. Okresný súd v napadnutom rozsudku
vyvodil vinu za skutok nebezpečného vyhrážania v bode 2/ obžaloby z výpovede svedkov P. H., Y. J. a
Y. L. aj napriek tomu, že poškodení nevolali policajnú hliadku, nepodali trestné oznámenie, sám P. H. vo

výpovedi uviedol, že sa nebál a že by sa bránil, a prítomní svedkovia uvádzali, že obžalovaný len hlasno
vykrikoval a nevedeli presne potvrdiť slová, ktorými sa mal vyhrážať. Dôvodná obava poškodeného pri
tomto skutku nebola preukázaná.

V bode 2/ obžaloby je ako poškodený uvedený aj Y. J., skutková veta trestného činu nebezpečného

vyhrážaniavšakneobsahujepopisskutkutak,abysatentotrestnýčinvzťahovalajnapoškodenéhoY.J..
Skutková veta vo výroku o vine neobsahuje úplný popis skutočností rozhodných pre naplnenie všetkých
znakov skutkovej podstaty, čím dochádza k porušeniu práva obžalovaného na spravodlivý proces. Túto
skutočnosť v skutkovej vete nie je odvolací súd oprávnený meniť, ani vysvetľovať. V prípravnom konaní
boli voči obžalovaným vznesené obvinenia, avšak neboli dodržané ustanovenia Trestného poriadku, čím

sa porušilo právo obžalovaného na spravodlivý proces a právo na obhajobu.

Poukázal na to, že OR PZ, OO PZ Košice Juh 22.04.2014 uznesením ČVS: ORP-1317/JU-KE-2014
začali trestné stíhanie za prečin nebezpečné vyhrážanie s určitou skutkovou vetou s poškodeným T.
K.. OR PZ, OKP Košice 16.07.2014 uznesením ČVS: ORP-1173/2-VYS-KE-2014 stíhal obvinených za

zločin vydieranie s inou skutkovou vetou s poškodeným T. K.. V ten istý deň 16.07.2014 a pod tou
istou spisovou značkou ČVS: ORP-1173/2-VYS-KE-2014 OR PZ, OKP Košice uznesením začal trestné
stíhanie a súčasne stíhal obvinených za prečin nebezpečné vyhrážanie za iný skutok voči poškodenému
P. H.. Tieto dve trestné konania - stíhanie obvinených za jeden skutok a vznesenie obvinenia a stíhanie
za iný skutok, boli vydané v rovnaký deň pod tou istou spisovou značkou. O sťažnosti voči uzneseniam

bolo rozhodnuté samostatne. Nedošlo k spojeniu vecí (podľa § 21 ods. 3 Tr. por. s poukazom na § 18
ods. 1 Tr. por.), ale všetky ďalšie výsluchy boli vykonávané spoločne pre obe veci, čím bolo porušené
právo na obhajobu. Proti uzneseniu o spojení veci je prípustná sťažnosť, ktorú obvinení nemali možnosť
podávať, pretože dané uznesenie nebolo vydané. Preto mali byť výsluchy svedkov vykonávané pre
obe veci samostatne, čím by sa jednotlivé skutky mohli odlíšiť a výsluchy svedkov byť podrobnejšie k

jednotlivým veciam. Y. J. bol v trestnom konaní vypočúvaný ako svedok a to aj po vznesení obvinenia,
nebol v pozícii svedka poškodeného a nebol ani poučovaný ako poškodený. V obžalobe sa už Y. J.
uvádza ako poškodený, aj keď zo skutkovej vety nevyplýva kvôli akému konaniu mal byť poškodený.
V obžalobe nie je možné transformovať svedka na poškodeného bez zachovania procesného postupu.
Ak sa tak stalo, mal okresný súd vec vrátiť do prípravného konania z dôvodu nejasnosti skutkovej vety

a procesného pochybenia. V pôvodnom odvolacom konaní sp. zn. 8To 26/2017 bola vec pridelená 9.
3. 2017 do senátu, ktorý mal vec prejednať v zložení JUDr. Karol Kučera, JUDr. Daniela Mitterpáková,
JUDr. Martin Michalanský (spis str. 338). Senát pod sp. zn. 8 To/26/2017 však na neverejnom zasadnutí
18.04.2017 (spis str. 339) konal v zložení JUDr. Karol Kučera, JUDr. Anna Kohútová, JUDr. Martin
Michalanský, čo je iné, ako zákonné zloženie senátu určené pri pridelení veci. Z predmetného spisu

nevyplýva, z akého dôvodu bola zmena sudcu v senáte vykonaná a či táto zmena bola obžalovaným
oznámená, čo znamená pochybnosť o tom, že rozhodujúci senát konal v zákonnom zložení.
Ďalej uviedol, že v rozsudku sa nepravdivo uvádza, že N.. C. L. na hlavnom pojednávaní obžalovaných
jednoznačneusvedčila.Tátosvedkyňanahlavnompojednávanínevypovedala.Vobžalobesanavrhovalvýsluch tejto svedkyne N.. C. L. pred súdom. Na výsluchu svedkyne na pojednávaní trvala obžaloba,
ako aj obžalovaní. Na str. 11 rozsudku sa uvádza len, že zdravotný stav svedkyne N.. L. neumožňoval
jej výsluch na hlavnom pojednávaní. Súd neuvádza, či je splnená podmienka podľa § 263 ods. 3 písm.

a/ Tr. por., že svedkyňa ochorela na chorobu, ktorá natrvalo alebo na dlhší čas znemožňuje jej výsluch,
čím bolo podložené tvrdenie o zdravotnom stave, a či svedkyňu predvolal po vrátení veci krajským
súdom. Súd v zápisnici z 25.10.2016 uvádza, že číta zápisnicu o výpovedi svedkyne z č.l. 60-68, čo je
aj výsluch svedkyne pred vznesením obvinenia. Podľa zápisnice z pojednávania T. L. dňa 25.10.2016
nebol prítomný na pojednávaní, preto sa k prečítaniu zápisnice nemohol vyjadriť.

