Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, June 11, 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3Co/13/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117223725
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 06. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8117223725.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov

senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Zlaty Simkovej v spore žalobcu: Rozhlas a televízia Slovenska,
so sídlom Mlynská dolina, 845 45 Bratislava, právne zastúpený: Advokátska kancelária RELEVANS
s.r.o., so sídlom Dvořákovo nábrežie 8A, 811 02 Bratislava proti žalovanému: J. E., F.. XX.XX.XXXX,
T. Z. E. XX/XXXX, XXX XX H., o zaplatenie 444,44 eura s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Prešov zo dňa 22. 10. 2018, č. k. 9Csp/283/2017-64 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 145,29 eura do troch
dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

II. V ostatnej vyhovujúcej časti mení rozsudok tak, že žalobu zamieta.

III. Stranám sporu náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozhlas a televízia Slovenska (v texte aj „žalobca“, prípadne „RTVS“) je verejnoprávnou inštitúciou
zameranou hlavne na vysielanie televíznej a rozhlasovej služby vo verejnom záujme (§ 3, § 5 zákona č.
532/2010 Z. z. o Rozhlase a televízii Slovenska, v texte aj „Zákon o RTVS“).

2. RTVS sa v predmetnej veci domáha zaplatenia úhrady za svoje služby za obdobie od 01. 01. 2009
do 31. 05. 2017 (žalované obdobie) s argumentáciou, že za službu je povinný platiť každý odberateľ
elektriny mesačne po 4,64 eura (§ 3 zákona č. 340/2012 Z. z. o úhrade za služby verejnosti poskytované
Rozhlasom a televíziou Slovenska; v texte aj „Zákon o úhradách“). Za žalovaného obdobie ide o sumu
445,89 eura (z toho istina vo výške 427,44 eura, pokuta vo výške 17 eur, poštovné vo výške 1,45 eura).

3. Okresný súd Prešov (ďalej aj „súd prvej inštancie“, prípadne „súd“) napadnutým rozsudkom rozhodol,

cit.:

„I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 445,89 €, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto
rozsudku.

II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %, a to do 3 dní odo dňa
právoplatnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie o výške týchto trov“.

4. Vec právne posúdil podľa § 3 písm. a), § 6 ods. 1, 2, § 7 ods. 1, 2, § 10 ods. 2, 3 zákona č. 340/2012
o úhrade za služby verejnosti poskytované RTVS, § 251, § 255, § 262 ods. 1 CSP.5. Vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že žalovaný je odberateľom elektriny na odbernom
mieste S. XXX od času spred 01. 09. 2004 až doteraz. Z podkladov predložených žalobcom mal
súd za preukázané neplatenie úhrad žalovaným žalobcovi za obdobie od 01. 01. 2009 do 31. 05.

2017. Žalobca k žalobe priložil výzvu na zaplatenie nedoplatku zo dňa 18. 05. 2017, ktorým vyzval
žalovaného na úhradu nedoplatku ku dňu 31. 05. 2017 vo výške 428,89 eura. Potvrdením Slovenskej
pošty žalobca preukázal, že cena poštovného za zaslanú výzvu je 1,45 eura. Súd skonštatoval, že zo
zákona jednoznačne vyplýva, že povinnosť úhrady bez ďalšieho vzniká evidenciou dodávateľa elektriny
k evidencii odberateľov elektriny v domácnosti ako odberateľa elektriny v domácnosti v odbernom

mieste, pre spotrebu v byte alebo v rodinnom dome. To v prejednávanej veci nesporne splnené bolo.
Vznik povinnosti úhrady tak nie je viazaný na kolaudáciou bytu alebo rodinného domu, na vlastníctvo
televízneho prijímača, na jeho pozeranie a pod. Oslobodenie od platenia úhrady naopak nevzniká
automaticky viacnásobnou evidenciou, ale splnením oznamovacej povinnosti, čo sa v prejednávanej
veci neudialo. Na základe vyššie uvedeného súd priznal žalobcovi žiadanú sumu úhrad 427,44 eura,
pokutu 17 eur a zaplatenú poštovnú sadzbu - 1,45 eura. Suma pokuty a suma zaplatenej poštovnej

úhrady patrí žalobcovi na základe ust. § 10 ods. 2, 3 zákona č. 340/2012.

6. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný navrhujúc, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok zrušil a žalobu v celom rozsahu zamietol. Uviedol, že súd nezohľadnil jeho
komunikáciu so žalobcom, ktorá trvala dlhšie v minulosti a kontinuálne utvrdzovala žalovaného, že až do

skončenia kolaudačného konania nie je povinný platiť úhrady, t. j. mesačný poplatok. Tvrdenia žalobcu
boli zavádzajúce a neposkytovali žalovanému potrebnú právnu ochranu. Zároveň vzniesol námietku
premlčania vo vzťahu ku všetkým nárokom žalobcu, u ktorých už uplynula premlčacia lehota bez ohľadu
na to, že sa domnieva, že nárok žalobcu je v celom rozsahu neopodstatnený. Je v rozpore s dobrými
mravmi, ak žalobca nepostupoval a stále nepostupuje vo vzťahu k žalovanému korektne, slušne a v

súlade s poctivým obchodným stykom. Požadovať platby za služby, ktoré žalovaný neodoberal je zjavne
nepoctivé.

7. Žalobca k podanému odvolaniu navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny
potvrdil. Uviedol, že žalovaný v odvolaní neuvádza žiadne nové skutočnosti než tie, ktoré už boli

prejednávané súdom prvej inštancie. Žalovaný opäť namieta, že až do skončenia kolaudačného
konania nie je povinný platiť koncesionárske poplatky. Povinnosť platiť úhradu za služby verejnosti
pritom vzniká okamihom evidencie odberateľa elektriny, dodávateľom elektriny v evidencii odberateľov
elektriny v domácnosti ako odberateľa elektriny v domácnosti v odbernom mieste, pre spotrebu v
byte alebo v rodinnom dome. Vzhľadom na zákonné ustanovenie vznikla žalovanému povinnosť

platiť koncesionárske poplatky, pričom vznik tejto povinnosti nie je viazaný na kolaudáciou bytu alebo
rodinného domu. Stavebník rodinného domu už pred vydaním kolaudačného rozhodnutia musí byť
evidovaný dodávateľom elektriny v evidencii odberateľov elektriny v domácnosti ako odberateľ elektriny
v domácnosti v odbernom mieste, pre spotrebu v byte alebo v rodinnom dome, teda stavebník sa
stáva platiteľom úhrady okamihom zaregistrovania do evidencie odberateľov elektriny v domácnosti.

