Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, April 28, 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/212/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2514206788
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2514206788.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a sudkýň: Mgr. Renáta

Gavalcová a JUDr. Bibiána Ťažiarová, v právnej veci žalobkyne: R. L., nar. XX.X.XXXX, bytom L.
XXX, L., zastúpenej právnym zástupcom: Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s. r. o., so sídlom
Kuzmányho 29, Košice, IČO: 47234466, proti žalovanej: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova
25, Bratislava, IČO: 35807598, o zaplatenie 420,- eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovanej proti
rozsudku Okresného súdu Piešťany č.k. 14C/217/2014-90 zo dňa 14.05.2019, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalobkyňa má voči žalovanej n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni
sumu 420,- eur spolu s 8,05 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 420,- eur od 26.9.2014 až do
zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vo výroku II. rozhodol, že priznáva žalobkyni
nárok na náhradu trov konania proti žalovanej v plnom rozsahu.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 497, § 262 ods. 1 a 2, § 269 ods.
2, § 504 Obchodného zákonníka, § 657, § 658 ods. 1, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1 až 3, 5, 6, § 54 ods.

1 a 2, § 39, § 41, § 107 ods. 1 až 3, § 489, § 451 ods. 1 a 2, § 456, § 457, § 121 ods. 3, § 517 ods. 1
a 2 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, § 1 ods. 2, § 2
písm. a), b), d), § 9 ods. 2, § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, s
poukazom aj na procesné ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku.

3. Vecne argumentoval tým, že predmetná zmluva o úvere je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, ktorá
neobsahuje obligatórne zákonné náležitosti podľa zákona č. 129/2010 Z. z. v príslušnom znení, a

to druh spotrebiteľského úveru, dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej
splatnosti spotrebiteľského úveru, úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, RPMN, výšku, počet a
termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať
k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely
jeho splatenia, priemernú hodnotu RPMN na príslušný spotrebiteľský úver platnú ku dňu podpisu zmluvy
o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 21 ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok (§ 9 ods. 2 písm.
a/, f/, i/ j/, k/ a y/ citovaného zákona), a preto sa poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný

a bez poplatkov priamo zo zákona (§ 11 ods. 1 písm. a/ zákona č. 129/2010 Z. z. v príslušnom znení).
Z uvedeného dôvodu peňažné plnenie prijaté žalovanou nad rámec sumy reálne poskytnutého úveru je
plnením prijatým bez právneho titulu, teda bezdôvodným obohatením, a je povinná vrátiť ho žalobkynipodľa zásad o bezdôvodnom obohatení, v danom prípade vo výške 420,- eur aj s príslušnými úrokmi
z omeškania.

4. K všeobecne formulovanej námietke premlčania vo vyjadrení žalovanej doručenom súdu dňa
21.12.2016 súd dodáva, že z predmetnej zmluvy o úvere nie je možné zistiť rozčlenenie splátok, t. j. aká
časť jednotlivých splátok predstavovala splátka istiny úveru a akú splátka úrokov z úveru a poplatkov z
úveru, čo tiež patrí medzi obligatórne náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa 9 ods. 2 písm. k)
zákona č. 129/2010 Z. z. v príslušnom znení, preto súd zaujal výklad pre spotrebiteľa priaznivejší podľa

§ 54 ods. 2 OZ, a uzavrel, že až od okamihu, kedy súčet zaplatených splátok z predmetného úveru
prevýšil sumu istiny reálne poskytnutého úveru, až odvtedy došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia
žalovanou. Z výpisu splátok vyplýva, že súčet zaplatených prvých piatich splátok úveru predstavoval iba
sumu460,-eur,ažeažúhradou6.splátkydošlokvznikubezdôvodnéhoobohatenianastranežalovanej,
keďže zaplatením 6. splátky žalovaná prijala od žalobkyne sumu 552,- eur, t. j. sumu prevyšujúcu
istinu reálne poskytnutého úveru. Nakoľko 6. splátka bola zaplatená dňa 7.1.2013, a žaloba bola súdu

doručená dňa 30.9.2014, žaloba bola podaná v rámci 2-ročnej subjektívnej premlčacej doby a 3-
ročnej objektívnej premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 107 OZ. Na základe
uvedených skutočností súd uzavrel, že predmetná pohľadávka na vydanie bezdôvodného obohatenia
nie je premlčaná.

5. Za použitia kalkulačky voľne prístupnej na internete súd zistil, že RPMN bola v danom prípade
331,65 %, a ročná úroková miera bola 107,85 %. Nakoľko predmetná zmluva bola uzavretá vo
forme formulárovej zmluvy, do obsahu ktorej nemohla žalovaná spotrebiteľka zasiahnuť, súd podrobil
podmienky predmetnej zmluvy súdnej kontrole za účelom zistenia, či nie sú pre spotrebiteľa neprijateľné.
Občiansky zákonník obsahuje iba demonštratívny výpočet neprijateľných zmluvných podmienok, a teda

neexistuje prekážka, ktorá by súdu bránila vyvodiť dôsledky neprijateľného neplatného dojednania v
neprospech spotrebiteľa podľa § 53 ods. 1 OZ. Neprijateľnou zmluvnou podmienkou je taká zmluvná
podmienka,ktorávyvolávahrubúnerovnováhuvprávachapovinnostiachzmluvnýchstránvneprospech
spotrebiteľa, ktorý je slabšou zmluvnou stranou v záväzkovom vzťahu. Znaky neprijateľnej zmluvnej
podmienky napĺňa nielen tá podmienka, ktorá je neprimeranou, ale aj podmienka, ktorá je neurčitá alebo