Má zato, že po vrátení veci krajským súdom mal okresný súd opätovne zabezpečiť výsluch svedkyne
na pojednávaní, príp. zistiť, či sú naďalej splnené podmienky na prečítanie jej výpovede. Ak opätovné
predvolanie svedkyne súdom s nariadením predvedenia nebolo vykonané, a zákonné podmienky
pre prečítanie zápisnice o výsluchu svedkyne neboli splnené, bolo porušené právo obžalovaných
na obhajobu. Najmä vzhľadom na to, že výpoveď svedkyne z prípravného konania je v prospech
obžalovaných a jej výpoveď na hlavnom pojednávaní je podstatná pre úplné zistenie skutkového stavu

pre rozhodnutie o vine alebo nevine. Prvoradou povinnosťou súdov bolo teda preveriť, či existoval
opodstatnený dôvod na to, aby bolo od výsluchu svedka poškodeného na hlavnom pojednávaní
upustené, teda náležite zistiť, či neprítomnosť tohto svedka bolo možné naozaj ospravedlniť. N.. C.
L. sa 15.10.2015 dostavila na pojednávanie. Osobne na súd doniesla ospravedlnenie 3.2.2016, v
doloženej lekárskej správe, ktorá je bez dátumu sa uvádza, že v súčasnej dobe nie je spôsobilá zúčastniť

sa pojednávania vzhľadom k aktuálnemu zdravotnému stavu. Opäť bolo osobne súdu doložené jej
ospravedlnenie 21.10.2016, pripojená lekárska správa je bez dátumu. V lekárskej správe sa uvádza, že
je menovaná dlhodobo v liečbe pre zmenu zdravotného stavu, z psychiatrického hľadiska je vhodné sa
vyhnúť v súčasnej dobe záťažovým situáciám ako sú jednania na úradoch, súdoch, polícii a podobných
inštitúciách. Z nedatovaných lekárskych správ a odporúčania, že je vhodné sa vyhnúť nemohol okresný,

ani krajský súd vyvodiť chorobu svedkyne, ktorá natrvalo alebo na dlhší čas znemožňuje jej výsluch,
ani splnenie zákonných podmienok pre prečítanie zápisnice z výsluchu tejto svedkyne na hlavnom
pojednávaní. Okrem toho po vrátení veci odvolacím súdom okresný súd už svedkyňu opätovne
nepredvolal a splnenie zákonnej podmienky znovu nezisťoval. Posúdenie dôveryhodnosti svedka je
zložitou úlohou, ktorú za normálnych okolností nemožno vykonať jednoduchým prečítaním obsahu

vyhlásení tohto svedka, ako sú uvedené v zápisniciach a poukázal na čl. 6 ods. 3 písm. d/ a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Okresný súd v napadnutom rozsudku
z 12.9.2019 uvádza, že vykonaným dokazovaním tak v prípravnom konaní, ako aj v priebehu hlavných
pojednávaní bolo preukázané, že obžalovaní sa žalovaných skutkov dopustili tak, ako je to uvedené
vo výrokovej časti obžaloby. Okresný súd svoj rozsudok v bode 1/ odôvodnil tým, že poškodený N..

T. K., ako aj svedkovia N.. C. L. a Y. L. tak v prípravnom konaní, ako aj na hlavnom pojednávaní
obochobžalovanýchjednoznačneusvedčilizospáchaniauvedenéhoskutku,keďpodrobnepopísali,ako
obaja obžalovaní pod hrozbou násilia, resp. fyzickej likvidácie požadovali od poškodeného zaplatenie
nájomného za prenajaté priestory. Toto tvrdenie súdu nevyplýva zo žiadneho skutkového zistenia,
ani z prípravného konania a N.. L. na hlavnom pojednávaní ani nevypovedala. V konaní nebolo ani

zisťované a v rozsudku ani spomenuté, či poškodený bral vzniknutú situáciu ako ovplyvňovanie svojho
rozhodovania hrozbou násilia a teda či vôbec došlo k naplneniu objektívnej stránky trestného činu.
Poškodený N.. K. v daný deň s obžalovaným telefonoval, následne sa s obžalovanými stretol, potom
telefonoval so zamestnancami a vo večerných hodinách toho dňa sa vrátil do Košíc a stretol sa so
zamestnancami p. L. a N.. L. a až potom šiel podať trestné oznámenie. Zo správania sa poškodeného a

z jeho všetkých výpovedí je zrejmé, že situácia, ktorá vznikla, bola pre neho nepríjemná, firma Achilles,
s.r.o. dlhovala peniaze, prečo mal problém, konanie nebral ako vydieranie, ale práve podaným trestným
oznámením si mohol predĺžiť čas na splatenie existujúceho dlhu.
Podľa jeho názoru pri trestnom čine nebezpečného vyhrážania musí byť úplná skutková podstata tohto
trestného činu preukázaná voči všetkým uvedeným poškodeným. Vznik dôvodnej obavy u údajného

