Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, June 25, 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6Co/146/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8113217829
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Straka

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8113217829.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Straku a sudcov JUDr.

Michala Boroňa a JUDr. Antónie Kandravej v právnej veci žalobcu: CETELEM Slovensko a.s. so sídlom
Panenská 7, 812 36 Bratislava, IČO: 35 787 783, zastúpeného JUDr. Helenou Strachotovou, usadená
euroadvokátka so sídlom Hviezdoslavova 7, 036 01 Martin, proti žalovaným: 1/ Z. Z., nar. XX.XX.XXXX,
bytom N. XX, XXX XX S., 2/ S. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. XX, XXX XX S., za účasti vedľajšieho
účastníka na strane žalovaných Združením na ochranu občana spotrebiteľa HOOS so sídlom 080
01 Prešov, Námestie legionárov 5, zastúpeného JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom so sídlom
Stropkov, Nám. SNP 7, o zaplatenie 1.818,29 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku

Okresného súdu Prešov č. k. 8C 204/2013-75 zo dňa 16.4.2014 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e sa rozsudok.

II. Náhrada trov odvolacieho konania sa účastníkom n e p r i z n á v a.

III. Žalobca je p o v i n n ý zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaných náhradu trov
odvolacieho konania vo výške 107,24 Eur na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Ambróza Motyku,
advokáta, v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvého stupňa“) žalobu zamietol.
Žalovaným v l. a 2.rade právo na náhradu trov konania nepriznal a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť
vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania vo výške 370,14 Eur na účet jeho právneho zástupcu

JUDr. Ambróza Motyku, č.účtu: XXXXXXXXXX/XXXX, VS: XXXXXXX, do 3 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku.

Rozhodnutie odôvodnil cit.: „Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva, že vzhľadom na
spotrebiteľský charakter právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovanými je naň potrebné aplikovať
ustanovenia Občianskeho zákonníka. Súd prihliadol na námietku premlčania uplatnenej pohľadávky,
ktorú vzniesol vedľajší účastník. Z vykonaných dôkazov súd zistil, že žalobca odstúpil od zmluvy so
žalovanými ku dňu 09.11.2009. Ako bolo už uvedené, podľa Občianskeho zákonníka sa zmluva zrušuje
s účinkami od začiatku a momentom odstúpenia od zmluvy vznikajú práva a povinnosti z porušenia

práva. Žalobcovi tak vzniklo právo na vydanie bezdôvodného obohatenia. Žaloba bola podaná na súde
dňa13.06.2013,tedapouplynutídvojročnejpremlčacejdoby.Vznesenúnámietkupremlčaniapovažoval
súd za dôvodnú, preto mu nezostávalo nič iné, ako žalobu zamietnuť.“O trovách konania rozhodol v zmysle ust.§ 142 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „O.s.p.“).

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca namietajúc, že zo

strany vedľajšieho účastníka podaný odpor je právne neúčinný, preto platobný rozkaz nadobudol
právoplatnosť. Nad rámec uvádza, že nesúhlasí s právnym názorom, čo sa týka vzťahu úpravy
odstúpenia v predmetnej zmluve a Občianskom zákonníku. Mal za to, že konštrukcia, že veriteľ má nárok
v prípade odstúpenia od zmluvy iba na vydanie bezdôvodného obohatenia, je neprípustná a odporuje
dobrým mravom. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a z procesného hľadiska sa

vyporiadal s platobným rozkazom.

K odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril vedľajší účastník, ktorý navrhol potvrdiť napadnutý rozsudok
v celom rozsahu.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa zásad
upravených v ust. § 212 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a zistil, že
odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Odvolateľ tvrdí, že napadnutý rozsudok prvostupňového súdu spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je
chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny
(náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval

alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Podľa právneho názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd na zistený skutkový stav použil správny
právny predpis, ktorý aj správne interpretoval, pričom zo skutkových záverov vyvodil správne právne
závery. Odvolací súd v podrobnostiach poukazuje na vecne správne právne závery prvostupňového
súdu a len na ich doplnenie uvádza nasledovné:

