Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Monday, June 29, 2020

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 73Ek/403/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120248581
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniel Ivanko, PhD.
ECLI: ECLI:SK:OSBB:2020:6120248581.3

Uznesenie

Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného Mestská časť Bratislava - Petržalka,
so sídlom Kutlíkova 17, 852 12 Bratislava, IČO: 00 603 201, proti povinnému V., o vymoženie
príslušenstva pohľadávky, o sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica
sp. zn. 73Ek/403/2020 zo dňa 04. 06. 2020, takto

r o z h o d o l :

I. Sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 73Ek/403/2020 zo

dňa 04. 06. 2020 z a m i e t a .

II. Oprávnený n e m á nárok na náhradu trov konania o zamietnutí sťažnosti proti uzneseniu Okresného
súdu Banská Bystrica sp. zn. 73Ek/403/2020 zo dňa 04. 06. 2020.

o d ô v o d n e n i e :

1. Oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie, doručeným súdu dňa 18. 02. 2020, domáhal od

povinného vymoženia pohľadávky príslušenstva pohľadávky, na základe exekučného titulu - rozsudku
Okresného súdu Bratislava V, sp. zn. 8C 290/2009 zo dňa 30. 03. 2011.
2. Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica, vydaným vyšším súdnym úradníkom, sp. zn.
73Ek/403/2020 zo dňa 04. 06. 2020 súd návrh oprávneného na vykonanie exekúcie podľa § 53 ods. 3
písm. a) Exekučného poriadku zamietol v časti vymoženia výšky iných trov 118,23 eura.
3. Proti uzneseniu podal oprávnený včas sťažnosť, ktorú odôvodnil predovšetkým tým, cit.: „Postup

exekučného súdu, ktorého výsledkom je nezohľadňovanie dôvodovej správy a de facto účelu právneho
predpisu je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, ako aj príslušnými predpismi nižšej právnej sily.
Zákon totiž treba vykladať tak, aby sa naplnil jeho zmysel a účel. Slová treba vykladať podľa významu,
akýimpripísalzákonodarca(verbacumeffectusuntaccipienda).Oprávnenývzmyslevyššieuvedeného
uvádza, že napriek tomu, že dôvodová správa nie je všeobecne záväzným právnym predpisom, tak
má za to, že musí výklad predpisu, ku ktorému sa viaže, zohľadňovať jej obsah, najmä jej osobitnú

časť. Tento prístup je autentickým, resp. teleologickým výkladom predmetného zákona, s dôrazom
najmä na účel jeho právnych noriem, t.j. jeho vlastného významu. V prípade, že orgán aplikácie práva
nezohľadňuje dôvodovú správu, koná v rozpore s ustáleným názorom Ústavného súdu Slovenskej
republiky, ako aj v rozpore s právnym názorom vedúcich osobností právnej vedy a najmä rozhodnutia,
ktoré takýmto spôsobom prijme, budú formálne zákonné, ale materiálne v rozpore s účelom zákona,
alebo budú priamo nezákonné.“ Navrhol preto sťažnosťou napadnuté uznesenie zrušiť.

4. Podľa § 202 ods. 1 druhá veta zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „Exekučný poriadok“), sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti
ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.
5. Podľa § 250 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v znení zákona č. 87/2017 Z.z.
(ďalej len „CSP“), ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.6. Podľa § 9 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z.z. o ukončení niektorých exekučných konaní a o zmene a
doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 233/2019 Z.z.“), okrem náhrady súdneho poplatku za
návrh podľa odseku 1 oprávnený nemá nárok na náhradu trov spojených s jeho podaním.