poškodeného Y. J. absentuje v skutkovej podstate, ktorá sa obžalovanému vytýka v napadnutom
rozsudku. Zo všetkých výpovedí svedkov však zhodne vyplýva, že sa nejednalo o konflikty takej
intenzity, aby mohli byť považované za vydieranie alebo nebezpečné vyhrážanie. Preto tieto skutky
mali byť konajúcim súdom postúpené na prejednanie ako priestupky. Z odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia okresného súdu vyplýva, že okresný súd nepovažoval tieto skutočnosti za významné pre

svoje rozhodnutie. Ani Ústavný súd SR si v svojich rozhodnutiach nedovolí súdom nariaďovať ako
majú rozhodnúť. Krajský súd v Košiciach v uznesení z 18.4.2017 vytýkal okresnému súdu nesprávne
právne posúdenie, ale v podstate mu vytýkal to, aké skutkové zistenia okresný súd vyvodil z vykonaných
dôkazov. Napríklad v Náleze č. IV. ÚS 38/09-59 Ústavný súd SR okrem iného vyslovil, že po vráteníveci na ďalšie konanie bude úlohou krajského súdu opäť vec prerokovať a rozhodnúť, náležite zistiť
skutkový stav a v uznesení o vylúčení, resp. nevylúčení zákonného sudcu uviesť relevantné dôvody
na vylúčenie, resp. jeho nevylúčenie a v nadväznosti na to rozhodnúť aj o sťažnosti sťažovateľa proti

uzneseniu okresného súdu, ktorým bol zamietnutý jeho návrh na povolenie obnovy konania. Nakoľko v
predchádzajúcom konaní krajský súd neskúmal splnenie procesných zákonných podmienok a dôsledne
sa ani nevysporiadal so skutočným znením samotných výpovedí svedkov, avšak vyslovil názor, že
obžalovaní sú vinní, je pri tomto konaní o odvolaní skutočná pochybnosť, že je krajský súd nestranný
a že dokáže objektívne posúdiť podstatné skutočnosti. Aj nestrannej osobe sa musí zdať, že si krajský

súd bude snažiť potvrdiť svoj predchádzajúci názor a vec uzavrieť tak, ako to skôr uložil okresnému
súdu. Požiadavka nestrannosti súdu vyplýva tak z čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 141 ods. 1 Ústavy, ako aj
z čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Nestrannosť sa obyčajne definuje ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti) a
straníckosti. V judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva, na ktorú nadväzuje aj judikatúra ústavného
súdu sa rozlišuje posudzovanie nestrannosti podľa subjektívneho hľadiska, to znamená na základe
osobného presvedčenia a správania konkrétneho sudcu v danej veci, a tiež podľa objektívneho hľadiska,

teda zisťovaním, či sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska vylúčená akákoľvek
oprávnená pochybnosť (III. ÚS 16/00). Nestrannosť sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho
pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či je možné usudzovať, že by
sudca zaujatý mohol byť. V tomto smere i zdanie môže byť dôležité. Mal by byť vylúčený každý sudca,
u ktorého sa možno oprávnene obávať, že mu chýba nestrannosť. V rozhodnutí Piersack v. Belgicko z

21. septembra 1982 súd konštatoval, že z rozhodovania by mal byť vylúčený sudca, u ktorého existuje
opodstatnená obava, že nie je celkom nestranný, pretože v stávke je dôveryhodnosť, ktorú musí súdna
moc vzbudzovať v demokratickej spoločnosti a hlavne u účastníkov konania. Rozhodujúcim prvkom
v otázke rozhodovania o zaujatosti zákonného sudcu je to, či obava účastníka konania je objektívne
oprávnená. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že

prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu (Pullarv. Spojené kráľovstvo).

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, odvolanie prokurátora nie je relevantné, pretože rieši
len ukladanie a výšku trestu, ale žiadnym spôsobom nerieši dodržanie procesného postupu a
nezrovnalosti vo výpovediach svedkov a údajnými skutkovými zisteniami súdu. Aj pre stranu obžaloby

by malo byť podstatné dodržanie procesných zákonných ustanovení, najmä čo sa týka osoby a
postaveniapoškodenéhoasplneniapodmienokpreprečítanievýpovedesvedkynenamiestojejvýsluchu
pre súdom. Všetky uvedené skutočnosti spochybňujú zákonnosť napadnutého rozhodnutia, ako aj
procesného postupu, z ktorého rozhodnutie vyplýva vo vzťahu k obom obžalovaným. Na základe vyššie
uvedeného navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok Okresného súdu Košice II zo dňa

12.9.2019 sp. zn. 6T/114/2014 a vrátil vec súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu
prejednal a rozhodol.