Z uvedeného dôvodu odvolacia námietka žalovaného nemá žiadnu relevanciu. Pokiaľ žalovaný v
odvolacom konaní vzniesol námietku premlčania, žalobca má za to že námietka premlčania nebola
uplatnená včas. V zmysle ust. § 153 CSP strany sú povinné hmotnoprávne námietky, ako aj prostriedky
procesného útoku a prostriedky procesnej obrany uplatniť včas. Prostriedky procesného útoku a
prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr. Naviac

v zmysle zákonnej koncentrácie konania, tieto prostriedky možno uplatniť do vyhlásenia uznesenia,
ktorým sa dokazovanie končí. Vzhľadom na uvedenú skutočnosť navrhuje, aby odvolací súd na
vznesenúnámietkupremlčanianeprihliadal.Rovnakosanestotožňujesnázoromžalovanéhooúdajnom
rozpore nároku s dobrými mravmi. Povinnosť úhrady bez ďalšieho vzniká evidenciou odberateľa
elektriny, dodávateľom elektriny v evidencii odberateľov elektriny v domácnosti ako odberateľa elektriny

v domácnosti v odbernom mieste. Teda vlastníctvo televízneho prijímača, ani využívanie služieb nie je
relevantnou skutočnosťou.

8. Krajský súd v Prešove (ďalej aj „odvolací súd“) preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním mu
predchádzajúcim a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné.

9. Keďže odvolací súd mal za to, že na prejednávanú vec sa vzťahuje ust. § 100 a § 101 Občianskeho
zákonníka a § 290 - § 296 CSP, vyzval strany sporu, aby sa v zmysle § 382 CSP vyjadrili k možnémupoužitiu citovaných právnych ustanovení, nakoľko na vec je potrebné aplikovať ustanovenia týchto
právnych predpisov.

10. Žalobca reagoval na výzvu súdu z 21. 03. 2019 podaním z 03. 04. 2019 a oznámil, že k
otázke premlčania sa už vyjadril vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného. Má za to, že vzťah medzi
žalobcom a žalovaným nemožno klasifikovať ako spotrebiteľský zo spotrebiteľskej zmluvy, nakoľko ide o
zákonnú povinnosť žalovaného platiť koncesionárske poplatky a žalobca a žalovaný neuzatvorili žiaden
formulárový typ zmluvy. Je vylúčené, aby išlo o spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom, keďže žalobca

v spore nevystupuje ako osoba, ktorá koná v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Žalobca má za to, že
v danom prípade súd nemá právomoc skúmať spor ex offo a nabádať strany sporu k realizácií právnych
krokov, lebo to nie je v právnom štáte prípustné.

11. Žalovaný podaním z 15. 04. 20109 reagoval na výzvu súdu z 21. 03. 2019 a súhlasil s aplikáciou
vo výzve citovaných právnych predpisov, ktoré podporujú jeho tvrdenia a sú pre rozhodnutie vo veci

samej dôležité. Zdôraznil, že v spore vystupuje v postavení spotrebiteľa a v spotrebiteľských sporoch sa
v zmysle Civilného sporového poriadku neuplatňuje koncentračná zásada. Až po rozhodnutí súdu prvej
inštancie, ktoré bolo pre neho nepriaznivé, zisťoval informácie o problematike námietky premlčania na
internete, a preto na vznesenej námietke premlčania trvá. Naviac zamestnanec žalobcu ho niekoľkokrát
telefonicky a aj mailom utvrdzoval, že do právoplatného skončenia kolaudačného rozhodnutia nie je

povinný koncesionárske poplatky platiť.

12. Odvolací súd predovšetkým poukazuje na skutočnosť, že vzťah medzi žalobcom ako dodávateľom
a žalovaným ako odberateľom je vzťahom spotrebiteľským, pričom základným dôvodom na podporu
tvrdenia o spotrebiteľskej povahe veci je skutočnosť, že i v prípade vysielacej služby ide o službu, a ak

ju žalovaný neprijal na obchodné účely, čo je evidentné z prejednávanej veci, tak ide čisto o službu
spotreby. Len okolnosť, že zákonodarca nezvolil zmluvný systém, napr. povinné zmluvné prijímanie
vysielacej služby, nemôže byť prekážkou pre to, aby státisíce občanov stratili postavenie konzumentov
služby. Legislatívne nútenie televíznej a rozhlasovej služby je jednou z okolností majúcich potenciál
ovplyvniť v budúcnosti posudzovanie obchodných praktík žalobcu či nie sú nekalé. Rovnako nie je

možné konštatovať, aby žalobca sa za žiadnych okolnosti nemohol dopustiť nekalej obchodnej praktiky.
Ak žalobca sa takej nekalej obchodnej praktiky dopustiť môže, občania ako konzumenti služby môžu
právom očakávať, že v prípade nekalej obchodnej praktiky budú na žalobcu dopadať ochranné normy
spotrebiteľského práva.