7. Po preskúmaní sťažnosti oprávneného proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka dospel súd k
záveru, že bola podaná včas, ale je v celom rozsahu nedôvodná. Sudca po preskúmaní napadnutého
uznesenia vyššieho súdneho úradníka dospel k záveru, že skutkový stav veci bol zistený správne, z
takto zisteného skutkového stavu bol vyvodený správny právny záver, ktorý bol náležitým spôsobom
odôvodnený. Aj keď sa sudca stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom

uznesení a podľa § 202 ods. 2 Exekučného poriadku nemusí rozhodnutie obsahovať odôvodnenie, na
zdôraznenie správnosti uvádza dôvody, ktoré viedli k zamietnutiu sťažnosti oprávneného.
8. Podľa § 53 ods. 3 písm. a) Exekučného poriadku súd zamietol uplatnený nárok oprávneného
na vymoženie iných trov vo výške 118,23 eura. Oprávnený sa s uvedeným záverom nestotožnil,
argumentujúc predovšetkým dôvodovou správou, odôvodňujúc následne význam dôvodovej správy a
hľadaním účelu a zmyslu zákona, a z ktorej má následne vyplývať nárok oprávneného. K uvedenému

súd uvádza, že dôvodová správa nie je právne záväzným výkladom právnych noriem, ktoré podáva
jedine súd. Možno sa síce domnievať, že dôvodová správa vyjadruje úmysel zákonodarcu, no v danom
prípade možno o uvedenom výrazným spôsobom polemizovať, keď zákon č. 233/2019 Z.z. bol dotknutý
viacerými podstatnými zmenami, aj pri prerokovaní v Národnej rade Slovenskej republiky, pričom z
obsahu celej dôvodovej správy (vo vzťahu k prijatým právnym normám) je zrejmé, že nezodpovedá

prijatému normatívnemu textu zákona, a to vo viacerých bodoch, keď napríklad podľa dôvodovej správy
k§5zákonač.233/2019Z.z.,cit.:„Upovedomenieozastavenístarejexekúcieobsahujevšetkypotrebné
informácie o vymáhanej pohľadávke a trovách starej exekúcie“, pričom podľa § 5 ods. 2 zákona č.
233/2019Z.z.niejepodstatnounáležitosťouvýškavymáhanéhonároku.Taktiežpodľadôvodovejsprávy
k § 6 zákona č. 233/2019 Z.z., cit.: „...ktoré sú vo výške 35 eur bez dane z pridanej hodnoty, t. j.

ak je advokát platiteľom dane z pridanej hodnoty, zvyšuje sa výška týchto paušálnych trov o daň z
pridanej hodnoty.“, pričom podľa § 6 ods. 1 zákona č. 233/2019 Z.z. sa samozrejme zvyšuje výška
paušálnych trov o daň z pridanej hodnoty, ak je platiteľom tejto dane súdny exekútor a nie advokát
oprávneného. Ďalej napríklad podľa dôvodovej správy k § 9 zákona č. 233/2019 Z.z., cit.: Na uľahčenie
podania opätovného návrhu na vykonanie exekúcie sa umožňuje oprávnenému pôvodný exekučný

titul predložiť vo forme „skenu“, t. j. zaručená konverzia sa nepožaduje.“, pričom podľa § 9 ods. 1
zákona č. 233/2019 Z.z. sa návrh podáva podľa Exekučného poriadku, ktorého § 48 ods. 6 vyžaduje
zaručenú konverziu exekučného titulu a výnimka z uvedeného pravidla sa v zákone č. 233/2019 Z.z.
(v rozpore s dôvodovou správou) nenachádza. Uvedenými príkladmi súd nepodrobil úplnej komparácii
dôvodovú správu s účinným znením zákona, iba poukazuje, že nezrovnalosti medzi schváleným (a

už účinným) znením zákona č. 233/2019 Z.z. a dôvodovou správou nie sú výnimočné a vyskytujú sa
na viacerých miestach. Už len z uvedeného považuje súd za potrebné odmietnuť výklad, ktorý sa má
mať oporu v dôvodovej správe k uvedenému právnemu predpisu. Taktiež súd uvádza, že pokiaľ ide o
sumu 42,00 eur, ktorá predstavuje oprávneným uhradené trovy starej exekúcie ukončenej ex-lege za
splnenia podmienok uvedených v zákone č. 233/2019 Z.z., na túto nedisponuje oprávnený spôsobilým