Obžalovaní T. L. a T. L. svoje odvolanie odôvodnili aj prostredníctvom svojho obhajcu, ktorý uviedol, že
namieta postup súdu, pretože odvolací súd môže vysloviť právny názor a uložiť prvostupňovému súdu

aké dokazovanie má doplniť, no nemôže zasiahnuť do nezávislosti súdu tak, že mu uloží obžalovaných
uznať za vinných. V doterajšom trestnom konaní došlo k viacerým pochybeniam, ktoré odvolací súd
nemôže prehliadnuť a pre ktoré je nevyhnutné vrátiť vec súdu prvého stupňa na nové prejednanie
a rozhodnutie, ktoré podrobne rozvádza. Podrobne rozvádza aj nesplnenie podmienok pre prečítanie
výpovede svedkyne Ing. C. L. a podrobne poukázal na čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 3 písm. d/ Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ďalej poukázal na nejasnosť a pochybnosť o správnosti
skutkových zistení, z ktorých bola vyvodená vina a na dôkazy, ktorými bola skutková veta vyvrátená.
Ani Ústavný súd SR si v svojich rozhodnutiach nedovolí súdom nariaďovať ako majú rozhodnúť. Krajský
súd v Košiciach v uznesení z 18.4.2017 vytýkal okresnému súdu nesprávne právne posúdenie, ale v
podstate mu vytýkal to, aké skutkové zistenia okresný súd vyvodil z vykonaných dôkazov. Vzhľadom na

vyššie uvedené skutočnosti, nie je odvolanie prokurátora relevantné, pretože rieši len ukladanie a výšku
trestu, ale žiadnym spôsobom nerieši dodržanie procesného postupu a nezrovnalosti vo výpovediach
svedkovaúdajnýmiskutkovýmizisteniamisúdu.Ajprestranuobžalobybymalobyťpodstatnédodržanie
procesných zákonných ustanovení, najmä čo sa týka osoby a postavenia poškodeného a splnenia
podmienok pre prečítanie výpovede svedkyne namiesto jej výsluchu pred súdom.

Na základe vyššie uvedeného navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu a
vrátil vec súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.V písomne doplnenom odvolaní obhajkyňou obžalovaný T. L. uviedol, že vzhľadom na danú vec sa jedná
o neprimerane dlhú dobu vedenia trestného konania. Má zato, že došlo k porušeniu ústavného práva
obžalovaných na obhajobu, na spravodlivé súdne konanie a práva na prerokovanie veci v primeranej

lehote. Vzhľadom na vzniknuté porušenia v trestnom konaní, dĺžku vedenia trestného konania, ako
aj obdobia nečinnosti konajúcich súdov, by aj v prípade preukázania viny obžalovaných prichádzalo
do úvahy zastavenie trestného stíhania alebo mimoriadne zníženie trestu. Poukázal na uznesenie
ÚstavnéhosúduSRzodňa6.júna2011sp.zn.I.ÚS236/2011-13,narozsudokOkresnéhosúduPezinok
z 22. júla 2010 sp. zn. 2T/139/2009, na č.l. 50 ods. 3 Ústavy SR, na Európsky dohovor o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, ktoré podrobne rozoberá.

Navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu a vrátil vec súdu prvého stupňa,
aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Všetky vytýkané porušenia napĺňajú dovolacie
dôvody, pre ktoré by sa obžalovaní mohli obrátiť na Najvyšší súd SR, dokonca sú tak vážnymi, že by
odôvodňovali nielen ústavnú sťažnosť, ale aj podanie sťažnosti na Európsky súd pre ľudské práva.

Krajský prokurátor sa vyjadril, že v doplnení odvolania sa obžalovaný odvoláva predovšetkým na
neprimeranú dĺžku konania od marca 2014, teda už 6 rokov, pričom rozvádza kedy a v akom časovom
rozmedzí súd konal, resp. nekonal. K uvedeným námietkam obžalovaného uviedol, že prokurátor
zodpovedá za dĺžku konania v prípravnom konaní, avšak nezodpovedá za dĺžku konania pred súdom.

Podotkol, že prípravné konanie od vznesenia obvinenia (dňa 16.7.2014) po podanie obžaloby (dňa
9.12.2014) trvalo necelých 5 (päť) mesiacov, čo vzhľadom na závažnosť trestnej činnosti nemožno
považovať za neprimerane dlhú dobu. Pokiaľ ide o dĺžku konania pred súdom, za túto zodpovedá
predovšetkým súd, pričom táto v mnohých prípadoch závisí aj od dochvíľnosti v účasti na hlavnom
pojednávaní jednotlivých účastníkov konania (obžalovaných, poškodených svedkov, znalcov a pod.).

Je potrebné uviesť, že v danom prípade bolo hlavné pojednávanie niekoľkokrát odročené aj z dôvodu
neprítomnosti obžalovaných, resp. ich obhajcu, čo nemožno považovať za prieťahy v konaní spôsobené
nečinnosťou súdu. Do pozornosti súdu však dal aj skutočnosť, že v danej veci bol predchádzajúci
oslobodzujúci rozsudok prvostupňového súdu odvolacím súdom zrušený so záverom, že prvostupňový
súd po vykonanom dokazovaní nedospel k správnemu právnemu posúdeniu žalovaných skutkov,

pričom odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s argumentmi prokurátora uvedenými v písomnom
odvolaní prokurátora. V závere zrušujúceho uznesenia odvolací súd uložil prvostupňovému súdu po
zrušení oslobodzujúceho rozsudku dôsledne a zákonným spôsobom sa vysporiadať s usvedčujúcimi
výpoveďamipoškodených,akoajďalšímidôkazmiavovecizákonnerozhodnúťstým,žesaokresnýsúd
musí riadiť vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu, na ktorý krajský súd konkrétne poukázal vo

svojom rozhodnutí aj vo vzťahu k zistenému dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Trestného
poriadku. Z uvedeného je teda zrejmé, že ani v predchádzajúcom odvolacom konaní odvolací súd
okrem nesprávneho posúdenia veci prvostupňovým súdom nezistil žiadne iné pochybenia v postupe
prvostupňového súdu a teda argumenty uvádzané v doplnení odvolania obžalovaným T. L. považuje
za neopodstatnené. V ostatných bodoch doplnenia odvolania obžalovaný namieta zákonnosť, resp.

