Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, August 7, 2019

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Tdo/33/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8113010706
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 08. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Štefan Michálik
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:8113010706.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Štefana Michálika a
sudcov JUDr. Gabriely Šimonovej a JUDr. Viliama Dohňanského, na neverejnom zasadnutí konanom
07. augusta 2019 v Bratislave, v trestnej veci obvineného X. U., pre zločin subvenčného podvodu podľa
§ 225 ods. 1, ods. 4 písm. a/ Tr. zák., o dovolaní obvineného proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne
z 11. júna 2018, sp. zn. 23 Tov 1/2018, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 382 písm. c/ Tr. por. dovolanie obvineného X. U. sa o d m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Prešov z 23. novembra 2017, sp. zn. 5 T 51/2013 (ďalej len ako okresný
súd alebo prvostupňový súd), uznal obvineného slob. v zál. X. U. za vinného zo zločinu subvenčného
podvodu podľa § 225 ods. 1, ods. 4 písm. a/ Tr. zák., na tom skutkovom základe, že

dňa 4.7.2007 a dňa 15.6.2011 v Trebišove, vo Vojenskom útvare 1101 ako jeho príslušník, podpísal
čestné vyhlásenie, v ktorých prehlásil, že v mieste výkonu štátnej služby alebo jeho blízkom okolí nie
je vlastníkom alebo spoluvlastníkom bytu, ktorý bol bytom vo vlastníctve obce a takýto byt nadobudol
do vlastníctva na základe zmluvy o prevode vlastníctva bytu od obce podľa osobitného predpisu, na
základe ktorého mu bol v dobe od 4.7.2007 do októbra 2012 priznaný príspevok na bývanie vo výške 100
% sumy určenej podľa § 170 ods. 1 zákona č. 346/2005 Z.z. o štátnej službe profesionálnych vojakov

ozbrojených síl Slovenskej republiky v znení zákona č. 253/2007 Z.z. (ďalej len zákon) a to aj napriek
tomu,žezmluvuoprevodevlastníctvabytuč.XXXX/XXzodňa9.3.1998uzatvorenousmestomTrebišov
sa stal spoluvlastníkom bytu č. XX na prvom poschodí vo vchode č. XX bytového domu súpisné číslo
XXXX na ulici A. v K., a teda s poukázaním na § 170 ods. 2 písm. g/ zákona mal od 1.7.2007 nárok
na príspevok na bývanie vo výške jednej polovice sumy určenej podľa § 170 ods. 1 zákona, čím takto
svojim konaním spôsobil Ministerstvu obrany SR škodu v celkovej výške 7.212,89 €,

teda

svojim konaním vylákal od iného príspevok zo štátneho rozpočtu, ktorého poskytnutie je podľa
všeobecne záväzného predpisu viazané na podmienky, ktoré nespĺňa, a to tým, že ho uviedol do omylu
v otázke jeho splnenia, a tak spôsobil väčšiu škodu.

Obvinený za to bol odsúdený podľa § 225 ods. 4, § 36 písm. j/, § 38 ods. 2, ods. 3, § 39 ods. 1 Tr.
zák. k trestu odňatia slobody v trvaní na 18 mesiacov. Podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. bol mu výkon
tohto trestu podmienečne odložený a podľa § 50 ods. 1 Tr. zák. bola mu stanovená skúšobná doba na
jeden rok.

Krajský súd v Trenčíne uznesením z 11. júna 2018, sp. zn. 23 Tov 1/2018 (ďalej len ako krajský súd
alebo odvolací súd) podľa § 319 Tr. por. odvolanie obvineného zamietol ako nedôvodné.Predmetné uznesenie krajského súdu napadol 30.01.2019 dovolaním obvinený prostredníctvom
svojho obhajcu, v ktorom uplatnil dovolací dôvod v zmysle § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. V ňom

poukázal na predchádzajúce rozhodnutia (oslobodzujúce, resp. postupujúce ako priestupok) okresného
súdu a (zrušujúce) odvolacieho súdu. Ďalej uviedol, že v iných veciach Krajský súd v Trenčíne
menil odsudzujúce rozsudky Okresného súdu Prešov, alebo zamietol odvolanie prokurátora proti
oslobodzujúcim rozsudkom vojakov za rovnaké konanie, ako je on stíhaný. Dôvodom bolo, že písomné
vyhotovenie čestného vyhlásenia je zmätočné a nezrozumiteľné, keďže podľa poučenia bolo možné