13.Žalobcasanestávadodávateľomspotrebiteľskejslužbyažmomentom,keďpoužijenekalúobchodnú
praktiku v rozpore s legislatívou, ale už v čase, keď do vzťahu, z ktorého takáto praktika môže vzísť,
vstúpi, a to bez ohľadu na formu vzniku vzťahu, teda vrátane jeho založenia zákonom. O to viac to
platí, ak právny vzťah vzniknutý za účelom poskytovania služby širokým vrstvám obyvateľstva má
zmluvný základ v zmluve o dodávke elektriny so všetkými jej vedľajšími náhodilými zložkami a ďalšími

súvisiacimi vzťahmi. Ide o odvodený záväzok vo vzťahu k žalobcovi ako verejnoprávnej inštitúcií.
Pod režim spotrebiteľského práva Civilný sporový poriadok v ust. § 290 zaraďuje nielen spory zo
spotrebiteľských zmlúv, ale aj spory súvisiace so spotrebiteľskou zmluvou. Nie je možné tvrdiť, že
medzi stranami neexistuje zmluva ako predpoklad spotrebiteľsko-právnej ochrany. Medzi stranami
sporu totiž existuje určitá zmluva, a to zmluva o dodávke elektriny. Okrem toho nevyhnutnosť ochrany

spotrebiteľa vyplýva z možných obchodných praktík, ku ktorým môže dôjsť i vo vzťahoch založených
zákonom. Ak niet legislatívne upraveného okruhu do úvahy prichádzajúcich obchodných praktík, ktoré
môžu byť nekalé, tak ani čiastočne podnikajúceho žalobcu ako poskytovateľa služby širokým vrstvám
obyvateľstva, nemožno vylučovať z okruhu subjektov povinných dodržiavať zákaz používania nekalých
obchodných praktík. Žalobca je dodávateľom služby a súčasne protistranou spotrebiteľov prijímajúcich

verejnú službu bez ohľadu na to, či dôjde ku kolízií s normami na ochranu spotrebiteľa. Ani pri vzťahoch,
pri ktorých niet pochybností o ich spotrebiteľskej povahe (napr. vzťahy úverové či poistné, spotrebiteľský
vzťah nevzniká až porušením práva, ale už jeho vznikom).

14. Hoci vzťah medzi žalobcom a žalovaným nevznikol priamo na základe zmluvy, nemožno prehliadať

skutočnosť, že podmienkou jeho vzniku je uzatvorenie štandardnej spotrebiteľskej zmluvy. Ak takto
vzniknutý vzťah má byť nejakým spôsobom právne posúdený, jeho posúdenie sa musí odvíjať od
prvotnej zmluvy, a to od zmluvy o dodávke elektriny, ktorá spotrebiteľskou zmluvou nepochybne je.15. Smernica Rady 93/13/EHS z 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
má za cieľ zaistiť vysokú spoločnú úroveň ochrany spotrebiteľov, pričom z jej pôsobnosti nie sú
vylúčené ani subjekty verejného práva. Smernica totiž platí tiež pre obchody, podnikanie alebo povolania

verejného charakteru a zohľadňuje prípadné nekalé podmienky pri dodávkach verejného charakteru,
ktoré zabezpečujú kolektívne služby.

16. V danom prípade žalobcom uplatnená pohľadávka pozostáva z neuhradených mesačných predpisov
v období od 01. 01. 2009 do 31. 05. 2017. Podľa žalobcom predloženého prehľadu predpisu a platieb

žalovaný za žalované obdobie , t. j. od 01. 01. 2009 do 31. 05. 2017 uhradil žalobcovi sumu v novembri
2008 - 23,20 eura a v decembri 2009 43 eur, spolu 66,20 eura (č. l. 4 spisu). Výzvou zo dňa 18. 05.
2017 žalobca vyzval žalovaného na zaplatenie nedoplatku, ktorý ku dňu 31. 05. 2017 mal predstavovať
428,89 eura (č. l. 3).

17. Odvolací súd upriamil pozornosť na tú skutočnosť, že žalovaný v odvolacom konaní vzniesol

námietku premlčania, pričom v prejednávanej veci bol rozsudok súdu prvej inštancie vyhlásený za
účinnosti zákona č. 160/2015 Z. z. CSP.

18. Podľa ust. § 149 CSP, prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä
skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k

návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.

19. Podľa ust. § 152 CSP, hmotnoprávna námietka je právny úkon strany spôsobujúci zmenu, zánik
alebo oslabenie práva protistrany. Podľa § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky
procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť

len vtedy, ak :
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo,

d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

20. Z uvedeného vyplýva, že Civilný sporový poriadok upravuje podmienky, za splnenia ktorých možno
uplatniť námietku premlčania až v odvolacom konaní (odlišným a prísnejším spôsobom ako to upravoval
Občiansky súdny poriadok). Zatiaľ, čo ust. § 205a ods. 1 OSP sa zaoberalo skutočnosťami a dôkazmi,

ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa a netýkalo sa námietky premlčania, ktorá nepatrí
medzi skutočnosti a dôkazy, týkajúce sa skutkových tvrdení alebo aplikácie práva, ale je námietkou
právnou, ust. § 366 v spojení s ust. § 149 a § 152 CSP medzi novoty v odvolacom konaní zahŕňa
aj hmotnoprávnu námietku, ktorou je okrem iného aj námietka premlčania. Odvolací súd poukazuje
na to, že od nadobudnutia účinnosti CSP možno v odvolacom konaní vzniesť námietku premlčania

(ako hmotnoprávnu námietku patriacu medzi prostriedky procesnej obrany a procesného útoku) iba za
splnenia predpokladov uvedených v ust. § 366 CSP.

21. Otázka spotrebiteľskej povahy veci je relevantná najmä pokiaľ ide o použitie ustanovení zákona
týkajúcich sa poučovacej povinnosti zo strany súdu, najmä vhodného spôsobu poučenia spotrebiteľa

nad rámec všeobecnej poučovacej povinnosti, poučenia o viacerých možnostiach zastupovania,
poučenia aj o iných spôsoboch účelnej obrany (§292 CSP). Povaha právnej veci má ďalej význam aj pri
otázke prihliadania na premlčanie aj bez návrhu, pri aplikácii osobitných ustanovení o dokazovaní,
pri oslobodení od platenia súdneho poplatku a ďalších procesných odlišnostiach v sporoch so slabšou
stranou sporu. Aj z týchto dôvodov je posúdenie skutočností, či sa na takýto spor strán použijú

ustanovenia ohľadom spotrebiteľských sporov, veľmi dôležitou.