nezákonnosť postupu prvostupňového súdu, pričom má za to, že prvostupňový súd v prejednávanej
veci postupoval správne a v súlade so zákonom, avšak je v kompetencii odvolacieho súdu vysporiadať
sa s uvedenými námietkami obžalovaného.
Z vyššie uvedených dôvodov navrhol odvolanie obžalovaných T. L. a T. L. ako nedôvodné zamietnuť,
nakoľko rozsudok vo výroku o vine považuje za zákonný a v súlade s právnym názorom Krajského súdu

Košice prezentovaným v predchádzajúcom odvolacom konaní.
K vyjadreniu prokurátora obhajkyňa obžalovaných uviedla, že nesúhlasí s tvrdením prokurátora, že
prokurátor zodpovedá za dĺžku konania v prípravnom konaní, avšak nezodpovedá za dĺžku konania pred
súdom. Pri plnení úloh je prokurátor povinný rešpektovať a chrániť základné ľudské práva a slobody a
vyvarovať sa akejkoľvek diskriminácie. Ak v súdnom konaní došlo k porušeniu práva na obhajobu, práv

poškodeného, či základných zásad trestného konania, musí sa tým prokurátor zaoberať, aj pokiaľ by to
znamenalo neodsúdenie stíhanej osoby, pretože nie je možné dovoliť odsúdenie osoby bez dodržania
zákonnosti konania. Ak sú v tomto štádiu konania známe skutočnosti, ktoré ovplyvnili alebo mohli
ovplyvniť zákonnosť konania, nemali by byť odsúvané takýmto postojom. Podrobne poukázala na § 234
ods. 2 Tr. por., na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 9. 1. 2014 sp. zn. 1 Tost 18/2014, rozsudok

Najvyššieho súdu SR zo dňa 3. 3. 2016 sp. zn 5 To 14/2015, rozsudok Krajského súdu v Košiciach z
11. 2. 2016 sp. zn. 7To/90/2015, uznesenie Najvyššieho súdu SR z 20. 2. 2019 sp. zn. 6 To 8/2018 a
iné, ktoré podrobne rozvádza na č. l. 495 až 497.Na základe všetkých uvedených skutočností navrhla, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok
okresnéhosúduavrátilvecsúduprvéhostupňa,abyjuvpotrebnomrozsahuznovuprejednalarozhodol.
Na podklade takto podaných odvolaní odvolací súd v zmysle ustanovenia § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal

zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali odvolanie,
ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a zistil, že odvolania nie sú dôvodné.
V konaní, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku postupoval okresný súd v súlade s ustanoveniami
Trestného poriadku a vykonal na hlavnom pojednávaní všetky potrebné dôkazy, majúce význam pre
rozhodnutie o vine a treste, tieto dôkazy vyhodnotil v súlade s ustanovením § 2 ods. 12 Tr. por. a dospel

tak ku správnym skutkovým a právnym záverom.

V odôvodnení napadnutého rozsudku v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Tr. por. okresný súd jasne a
zreteľne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými
úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, pričom sa dôsledne zaoberal aj obhajobou
obžalovaných.

Krajský súd si v celom rozsahu osvojil správne a zákonné odôvodnenie napadnutého rozsudku, nemal
žiadne pochybnosti o závere okresného súdu, že obžalovaní sa dopustili konania tak, ako je to uvedené
vo výrokovej časti napadnutého rozsudku a keďže sa so závermi okresného súdu stotožňuje, tak na
ne ako na správne a zákonné v podrobnostiach poukazuje.

Krajský súd v prvom rade poukazuje na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, v zmysle
ktorej rozhodnutie okresného súdu a krajského súdu tvoria jeden celok (I. ÚS 141/04) a v zmysle tohto
právneho názoru krajský súd tak v stručnosti poukazuje na zistený skutkový stav a na právny rozbor a
právny záver okresného súdu.

Krajský súd už v tejto veci raz konal, keď uznesením zo dňa 18. apríla 2017 sp. zn. 8To/26/2017 podľa
§ 321 ods. 1 písm. b/, c/, ods. 3 Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok a podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vec vrátil
okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Krajský súd citovaným uznesením zo dňa 18. apríla 2017 sp. zn. 8To/26/2017 zrušil oslobodzujúci
rozsudok okresného súdu sp. zn. 6T/114/2014 zo dňa 25. 10. 2016 a v stručnosti vyslovil právny
názor, že po preskúmaní veci zistil aj existenciu dovolacieho dôvodu podľa § 317 ods. 1 písm. e/, že
rozhodnutie bolo založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom
použití iného hmotnoprávneho ustanovenia. V podstate vyslovil názor, že okresný súd sa dôsledne

nezaoberal usvedčujúcou výpoveďou N.. T. K. v kontexte s ďalším konaním obidvoch obžalovaných v
bode1/obžaloby,pričompoukázalnakontradiktórnekonanieanaformálno-právnechápaniepojmových
znakov žalovaných trestných činov.