Odvolací súd sa odkláňa od právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 6Cdo
207/2011, 7Cdo 135/2013 z týchto dôvodov poukazujúc na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie
vo veci C- 173/09 Elchinov:

„Právo Únie bráni tomu, aby právne posúdenie súdu vyššieho stupňa bolo pre vnútroštátny súd, ktorý
má rozhodnúť vo veci po tom, čo mu súd vyššieho stupňa, na ktorý bol podaný opravný prostriedok, vrátil

vec na ďalšie konanie, v súlade s vnútroštátnym procesným právom záväzné, ak sa tento vnútroštátny
súd v súvislosti s výkladom, o ktorý požiadal Súdny dvor, domnieva, že uvedené posúdenie nie je v
súlade s právom Únie.“

Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že navrhovateľ podal návrh na vydanie platobného rozkazu na
zaplatenie sumy 1818,29 Eur s príslušenstvom titulom zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru.

Prvostupňový súd vo veci vydal platobný rozkaz, ktorým v celom rozsahu návrhu vyhovel. Platobný
rozkaz bol vydaný dňa 20.6.2013. Platobný rozkaz bol doručený žalobcovi dňa 11.7.2013, žalovanej
v 1. rade dňa 23.7.2013 a žalovanému v 2. rade dňa 10.7.2013. Dňa 19.7.2013 do konania vstúpil
vedľajší účastník, zároveň s oznámením vstupu podal odpor, v ktorom z opatrnosti okrem iného vzniesol
i námietku premlčania.

Podľa § 93 ods. 2 O. s. p. ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť
konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu.Podľa § 93 ods. 3 O. s. p. do konania vstúpi buď z vlastného podnetu alebo na výzvu niektorého z
účastníkov urobenú prostredníctvom súdu. O prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len na
návrh.

Podľa § 93 ods. 4 O. s. p. v konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinností, ako účastník. Koná
však iba sám za seba. Ak jeho úkony odporujú úkonom účastníka, ktorého v konaní podporuje, posúdi
ich súd po uvážení všetkých okolností.

Z dôvodovej správy k § 93 ods. 2 O.s.p. (k novele účinnej od 15.10.2008): ,,Navrhovaná právna úprava
súvisí s právnou úpravou v zákone č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach
a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v

znení 539/2005 Z. z. a zákona 326/2007 Z. z., v zákone č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o
zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov a
v zákone č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov. Úprava má za cieľ umožniť
širšiu ochranu osobám na ochranu ktorých sú zriaďované rôzne právnické osoby najmä združenia
a súvisí aj s transpozíciou rôznych smerníc určených na ochranu spotrebiteľa, osôb, vo vzťahu ku

ktorým bola porušená zásada rovnakého zaobchádzania a pod. Navrhovaná právna úprava umožňuje
rozšíriť predmet konania na návrh vedľajšieho účastníka. Cieľom navrhovanej úpravy je rozšíriť ochranu
práv na prípady, na ochrane ktorých existuje dôležitý verejný záujem, avšak v ktorých by bolo veľmi
problematické zo strany subjektov - ktoré majú vzhľadom na svoje zameranie alebo predmet činnosti
záujem na ochrane tohto verejného záujmu - vstupovať do konaní (najmä na strane navrhovateľa) ako

vedľajšíúčastníci.Dôvodomjefakt,ževdanejsituáciíbybolotakmernemožnépreukázaťprávnyzáujem
na výsledku. V praxi ide hlavne o právnické osoby v postavení mimovládnych organizácií zameraných
na ochranu jednotlivcov a skupín pred diskrimináciou, o združenia na ochranu spotrebiteľov a podobne“.