22. Nemali by byť pochybnosti o existencii práva žalobcu na úhradu za služby verejnosti s jej
príslušenstvom. Pochybnosti vznikli len v súvislosti s právnou otázkou, či došlo k oslabeniu práva
v dôsledku oddiaľovania s jeho uplatnením na súde voči žalovanému a v kladnom prípade či sa má

zohľadniť premlčanie aj bez námietky žalovaného priznaním mu statusu spotrebiteľa.

23. Odvolací súd bral na to zreteľ, najmä na fakt, že pre občanov niet obligatórnej (povinnej) právnej
pomoci odborníkom na právo a ,,návšteva“ advokáta spojená s nákladmi prevyšujúcimi predmetdrobného sporu na prvý pohľad pôsobí odradzujúco, najmä, ak náklady nielenže môžu prevyšovať
spornú sumu, ale nemusia byť nakoniec ani priznané (porov. čl.16 nariadenia EP a Rady (ES)
č.861/2007 z 11.júla 2007 , ktorým sa upravuje Európske konanie s nízkou hodnotou sporu ,,Súd alebo

tribunál neprisúdi úspešnej strane trovy , ktoré sú neprimerané voči pohľadávke“).

24. Otázku, či ide o spotrebiteľskú právnu vec považuje odvolací súd za zásadnú a od jej vyriešenia
závisí aj výsledok sporu. V analogických prípadoch súdy nepriznali prijímateľom predmetnej služby
status spotrebiteľa (porov. napr. rozhodnutie KS v Banskej Bystrici z 31.10.2017 č.k. 12Co/282/2017).

Odvolací súd sa z nižšie uvedených dôvodov od uvedených názorov odkláňa.

25. Existuje súvislosť medzi službou verejnoprávneho vysielania a sporným poplatkom, či úhradou
(tiež ,,koncesionársky poplatok“), aj keď povinnosť zaplatiť tento poplatok nevyplýva z bezprostredného
poskytnutia služby, ktorej priamu hodnotu by tento poplatok či úhrada predstavovala, ale tento poplatok
súvisívýlučnesuzavretouzmluvouododávkeelektrickejenergiebezprípadnejsúvislostispreukázanou

držbou televízneho prijímača, či rozhlasového aparátu.

26. Samotný prístup k takejto službe, tiež možno povedať, že je voľným a nepodlieha zaplateniu tohto
poplatku ako v prípade napr. zaplatenia poplatku za službu prijímania kódovaných televíznych staníc,
kedy až zakúpením príslušného kódovacieho zariadenia možno sledovať takéto televízne vysielanie.

27. Ak by sa mala dať odpoveď na povahu vzťahu čo možno najstručnejšie, tým elementárnym
dôvodom na podporu spotrebiteľskej povahy veci je fakt, že aj v prípade RTVS - vysielacej služby ide
o službu, a ak ju žalovaný neprijal na obchodné účely (tiež profesiu či zamestnanie ), tak ide čisto
o spotrebu služby.

28. Samotný fakt, že zákonodarca nezvolil zmluvný systém, napr. povinné zmluvné prijímanie
predmetnej vysielacej služby, nemôže byť prekážkou pre to, aby státisíce občanov stratili status
konzumentov služby. Naopak, svojim spôsobom legislatívne vnútenie televíznej a rozhlasovej služby
je jedna z okolností, ktoré majú potenciál ovplyvniť v budúcnosti posudzovanie obchodných praktik

RTVS, či nie sú nekalé. Ako RTVS priznáva, aj keď len sčasti, predsa len aj ona podniká a robí tak v
rámci poskytovania služby širokým vrstvám obyvateľstva.

29. Odvolací súd teda nijako nespochybňuje mimoriadne významné (doslova poslanie) verejnoprávnej
RTVS, no bolo by príliš odvážne konštatovať, že RTVS sa za žiadnych okolností nemôže dopustiť

nekalých obchodných praktik, ktorých nosnú reguláciu obsahuje práve Spotrebiteľský kódex. . Ak je ale
tomu tak, tak na druhej strane sú tu občania ako konzumenti služby očakávajúci, že v prípade nekalej
obchodnej praktiky budú na žalobcu dopadať ochranné normy spotrebiteľského práva.

30. Právne predpisy o ochrane spotrebiteľov pred nekalou praxou sú potencionálne vo vzťahu k širokým

vrstvám obyvateľstva tými, ktoré dávajú odpoveď o možných spotrebiteľských konzekvenciách vzťahu
medzi RTVS a prijímateľmi (konzumentmi) predmetnej transmisijnej služby. Smernica Rady 93/13 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách nie je pritom jedinou smernicou spotrebiteľského
práva.

31. Nie je úlohou súdu detektívne vyhľadávať potencionálne možné nekalé obchodné praktiky podľa
spotrebiteľského kódexu a s tým spojenú existenciu spotrebiteľa. Fakt je ale ten, že únijné predpisy a
implementované vnútroštátne právo nevychádzajú z nejakého uzavretého okruhu nekalých obchodných
praktík. Zákon ani nemôže byť natoľko kauzistický, aby postihol všetky rozmanitosti života a postihol
všetky do úvahy prichádzajúce možné nečestnosti (porov. príkladmo vypočítané nekalé obchodné

praktiky podľa prílohy k Spotrebiteľskému kódexu a Smernice 2005/29, napr. ,,agresívnou praktikou
je okrem iného zahrnutie priameho nabádania pre deti do reklamy, aby si kúpili alebo aby presvedčili
svojich rodičov alebo iných dospelých, aby im kúpili propagované produkty).