je v rozpore s „ratio legis“ príslušného zákonného ustanovenia, podľa ktorého bola dojednaná. Preto
ako neprijateľnú zmluvnú podmienku súd posúdil zmluvnú podmienku, ktorá vyjadruje finančný záväzok
spotrebiteľa za plnenie, ktoré mu nie je po materiálnej stránke dodané, a v skutočnosti slúži záujmom
dodávateľa. Zo zmluvy o úvere vyplýva, že dlžník sa zaväzuje veriteľovi zaplatiť sumu poskytnutú
ako úver zvýšenú o poplatok, ktorý predstavuje 84 % z úverových prostriedkov. Požadovanie úhrady

poplatku v takejto neprimeranej výške je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Nie je zrejmé, že by
malo ísť o plnenie spotrebiteľovi po materiálnej stránke dodané a nemôže ísť ani o plnenie, ktoré by
malo byť v záujme spotrebiteľa. Pokiaľ by mal mať veriteľ zo spotrebiteľského úveru nárok na poplatok,
je nevyhnutné, aby sa takýmto poplatkom platilo skutočné plnenie poskytnuté spotrebiteľovi, ktoré je
súčasne v záujme spotrebiteľa. To, či zmluva neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky v rozpore so

zákonom alebo v rozpore so zásadou dobrých mravov, súd skúma aj bez námietky spotrebiteľa, pričom
v prípade zistenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky nepriznáva plnenie žiadané z takejto podmienky.
Skutočnosť, že výška poplatku nie je limitovaná právnym predpisom, sama osebe neznamená, že
žalovaná ako veriteľ by mala byť oprávnená na zaplatenie poplatku v akejkoľvek výške. Poplatok vo
výške dosahujúcej 84 % sumy poskytnutého úveru nemôže byť v súlade s princípom dobrých mravov,

naopak vykazuje znaky civilnoprávnej úžery. Nakoľko predmetná zmluva o úvere je spotrebiteľským
úverom, ktorý neobsahuje podstatné zákonné náležitosti zmluvy o úvere, ale obsahuje podstatné
náležitosti zmluvy o pôžičke, neprijateľná zmluvná podmienka spôsobuje iba absolútnu neplatnosť časti
zmluvy, ktorá nerobí neplatným celý právny úkon, keďže pôžička môže byť aj bezúročná, na rozdiel od
úveru. Preto plnenie prijaté z neplatného dojednania o poplatku z „úveru“ je bezdôvodným obohatením

podľa § 457 OZ.

6. Na základe vyššie uvedených skutočností a citovaných zákonných ustanovení súd žalobe
ako skutkovo a právne dôvodnej vyhovel, nakoľko z predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom
úvere, ktorý je bezúročný a bez poplatkov, mala žalovaná nárok iba na vrátenie sumy reálne

poskytnutého spotrebiteľského úveru, pričom žalovaná suma zodpovedá sume prevyšujúcej sumu
reálne poskytnutého úveru a zároveň predstavuje sumu prijatú z neprijateľnej zmluvnej podmienky, teda
z neplatného zmluvného dojednania. Súd žalobe vyhovel aj v časti úrokov z omeškania zo žalovanej
sumy, nakoľko boli uplatnené v súlade s právnou úpravou platnou a účinnou k prvému dňu omeškaniažalovanej s vydaním bezdôvodného obohatenia. Keďže žalobkyňa bola vo veci plne úspešná, súd jej
podľa § 255 ods. 1 CSP priznal nárok na náhradu trov konania proti neúspešnej žalovanej v plnom
rozsahu, o výške ktorej rozhodne vyšší súdny úradník samostatným uznesením po právoplatnosti tohto

rozsudku, ktorý postup je v súlade s ust. § 262 ods. 2 CSP.

7. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný s poukazom na ustanovenie § 365 ods. 1 písm. f)
a h) Civilného sporového poriadku, navrhujúc jeho zrušenie a vrátenie súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie, uplatniac si náhradu trov konania. Spornú zmluvu o úvere nemožno považovať za zmluvu o

spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch, a preto nie je na mieste vzťahovať
na ňu výlučne ustanovenia Občianskeho zákonníka. Nakoľko v zmluve je výslovne určený iný účel
uzatvorenia zmluvy, je dlžník vyňatý spod statusu spotrebiteľa. Zmluvné strany sa môžu dohodnúť
na základe akého zákona sa ich zmluvné vzťahy v budúcnosti budú spravovať. Rovnako k danému
prípadu došlo v predmetom spore. V zmysle VPPÚ sa zmluvné strany dohodli na tom, že ich vzťahy sa
budú spravovať ustanoveniami Obchodného zákonníka. Zmluva sa uzatvorila v zmysle § 497 a nasl.

Obchodného zákonníka, z čoho jasne vyplýva, že iný zákon ani na daný zmluvný vzťah nie je možné
aplikovať. Keďže po vzájomnej dohode zmluvu uzatvorili podľa Obchodného zákonníka, aplikácia
Občianskeho zákonníka, či iných zákonov, ktoré slúžia prioritne na ochranu spotrebiteľa je vylúčená.
Výška úrokov nie je podstatnou náležitosťou zmluvy o úvere, ide o fakultatívny prvok, ktorý si môžu
strany dohodnúť. Rovnako nie je podstatnou náležitosťou RPMN, na ktoré poukazuje žalobca. Zmluva

o úvere je uzatvorená za iným účelom. Rovnako posudzoval zmluvu aj KS ZA vo svojom rozhodnutí sp.
zn. 6CoE/122/2011, ako aj Krajský súd v Žiline, sp. zn. 7Co/208/2013 zo dňa 28.08.2013. Cena úveru
je v plnom súlade s dobrými mravmi a jej výška zodpovedá riziku, ktoré podstupuje veriteľ, keď uzatvára
zmluvy prevažne s dlžníkmi, ktorým odmietli poskytnúť úver banky. V žiadnom prípade tak ako to vyplýva
z rozhodovacej praxe Najvyššie súdu Slovenskej i Českej republiky, nie je možné porovnávať priemerné