Podľa bodu 50 uznesenia Súdneho dvora zo dňa 16.11.2010 vo veci C-76/10 (Pohotovosť s.r.o.
proti P. E.) „Vzhľadom na povahu a význam všeobecného záujmu, na ktorom sa zakladá ochrana

spotrebiteľov, ktorú smernica 93/13 zabezpečuje, jej článok 6 musí byť považovaný za ustanovenie,
ktoré je rovnocenné s vnútroštátnymi pravidlami, ktoré v rámci vnútroštátneho právneho poriadku majú
právnu silu noriem verejného poriadku (rozsudok Asturcom Telecomunicaciones, bod 52). Podľa názoru
odvolacieho súdu nie je vo všeobecnom záujme, ak by sa mala spotrebiteľovi odoprieť možnosť ochrany
podľa článku 6 smernice Rady 93/13/EHS na to špecializovanými subjektmi. Odvolací súd považuje

názor najvyššieho súdu za kolidujúci so zásadami ekvivalencie a efektivity unijného práva.

Skutočnosť, že vôľu vstúpiť do určitého konania prejaví právnická osoba, činnosť ktorej je zameraná na
ochranu práv spotrebiteľa, neznamená, že spotrebiteľ musí s jej vstupom do konania súhlasiť. Povahe
a účelu občianskeho súdneho sporového konania by sa priečil vstup takéhoto vedľajšieho účastníka do
konania, ktorý by bol spotrebiteľovi nanútený. (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci

3Cdo 188/2012 publikované ako rozhodnutie 62. v Zbierke rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky č. 4/2014). V predmetnej veci vstup vedľajšieho účastníka nemožno vyhodnotiť ako
nanútený, keďže výslovný súhlas žalovaných 1. a 2. rade so vstupom vedľajšieho účastníka je obsahom
spisu (čl. 25).

Podľa článku 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách

sa členské štáty zaviazali k vytvoreniu účinných mechanizmov, aby sa predchádzalo súvislému
používaniu neprijateľných (nekalých) zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Práve
vedľajší účastník môže privodiť naplnenie tohto cieľa svojou aktivitou a upozornením súdu. Ochranný
mechanizmus prostredníctvom vedľajšej intervencie je v súlade s možnosťou členského štátu ísť nad
rámec smernice (čl. 8 Smernice Rady 93/13).

Podstatou účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaných je snaha všetkými dostupnými procesnými
prostriedkami pomôcť tejto strane, na ktorej v konaní vystupuje, k výhre v spore a má rovnaké procesné
práva a povinnosti, ako hlavný účastník konania, teda môže podávať opravné prostriedky. Táto procesnálegitimácia na podanie odvolania a dovolania je však obmedzená účastníkom, na strane ktorého
vystupuje. Oprávnenie podať odvolanie prináleží vedľajšiemu účastníkovi iba vtedy, ak toto oprávnenie
má aj účastník, na stranu ktorého sa pripojil.

V prípade, že tento účastník nemá procesnú legitimáciu na podanie odvolania, nemôže ju mať ani
vedľajší účastník. V opačnom prípade by sa vedľajšiemu účastníkovi priznalo viac procesných práv, než
má účastník, na ktorého strane vystupuje. Vedľajší účastník môže podať odvolanie aj vtedy, ak odvolanie
podal účastník. Ak podá odvolanie len vedľajší účastník, môže ho podať len v tom prípade, ak hlavný
účastník s takýmto úkonom vyjadrí súhlas. Akýkoľvek úkon v konaní vedľajší účastník vykoná, nesmie

byť v rozpore so záujmami hlavného účastníka, na ktorého procesnej strane vystupuje. Z tejto dikcie
nemožno jednoznačne odvodiť, že úkon vedľajšieho účastníka s ktorým nesúhlasí hlavný účastník, bude
automaticky zo strany súdu zamietnutý. Nasvedčuje tomu dikcia § 93 ods. 4 O.s.p. „posúdi ich súd po
uvážení všetkých okolností“. Z tejto dikcie možno vyvodiť, že súd bude úkon vedľajšieho účastníka, s
ktorým nevyslovil súhlas hlavný účastník, posudzovať so zreteľom na všetky okolnosti prípadu. Môže
sa totiž stať, že takýto úkon bude vlastne hlavnému účastníkovi na prospech, v tom prípade môže

súd zvážiť, že takýto úkon vykoná, a to napriek nesúhlasu hlavného účastníka. (porov. uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo 10/2013). Uvedené je možné v plnom rozsahu
aplikovať i čo sa týka podania odporu proti platobnému rozkazu (arg. ust. § 93 ods. 4 O.s.p. v spojení
s ust. § 174 ods. 2 O.s.p.). Nemožno sa preto stotožniť s právnym názorom, že aktívne legitimovaný
na podanie odporu je výlučne samotný žalovaný (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.

zn. 3MCdo 6/2014).