Krajský súd taktiež poukázal na usvedčujúce dôkazy vo vzťahu k bodu 2/ oslobodzujúceho rozsudku a

v tejto súvislosti najmä na výpovede poškodených P. H. a Y. J., ktorí obsahovo vo svojich výpovediach
potvrdzovali skutočnosti, ktoré tvorili podstatu skutku v bode 2/ obžaloby.

Po tomto zrušujúcom uznesení, podľa názoru odvolacieho súdu okresný súd sa dôsledne riadil
vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení a vo veci

zákonne a spravodlivo rozhodol.

Okresný súd v napadnutom rozsudku zo dňa 12. 9. 2019 veľmi podrobne sa zaoberal a podrobne
rozviedol jednotlivé vykonané dôkazy a podľa názoru odvolacieho súdu dospel aj k správnemu a
zákonnému výroku o vine u obidvoch obžalovaných, ako aj uložených trestov.

Krajský súd v zmysle platnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky poukazuje na zákonné a
právne odôvodnenie napadnutého rozsudku, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje a v celom rozsahu
ho osvojuje.

Aj podľa názoru krajského súdu sú obidvaja obžalovaní usvedčovaní najmä výpoveďou poškodeného
N.. T. K. a správny a zákonný je aj záver, že obžalovaní na poškodeného čakali a pod hrozbou násilia,
resp. usmrtenia požadovali od neho peniaze za prenájom priestorov. Tieto skutočnosti vyplývajú z
výpovede poškodeného N.. T. K., ako aj svedkov N.. C. L. a Y. L., z výpovede ktorých vyplýva, akoobidvaja obžalovaní pod hrozbou násilia, resp. fyzickej likvidácie požadovali od poškodeného zaplatenie
nájomného za prenajaté priestory.

Okresný súd v tejto súvislosti sa aj veľmi dôsledne zaoberal výpoveďou svedka L., keď svedok v
prípravnom konaní jednoznačne usvedčoval obidvoch obžalovaných, pričom na hlavnom pojednávaní
už neopisoval priebeh incidentu detailne, ako v prípravnom konaní, čo svedok v rámci odstraňovania
rozporov vo výpovediach odôvodnil značným časovým odstupom od spáchania skutku.

Správny a zákonný je aj záver okresného súdu vo vzťahu k spáchaniu skutku v bode 2/ rozsudku a
to, že obžalovaný T. L. bol usvedčený svedeckou výpoveďou poškodeného, výpoveďou svedkov P. H.
a Y. J.. Poškodený P. H. ako v prípravnom konaní, tak aj na hlavnom pojednávaní jednoznačne potvrdil,
že z vyhrážok zo strany obžalovaného T. L. mal obavu, že vyhrážky uskutoční, nakoľko obžalovaný
vystupoval agresívne. Vyhrážky zo strany obžalovaného T. L. voči poškodenému P. H. potvrdil aj
vypočutý svedok Y. J..

Záver okresného súdu o vine obžalovaných, ktorý vychádza z týchto usvedčujúcich výpovedí, ako aj z
ďalších vykonaných dôkazov, na ktoré poukázal okresný súd, má oporu vo vykonanom dokazovaní a
bol správne a zákonne vyhodnotený.

K samotným obhajobným námietkam podaným v podrobne zdôvodnenom odvolaní a to procesného
charakteru, odvolací súd udáva :

Obhajobnénámietkyvprvomradenamietali,ževpôvodnomodvolacomkonanísp.zn.8To/26/2017 bola
vec pridelená 9. 3. 2017 do senátu, ktorý ju mal prejednať v zložení : JUDr. Kučera, JUDr. Mitterpáková

a JUDr. Michalanský, avšak na neverejnom zasadnutí 18. 4. 2017 konal senát v zložení : JUDr. Kučera,
JUDr. Kohutová a JUDr. Michalanský, podľa názoru obhajoby bolo iné, ako zákonné zloženie senátu,
odvolací súd uvádza :

Krajský súd v Košiciach rozvrhom práce na rok 2017 vymedzil a určil v rámci trestnoprávnej súdnej

agendy senátu 8 To v zložení : predseda senátu JUDr. Karol Kučera a členovia senátu : JUDr. Daniela
Mitterpáková, JUDr. Martin Michalanský a JUDr. Anna Kohutová.

Senát 8 To tak, ako zákonný senát v rámci platného rozvrhu práce krajského súdu pre trestnoprávnu
súdnu agendu konal v zložení štyroch zákonných sudcov, preto bolo úlohou riadiaceho predsedu senátu

určiť trojčlenný senát pre konkrétnu trestnú vec.

Táto právna úvaha vyplýva z ustanovenia § 16 Zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a to konkrétne :

Podľa § 16 ods. 1 senát krajského súdu sa skladá z troch sudcov, z ktorých je jeden predsedom senátu.

Predseda senátu riadi a organizuje činnosť senátu.

Podľa § 16 ods. 2 ak má v senáte viac sudcov funkciu predsedu senátu, určí predsedu senátu, ktorý
riadi a organizuje činnosť senátu, rozvrh práce.