exekučným titulom proti povinnému. Ako vyplýva z § 6 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z.z., upovedomenie
o zastavení starej exekúcie s výzvou na úhradu paušálnych trov je exekučným titulom. No uvedený
exekučný titul predstavuje oprávnenie súdneho exekútora vymáhať paušálne trovy od oprávneného.
Uvedený exekučný titul nezaväzuje k plneniu povinného (ktorému sa ani nedoručuje) a ani nie je vydaný
v prospech oprávneného. Oprávnený tak nedisponuje exekučným titulom na vymáhanie paušálnych

trov od povinného. Úhradou paušálnych trov oprávneným súdnemu exekútorovi totiž podľa názoru
súdu nedochádza k prechodu práva z exekučného titulu (zo súdneho exekútora na oprávneného) a ani
nedochádza k prechodu uloženej povinnosti z exekučného titulu (z oprávneného na povinného).
Taktiež, ako vyplýva bez akýchkoľvek pochybností z ustanovenia § 9 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z.z.,
okrem náhrady súdneho poplatku za návrh, oprávnený nemá nárok na náhradu trov spojených s jeho

podaním. Oprávnený tak nedisponuje exekučným titulom na vymáhanie sumy 42,00 eur od povinného
a uvedené náklady oprávneného nie je možné podľa § 9 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z.z. uplatňovať ani
ako náhradu trov spojených s podaním návrhu na vykonanie exekúcie.
9. Súd k nároku na náhradu paušálnych trov exekúcie od povinného naviac uvádza, že zákonom
233/2019 Z.z. došlo, abstrahujúc od iných dôvodov zastavenia exekúcie, vo svojej podstate k legálnej

definícii pojmu „nemajetnosť“, a teda k legálnej definícii skutkového stavu, pri ktorom dochádza k
zastaveniu exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 03. 2017
(exekúciu súd zastaví, ak majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie). Z ustanovenia §
3 ods. 2 zákona č. 233/2019 Z.z. bez akýchkoľvek pochybností vyplýva zákonná prezumcia, že ak vrozhodnej dobe nedošlo k vymoženiu celého vymáhaného nároku, platí, že sa nezistil majetok, ktorý by
stačil aspoň na úhradu trov starej exekúcie. Uvedené zistenie je aj dôvodom na zastavenie exekúcie
podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, v znení účinnom do 31. 03. 2017. Rešpektujúc

očakávania oprávneného o vymožení pohľadávky však súd pripomína, že tieto očakávania nie je možné
považovať za „večné“ a teda trvajúce až do straty právnej subjektivity povinných osôb, a teda že je
legitímna požiadavka zákonodarcu na časovom ohraničení trvania exekúcie (porovnaj právne poriadky
iných štátov kontinentálneho systému práva, z ktorého vyplýva, že systém časovo neobmedzeného
výkonu rozhodnutia je výnimočným). Zákonodarca pristúpil k regulácii uvedeného stavu zavedením

časového obmedzenia trvania exekúcie (porovnaj § 61n ods. 1 písm. c) a d) Exekučného poriadku
upravujúce zastavenie exekúcie po uplynutí času na zistenie exekvovateľného majetku povinného) s
tým, že oprávnený má možnosť podať návrh na vykonanie exekúcie opätovne. Náklady, ktoré s tým
oprávnenému vznikajú, však znáša sám, nakoľko vo výsledku bol s podaním predchádzajúceho návrhu
navykonanieexekúcieneúspešný.Súdprirešpektovaníústavnýchpravidielprávnehoštátu,nepovažuje
za legitímne prenášanie nákladov spojených s (opakovaným) vedením exekúcie z oprávneného na