preškrtnúť len nehodiace sa z vyhlásení (som, nie som, resp. žijem, nežijem, hoci pod vyhlásením,
som/nie som, bolo uvedených sedem rôznych od seba odlišných právnych vzťahov k rôznym od seba
odlišným druhom nehnuteľností bez konkrétnejšieho vysvetlenia, pričom každý, kto ho vyplňoval, musel
mať znalosť tam uvedených právnych predpisov, na ktoré sa vyhlásenie odvolávalo, aby bolo možné
pristúpiť k jeho reálnemu vyplneniu). Súd I. stupňa sa správne vysporiadal so subjektívnou stránkou
v rozsudku z 30.06.2016, na ktorý odkazuje. V ňom je jasne, zrozumiteľne vysvetlené, že nemohlo z

jeho strany dôjsť k naplneniu skutkovej podstaty trestného činu z dôvodu absencie subjektívnej stránky,
nakoľko jeho konanie je možné posúdiť ako konanie v omyle. V neskoršom rozsudku Okresného súdu
Prešov ako aj uznesení Krajského súdu v Trenčíne toto právne posúdenie je chybné, čo tiež odôvodňuje
správnosť podania dovolania.

Plne sa stotožňuje s odôvodnením rozsudku Okresného súdu Prešov, sp. zn. 2 Tv 3/13, ktorý bol
potvrdený (zamietnutie odvolania prokuratúry) Krajským súdom v Trenčíne, sp. zn. 2 Tov 5/2014, v
inej veci, podľa ktorých na naplnenie skutkovej podstaty, ktorá mu je dávaná za vinu, je nevyhnutné,
aby z jeho strany došlo k aktívnemu konaniu na vylákanie peňažných prostriedkov, v jeho veci sa
tak nestalo. V konaní bolo jednoznačne preukázané, čo konštatuje aj súd v odôvodnení rozhodnutia,

že z výpovedí svedkov vyplýva, že vojaci neboli poučení o tom, že v prípade akýchkoľvek zmien pre
posúdenie podmienok na poskytnutie príspevku na bývanie majú tieto zmeny hlásiť, ani to, akou formou
má byť to ohlásenie vykonané. Takáto povinnosť nevyplýva vojakom ani z ich služobného zákona.
Rozdielne posúdenie zhodných situácii takisto zadáva dôvod jeho dovolania. Uznesením Krajského
súdu v Trenčíne, sp. zn. 3 Tov 1/2014, iný senát oslobodil iného obžalovaného s tým, že jednou zo

základných zásad trestného konania je, že každé súdne rozhodnutie musí byť založené na takých
dôkazoch, ktoré v žiadnom prípade nevyvolávajú pochybnosti. Krajský súd v tomto rozhodnutí uvádza
aj to, že obžalovaný od počiatku popieral úmysel vylákať od ministerstva obrany príspevok zo štátneho
rozpočtu, ktorého poskytnutie je viazané na splnenie podmienok, a to tým, že ho uvedie do omylu v
otázke ich splnenia, čo je aj jeho prípad. Cituje z 3. strany tohto rozhodnutia, kde je konštatované, že ani

podrobne vykonané dokazovanie na hlavnom pojednávaní súdom I. stupňa, neumožnilo odvolaciemu
súdu dospieť k záveru, že predmetný skutok je možné bez akýchkoľvek pochybností právne posúdiť
ako zločin subvenčného podvodu podľa § 225 ods. 1, ods. 4 písm. a/ Tr. zák. To platí aj na jeho
prípad, a preto mal každý súd urobiť záver, že sa nejedná o subvenčný podvod, pretože v uvedených
prípadoch išlo o obsahovú nejednoznačnosť predmetného čestného vyhlásenia, podpísané v náhlivosti