32. Prekážkou na kvalifikovanie veci ako spotrebiteľskej nie je ani legislatívne usporiadanie vzťahov

medzi RTVS a konzumentmi jej verejnej služby (porov. obdobnú zákonnú reguláciu vzťahov medzi
Štátnym fondom rozvoja bývania a konzumentmi ,,verejnoprávnych“ úverov; zákon č. 607/2003 Z.z.
o štátnom fonde rozvoja bývania). Isteže
je problematické otvárať pri službe RTVS verejnosti tému neprijateľných zmluvných podmienok, akzmluvy ,,niet“, no jednak nie je to celkom tak, pretože istá zmluva predsa len pre existenciu vzťahu
existuje a je kruciálna (zmluva o dodávke elektriny), no dôležitejší je fakt, ako sa už súd zmienil, že
spotrebiteľskoprávne konzekvencie a nevyhnutnosť ochrany spotrebiteľa predmetnej vysielacej služby

vyplývajú aj z možných obchodných praktík, ku ktorým môže dôjsť aj vo vzťahoch založených zákonom.

33. Za takýchto okolností, ak niet legislatívne uzavretého okruhu do úvahy prichádzajúcich obchodných
praktík, ktoré môžu byť nekalé, tak ani čiastočne podnikajúceho žalobcu ako poskytovateľa služby
širokým vrstvám obyvateľstva nemožno vylučovať z okruhu subjektov povinných dodržiavať zákaz

nekalých obchodných praktík. Žalobca je dodávateľom služby a súčasne protipólom - protistranou
spotrebiteľom verejnej transmisijnej služby bez ohľadu na to, či dôjde ku kolízii s normami na ochranu
spotrebiteľa. Ani pri vzťahoch, v rámci ktorých niet pochybností o ich spotrebiteľskej povahe (úverové,
poistné a ii), spotrebiteľský vzťah nevzniká až porušením práva ale už jeho založením.

34.Inýmislovamitiežpovedané,žalobca sanestávadodávateľomspotrebiteľskejslužbyažmomentom,

keď použije nekalú obchodnú praktiku v rozpore s legislatívou implementovanou na základe Smernice
2005/29 ,,o nekalých obchodných praktikách“, ale už v čase, keď do vzťahu, z ktorého takáto praktika
môže vzísť vstúpi , a to bez ohľadu na formu vzniku vzťahu, teda vrátane jeho založenia zákonom. O
to viac, ak právny vzťah s cieľom poskytovať službu širokým vrstvám obyvateľstva (nepodnikateľom)
má zmluvný základ nevynímajúc zmluvu o dodávke elektriny so všetkými jej vedľajšími, náhodilými

zložkami (accidentalia negotii) a ďalšími súvisiacimi vzťahmi.

35. Ide o odvodený záväzok vo vzťahu k verejnoprávnej inštitúcii. Ak by sa aj pripustila možnosť, že
nejde o spotrebiteľský vzťah, potom za relevantné treba považovať vzťahy aj len súvisiace. V tomto
smere zákon zaraďuje pod režim spotrebiteľského práva nielen spory zo spotrebiteľských zmlúv, ale

aj spory súvisiace so spotrebiteľskou zmluvou (porov. slovo súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou v
§ 290 CSP).

36. Napriek skutočnosti, že vzťah priamo medzi platiteľom úhrady a RTVS nevznikol tým najbežnejším
spôsobom (,,zmluvou“), nemožno prehliadať skutočnosť, že podmienkou jeho vzniku je uzavretie

„štandardnej“spotrebiteľskejzmluvy.Aktedatento„pridruženývzťah“mábyťnejakýmspôsobomprávne
posúdený, zrejme musí byť posúdený v súlade s prvotnou zmluvou (o dodávke elektriny), od ktorej sa
odvíja a ktorá spotrebiteľskou zmluvou nepochybne je.

37. Záver o spotrebiteľskej povahe právneho vzťahu medzi sporovými stranami podporujú aj argumenty

právnej logiky, konkrétne argumentum a contrario. Ak by súd prijal právny záver, v zmysle ktorého RTVS
nemá postavenie dodávateľa, poprel by tým judikatúru Súdneho dvora Európskej únie o vymedzení
dodávateľa v prípadoch poskytovania služieb verejnoprávnymi korporáciami (napr. C-147/16). Z obsahu
súdneho spisu je zároveň zrejmé, že žalovaný nevystupuje v právnom postavení fyzickej osoby, ktorá
koná v rámci svojej podnikateľskej alebo obchodnej činnosti. Potom sa zákonite natíska otázka, aký

status žalovaný potom má.

38. Ako vyplýva z výpisu z Obchodného registra Ministerstva spravodlivosti SR, Rozhlas a televízia
Slovenska je zapísaná ako iná právnická osoba, ktorá v predmete činnosti má celoplošné digitálne
vysielanie televíznych a programových služieb, ako aj vykonávanie podnikateľských činností a činností

podľa zákona č. 532/2010 Z.z. o rozhlase a televízii Slovenka. V zmysle § 2 ods. 1 zák. č. 532/2010
Z.z. je RTVS verejnoprávna, národná, nezávislá, informačná, kultúrna a vzdelávacia inštitúcia, ktorá
poskytuje službu verejnosti v oblasti rozhlasového vysielania a televízneho vysielania.

39. K otázke verejnoprávnosti dodávateľa služieb zaujal postoj aj Súdny dvor. Aj na belgickú školu

ako inštitúciu s verejnou formou vlastníctva, ktorá študentke poskytla úver dopadá smernica Rady
93/13 ES (C-147/16). Obdobný záver vyplýva aj z rozsudku SD EU vo veci C-59/2012 BKK Mobil Oil
Korperschaut des offentlichen Rechts proti Zentrale Zur Bekamfung unlauteren Wettbewerbs, v ktorom
Súdny dvor EÚ skonštatoval, že Smernica 2005/29/ES o nekalých obchodných praktikách podnikateľov
voči spotrebiteľom na vnútornom trhu, ktorou sa mení smernica Rady 84/450/EHS, sa má vykladať v

tom zmysle, že do jej osobnej pôsobnosti patrí verejnoprávny subjekt poverený úlohou všeobecného
záujmu, ako je správa zákonného systému zdravotného poistenia.40. Je pravdou, že v Smernici 2005/29/ES je použitý pojem obchodník na rozdiel od pojmov predajca,
či dodávateľ, ktoré používa Smernica Rady 93/13/EHS, no aj v tomto prípade sa riešila aplikácia na
subjekt verejného práva, teda zdravotnú poisťovňu, v čom možno nájsť paralelu s postavením RTVS

a s napĺňaním jej verejnoprospešných cieľov. Obe smernice majú cieľ zaistiť vysokú spoločnú úroveň
ochrany spotrebiteľov, ako to je aj v tomto posudzovanom prípade, čo je dôvodom pre prijatie záverov
ohľadom definície pôsobnosti smernice aj na subjekty verejného práva. Bližšie závery možno nájsť v
návrhu generálneho advokáta Yvesa Bota zo 4.7.2013.