úrokové sadzby úveru s bankami. Preto aj ministerstvo financií vytvára vždy dvojaké porovnanie,
úrokov, cien úverov, RPMN bánk a nebankových subjektov poskytujúcich úvery z vlastných zdrojov.
Žalobca v Zmluve o úvere vyhlásil, že sa oboznámil a súhlasí s obsahom zmluvy (vrátane Všeobecných
podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere) a že nemá k nej žiadne
výhrady a zaväzuje sa ju dodržiavať. Nakoľko podľa názoru žalovaného žalobca neuzatvoril zmluvu

o úvere v postavení spotrebiteľa, nemožno zmluvu o úvere považovať za bezúročnú a bez poplatkov
a tým aplikovať ustanovenia právnych predpisov týkajúcich sa spotrebiteľských zmlúv. Z uvedeného
s určitosťou vyplýva, že predmetná zmluva nemôže byť posúdená ako bezúročná a bez poplatkov
vzhľadom k tomu, že spĺňa všetky zákonom stanovené obligatórne náležitosti. Žalobca nesie dôkazné
bremeno a jeho úlohou je preukázať v čom spočíva nesprávne uvádzanie RPMN, nakoľko RPMN

neabsentuje, a teda bol by to jediný dôvod, prečo by bolo možné vyhlásiť zmluvu o spotrebiteľskom
úvere za bezúročnú a bez poplatkov. Úrok nie je odplatou pri poskytnutí peňažných prostriedkov, ale je
odplatou, ktorá sa platí pri užívaní alebo v súvislosti s vrátením peňažných prostriedkov. V prípade úroku
ide o plnenie, ktoré je dohodnuté pri podpise spotrebiteľskej zmluvy, ale nie je spojené s poskytnutím
peňažných prostriedkov z dôvodu, že je spojené s užívaním a vrátením peňažných prostriedkov a

úrok nie je ani vyžadovaný pri poskytnutí peňažných prostriedkov, ale až po poskytnutí peňažných
prostriedkov. V zmluve žalobca vzal na vedomie, že výška RPMN v predmetnej zmluve sa vypočítava
v zmysle zákona a podľa vzorca uvedeného vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru. Z vyššie
uvedeného jednoznačne vyplýva, že výška odplaty pri poskytnutí peňažných prostriedkov je v súlade s
nariadením a neprevýšila dvojnásobok priemerných hodnôt RPMN ako aj uvedenie priemernej ročnej

RPMN. Žalobca v prípade, že po podpise zmluvy nadobudol pocit, že podpísal nevýhodnú zmluvu
alebo že odplata, úrok či ročná percentuálna miera nákladov je vysoká, mal právo odstúpiť od zmluvy
bez uvedenia dôvodu do 14 kalendárnych dní odo dňa uzavretia zmluvy. Uvedené právo žalobca
nevyužil, z čoho jednoznačne vyplýva, že súhlasil s obsahom zmluvy a so všetkými podmienkami
poskytnutia úveru. V prípade osoby žalobcu sa jedná o osobu, ktorá má rozumové schopnosti na

úrovni primerane spôsobilej osoby schopnej vnímať a posúdiť zmysel a účel konania ako i jazykové
vyjadrenia právnych úkonov obsiahnutých v listinách, ktoré podpísala (obdobne o tom hovorí i čl. 11 ods.
2 CSP). Žalobca navyše žiadnym spôsobom nebol k podpisu zmluvy o úvere donútený a podpisy činil
bez akéhokoľvek psychického či fyzického nátlaku. Uvedenému konaniu nemožno poskytnúť právnu
ochranu určením absolútnej neplatnosti zmluvy o úvere. Občiansky zákonník spája neplatnosť právneho

úkonu na prvom mieste s právnym úkonom, ktorý svojim obsahom či účelom odporuje zákonu (t.j.
Občianskemu zákonníku alebo inému zákonu). Z hľadiska absolútnej neplatnosti právneho úkonu je
dôležitý efekt (výsledok) tohto konania, t.j. nedovolenosť právneho úkonu (rozpor so zákonom). Nakoľko
dohodaoúrokovejsadzbespĺňavšetkynáležitostiustanovenézákonom,tak,akotoŽalovanýšpecifikujeprostredníctvom svojich podaní, nemožno ju považovať za právny úkon absolútne neplatný v zmysle §
39 Občianskeho zákonníka. Žalovaný má za to, že dohoda o výške odplaty nie je v rozpore s dobrými
mravmi. Veriteľ požadoval len takú výšku pohľadávky, ktorú si dohodol so samotným dlžníkom v rámci

kontraktačného procesu. Nakoľko nebola veriteľom naplnená ani jedna z požiadaviek, ktorú definícia
dobrých mravov obsahuje, nemožno vzťah posúdiť ako nesúladný s § 39 Občianskeho zákonníka. V
zmysle uvedeného má Žalovaný za to, že nebol daný žiadny dôvod na to, aby sa zmluva o úvere v časti
odplaty považovala za neplatnú a v rozpore s dobrými mravmi. Na určenie zmluvy za bezúročnú a bez
poplatkov v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. nie je naplnený žiaden predpoklad uvedený žalobcom.

Žalovaný je toho názoru, že zo zmluvy o úvere nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia,
ktorú stanovuje zákon. Žalobca plnil na základe platne uzavretej zmluvy o úvere, predmetná zmluva
o úvere nebola nikdy právoplatne vyhlásená za neplatnú, rovnako tak právny dôvod na plnenie z tejto
zmluvy o úvere nikdy neodpadol (nedošlo k odstúpeniu od zmluvy, zrušeniu zmluvy a pod.) a majetkový
prospech získal žalovaný z poctivých zdrojov. Žalovaný razantne odmieta, že by z jeho strany došlo k
bezdôvodnému obohateniu.