a hromadne. Nesprávnosť relevantných údajov nezistila ani špeciálne ustanovená komisia na posúdenie
jeho správnosti. Išiel nad aktivitu kolegov, pretože sa bol informovať na právnom oddelení, kde mu
nespochybnila správnosť jeho postupu prítomná pracovníčka. Krajský súd v inej už označenej veci
konštatoval aj to, že všetky vykonané dôkazy nepostačujú na to, aby bolo možné spoľahlivo vyvodiť
jednoznačný a nepochybný záver, že skutok uvedený v obžalobnom návrhu je trestným činom. Odvolací

senát opakovane zrušil rozhodnutie okresného súdu, ktorým bol oslobodený, alebo vec bola postúpená
na prejednanie ako priestupok, pričom z hľadiska preukázania subjektívnej stránky u všetkých vojakov
je situácia zhodná. Z jeho konania nie je možné akýmkoľvek spôsobom vyvodiť subjektívnu stránku a
podradiť ho pod trestný čin, z ktorého bol uznaný vinným.

Súd I. stupňa bol viazaný názorom krajského súdu, ktorý uviedol, že neznalosť zákona neospravedlňuje
a že bolo povinnosťou poskytovateľa príspevku, aby tlačivo čestného vyhlásenia vyhotovil v takej forme,
aby bolo zrozumiteľné aj pre osoby neznalé práva a že znením čestného prehlásenia dokonca umožnilo
dotknutej osobe brániť sa aj týmto spôsobom.

Krajský súd napadnutým rozhodnutím zaťažil vadou, keď porušil jeho právnu istotu. Opakovanými
zrušujúcimi uzneseniami krajského súdu došlo k diametrálne odlišnej činnosti o tej istej právnej otázke.
Neobstojí pritom ani argument odvolacieho súdu, že jeho situácia vo vlastníctve nehnuteľnosti bola iná,
čo vysvetlil vo výpovedi. K imanentným znakom právneho štátu neodmysliteľne patrí aj princíp právnejistoty (napr. PL.ÚS 36/95), ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú
otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95
a II. ÚS 80/99). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke

za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť,
je ústavne neudržateľná (m.m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Ak všeobecný súd rozhodol
v zásade v identických veciach na základe analogických skutkových zistení s diametrálne odlišným
výsledkom a svoj názorový posun primeraným spôsobom neodôvodnil, je jeho rozhodnutie v rozpore
s ústavou chráneným princípom právnej istoty a porušuje právo na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru (nález Ústavného súdu SR z 29. mája 2013, sp. zn. I. ÚS
564/2012-48). Rozhodnutie o jeho vine je nesprávne a zásadným spôsobom sa odkláňa od rozhodnutí
rovnakého súdu v obdobných (takmer totožných) veciach.

Tvrdosť zákona v jeho prípade sa prejavila aj tým, že za skutok, ktorý sa mu dáva za vinu, bolo podľa
starého Trestného zákona č. 140/1961 Zb. § 53 ods. 1, možné uložiť peňažný trest vo výmere od 5

000 Sk do 5 000 000 Sk, ak páchateľ úmyselnou trestnou činnosťou získal, alebo sa snažil získať
majetkový prospech. Dnešná úprava neumožňuje uložiť peňažný trest za zločin, nakoľko trestná sadzba
prevyšuje 5 rokov v zmysle § 34 ods. 6 Tr. zák. Podľa § 56 ods. 1 Tr. zák. č. 300/2005 Z.z. peňažný
trest môže súd uložiť od 160 eur do 331 930 eur páchateľovi úmyselného trestného činu, ktorým získal,
alebo sa snažil získať majetkový prospech. Ide o evidentný rozpor medzi všeobecnými ustanoveniami

o peňažnom treste a ustanoveniami o nemožnosti tento trest uložiť. Podľa § 32 Tr. zák. možno uložiť
samostatne, alebo možno uložiť viac týchto trestov popri sebe. Za trestný čin, ktorého horná hranica
trestnej sadzby trestu odňatia slobody ustanovená v osobitnej časti zákona prevyšuje päť rokov, musí
súd uložiť trest odňatia slobody. V jeho prípade bolo na mieste uložiť len peňažný trest. Nesprávnym
právnym posúdením zisteného skutku sa rozumie zistenie, že skutok bol v napadnutom rozhodnutí

kvalifikovaný ako trestný čin, napriek tomu, že nešlo o žiadny trestný čin, alebo že išlo o iný trestný čin,
alebo obvinený bol uznaný za vinného z prísnejšieho trestného činu, než ktorého sa súdeným skutkom
dopustil. Dovolací súd nepreskúmava skutkové zistenia, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie
súdu. Nie je tak legitimovaný posudzovať úplnosť a správnosť skutkových zistení ustálených súdmi
oboch stupňov v pôvodnom konaní a rovnako ani hodnotenie v tomto konaní vykonaných dôkazov.