41. Ak teda Súdny dvor EÚ pripustil výklad, že verejnoprávne právnické osoby spadajú do rámca
Smernice 2005/29/ES, je dôvodné vychádzať z toho, že verejnoprávne subjekty spadajú pod pôsobnosť
aj iných smerníc, ktoré majú rovnaký cieľ, nakoľko v podstate všetky verejné právnické osoby sú
založené spravidla na to, aby sledovali verejnoprospešný cieľ. Z odôvodnenia citovaných rozhodnutí
vyplýva, že ani verejnoprávny subjekt, ktorý je poverený verejnoprospešnou funkciou, nemôže byť
oslobodený od svojej povinnosti dodržiavať zásadné pravidlá, akými sú pravidlá odbornej starostlivosti,

a to hlavne vo vzťahu k subjektom, ktoré sú zásahom štátu povinné platiť úhradu v prospech takéhoto
subjektu.

42. Tomuto výkladu zodpovedá aj bod 14 odôvodnenia Smernice Rady 93/13 ES, podľa ktorého
sa zohľadňujú prípadné nekalé podmienky aj pri dodávkach verejného charakteru, ktoré zabezpečujú

kolektívne služby cit. ,,keďže členské štáty zabezpečia, aby do zmlúv neboli zahrnuté nekalé podmienky,
najmä preto, že táto smernica platí tiež pre obchody, podnikanie alebo povolania verejného charakteru“.
Rovnaký záver vyplýva aj z bodu 16 odôvodnenia smernice, „keďže hodnotenie nekalého charakteru
podmienok podľa vybraných všeobecných kritérií najmä pri predaji alebo dodávkach verejného
charakteru, ktoré zabezpečujú kolektívne služby,...).

43. Vychádzajúc z vyššie uvedeného správne mal postupovať súd prvej inštancie tak, že mal priznať
ex offo ochranu žalovanému, vrátane ochrany pred negatívnymi následkami plynutia času, ak RTVS
odkladala uplatnenie úhrady za mesiace január 2009 - november 2014, až do roku 2017. RTVS týmto
odkladaním privodila oslabenie vlastného práva.

44. Odvolací súd nespochybňuje právo RTVS na úhradu, len ho považuje za oslabené do takej miery,
že po uplynutí premlčacej doby ho už priznať nemožno. Premlčanie má okrem iného preventívnu
funkciu predchádzať uplatňovaniu práva po neprimerane dlhú dobu. Už len z prozaického dôvodu, že
plynutie času je priamo úmerné riziko straty dokladov, zabúdania a celkové zaťaženie právnej pozície

bežného občana použiť procesné prostriedky. Z tohto pohľadu odkladanie, uplatnenie práva nie je
poctivé a čiastočne voči laikom i nečestné. Ak primárne právo únie sleduje vysoký stupeň ochrany
spotrebiteľov (čl. 38 Charty základných práv EÚ), tak podľa názoru odvolacieho súdu pred akýmikoľvek
nečestnosťami, vrátane nedôvodného odkladnenia uplatnenia práva. Zdá sa, že dôvodom uplatňovania
premlčaných práv na súde je spoliehanie sa veriteľa na to, že zo strany občana obrana premlčaním sa

neuplatní, čo je v prípade dlžníka, ktorý je laikom, zarážajúce.

45. Odvolací súd považuje inštitút premlčania práva za účelný prostriedok obrany spotrebiteľa, ktorý má
aj svoj procesný rozmer a niet dôvod ho vylučovať z množiny do úvahy prichádzajúcich prostriedkov
účelnej obrany spotrebiteľa, ohľadom ktorých má zo strany súdu voči spotrebiteľovi smerovať poučenie,

a to:
a) vhodným spôsobom,
b) nad rámec všeobecnej poučovacej povinnosti,
c) aj o iných účelných možnostiach obrany (§ 292 CSP), cit.: ... súd pri prvom procesnom úkone vo
vzťahu k spotrebiteľovi vhodným spôsobom spotrebiteľa poučí o :

a) možnosti zastúpenia,
b)jeho procesných právach a povinnostiach nielen v rozsahu všeobecnej poučovacej povinnosti, ale
poučí ho aj o dôkazoch, ktoré je potrebné predložiť, o možnosti podať návrh na neodkladné opatrenie
alebo zabezpečovacie opatrenie a o iných možnostiach potrebných na účelné uplatnenie alebo bránenie
jeho práv.

46. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že súd prvej inštancie má v spotrebiteľskom spore vo vzťahu k
spotrebiteľovi širšiu poučovaciu povinnosť, pričom je povinný ho poučiť už pri prvom procesnom úkone,
ktorý vykonáva vo vzťahu k nemu, napríklad pri vyjadrení k žalobe. Kým v štandardnom (všeobecnom)sporovom konaní súd môže podľa § 185 CSP vykonať v podstate len tie dôkazy, ktoré navrhli strany
sporu, ust. § 295 CSP má k ust. § 185 CSP špeciálnu povahu a v spotrebiteľských sporoch môže súd
vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd tu má

sám dôkaznú iniciatívu, ide o uplatnenie tzv. vyšetrovacieho princípu. Povaha spotrebiteľského sporu a
postavenie spotrebiteľa ako objektívne a prirodzene slabšej strany právneho i procesnoprávneho vzťahu
de facto vylučujú uplatnenie prísnej koncentrácie konania typickej pre všeobecné sporové konania.
Treba však zdôrazniť, že ust. § 269 sa neuplatní, ak je spotrebiteľ zastúpený advokátom.