Ak by išlo o neinformovaného spotrebiteľa, súd v takýchto prípadoch zohľadní úkon vedľajšieho
účastníka, aj keď odporuje úkonu spotrebiteľa, ale je v jeho záujme (§ 93 ods. 4 O.s.p.). Je
neakceptovateľné (porov. uznesenie Súdneho dvora Európskej únie C-76/10 POHOTOVOSŤ, bod
50), aby súd bol nástrojom na priznávanie plnení z neprijateľných zmluvných podmienok (príp. na

základe nekalých obchodných praktík) voči neinformovaným spotrebiteľom (porov. rozsudok Súdneho
dvora Európskej únie C 429/05, bod 61 „V bode 26 už citovaného rozsudku Océano Grupo Editorial
a Salvat Editores Súdny dvor rozhodol, že účel článku 6 smernice 93/13, ktorý členským štátom
ukladá zabezpečiť, aby nekalé podmienky neboli pre spotrebiteľa záväzné, nemožno dosiahnuť, ak
je na spotrebiteľovi, aby sám poukázal na nekalý charakter týchto podmienok. V sporoch, ktorých

hodnota je často obmedzená, môžu náklady na služby advokáta prevyšovať záujem, ktorý je predmetom
sporu, čo môže spotrebiteľa odradiť od toho, aby sa proti uplatneniu nekalých podmienok bránil. Ak je
pravdou, že v mnohých členských štátoch procesné pravidlá jednotlivcom umožňujú, aby sa obhajovali v
takých sporoch sami, existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že najmä z dôvodu svojej nevedomosti
spotrebiteľ na nekalý charakter jemu predložených podmienok nepoukáže. Z toho vyplýva, že účinnú

ochranu spotrebiteľa možno dosiahnuť, len ak sa vnútroštátnemu súdu prizná možnosť posúdiť uvedené
podmienky bez návrhu.“).

S poukazom na čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS, ktoré predstavuje kogentné pravidlo európskeho
práva, podľa ktorého súd nemá aplikovať a prihliadnuť na také procesné pravidlo vnútroštátneho práva,
ktoré vo svojich účinkoch bráni naplneniu myšlienky a zmyslu ochrany pred neprijateľnými zmluvnými

podmienkami v zmysle cieľov Smernice Rady 93/13/EHS. Je treba ustanovenie § 93 ods. 4 O.s.p.
vykladať tak, že ak vedľajší účastník vstúpil do konania do právoplatného skončenia veci, je treba mu
rozhodnutie doručiť a umožniť mu podať opravný prostriedok, ak sa takýmto opravným prostriedkom dá
zabrániť porušeniu čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13 ES o neprijateľných zmluvných podmienkach.

Občianskysúdnyporiadokvôbecnebránivstupuvedľajšiehoúčastníkadokonaniaaniprávuvedľajšieho

účastníka podať opravný prostriedok do právoplatného skončenia konania. Prioritu musí mať verejný
záujem na zbavení spotrebiteľa účinkov neprijateľnej zmluvnej podmienky v rovine pravidiel verejného
poriadku (uznesenie C-76/10, bod 50).

Súd je povinný vykladať aplikovať ustanovenie § 93 ods. 4 O.s.p. umožňujúce vedľajšiemu účastníkovi
konaťsamémuzasebatak,abysanezmarilamožnosťvedľajšiehoúčastníkazbaviťspotrebiteľa plnenia

z neprijateľnej zmluvnej podmienky (nekalej obchodnej praktiky), ak konanie ešte nie je právoplatneskončené. Odvolací súd zastáva názor, že je tomu tak i v prípade skráteného konania, ktoré je súčasťou
sporového konania (porov. uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14Co/643/2014; tiež na
www.najpravo.sk „Občiansky súdny poriadok žiadnym spôsobom nevymedzuje časový úsek, v ktorom

môže vedľajší účastník, ktorým je združenie na ochranu spotrebiteľa (§ 93 ods. 2 O.s.p.) vstúpiť do
konania.“)

V prejednávanej veci vedľajší účastník vstúpil do konania podaním zo dňa 19.7.2013 doručeným
prvostupňovému súdu dňa 19.7.2013.