Z dikcie citovaných uznesení vyplýva, že riadiaci predseda senátu určoval rozvrhu práce senátu 8 To,
pretože senát 8 To v roku 2017 sa skladal zo štyroch sudcov krajského súdu.

Z toho vyplýva, že úlohou riadiaceho predsedu senátu bolo určiť príslušný trojčlenný senát v zmysle
rozvrhu práce s tým, že senát 8 To a každý jeho člen bol zákonným sudcom pre rozhodovanie v senáte

8 To.

Zobsahuspisu,naktorýpoukázalaobhajoba,riadiacipredsedasenátuvrámcirovnomernéhozaťaženia
určil senát a to na č.l. 338 v zložení : JUDr. Kučera, JUDr. Mitterpáková a JUDr. Michalanský a rozhodol
na neverejnom zasadnutí v zložení : JUDr. Kučera, JUDr. Kohutová a JUDr. Michalanský, pretože

zákonná sudkyňa JUDr. Mitterpáková, zákonného senátu 8 To, ktorý bol v tom čase štvorčlenný, čerpala
riadnu dovolenku.Podľa § 51 ods. 7 Zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch za náhlu prekážku v práci považuje aj čerpanie
dovolenky.

Z dikcie citovaného zákonného ustanovenia, statusového zákona o súdoch vyplýva, že zo zákona pre
náhlu prekážku JUDr. Mitterpákovej vo veci na neverejnom zasadnutí konala ako členka senátu JUDr.
Kohutová, ktorá bola podľa rozvrhu práce riadnou členkou senátu 8 To. Z týchto dôvodov preto odvolací
súd dospel k záveru, že procesná námietka o nezákonnom zložení senátu, ktorý pôvodne vo veci konal,
je nedôvodná.

Obdobne vykonal odvolací súd aj verejné zasadnutie dňa 2. júna 2020, keď vo veci rozhodol v senáte
v zložení JUDr. Kučera, JUDr. Michalanský a JUDr. Osif a to z tohto dôvodu.

Rozvrh práce pre rok 2020 Krajského súdu v Košiciach určil členov senátu 8 To JUDr. Kučera, JUDr.
Mitterpáková a JUDr. Michalanský (pre rok 2020 tak už v senáte 8 To rozvrhom práce nebola určená ako

ďalšia členka JUDr. Kohutová) a zároveň rozvrhom práce z dôvodu náhlej prekážky zákonného člena
senátu 8 To bol pre zastupovanie určený senát 7 To v zložení : JUDr. Ladislav Tomčovčík, JUDr. Miroslav
Osif a JUDr. Margaréta Jurková Žoldáková.

Členka senátu JUDr. Mitterpáková pre zdravotný stav - operáciu chrbtice je dlhodobo práceneschopná

a už aj v čase konania verejného zasadnutia 2. júna 2020, preto v zmysle rozvrhu práce senát 8 To
vykonal verejné zasadnutie zákonným zastupujúcim členom senátu 7 To JUDr. Miroslavom Osifom.

Odvolací súd sa ďalej podrobne vyjadruje k ďalšej procesnej námietke obžalovaných v rámci písomne
podaného odvolania a to podľa názoru obhajoby k prečítanej výpovedi Ing. C. L. v zmysle ustanovenia §

263 ods. 3 písm. a/ Tr. por. Obhajoba v podstate namietala nezákonnosť prečítania výpovedi svedkyne
C. L., pričom mala zato, že z nedatovaných lekárskych správ a lekárskych odporúčaní nemohol okresný
súd, ani krajský súd vyvodiť chorobu svedkyne, ktorá natrvalo alebo na dlhší čas znemožňuje jej výsluch
a tak ani splnenie zákonných podmienok pre prečítanie zápisnice z výsluchu tejto svedkyne na hlavnom
pojednávaní.

V rámci tejto procesnej námietke krajský súd zistil, že výpoveď svedkyne N.. C. L. okresný súd na
hlavnom pojednávaní dňa 25. 10. 2016 prečítal podľa § 263 ods. 3 písm. a/ Tr. por. a potom to aj
zdôvodňoval jej dlhodobým zlým zdravotným stavom.

K vykonaniu tohto procesného úkonu, ktorý krajský súd vyhodnotil ako zákonný, je potrebné uviesť :

Už na predchádzajúcom hlavnom pojednávaní dňa 8. 9. 2016 pri odročovaní hlavného pojednávania
na deň 25. 10. 2016 obhajoba vo vzťahu k výpovede svedkyne N.. L. ponechala výsluch na zváženie
súdu, vzhľadom na lekársku správu z februára 2016 o jej zdravotnom stave. Okresný súd na hlavnom
pojednávaní dňa 25. 10. 2016 prečítal výpoveď N.. C. L. podľa § 263 ods. 3 písm. a/ Tr. por. z dôvodu,

ak výsluch osoby nebolo možné vykonať natrvalo alebo na dlhší čas znemožňujúci výsluch predvolanej
osoby.

Okresný súd pred vykonaním hlavného pojednávania 25. 10. 2016, ako to vyplýva z č.l. 304 mal
riadne vykázané ospravedlnenie neprítomnosti N.. C. L. s pripojeným vyjadrením psychiatra - MUDr.

Fedorczuka, ktorý poukázal na zdravotný stav N.. L., pričom ako ospravedlnenie, tak aj pripojená
lekárska správa boli zo dňa 20. 10. 2016, čo vyplýva z č.l. 305 - 306.