47. V čase prebiehajúceho konania pred súdom prvej inštancie o žalobcom uplatňovaného nároku
zo spotrebiteľského právneho vzťahu, mal súd prvej inštancie prihliadať aj bez návrhu na nemožnosť
uplatnenia práva na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania,
pričom pre začiatok plynutia premlčacej doby majú relevanciu:
a) Povinnosť každého spotrebiteľa platiť úhradu mesačne vždy do posledného dňa príslušného mesiaca
(§ 7 ods. 1, 2 zákona č. 340/2012 Z. z., cit. Úhrada sa platí mesačne, úhradu za príslušný kalendárny

mesiac je platiteľ povinný zaplatiť do posledného dňa príslušného kalendárneho mesiaca).
b) Povinnosť RTVS zaslať výzvu
c) Uplynutie 30-dňovej lehoty na plnenie. Ak sú splnené uvedené podmienky, RTVS je povinná uplatniť
právo na súde. Ako je zrejmé z obsahu spisu, nič nebránilo RTVS zaslať výzvu za obdobie január 2009
- november 2014 už skôr, než až v roku 2017, a tak včas uplatniť právo na úhradu. Konštrukcii, ktorá

umožňuje jednoduchou výzvou oddiaľovať splatnosť a uplatnenie práva rádovo v rokoch, odvolací súd
odmietol poskytnúť ochranu.

48. V danom prípade žalobcom uplatnená pohľadávka pozostáva z neuhradených mesačných
predpisov v období od 01. 01. 2009 do 31. 05. 2017. Podľa žalobcom predloženého predpisov a platieb

žalovaný za žalované obdobie uhradil 13. 11. 2008 sumu 23,20 eura a 08. 12. 2009 uhradil 43 eur.
Výzvou zo dňa 18. 05. 2017 žalobca vyzval žalovaného na zaplatenie nedoplatku, ktorý ku dňu 31. 05.
2017 predstavoval 428,89 eura.

49. Podľa ust. § 10 ods. 2 zákona č. 340/2012 Z. z., ak vyberateľ úhrady zistí, že platiteľ je v omeškaní

so zaplatením úhrady, je povinný ho písomne vyzvať do 60 dní od zistenia tejto skutočnosti na zaplatenie
tejto úhrady a na zaplatenie poštových sadzieb súvisiacich s odoslaním výzvy na zaplatenie úhrady.
Vychádzajúc z tohto ustanovenia povinnosť vyberateľa úhrady písomne vyzvať platiteľa do 60 dní od
zistenia jeho omeškania so zaplatením úhrady, je zákonným predpokladom pre následné uplatnenie
nároku na súde. Aký iný význam by potom malo ust. § 10 ods. 2 zákona č. 340/2012 Z. z., ak by napriek

neexistencii písomnej výzvy bolo umožnené vyberateľovi úhrady uplatniť svoje právo v súdnom konaní.

50. Ak zákon hovorí o zistení skutočnosti spočívajúcej v omeškaní platiteľa so zaplatením úhrady, je
na žalobcovi, aby preukázal, kedy túto skutočnosť zistil, a teda či žalovaný bol v zákonom stanovenej
lehote písomne vyzvaný na zaplatenie úhrady.

51. Podľa § 100 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej (§ 101 - § 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. Premlčujú sa všetky majetkové práva
s výnimkou vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ust. § 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr než

zabezpečená pohľadávka.

52.Podľa§101Občianskehozákonníka,pokiaľniejevďalšíchustanoveniachuvedenéinak,premlčacia
doba je 3-ročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvýkrát.

53. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný ako dlžník sa v konaní premlčania dovolal, odvolací súd
zisťoval, ktoré žalobcom uplatnené nároky sú premlčané vzhľadom na uplatnený nárok na úhrady za
obdobie od 01. 01. 2009 do 31. 05. 2017.

54. Podľa ust. § 7 ods. 2 zákona č. 340/2012 Z. z. o úhrade za služby verejnosti poskytované

RTVS, úhrada sa platí mesačne; úhradu za príslušný kalendárny mesiac je platiteľ povinný zaplatiť do
posledného dňa príslušného kalendárneho mesiaca.55. Podľa § 10 ods. 1 - 3 citovaného zákona, platiteľ, ktorý nezaplatí úhradu podľa § 7 je v omeškaní so
zaplatením úhrady. Ak vyberateľ úhrady zistí, že platiteľ je v omeškaní so zaplatením úhrady, je povinný
ho písomne vyzvať do 60 dní od zistenia tejto skutočnosti n a zaplatenie tejto úhrady a na zaplatenie

poštových sadzieb súvisiacich s odoslaním výzvy na zaplatenie úhrady. Ak platiteľ podľa § 3 písm. a)
nezaplatí úhradu a poštovné sadzby v lehote do 30 dní od doručenia výzvy podľa ods. 2, platiteľ je
povinný zaplatiť vyberateľovi úhrady aj pokutu 17 eur.