8. Žalobkyňa odvolanie nepodala, v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej poukázala na to, že
rozsudok súdu prvej inštancie považuje za vecne správny, navrhuje ho potvrdiť a priznať jej náhradu trov
odvolacieho konania. Vo vzťahu k podanému odvolaniu žalobca upriamuje pozornosť na tú skutočnosť,
že odvolanie, ktorým žalovaný napáda rozsudok súdu prvého stupňa bolo podané oneskorene. Uvedené

vyplýva zo skutočnosti, že žalovanému bolo Rozhodnutie, proti ktorému smeruje odvolanie žalovanému
doručené dňa 17.06.2019 a lehota na podanie odvolania uplynula dňa 02.07.2019. Nakoľko odvolanie
žalovaného bolo súdu doručené až 03.07.2019, možno konštatovať, že odvolanie žalovaného nebolo
podané včas, t. j. v 15-dňovej zákonnej lehote. K posúdeniu v merite veci žalobca trvá na tom, že
tento vzťah je vzťahom spotrebiteľským, a teda na danú zmluvu sa vzťahujú ustanovenia zákona č.

129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, už zo samotnej podstaty spotrebiteľského práva vyplýva, že
právne predpisy určené na ochranu spotrebiteľa je nevyhnutné aplikovať vždy vtedy, ak ide o zmluvný
vzťah uzavretý medzi dodávateľom a spotrebiteľom, ak to samotný predpis nevylučuje. Podľa názoru
žalobcu však v prejednávanom prípade nedošlo k uzavretiu zmluvy o úvere, ale došlo k uzavretiu
zmluvyopôžičkepodľapríslušnýchustanoveníObčianskehozákonníka.Vprípadepredmetnéhovzťahu

ide o zrejmú reálnu zmluvu, nakoľko pri samotnom podpise došlo k odovzdaniu peňazí (pôžičky). Aj
napriek snahe žalovaného účelovo zaradiť tento vzťah pod režim Obchodného zákonníka je nevyhnutné
tento vzťah posúdiť bez ohľadu na označenie zmluvy podľa jej obsahu a nie formy, resp. nesprávne
pomenovaného úkonu (zmluvy). Je zjavné, že zo strany žalovaného, ide len o obchádzanie zákona,
aby sa vyhol posudzovaniu absencii obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a to

vzhľadom na početné chyby v zmluvách, ktoré žalovaný predkladá spotrebiteľom. Je nevyhnutné
povedať, že takmer každý odsek predmetnej zmluvy je nápadne, až krajne nevyvážený, postavený v
neprospech žalobcu ako spotrebiteľa. Podľa názoru žalobcu tak v danom prípade ide jednoznačne o
spotrebiteľskývzťahmedzižalobcomakospotrebiteľomažalovanýmakododávateľom,nakoľkožalobca
pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo

inej podnikateľskej činnosti. Z tohto dôvodu predmetná zmluva o úvere mala obsahovať údaje, ktoré
zákon o spotrebiteľských úveroch predpokladá ako obligatórne náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom
úvere a ich absenciu sankcionuje bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úverovej zmluvy. Je nevyhnutné
poukázať na to, že je bežnou praxou žalovaného neuvádzať obligatórne náležitosti úverovej zmluvy
vyžadované zákonom, ktorej účelom je vyhnúť sa aplikácii ustanovení Občianskeho zákonníka ako aj

zákona o spotrebiteľských úveroch. Táto skutočnosť bola judikovaná množstvom rozhodnutí súdov SR a
ajnapriektomužalovanýnaďalejtútopraxvyužívaspolusmnožstvomďalšíchneprijateľnýchpodmienok
tak, aby získal čo najväčší finančný prospech a vyhol sa prísnym požiadavkám právnych predpisov
na ochranu spotrebiteľa. Spotrebiteľský charakter uzavretej zmluvy medzi žalobcom a žalovaným
nepovažuje vzhľadom na uvedené a na početnú judikatúru súdov v skutkovo a právne totožných

veciach, za sporné, podporne poukazujúc napr. na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky
zo dňa 02.06.2013, sp. zn. II. ÚS 329/2013-15. Nutnosť aplikácie ustanovení týkajúcich sa ochrany
práv spotrebiteľa na každý zmluvný vzťah, ktorý uzatvára spotrebiteľ s dodávateľom, a to aj v tom
prípade, ak by malo ísť o zmluvu uzatvorenú podľa Obchodného zákonníka vyslovil taktiež Najvyšší
súd Slovenskej republiky, a to v Rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 21.04.2015, vydanom pod

sp. zn.: 3MCdo14/2014, Neobstojí ani argumentácia žalovanej o voľbe režimu Obchodného zákonníka
na predmetný zmluvný vzťah, ani odkaz na ustanovenie § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka,
podľa ktorého by predmetná zmluva mala byť nepomenovanou zmluvou, ani argumentácia o tom, že
zmluva o úvere je tzv. absolútnym obchodnom. V danom prípade ide o tzv. formulárovú zmluvu napredtlačenom formulári, do ktorej boli dopísané iba niektoré údaje. Na aplikácii osobitných zákonov
na ochranu spotrebiteľa a Občianskeho zákonníka na predmetný záväzkový vzťah nič nemení ani
skutočnosť, že zmluva o úvere je tzv. absolútnym obchodnom (§ 261 ods. 3 písm. d/ OBZ v znení