povinného (či súdneho exekútora), pokiaľ oprávnený nie je s vedením exekúcie úspešný.
10. K uvedeným záverom o zmyslu a účele právnych noriem súd, na zdôraznenie správnosti uvádza,
že Ústavný súd Slovenskej republiky v odôvodnení uznesenia č.k. II. ÚS 209/2020-20 zo dňa 12. 05.
2020, ktorým odmietal ústavnú sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú, o.i. uviedol, cit.: „Zmyslom a
účelom prijatia zákona č. 233/2019 Z. z. bolo riešiť neúnosnú situáciu na exekučných súdoch, kde sa

v státisícoch exekučných konaní viedla exekúcia proti povinným dlhodobo neúspešne a v konečnom
dôsledku tento stav vyúsťoval až do kolízie s princípom právnej istoty subjektov exekučného konania.
Zákonodarca túto situáciu neriešil novelou exekučného poriadku, ale samostatným zákonom, ktorým,
ako už bolo uvedené, zaviedol okrem iného aj pojem stará exekúcia. Zákon č. 233/2019 Z. z. zároveň
upravuje, čo treba v tomto prípade a pre účel zastavenia starej exekúcie považovať za nemajetnosť

povinného. Pre úplnosť je potrebné dodať, že povinnosť oprávneného znášať trovy exekúcie pri
zastavení konania pre nemajetnosť povinného alebo v iných predpokladaných prípadoch obsahuje aj
„generálna“ právna úprava (§ 203 Exekučného poriadku v znení od 1. februára 2002 do 31. marca
2017; v znení Exekučného poriadku od 1. apríla 2017 je to § 199c ods. 1, pozn.). Aj z uvedeného je
zrejmé, že názor oprávneného, podľa ktorého súd nezohľadnil autentický a teleologický výklad, keď

aj podľa ústavného súdu, vecným dôvodom bolo riešenie neúnosnej situácie na exekučných súdoch,
legitímnym dôvodom bola z toho dôvodu kolízia s princípom právnej istoty subjektov exekučného
konania, a to aj zadefinovaním nemajetnosti povinného, ako už uviedol súd vo svojich úvahách v odseku
9. odôvodnenia. Skutočnosť, že oprávnený nebol s vedením „starej“ exekúcie úspešný je zrejmé, keďže
došlo k jej zastaveniu nie z dôvodu vymoženia pohľadávky.

11. Ku konštatovaniu oprávneného, že podľa jeho názoru je pri aplikácii práva podstatné, aby
nedochádzalo ku mimozákonným, resp. nezákonným zásahom do rozsahu subjektívnych práv (v tomto
prípade subjektívnych práv orgánu verejnej moci, čím súd umožňuje spôsobenie škody zo strany
povinného voči oprávnenému), súd len poukazuje na skutočnosť, že v danom exekučnom konaní
oprávnený v žiadnom prípade nevystupuje pred exekučným súdom v postavení orgánu verejnej moci,

ale iba ako akákoľvek iná právnická či fyzická osoba.
12. Z vyššie uvedených dôvodov sudca podľa § 250 ods. 1 CSP v spojení s § 202 ods. 1
Exekučného poriadku sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn.
73Ek/403/2020 zo dňa 04. 06. 2020 vydanému vyšším súdnym úradníkom zamietol, keď sa stotožnil
so záverom, že návrh na vykonanie exekúcie je v časti vymoženia výšky iných trov 118,23 eura od

povinného nedôvodný, keď oprávnený nedisponuje exekučným titulom na ich vymáhanie a iné trovy ako
zaplatený súdny poplatok nie je možné podľa § 9 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z.z. od povinného vymáhať,
nejde teda ani o trovy exekúcie oprávneného, a preto podľa § 53 ods. 3 písm. a) Exekučného poriadku
je daný dôvod na zamietnutie návrhu na vykonanie exekúcie v časti 118,23 eura.
13. O trovách konania v časti rozhodovania o podanej sťažnosti oprávneného rozhodol súd podľa § 262

ods. 2 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP za použitia čl. 4 ods. 2 CSP tak, že v konaní
o oprávneným podanej sťažnosti neúspešný oprávnený nemá nárok na ich náhradu.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 CSP).
Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné

(§ 202 ods. 4 Exekučného poriadku).