Navrhol, aby dovolací súd rozhodol rozsudkom o porušení zákona v neprospech obvineného a zrušil
rozsudok Okresného súdu Prešov, sp. zn. 5 T 51/2013, z 23.11.2017 a takisto uznesenie Krajského súdu
v Trenčíne, sp. zn. 23 Tov 1/2018, z 11.06.2018.

Prokurátor Okresnej prokuratúry Prešov vo vyjadrení z 05.04.2019 k dovolaniu obvineného skonštatoval
predchádzajúce konanie na súde I. stupňa a odvolacom súde a poukázal na ostatné rozhodnutia týchto
súdov ako aj na ich odôvodnenie, s ktorými sa stotožňuje. Vina obvineného bola riadne preukázaná v
konaní pred súdom v spojení s výsledkami prípravného konania. S námietkami uvedenými v dovolaní
sa okresný súd i krajský súd riadne vysporiadal v rozhodnutiach. Krajský súd nezistil nedostatky v

prvostupňovom rozhodnutí, práve naopak, podľa jeho názoru okresný súd vykonal všetky dôkazy na
zistenie skutkového stavu v zmysle § 2 ods. 10 Tr. por., o zákonnosti ktorých nemal krajský súd
pochybnostiatietodôkazyajnáležitýmspôsobomvintenciách§2ods.12Tr.por.vyhodnotil.Krajskýsúd
sa taktiež vysporiadal s námietkou uvádzanou v dovolaní týkajúcou sa odlišnej rozhodovacej činnosti
v obdobných právnych veciach, kde poukázal na to, že to neboli prípady páchateľov, ktorí by mali byty

odkúpené od obce do svojho vlastníctva. Ustanovenie písm. g/ predmetného čestného vyhlásenia je
jasné a zrozumiteľné a nemožno poukazovať na ostatné ustanovenia a ich nezrozumiteľnosť, pretože
obvineného ako vlastníka, resp. spoluvlastníka bytu, ktorý odkúpil, sa vôbec netýkali.

Navrhol zamietnuť dovolanie, prípadne ho odmietnuť podľa § 392 ods. 1, resp. § 382 písm. c/ Tr. por.

Dovolanie so spisom bolo 28.05.2019 predložené Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len
najvyšší súd alebo dovolací súd).

Najvyšší súd ako súd dovolací v intenciách § 378 Tr. por. dovolanie obvineného predbežne preskúmal

a zistil, že nie je potrebné ho odmietnuť z formálnych dôvodov podľa § 382 písm. a/, písm. b/ alebo
písm. d/ až písm. f/ Tr. por. Na strane druhej však dovolací súd dospel k záveru, že je dôvod na jeho
odmietnutie postupom podľa § 382 písm. c/ Tr. por., lebo v ňom absentujú dôvody dovolania uvedené
v § 371 ods. 1 Tr. por.Dovolanie z hľadiska systematiky Trestného poriadku je mimoriadnym opravným prostriedkom a pri
jeho uplatnení musí prevyšovať záujem na zákonnosti a spravodlivosti rozhodnutia alebo i konania,

ktoré takémuto rozhodnutiu predchádzalo, nad záujmom na stabilite a nezmeniteľnosti právoplatného
rozhodnutia. Vyžaduje si to existenciu zásadných, resp. podstatných chýb, pre ktoré nemôže napadnuté
rozhodnutie obstáť a kedy nemožno na právoplatnosti viac trvať.