účinnom ku dňu uzavretia zmluvy), nakoľko pôsobnosť Obchodného zákonníka je eliminovaná ochranou
spotrebiteľa, a uzatváranie tzv. absolútnych obchodov medzi dodávateľom a spotrebiteľom je platné iba
v rozsahu obsahujúcom úpravu výhodnejšiu pre spotrebiteľa. Žalovaný vo svojom odvolaní opätovne
namieta posúdenie dohodnutej odplaty ako neprimeranej a v rozpore s dobrými mravmi. K uvedeným
tvrdeniam žalobca uvádzame, že tieto nie sú správne, čo vyplýva z dnes už konštantnej judikatúry,

ako i priamo ustanovení zákona, napr. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka. Predmetná zmluva o
spotrebiteľskom úvere obsahuje väčšie množstvo ustanovení, ktoré možno kvalifikovať ako neprijateľné
zmluvné podmienky a ustanovení, ktoré sú v rozpore so zákonom a dobrými mravmi. Najrozpornejšími
ustanoveniami, ktoré sú v zrejmom a hrubom rozpore s dobrými mravmi sú ustanovenia týkajúce sa
odplaty za poskytnutý úver. V prejednávanom prípade nie je dôležité to, z čoho sa predmetná odplata
skladá, ale to, že jej výška dosahuje tak horibilnú sumu, čo je v absolútnom rozpore s ustanovením §

53 ods. 6 OZ ako aj v rozpore s dobrými mravmi, a to tým, že podstatne prevyšuje odplatu obvykle
požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pokiaľ ide o konštantnú
judikatúru, okrem rozhodnutí na ktoré poukázal žalobca vo svojom návrhu na začatie konania, príkladom
poukazujeme taktiež na rozhodnutie Krajského súdu Prešov zo dňa 07.05.2013, vydané pod sp.
zn.: 6Co/138/2012, rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 21.12.2010, vydané pod sp. zn.:

8Cob/60/2010, rozhodnutie Okresného súdu Košice - okolie zo dňa 22.01.2013, vydané pod sp. zn.:
17C/170/2012.

9. Žalobca ďalej poukazuje na tú skutočnosť, že pri posudzovaní, kedy ide o dohodnutie odplaty s
dobrými mravmi a kedy nie sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa. Žalobca o poskytnutie

predmetného úveru žiadal práve z toho dôvodu, že sa dostal do nepriaznivej finančnej situácie, čo ho
donútilopožiadaťoposkytnutieúveruabybolschopnýzabezpečiťsvojezákladnépotreby,akoajpotreby
svojej rodiny. Odplatu na takej vysokej úrovni ako je to v prejednávanom prípade ako to konštatoval
aj prvostupňový súd tak rozhodne nemožno považovať za primeranú a v súlade s dobrými mravmi.
Najvyšší súd SR vo svojom Rozsudku zo dňa 06.04.2012, vydanom pod sp. zn.: 5Cdo/26/2011 uviedol:

„neprimeranou a preto odporujúcou dobrým mravom je taký výška úrokov, ktorá podstatne presahuje
úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám
uplatňovanými bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek“. Najvyšší súd ďalej poukázal na to,
že dlžník uzatvára zmluvu o úvere práve z dôvodov svojej inak neriešiteľnej situácie. Nezodpovedá
preto všeobecne uznávaným vzťahom medzi ľuďmi, aby dlžník v takejto situácii poskytoval veriteľovi

neprimerané až úžernícke úroky. V tejto súvislosti možno poukázať aj na Rozsudok Krajského súdu
Prešove zo dňa 25.09.2013, vydaný pod sp. zn.: 3Co/151/2013, v ktorom krajský súd konštatoval,
že vzhľadom na vyššiu mieru rizika pri poskytovaní úveru nebankovými subjektmi sa dajú akceptovať
vyššie úroky, rozhodne nie viac ako 100% proti priemeru bánk. K podobnému záveru dospel Krajský
súd v Prešov vo svojom Rozsudku zo dňa 08.02.2011, vydanom pod sp. zn.: 16Co/71/2011 v ktorom

zdôraznil, že je neakceptovateľné porovnávať ceny úverov so subjektmi, ktoré ich dojednávajú v
spoločensky nežiaducom rozsahu. Na základe uvedeného možno teda prijať záver o neplatnosti dohody
o úrokoch pre rozpor s dobrými mravmi v zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka. Žalovaný
v odvolaní okrem už vyššie uvedených tvrdení zároveň uvádza, že RPMN neabsentuje, a teda to by
bol jediný dôvod, prečo by bol možné vyhlásiť zmluvu o spotrebiteľskom úvere za bezúročnú a bez

poplatkov. Uvedené tvrdenie žalobcu sa však nezakladá na pravde, nakoľko zmluva preukázateľne
neobsahuje údaj o výške RPMN akýkoľvek údaj v nej absentuje) pričom zákon sankciu bezúročnosti a
bezpoplatkovosti nespája iba s neuvedením údaju o RPMN, ale aj s prípadom, kedy táto v zmluve síce
neabsentuje, ale je uvedená v zlej výške v neprospech spotrebiteľa, preto argumentácia žalovaného
v otázke údaju o RPMN je v tomto prípade úplne irelevantná. Nakoľko v prejednávanom prípade

žalovaný preukázateľne prijal zo strany žalobcu plnenie bez právneho dôvodu, resp. prijal plnenie z
neplatného právneho úkonu, došlo na jeho strane k bezdôvodnému obohateniu, vydania ktorého sa
žalobca podanou žalobou v zmysle ustanovenia § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka domáha.

10. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie

bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), stranou, v ktorej neprospech bolo
rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie
prípustné (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom
predpísané náležitosti (aktuálne § 363 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ v odvolaní použilzákonomprípustnéodvolaciedôvody(§365ods.1písm.f),h)Civilnéhosporovéhoporiadku),preskúmal
napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi
odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho

zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového
poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového
poriadku a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné a sú splnené podmienky
na potvrdenie rozsudku.

11. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalovanej je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či
súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a právne
správne posúdil nárok žalobkyne v časti vyhovenia žalobe.

12. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie žalobkyňou uplatnených nárokov, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu

vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatnených nárokov, výsledky dokazovania jednotlivo i
vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k
správnym skutkovým zisteniam, v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci v časti vyhovenia
žalobe.