Akvinýchprípadochvnútroštátneprávopriznávavedľajšímintervientomprávoajnaopravnéprostriedky
(napr. poisťovniam), je v rozpore so zásadou ekvivalencie takéto právo nepripustiť právnickej osobe

sledujúcej záujmy unijného práva. Rovnako je porušený princíp efektivity, ak sa zoberie do úvahy
neinformovaný spotrebiteľ, u ktorého je nezanedbateľné nebezpečenstvo, že nepoukáže na neprijateľnú
klauzulu a nevyhodnotí ju so zreteľom inter alia na všetky zmluvné podmienky a okolnosti prípadu.
V predmetnej veci vedľajší účastník úspešne namietal premlčania voči nároku uplatneného zo strany
žalobcu. V zákonom stanovenej lehote podal odpor, preto prvostupňový súd správne postupoval, ak vec

prejednal.

V súvislosti s namietaným nesprávnym právnym posúdením otázky premlčania odvolací súd poukazuje
najudikatúruNajvyššiehosúduSlovenskejrepubliky,vzmyslektorejcit:„Podľaustanovenia§5bzákona
č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa (ktoré nadobudlo účinnosť 1. mája 2014) orgán rozhodujúci o
nárokochzospotrebiteľskejzmluvyprihliadaajbeznávrhunanemožnosťuplatneniapráva,naoslabenie

nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo
zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by
inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.

Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom od 1. mája 2014) ustanovenia o
spotrebiteľských zmluvách,ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom

je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné
zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia,
sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú
ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.

V nadväznosti na citáciu vyššie uvedených ustanovení najvyšší súd poukazuje na základný zmysel a

účel dovolania a mimoriadneho dovolania, ktorým je dosiahnuť preskúmanie právoplatného rozhodnutia
vtedy, keď to zákon umožňuje, a v prípade, že v procese jeho preskúmania sa zistia zákonom stanovené
dôvody pre zrušenie napadnutého rozhodnutia, dosiahnuť tiež zrušenie rozhodnutia, proti ktorému bol
podaný tento mimoriadny opravný prostriedok (§ 243b ods. 2 O.s.p., resp. § 243b ods. 2 O.s.p. v spojení
s § 243i ods. 2 O.s.p.).

Zrušenie rozhodnutia napadnutého dovolaním alebo mimoriadnym dovolaním nesmie byť však nikdy
samoúčelné a vždy musí viesť k vytvoreniu stavu, v ktorom bude možné odstrániť nesprávnosť
procesného alebo hmotnoprávneho charakteru, ktorá bola dôvodom pre kasačné rozhodnutie
najvyššieho súdu a nahradiť zrušené (nesprávne, nezákonné) rozhodnutie novým, zodpovedajúcim
zákonu. Pokiaľ je však už pri preskúmavaní napadnutého rozhodnutia zrejmé, že (napríklad v dôsledku

zmeny v právnom poriadku, ku ktorej medzičasom došlo) bude súd, ktorému sa vec po zrušení jeho
rozhodnutia má vrátiť na ďalšie konanie, musieť rozhodnúť rovnako ako v zrušovanom rozhodnutí, lebo
iné rozhodnutie mu platný právny stav ani neumožní (t.j. ak súd po vrátení veci nebude môcť postupovať
alebo rozhodnúť inak, ako pred zrušením jeho rozhodnutia), nemá kasačné rozhodnutie najvyššieho
súdu opodstatnenie.