Viazanosť dovolacieho súdu dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené v zmysle § 385 ods. 1 Tr. por.,

sa týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Tr.
por.) a nie právnych dôvodov dovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Tr. por. z hľadiska
ich hodnotenia podľa § 371 Tr. por. Súčasne však dovolací súd nebude v konaní preberať dovolateľovu
aktivitu a iniciatívne zisťovať ďalšie (v dovolaní neuvedené) chyby napadnutého rozhodnutia alebo
mu predchádzajúceho konania, ktoré by zodpovedali niektorému z prípustných dovolacích dôvodov
taxatívne uvedených v Trestnom poriadku.

Obvineným uplatnený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. možno účinne uplatniť vtedy,
ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom
použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd
nemôže skúmať a meniť.

Prvá z alternatív uvedených v citovanom ustanovení umožňuje namietať nesprávnu právnu kvalifikáciu
skutku. Tým sa má na mysli, že skutok mal byť posúdený ako iný trestný čin, alebo že nešlo o
žiaden trestný čin. Druhá alternatíva dovolateľa oprávňuje uplatniť výhradu nesprávneho použitia iného
hmotnoprávneho ustanovenia. Rozumie sa tým zhodnotenie otázky, ktorá nespočíva priamo v právnej

kvalifikácii skutku, ale v právnom posúdení inej skutkovej okolnosti majúcej význam z hľadiska hmotného
práva.

Dikcia vety za bodkočiarkou vyjadruje, že týmto dovolacím dôvodom sa nemožno domáhať revízie
skutkových zistení, t. j. zmeny, doplnenia či inej úpravy znenia skutku. Dovolací súd je teda zásadne

viazaný skutkovým stavom, ku ktorému dospeli nižšie súdy. Preverovanie správnosti inej právnej
kvalifikácie alebo iného hmotnoprávneho posúdenia, tak môže dovolací súd vykonať len vo vzťahu k
skutku, ako je uvedený v napadnutom rozhodnutí. Najvyšší súd na podklade dovolania obvineného
(ale aj generálneho prokurátora; § 369 ods. 2 Tr. por.) teda nemôže preskúmavať správnosť zisteného
skutku a postup, akým konajúce súdy hodnotili dôkazy, pretože táto činnosť je vždy založená na aplikácii

procesných ustanovení, nie hmotnoprávnych. Namietať skutkové zistenia prislúcha výlučne ministrovi
spravodlivosti na podklade dovolania uvedeného v ustanovení § 371 ods. 3 Tr. por.

Cezprizmutýchtookolností,dovolanieobvinenéhoneobstojí,pretoženímvznesenénámietkysacelkom
vymykajú z obsahového rámca deklarovaného dovolacieho dôvodu a smerujú výhradne proti spôsobu

hodnotenia vykonaných dôkazov nižšími súdmi. Obvinený závery súdu o priebehu skutkového deja
nahrádza vlastnou koncepciou skutku, založenou na inom, pre neho priaznivom hodnotení dôkazov.

Dovolací súd tým má predovšetkým na mysli dovolacie tvrdenia obvineného, že čestné vyhlásenie
podpísal bez predchádzajúceho poučenia v náhlosti a hromadne s ostatnými príslušníkmi útvaru.

Správnosť vyplnenia čestného vyhlásenia si overil aj na právnom oddelení útvaru, kde bol ubezpečený,
že je v poriadku. V dôsledku toho konal v omyle a nemohla byť preukázaná jeho subjektívna stránka,
čím nenaplnil zákonné znaky zločinu subvenčného podvodu podľa § 225 ods. 1, ods. 4 písm. a/ Tr.
zák., z ktorého ho uznali konajúce súdy. Konanie, za ktoré bol odsúdený, je obdobné (takmer totožné)
ako konanie ostatných vojakov útvaru, ktorí tiež podpísali čestné vyhlásenie bez poučenia v náhlosti a

hromadne a následne za vyplatenie priznaného finančného príspevku, ktorý im nepatril, lebo nespĺňali
podmienky zákona, boli oslobodení. Za daného stavu mal byť spod skutku obžaloby taktiež oslobodený.