13. Z obsahu spisu vyplýva, že na základe zmluvy o úvere č. 207300515 uzavretej medzi stranami sporu
dňa 11.6.2012 žalovaná sa zaviazala poskytnúť žalobkyni úver v sume 500,- eur, ktorý sa žalobkyňa
zaviazala vrátiť žalovanej spolu s poplatkom vo výške 420,- eur, a teda zaviazala sa žalovanej zaplatiť
celkom sumu 920,- eur v 10 mesačných splátkach po 92,- eur, počnúc dňom 20.7.2012. Zmluva je
vyhotovená na vopred predtlačenom formulári, do ktorej boli dopisované niektoré údaje. V zmluve nie

sú uvedené termíny splátok úveru, splátky nie sú rozčlenené na splátky istiny úveru, splátky úrokov z
úveru a splátky poplatkov z úveru. V zmluve ďalej absentuje termín končenej splatnosti úveru, RPMN,
priemerná RPMN, výška úrokov z úveru, druh úveru. Žalobkyňa je v zmluve identifikovaná menom,
priezviskom, rodným číslom, adresou trvalého pobytu a číslom občianskeho preukazu. Žalobkyňa si
zobrala úver na účel odlišný od zamestnania, povolania či podnikania. Žalovaná odovzdala sumu úveru

v hotovosti žalobkyni hneď pri uzavretí zmluvy, t. j. v ten istý deň, čo žalobkyňa potvrdila svojím podpisom
na zmluve. Z výpisu splátok úveru vytlačeného dňa 10.4.2013 súd zistil, že splátky úveru boli splatné k
20. dňu príslušného mesiaca s tým, že 1. splátka bola splatná dňa 20.7.2012 a posledná dňa 20.4.2013.
Žalobkyňa uhradila všetky splátky úveru v plnej výške, pričom poslednú splátku uhradila dňa 10.4.2013.
Z elektronickej výzvy žalobkyne zo dňa 22.9.2014, odoslanej na emailovú adresu: [email protected]

dňa 24.9.2014 súd zistil, že žalobkyňa ňou vyzvala adresáta na vrátenie bezdôvodného obohatenia
v sume 420,- eur v lehote do 25.9.2014 z dôvodu, že žalovaná prijala od žalobkyne finančné plnenie
v celkovej sume 920,- eur na základe zmluvy o úvere č. 207300515 uzavretej dňa 11.6.2012 medzi
stranami sporu, pričom predmetný úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, a preto žalovaná
bola oprávnená od žalobkyne prijať iba sumu poskytnutého úveru, t. j. 500,- eur. Vo zvyšnej časti došlo

k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovanej. Žalobkyňa považovala úver za bezúročný a bez
poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. b), § 9 ods. 2 písm. f) a j) zákona č. 129/2010 Z. z. v znení neskorších
predpisov z dôvodu, že v predmetnej zmluve o úvere absentoval údaj o konečnej splatnosti úveru, ako
aj údaj o RPMN.

14. Podľa odvolacieho súdu je potrebné posúdiť zmluvný vzťah strán založený zmluvou o úvere dňa
11.06.2012 podľa zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy
o úvere (ďalej aj „zákon o spotrebiteľských úveroch“) upravujúceho zmluvu o spotrebiteľskom úvere (§
1 ods. 2), keďže v prejednávanom prípade právny vzťah medzi žalobkyňou a žalovanou je od svojho

vzniku vzťahom zo spotrebiteľskej zmluvy, na ktorý je potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho
zákonníka, ktoré upravujú spotrebiteľské zmluvy (§ 52 a nasl.). Žalovaná ako právnická osoba poskytla
v rámci svojho podnikania úver žalobkyni, ktorá nekonala v rámci predmetu svojho povolania alebo
podnikania. Aj keď na predtlačenom formulári so znením zmluvy bolo označené políčko, že úver sa
poskytuje na „iný účel“, len z tohto nemožno v žiadnom prípade vyvodiť žalovanou prezentovaný záver,

že žalobkyňa v zmluvnom vzťahu nevystupovala ako spotrebiteľ. Z početnej rozhodovacej praxe je
známe, že žalovaná ako dlhodobo pôsobiaci nebankový subjekt na trhu sa snažila obísť aplikáciu noriem
na ochranu spotrebiteľa práve tým, že vo formulárových zmluvách viedla dlžníkov k tomu, aby ako účel
poskytnutia úveru bolo uvedené „na výkon povolania“, „na výkon zamestnania“, „na iný účel“, bez tohto,aby bolo v skutočnosti preukázané, že sa naozaj jednalo o nespotrebiteľský charakter úveru. Preto aj
v prejednávanom spore, ak sa žalovaná snažila argumentovať, že sa nejednalo o spotrebiteľský úver,
zaťažovalo ju dôkazné bremeno toto svoje tvrdenie preukázať. Žalobkyňa uviedla, že úver použila na

osobné potreby, nebolo preukázané, že by si zobrala úver na iný ako osobný účel, preto je potrebné
považovať ju za spotrebiteľku.

15. Vzhľadom na vyššie preukázaný záver, že zmluvu o úvere je potrebné považovať za zmluvu o
spotrebiteľskom úvere uzavretú podľa zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ktorá

je zároveň spotrebiteľskou zmluvou podľa ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, je nesprávna
argumentácia žalovanej, podľa ktorej sa má zmluvný vzťah posudzovať výlučne podľa Obchodného
zákonníka, ktorého aplikáciu nebolo možné dohodnúť ani na základe zmluvy, keď súdy opakovane
judikovali,žezmluvnápodmienkaovoľberežimuObchodnéhozákonníkajevspotrebiteľskýchzmluvách
neprijateľnou zmluvnou podmienkou, nakoľko je v neprospech spotrebiteľa.