V preskúmavanom prípade je - aj bez vyriešenia otázky, či je opodstatnená námietka generálneho
prokurátora o tom, že premlčanie práva malo byť posudzované podľa ustanovení Obchodného (a nieObčianskeho) zákonníka - zrejmé, že ak by najvyšší súd zrušil mimoriadnym dovolaním napadnuté
rozsudky a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, musel by prvostupňový súd vziať na
zreteľ § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, pričom by ako „orgán rozhodujúci o

nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy“ bol povinný prihliadnuť na zákonný dôvod, ktorý bráni priznať
plnenie požadované žalobou. Mal by tiež zohľadniť § 52 ods. 2 vetu tretiu Občianskeho zákonníka,
podľa ktorého všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú
ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Obe
tieto ustanovenia nadobudli účinnosť 1. mája 2014 a právne predpisy, ktorých súčasťou sú, nemajú

prechodné ustanovenia. To znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené
pred týmto dňom.

Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že v prípade zrušenia rozsudkov napadnutých mimoriadnym
dovolaním by súd prvého stupňa (opäť) posudzoval plynutie premlčacej doby podľa ustanovení
Občianskeho zákonníka, v dôsledku čoho by rozhodol tak, ako v rozsudku, ktoré generálny prokurátor
navrhuje zrušiť.“ (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. apríla 2015, sp. zn. 3MCdo 14/2014).

Odvolací súd zastáva názor, že ust. § 54 ods. 1 OZ v znení Občianskeho zákonníka účinného do
31.12.2014 sa má vykladať tak, že v prípade dualistickej právnej úpravy inštitútov súkromného práva
sa na spotrebiteľské právne vzťahy nepoužije obchodné právo (Obchodný zákonník), ak aplikáciou
konkrétnej zmluvnej podmienky by sa postavenie spotrebiteľa oproti občianskoprávnej úprave zhoršilo.
Ustanovenie § 54 ods. 1 je dôsledkom transpozície čl. 8 smernice. Smernica síce nevyžaduje

transpozíciu v prípade dualistickej úpravy inštitútov súkromného práva, no na druhej strane nebráni ani
regulácii, akú predstavuje ustanovenie § 54 ods. 1 OZ a ktoré bráni akémukoľvek zhoršeniu postavenia
spotrebiteľa oproti tomuto zákonu (rozumej Občianskemu zákonníku, § 54 ods. 1 OZ).

Odvolací súd poznamenáva, že aj právna úprava v Občianskom zákonníku dopadá na obidve strany v
súlade s princípom rovnosti, no je citlivejšia, zohľadňuje aspekt informovanosti spotrebiteľa, explicitne

priznáva rovnaké práva aj ručiteľovi, garantuje efektívnejšie uplatnenie práva pri plynutí času pri
zlom úmysle veriteľa a pod. Nemožno prehliadnuť pritom fakt, že sú to predovšetkým dodávatelia,
ktorí uplatňujú veci na súde. Spory vyvolané spotrebiteľmi sú len veľmi zriedkavé, a preto argument o
obchodnom práve a rovnosti ,,pre všetkých“ je objektívne značne relativizovaný.

Odvolacísúdužvminulostipoužilnaúčelyposúdeniapremlčacejdoby(iodstúpenia)prispotrebiteľskom

právnomvzťahuprávnuúpravuobsiahnutúvObčianskomzákonníku(porov.rozsudky voveciachsp.zn.
6Co 81/2012, 6Co 113/2010, 6Co 218/2012, 6Co 224/2012). Niektoré rozsudky pritom boli podrobené
kontrole ústavnosti. Ústavný súd takýto postup neoznačil za ústavne nekonformný (napr. vec I. ÚS
402/2013) a pritom išlo o zásadnú právnu otázku s dopadom na výsledok súdneho sporu (dualistická
právna úprava odstúpenia a premlčania).

Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok ako vecne správny (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.).

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle ust. § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s
ust. § 142 ods. 1 O.s.p. Dôvodom rozhodnutia bola skutočnosť, že žalobca bol v odvolacom konaní
neúspešný,ktorýjepovinnýnahradiťtrovykonaniaúspešnémuvedľajšiemuúčastníkovivovýške107,24
Eur. Vedľajšiemu účastníkovi vznikli trovy právneho zastúpenia za vyjadrenie k odvolaniu vo výške 81,33

vychádzajúc z hodnoty predmetu sporu 1818,29 Eur, režijný paušál vo výške 8,04 Eur a 20% DPH.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.