Obvinený sa teda dovolaním domáha zmeny skutku (skutkovej vety výrokovej časti rozsudku súdu I.
stupňa), ktorý je pre dovolací súd záväzný, a to na podklade prehodnotenia vykonaných dôkazov, čo

je dovolaciemu súdu zakázané. Skutková veta uvedená vo výrokovej časti rozsudku okresného súdu
(výrok o vine) napĺňa všetky zákonné znaky zločinu subvenčného podvodu podľa § 225 ods. 1, ods. 4
písm. a/ Tr. zák., vrátane objektívnej a subjektívnej stránky tohto trestného činu.Náležitým spôsobom je v skutkovej vete vyjadrené, že obvinený ako príslušník Vojenského útvaru v
Trebišove podpísal dvakrát čestné prehlásenie 04.07.2007 a 15.06.2011, v ktorom uviedol, že v mieste
výkonu štátnej služby a v jeho blízkom okolí nie je vlastníkom alebo spoluvlastníkom bytu, ktorý bol

bytom vo vlastníctve obce.

Takto konal pri vedomosti, že 09.03.1998 podpísal zmluvu o prevode vlastníctva bytu č. XXXX/XX
uzatvorenou s mestom Trebišov, čím sa stal spolumajiteľom tohto bytu v mieste výkonu štátnej služby.
Uvedeným konaním mu bol priznaný finančný príspevok na bývanie v období od 04.07.2007 do októbra

2012 v celkovej sume 7 212,89 Eur. Dopustil sa teda úmyselného (nepriameho) podvodného konania,
ktorým neoprávnene získal tento príspevok vo väčšom rozsahu, ktorý však po spáchaní (dokonaní)
zločinu postupne vrátil.

Zákonné znaky iného trestného činu tento skutok neobsahuje a v ňom použité iné hmotnoprávne
ustanovenia sú taktiež správne použité a nevykazujú známky nezákonnosti.

Obvineným uplatnený dovolací dôvod v zmysle § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. nie je naplnený.

Nad rámec uvedeného dovolací súd konštatuje, že aj uložený trest je zákonný a charakteru trestného
činu, zavineniu, okolnostiam a spôsobu jeho spáchania, poľahčujúcej okolnosti, osobe páchateľa a

jeho pomerom, spôsobeným následkom, ktorý obvinený už v celom rozsahu nahradil a možnostiam
jeho nápravy, zodpovedajúci a primeraný, teda spravodlivý. Za použitia zmierňovacieho ustanovenia -
mimoriadne zníženie trestu podľa § 39 ods. 1 Tr. zák. (okolnosti prípadu a pomery obvineného, ktoré súd
I. stupňa aj náležite odôvodnil) - mu bol uložený trest odňatia slobody na 18 mesiacov s podmienečným
odkladom na skúšobnú dobu jeden rok. Podľa § 225 ods. 4 Tr. zák. za tento zločin možno páchateľovi

uložiť iba trest odňatia slobody v sadzbe od 3 rokov až 10 rokov.

Peňažný trest, ktorého sa obvinený v dovolaní neoprávnene a nezákonne domáha (zákonom
požadovaným spôsobom dovolanie v tomto smere neodôvodnil), obvinenému nemohol byť uložený ako
hlavný trest, pretože to zakazujú ustanovenia § 11 ods. 1, § 34 ods. 6 Tr. zák. všeobecnej časti, a teda o

rozpor medzi týmito ustanoveniami nejde. Obvinený spáchal zločin (nie prečin) za účinnosti Trestného
zákona č. 300/2005 Z.z. (použitie Trestného zákona č. 140/1961 Zb. neprichádzalo do úvahy) s trestnou
sadzbou odňatia slobody vyššou ako 5 rokov. Okrem toho, ak by aj zákon dovoľoval uloženie tohto druhu
trestu (peňažný trest), dovolací súd by nemohol skúmať, resp. prehodnocovať závery konajúcich súdov,
pretože ustálený skutkový stav je pre dovolací súd záväzný a nemenný. Napokon treba pripomenúť aj

to, že obvinený už vykonal uložený trest, pretože uplynula určená skúšobná doba 11. júna 2019.

Najvyšší súd podľa § 382 písm. c/ Tr. por. na neverejnom zasadnutí odmietol dovolanie obvineného ako
nedôvodné, nakoľko ním uplatnený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. nebol daný.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.