16. Je preto potrebné uzavrieť, síce nepopierajúc povahu úverovej zmluvy ako absolútneho obchodu,
na otázku právneho režimu je však potrebné vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy aplikovať
ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie. Takéto pravidlo je ustálené
aj v aplikačnej praxi súdov (pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.01.2011 sp. zn.
5MCdo/20/2009, rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 23.11.2011 sp. zn. 17Co/167/2011,

rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 11.06.2013 sp. zn. 6Co/218/2012, rozsudok Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 6Co/26/2012 a 6Co/81/2012), ktoré riešenie odobril aj Ústavný súd Slovenskej
republiky v uznesení pod sp. zn. I. ÚS 402/2013-10 zo dňa 19. júna 2013, v ktorom skonštatoval,
že prednostným uplatnením Občianskeho zákonníka na prospech spotrebiteľa na úver ako absolútny
obchod upravený v Obchodnom zákonníku nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa.

17. Predmetom zmluvného vzťahu bolo poskytnutie spotrebiteľského úveru za podmienok dojednaných
v zmluve o úvere. Spotrebiteľská zmluva nesmie obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a pokiaľ zmluva
obsahuje takéto neprijateľné podmienky, tak tieto sú neplatné. Okrem toho v pochybnostiach o obsahu

spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Z uvedeného potom vyplýva, že
právny vzťah medzi účastníkmi zmluvy o úvere ňou založený je nevyhnutné posudzovať podľa zákona
o spotrebiteľských úveroch, a to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261
ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka). S poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady lex
specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom prípade je zákon

o spotrebiteľských úveroch, ako aj ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, má prednosť
pred všeobecnou úpravou, ktorou je Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah
posudzovať podľa citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a príslušných ustanovení zákona o
spotrebiteľských úveroch.

18. Pri právnej úprave spotrebiteľských zmlúv sa vychádza zo zásady ochrany spotrebiteľa ako tzv.
slabšej zmluvnej strany a neprípustnosti zneužívania monopolného postavenia dodávateľov ako tzv.
silnej zmluvnej strany. Postavenie slabšej zmluvnej strany vyplýva zo skutočnosti, že spotrebiteľ
nemá možnosť individuálne ovplyvniť obsah zmluvy vopred pripravenej dodávateľom. Vychádza sa z
toho, že spotrebiteľ dobromyseľne uzaviera zmluvu a právom očakáva, že dodávateľ ako odborník -

"profesionálne znalý podnikateľ" dodáva tovar alebo služby so zárukou kvality.

19. Súd prvej inštancie podľa odôvodnenia preskúmavaného rozsudku správne vyslovil bezúročnosť a
bezpoplatkovosť predmetného spotrebiteľského úveru s odkazom na ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a)
zákona o spotrebiteľských úveroch, keď mal preukázané zo zmluvy o úvere, ktorú podrobil kontrole, že v

zmluve o úvere nie sú uvedené zákldné obsahové náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f), i), j) zákona, keď v
zmluveniejeuvedenýtermínkončenejsplatnostiúveru,RPMN,priemernáRPMN,výškaúrokovzúveru.
Odvolací súd považuje závery súdu prvej inštancie uvedené v odôvodnení rozhodnutia za správne.

20. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je názor, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo faktickom

nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza
ku kontraktácii, vzhľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť, lepšiu znalosť práva a lepšiu dostupnosť
právnych služieb dodávateľa a konečne možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou
formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet k zmluvnému rokovaniu pochádzaspravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na zmluvné dojednania pripravený, pri kontraktácii
je využívaný moment prekvapenia a neskúsenosť spotrebiteľa. Spoločným znakom právnej úpravy
spotrebiteľských zmlúv je snaha cestou práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť, a to formou obmedzenia

autonómie vôle. Autonómia vôle, ktorá je elementárnou podmienkou fungovania materiálneho právneho
štátu, nie je úplne absolútna, ale je limitovaná v rámci spotrebiteľských vzťahov princípom ochrany
tej osoby, ktorá predstavovala právny úkon s dôverou v určitý, druhou stranou jej prezentovaný
skutkový stav. Práve s ohľadom na uvedenú koncepciu spotrebiteľského práva bol prijatý aj zákon č.
129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene

a doplnení niektorých zákonov a ustanovil osobitné náležitosti spotrebiteľskej úverovej zmluvy tak,
aby za účelom odstránenia vyššie uvedenej faktickej nerovnováhy bol spotrebiteľ účinným spôsobom
informovaný o podmienkach spotrebiteľského úveru a vedel lepšie ako pri nespotrebiteľskej úverovej
zmluve posúdiť všetky právne dôsledky vyplývajúce pre neho z uzatvorenej úverovej zmluvy. Niektoré
ustanovené náležitosti, a to práve tie uvedené v ustanovení § 11 zákona o spotrebiteľských úveroch,
zákonodarcavprospechochranyspotrebiteľapreferovalaždotakejmiery,žeichneuvedenievpísomnej

forme sankcionoval bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru ako sankciou pre dodávateľa, ktorý
nerešpektuje zákon a tým spotrebiteľa vystavuje nerovnému postaveniu.