56. Podľa § 6 ods. 1 citovaného zákona, platiteľ podľa § 3 písm. a) platí úhradu 4,64 eur za každý

aj začatý kalendárny mesiac. Platiteľ podľa § 3 písm. a), ktorý je evidovaný dodávateľom elektriny v
evidencii odberateľov elektriny v domácnosti vo viacerých odberných miestach, platí úhradu len za jedno
odberné miesto, ak vznik tejto skutočnosti oznámi a preukáže vyberateľovi úhrady podľa § 9 ods. 6
písm. c). Vychádzajúc z citovaných ustanovení splatnosť úhrady za príslušný mesiac bola do konca
tohto príslušného kalendárneho mesiaca a nasledujúcim dňom sa platiteľ úhrady dostal do omeškania.
Týmto dňom začala plynúť aj premlčacia lehota vo vzťahu ku každej jednej úhrade osobitne. Žalobca

podal žalobu na súde dňa 21. 11. 2017, a preto sú premlčané všetky predpísané úhrady splatné viac
ako tri roky pred 21.11.2017, to znamená pred 21. 11. 2014. Nepremlčané sú len predpísané úhrady
za obdobie od november 2014 do mája 2017, t. j. celkovo 31 mesačných úhrad vo výške 143,84 eura
(31 x 4,64 eura) a z nich žalovaný neuhradil ani jednu platbu. Súd preto zaviazal žalovaného zaplatiť
žalobcovi úhrady v sume 143,84 eura a nahradiť zaplatené poštovné sadzbou 1,45 eura, spolu 145,29

eura. Žalobca totiž v konaní preukázal, že vyzval žalovaného na úhradu nedoplatku listom zo dňa
18. 05. 2017. Potvrdením humenskej pošty žalobca preukázal, že cena poštovného na zaslanú výzvu
predstavuje 1,45 eura. Keďže cena poštovného je primeraná, odvolací súd zaviazal žalovaného okrem
úhrady 143,84 eura zaplatiť aj účtovaný poštovný poplatok 1,45 eura, ktorý je akceptovateľný.

57. Účelom premlčania ako právneho inštitútu je zvyšovanie právnej istoty tým, že núti veriteľa
uplatniť si svoje subjektívne právo v primeranom čase (v premlčacej lehote) tak, aby dlžníci neboli
po časovo neprimeranú dobu nútení plniť si svoje povinnosti. Plynutím času sa totiž môže oslabovať
spôsobilosť dlžníka brániť sa proti uplatnenému nároku (prostriedky procesnej obrany), čo môže
vyhovovať veriteľovi. Ust. § 7 ods. 2 a § 10 ods. 1 zákona č. 340/2012 Z. z. o úhrade za služby verejnosti

poskytovanéRTVSjasnestanovujú,žeúhraduzapríslušnýkalendárnymesiacjeplatiteľpovinnýzaplatiť
do posledného dňa príslušného kalendárneho mesiaca, inak je v omeškaní. Aj keď podľa ust § 10
ods. 2 zákona č. 340/2012 Z. z. je vyberateľ úhrady povinný po zistení, že platiteľ je v omeškaní so
zaplatením úhrady, platiteľa písomne vyzvať na zaplatenie tejto úhrady, podľa názoru odvolacieho súdu,
táto výzva nemá vplyv na splatnosť úhrady a ani na plynutie premlčacej lehoty (výzva má vplyv na

možnosť uplatnenia pokuty podľa § 10 ods. 3 citovaného zákona). V opačnom prípade by si veriteľ mohol
jednostranne určovať začiatok plynutia premlčacej lehoty tým, kedy výzvu podľa § 10 ods. 2 zákona
platiteľovi zašle, čo súd považuje za neprijateľné. Od žalobcu ako veriteľa je nutné vyžadovať, aby ako
riadny hospodár spravoval a aj včas uplatňoval svoje pohľadávky. Po dlhšom dobe môže byť značne
znemožnené žalovanému riadne sa brániť proti podanej žalobe (od žalovaného nie je možné spravodlivo

žiadať, aby si tak dlhú dobu uchovával prostriedky procesnej obrany, napr. doklady o zaplatení úhrad,
ak by ich v minulosti zaplatil).

58. Vo vzťahu k úhradám posúdeným ako premlčané za obdobie od 01. 01. 2009 do 21. 11. 2014 je
nemysliteľné a ani logicky nezdôvodniteľné, prečo ohľadne týchto úhrad bol žalovaný vyzvaný na ich

zaplatenie spolu s ďalšími nepremlčanými úhradami až výzvou na zaplatenie nedoplatku zo dňa 18. 05.
2017. Žalobcovi nič nebránilo zistiť nedoplatok za obdobie od 01. 01. 2009 do 21. 11. 2014 podstatne
skôr a následne po zaslaní písomnej výzvy žalovanému včas si uplatniť svoje právo na úhradu na súde.

59. Ak žalobca nevyzval písomne žalovaného na zaplatenie úhrady do 60 dní od zistenia omeškania so

zaplatením úhrady, nemohol mu vzniknúť ani nárok vyplývajúci z ust. § 10 ods. 3 zákona č. 340/2012 Z.
z., podľa ktorého, ak platiteľ nezaplatí úhradu a poštové sadzby v lehote do 30 dní od doručenia výzvy
podľa ods. 2, platiteľ je povinný zaplatiť vyberateľovi úhrady, aj pokutu 17 eur. Nemôže ísť o akúkoľvek
výzvu, ale len o výzvu splňujúcu podmienky vyplývajúce z ust. § 10 ods. 2 zákona č. 340/2012 Z. z. .

60. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd vyhovel odvolaniu žalovaného a podľa ust. § 387
CSP rozsudok vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 145,29 eura potvrdil a v
prevyšujúcej vyhovujúcej časti zmenil rozsudok tak (§ 388 CSP), že žalobu zamietol.61. Vo vzťahu k trovám prvoinštnančého i odvolacieho konania, odvolací súd uvádza, že v konaní
bol v prevažnej miere úspešný žalovaný. Žalovanému s poukazom na ust. § 255 ods. 1, 2 CSP
vznikol nárok na náhradu trov prvoinštnančného i odvolacieho konania. Vzhľadom na skutočnosť, že

žalovaný si trovy konania neuplatnil, z obsahu spisu mu žiadne trovy prvoinštančného, ani odvolacieho
konania nevyplývajú, odvolací súd vyslovil, že stranám sporu náhradu trov konania nepriznáva. Odvolací
súd vychádzal z čl. 17 Základných princípov CSP zakotvujúcim procesnú ekonómiu. Rozhodovanie
postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu
trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania za situácie, keď oprávnenej

strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nelogické, ale i v rozpore so zásadou
hospodárnosti civilného súdneho sporu.

62. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov
3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).