Neobstojí preto argumentácia obhajoby, že prečítanie výpovede svedkyne N.. L. bolo vykonané
nezákonným spôsobom a že by lekárske správy o jej zdravotnom stave boli nedatované.

Aj zo samotnej prečítanej výpovede N.. C. L. na hlavnom pojednávaní dňa 25. 10. 2016, ako to
zistil krajský súd pripomienky neboli a na hlavnom pojednávaní bol prítomný obhajca obžalovaných,
pričom obžalovaný T. L. na hlavnom pojednávaní dňa 25. 10. 2016 nebol prítomný, aj keď výslovne na
predchádzajúcom hlavnom pojednávaní 8. 9. 2016 bol poučený o odročení termínu na 25. 10. 2016 a aj

na hlavnom pojednávaní 8. 9. 2016 prostredníctvom obhajoby nechal na zváženie výpoveď svedkyne
N.. C. L., vzhľadom na lekárske správy.Hlavné pojednávanie dňa 25. 10. 2016, ako to vyplýva zo zápisnice z č.l. 308 bolo podľa § 252 ods. 3 Tr.
por. vykonané v neprítomnosti obžalovaného T. L. a ani v tomto smere odvolací súd nezistil pochybenie
zo strany okresného súdu.

V konečnom dôsledku odvolací súd ani neakceptoval právny názor obhajoby, že odvolací súd v
predchádzajúcom zrušujúcom uznesení nariaďoval ako má rozhodovať okresný súd, pretože odvolací
súd v zrušujúcom uznesení zo dňa 18. 4. 2017 vyslovil právny názor, že vo vzťahu aj k dovolaciemu
dôvodu v zmysle § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., že v podstate rozhodnutie o oslobodení obžalovaných

je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku. Aj s poukazom na ustanovenie § 322
ods. 4 písm. a/ Tr. por., v zmysle ktorého odvolací súd nemôže sám uznať obžalovaného za vinného zo
skutku, pre ktorý bol napadnutým rozsudkom oslobodený.

Odvolací súd v celom kontexte po preskúmaní veci dospel k záveru, že okresný súd neporušil pri
svojom rozhodovaní procesné ustanovenia Trestného poriadku, ani neboli porušené práva obidvoch

obžalovaných na obhajobu a rozsudok okresného súdu zo dňa 12. 9. 2019 vo všetkých jeho výrokoch
považuje za správny a zákonný.

V podrobnostiach krajský súd poukazuje na zákonné odôvodnenie napadnutého výroku o vine u
obidvoch obžalovaných, ktoré si v celom rozsahu osvojuje.

Z týchto dôvodov preto krajský súd zamietol odvolanie obidvoch obžalovaných ako nedôvodné, pretože
výrok o vine u obidvoch obžalovaných je zákonný.

Vo vzťahu k uloženým trestom krajský súd uvádza nasledovné :

Okresný súd uložil obžalovanému T. L. úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 24 mesiacov s
podmienečnýmodkladomnaskúšobnúdobu30mesiacov,ktorýpodľanázoruodvolaciehosúdusprávne
a zákonne v napadnutom rozsudku aj odôvodnil.

Pri ukladaní druhu a výmery trestu obžalovanému T. L. okresný súd prihliadol na osobu obžalovaného,
na poľahčujúcu okolnosť v zmysle § 36 písm. j/ Tr. zák., ako aj na dobu, ktorá uplynula od spáchania
trestného činu.

Okresný súd obžalovanému T. L. uložil trest odňatia slobody vo výmere 24 mesiacov s podmienečným

odkladom na skúšobnú dobu 24 mesiacov a tento trest, aj podľa názoru krajského súdu je správny a
zákonný. Uložený trest obžalovanému T. L. okresný súd tiež náležitým spôsobom odôvodnil a ani v tomto
smere odvolací súd nezistil žiadne pochybenia.

K samotným obhajobným námietkam obžalovaných vo vzťahu k uloženým trestom, ktoré podľa názoru

obhajoby boli neprimerane prísne vzhľadom na dĺžku konania, ako aj k odvolaniu prokurátora do
neprimeranosti uložených trestov a to preto, lebo prokurátor ich vyhodnotil ako neprimerane mierne,
krajský súd uvádza :

Pri ukladaní podmienečných trestov obidvom obžalovaným okresný súd správne a zákonne prihliadol

aj na dĺžku konania od spáchania skutku, čo práve zvýraznil uložením trestu odňatia slobody na úplne
dolnej hranici zákonom stanovenej sadzby, kde zákonom je určené pri zločine vydierania podľa § 189
ods. 1 Tr. zák. uložiť trest odňatia slobody na 2 až 6 rokov a pri prečine nebezpečného vyhrážania podľa
§ 360 ods. 1 Tr. zák. je možné uložiť trest odňatia slobody až na jeden rok.

Uložené tresty úplne na dolnej hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby podľa § 189 ods. 1 Tr.
zák. aj krajský súd považuje za primerané a postačujúce, pričom aj krajský súd pri ukladaní týchto
podmienečných trestov prihliadal na platnú judikatúru Najvyššieho súdu SR, ako aj na medzinárodnú
judikatúru k dĺžke doby, ktorá uplynula od skutku, až do doby ukladania týchto trestov.

To boli dôvody, pre ktoré krajský súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok
nie je prípustný.