21. V zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch poskytnutý
spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere

neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1. Pre spotrebiteľský úver
na rozdiel od úveru bežného zákon o spotrebiteľských úveroch v ustanovení § 9 ods. 1, 2 predpisuje
ďalšie formálne a obsahové náležitosti. Z hľadiska formálnych náležitostí ide o písomnú formu, ktorá sa
pri bežnom úvere nevyžaduje. Obsahové náležitosti sú vymedzené v ustanovení § 9 ods. 2 citovaného
zákona. Ustanovenie § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch vymedzuje prípady, kedy sa úver

považuje za bezúročný a bez poplatkov. Výklad a aplikácia ustanovenia § 11 ods. 1 citovaného zákona
musí byť v súlade so zmyslom a účelom citovaného zákona. Tým, že zákonné dodržanie iba niektorých
obsahových náležitostí zmluvy, ako aj písomnej formy, postihuje bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou,
robí z týchto náležitostí nevyhnutné podstatné obsahové náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere.
Predpísaná písomná forma musí byť zachovaná vo vzťahu k esenciálnym, teda podstatným obsahovým

náležitostiam zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyplývajúcimi jednak z ustanovenia § 497 Obchodného
zákonníka a jednak vo vzťahu k tým náležitostiam, ktoré sú vymenované v ustanovení § 9 ods. 2
citovaného zákona a zároveň aj v ustanovení § 11 ods. 1 citovaného zákona. Pokiaľ zmluva uzavretá
medzi jej účastníkmi niektorú z náležitostí vymenovaných v ustanovení § 11 ods. 1 písm. a) zákona o
spotrebiteľských úveroch neobsahuje, nie je zároveň vo vzťahu k tejto náležitosti zachovaná písomná

forma a poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

22. Odvolací súd konštatuje, že je potrebné vysloviť bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru v zmysle
ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch z dôvodu, že v zmluve o úvere
nie je uvedená ročná percentuálna miera nákladov. Podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm. j) zákona

o spotrebiteľských úveroch zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa
Občianskeho zákonníka musí obsahovať aj ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku,
ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o
spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery
nákladov. Ročná percentuálna miera nákladov by tak mala obsahovať všetky splátky úveru a poplatky

spojené s poskytnutím úveru voči hodnote poskytnutých finančných prostriedkov, prepočítaných na
obdobie jedného roka. Účelom nutnosti uvedenia RPMN je umožniť jednoduché porovnanie nákladov
na spotrebiteľský úver. RPMN patrí medzi základné informácie, ktoré je veriteľ povinný poskytnúť
spotrebiteľovi už pri ponuke spotrebiteľského úveru, pretože ročná percentuálna miera nákladov je
vyjadrením skutočnej ceny spotrebiteľského úveru, ktorá zohľadňuje nielen úroky, avšak aj všetky

poplatky s poskytnutím úveru spojené a časové obdobie ich splácania. Neuvedenie, nesprávnosť a
nepravdivosť uvedenia údaju o RPMN má pritom podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) zákona o
spotrebiteľských úveroch za následok, že spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

23. Naviac odvolací súd poznamenáva, že nie sú žiadne pochybnosti o tom, že predmetná zmluva o

úverejeuzavretámedzipodnikateľomaspotrebiteľomažemápodobuštandardnejformulárovejzmluvy,
ktorá je typická tým, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch a že spotrebiteľ spravidla jej obsah nemení
vzhľadom na formulárovú pretlač. Teda spotrebiteľ buď prijme podmienky zmluvy, ktoré si dodávateľ
sám v predstihu, teda zjavne „v kľude a bez časového stresu“ podľa svojej predstavy naformuloval alebozmluvný vzťah nevznikne. Nemali by byť tiež pochybnosti, že za takéhoto stavu je spotrebiteľ z hľadiska
informovanosti a vyjednávacej pozície slabšou stranou zmluvného vzťahu. Obsahové náležitosti zmluvy
o spotrebiteľskom úvere sú explicitne uvedené v ustanovení § 9 ods. 2 citovaného zákona, sú údajom

obligatórne vyžadovaným platnou právnou normou a z tohto pohľadu je postup/snaha žalovanej
obchádzať spotrebiteľskými predpismi explicitne vyžadované údaje neakceptovateľná.

24. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že predmetný úver bol spotrebiteľovi poskytnutý
dodávateľom a teda spotrebiteľ legitímne očakával, že dodávateľ bude pri poskytovaní úveru postupovať

voči nemu s odbornou starostlivosťou tak, ako mu to ukladá zákon. Spotrebiteľ v zásade uzatvára
úverovú zmluvu s dôverou v pravdivosť a hodnovernosť údajov, ktoré dodávateľ pripraví v písomnej
podobe a predloží spotrebiteľovi na podpis. V tomto smere legitímne očakávania spotrebiteľa neboli
naplnené. Dodávateľ ako odborník musel vedieť o obsahových náležitostiach úverovej zmluvy v zmysle
zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorý vyžaduje, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere spĺňala prísne
obsahové náležitosti. Cieľom tejto právnej úpravy je ochrana spotrebiteľa ako slabšieho účastníka

zmluvného vzťahu zo spotrebiteľského úveru.

25. Keďže bolo preukázané, že žalobkyňa plnila žalovanej aj nad rozsah istiny čerpaného úveru, sú tieto
peňažné prostriedky bezdôvodným obohatením, ktoré žalovaná získala na úkor žalobkyne plnením bez
právneho dôvodu (§ 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka) a preto ich musí vydať (§ 456 Občianskeho

zákonníka). Výšku bezdôvodného obohatenia pritom žalovaná nerozporovala osobitnou odvolacou
argumentáciou.

26. Odvolací súd riadiac sa uvádzaným, preto rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej a aj v časti o
náhrade trov konania, ktorý nebol osobitne napadnutý odvolacími dôvodmi, podľa § 387 ods. 1 Civilného

sporového poriadku z dôvodu vecnej správnosti v celom rozsahu potvrdil.

27. Ďalšie odvolacie argumenty odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné.
I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú
jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované
na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04,
III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť

posúdenie veci a zachádzajúcu do zbytočných podrobností, teda odvolací súd nepovažoval za potrebné
reagovať špecifickou odpoveďou.

28. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods.
1 Civilného sporového poriadku v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku

tak, že v odvolacom konaní úspešnej žalobkyni priznal voči neúspešnej žalovanej nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne opäť súd
prvej inštancie samostatným uznesením podľa ustanovenia § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku
po právoplatnom skončení veci.

29. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).